Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615212523
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1615212523.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: DOROPHARM, k. s.,
IČO: 43 773 711, so sídlom: Teslova 19, Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou JNC Legal
s.r.o., so sídlom: Panenská 8, Bratislava, proti žalovanej: U. K., R. X.X.XXXX, D.: S. X, S., zastúpená
URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Havlíčkova 16,

Bratislava, o zaplatenie 557.946,94 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 93.286,-
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Malacky č.k.7C/347/2015
- 332, zo dňa 21.3.2017, takto

r o z h o d o l :

I: Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Malacky, č. k. 7C/347/2015 - 332, zo dňa 21.3.2017 p o
t v r d z u j e .

II: Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovanej
v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o vzájomnej žalobe žalovanej o
zaplatenie93.286,-Eurspríslušenstvomapriznalžalobcovináhradutrovkonaniavovzťahukvzájomnej
žalobe v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovenia § 10 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj Zákon
o súdnych poplatkoch, respektíve zákona č. 71/1992 Zb.) a vecne nezaplatením súdneho poplatku
za podanú vzájomnú žalobu v súdom stanovenej lehote 15 dní od doručenia výzvy, a to ani ku dňu
rozhodnutia. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola žalovanej doručená dňa 14.12.2016 a poplatok

nebol uhradený ani ku dňu vydania uznesenia o zastavení konania.

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) tak, že žalobcovi priznal náhradu trov
konania vo vzťahu k vzájomnej žalobe a o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
uznesenia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala žalovaná prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti
a vadu nepreskúmateľnosti a to pre absenciu zákonného odôvodnenia v zmysle ustálenej judikatúry.
Žalovaná namieta, že napadnuté uznesenie vôbec neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k námietke

vznesenej zo strany žalovanej o absencii právomoci súdu prvej inštancie konať a rozhodovať vo veci,
ktorú žalovaná vzniesla na súdnom pojednávaní konanom dňa 14.12.2016, a preto považuje uznesenieza arbitrárne, zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Napadnuté
rozhodnutie neobsahuje žiadne právne a ani vecné zdôvodnenie, prečo, akým spôsobom, z akej
právnej úvahy sa prvoinštančný súd, vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovanej proti žalobcovi o zaplatenie

sumy 93.286,- EUR s príslušenstvom, vysporiadal s námietkou žalovanej o absencii právomoci súdu
konať a rozhodovať vo veci, čím je uznesenie i nezákonné. Žalovaná je rovnako toho názoru, že súd
prvej inštancie mal síce konanie zastaviť, no nikdy nemohol zaviazať žalovanú na 100 % náhrady
trov konania vrátane 100% náhrady trov právneho zastúpenia, keďže žalovaná procesné nezavinila
podanie pôvodnej žaloby vo veci samej, o ktorej súd prvej inštancie konal vo veci samej vydaním

platobného rozkazu, pričom až následne podala žalovaná odpor a následne vzájomnú žalobu. Žalovaná
napáda uznesenie súdu prvej inštancie aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) a h) CSP, keď podľa
názoru žalovanej neboli splnené procesné podmienky a súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď nesprávne aplikoval § 11 ods. 1 druhá veta, § 10 ods. 2 písm. a), c), e)
Zákona o súdnych poplatkoch, čím svoje rozhodnutie súd prvej inštancie zaťažil vadou nezákonnosti.
Žalovaná namieta, že ak súd prvej inštancie vydal vo veci samej (t.j. vo veci žaloby žalobcu proti

žalovanému o zaplatenie sumy 557. 946,94 EUR) platobný rozkaz, proti ktorému podal právny zástupca
žalovanej odpor, a zároveň právny zástupca žalovanej podal vzájomnú žalobu žalovanej proti žalobcovi
o zaplatenie sumy 93. 286,- EUR s príslušenstvom, tak podľa § 10 ods. 2 písm. a) a c) Zákona o
súdnychpoplatkoch,súdprvejinštancienemoholuznesenímzastaviťkonanieprenezaplateniesúdneho
poplatku, nakoľko súd prvej inštancie mal a bol povinný striktne konať, čo v predmetnej veci súd prvej

inštancie vôbec nespravil. Súd prvej inštancie nikdy nemohol zákonným spôsobom zastaviť konanie
o vzájomnej žalobe, lebo už pred tým začal konanie vo veci žaloby. Žalovaná teda namieta, že súd
prvej inštancie mal v nadväznosti na žalovanou vznesenú námietku absencie právomoci súdu konať
a rozhodovať vo veci samej, ako aj vo veci vzájomného návrhu žalovanej, podľa § 10 ods. 2 písm. e)
Zákona o súdnych poplatkoch v nadväznosti na § 11 ods. 1 druhá veta Zákona o súdnych poplatkoch

a konanie zastaviť, no nikdy nemal zastavovať konanie o vzájomnej žalobe pre nezaplatenie súdneho
poplatku, ale naopak súd prvej inštancie mal zastaviť konanie z dôvodu absencie právomoci súdu konať
a rozhodovať vo veci pôvodnej žaloby, ako aj vo veci vzájomnej žaloby, a nie z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku zo strany žalovanej za vzájomnú žalobu. Žalovaná navrhuje, aby odvolací súd zrušil
v celom rozsahu uznesenie Okresného súdu Malacky č.k. 7C/347/2015-332 zo dňa 21.3.2017 a priznal

žalovanej voči žalobcovi 100% náhrady trov konania za odvolacie konanie.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP uviedol, že skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v uznesení nevysporiadal s
námietkou žalovanej o absencii právomoci súdu konať o rozhodovať vo veci, nie je vadou konania, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uznesenie vo výroku I. aj výroku II. vychádza
zo skutočnosti, že žalovaná zavinene spôsobila neodstránenie nedostatku procesnej podmienky
spočívajúcej v nezaplatení súdneho poplatku za podanie vzájomnej žaloby v lehote stanovenej výzvou
na úhradu súdneho poplatku. Pretože nastali podmienky na zastavenie konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch musel vydať

uznesenie, ktorým z tohto dôvodu konanie zastavil. Ani kladný ani záporný záver o právomoci súdu by
nič nezmenil na výroku o zastavení konania o vzájomnej žalobe. Skúmanie právomoci ako procesnej
podmienky, by bolo ako podklad výroku I. a výroku II. zbytočné, neúčelné a rozporné s požiadavkami
podľa čl. 17 CSP, najmä ak je otázka právomoci súdu medzi stranami sporná a jej posúdenie by
ešte vyžadovalo rozsiahle dokazovanie o pravosti a platnosti údajnej dohody. Žalobca má za to, že

otázka právomoci súdu konať a rozhodnúť vo veci vzájomnej žaloby nie je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia rozhodujúca, respektíve nemá pre vec podstatný význam a právo na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nebolo porušené. K tomu odkazuje žalobca na rozhodovaciu činnosť ESĽP (rozhodnutie vo
veci Ruiz Torija v. Španielsko, zo dňa 09.12.1994, rozhodnutie vo veci Kraska v. Švajčiarsko, zo dňa

29. 04. 1993). Žalobca poukazuje na záver, že v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 1215/2012 z 12. 12. 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach, súd prvej inštancie mal právomoc konať a rozhodnúť nielen vo veci žaloby, ale
aj vo veci vzájomnej žaloby a nepochybne mal právomoc aj vydať uznesenie a konanie v súlade s §
10 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch zastaviť. Ak by teda skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v

odôvodnení uznesenia nevysporiadal s otázkou právomoci, bola inou vadou konania, nemala a nemohla
by mať táto vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie by musel o výroku I.
rozhodnúť rovnako, aj keby sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že súd nemá právomoc vo veci
konať o rozhodnúť. Svoje rozhodnutie by v takom prípade založil na skutočnosti, že žalovaný nezaplatilsúdny poplatok, ako aj na skutočnosti, že nemá právomoc vo veci konať. K argumentu žalovanej, že
súd prvej inštancie by ju pri nedostatku svojej právomoci nemohol zaviazať na náhradu trov konania
žalobcu, pretože žalovaná procesne nezavinila podanie žaloby, žalobca uviedol, že medzi správaním

žalobcu, spočívajúcom v podaní žaloby a podaním vzájomnej žaloby žalovanou, nie je priama príčinná
súvislosť, nakoľko vzájomnú žalobu podala žalovaná a na jej podanie nebola v súvislosti so žalobou
povinná.Svojeprávomohlauplatniťvsamostatnomkonaní.Akbyajskutočnosť,žesasúdvodôvodnení
výroku II. nevysporiadal s otázkou právomoci, bola inou vadou konania, nemala a nemohla by mať
táto vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca má za to, že procesné podmienky na

vedenie konania a vydanie uznesenia boli splnené. Za daných okolností, keď žalovaná podala vzájomnú
žalobu a v súdom stanovenej lehote nezaplatila súdny poplatok za podanie vzájomnej žaloby, považuje
žalobca uznesenie v celom rozsahu za vecne správne, založené na správnom právnom posúdení veci a
dôvodné. Naopak, práve tým, ak by mal súd prvej inštancie postupovať tak, ako to žalovaná naznačuje
v odvolaní, došlo by k porušeniu procesných podmienok a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Žalobca k odvolaciemu dôvodu žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia §

11 ods. 1 druhá veta Zákona o súdnych poplatkoch a § 10 ods. 2 písm. a), c) a e) Zákona o súdnych
poplatkoch, argumentuje, že ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch nemožno
vo vzťahu ku vzájomnej žalobe použiť, pretože na prípad poplatkovej povinnosti týkajúcej sa vzájomnej
žaloby zákonodarca ustanovil § 10 ods. 2 písm. c) Zákona o súdnych poplatkoch (teraz § 10 ods. 2 písm.
b) Zákona o súdnych poplatkoch), ktorý má vo vzťahu k písm. a) povahu lex specialis. Ustanovenie

§ 10 ods. 2 písm. c) Zákona o súdnych poplatkoch (teraz § 10 ods. 2 písm. b) Zákona o súdnych
poplatkoch) súd prvej inštancie nemohol aplikovať, pretože na účel tohto ustanovenia nezačal konať
vo veci samej. Predovšetkým má žalobca za to, na rozdiel od výkladu, ktorý uplatňuje žalovaná, že
slovné spojenie „začal konať vo veci samej“ v tomto ustanovení nemožno spájať so začatím konania vo
veci žaloby, ale až so začatím konania vo veci vzájomnej žaloby. Žalobca považuje výklad ustanovenia

§ 10 ods. 2 písm. c) Zákona o súdnych poplatkoch (teraz § 10 ods. 2 písm. b), z ktorého vychádza
žalovaná, za právne neudržateľný a navrhuje odvolaciemu súdu, aby si osvojil výklad, že na účel
citovaného ustanovenia sa začatím konania vo veci samej rozumie začatie konania vo veci rozšírenej
žaloby, respektíve vzájomnej žaloby, teda až výzva na prednes návrhu týkajúceho sa rozšírenej žaloby,
respektíve vzájomnej žaloby na pojednávaní. Zo zvukového záznamu z pojednávania a zo zápisnice

z pojednávania pritom vyplýva, že súd prvej inštancie po otvorení pojednávania a zistení účasti strán
sporu stranám oznámil svoj zámer odročiť pojednávanie práve z dôvodu, že žalovaná nezaplatila súdny
poplatok za vzájomnú žalobu. Súd prvej inštancie nevyzval ani žalobcu ani žalovanú na prednesenie
svojich návrhov vo veci samej, z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie nezačal konať vo veci vzájomnej
žaloby ani vydaním platobného rozkazu ani uskutočnením pojednávania. Na základe vyššie uvedených

dôvodov nemohol súd prvej inštancie použiť ani § 10 ods. 2 písm. e) Zákona o súdnych poplatkoch,
pretože žiadal od žalovanej zaplatenie súdneho poplatku, čo do dôvodu aj výšky v súlade so zákonom.
K námietke žalovanej, že trovy žalobcu procesne zavinil súd prvej inštancie, žalobca uvádza, že trovy
žalobcu v súvislosti s vyjadrením sa k vzájomnej žalobe sú odôvodnené a účelne vynaložené a vznikli v
súvislosti s konaním o vzájomnej žalobe. V zmysle § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 251 CSP je žalovaná

povinná žalobcovi nahradiť všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré mu
vznikli v súvislosti so vzájomnou žalobou, pretože žalovaná procesné zavinila zastavenie konania o
vzájomnej žalobe. Žalobca odvolaciemu súdu navrhuje pre hypoteticky prípad, ak by žalovaná bola vo
svojom odvolaní úspešná, a že by odvolací súd po zrušení uznesenia nevrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, že existuje dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktorý vylučuje priznanie

náhrady trov žalovanej v odvolacom konaní. Argumentuje, že uznesenie je procesným rozhodnutím,
ktoré prijal súd prvej inštancie výlučne vo vzťahu ku vzájomnej žalobe. Žalobca nedal podnet ani
nezapríčinil podanie vzájomnej žaloby ani vydanie uznesenia. Správanie žalobcu nie je v žiadnej
príčinnej súvislosti s podaním vzájomnej žaloby ani s vydaním uznesenia. Žalobca nemohol vydanie ani
nevydanie uznesenia nijako ovplyvniť. Od žalobcu preto nemožno spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy

žalovanej v odvolacom konaní, ani ak by bola v tomto konaní úspešná, pretože žalobca nenesie ani
okrajovú právnu ani morálnu zodpovednosť za prípadné nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie pri
skúmaní procesných podmienok konania na základe podania žalovaného, ktorým je vzájomná žaloba.
Vo vyššie uvedenom prípade preto žalobca odvolaciemu súdu navrhuje, aby o náhrade trov žalovanej
rozhodol podľa § 257 CSP. Žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby potvrdil uznesenie súdu prvej

inštancie v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

6. Žalovaná v duplike k vyjadreniu žalobcu zopakovala námietku nedostatku právomoci súdu prvej
inštancie konať o žalobe žalobcu a aj o vzájomnej žalobe. Uviedla, že ju predniesla a aj vecne a právnezdôvodnila práve na pojednávaní dňa 28.4.2017, ktorého sa zúčastnila výlučne za týmto účelom a
argumentovala právnou úpravou vyplývajúcou z článku č. 26 Nariadenia EÚ č. 1215/2012 z 12.12.2012.

7. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 odsek 1 CSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s § 219 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 31.12.2015 žalobca podal proti žalovanej na súde prvej
inštancie žalobu o zaplatenie 557. 946,94 Eur s príslušenstvom, pričom sa domáhal rozhodnutia vo veci
platobným rozkazom. Dňa 10.2.2016 žalovaná súdu prvej inštancie písomne oznámila, že s vydaním
platobného rozkazu nesúhlasí, pretože na území Slovenskej republiky sa zdržiava minimálne, žije v
Rakúsku a platobný rozkaz nie je možné doučiť žalovanému do cudziny. Súčasne poprela aj právny
základ žalovaného nároku. Dňa 10.5.2016 požiadala žalovaná o nariadenie pojednávania vo veci samej,

pričom opätovne zdôraznila, že so žalobou žalobcu nesúhlasí. Tento návrh zopakovala aj podaním zo
dňa 20.5.2016, kedy súčasne podala aj sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Súd prvej inštancie
nariadil dňa 16.6.2016 pojednávanie, ktoré určil na deň 14.12.2016. Predvolanie na pojednávanie spolu
s rovnopisom žaloby právny zástupca žalovanej prevzal dňa 22.6.2016. Dňa 23.6.2016 bolo súdu prvej
inštanciedoručenépodaniežalovanej,označenéakoodporprotiplatobnému rozkazu,vktorom uviedla,

že po vecnej a skutkovej stránke je toto podanie aj jej vyjadrením k žalobe a predniesla aj návrhy na
dokazovanie. V ten istý deň (23.6.2016) podala žalovaná v danom spore aj vzájomný návrh, ktorým
si proti žalobcovi uplatnila istinu 93. 286,- Eur spolu s príslušenstvom, pričom v tomto podaní (bod
I. odsek 3) poukázala na právomoc súdu Slovenskej republiky konať v danej veci. Uznesením č. k.
7C/347/2015 - 248 zo dňa 12.10.2016 súd prvej inštancie žalovanej nepriznal oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov. Sťažnosť žalovanej proti predmetnému uzneseniu súd prvej inštancie uznesením č.
k. 7C/347/2015 - 260 zo dňa 8.11.2016 zamietol. Z obsahu zápisnice z pojednávanie dňa 14.12.2016,
ako aj z jeho zvukovej nahrávky vyplýva, že pojednávania sa uskutočnilo bez meritórneho prejednania
žaloby a vzájomnej žaloby. Strany sporu neboli zo strany súdu prvej inštancie vyzvané k ich prednesu,
pretože súd prvej inštancie v úvode pojednávania oznámil stranám sporu, že pojednávanie bude

pre nezaplatenie súdneho poplatku za vzájomnú žalobu, odročené. Súd prvej inštancie predniesol
procesnýstavveciauviedol,žezdôvoduvykonávaniainýchprocesnýchúkonov(rozhodovanieonávrhu
žalovanej na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ako aj o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým jej
dané právo nebolo priznané) žalovanej výzva na zaplatenie súdneho poplatku nebola ešte doručená.
Na tomto pojednávaní žalovaná predniesla námietku nedostatku právomoci slovenského súdu, pričom

poukázala na právny základ predmetu sporu vyplývajúci z dohody o prokúre, ktorú vykonávala pre
žalovaného, a podľa ktorej má mať v sporoch medzi stranami sporu právomoc konať súd vo Viedni, v
Rakúskejrepublike(č.l.302anasledujúce).Zobsahusúdnehospisu(č.l.-313anasledujúcevyplýva,že
v decembri 2016 podala žalovaná na Obchodný súd vo Viedni, proti žalobcovi a obchodnej spoločnosti
SPLIPHARM Arzneiwaren HandeslgmbH žalobu o zaplatenie 458. 905,68 eur. Dňa 21.3.2017 súd prvej

inštancie uznsením č. k. 7C/347/2015 - 332 zastavil konanie o vzájomnej žalobe z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku, vo výške 5. 597,-Eur.

9. V odvolaní proti predmetnému uznesenia žalovaná zopakovala námietku absencie právomoci súdov
Slovenskej republiky konať vo veci nárokov medzi stranami daného konania. Takáto námietka postihuje

nielen konanie súdu prvej inštancie, ale aj konanie na odvolacom súde.

10. Žalovaná je štátnou občiankou Slovenskej republiky, kde má evidovaný trvalý pobyt na adrese S.
Č.I. X, C. S.. V konaní predniesla, že sa dlhodobo (aj v čase začatia súdneho konania) zdržiava vo
Viedni, v Rakúskej republike, kde je hlásená k trvalému pobytu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou

registrovanou na území Slovenskej republiky. Podľa článku 25 Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v
občianskych a obchodných veciach (ďalej aj Nariadenie EÚ č. 1215/2012) platí, že ak sa účastníci
zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na
riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom

má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského
štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe
právomoci musí byť buď: a) písomná, alebo písomne potvrdená; b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou,
ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je vsúlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode
dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný
vzťah.

11. Na základe citovaného ustanovenia je potrebné prisvedčiť žalovanej, že právomoc súdov členského
štátu na riešenie sporov, ktoré mali vzniknúť v súvislosti s ich právnym vzťahom je možné založiť aj
dohodou zmluvných strán podľa článku 25, avšak pre vyriešenie otázky právomoci súdov Slovenskej
republiky v súdenej veci je potrebné poukázať na ustanovenie článku 26 Nariadenia EÚ č. 1215/2012,

podľa ktorého platí, že okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má
právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní,
ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú
právomoc podľa článku 24. Zo skutkovej podstaty danej veci vyplýva, že výlučná právomoc podľa
ustanovenia článku 24 nie je daná, pretože vo veci sa nekoná o vecných právach k nehnuteľnostiam,
platnosti vzniku a zániku obchodných spoločností, platnosti zápisu do verejného registra a ani o

platnosti patentov, ochranných známok a priemyselných vzorov. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie sa pojem - zúčastní konania - vykladá tak, že sa ním myslí aktívna účasť žalovaného v
konaní, okrem prípadu, keď sa žalovaný zúčastní na konaní len preto, aby namietol nedostatok jeho
právomoci. Účasť žalovaného na konaní podľa článku 24 Nariadenia č. 1215/2012 predstavuje fakticky
konkludentný súhlas s príslušnosťou súdu, ktorému bol predložený spor, a teda predstavuje dojednanie

o jeho príslušností, ktoré mení prípadnú prorogačnú dohodu. Účinky konkludentnej dohody nenastanú,
ak žalovaný vznesie námietku nedostatku právomoci súdu. Judikatúra súdneho dvora stanovuje, že
námietka nedostatku právomoci nemôže byť vznesená potom, ako žalovaný zaujal stanovisko, ktoré je
podľa vnútroštátneho procesného práva potrebné považovať za prvú obranu adresovanú súdu, ktorému
bola vec predložená (rozsudok Súdneho dvora vo veci Elefanten Schuh GmbH proti Pierr Kacqmain,

bod 16, rozsudok Súdneho dvora vo veci Group Josi, C-412/98, bod 44 - 45, rozsudok Súdneho dvora
vo veci Michal Bilas, C 111/09, rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 1/13 Cartier parfums - lunettes
SAS, Axa Corporate Solutions assurances SA proti Ziegler France SA). Z uvedeného vyplýva záver, že
žalovaný sa zúčastní konania vtedy, ak sa vecne bráni proti žalobe, teda je to právna účasť na konaní.
Nie je pochýb o tom, že vecnou obranou proti žalobe je tiež vyjadrenie k žalobe, ktoré žalovaná v

súdenej veci predniesla podaniami zo dňa 10.2.2016 ( č. l. - 150 a nasledujúce), zo dňa 23.6.2016
( č. l. 173 a nasledujúce) a nakoniec aj podaním, ktorým v súdenej veci podala vzájomnú žalobu (č.
l. - 205 a nasledujúce), a v ktorých poprela dôvodnosť žaloby žalobcu. Žalovanej pri týchto úkonoch
nič nebránilo, aby spolu s vyjadrením k veci samej vzniesla námietku nedostatku právomoci súdov
slovenskejrepublikyvovecikonať. Aždočasuprvéhonariadenéhopojednávaniažalovanánedalaničím

najavo, že s vedením konania pred slovenským súdom nesúhlasí. Preto sa žalovaná svojím vlastným
procesným postupom v danej veci podrobila jurisdikciu slovenských procesných súdov. Prípadná kolízia
právomoci súdov členský štátov sa v zmysle článku 29 Nariadenia č. 1215/2012 rieši tak, že koná súd,
ktorý má právomoc, a ktorý začal vo veci konať ako prvý. Ostatné súdy odmietnu svoju právomoc. Z
obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie vo veci strán sporu začal konať skôr ako, obchodný súd

vo Viedni na základe žaloby žalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že z podaní žalovanej,
doručených do spisu, nie je možné jednoznačne ustáliť skutkový základ sporu strán pred obchodným
súdom vo Viedni ( žalovaná predložila len úvodnú časť žaloby).

12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že procesný inštitút vzájomnej žaloby umožňuje

žalovanému dosiahnuť to, že v pôvodnom konaní bude súčasne prejednaný aj jeho nárok. Doručením
vzájomnej žaloby súdu začína súd konať o uplatnenom nároku žalovaného. V jednej procesnej veci
potom súčasne prebiehajú dve, v podstate samostatné konania, s individuálnymi procesnými závermi,
pričom tieto veci nie sú navzájom podmienené. Pri vzájomnej žalobe je žalovaný stranou, ktorá je v
pôvodnom konaní žalobcom a žalobca je stranou, ktorá je v pôvodnom konaní žalovaným. Žalovaná

svoju žalobu - vzájomnú žalobu proti žalobcovi podala na súd Slovenskej republiky. Žalovaný je
obchodnouspoločnosťousregistrovanýmsídlomnaúzemíSlovenskejrepublikyapretoprimárnežaloby
proti žalovanému je oprávnený prejednať slovenský súd (článok 4, článok 63 Nariadenia 1215/2012).
Právomoc slovenského súdu k prejednaniu a rozhodnutiu vzájomnej žaloby žalovanej v danom konaní
žalobca (vo vzťahu k vzájomnej žalobe v pozícii žalovaného) odkazom na dohodu o výlučnej právomoci

súdu iného členského štátu EÚ nenamietal a konal v intenciách vecnej procesnej obrany.

13. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že námietka žalovanej o nedostatku právomoci súdu Slovenskej
republiky konať vo veci žaloby žalobcu, ako aj vo veci vzájomnej žaloby žalovanej nie je dôvodná. Súdprvej inštancie otázku právomoci, ktorú je povinný skúmať aj ex ffo riešil procesným postupom, keď
pokračoval v konaní a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vzájomnú žalobu vo výške
5. 597,- Eur. Žalovaná povinnosť nesplnila, čím v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch spôsobila

prekážku prejednania vzájomnej žaloby a súd prvej inštancie konanie o vzájomnej žalobe uznesením
č. k. 7C/347/2015 - 332, z 21.3.2017 (napadnutým prejednávaným odvolaním) zastavil. Či už kladný
alebo záporný záver o právomoci súdu nemá dopad na výrok o zastavení konania o vzájomnej žalobe
pre nezaplatenie súdneho poplatku. Za danej situácie preto skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v
napadnutom uznesení nevysporiadal s námietkou žalovanej o absencii právomoci nie je vadou, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

14. Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh
a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. (§ 1 ods. l zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov - ďalej len zákona č.

71/1992 Zb. ). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený
poplatok z návrhu. Poplatková povinnosť vzniká podaním žaloby (§ 5 ods. l písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb.). Žalovaná povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vzájomnú žalobu, ktorá jej vznikla
okamihom podania vzájomnej žaloby nesplnila. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď
žalovanú vyzval na zaplatenie súdneho poplatku zo vzájomnej žaloby v dodatočne určenej lehote, s

poučením o dôsledkoch nečinnosti (§ 10 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Je nesporné, že žalovaná
výzvu súdu neuposlúchla a súdny poplatok nezaplatila. Preto správne súd prvej inštancie konanie o
vzájomnej žalobe žalovanej pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Postup súdu prvej inštancie
plne korešponduje s právnou úpravou vyjadrenou v ustanovení § 10 odsek 2 písmeno b) zákona
č. 71/1992 Zb., podľa ktorého pre nezaplatenie poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví len vtedy, ak došlo
k podaniu vzájomnej žaloby alebo vzájomného návrhu v tej istej veci po tom, ako začal konať vo
veci samej. Žalovaná síce správne tvrdí, že za začatie konania vo veci samej sa považuje výzva na
prednesžalobynapojednávaníalebovydanieplatobnéhorozkazu,aletentoprocesnýstavvecizobsahu
súdneho spisu nevyplýva.

15. Súd prvej inštancie vo veci nevydal platobný rozkaz, ako nesprávne argumentuje žalovaná. Dňa
22.6.2016 nebol právnemu zástupcovi žalovanej doručený platobný rozkaz, ale bola mu doručená
žaloba žalobcu s návrhom na vydanie platobného rozkazu. Je vecou konajúceho súdu uvážiť účelnosť
postupu vo veci rozkazným konaním. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie zvolil postup

nariadenia pojednávania, bez vydania platobného rozkazu. Súd prvej inštancie nariadil v danej veci
len jedno pojednávanie, ktoré bolo ale odročené, bez meritórneho prejednania veci, teda bez výzvy
súdu k stranám sporu predniesť ich žalobné návrhy. Z obsahu zápisnice z pojednávania, ako aj z
jeho zvukového záznamu vyplýva, že súd prvej inštancie potom, ako zistil prezenciu strán sporu,
týmto oznámil zámer odročiť pojednávanie práve z dôvodu, že žalovaná nezaplatila súdny poplatok

za vzájomnú žalobu. Následne žalovaná vzniesla námietku nedostatku právomoci súdu konať vo
veci žalobcu a žalovanej. Predmetné okolnosti premietol súd prvej inštancie aj do obsahu procesného
uznesenia o odročení pojednávania. Z uvedeného potom vyplýva, že nakoľko súd prvej inštancie
nezačal konať vo veci samej, konanie mohlo byť pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené. Podľa
Sadzobníka súdnych poplatkov, poznámky k položke 1, bod 2 platí, že ak žalovaný v konaní uplatňuje

svoje práva vzájomnou žalobou, platí poplatok z ceny predmetu poplatkového úkonu, teda 6% z
uplatnenej istiny 93. 286,- Eur, ktorý má byť 5. 597,-Eur ( položka 1 sadzobníka, § 7a Zákona o súdnych
poplatkoch). Súd prvej inštancie preto nepochybil a súdny poplatok žiadal, čo do dôvodu a výšky v
súlade s právnou úpravou.

16. Odvolací súd sa stotožňuje aj s výrokom súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznaniu plného nároku
žalobcovi na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe. O nároku na náhradu trov konania rozhodne
súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 odsek 1 CSP). Podľa ustanovenia §
256 odsek 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu

na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma
stranamisporuamedzistranamisporunavzájom.Vzájomnúžalobupodalažalovanádo prebiehajúceho
konania, ktoré voči nej začal žalobca. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa k vzájomnej
žalobe na výzvu súdu vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 19.10.2016,teda v danej veci vznikol o vzájomnej žalobe žalovanej procesnoprávny vzťah medzi stranami sporu.
Pre posúdenie zodpovednosti za procesné zavinenie zastavenia konania sú rozhodujúce tie okolnosti,
ktoré nastali po začatí sporu. V danej veci súdny spor o vzájomnej žalobe žalovanej začal momentom

doručeniapredmetnéhožalobnéhonávrhusúdua žalovanásimuselabyťvedomá dôsledkovspojených
stýmtokonaním,tedaajdôsledku,žespolusovzájomnoužaloboumápovinnosťzaplatiť súdnypoplatok
a ajrizika zodpovednostizaprípadnétrovyprotistrany, pokiaľsinesplníprocesnépovinnosti,ktoroujeaj
zaplatenie súdneho poplatku. Pokračovaniu konania o vzájomnej žalobe zabránila nečinnosť žalovanej,
ktorá nezaplatila súdny poplatok, čím zavinila zastavenie konanie. Preto, ak žalovaná nezaplatila súdny

poplatok za vzájomnú žalobu, hoci jej táto povinnosť vznikla spolu s podaním vzájomnej žaloby (§ 5
odsek 1 písmeno a) zákona č. 71/1992 Zb.) a nezaplatila ho ani po doručení súdnej výzvy v zásade
platí, že zastavenie konania zavinila, a je preto povinná hradiť trovy opačnej strane sporu. Z dôvodu
procesného zastavania konania teda za trovy prvoinštančného konania o vzájomnej žalobe zodpovedá
žalovaná.

17. Odvolacie námietky žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého uznesenia, a
preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 odseky 1 CSP,
ako vecne správne potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s §

262 odsek 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).