Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/91/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216210296
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216210296.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: B. Y., bytom L. K. N. XX,
H., Maďarsko, zastúpeného: FORTITUDINE, s.r.o. Advokátska kancelária, Dunajská Streda, proti
žalovaným: 1/ K. Z., bytom R. N. XX, L., H., Maďarsko, zastúpený: JUDr. Ladislav Pongrácz, advokát
v Dunajskej Strede, 2/ Allianz Hungária Zrt., id. č.: 01-10-041356, so sídlom Könyves Kálmán krt

48-52., Budapešť, Maďarsko, zastúpený: Majerník & Miháliková s.r.o., Bratislava, o zaplatenie 15.000
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn.
16C/303/2016-263 zo dňa 22. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. m e n í tak, že žalovanému
1/ nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

II. Žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. konanie v dôsledku späťvzatia
žalobyzastavil,výrokomII.žalovanému1/priznalvočižalobcovinároknanáhradutrovkonania,výrokom
III. rozhodol, že vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ sa stranám nárok na náhradu trov konania
nepriznáva a výrokom IV. priznal prekladateľke JUDr. Marte Kamonczovej voči žalobcovi nárok na

náhradu jednej polovice a voči žalovanému 2/ nárok na náhradu jednej polovice tlmočného (odmeny
za preklad a náhrady hotových výdavkov).

2. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že žalobca sa (po čiastočnom zastavení konania uznesením č.
k. 16 C 303/2016-241) podanou žalobou domáhal voči žalovaným solidárneho zaplatenia 15.000 eur,
následne však vzal svoju žalobu späť v celom rozsahu voči obom žalovaným potom, čo so žalovaným

v 2. rade uzavrel mimosúdnu dohodu, preto súd konanie zastavil výrokom I. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol súd podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 257 CSP s tým, že späťvzatie žaloby
voči žalovanému v 2. rade je v podstate dôsledkom spoločného zavinenia tak žalobcu, ako aj tohto
žalovaného, keďže sa tak stalo po mimosúdnej dohode medzi týmito dvoma stranami, ktoré tak voči
sebe nemôžu mať nárok na náhradu trov. Okrem toho sa žalovaný v 2. rade vo svojom podaní z 13.
novembra 2017 výslovne vzdal nároku na náhradu prípadných trov, preto mu súd tento nárok nepriznal

(výrok III). Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade však žalobca zastavenie zavinil sám, keď žalobu vzal späť,
hoci s týmto žalovaným mimosúdnu dohodu neuzavrel a keďže sa žalovaný v 1. rade svojho nároku
na náhradu trov ani nevzdal, preto mu súd podľa § 256 ods. 1 CSP tento nárok voči žalobcovi priznal
(výrok II). Posledným výrokom ( IV) napokon súd rozhodol o nároku na náhradu tlmočného (odmeny za
preklad) ustanovenej prekladateľke v tomto konaní.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to voči výroku II., ktorým súd
žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Svoje odvolanie odôvodnil spoukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že síce k zastaveniu konania došlo v dôsledku
späťvzatia žaloby žalobcom, avšak toto späťvzatie bolo učinené v zmysle bodu 2c a 2b mimosúdnej
dohody uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 2/ a teda konajúci súd nemal priznať nárok na náhradu

trov konania ani žalovanému 1/ a to v zmysle § 257 CSP. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací
súd uznesenie v časti náhrady trov konania voči žalovanému 1/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

4. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť

a priznať mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že s odvolaním žalobcu
nesúhlasí, nakoľko žalovaný 1/ nebol účastníkom mimosúdnej dohody, žalobca ho ani s návrhom na
uzatvorenie mimosúdnej dohody neoslovil, vo veci mal plný úspech a k zastaveniu konania došlo z
dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom. Mal za to, že žalobca v odvolaní nekonkretizoval žiadne dôvody,
pre ktoré by mal súd aplikovať ustanovenie § 257 CSP a to pravdepodobne z dôvodu, že ani žiadne
takéto dôvody neexistujú.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355
ods. 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal

napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

6. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie konal o náhrade
nemajetkovej ujmy, vzniknutej žalobcovi smrťou blízkej osoby ( dcéry), ktorá zahynula pri dopravnej

nehode. Dopravná nehoda bola spôsobená žalovaným 1/, ktorý bol právoplatným rozsudkom súdu
uznaný vinným z prečinu usmrtenia, a žalobca je teda osobou - vodičom, ktorý škodu spôsobil a zároveň
prevádzateľom motorového vozidla, ktorým škoda vznikla. Pasívna legitimácia žalovaného 2/ v spore
vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný 1/ mal svoje motorové vozidlo povinne zmluvne poistené práve u
tohto subjektu, ktorý je poisťovňou.

7. Ako ďalej bolo zistené z obsahu spisu, okresný súd uznesením zo dňa 27.09.2017 v dôsledku
čiastočného späťvzatia žaloby konanie najskôr zastavil v časti o zaplatenie 85.000,- eur voči obom
žalovaným a predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 15.000,- eur. Následne dňa 13.10.2017
oznámil žalobca súdu, že berie žalobu voči obom žalovaným v celom rozsahu späť a žiada konanie

zastaviť z dôvodu, že so žalovaným 2/ uzatvorili mimosúdnu dohodu, ktorú doložil aj do spisu. Zároveň
navrhol, aby súd v zmysle § 257 CSP nepriznal žiadnej strane náhradu trov konania, nakoľko súčasťou
mimosúdnej dohody je aj ustanovenie, v zmysle ktorého sa strany dohodli, že žalobca vezme podanú
žalobu späť a každá strana znáša vlastné trovy konania. Obaja žalovaní so späťvzatím žaloby súhlasili,
žalovaný 2/ uviedol tiež, že si neuplatňuje voči žalobcovi náhradu trov konania.

8. Uznesením, napadnutým odvolaním, potom súd prvej inštancie konanie zastavil a vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným 2/ žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, zatiaľ čo vo vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným 1/ priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
dôvodiac tým, že zastavenie konania voči žalovanému 1/ zavinil svojím späťvzatím žalobca, hoci s

týmto žalovaným mimosúdnu dohodu neuzavrel.

9. Žalobca v odvolaní tvrdí, že súd mal o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému 1/
aplikovať ust. § 257 CSP keďže k späťvzatiu žaloby došlo podľa mimosúdnej dohody, hoci táto bola
uzavretá so žalovaným 2/.

10. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

11. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.13. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP ). Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá
náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne

rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania. Platí teda, že žalobca má plný úspech, ak výrok rozsudku zodpovedá žalobnému petitu,
naopak, žalovaný má plný úspech, ak žaloba je v plnom rozsahu zamietnutá. V prípade, ak sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, potom za použitia § 257 CSP ( predtým § 150 ods. 1 O.s.p.) náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná.

14. V prejednávanej veci išlo o prípad, kedy konanie neskončilo vydaním vecného rozhodnutia (najmä
rozsudku vyhovujúceho žalobe, prípadne čiastočne vyhovujúceho, resp. žalobu zamietajúceho), ale
došlo k jeho zastaveniu v dôsledku späťvzatia návrhu v celom rozsahu.

15. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP so zavinením na zastavení konania pracuje výlučne z procesného
hľadiska a zásadne toto zavinenie pričíta iniciátorovi konania, teda žalobcovi. Zavinenie na zastavení
konania pre späťvzatie žaloby síce nemusí byť vždy pričítané žalobcovi, podmienkou je však jednak
možnosť aspoň predbežného záveru o dôvodnosti žaloby a jednak také správanie osoby či viacerých
osôb, voči ktorým požiadavka uplatnená žalobou smeruje, ktoré viedlo žalobcu k späťvzatiu žaloby. V

uvedenom prípade žalobca vzal žalobu späť z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody so žalovaným 2/, s
ktorým sa dohodli na výške odškodnenia, teda sume, ktorú žalobcovi poisťovňa zaplatí titulom vzniknutej
nemajetkovej ujmy. Žalovaný 1/ nebol zmluvnou stranou tejto dohody.

16. Predovšetkým odvolací súd uvádza, že ani pri aplikácii ust. § 256 ods. 1 CSP nie je vylúčené, aby súd

súčasne prišiel k záveru, že sú splnené predpoklady aj na aplikáciu ust. § 257 CSP. Podľa záverov
uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 4 MCdo 4/2010, o náhrade trov konania pri
späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto rozhoduje podľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150
O.s.p. (v súčasnosti § 256 ods. 1 a § 257 CSP). Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia
je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo

zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia
o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu
môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán sporu. Úvaha súdu o
tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci.

17. Ustanovenie § 257 CSP teda znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy
konaniaúspešnejstrane,totoustanovenievšaknemožnovykladaťtak,žemožnokedykoľvekbezohľadu
na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane, vždy
musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní

okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné

právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,

pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,
či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

18. V predmetnej veci, ako správne konštatoval už prvoinštančný súd, zavinenie žalobcu aj žalovaného

2/ na zastavení konania bolo na oboch stranách, preto správne nemá žiadny z nich nárok na náhradu
trov konania. Pokiaľ išlo však o zastavenie konania voči žalovanému 1/, tu možno konštatovať, že to
bol žalobca, kto zavinil zastavenie konania z procesného hľadiska, a teda žalovanému 1/ (ktorý nebol
účastníkom mimosúdnej dohody) vznikol nárok na náhradu trov konania.19. Odvolací súd však, posudzujúc predmetnú vec so zreteľom na individuálne okolnosti
preskúmavaného prípadu, mal na rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že pri rozhodovaní o nároku na

náhradutrovkonaniavovzťahužalobcuažalovaného1/jetudôvodnaaplikáciuustanovenia§257CSP.

20. Výnimočnosť prípadu vyplýva zo samotných skutkových okolností súdeného prípadu, najmä z
dôvodu, pre ktorý došlo k späťvzatiu návrhu žalobcom, ako to v odvolaní uvádza žalobca. Podľa názoru
odvolacieho súdu bolo treba vychádzať z okolností, za akých vznikol uplatnený nárok žalobcu (keď

nemôže byť sporu o tom, že práve protiprávnym konaním žalovaného 1/ vznikla žalobcovi závažná
nemajetková ujma v podobe straty blízkej osoby, pričom zavinenie žalovaného 1/ v tomto prípade
bolo konštatované súdnym rozhodnutím v trestnom konaní). Zásah do emocionálnej sféry žalobcu
ako fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, v tomto prípade žalovaného 1/,
následkom ktorého bolo úmrtie blízkej osoby, zakladá u žalobcu právo domáhať sa ochrany osobnosti
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a to aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, pričom výška peňažnej náhrady je v zásade predmetom voľnej úvahy
súdu, preto je irelevantné, v akej výške žalobca požadoval finančné odškodnenie. V danom prípade
preto podanie žaloby napriek tomu, že k meritórnemu rozhodnutiu nedošlo, nemožno považovať za
nedôvodné. O tom, že v tomto prípade išlo o intenzívny zásah do súkromia žalobcu, svedčí aj postoj
poisťovne, teda žalovaného 2/, ktorá uznala, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu konaním

žalovaného 1/ skutočne došlo a uzavrela s ním mimosúdnu dohodu, ktorou sa zaviazala odškodniť
žalobcu sumou 3 milióny HUF (cca 9.187,8 eur).

21. Žalovaný 1/ síce v konaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu tvrdiac, že táto prislúcha
iba poisťovni, s čím však nemožno súhlasiť. Hoci v spore o náhradu takejto nemajetkovej ujmy je

pasívne legitimovaná aj poisťovňa, u ktorej má škodca povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, to však nevylučuje súbežnú zodpovednosť vodiča
a prevádzkovateľa tohto dopravného prostriedku, ktorý je zodpovedný za vzniknutú škodu podľa
ustanovenia § 427 OZ. Poškodený si tak môže právo na náhradu škody uplatniť buď u osoby, ktorá
zodpovedá za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ a vodič) alebo priamo u

poisťovne škodcu (§ 15 zák. o PZP), alebo tiež súčasne u škodcu aj jeho poisťovateľa, ako to v tomto
prípade urobil žalobca.

22. V preskúmavanom prípade sa žalobca so žalovaným 2/ mimosúdne dňa 11.10.2017 dohodli tiež
na tom, že žalobca si okrem uvedenej sumy 3 milióny HUF nebude z tejto poistnej udalosti uplatňovať

žiadne ďalšie nároky a to ani voči žalovanému 1/, ďalej sa dohodli na tom, že táto dohoda je konečným
vysporiadaním ich vzťahov a zároveň sa žalobca zaviazal zobrať žalobu späť aj voči žalovanému 1/.

23. Z uvedeného je zrejmé, že mimosúdnou dohodou došlo k odškodneniu žalobcu poskytnutím
poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia žalovaného 1/, a odpadol tak dôvod pokračovať

ďalej v spore. Uzavretá mimosúdna dohoda, hoci jej priamym účastníkom nebol žalovaný 1/, mala teda
nepochybne dopad aj na neho, pretože spor bol voči obom žalovaným urovnaný a žalobca sa zaviazal
vziať žalobu späť voči nim obom, čo aj urobil.

24. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ poškodený má právo na plnenie tak proti škodcovi ako aj proti

poisťovateľovi, u oboch z iného právneho titulu (proti škodcovi ide o nárok z titulu náhrady škody a proti
jeho poisťovni ide o zvláštne právo na plnenie podľa zák. č. 381/2001 Z.z.), ako je tomu v predmetnej
veci, avšak veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát, teda od každého z nich, treba vychádzať z
toho,ževzájomnývzťahžalovaného1/ažalovaného2/jetaký,ževtomrozsahu,vakomsplnilžalobcovi
jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého (a to napriek tomu, že v konaní majú postavenie

samostatne žalovaných subjektov).

25. Uvedené okolnosti bolo treba podľa názoru odvolacieho súdu zohľadniť v súvislosti s rozhodovaním
o trovách konania v preskúmavanej veci. Priznanie žalovanému 1/ náhrady trov konania za uvedených
okolností by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti a dobrými mravmi, pretože mimosúdna dohoda

(napriek tomu, že ju žalovaný 1/ nepodpisoval) sa v podstate týkala jeho dlhu, ktorý bol predmetnom
tohto súdneho konania a ktorý bol touto dohodou vysporiadaný.26. Vedený týmito úvahami odvolací súd preto za použitia ust. § 388 CSP napadnuté uznesenie súdu
prvejinštanciezmenilaaplikujúcust.§257CSPžalovanému1/nároknanáhradutrovkonanianepriznal.

27. Súčasne bolo potrebné v zmysle § 396 CSP rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania, v ktorom konaní, podľa jeho výsledku, bol síce úspešný žalobca, ale odvolací súd mu náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal berúc do úvahy skutočnosť, že vzhľadom na charakter sporu a
postavenie strán možno uzavrieť, že mimosúdna dohoda, ktorou sa žalobca o.i. vzdal práva na náhradu
trov tohto súdneho konania, sa vzťahuje na celé konanie, teda aj na odvolacie.

28. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).