Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. jún 2018

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 7C/11/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817201816
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2018:8817201816.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinou Melníkovou v spore žalobkyne: Z. Z., H..

XX.XX.XXXX, C. XXX XX Ž. Č.. XX, zastúpená Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o.
Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, Mlynské Nivy 49, 821
09 Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpený De minimis, spol. s.r.o. so sídlom Lovinského 22, 811 04
Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 299,46 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 300,- eur ako primerané finančné zadosťučinenie v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov
konania súd rozhodne osobitným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 20.02.2017 domáhal voči žalovanému vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 206,40 eur, zaplatenia sumy 200,00 eur ako primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodil tým, že žalobca so žalovaným

uzatvoril Úverovú zmluvu č. 569219743 zo dňa 24.06.2013 (ďalej len „Zmluva 1"), v zmysle ktorej
žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 240,- eur , pričom žalobca mal uhradiť
žalovanému celkovú sumu nákladov tvorenú úrokom a poplatkom za garantovanú službu vo výške
322,80 eur, pričom úrok je vo výške 22,38 % ročne, čo predstavuje sumu 34,56 eur a poplatok za
garantovanú službu vo výške 48,24 eur. RPMN predmetnej Zmluvy je 70,38 %, pričom pri riadnom
splatení dlhu predstavuje suma na úhradu sumy 322,80 eur. Priemerná hodnota RPMN predstavuje
48,52 %, pričom žalobca mal uhradiť dlh v 60 týždenných splátkach po 5,38 eur, poslednú 5,38 eur.

Spolu s úverovou zmluvou bola uzavretá nepomenovaná zmluva podľa § 51 Občianskeho zákonníka -
Zmluva o zabezpečení splátok úveru, na základe ktorej si žalovaný účtoval odmenu vo výške 123,60 eur
za službu, v zmysle ktorej bude vyberať splátky úveru poverený zrejme zamestnanec žalovaného, a to v
miestebydliskažalobcu.Tátoodmenamalabyťsplatnáv60splátkach,atovovýške2,06euraposledná
splátka 2,06 eur. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je v zmysle ustanovenia § 52 a nasl.
OZ zmluvou spotrebiteľskou a zároveň spotrebiteľským úverom v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle

smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V
danom prípade žalovaný je právnická osoba, ktorá v čase uzavretia Zmluvy 1 mala v predmete svojho
podnikaniaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovvneobmedzenomrozsahuakoajposkytovanieúverov
a pôžičiek nebankovým spôsobom a žalobca je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úverna iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, preto žalobca spĺňa charakteristiku
spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Tu je nutné poukázať aj na výšku úroku , t.j. vo výške 22,38 %
ročne, pričom podľa štatistík národnej banky Slovenska vyplýva, že v jún 2013 bol priemerný ročný

úrokom pri úveroch so splatnosťou od jedného do päť rokov roka vo výške 15,77 %. Neprimerane vysoké
úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám
správania a vzájomných vzťahov medzi občanom a mravným princípom spoločenského poriadku, a
teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky, môže za istých
okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných

úrokoch je neplatná nie len pre rozpor so zákonom, ale aj pre rozpor s dobrými mravmi (viď napr.
rozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovezodňa25.09.2013,sp.zn.3Co/151/2013).Ďalejjetiežzrejmé,že
mesačné splátky vo výške 5,38 eur zahŕňajú splátky všetkých zložiek celkových nákladov spojených so
spotrebiteľským úverom poskytnutým Zmluvou 1. Zo Zmluvy 1 jednoznačne nevyplýva, ktoré konkrétne
položky nákladov sú zahrnuté do týždennej splátky. Zo Zmluvy 1 tak nie je zrejmé, aká výška splátky
pripadá na splátky istiny úveru, aká na splátky úrokov, aká na prípadné iné poplatky, nie je teda

ani zrejmé, v akej celkovej výške sú tieto položky nákladov spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom zahrnuté v sume, ktorá podľa Zmluvy 1 má predstavovať sumu celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom. Žalobca tak má za to, že minimálne z dôvodu absencie údaju
o termíne konečnej splatnosti úveru, ako aj nadhodnotenej úrokovej sadzbe, považuje sa úver za
bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca má za to, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom

úvere zo dňa 24.06.2013, v ktorej je uvedený garantovaný poplatok za službu, je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľná a z tohto dôvodu podľa § 53 ods. 5 neplatná. K tomuto záveru
treba dospieť s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že táto zmluvná podmienka netýkajúca sa
hlavného predmetu plnenia a odmeny za toto plnenie (odmenou je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru)

je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech žalobcu, keď za bližšie neurčené služby žalovaného
musí žalobca zaplatiť poplatok vo výške 48,24 eur, pričom tento poplatok vo svojom rozsahu takmer
zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru (22,38 % ročne), dokonca ho prevyšuje, t. j.
tento bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje žalobcu v súvislosti s poskytnutým úverom.
Rovnako nepomenovanú zmluvu - Zmluva o zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej mal žalobca

plniť splátky v hotovosti k rukám povereného zamestnanca žalovaného, považujeme za rozpornú s
dobrými mravmi. Úmyslom žalobcu bolo získanie finančných prostriedkov z úveru, pričom uzavretie
takejto nepomenovanej zmluvy, bolo podmienkou uzavretia samotnej úverovej zmluvy. Žalobca tak
nemal inú možnosť, ako takúto, pre neho zjavne nevýhodnú nepomenovanú zmluvu uzatvoriť, aby
mohol čerpať úverové prostriedky. Žalobca tak nie len, že sa zaviazal na neprimerane vysokú odplatu

za službu, ktorú vo svojej podstate ani nemusel využívať, avšak jej podpisom, z opatrnosti dodávame,
že núteným uzavretím takejto zmluvy, prišiel žalobca o možnosť uhrádzať splátky akýmkoľvek iným
spôsobom. Vo svojej podstate sa nedobrovoľne vzdal voľby akým spôsobom bude uhrádzať splátky a
navyše za takto nedobrovoľný výber spôsobu úhrady splátok, je ešte aj povinný zaplatiť odmenu vo
výške 123,60 eur. Takýto úkon je absolútne neplatným právnym úkonom z titulu rozporu s dobrými

mravmi. Nakoľko žalobca riadne uhrádzal všetky platby, a teda vyplatil žalovanému sumu 446,40 EUR,
pričom má za to, že Zmluva 1 je bezúročná a bezpoplatková, je žalobca toho názoru, že sa žalovaný
na jeho úkor obohatil, a to vo výške 206,40 eur. V zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá. Máme za to, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa a je povinný zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä s ohľadom na výrazný zásah do práv žalobcu,
neprimerané praktiky žalovaného pri poskytovaní úveru ako aj najmä s ohľadom na osobu žalobcu,

ktorého majetkové pomery nie sú ani priemerné, jeho príjem je nízky, žalobca nemá dostatočné
vzdelanie ekonomického alebo iného zamerania, na základe ktorého by si zvážil riziká pri uzatváraní
Zmluvy 1, žalovaný svojim správaním pripravil žalobcu o značnú sumu peňažných prostriedkov, a to
na základe porušenia zákonných ustanovení. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti
zmluvy žalobkyňa preukazuje tým, že v súčasnej dobe existuje stav právnej neistoty, v dôsledku ktorej

nie je zrejmé, koľko mal žalobca žalovanému zaplatiť bez toho, aby na strane žalovaného nedošlo k
bezdôvodnému obohateniu. Zároveň je žalobca v zlej finančnej situácii a vyplatenie pohľadávok, na
ktoré nebol povinný ho privádzajú ešte do horšej finančnej situácie.2. Podanou žalobou zo dňa 20.02.2017, ktorá sa viedla pôvodne pod sp. zn. 4C/14/2017, sa žalobca
domáhalvydaniarozhodnutia,ktorýmbysúdzaviazalžalovanéhonavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
vo výške 93,06 eur, zaplatenia sumy 100,00 eur ako primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady

trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným uzatvoril Úverovú zmluvu Č. 612659173
zo dňa 26.09.2015 (ďalej len „Zmluva 2 "), v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský
úver vo výške 300,- eur, pričom žalobca mal uhradiť žalovanému celkovú sumu nákladov tvorenú
úrokom a poplatkom za garantovanú službu vo výške 393,06 eur, pričom úrok je vo výške 23,74 %
ročne, čo predstavuje sumu 45,46 eur a poplatok za garantovanú službu vo výške 47,60 eur. RPMN

predmetnej Zmluvy je 62,21 %, pričom pri riadnom splatení dlhu predstavuje suma na úhradu sumy
393,06 eur. Priemerná hodnota RPMN predstavuje 33,96 %, pričom žalobca mal uhradiť dlh v 60
týždenných splátkach po 6,56 eur, poslednú 6,02 eur. Zmluva 2 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným
je v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. OZ zmluvou spotrebiteľskou a zároveň spotrebiteľským úverom v
zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. V danom prípade žalovaný je právnická osoba, ktorá v čase uzavretia
Zmluvy 2 mala v predmete svojho podnikania poskytovanie spotrebiteľských úverov v neobmedzenom
rozsahu ako aj poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom a žalobca je fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
preto žalobca spĺňa charakteristiku spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Tu je nutné poukázať aj na

výšku úroku , t.j. vo výške 23,74 % ročne, pričom podľa štatistík národnej banky Slovenska vyplýva,
že v septembri 2015 bol priemerný ročný úrokom pri úveroch so splatnosťou od jedného do päť rokov
roka vo výške 13,33 %. Neprimerane vysoké úroky, dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne
považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomných vzťahov medzi občanom a
mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na

neprimerané zmluvné úroky, môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného
činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná nie len pre rozpor so zákonom, ale aj pre
rozpor s dobrými mravmi (viď napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.09.2013, sp. zn.
3Co/151/2013). Ďalej je tiež zrejmé, že mesačné splátky vo výške 5,38 eur zahŕňajú splátky všetkých
zložiek celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom poskytnutým Zmluvou. Zo Zmluvy

jednoznačne nevyplýva, ktoré konkrétne položky nákladov sú zahrnuté do týždennej splátky. Zo Zmluvy
2 tak nie je zrejmé, aká výška splátky pripadá na splátky istiny úveru, aká na splátky úrokov, aká na
prípadné iné poplatky, nie je teda ani zrejmé, v akej celkovej výške sú tieto položky nákladov spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom zahrnuté v sume, ktorá podľa Zmluvy 2 má predstavovať sumu
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Žalobca tak má za to, že

minimálne z dôvodu absencie údaju o termíne konečnej splatnosti úveru, ako aj nadhodnotenej úrokovej
sadzbe, považuje sa úver za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca má za to, že zmluvná podmienka
v Zmluve 2 o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.09.2015, v ktorej je uvedený garantovaný poplatok za
službu, je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľná a z tohto dôvodu podľa § 53 ods.
5 neplatná. K tomuto záveru treba dospieť s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že táto
zmluvná podmienka netýkajúca sa hlavného predmetu plnenia a odmeny za toto plnenie (odmenou
je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech žalobcu,
keď za bližšie neurčené služby žalovaného musí žalobca zaplatiť poplatok vo výške 47,60 eur, pričom
tento poplatok vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru

(23,74 % ročne), dokonca ho prevyšuje, t. j. tento bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje
žalobcuvsúvislostisposkytnutýmúverom.Nakoľkožalobcariadneuhrádzalvšetkyplatby,atedavyplatil
žalovanému sumu 393,06 eur, pričom má za to, že Zmluva 2 je bezúročná a bezpoplatková, je žalobca
toho názoru, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil, a to vo výške 93,06 eur. V zmysle ustanovenia § 3
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. Máme za to, že žalovaný porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa
a je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, a to najmä s ohľadom na výrazný

zásah do práv žalobcu, neprimerané praktiky žalovaného pri poskytovaní úveru ako aj najmä s ohľadom
na osobu žalobcu, ktorého majetkové pomery nie sú ani priemerné, jeho príjem je nízky, žalobca nemá
dostatočné vzdelanie ekonomického alebo iného zamerania, na základe ktorého by si zvážil riziká pri
uzatváraníZmluvy,žalovanýsvojimsprávanímpripravilžalobcuoznačnúsumupeňažnýchprostriedkov,a to na základe porušenia zákonných ustanovení. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti
zmluvy žalobkyňa preukazuje tým, že v súčasnej dobe existuje stav právnej neistoty, v dôsledku ktorej
nie je zrejmé, koľko mal žalobca žalovanému zaplatiť bez toho, aby na strane žalovaného nedošlo k

bezdôvodnému obohateniu. Zároveň je žalobca v zlej finančnej situácii a vyplatenie pohľadávok, na
ktoré nebol povinný ho privádzajú ešte do horšej finančnej situácie.

3. Súd následne uznesením č. k. 7C/11/2017-87 zo dňa 02.02.2018 spojil na spoločné konanie veci
vedené Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7C/11/2017 a sp. zn. 4C/14/2017 s tým, že

konanie sa bude viesť pod sp. zn. 7C/11/2017.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že nároky uplatnené žalobcom v celom rozsahu
neuznáva. Bola použitá len vzorová žaloba, ktorá nijako nezohľadňuje adhézne zmluvy žalovaného a
ani skutkový stav tohto prípadu, inak si totiž žalovaný nedokáže vysvetliť meritórne námietky ohľadne
náležitostí, ktoré predmetná zmluva jednoznačne obsahuje či venovaniu sa prítomnosti naliehavého

právneho záujmu zo strany žalobu (časť VIII. žaloby) a to napriek tomu, že žiadny určovací výrok nie je
predmetom toho konania. Vždy pristupoval a pristupuje k žalobcovi ako k spotrebiteľovi. Žalovaný od
počiatku svojej podnikateľskej činnosti vytvára jasné a prehľadné zmluvné formuláre svojich adhéznych
zmlúv, keď v jedinom dokumente listine formátu A4 uvádza všetky zákonné náležitosti s prehľadným
a zrozumiteľným členením, pričom každý zákazník (aj ten menej obozretný) si takto spracovaný

zmluvný formulár dokáže ľahko a rýchlo prečítať. Je to práve žalovaný, ktorý sa vyhýba bežnému
štandardu adhéznych zmlúv na finančnom trhu, ktoré obsahujú desiatky strán hustého textu, často zo
zákona zbytočne skopírovanými celými pasážami. ktoré práve takýmto spracovaním robia pre bežného
spotrebiteľa zmluvný formulár neprehľadný a do obsahovej a rozsahovej stránke ťažko zrozumiteľný
a vôbec prečítateľný. Na základe žiadosti žalobcu s ním žalovaný po splnení zákonných podmienok

uzavrel dňa 24. júna 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 569219743, na základe ktorej poskytol
žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 240,- eur (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere"). Žalobca
vo svojej žalobe tvrdí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje niektoré náležitosti, resp. že sú
v rozpore so zákonom, s čím však rozhodne nemožno súhlasiť. Žalobca sa mýli, keď uvádza, že úrok
je cenou spotrebiteľského úveru, pretože opomína aplikáciu špeciálnej právnej úpravy § 2 písm. g)

zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Žalobca si otázku úroku
predstavuje príliš jednoducho ba až tak jednoducho, že prehliada celkom zrejmé skutočnosti, ktoré úplne
vyvracajú správnosť celej jeho argumentácie. Priemer úrokových sadzieb zverejňovaný na webovom
sídle Národnej banky Slovenska (ďalej len ..NBS") sa netyká obdobných prípadov ako je prípad žalobu,
ale týka sa všetkých spotrebiteľských úverov bez výnimky. Žalobca si tiež vo svojej argumentácii vôbec

neuvedomuje variabilitu spôsobov, akým sa môžu kvantifikovať úroky a to pri rovnakej úrokovej sadzbe.
Uvedené je podstatné predovšetkým z toho dôvodu, že pri spotrebiteľských úveroch medzi výškou
úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna
korelácia. Keďže môže nastať napríklad situácia, že niektorý poskytovať má síce nižšiu úrokovú sadzbu
ako žalovaný a aj napriek rovnakej dĺžke úverového vzťahu a rovnakej istine, vyberie od zákazníka viac

na úroku, čo je fakt, ktorý by práve žalobca ako spotrebiteľ nemal len tak prehliadať. Žalobca porovnáva
priemernú úrokovú sadzbu zverejnenú NBS s úrokovou sadzbou podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a to bez toho, aby vôbec rozlišoval spôsoby kvantifikácie úroku pri jednotných úrokových sadzbách, čo
je pre zákazníka zásadná skutočnosť, ktorá určuje koľko reálne spotrebiteľ za úrok zaplatí. Uvedený
rozdiel, ktorý je absolútne rozhodujúci vyplýva z toho, že kým žalovaný má nastavený týždenný interval

splátok, čím rýchlejšie klesá istina a tým aj výška úroku, tak pri štatistike NBS dochádza len k jednej
splátke na konci roka. Pre lepšiu predstavivosť si žalovaný dovoľuje uviesť len fakty, ktoré vyplývajú
priamo zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, že pri istine 240 eur a úrokovej sadzbe 22,38 % p. a. bol
úrok za 60 týždňov pre žalobcu len 34,56 eur (viď zmluva o spotrebiteľskom úvere) a nie 46,55 eur a to
práve z dôvodu zohľadňovania klesajúcej istiny zo strany žalovaného na týždennej báze, čo štatistika

NBS nezohľadňuje. Ak teda chce žalobca porovnávať dva údaje, je potrebné, aby porovnával také
údaje, ktoré sa rovnako získavajú čo však žalobca celkom zrejmé nerobí. Ak by to totiž žalobca použil
rovnakú metodiku pre určenie úrokovej sadzby akú používa NBS musel by dospieť k záveru, že ak je
úrok 34,56 eur za 60 týždňov pri 240 eur istiny, tak sa jedná len o 12,48 % p. a., čo je dokonca ešte
menej ako priemer zverejnený NBS. Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje, že komerčné banky,

ako aj súdna prax uznáva úrokovú sadzbu 25 % p. a. či dokonca vyššiu, nemôže byť v rozpore s
dobrými mravmi úroková sadzba 22,38 % p.a. pri dobe splatností 60 týždňov. Pritom treba zohľadniť, že
úrokové sadzby žalovaného môžu, ba dokonca by mali byť mierne vyššie, pretože zohľadňujú riziko, že
žalovaný nemá svoje pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere nijako zabezpečené (na rozdiel odkonkurenčných subjektov). Aj z týchto dôvodov žalovaný trvá na tom, že nie len odplata - cena úveru,
ale aj všetky jej zložky bolí dohodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi a dobrými mravmi. V
danom prípade ide o špeciálnu právnu úpravu definujúcu odplatu za spotrebiteľský úver. Inak povedané,

odplatou za spotrebiteľský úver nie je úrok ako sa mylne domnieva žalobca, ale spoločne všetky úroky,
provízie, dane a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných
doplnkových služieb či sankcií). Medzi týmito zložkami odplaty za spotrebiteľský úver nerobí zákon o
spotrebiteľských úveroch žiaden rozdiel. V danom prípade to znamená, že celkové náklady žalobcu,
tzn. cenu spotrebiteľského úveru podľa zmluvy o úvere tvoril úrok a poplatok za garantovanú službu.

Žalovaný dodáva, že hodnota RPMN nevyjadruje, že náklady so spotrebiteľským úverom podľa zmluvy
o spotrebiteľskom úvere by boli pre žalobcu 70,38%, pretože veličina RPMN má abstraktnú výpovednú
hodnotu len z hľadiska toho, že zákazník vie z tohto údaja posúdiť len to, že úver s menšou RPMN
ako je uvedená RPMN je pre neho výhodnejší a s vyššou RPMN ako je uvedená je pre neho menej
výhodný z hľadiska celkových nákladov, ktoré musí zaplatiť. Výška RPMN sa vypočítava matematickým
vzorcom prostredníctvom metódy numerickej aproximácie podľa prílohy Č. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch, pomocou ktorého bolo pre daný spotrebiteľský úver a celkové náklady zaň bola vypočítaná
(nie určená) hodnota RPMN 70,38 % a to z údajov priamo uvedených v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Tieto matematické údaje majú výlučne informačnú povahu (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci Cofinoga Mérignac SA, C-264/02, ECLI:EU:C:2004:127, bod 26). Žalovaný ako prílohu k tomuto
vyjadreniu priložil 9 tabuliek, vydaných v zmysle nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z., ktoré v minulosti

slúžili ako základ pre stanovovanie maximálnej prípustnej hodnoty RPMN v spotrebiteľských úverov.
Podľa týchto tabuliek sa v rokoch 2008 až 2010 pohybovala maximálna prípustná hodnota RPMN medzi
76 % až 112,52 %. Keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola RPMN 70,38%, nemôže byt' takáto
RPMN v rozpore so všeobecne akceptovaným hodnotovým poriadkom, keď v rokoch 2008 až 2010 bola
priamo právnymi predpismi stanovená výška RPMN až do 112,52%. Náklady na spotrebiteľský úver

dosahujúce približne polovicu zákonom povolenej výšky takýchto nákladov, jednoducho z povahy veci
nemôžu odporovať dobrým mravom. Uvedený záver o primeranosti RPMN vyplýva aj z rozhodovacej
činnosti súdov, ktoré RPMN až vo výške 70,38% považujú pri nezabezpečených spotrebiteľských
úveroch za primeranú „ak bola v predmetných zmluvách RPMN 70,38 %, nemôže byť v rozpore s
dobrými mravmi" - právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II. z 19.3.2015, sp. zn. 17C/73/2014).

V čase uzavretia Zmluvy o úvere platilo, že cenové dojednania, ktorými boli v Zmluve o úvere úrok a
poplatok za garantovanú službu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodliehali samostatnému
súdnemu prieskumu ich prijateľnosti (ani na ich základe vypočítaný údaj o RPMN), ale spoločne
ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov podliehajú súdnemu prieskumu z pohľadu, či táto
„celková" odplata nepresahuje najvyššiu prípustnú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov,

ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov. V danom prípade žalobca nijako
nepreukazuje, že by odplata v danom prípade podstate prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Odplata v danom prípade je preto
v súlade s dobrými mravmi, ako aj právnou úpravou. V súvislosti s termínom konečnej splatnosti sa
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádza, že „termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej

splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60 týždňa po dni uzavretia Zmluvy. Z uvedeného je
zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde
ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, ak si bude žalobca plniť svoje povinnosti
presne podľa zmluvy o úvere (čo sa nestalo) a nesplatí úver predčasne alebo s omeškaním. To
znamená, že zmluva o úvere obsahuje konkrétny jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako to

vyžaduje aj právna úprava. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských nevyžaduje,
na rozdiel od iných ustanovení týchto zákonov, uvedenie dátumu ako to tvrdí žalobca, ale vyžaduje
len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, araumentum ex dicto. V slovenskom jazyku pritom
nie sú pojmy ..termín" a ..dátum" synonymami (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr.
vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s.), čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď

zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise. Právna úprava, vrátane §
9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto
zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov je
podľažalovanéhopotrebnévychádzaťztoho,žeajsplnenietejtozákonnejnáležitostimusíbyťurčitéato
v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného (týždenné splátky),

preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho
zmlúv a to tak po obsahovej ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný formát vyjadrenia konečnej
splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho si
zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad výplatný termín ako náležitosťpracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, kde sa presný deň výplaty na území
Slovenskej republiky stanovuje pomocou mesiacov, napríklad ako 15. deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza podnikateľský model žalovaného, je oveľa

bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace. Bez ohľadu na to je však zrejmé, že
žalovaný v zmluve o úvere uviedol termín konečnej splatnosti, resp. konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného zákonného
určenia zvolil formát tohto vyjadrenia, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov najvhodnejší
pre pochopenie, predstavu a! zapamätanie, pričom aj samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval

v rozsudku vo vecí C-42/15 z 9, novembra 2016. že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum". Ak by totiž zákonodarca chcel, aby
konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala byť uvedená jedine a len dátumom, tak by to tak aj v
právnom predpise danej zákonnej náležitosti vyjadril. Vzhľadom na to, že tomu tak však nie je, tak je
podľa žalovaného zrejmé, že možností vyjadrenia konečnej splatností spotrebiteľského úveru nie sú
totožné len s vyjadrením pomocou dátumu. Zároveň však treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava

žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenie zákonnej náležitostí zvolí
vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát
vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho
právach. Práve naopak, pretože adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník

žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často
a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí.
Argumentácia žalobcu je tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/ES"), na rozdiel od predchádzajúcej smernice

Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej
právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť, čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia
tak, ako ho prezentuje žalobca tiež neobstojí. Rovnaké stanovisko k výkladu smernice 2008/48/ES z
hradiska súladu s vnútroštátnou právnou úpravou zastáva aj Európska komisia. Slovenská republika
a Nemecká spolková republika, ako aj generálna advokátka Súdneho dvora Eleanor Sharoston. ktoré

bolí prezentované v konaní pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (Credít Slovakia, a.s,
proti Klára Biroová). Argumentácia žalobcu je aj v tejto časti nelogická, keďže pojem termín žalobca bez
akéhokoľvek vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských
úveroch tieto pojmy rozlišuje. Ak by totiž zákonodarca chcel, aby konečná splatnosť spotrebiteľského
úveru mala byť uvedená jedine a len dátumom, tak by to tak aj v právnom predpise danej zákonnej

náležitosti vyjadril. Vzhľadom na to, že tomu tak však nie je, tak je podľa žalovaného zrejmé, že
možnostivyjadreniakonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveruniesútotožnélensvyjadrenímpomocou
dátumu. Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu ohľadne splátok úveru, keďže zmluva o
spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje aj tieto náležitosti, keďže sa v nej jasne uvádza, že výška
úveru je 240 eur, úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 22,38% p. a. ako aj jej finančnou kvantifikáciou,

ktorá predstavuje 34,56 eur, výška jediného poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu je 48,24 eur,
celková dlžná suma, ktorú má zákazník na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému vrátiť
a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov je 322,80 eur, počet splátok, ktorými zákazník
splatí celkovú dlžnú sumu je 60 týždenných splátok a výška jednotlivých týždenných splátok od prvej
po predposlednú je 5,38 eur a výska poslednej splátky je vo výške 5,38 eur. Žalobca si predmetné

ustanovenie očividne nesprávne právne vyložil a to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie
konkrétneho „rozpisu" každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto
„rozpis" sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch,
t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom vtákom prípade platí, že zákazník má
právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch,

pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady
vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej
sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady...". Za uvedeného skutkového stavu
žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluva o spotrebiteľských úveroch obsahuje
vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých

splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto záver okrem Súdneho dvoru
Európskej únie potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia, podľa ktorých zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere muselsamostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok
úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov" (napr. rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 19. septembra 2012. so. zn. 17Co/151/2012). Rovnako ako aj závery opakovaných

kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach
prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj
napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj náležitosti § 9 ods. 2 písm. I) (predtým písm. k)
zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté nesplnenie takejto zákonnej
náležitosti. Žalobca uvádza, že absentuje rozčlenenie výšky splátky na istinu, úroky a poplatky. Ak

by však žalovaný (resp. akýkoľvek poskytovateľ spotrebiteľských úverov) postupoval tak ako to žiada
žalobca, nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by spotrebiteľ vlastne vedel aká
vysoká je jeho celková (mesačná či týždenná) splátka spotrebiteľského úveru, pričom ani jednoduché
sčítanie dielčích splátok istiny, úroku a poplatku by spotrebiteľovi tiež nijako nepomohlo, pretože v
jednotlivých prípadoch by spotrebiteľ mohol platiť aj provízie či dane (hoc to nie je prípad u žalovaného)
ako to vyplýva z vymedzenia celkových nákladov u spotrebiteľských úveroch podľa § 2 písm. g)

zákona o spotrebiteľských úveroch („celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským
úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízii, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu"). Žalobca teda
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i,) [predtým písm. k)] vykladá tak, že spotrebiteľ musí vedieť aká
časť jeho splátky ide na istinu, aká na úrok a aká na poplatok, no takýmto absurdným doslovným
formalistickým výkladom vyčerpal žalobca celú túto zákonnú náležitosť, no nedozvedel by sa vôbec

aká časť splátky má pripadať na províziu či aká časť splátky má pripadať na prípadnú daň a tiež sa
vôbec nedozvie aká má byť vlastne jeho celková splátka - čo je absolútne zásadné, pričom mu v tom
vzhľadom na dve neznáme nepomôže ani jednoduchý súčet, o ktorom vlastne sám žalobca tvrdí, no
už pri inej zákonnej náležitosti (termín konečnej splatnosti), že spotrebiteľ nemôže ani počítať údaje
prostredníctvom matematických operácií. Inými slovami, žalobca vlastne chce, aby nevedel, v akej

výške má zaplatiť splátku spotrebiteľského úveru, čo je absurdné. Z uvedeného je podľa žalovaného
zrejmé, že výklad žalobcu, ktorým sa len účelovo snaží z odplatnej zmluvy spraviť zmluvu bezodplatnú,
napriek jasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán je absurdný a pre akúkoľvek ochranu spotrebiteľov
nepoužiteľný. Naopak právna úprava priamo počíta sa záujmom spotrebiteľa poznať rozpis jednotlivých
splátok a preto sú poskytovatelia spotrebiteľských úverov (t. j. aj žalovaný) povinný kedykoľvek a

bezodplatne poskytovať svojim zákazníkom amortizačnú tabuľku, kde sú všetky tieto údaje presne
a detailne uvedené. Iný význam amortizačnej tabuľke pripísať jednoducho nemožno. Okrem toho
žalovaný považuje aj dôvody o termíne konečnej splatnosti a splátkach úveru namietané žalobcom,
ktoré by mali spôsobovať bezúročnosť a bez poplatkovosť, za bagateľné z hľadiska vôle zmluvných
strán a ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad

žalobcu je tiež ďaleko za hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len ..prílišný formalizmus pri
výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných
práv" (nález Ústavného súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. I. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa
totiž porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva
odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom

zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére" (nález sp. zn. I. ÚS 242/07). Garantovaná služba je presne
a jasne špecifikovaná a to priamo v bode 4. Napriek tomu, že súdy môžu určiť vo výroku neprijateľnosť
podmienky aj bez návrhu, nie je to ich povinnosťou a preto nemožno automaticky vyvodiť, že ak súd v
právoplatnom rozsudku, ktorý sa týka adhéznej zmluvy takúto podmienku neurčil, tak v nej nie je, avšak
v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 19. januára 2015, sp. zn. 15C/244/2014 súd už

posúdilprávnuotázkuohľadne(ne)prijateľnostipoplatkuzagarantovanúslužbuvadhéznychzmluvácho
spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, pričom súd túto žalobu zamietol z meritórnych dôvodov,
keď konštatoval, že predmet garantovanej služby nie je neprijateľnou podmienkou z dôvodu, že poplatok
za garantovanú službu nie je "nárokom, ktorý by veriteľ poskytujúci peňažné prostriedky ako úver vo
vzťahu k dlžníkovi nemohol požadovať." Vzhľadom na precedentný charakter posudzovania zmluvných

podmienok ohľadne ich neprijateľnosti (zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2015 uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2014 so. zn. 3 Cdo 446/2013) je vzhľadom na právoplatný
rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/244/2014 zrejmé, že poplatok za garantovanú službu
nie je neprijateľnou podmienkou. Poplatok za garantovanú službu je prípustným a zákonom dovoleným
poplatkom, pretože ho predpokladá aj § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ČI. 3 písm.

g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48/ES").
Súdny dvor EÚ pritom k uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne
pravidlátýkajúcesatypovpoplatkov,ktorémôževeriteľvyberať“(rozsudokz12.júla2012,vecC-602/10,SC Volksbank Romania SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 200848/ES nestanovuje
žiadneobmedzeniačosatýkadruhov,rozsahualebokvalitypoplatkov,ktorémôževeriteľvyberaťvrámci
poskytovania spotrebiteľských úverov. Žalovaný nikdy neprijal od nijakého svojho zákazníka žiadne

plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu,
čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Súčasne zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje všetky zákonné náležitosti a je plne v súlade s právny poriadkom Slovenskej republiky,
čím je tiež vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. Okrem
toho, že výška žalobcom požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia presahuje samotnú

výšku bezdôvodného obohatenia uplatňovanú žalobcom v tomto konaní a to bez akéhokoľvek vecného
zdôvodnenia, podstatné v tejto časti je to, že napriek tomu, že žalovaný neporušil žiadne práva ani
povinnosti žalobcu, žaloba je v časti primeraného finančného zadosťučinenia podaná celkom zrejmé
predčasne, keďže podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona o ochrane spotrebiteľa má na primerané finančné
zadosťučinenie právo len osoba, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti
ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom. Na základe uvedeného má

žalovaný za to, že jeho adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú plne v súlade s právnou úpravou.
Tento záver potvrdzujú aj opakované rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už riešili obdobné návrhy
zo strany iných žalobcov. Konkrétne ide o konania vedené na Okresnom súde ( ďalej len OS) OS
Veľký Krtíš pod sp. zn. l0Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016, sp. zn. l0Csp/62/2016, OS Zvolen pod
sp. zn. 12C/98/2016 na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016, sp. zn. 20Csp/74/2016, OS Košice

II. pod sp. zn. 42Csp/72/2016, OS Michalovce pod sp. zn. 8Csp/112/2016, OS Prešov pod sp. zn.
9Csp/137/2016 a llCsp/153/2016. Správnosť týchto záverov žalovaného potvrdzuje aj tá skutočnosť, že
NBS na základe zákona č. 35/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch,
vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu dňa 28. augusta 2015 povolenie na
poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj

všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho
adhézne zmluvy boli neplatné čí neobsahovali akúkoľvek zákonnú náležitosť.

5. V replike žalobca uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie,pretožejeadresovanáibačlenskýmštátomanievšetkýmfyzickýmaprávnickýmosobám;ak

bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas. je nutné aplikovať slovenskú
právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. Februára 1986, Marshall, samotná smernica
nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 7. júna 2013 č. 5Cdo 5/2013). V Rozsudku C -42/ 15 Súdny dvor EÚ citoval
z odôvodnenia Smernice pod bodom ( 9) a (30), že (9) Členské štáty by preto nemali mať možnosť

zachovaťalebozaviesťinévnútroštátneustanoveniaakoustanoveniatejtosmernice.(30)Tátosmernica
neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv o úvere. Členské štáty preto môžu v
tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva.
Slovenská republika prijala zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý teda zjavne nie je (a ani nemôže)
byť v rozpore so Smernicou. V nadväznosti na uvedené tvrdenia žalovaného o tom, že Zmluva obsahuje

všetky ustanovenia tak, ako mu to ukladá Smernica teda neobstoja, nakoľko náš zákonodarca vo svojej
podrobnejšej úprave (t.j. v Zákone) vyjadril, čo považuje za náležitosti takejto Zmluvy. Podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o
prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym

orgánom a tento orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. júna
2013 6. 5 Cdo 5/2013). Z uvedeného nevidí právny základ aplikácie rozhodnutia (Rozsudok C- 42/15)
prejudiciálneho konania, ktorý návrh podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19. Decembra
2014 Súdnemu dvoru 2. februára 2015 v konaní Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej. V

ďalšom žalobca použil rovnakú argumentáciu ako v dôvodoch žaloby.

6. Rovnakú argumentáciu žalovaný použil v konaní vedenom predtým pod sp. zn. 4C/14/2017 a to v
podaní zo dňa 26.04.2017.

7. Z predložených dôkazov vyplýva, že žalovaný a žalobca ako klient uzavreli dňa 24.06.2013 zmluvu
1 č. 569219743 o spotrebiteľskom úvere vo výške 240,00 eur. Žalobca sa zaviazal tento úver splatiť v
60 týždenných splátkach vo výške 5,38 eur a poslednej splátke vo výške 5,38 eur. Medzi zmluvnými
stranami bola dohodnutá ročná úroková sadzba 22,38 %, t. j. vo výške 34,56 eur a poplatkom zagarantovanú službu vo výške 48,24 eur. RPMN bola 70,38 % a priemerná hodnota RPMN bola 48,52
%. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky spoločnosti.

8. Zmluvou o zabezpečení splátok úveru zo dňa 24.06.2013 sa poskytovateľ - žalovaný zaviazal, že
zákazníkovi za odmenu vo výške 123,60 eur bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať
službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru.
Zákazník - žalobca sa zaviazal splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach a to v 59 týždenných
splátkach vo výške 2,06 eur a poslednú splátku vo výške 2,06 eur a poslednú splátku vo výške 2,06 eur.

9. Žalovaný a žalobca ako klient uzavreli dňa 26.09.2015 zmluvu 2 č. 612659173 o spotrebiteľskom
úvere vo výške 300,00 eur. Žalobca sa zaviazal tento úver splatiť v 60 týždenných splátkach vo výške
6,56euraposlednejsplátkevovýške6,02eur.Medzizmluvnýmistranamiboladohodnutáročnáúroková
sadzba 23,74 %, t. j. vo výške 45,46 eur a poplatkom za garantovanú službu vo výške 47,60 eur. RPMN
bola 62,21 % a priemerná hodnota RPMN bola 33,96 %. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli

všeobecné obchodné podmienky spoločnosti.

10. Z potvrdenia žalovaného o doplatení pôžičky zo dňa 27.12.2017 vyplýva, že žalobca splatil dňa
06.05.2014 v plnej výške pôžičku č. 569219743 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa
24.06.2013.

11. Z potvrdenia žalovaného o doplatení pôžičky zo dňa 27.12.2017 vyplýva, že žalobca splatil dňa
11.10.1016 v plnej výške pôžičku č. 612659173 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa
26.09.2015.

12. Žalovaný, právny zástupca žalovaného ako aj právny zástupca žalobcu sa na pojednávanie
nedostavili.

13. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že pôžičku splácala pracovníkovi žalovaného, ktorý ju
navštevoval doma. Niekedy je potvrdenie dal, niekedy nie.

14. Uvedenú vec súd takto právne posúdil:

15.V§497Obchodnéhozákonníkasauvádza,žezmluvouoúveresazaväzujeveriteľ,ženapožiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté

peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. Podľa § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

17. Podľa § 2 písm. d) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou

sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

18. Podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa
rozumie celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných

prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

19. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy
1, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18)
musí obsahovať tieto náležitosti:

a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvomfinančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l)právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,

n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej

úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,

t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,

y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy
2, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18)
musí obsahovať tieto náležitosti:

a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u

veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,

i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) odplatu podľa osobitných predpisov,18aa)
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek

počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie

platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti podľa § 16,
v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť

čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23,z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,
aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare.

Podľa § 11 ods. 1 písm. b), d), zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak:
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y);
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

20. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

21. Vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do
Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 1.4.2004 začlenené ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách. Uvedená právna úprava má základ v smernici Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

22.Podľa§52ods.1až4Občianskehozákonníka,spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú
sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania

alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na
všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

23. V zmysle § 53 ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ). Neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

24. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

25.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

26. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou - typovou zmluvou v

zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

27. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom

s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodenýchporušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

28. Žalobca si uplatnil žalovaný nárok ako bezdôvodné obohatenie, ktoré malo vzniknúť na strane
žalovaného z titulu prijatia plnenia na základe uzavretej zmluvy o úvere č. 569219743 a č. 612659173.

Svojou povahou ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. o
spotrebiteľskýchúveroch,pričompodľa§2písm.d)citovanéhozákonazmluvouospotrebiteľskomúvere
sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom. V zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona zmluva musí mať písomnú formu a
musí mať zákonné náležitosti tak, ako predpokladá § 9 ods. 2 tohto zákona. Súd v konaní zistil, že

úverová zmluva nemá všetky zákonom vyžadované náležitosti.

29. Bezdôvodné obohatenie teda predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká
tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh
(povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti,

je nepochybné, že ide o dlh peňažný, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie §
517 OZ nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem
plneniaajúrokyzomeškania(rozsudokNajvyššiehosúduČRz29.marca2001,sp.zn.25Cdo2895/99).

30. Z predloženej úverovej zmluvy nepochybne vyplýva, že ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu v zmysle

ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, účinných v čase uzatvorenia
zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie
je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným
žalobkyni túto charakteristiku spĺňa, žalovaný v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol
žalobkyni ako fyzickej osobe úver, pričom z obsahu zmluvy nevyplýva, že by žalobkyňa pri uzatváraní

zmlúv konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej
bol poskytnutý na výkon zamestnania a povolania, z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Zo
samotnej zmluvy je ďalej zrejmé, že žalobkyňa nemohla individuálne ovplyvniť obsah, bola už vopred
pripravená na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Súčasťou zmluvy boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania, ktoré rovnako

žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko taktiež bola pripravená už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Konkrétne v danom prípade žalobkyňa uzatvorila dve rovnaké zmluvy.

31. V danom spore sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného tvrdiac,
že zmluva o úvere nespĺňa náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f, l a n Zákona č. 129/2010 o

spotrebiteľských úveroch. Ďalej sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

32. Predmetná zmluva o úvere je nepochybne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon účinný v čase
uzatvárania oboch zmlúv ustanovoval v § 9 podstatné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a to, že zmluva

musí, okrem iného, obsahovať konečnú splatnosť úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny a úrokov a
iných poplatkov, pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, prípadne ich absencie a taktiež
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preskúmaním oboch zmlúv uzatvorených stranami sporu
mal za preukázané, že vyššie uvedené údaje v zmluve absentujú. V Úverovej zmluve l. bol ako termín
konečnej splatnosti uvedený údaj: je 7. deň 60. týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Súd má zato, že

termínkonečnejsplatnostimusíbyťvyjadrenýkonkrétnymdátumom(dňom,mesiacomarokom)anielen
istými údajmi, ktoré následne majú byť identifikátorom pre určenie konečnej splatnosti, zvlášť ak ide
o bežného spotrebiteľa. Taktiež súd mal zato, že v zmluve absentuje údaj o termínoch splátok úveru,
pretože, aj keď zmluva obsahuje, že žalobkyňa má zaplatiť dlžnú sumu v 60-tich týždenných splátkach
a že splatnosť prvej splátky nastáva siedmy kalendárny deň po uzavretí zmluvy a splatnosť každej

ďalšej splátky nastane siedmy kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, a konečným dňom
splatnosti úveru a dlžnej sumy je deň splatnosti poslednej splátky, ktorým je siedmy deň 60-teho týždňa
po dni uzavretia zmluvy, súd mal zato, že takto uvedené termíny splátok taktiež nespĺňajú podmienky
určenia termínu splátok, ktoré by boli pre bežného spotrebiteľa, akým je žalobkyňa, jednoznačne jasné.Obdobne je to aj v zmluve 2, kde je uvedené, že prvá splátka je splatná do 7 dní odo dňa pripísania celej
čiastky úveru na účet určený zákazníkom alebo na účet predplatenej karty. Pre účely tejto zmluvy sa
má pritom zato, že suma pôžičky bude pripísaná siedmy kalendárny deň od podpisu. Splatnosť každej

ďalšej splátky nastane siedmy kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky.

33. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora európskej únie vo veci Home Credit
Slovakia proti Klára Biróová zo dňa 9.11.2016 pod č. C42/15, v ktorom sa konštatuje, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa, odkazom na

konkrétny dátum, nemožno prehliadnuť, že citovaný rozsudok zároveň stanovuje, že zmluva musí
obsahovať také podmienky, ktoré umožnia spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. V danom prípade splatnosť splátok, ako je uvedená vyššie je podľa súdu neprehľadná,
naviac je uvedená v kolónke, ktorá je označená ako štvorec, naviac pod odsekom, kde sú údaje o výške
úveru, a takto určenie termínov splátok podľa súdu neumožní spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Keďže tieto údaje sa nenachádzajú v časti, kde je uvedená výška

úveru, úroková sadzba, výška splátok, takýto údaj spotrebiteľ môže ľahko prehliadnuť pri podpise zmluvy
a nevenovať mu pozornosť, v dôsledku čoho môže mať priemerný spotrebiteľ problém s identifikáciou
presných dátumov splátok v čase podpisu zmluvy. Po zhodnotení uvedeného súd dospel k záveru, že
v zmluve chýbajú podstatné náležitosti vyžadované zákonom a z tohto dôvodu posúdil, že zmluva je
bezúročná a bezpoplatková.

34. Z obsahu pripojených listín k Zmluve 1 vyplýva, že bola dohodnutá aj Zmluva o zabezpečení splátok
úveru, to znamená, že z tejto zmluvy žalobcovi vznikla povinnosť platiť mesačne aj splátky po 2,06 eur a
to ako doplnková služba spočívajúca v prevzatí peňažnej hotovosti. Z potvrdenia žalovaného vyplýva, že
k Zmluve č. 56921973 bola pohľadávka uhradená v celom rozsahu, preto súd má zato, že bola uhradená

aj táto doplnková služba. Keďže súd má zato, že táto služba je neprijateľnou podmienku, preto súd má
zato, že za neprijateľné zmluvné podmienky žalovanému nepatrí nárok.

35. Zo zmluvy vyplýva, že táto suma mala byť za službu a to prevzatie finančnej hotovosti od spotrebiteľa
poskytovateľom. V prípade poplatku takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne

protiplnenie.Ideoplnenie,ktorépomateriálnejstránkespotrebiteľovinebolododanéaslúživskutočnosti
záujmom dodávateľa. Uplatňovanie uvedeného poplatku je možné zároveň považovať za priečiace sa
dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.

36. Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou

podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná
(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací

súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

37. Súd mal v danej právnej veci za preukázané, že žalovaný na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 240,00 eur zo zmluvy 1 č. 569219743 a vo výške
300,00 eur zo zmluvy 2 č. 612659173.

38.Zpredloženýchlistinnýchdokladov-potvrdeniažalovanéhomalsúdďalejzapreukázané,žežalobca
v prospech žalovaného uhradil finančné prostriedky vo výške 446,40 eur zo zmluvy č. 569219743 / úver

a doplnková služba/ a finančné prostriedky vo výške 393,06 eur zo zmluvy č. 612659173.

39. Súd preskúmal predložené zmluvy, ktoré sú vlastne spotrebiteľským úverom. Súd považoval
predmetné úvery za bezúročné.

40. Súd má za preukázané, že žalobca uhradil žalovanému celé čiastky predstavujúce poskytnuté
sumy úverov a taktiež uhradil žalovanému aj úroky a aj poplatky za poskytnuté úvery. Uvedené
jednoznačne vyplýva z predložených Potvrdení o doplatení pôžičiek žalobcom, ktoré preložil súdu
žalobca. Žalovaný túto skutočnosť ani žiadnym spôsobom nerozporoval. Po zaslaní výzvy súdom, abypredložil dôkazy o tom, koľko žalobca reálne na predmetné zmluvy uhradil, žalovaný uviedol, že takýmito
dôkazmi nedisponuje. Je preto prinajmenšom pozoruhodné tvrdenie žalovaného, že takýmito dôkazmi
nedisponuje, vzhľadom na skutočnosť, že na žiadosť žalobcu mu súd zaslal potvrdenia o tom, že pôžičky

boli splatené v plnej výške.

41. Poskytnuté úvery súd z vyššie uvedených dôvodov považoval za bezúročné a bez poplatkov. Keďže
v zmluve č. 569219743 predstavovali úhrady žalobcu sumu 446,40 eur a žalovaný poskytol žalobcovi
sumu 240,00 eur, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného predstavovalo sumu 206,40 eur, na

ktoré súd žalovaného zaviazal. V zmluve č. 612659173 predstavovali úhrady žalobcu sumu 393,06 eur
a keďže žalovaný poskytol žalobcovi sumu 300,00 eur, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného
predstavovalo sumu 93,06 eur, na ktoré súd žalovaného zaviazal. Spolu tak súd zaviazal žalovaného
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 299,46 eur.

42. Žalobca si v danej právnej veci uplatnil taktiež nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

spolu 300,00 eur z oboch vyššie uvedených úverových zmlúv.

43. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať
ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal

protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to
aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len kolektívne záujmy spotrebiteľov).
Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi.

44. Podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo

na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s
právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že
v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa

zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona
o spotrebiteľských úveroch prípade iných predpisov. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom
na podnet dodávateľa.

45. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje
právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho

stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými
predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho

významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

46. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú
inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút

súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damagesv práve USA a
exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovia ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania
takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne.
Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady

škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci"). A tak práve inštitút
relutárnejnáhradynemajetkovejujmymôžebyťprostriedkomochranynadoplnenieopreventívneúčinky
pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za
diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“. Doktrinálne možno preventívnu funkciu
náhrady nemajetkovej ujmy odôvodniť tým, že diskriminácia jednotlivca je civilným deliktom. Zmyslom

prostriedkovnápravypodľaZOSjenielenposkytnúťsatisfakciujednotlivcovi,aleajsankcionovaťškodcu
a odradiť do budúcnosti osobu a jej možných nasledovníkov od nekalého konania, ktorý názor podporuje
aj judikatúra (NS ČR 30Cdo 4431/2007; porov. pod 18/).

47. V danej právnej veci mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní si žalobca úspešne
uplatnil svoje právo ako spotrebiteľ, keď sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Súd zaviazal

žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 300 eur, čo je s pripočítaním sumy 0,54
centov suma rovnajúca sa sume, ktorú žalobca preplatil žalovanému na rámec, čo zákon dovoľuje.

48. Súd má za to, že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri uzatváraní predmetných
úverových zmlúv, predostrel žalobcovi formulárové zmluvy, ktoré neobsahovali potrebné náležitosti

podľa zákona č. 129/2010.

49. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa,
súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek

problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa“.

50. Žalobcovi jednoznačne vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé
privodiť jej ujmu vo sfére jej rodinného, súkromného a spoločenského života.

51. Samotný žalobca musel na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty iniciovať súdne konanie na
ochranu svojich spotrebiteľských práv.

52. Samotné súdne konanie, ktoré bolo v danej situácii jedinou možnosťou žalobcu, je náramne

stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Súd pri priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi vychádzal najmä z porušenia práv žalobcu ako
spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity tohto zásahu do práv spotrebiteľa.

53. Vzhľadom na objektívnu spôsobilosť tohto závadného stavu vyvolať negatívne dôsledky v

súkromnom a spoločenskom živote žalobcu, považoval súd právny základ nároku na finančné
zadosťučinenie za plne dôvodný a za primerané finančné zadosťučinenie. Priznané finančné
zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou
satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou
postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal. Spotrebiteľ nie je povinný

preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla. Ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa priznáva spotrebiteľovi
právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy spotrebiteľovi, ale už vtedy, keď mu ujma
v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla, pričom sa úspešne domáhal ochrany
svojich práv.

54. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, tá závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne
preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného
zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak, ako je uvedené vyššie (intenzitu a
časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia
a podobne).

55. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované
nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne
sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie sankcia za samotnúexistenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v
zadosťučinení obsiahnutý.

56. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa
priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy ale už vtedy, keď mu ujma
v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už samotné vyvolanie stavu
žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z
predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007

Z. z. Spotrebiteľ už vôbec nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne
uvádzať iné skutočnosti týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie už bezprostredne
v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ je oprávnený
uplatniťsinároknaprimeranéfinančnézadosťučineniesamostatnoužalobounasúde,akotomužalobca
učinil.

57. Za adekvátnu výšku primeraného finančného zadosťučinenia, považoval súd sumu 200,00 eur
v prípade zmluve č. 569219743 a sumu 100,00 eur v prípade zmluvy č. 612659173. Inštitút
primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady
škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva

v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre
porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages
v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobkyňu, ale
skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobkyni a
ktorým žalobkyni spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania

takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne.
Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady
škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci"). A tak práve inštitút
relutárnejnáhradynemajetkovejujmymôžebyťprostriedkomochranynadoplnenieopreventívneúčinky
pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za

diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“. Doktrinálne možno preventívnu funkciu
náhrady nemajetkovej ujmy odôvodniť tým, že diskriminácia jednotlivca je civilným deliktom. Zmyslom
prostriedkovnápravypodľaZOSjenielenposkytnúťsatisfakciujednotlivcovi,aleajsankcionovaťškodcu
a odradiť do budúcnosti osobu a jej možných nasledovníkov od nekalého konania, ktorý názor podporuje
aj judikatúra (NS ČR 30Cdo 4431/2007; porov. pod 18/) (rozsudok KS TT 26Co/781/2015).

58. S poukazom na vyššie uvedené súd má zato, že za daného stavu s ohľadom na závažné
porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde
je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia súd
je toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 300,00 Eur, ktorá

zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov.

59. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

60. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

61.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

62. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu úspešný a preto mu súd priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis
s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.