Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118202172
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118202172.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr.SilvieHýbelovejaMgr.FedoraBenku,vprávnejvecinavrhovateľa:C.H.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
N. N. XX, právne zastúpeného JUDr. Adrienou Vysudilovou, advokátkou, so sídlom Paulínska 15/A,
Trnava,protimanželke:G.H.,rod.L.,nar.XX.XX.XXXX,bytomN.N.XX,právnezastúpenejMgr.Petrom
Odehnalom, advokátom, so sídlom Hlavná 42, Trnava, o rozvod manželstva, o odvolaní manželky
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 4. septembra 2018, č.k. 14Pc/6/2018-32,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie manželstvo navrhovateľa a jeho manželky,
uzavreté dňa 16.5.1986 v V.i, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu V. vo zväzku II., ročník
1986, na strane 214, pod por. č. 3, rozviedol, a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na ich náhradu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 18, § 23 ods. 1 až 3 Zákona o rodine, vecne

súd dôvodil, že navrhovateľ sa návrhom, doručeným súdu dňa 6.3.2018, domáhal rozvodu manželstva
z dôvodu citového odcudzenia, pre ktoré už nemá záujem zotrvať v spolužití s manželkou. Manželka
s návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila, keď podľa jej názoru ešte môže dôjsť k obnoveniu
spolužitia manželov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že manželia uzavreli
manželstvo v V. dňa 16.5.1986, u oboch ide o prvé manželstvo. Manželia majú tri deti, toho času
už plnoleté deti. Posledné spoločné bydlisko manželov bolo v N. N., kde v súčasnej dobe aj naďalej
bývajú. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že sú tu splnené zákonné podmienky

pre rozvod manželstva. Navrhovateľ ako dôvody rozvratu manželstva uviedol citové ochladnutie, ku
ktorému postupne dochádzalo od roku 1996 v dôsledku spolužitia s manželkou, s ktorou spolu nikam
nechodili, neustále mu vyčítala aby si našiel prácu, s ktorou riešili problémy s peniazmi keď mal pocit,
že všetko sa točilo len okolo financií, a ktorej rozporuplný vzťah s jeho matkou musel stále riešiť. Takéto
spolužitie s manželkou a dennodenné výčitky viedli až k tomu, že od svadby ich syna, teda viac ako
rok, spolu s manželkou nekomunikujú, spoločne nehospodária, stravujú sa a žijú oddelene. Nakoľko od
konca roka 2017 nadviazal navrhovateľ vzťah s inou ženou, ktorý trvá doposiaľ a podľa jeho vyjadrenia

je vzťahom vážnym, so svojou manželkou navrhovateľ nežije intímne viac ako rok. S priateľkou
naopak boli aj na spoločnej dovolenke, a v dôsledku tohto vzťahu aj opakovane doma neprespáva.
Tvrdenia navrhovateľa, najmä pokiaľ ide o spôsob ich spolužitia za posledný rok, tieto potvrdila aj
samotná manželka, ktorá však považovala za rozvratu manželstva prílišnú žiarlivosť navrhovateľa. Ikeď potvrdila, že ich manželstvo v súčasnej dobe nenapĺňa žiadnu zo svojich funkcií, bola toho názoru,
že pokiaľ by sa navrhovateľ dal liečiť, ich manželstvo by ešte mohlo fungovať, pretože neveru mu
odpustilaachcelabyobnoviťvšetkyfunkcie,ktorémanželstvománapĺňať.Priamozvýsluchuúčastníkov

konania mal súd preukázané, že manželia spolu riadne už dlhšiu dobu, približne od októbra 2017 nežijú,
spolu sa intímne nestýkajú, nestravujú sa spoločne a ani spolu nehospodária a dokonca spolu ani
nekomunikujú. Navrhovateľ v dôsledku nezhôd k manželke stratil citový vzťah a od konca roka 2017
má s inou ženou funkčný a vážny vzťah, preto už nemá záujem na obnovení manželského spolužitia.
Navrhovateľ popiera, že by bol extrémne žiarlivý na svoju manželku a akékoľvek liečenie alebo návštevu

odborníka odmieta. Z tohto je zrejmé, že manželstvo navrhovateľa a jeho manželky si v súčasnej
dobe neplní žiadnu zo svojich základných funkcií a obnovenie manželského spolužitia je vzhľadom na
dlhodobý a absolútne odmietavý postoj navrhovateľa nereálne. Navrhovateľ a manželka nežijú spolu
ako manželia, nevytvárajú harmonické a trvalé životné spoločenstvo, dokonca spolu ani nekomunikujú,
preto ďalšie trvanie tohto zväzku je už len formálne. Manželka si rozvrat v manželstve uvedomuje, keď
sama priznala, že manželstvo po dobu asi jedného roka nenapĺňa svoje funkcie, má vedomosť aj o

mimomanželskej známosti svojho manžela, ktorá stále trvá. Verí však, že manželstvo by mohlo ďalej
fungovať a ona sama chce obnoviť všetky funkcie manželstva. K tomu ale, aby toto manželstvo riadne
opätovne fungovalo, sa aj podľa jej vlastného vyjadrenia vyžaduje, aby navrhovateľ mal o obnovu ich
vzťahu snahu a je nutná aj pomoc odborníka. Ako sa však navrhovateľ opakovane vyjadril, odbornú
pomoc nemieni vyhľadať, keď popiera že by ju potreboval, nakoľko sa za žiarlivého nepovažuje. V

žiadnom prípade však záujem na obnovení spolužitia s manželkou už nemá.

3. Súd prvej inštancie dôvodil, že nesúhlas jedného z manželov nemôže sám o sebe zabrániť v
rozvode manželstva. Navrhovateľ uviedol vážne dôvody pre rozvod manželstva, z jeho postojov je
zrejmé, že je pevne rozhodnutý, že s manželkou nechce ďalej žiť v manželstve, pričom k zmene jeho

názoru, či dokonca obnoveniu manželského spolužitia ho nemožno žiadnym spôsobom nútiť. Vo vzťahu
účastníkov teda existuje vážny a trvalý rozvrat a ich manželstvo viac neplní svoj účel, keď sa tieto
nezhody manželov týkajú podstatných vecí manželského spolužitia. Súd považoval návrh navrhovateľa
na rozvod manželstva za odôvodnený, pretože vzhľadom na výsledok zhodnotenia intenzity a trvalosti
rozvratu, sa tento rozvrat vzťahov javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný stav. Z toho dôvodu súd

manželstvo účastníkov konania rozviedol, a to aj napriek nesúhlasu manželky. Dôkazy výsluchom
svedkov na preukázanie príčin rozvratu manželstva, ktoré navrhovala manželka, súd nevykonal, keď
toto považoval za nehospodárne, vedúce k zbytočnému predĺženiu súdneho konania, pričom vykonané
dôkazy postačovali na preukázanie hlbokého a trvalého rozvratu manželstva v takom rozsahu, že
bráni ďalšiemu trvaniu manželstva, pričom skutočnosť, že manželstvo neplní svoje funkcie a je už

len formálnym zväzkom dvoch ľudí, zhodne potvrdili obaja manželia. Pre rozhodnutie vo veci bolo
smerodajné hlavne vyjadrenie navrhovateľa, ktorý už v žiadnom prípade nechcel spolužitie s manželkou
obnoviť, pričom aj bez ďalšieho dokazovania bola pre súd zjavná príčina rozvratu manželstva účastníkov
spočívajúca predovšetkým v citovom odcudzení navrhovateľa voči svojej manželke.

4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP),
keď nezistil naplnenie žiadnej z výnimiek upravených v ustanovení § 53 a nasl. CMP.

5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie manželka navrhovateľa, ktoré odôvodnila
tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu považuje
za nesprávne, nakoľko odvolateľka má stále citový vzťah k manželovi, spolu vychovávali deti, spolu
zrekonštruovali rodinný dom v N. N., v ktorom celá rodina aj s matkou navrhovateľa bývajú od roku
1996. Medzi manželmi neboli vážnejšie rozpory okrem žiarlivosti zo strany navrhovateľa, žiarlivosť však
odvolateľka nepovažuje za závažný problém, nakoľko bola bezdôvodná a pri dobrej vôli by mohla

byť prekonaná vhodným poradenstvom. Navyše odvolateľka nepovažuje vzťah jej manžela s F. G. za
relevantný, pretože nemajú spoločnú minulosť, nemajú spoločné deti, nevybudovali si spoločné bývanie
asnajvyššoupravdepodobnosťouideodočasnúzáležitosť,pričomnavrhovateľovihrozí,žepoukončení
tohto vzťahu zostane sám. Odvolateľka sa tiež obáva toho, že celý tento vzťah medzi manželom a F. G.
je vymyslený pre účely konania o rozvode a žiadne z tvrdení navrhovateľa ohľadne existencie takéhoto

vzťahu sa nezakladajú na pravde. Navrhovateľ naďalej chodí do domu v N. N., prespáva tam, v tomto
dome si perie a varí, sleduje televíziu a z tohto dôvodu je odvolateľka presvedčená, že manžel nemá
žiadne citové puto k F. G., takže miera, ktorá je potrebná na naplnenie podmienky rozvratu manželstva,
nie je naplnená. Návrat navrhovateľa späť do manželstva si prajú aj rodiny oboch manželov, a tiež ichdeti, bolo by správne, keby sa rodina mohla stretávať spoločne a to najmä počas sviatkov. Odvolateľka
poukázala na to, že účel manželstva je potrebné vnímať nielen úzkou optikou sledujúcou vzťah manžela
a manželky, ale je potrebné do hodnotenia tohto vzťahu zahrnúť aj členov blízkej rodiny a to najmä deti

manželov a vnúčence manželov. Len existencia samotnej skutočnosti, že predmetné manželstvo resp.
samotný medziľudský vzťah medzi manželmi nezodpovedá predstavám alebo očakávaniam jedného
z manželov, nezdôvodňuje opodstatnenosť návrhu na rozvod manželstva. Manželia majú povinnosť
nielen voči sebe ale aj voči svojim deťom a svojim vnúčatám. Podľa názoru odvolateľky nie sú splnené
podmienky pre rozvod manželstva a manželstvo je potrebné zachovať. Súd by mal s poukazom na §

96 CMP pôsobiť na manželov výchovne, usilovať o ich zmierenie a viesť ich k napĺňaniu a zlepšovaniu
základných úloh rodiny, keďže rozvod manželstva je potrebné považovať za najkrajnejšiu formu riešenia
veci. Navrhla preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a návrh navrhovateľa
zamietol, eventuálne rozhodnutie zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 a § 94 Civilného mimosporového poriadku,
ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1
CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové

konanie (§ 65 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým manželstvo účastníkov konania rozviedol. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok
manželky sa odvolací súd plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu,

ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom
rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec
aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Reagujúc na odvolacie dôvody však dopĺňa nasledovné:

9. Odvolateľka namietala nedostatky v skutkových zisteniach súdu, ktorý mal overiť hĺbku a závažnosť
manželskej krízy a mal pôsobiť výchovne, usilovať o zmierenie manželov a viesť ich k napĺňaniu úloh
rodiny. Takéto pochybenie súdu prvej inštancie ale zistené nebolo.

10. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu, výsledky vykonaného dokazovania
opodstatňujú prijatie záveru o tom, že manželstvo účastníkov konania neplní svoje základné
spoločenskéfunkcieavsúčasnostijeibaformálnymzväzkom,vktoromnarušenévzťahyužniejemožné
reparovať. Tento záver bolo možné prijať aj bez zisťovania bližších podrobností o mimomanželskom

pomerenavrhovateľa,resp.inýchpríčin,prektorédošlokcitovémuodcudzeniunavrhovateľa.Neverazo
stranynavrhovateľabolavkonanínesporná,obajamanželiajuzhodnepotvrdili,keďnavrhovateľuviedol,
že koncom roka 2017 nadviazal vzťah, ktorý trvá doposiaľ a manželka potvrdila, že o mimomanželskom
vzťahu navrhovateľa vie. Hoci odvolateľka považuje vzťah navrhovateľa a jeho priateľky len za dočasný
a navyše bez akéhokoľvek citového puta, v tomto jej odvolací súd len ťažko môže dať za pravdu, keďže

ide o mimomanželský vzťah trvajúci cca od konca roku 2017, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa nie je
prechodnou záležitosťou, navrhovateľ ho považuje za vzťah vážny, ktorý nehodlá ukončiť. Pretrvávajúca
nevera zo strany navrhovateľa však je iba jedným z faktorov, poukazujúcich na nefunkčnosť tohto
manželstva, keď z dokazovania nesporne vyplýva, že manželia spolu od októbra 2017 nielen intímne
nežijú, ale ani vôbec nekomunikujú. Hoci bývajú v spoločnom dome, nehospodária spoločne. I sama

manželka pred súdom vo svojej výpovedi uviedla, že manželstvo v súčasnej dobe nenapĺňa žiadnu
zo svojich funkcií. Ak sa aj napriek tomu táto domnieva, že manželstvo ešte môže fungovať, odvolací
súd jej nedal za pravdu. Isteže nevera samotná nemusí byť dôvodom na rozvod manželstva, za
predpokladu, že i za takýchto okolností si manželia želajú zotrvať v manželstve. Toto platí zvlášť v
prípade, keď inak manželstvo plní svoje ostatné spoločenské funkcie v zmysle § 18 a 19 Zákona o

rodine, najmä keď manželia spoločne žijú, vzájomne si pomáhajú, spoločne uspokojujú potreby rodiny
a vytvárajú ( podľa možností) zdravé rodinné prostredie. V prejednávanej veci ale o takýto prípad nešlo.
Tak ako správne pripomenul prvoinštančný súd, rozhodujúcim bolo citové ochladnutie voči manželke
deklarované navrhovateľom a jeho pevné rozhodnutie nezotrvať viac v tomto manželstve.11. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 1 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého
manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia

uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom; pričom účelom manželstva
je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí (odsek 2).

12. So zreteľom na obsah citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ uzavretie manželstva je prejavom
dobrovoľného a slobodného rozhodnutia manželov a to s vedomím utvorenia rodiny vyznačujúcej sa

jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a na druhej strane i jeho harmonického fungovania;
potom uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať po celý čas jeho existencie. Pokiaľ u
existujúceho manželstva vývoj vzťahov medzi členmi tohto partnerského zväzku spôsobí, že pôvodný
účel, pre ktorý bolo manželstvo uzavreté, sa vytratil a dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie
v manželskom zväzku pominuli, neexistuje rozumný dôvod takýto formálny vzťah zachovávať. V
prejednávanej veci z vykonaného dokazovania niet pochýb o tom, že vzťahy medzi manželmi sú vážne a

trvalo rozvrátené, a zhodne s prvoinštančným súdom aj odvolací súd dospel k záveru, že tu nie je žiaden
dôvod predpokladať, že by akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo dôjsť k náprave narušených
vzťahov do takej miery, aby bolo možné obnovenie harmonického manželského spolužitia, pokiaľ to
raz jeden z manželov výslovne odmieta, ako to odmieta navrhovateľ. Preto bolo namieste považovať v
uvedenom prípade za naplnené dôvody pre rozvod manželstva a na tomto závere nemôže nič zmeniť

ani tá skutočnosť, že manželka má ešte k navrhovateľovi citový vzťah, ani to, že si deti a ďalšia rodina
prajú zachovanie ich manželstva. Za irelevantné je v tomto prípade treba považovať tiež to, že manželia
spolu vychovali deti, postavili dom a pod., čím argumentuje odvolateľka, keďže tieto skutočnosti síce
vypovedajú o tom, že svojho času si manželstvo svoje spoločenské funkcie naozaj plnilo, toto však už je
minulosťou a nepochybne spadá do obdobia spred rozvratu manželstva. Spoločná minulosť manželov,

akokoľvek by bola bývala harmonická, nepostačuje na zachovanie manželstva do budúcna, pokiaľ
z dokazovania vyplýva trvalý rozvrat vzťahov a navrhovateľ ďalšie spolužitie v manželskom zväzku
odmieta.

13. Odvolateľka apelovala na súd, aby pôsobil na manželov výchovne a usiloval o ich zmierenie.

Odvolací súd dáva odvolateľke za pravdu, že rozvod manželstva je najkrajnejšou formou riešenia
rozvratu manželstva a možno k nemu pristúpiť len pri naplnení podmienok predpokladaných
ustanovením § 23 Zákona o rodine, avšak v tomto prípade súd prvej inštancie nijako nepochybil. V
ustanovení § 23 je uvedená všeobecná hmotnoprávna podmienka na rozvod manželstva, ktorou je
existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi spôsobujúca nemožnosť

plnenia účelu manželstva a kumulatívne neexistencia ďalšej perspektívy obnovenia manželského
spolužitia. Rozvrat vzťahov musí byť teda kvalifikovaný, nestačí akýkoľvek rozvrat. Intenzita tohto
rozvratu musí byť vysoká a pre konštatovanie vážnosti rozvratu sa tento rozvrat musí javiť ako
nezmeniteľný a nenapraviteľný. Nezhody manželov sa musia týkať podstatných vecí manželského
spolužitia a musia byť vážne narušené citové vzťahy medzi manželmi, aj keď nie je vylúčené, že aj

pretrvávajúce nezhody týkajúce sa nepodstatných vecí môžu zapríčiniť vážne narušenie a trvalý rozvrat
vzťahov. Zákon výslovne v ustanovení § 96 CMP ukladá súdu povinnosť usilovať o zmierenie manželov,
avšak možnosti súdu pokiaľ ide o odstraňovanie príčin rozvratu manželstva, sú obmedzené a aktivita
vyvíjaná zo strany súdu závisí od okolností každého prípadu. Takto v zmysle ods. 1 cit. ustanovenia súd
vedie manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usiluje sa o ich zmierenie, odsek 2 mu dáva aj možnosť,

ak je to účelné a umožňujú to okolnosti prejednávanej veci, aby účastníkov vyzval pokúsiť sa o zmierne
riešenie mediáciou. Postup súdu potom závisí od okolností každého prípadu. Inak postupuje súd vo veci,
kde je trvalý rozvrat manželstva zrejmý a nepochybný, iný postup je namieste tam, kde sa zo zistených
skutkových okolností javí, že je tu možnosť zachrániť manželský zväzok. Zákon teda neukladá súdu
presný spôsob, akým sa má pokúsiť manželov v rozvodovom konaní zmieriť, súd preto túto povinnosť

realizuje vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Nie je pritom vylúčené, aby súd od snahy
o odstránenie príčin rozvratu manželstva upustil, keď mu je zrejmé, že príčiny rozvratu manželstva sú
natoľko závažné, že nie je možné manželov uzmieriť. V danej veci z obsahu zápisnice z pojednávania
zo dňa 04.09.2018 vyplýva, že pred otvorením pojednávania sa súd pokúsil o zmierenie manželov, ale
márne. Hoci po vykonanom dokazovaní v tomto prípade neuložil súd účastníkom konania návštevu

manželskej poradne ( psychológa), ani ich nevyzval na zmierne riešenie mediáciou, niet dôvodu s
ohľadom na zistený skutkový stav, takýto postup mu vytknúť. Treba pripomenúť, že zákon dáva súdu
iba možnosť účastníkov vyzvať k návšteve psychologickej poradne, alebo ich vyzvať, aby sa pokúsili
o mediáciu, nedáva však súdu možnosť toto im uložiť (prikázať) ako povinnosť. Preto súd posudzujepodľa okolností konkrétneho prípadu, či je výzva na pokus o zmierenie, prípadne zmierne riešenie v
konkrétnom prípade účelná a v danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu takýto postup účelný
nebol. S ohľadom na okolnosti prípadu a vzhľadom na jednoznačný a rozhodný postoj navrhovateľa, u

ktorého došlo k citovému odcudzeniu voči manželke, ktoré nedokáže prekonať, bolo totiž nepochybné,
že rozvrat manželstva je trvalý a obnova spolužitia nie je možná.

14. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere, že manželstvo účastníkov konania už neplní
žiadnu zo svojich funkcií, keďže vzťahy medzi nimi sú vážne a trvalo narušené, manželstvo je len

formálnymzväzkom,pričomvzhľadomnaintenziturozvratumanželstvatuniejepredpoklad,žebymohlo
dôjsť k obnoveniu ich spolužitia. Tieto závery okresného súdu treba považovať za súladné so skutkovými
zisteniami, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania a odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s
argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v odôvodnení napadnutého rozsudku.

15. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd poukazujúc na správnosť napadnutého rozhodnutia,

toto rozhodnutie za použitia ust. § 387 ods. 2 CSP potvrdil, vyhodnotiac argumenty odvolateľky ako
nedôvodné.

16. Záverom sa žiada ešte zdôrazniť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

18. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého,
styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať
návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.