Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/38/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111222232
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2111222232.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcov: 1/ Q. B., nar.
XX.XX.XXXX, V. K. XXXX/XX, O. S., 2/ Q. B., nar. XX.XX.XXXX, V. K. XXXX/XX, O. S., zastúpení
advokátom: JUDr. Roman Jurík, Jazerná 19, Nové Zámky, proti žalovaným: 1/ Y. P., nar. XX.XX.XXXX,
O. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Tomáš Banič, Špitálska 10, Bratislava, 2/ X. Z., nar. XX.XX.XXXX,
W. XXX, I., zastúpený splnomocnenkyňou: advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., Špitálska
10, Bratislava, 3/ Q. W., nar. XX.XX.XXXX, V. XX, O. S., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o zaplatenie 3.319,39 eur, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti

rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 18C 150/2011-509 zo dňa 12. septembra 2017 v zamietajúcom
výroku II. v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie vlastníckeho práva a v závislých
výrokoch III. až VII. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. v časti o určenie neplatnosti
právneho úkonu a o určenie vlastníckeho práva a vo výrokoch III. - VII. o náhrade trov konania p o t
v r d z u j e.

II. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ majú nárok voči žalobcom 1/ a 2/ na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. konanie o žalobe žalobcu Q. B.,
nar. XX.XX.XXXX voči žalovanému X. Z., nar. XX.XX.XXXX zastavil. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnom
rozsahu zamietol. Výrokom III. vyslovil, že žalovaný 1/ má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni
v prvom rade v rozsahu 100%, výrokom IV. rozhodol, že žalovaný 2/ má právo na náhradu trov konania
voči žalobcovi 2/ v rozsahu 100%, výrokom V. rozhodol, že žalovaný 2/ má právo na náhradu trov
konania voči žalobkyni 1/ v rozsahu 100%, výrokom VI. vyslovil, že žalovaný 3/ má právo na náhradu

trov konania voči žalobkyni 1/ v rozsahu 100% a výrokom VII. vyslovil, že žalovaný 1/ má právo na
náhradu trov konania vo voči žalobcovi 2/ v rozsahu 100%.

2.Svojerozhodnutiesúdprvejinštanciepocitácii§144,§145ods.1,2,§146ods.1Civilnéhosporového
poriadku, § 37 ods. 1, § 39, § 40a, § 41, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1, § 49a, § 100, §
101 Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c), d) zákona č. 160/2005, § 149, § 150 ods. 1 zákona č.
160/2015 a § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku vecne argumentoval tým, že „súd konanie

na základe späťvzatia žaloby v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zastavil v časti o žalobe
žalobkyne Q. B. proti žalovanému X. Z., nakoľko má za to, že síce žaloba bola vzatá späť len čiastočne,
ale vo vzťahu k žalovanému 2./ celkom, a preto súd rozhodol tak, že voči žalovanému dva konanie o
žalobe žalobkyne 1./ zastavil za súhlasu ostatných strán, nakoľko má súd za to, že žalovaný dva nieje pasívne legitimovaným subjektom z takto podanej žaloby, pričom z povahy veci plynie, že žalobca
2./ nemá na podanie takejto žaloby aktívnu legitimáciu. Odhliadnuc od uvedeného čiastočné späťvzatie
žaloby bolo prakticky realizované doručením zmeneného návrhu, ako aj pripustením zmeny návrhu, kde

žaloba voči žalovanému 2./ už reálne nesmeruje v žiadnom ohľade proti žalovanému 2./, a preto jeho
účasť v konaní je nadbytočná. Súd má súčasne za to, že ide zo strany žalobkyne 1./ o samostatné
procesné spoločenstvo voči žalovanému 2./, nakoľko žalobca 2./ nebol účastníkom kúpnej zmluvy a
teda nemôže tvoriť nerozlučné (nútené) spoločenstvo, kde by sa vyžadovala jeho účasť v konaní. Súd
súčasne poukazuje na ods. 32 odôvodnenia vo vzťahu k neplatnosti zmluvy, pričom pri určovacom

výroku vo vzťahu k nehnuteľnosti, nemusí byť účastníkom právny predchodca žalovaného 3./ čo ostatne
plynie aj z ustálenej rozhodovacej praxe (mimo iné viď rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp.zn. 6Co
25/2015 zo dňa 11.03.2015).
Z obsahu žaloby po jej poslednej zmene a čiastočnom späťzvatí sú predmetom konania tri nároky,
a) určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v časti týkajúcej sa parciel č.792/4 a 792/3 a synalagmatický
záväzok vo vzťahu k určeniu neplatnosti, resp. vlastníctva

b) určenie vlastníctva žalobkyne 1. / k dvom parcelám, a to č.792/4 a 792/3
c) nárok žalobcu 2./ na zaplatenie sumy 3.319,93 eur.
ad a) Súd sa ako prvým zaoberal určením neplatnosti dotknutého právneho úkonu a existenciou
naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Súd uvádza, že právna skutočnosť sa od 01.07.2016
určuje len v prípadoch stanovených zákonom, čo nie je tento prípad, ale ide napr. o žalobu neplatnosť

výpovede z nájmu bytu, čo stanovuje § 711 Občianskeho zákonníka, atď.. Od 01.07.2016, t.j. od
účinnosti nových procesných predpisov sa zvýraznila, avšak aj v minulosti platná zásada (vyjadrená v
§ 80 zákona č.99/1963 Zb.), že určovacia žaloba pri určení práva musí mať naliehavý právny záujem,
inak sa žaloba zamietne. Pričom žaloba o určenie právnej skutočnosti už nie je vôbec po uvedenom
termíne možná s výnimkou zákonom určených možností, tak ako súd uviedol vyššie. Súd konštatuje,

že tak ako je formulovaný tento žalobný petit, ide o určenie právnej skutočnosti. Súd však vychádza zo
znenia prechodných ustanovení, a preto skúmal naliehavý právny záujem aj pri požadovanom určení,
keďže žaloba bola podaná pred účinnosťou uvedených predpisov, a preto skúmal naliehavosť právneho
záujmu aj pri žalobným návrhom požadovanom určení právnej skutočnosti. Súd má za to, že nie je
daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a to z viacerých dôvodov. Prvým je ten, že

žaloba musí slúžiť potrebám praktického života a výsledkom žaloby nemá byť prípadné ďalšie súdne
konanie, ale určovacia žaloba musí odstrániť právnu neistotu medzi účastníkmi a zabezpečiť konečné
vyriešenie vzájomného sporu. Žaloba tak ako bola podaná žalobcami v časti o určenie neplatnosti
neodstráni právnu neistotu, a ani nezabráni ďalším súdnym sporom, t.j. neslúži praktickému životu,
ale bola by len právnym výrokom, ktorý nemá bez ďalšieho, právny význam v reálnom živote, nakoľko

platnosť/neplatnosť právneho úkonu sa takmer vždy skúma len ako predbežná právna otázka, ktorej
posúdenie má význam v reálnom konaní s hmatateľným právnym výsledkom, t.j. v konaní o určení
vlastníckeho práva, ktorá je aj predmetom tohto konania. Otázku riešenú v tomto konaní v časti o určenie
neplatnosti zmluvy posúdi súd ako predbežnú otázku v časti žaloby o určenie vlastníckeho práva. Len
výnimočne má určovací výrok možnosť prejsť testom naliehavosti právneho záujmu, napr. v žalobe o

určenie vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti, alebo v konaní o určenie, že dlh je v určitej
výške, kde vyslovený určovací výrok odstráni právnu neistotu. Súd konštatuje, že napr. v žalobe o
neplatnosť kúpnej zmluvy taktiež absentuje naliehavý právny záujem, lebo po takomto výroku nie je
vyriešený základný vzťah a problém účastníkov, na to je potrebný práve určovací výrok, že niekto je
vlastníkom niečoho. Na základe uvedených skutočností má súd za to, že nie je daný naliehavý právny

záujem na požadovanom určení, a preto žalobu v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy týkajúcej sa
parciel č. 792/4 a 792/3 zamietol. Súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru v oblasti naliehavosti právneho
záujmu, pričom spomenie aspoň rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 460/2013, z
ktorého súd cituje: „Ak právna otázka má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva
alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky.“

Súd žalobkyni 1./ uvádza, že zákonodarca nastavil tieto podmienky tak, pričom rozhodovacia prax sa s
nimi stotožnila v záujme predchádzaniu určovania žalôb bez praktického významu, ktoré by neúmerne
zaťažovali súdy a nemali by praktický význam, pričom by nič neriešili, ale viedli k ďalším sporom (ak
by uvedené žaloby boli možné - prípustné, súdny systém by bol preťažený žalobami bez významu,
ako je pri takto formulovanom petite táto žaloba. Odhliadnuc od uvedeného má súd ďalej za to, že

žalobca 2./ nemá aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby, nakoľko nebol účastníkom uvedeného
právneho vzťahu, čo samo o sebe by viedlo k zamietnutiu žaloby vo vzťahu k jeho požiadavku na
určenie neplatnosti, ktorý však reálne už v konaní nie je od pripustenia zmeny žaloby v roku 2015.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Trnava č.k. 19C/15/2010-235 zo dňa23.04.2012, ktorý žalobu v rovnakej veci (o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol), pričom Krajský súd v
Trnaverozsudkomč.k.24Co/273/2012-387zodňa11.12.2013uvedenérozhodnutievtejtočastipotvrdil.
Ad b) druhým nárokom je žalobný návrh na určenie vlastníckeho práva žalobkyne k dotknutým parcelám

KNC č. 792/3 a KN-C č. 792/4. Súd konštatuje, že žalovaní namietali nedostatky požadovaného petitu,
čo do jeho vykonateľnosti. Súd má za to, že petit s ohľadom na skutkové tvrdenia je vykonateľný,
pričom drobné chyby v ňom nachádzajúce sa by nemali za následok zamietnutie žaloby, keď súd jeho
doplnenie môže vyvodiť zo skutkových tvrdení obsiahnutých v žalobe. Súčasne má súd za to, že pri
danom určovacom výroku je daný naliehavý právny záujem žalobkyne 1./, ktorá ako predchádzajúci

vlastník v prípade otázky spornosti vlastníckeho práva naliehavý právny záujem bezpochyby má.
Otázkou, ktorá je však podstatná pre konanie, je či sú splnené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali určiť,
že navrhovateľka je vlastníčkou dotknutých nehnuteľností, pričom v tejto časti sa súd vysporiada s
otázkou platnosti/neplatnosti zmluvy.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Y. P., poskytol starému otcovi navrhovateľky U. B. pôžičku vo
výške 500.000,-Sk dňa 5.9.2008. Následne dňa 10.10.2008 navrhovateľka, jej starý otec U. B. a stará

matka A. B. uzavreli s Y. P. kúpnu zmluvu na predaj nehnuteľností, ktoré sú priľahlými nehnuteľnosťami
k predmetným nehnuteľnostiam, podľa tvrdenia navrhovateľky dôvodom bola skutočnosť, že Y. P. žiadal
peniaze vrátiť. Dňa 28.10.2008 uzavrel Q. B.- brat navrhovateľky ako budúci kupujúci s Y. P. ako budúcim
predávajúcim Zmluvu o budúcej zmluve predmetom ktorej boli nehnuteľnosti uvedené v žalobe, ktoré
boli zmluvou zo dňa 10.10.2008 prevedené na Y. P.. Ďalej z nesporných tvrdení účastníkov, mal súd

preukázané, že v čase predaja nehnuteľností boli tieto prevedené prostredníctvom zabezpečovacieho
prevodu práva na spoločnosť S.O.S. finance, s.r.o., pričom pred predajom boli poskytnuté prostriedky
na vyplatenie záväzkov voči tejto spoločnosti. Ďalej mal súd preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve k dotknutým parcelám, kde kupujúcim mal byť žalobca 2./.
Súd vyhodnocoval žalobu o určenie vlastníckeho práva z dvoch pohľadov, a to z pohľadu prípadnej

relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy (ba) a z pohľadu možnej absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (bb).
Ad ba) vo vzťahu k prípadnej relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy musí súd konštatovať, že ak by
žalovaný1./uviedolžalobkyňu1./doomyluohľadnepredmetukúpnejzmluvy,čibyšloojednu,aleboobe
parcely, tak tento nárok je z pohľadu súdu premlčaný, nakoľko žalobkyňa mala možnosť podať žalobu
v lehote troch rokov od uskutočnenia právneho úkonu, a to podpísania zmluvy, nakoľko tento právny

úkon bol platný a účinný týmto momentom (10.10.2008), avšak žalobu podala až 11.10.2011 (v utorok)
a teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby (viď ods. 25 a 26) za účelom domáhania sa
neplatnosti podľa § 40a v spojení s § 49a Občianskeho zákonníka, a preto súd žalobu z tohto dôvodu
zamietol ako nedôvodnú. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že žalobkyňa 1./ počas priebehu celého
konania nevysvetlila dôvody, prečo žalobu podala s odstupom troch rokov, a prečo žalobu do tohto

momentu neriešila. V ďalších odôvodnení súd bude rozoberať aj to, ako vyhodnocoval omyl žalobkyne
a jej situáciu v súvsťažnosti k absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
Ad bb) pri skúmaní podmienok absolútnej neplatnosti (splnenie podmienok podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka) súd vychádzal z vykonaného dokazovania a obsahu spisového materiálu,
pričom dospel k záveru, že nejde o zastretý právny úkon, nakoľko obe strany chceli uzavrieť kúpnu

zmluvu, súčasne zmluva bola určitá. Problematickou zostala otázka slobodnosti a vážnosti pri scudzení
parcely č. 792/4. Vo vzťahu k parcele 792/3 má súd za to, že táto parcela bola predaná slobodne a
vážne, čo v konaní žalobkyňa opakovane uviedla, a teda vôbec pri tejto parcele nemožno hovoriť o
neslobodnosti, alebo vážnosti, pričom vo vzťahu k uvedenej parcele žalobkyňa neurobila žiadne riadne
skutkové tvrdenia, neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobcovia v konaní súčasne

tvrdili, že ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi zneužívajúc tieseň rodiny žalobcov. Súd uvedené
skúmal vo vzťahu k argumentácii žalovaných a vo vzťahu k vykonaným dôkazom. Súd konštatuje,
že žalobkyňa 1./ zotrvala na svojich tvrdeniach do konca konania, pričom v priebehu konania boli
vypočutí ňou navrhnutí svedkovia, ktorí vypovedali v súlade s jej tvrdeniami. Svedkom bola matka
žalobkyne, ktorá v rámci výpovede uviedla, že ona sa dohodla s dcérou o predaji len jednej parcely,

súčasne uviedla, že nebola priamym svedkom podpisu zmluvy, avšak dcéra vraj uviedla, že sa so
žalovaným 1./ hádala pred notárom ohľadne obsahu zmluvy. Súd vyhodnotil žalobu žalobkyne 1./ ako
nedôvodnú, nakoľko žalobkyňa podľa názoru súdu, účelovo tvrdila skutočnosti, a prispôsobovala ich
momentálnej situácii s cieľom dosiahnuť úspech v konaní, pričom už v úvodných skutkových tvrdeniach
uviedla nepravdivé okolnosti, keď na jednej strane tvrdila, že sa nemohla oboznámiť s obsahom zmlúv u

notára a nechcela predať parcelu, pričom však svedecká výpoveď jej matky túto okolnosť jednoznačne
vyvracia, keďže táto uviedla, že sa u notára podľa dcéry, táto hádala so žalovaným 1./, t.j. žalobkyňa
1./ si musela byť vedomá, že obsahom kúpnej zmluvy je aj parcela KN -C 792/4, rovnako si tohto
musela byť vedomá zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, ktorá podľa nesporných tvrdeníbola uzavretá na obe parcely, ako aj parcely vo vlastníctve starého otca. Tu súd konštatuje uvedenie
ďalších nepravdivých skutkových tvrdení žalobkyne, že nevedela o problémoch starého otca, nakoľko
z obsahu samotnej kúpnej zmluvy plynie, že nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne 1./ aj jej starého

otca boli predmetom zabezpečovacieho prevodu práva v čase predaja (ktorý podľa obsahu zmluvy bol
právoplatne zavkladovaný dňa 26.09.2007) a teda žalobkyňa musela mať vedomosť o situácii starého
otca, ako aj o vlastnej finančnej situácii, dávno predtým ako uviedla, a teda nekonala ani v časovej tiesni,
ale svoju situáciu riešila dlhodobo. Súd tiež konštatuje, že z nesporne tvrdeného obsahu Zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve zo dňa 28.10.2008 plynie, že žalobca 2./ poskytol sumu 3.319,39 eur, ktorá bola

označená ako nájom, ktorý podľa zmluvy nebol žalovaný 1./ povinný vrátiť. Žalobcovia však v žalobe
tento obsah zmluvy, považovali za neplatný v rozpore s dobrými mravmi a považovali za zálohu na
budúcu kúpnu cenu. Z obsahu uvedených skutkových tvrdení plynie, že žalobkyňa 1./ si bola vedomá
predaja oboch nehnuteľností, pričom skutočnosť, že sa jej rodine neskôr nepodarilo zabezpečiť dostatok
prostriedkov na splnenie záväzkov zo zmluvy o budúcej zmluve sa v súčasnosti pokúša zvrátiť touto a
obdobnou žalobou vedenou pod sp.n. 19C 15/2010.

Súd uvádza, že z výkladu k citovanému ustanoveniu § 37 Občianskeho zákonníka. V takomto hraničnom
prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti.
Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát
nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba vážnosť ako základná náležitosť
vôle. (viď doc. JUDr. M Števček, PhD. a kol., Občiansky zákonník, Veľké komentáre, C.H.BECK)

Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k uskutočneniu právneho úkonu. Vôľa nie je
vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku prejavu takej vôle
nastali. Niekedy však druhej strane nie je zrejmé, že nejde o prejav vážnej vôle a dôverujúc v urobený
prejav sa dobromyseľne domnieva, že právny úkon vznikol a svoje veci zariadi v súlade s týmto mylným
predpokladom. Ak by právo túto jej opodstatnenú dôveru nechránilo, vystavilo by právny styk veľkej

neistote,leboakbysakaždýmoholkedykoľvekodvolávaťnato,žejehovôľanebolavážna(nesmerovala
k právnym následkom), nikdy by nebolo isté, či právny úkon vôbec vznikol a aké má následky. Vôľa,
ktorá nie je vážna (nesleduje právne následky), nemôže byť vôbec základom právneho úkonu, a preto
ide o absolútne neplatný (neexistentný) právny úkon. Ak by však druhej osobe, so zreteľom na všetky
okolnosti prípadu, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany

dobromyseľnosti tejto osoby považovať právny úkon za platný. Existenciu vážnosti vôle k právnemu
úkonu možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol urobený, najmä ak bol urobený
spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť
právne účinky, ktoré zákon spája s takýmto prejavom vôle. (viď JUDr. Imrich Fekete, CSc., Občiansky
zákonník , Veľký komentár, EUROKÓDEX, s.r.o.).

Súd vychádzajúc z uvedeného ako aj vyššie popísaného zisteného stavu dospel k záveru, že žaloba
je v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko ak by žalovaný vyvolal u žalobkyne 1./ omyl, tak jej nárok
by bol premlčaný, pričom však má súd za to, že omyl nebol vyvolaný, a to s ohľadom na skutočnosti
zistené v priebehu konania, t.j. svedeckú výpoveď matky žalobkyne 1./, ako aj listinné dôkazy, ktoré boli
v konaní predložené. Súčasne má súd za to, že žalobkyňa pri predaji konala vedome a vážne, pričom

otázku vlastníctva do budúcnosti nechcela riešiť tak, že by nadobudla vlastníctvo ona sama priamo, ale
nehnuteľnosti mal nadobudnúť žalobca 2./ na základe zmluvy o budúcej zmluve, pričom súd má tiež
za to, že žalovaný 1./ nemohol zneužiť tieseň starého otca žalobkyne, nakoľko ak aj bol tento v tiesni,
nebola v nej žalobkyňa 1./, čo ani netvrdila, ale naopak tvrdila, že mali rozbehnuté celkom úspešné
podnikanie - bistro (prvý ods. tretej strany žaloby). Súd nezistil z vykonaného dokazovania žiadny rozpor

s dobrými mravmi aj vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a závery plynúce z dokazovania Za takto
zisteného stavu súd dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodná, a ako takú
ju zamietol vrátane synalagmaticky požadovanej časti, kde žiadala, aby bola zaviazaná na zaplatenie
sumy 19.916,35 eur žalovanému 1./.
Ad c) dôvodnosť nároku žalobcu 2./ na zaplatenie sumy 3.319,39 eur by vychádzala z toho, ak by

súd dospel k záveru, že zmluva o budúcej zmluve je absolútne neplatná (resp. neplatná v časti
dojednania nájmu) pre nezhodu vôle, prejavu, slobody a vážnosti pri jej uzavretí. Súd musí konštatovať,
že žalobca 2./ bol v konaní nečinný, nepredkladal ani navrhoval vykonanie dôkazov na preukázanie
svojich tvrdení, pričom svoj nárok odvodzoval od domnienky o neplatnosti zmluvy, ktorá ale v konaní
preukázaná nebola. Na pojednávania sa žalobca 2. bez ospravedlnenia nedostavoval napriek riadnemu

predvolaniu (viď č.l. 440, 457, 482). Súd konštatuje, že v konaní bola zo strany žalobcov nedostatočná
procesná aktivita, kedy títo v zásade vykonávali procesné aktivity s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci,
pričom však neprodukovali v konaní dôkazy na preukazovanie svojich tvrdení, pričom ani nerozporovali
skutočnostitvrdenéprotistranou.Zataktozistenéhostavusúdžalobnýnávrhžalobcu2./rovnakovcelomrozsahu zamietol, nakoľko nemal preukázané splnenie podmienok na jeho vyhovenie, keďže zmluvu
považoval za platne uzavretú, pričom vychádzal z nesporných tvrdení účastníkov o obsahu zmluvy, a
nepreukázania nároku žalobcom 2./. pričom súčasne súd poukazuje na odôvodnenie v ods. 37 a 38

odôvodnenia, ktorého závery možno plne aplikovať aj na nárok žalobcu 2/“.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, pričom náhradu trov konania rozdelil podľa jednotlivých účastníkov a nárokov strán.
Súd priznal žalovanému 1./ plnú náhradu trov konania voči žalobcovi 1./, nakoľko bol voči nemu plne

úspešný vo veci určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, určenia vlastníckeho práva, pričom rovnako mu
priznal plnú náhradu trov voči žalobcovi 2/ v časti sporu o zaplatenie sumy 3.319,39 eur. Rovnako súd
rozhodol v časti trov konania žalovaného 2./, ktorému priznal plné právo na náhradu trov konania tak
voči žalobcovi 1./, ako aj voči žalobcovi 2./, nakoľko obaja ho žalovali v tomto konaní, pričom pasívne
legitimovaný nebol. Súd konštatuje, že každý žalobca si musí zvážiť koho označí ako žalovaného a
až potom by sa mal púšťať do sporu. Skutočnosť, že konanie o žalobe žalobcu 1./ voči nemu bolo

zastavené, súd vyhodnotil ako procesný úspech žalovaného 2./, keďže späťvzatie nebolo realizované z
dôvodu, akéhokoľvek urovnania sporu, resp. plnenia zo strany žalovaného 2./. Súd priznal žalovanému
v rade 3./ nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni 1./, nakoľko táto podala dňa 02.02.2012 návrh
na pristúpenie tejto žalovanej do konania, a teda znáša dôsledky neúspechu žaloby. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia prostredníctvom advokáta a to vo výroku II. v
rozsahu,ktorýmsúdžalobuzamietolvčastiourčenieneplatnostiprávnehoúkonuaurčenievlastníckeho
práva, voči výrokom III. až VII. o náhrade trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedli § 365 ods. 1 písm.
b) Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, § 365 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, pretože konanie má iný nedostatok, ktorý
mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového
poriadku, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm.
h) Civilného sporového poriadku, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Čo sa týka odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) poukázal na § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorý určil obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku. Žalobcovia
od začiatku tvrdili, že právny úkon je neplatný z dôvodu, že ide o zastretý právny úkon a ich vôľa nikdy

nesmerovala ani k tomu, čo ako vôľu prejavili, ani k uzatvoreniu zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva. Pri práve domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu súd opomenul, že podľa § 100
ods. l druhá veta Občianskeho zákonníka sa na premlčanie prihliadne len na námietku dlžníka, pričom
námietka premlčania v konaní vznesená nebola. Zo strany súdu došlo k svojvoľnému prejudiciálnemu
posúdeniu právneho úkonu v tom zmysle, že nie je absolútne neplatný, pričom súd sa v odôvodnení

rozsudku dopúšťa vnútorného protirečenia, keď na jednej strane súd posudzoval v rámci prejudiciality
kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi žalobkyňou 1/ a žalovaným l/, nezistil v nej žiadne protiprávnosti,
nesúlad vôle s prejavom či rozpor s dobrými mravmi a na druhej strane opomenul podrobiť prieskumu
platnosti právneho úkonu v rámci prejudiciality zjavne súvisiaceho s kúpnou zmluvou a to zmluvu o
pôžičke medzi žalovaným l/ a pánom U. B., pričom súd sa obmedzil len na konštatovanie, že žalobkyňa

1/ nebola v tiesni, pretože jej rodina prevádzkovala úspešne bistro. Súd dostatočne nevysvetlil, prečo
neuveril svedectvu matky žalobcov, ktorá medzičasom zomrela, a tým je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. l písm. f) Civilného sporového poriadku a nevenoval sa vôle dlžníka ani vôle žalobkyni 1/.
Odôvodnenie rozsudku nedáva odpovede na kľúčové otázky sporu, prípadne dáva arbitrárne odpovede
a takéto odôvodnenie nezodpovedá § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Ani odôvodnenie výroku

v časti, v ktorej súd zamietol žalobu vo vzťahu k požadovanému určeniu neplatnosti právneho úkonu
nie je presvedčivé, ide o formalistické odôvodnenie. Žalobcovia podali žalobu v roku 2011 a v tom čase
bolo platné a účinné ustanovenie § 80 písm. c) OSP, ktoré výslovne umožňuje žalovať aj neplatnosť
právnej skutočnosti. Poukázal na § 137 Civilného sporového poriadku a na prechodné ustanovenie §
470 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd sa taktiež dopustil aj procesných chýb, pretože postup

podľa § 204 Civilného sporového poriadku celkom vynechal a strany sporu nemali možnosť vyjadriť sa
k dokazovaniu listinami, pretože žiadne dokazovanie listinami súd nevykonal. Ide o vážny nedostatok
konania. Nemožno sa stotožniť ani s právnym posúdením veci, právne úkony sú platné a už vôbec nie,
že by bolo možné uvažovať o relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Ďalej poukázal na to, že spornénehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území O. S. a sú zapísané na LV č. XXXX, teda nie na č. XX.
Pri napadnutom zamietajúcom výroku neobstoja ani výroky o trovách konania. Navrhli vydať uznesenie,
ktorýmsúdrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuII.ozamietnutížalobyourčenieneplatnostiprávnych

úkonov a určenie vlastníckeho práva a tiež výroky III. až VII. zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie
na nové konanie a rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný 2/ prostredníctvom splnomocnenkyne. V súlade so
základným právom strán na spravodlivý proces prvoinštančný súd nielen vec správne právne posúdil,

ale svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s dôrazom na uvedenie dostatočných dôvodov na ktorých je
rozhodnutie založené, a preto žalovaný 2/ hodnotí odvolanie ako prekvapivé. Z podaného odvolania nie
je možné dozvedieť sa na základe akých dôvodov žalobcovia dospeli k záveru, že im súd znemožnil, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý
proces.Tvrdeniežalobcov,žesúdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,pričomneuvádzajúktoré,
považuje žalovaný 2/ za účelové a v súvislosti s neunesením dôkazného bremena v konaní za zneužitie

práva na súdnu ochranu. Rovnako tak pri údajnom nesprávnom právnom posúdení veci. Platnosť resp.
neplatnosť kúpnej zmluvy posudzoval nielen z pohľadu nevyhnutných náležitostí, ktoré kúpna zmluva
preukázateľne obsahuje, ale aj v súvislosti s okolnosťami jej uzavretia, pričom žalobcovia nepredložili
súdu žiadny dôkaz, ktorý by preukázal, že žalobkyňa nemala vôľu kúpnu zmluvu so žalovaným 1/
uzavrieť resp., že nevedela čo je podľa kúpnej zmluvy predmetom kúpy. Okolnosti uzavretia kúpnej

zmluvy možno považovať za nesporné, súd sa s nimi riadne zaoberal a svedčia o tom, že žalobkyňa
uzavrela s vedomím čo je predmetom kúpy riadnu kúpnu zmluvu a previedla v prospech žalovaného
1/ vlastníckeho právo k nehnuteľnostiam. Navyše žalobcovia sa opakovane nevyjadrili k dôkazom a k
tvrdeniam žalovaných, takže ich súd mohol považovať za nesporné. Súd sa dostatočne vyjadril aj k
posúdeniuvýsluchusvedkyneH.B.plnýprotirečeníaúčelovýchpoloprávd,ktorýnemožnopovažovaťza

spôsobilýpreukázaťtvrdeniažalobcov.Súdvyhodnotilvierohodnosťsvedeckejvýpovedesprihliadnutím
na vzťah svedkyne k žalobcom a k prejednávanej veci, na okolnosti týkajúce sa vnímania okolností o
ktorých svedkyňa vypovedala aj s prihliadnutím sa na správanie svedkyne pri výsluchu a to najmä na
jej presvedčivosť a plynulosť jej výpovede. Názor žalobcov, že súd nesprávne vyhodnotil jej svedectvo
ako nedôveryhodné alebo, že žalovaní nevzniesli námietku premlčania nárokov žalobcov, ale samotné

odvolanie ako celok vzbudzuje dojem, že žalobcovia rozsudok vôbec nečítali. Chaoticky sa snažia
upriamiťpozornosťprečosidlžníkberiepôžičku,aleniesúschopníozrejmiťsúdunázor,akýmspôsobom
súd pochybil, keď údajne nesprávne vec právne posúdil. To, že sa prvoinštančný súd mal zaoberať
aj platnosťou zmluvy pôžičke uzavretej medzi starým otcom žalobcov a žalovaným 1/, hoci nie je
predmetom konania a žalobcovia to nikdy nenavrhli, nie je možné spravodlivo považovať za nesprávne

právne posúdenie alebo nevykonanie dôkazu. Žalovaný 2/ pripomína žalobcom, že opakovane namietal
nielen premlčanie práva žalobkyne domáhať sa neplatnosti kúpnej zmluvy, ale aj premlčanie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom súd prvej inštancie sa námietkou zaoberal a jej právne
posúdenie aj náležite odôvodnil. V duchu nepodložených tvrdení sa nesie aj namietanie procesného
pochybenia, ktoré podľa názoru žalobcov spočíva v tom, že súd údajne nevykonal žiadne dokazovanie

listinami a strany sporu sa k nim nemali možnosť vyjadriť. Z odvolania nie je zrejmé o akú listinu, aký
dôkaz v spore súd prvej inštancie neprečítal, neoboznámil stranám jej obsah a tiež nie je žalovanému 2/
jasnékuktorejlistinesažalobcovianemalimožnosťvyjadriť.Vsporežalobcoviapredložilikúpnuzmluvu,
výpis z listu vlastníctva a zmluvu o pôžičke, pričom súd prvej inštancie sa oboznámil s ich obsahom,
žalobcovia bezpochyby poznali ich obsah, vyjadrili sa k nim v žalobe a v prednesoch počas pojednávania

žalovaní vo viacerých vyjadreniach. Navyše všetky listiny boli stranám nielen doručované, žiadna zo
strán ich obsah nespochybnila. Na základe uvedeného navrhuje, aby odvolací súd rozsudok ako vecne
správny potvrdil. Zároveň žalovaný 2/ navrhuje, aby mu odvolací súd priznal aj nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

6. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná 3/ a uviedla, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, riadne vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie jednoznačne vychádza zo správneho právneho posúdenia
veci. Žalobcovia sa domnievajú, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Žalovaná 3/ uviedla, že je absolútny nedostatok relevantného vysvetlenia použitia tohto dôvodu,
pretože absentuje konkretizácia akého porušenia práva na spravodlivý proces došlo. Súd sa zaoberal
všetkými relevantnými argumentmi strán a ich posúdenie dostatočne vysvetlil v odvolaní. Posudzovanie
kúpnej zmluvy, ktorej určenia neplatnosti sa žalobcovia domáhali ako disimulovaného právneho úkonuje vo veci vylúčené z dôvodu, že žalobcovia počas celého konania neurčili iný úkon, ktorý mala
kúpna zmluva simulovať. V žalobe aj počas súdneho konania zavádzali súd tým, že žalobkyňa 1/
nemala údajne vôľu predať žalovanému 1/ parcelu č. 792/4, toto tvrdenie však nepreukázali. Jediným

dôkazom o údajnom omyle bola informácia o chvate pri podpise zmluvy na notárskom úrade. Naopak
žalovaní tvrdenia žalobkyne popreli, vyvrátili, vyvracia ju aj samotná výpoveď svedkyne B.. Premlčanie
nárokov žalobcov namietali všetci žalovaní a súd túto námietku zohľadnil a posúdil v súlade s platným
právnym poriadkom. Žalobcovia namietajú nevykonanie listinného dôkazu súdom, že nemali možnosť
vyjadriť sa k dokazovaniu listinami a že táto procesná vada, ktorú si žalobcovia vymysleli spôsobila

nesprávne právne posúdenie veci. Všetky listiny súd stranám doručoval alebo boli predložené priamo
na pojednávaní, žiadna zo strán obsah listiny nespochybnila. Jednoznačne sú splnené podmienky, ktoré
vylučujú nevykonanie dôkazov listinou. Navyše pri každom listinnom dôkaze vykonal súd oboznámenie
s jej obsahom, čo je možné preukázať zvukovým záznamom zo zápisnice z pojednávania. Žalovaná
3/ nevykonanie dôkazov listinami popiera. Čo sa týka výsluchu svedkyne, táto popisuje situácie pri
ktorých nebola, výsluch vyvracia tvrdenie žalobkyne 1/ o tom, že nevedela, že predmetom predaja je

pozemok vedľa bistra a žalobcovia namietajú, že súd dostatočne nevysvetlil prečo neuveril svedectvu
matky žalovaných a to, že sa nedostatočne zaoberal núdzou žalobkyne 1/ a jej starého otca, pritom
príčinnú súvislosť medzi ich núdzou nepreukázali ani jej samotnú existenciu a údajnou nevedomosťou
o predaji pozemku, parc. č. 792/4 nevysvetlili ani v konaní pred súdom ani v odvolaní. V odvolaní neboli
žalobcovia schopní argumentačne pomenovať, zdôvodniť aspoň jediný dôvod, pre ktorý by mal odvolací

súd považovať právne posúdenie veci za nesprávne. Navrhuje napadnuté rozhodnutie potvrdiť.

7. Žalovaná 3/ sa vyjadrila k vyjadreniu žalovaného 2/. Žalovaná 3/ súhlasí s právnym názorom
žalovaného 2/, ktorý považuje rozhodnutie za vecne správne. Odvolanie považuje za nedôvodné bez
opory v právnom a skutkovom stave. Súhlasí s názorom žalovaného 2/ uvedenom v odvolaní.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), c), d), f), h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného

sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Pokiaľ bol v priebehu odvolacieho konania uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.

25OdK/92/2018-16 zo dňa 4.6.2018 vyhlásený konkurz na majetok žalobcu 2/, táto okolnosť nemala
vplyv na konanie a to vzhľadom na predmet konania, postavenie žalobcu 2/ k predmetu konania a účinky
vyhlásenia konkurzu.

11. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.12. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu

iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

13. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobkyňa 1/ je vlastníčkou nehnuteľností

nachádzajúcich sa v katastrálnom území O. S., okres Trnava, parc. č. 792/4, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 239 m2, parcela č. 792/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 58 m2, zapísaných
na LV č. XX, pre k.ú. O. S., okres Trnava, určenia, že kúpna zmluva zo dňa 1010.2008 uzatvorená medzi
žalobcami a žalovanými 1/ a 2/ je neplatná, že žalobkyňa 1/ je povinná vyplatiť žalovanému 1/ 19.916,35
eur, a že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.319,93 eur. Súd prvej inštancie výrokom

I. konanie o žalobe žalobcu Q. B., nar. XX.XX.XXXX voči žalovanému X. Z., nar. XX.XX.XXXX zastavil.
Výrokom II. žalobu vo zvyšnom rozsahu zamietol. Výrokom III. vyslovil, že žalovaný 1/ má právo na
náhradu trov konania voči žalobkyni v prvom rade v rozsahu 100%, výrokom IV. rozhodol, že žalovaný 2/
má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi 2/ v rozsahu 100%, výrokom V. rozhodol, že žalovaný
2/ má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni 1/ v rozsahu 100%, výrokom VI. vyslovil, že žalovaný

3/ má právo na náhradu trov konania voči žalobkyni 1/ v rozsahu 100% a výrokom VII. vyslovil, že
žalovaný 1/ má právo na náhradu trov konania vo voči žalobcovi 2/ v rozsahu 100%. Žalobcovia podali
odvolanie vo výroku II. v rozsahu zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie
vlastníctva a vo výrokoch III. - VII. o náhrade trov konania.

14. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že v súdenom spore
v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, v časti o určenie vlastníctva vo vzťahu k prípadnej relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu
omylu, súd uzavrel, že nárok nie je daný, pretože prihliadol na námietku premlčania, vo vzťahu k
absolútnej neplatnosti právneho úkonu súd dospel k záveru, že nejde o zastretý právny úkon, nešlo

o konanie v rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňa 1/ pri predaji konala vedome a vážne, o tieseň
u žalobkyni 1/ nešlo a napokon ani nárok žalobcu 2/ o zaplatenie sumy 3.319,39 eur nemohol byť
dôvodný.Vzhľadomnarozsahadôvodyodvolaniažalobcovjepredmetomodvolaciehokonaniaposúdiť,
či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či
súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne
správne posúdil uplatnený nárok.

15. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia

bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho
súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobcovia uvádzali v
odvolaní,vyriešilužsúdprvejinštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiasúduprvejinštancie
a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria jeden celok.

16. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorýchho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového

poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

18. Žalobcovia podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), c), d), f) a h)
Civilného sporového poriadku.

19. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený

vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

20. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať

odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

21. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-VIII).

22. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcami v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky
oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobcovia s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok tak nie je
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

23. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
sa považuje procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovanie manudukačnej
povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným
rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

24. Inú vadu konania žalovaný videl v tom, že sa súd prvej inštancie sa dopustil procesných chýb, postup
podľa § 204 Civilného sporového poriadku vynechal, strany nemali možnosť sa vyjadriť k dokazovaniu
listinami, pretože súd dokazovanie listinami nevykonal.

25. Vo vzťahu k odvolacej námietke, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy listinou, pričom nešpecifikoval o aké konkrétne dôkazy
išlo, odvolací súd vychádzal z nasledovných skutočností. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné
prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení §
185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v

konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom
prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť
stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia
tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v

konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy
určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany
v dôsledku nesplnenia dôkaznej povinnosti preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a
kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti,

ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží
potom na tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

26.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobkyňa1/akoajjejsplnomocnenýzástupcanapojednávaní17.8.2017

uviedli, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania a nenavrhujú vykonať žiadne dôkazy na
preukázanie tvrdení strany žalobcov.27. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Táto nesprávnosť môže byť spôsobená aj chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov.
Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je

úlohou a doménou súdu. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy
súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné
oprávnenie žalobcovia v danej veci na preukázanie svojich tvrdení nevyužili, preto mu nemohlo byť ani
postupom súdu prvej inštancie odňaté. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalobcov nevylúčil
z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré im Občiansky súdny poriadok účinný do

30.6.2016 a následne Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 priznával. Odvolatelia ani neuviedli
akým spôsobom malo byť nevykonaním dôkazu (ktorý bližšie nešpecifikovali) porušené ich právo.
Odvolacia námietka, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností je taktiež neopodstatnená.

28. Žalobcovia v odvolaní namietali, nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov týkajúce sa

vyhodnotenia svedeckej výpovede matky žalobcov, pričom súd nevysvetlil prečo svedectvu neuveril.

29. Ak žalobcovia v odvolaní poukazujú na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. na
neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že
odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom

zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

30. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

31. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako

už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť

dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané v odvolaní nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou

úvahou súdu prvej inštancie.

32. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,

že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnostisúdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

33. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcov, že súd neuveril svedeckej výpovede matke žalobcov,
je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú
na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo
označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená

v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania pred
súdom prvej inštancie (aktuálne § 132 ods. 1 a § 185 Civilného sporového poriadku). Ako vyplýva z
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie vyhodnotil svedeckú výpoveď, prihliadol k
tomu, aký má svedkyňa vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, aká je jej rozumová a duševná
úroveň, k okolnostiam, ktoré mohli ovplyvniť vnímanie skutočností o ktorých vypovedá, vzhľadom k
spôsobu reprodukcie týchto skutočností a správania pri výsluchu, a k poznatkom získaných na základe

hodnotenia iných dôkazov, celkové posúdenie uvedených hľadísk poskytuje záver o pravdivosti či
nepravdivosti preukazovaných skutočností. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď z uvedených
hľadísk svedeckú výpoveď posudzoval. Odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil svedeckú výpoveď matky žalobcov je taktiež neopodstatnená.

34. K odvolaciemu dôvodu žalobcov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne
posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím
dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne
a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktorú žalobu zamietol. Odvolací súd sa preto stotožňuje so

záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom
určení neplatnosti kúpnej zmluvy, pretože túto otázku súd posudzuje ako predbežnú vo vzťahu k žalobe
o určenie vlastníckeho práva. Uvedený právny problém je vyriešený judikatúrou (pozri napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP). Žalobcovia v odvolaní poukazovali na
potrebu vychádzať zo skutočnosti, že žaloba bola podaná v roku 2011, v tom čase bolo platný a

účinný § 80 písm. c) O.s.p., ktorý takúto určovaciu žalobu umožňoval, pričom je treba vychádzať z
prechodnéhoust.§470ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku.Uvedenáodvolacianámietkajenenáležitá,
pretože presne takto súd prvej inštancie aj k žalobe pristúpil, čo vyplýva z bodu 33. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Žalobcovia namietajú právne posúdenie, že právne úkony sú platné. Odvolací
súd po preskúmaní veci i z tohto pohľadu a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku

súdu prvej inštancie v časti, v ktorej vysvetľuje vecné dôvody pre zamietnutie žaloby (odsek 34., 35.,
36., 37., 38. rozsudku súdu prvej inštancie), nedospel k záveru, že by rozhodnutie bolo svojvoľné,
nezákonné, nepreskúmateľné a arbitrárne a naopak ho považuje za zrozumiteľné, s jasne objasneným
skutkovým a právnym základom a plne sa s dôvodmi tam uvedenými stotožňuje, a to bez potreby ich
opakovať. Pokiaľ žalobcovia uvádzajú, že námietka premlčania v konaní uplatnená nebola, je potrebné

poukázať napríklad na vyjadrenie žalovaného 2/ zo dňa 19.2.2016, odvolacia námietka je v tomto smere
neopodstatnená.

35.Rozsudoksúduprvejinštanciedávajasneazrozumiteľneodpovedenaprávneaskutkovorelevantné
otázky súvisiace s uplatnenými nárokmi žalobcov. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so
všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré
správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny
záver o nepreukázaní nárokov uplatnených žalobcami.

36. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcami nie
sú naplnené.37. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.

ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcov zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Vo vzťahu k výrokom o nárokoch na náhradu trov konania žalobcovia v odvolaní uviedli, že
podávajú odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje

preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalobcovia
žiadnym relevantným spôsobom správnosť výrokov o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu
prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací
súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je ich odvolacia námietka opodstatnená.

39. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. v časti o
určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie vlastníckeho práva a vo výrokoch III. - VII. o náhrade
trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti
potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v
odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

41. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).