Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. august 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/156/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609214386
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6609214386.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: T. J., nar. X. X.
XXXX, bytom XXX XX R. XX, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad 821

08 Bratislava, Záhradnícka 60, vedenej pod sp. zn. EX/9989/09, o odvolaní oprávneného zo dňa 11. 4.
2012 proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 14Er/1059/2009-40 zo dňa 21. 3. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“).

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava
zo dňa 22. 7. 2009, sp. zn. SR 11929/09. Súd zmluvný vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy o úvere č.

6462699 uzavretej dňa 25. 9. 2008 posúdil ako spotrebiteľský aplikujúc ustanovenie § 52 a nasl. zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej „OZ“).

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná
individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej

doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza
v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva
práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Preto
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku, ktorá je od počiatku absolútne neplatnou v
zmysle ust. § 53 ods. 4 OZ.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol, že
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Namietal, že exekučný súd nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie

veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi
predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojouzvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel
je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom

nahradeniaoprávnenéhoprocesuindikovanéhoust.§40anasl.Extenzívnainterpretáciaust.§44ods.2
Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným
právom žalobcu na súdnu ochranu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09
a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu
je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Poukázal

na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej
účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť
právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a
uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd
mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom.
Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne

rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou
to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie
uvedenétvrdenieatopreto,ževčasekeďdošlokvydaniurozhodnutiarozhodcovskéhosúdu,Slovenská
republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného

exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v
prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný
súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Ako druhý dôvod uviedol, že všeobecný súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval

ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, ako akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods.
1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Tvrdil, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p..
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňapráva.ExekučnýsúdaplikovalustanovenieSmerniceRady93/13/EHS,ktoránemávšeobecnú

záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil

akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovomstave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci
konania nenavrhli.

Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniavecivzmysleust.§205ods.2písm.f/O.s.p..Poukázalnaustanovenie§45Zákona
o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského
rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu

svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky
uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná
možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť
voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s

názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe
spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil
anisprávnymposúdenímpredmetnejzmluvyakozmluvyospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. §
497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami

Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť
dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas

so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania,
dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.

Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky.Oprávnenýďalejpoukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprepisovniejemožné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej
povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola

začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní
prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený
žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu, odvolací súd súhlasí so záverom súdu

prvéhostupňavtom,žezmluvaoúverezodňa25.9.2008(č.l. 22p.v.spisu)jezmluvouspotrebiteľskou.
Podľa zákona „spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti“(§52ods. 4OZ)ašpeciálne
ohľadom spotrebiteľského úveru „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“ (§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov - účinný pred 11. 06. 2010, resp. ust. § 2
písm. a/ zákona číslo 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 11. 06. 2010). V zmysle citovaných ustanovení
je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku
definujepojem„spotrebiteľ“podstatneširšieakojedefinovanývust.§3ods.2Zákonaospotrebiteľskýchúveroch, ktorý je lex specialis. Odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická
osoba, nie ako podnikateľ, preto táto zmluva spĺňa kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zároveň v týchto súvislostiach treba zdôrazniť, že odkaz na

aplikáciu Obchodného zákonníka ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých prípadoch, kedy je
právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov, ktoré sú pre spotrebiteľa
priaznivejšie, nebude musieť byť aplikovaný Občiansky zákonník.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,
za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej
(vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu

Slovenskejrepubliky,konkrétneuzneseniesp.zn.3Cdo146/2011zodňa13.októbra2011,sp.zn.3Cdo
122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.

Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so

zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v

odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto je oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním

vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.

Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má

podmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmyslečlánkov3a4Rady93/13/EHSz05.04.1993o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť
sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre
súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že

súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie Smernice

Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice,

zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č.
150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku
tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako

interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne
vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pretože v exekučnom konaní sa už dokazovanie na

objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať o
to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným

vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom

okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach
ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá
veta Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru č.l. 22 p.v. spisu) je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v

právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v
porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako
aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ

nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať alebo
ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových
zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej
nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislostis rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o
ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal).

Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere
zo dňa 25. 9. 2008, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci,
bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od
počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nie odseku 4 citovaného ustanovenia
ako nesprávne uviedol v rozhodnutí okresný súd. Pochybenie okresného súdu pri aplikácii právnej

normy ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka nemá však žiaden zásadný vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia exekučného súdu, pretože znenie ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 1.
1. 2008, s textom znenia ust. § 53 ods. 4 účinného do 31. 12. 2007, je zhodné a stanovuje: „Neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,

je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými

skutočnosťami ani nedôvodil (ohľadne neprimerane vysokých úrokoch z omeškania), a pretože vo
vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenia exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Okresný súd ale musí ešte
rozhodnúť o náhrade trov exekúcie a to pred doručením uznesenia odvolacieho súdu (§ 166 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.