Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Bratislava
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Darina Kriváňová
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdené
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/15/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113243976
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113243976.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková, v spore žalobkyne: B.. N. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, K., zastúpenej JUDr. Martinom Vavrom, nar. 25.09.1981, bytom Sibírska 18, Bratislava,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO:
30 807 484, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.04.2017, č. k. 4Cpr/11/2013-477, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.04.2017, č. k.
4Cpr/11/2013-477, v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 28.04.2017, č. k.
4Cpr/11/2013-477 určil, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: XXX/XXXX-XX zo dňa 26.06.2013,
doručená žalobkyni dňa 01.07.2013, daná žalovanou žalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č.
311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná; a vo zvyšku žalobu
zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami článku 2 veta druhá, článku
9, § 1 ods. 4, § 13 ods. 3, § 15, § 17 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), b), § 74, §
79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších zmien a doplnení, platnom a
účinnom ku dňu napadnutej výpovede (ďalej len Zákonník práce), § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, článku 8 bod 1, článku 9 bod 1, článku 9 bod 2 písm. a), b), článku 9 bod 3 Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa
č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 172/2010 Z.
z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, a vecne tým, že vykonaným
dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala pre žalovanú nadbytočnou bezprostredne po tom, ako boli
vedeniu žalovanej vznesené odborné pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala žalobkyňa
tak v rámci odboru opravných prostriedkov žalovanej (pripomienky z 22.05.2013), ako aj v rámci
sekcie dôchodkového poistenia žalovanej. Cieľom týchto pripomienok bolo pritom upozorniť žalovanú na
možné riziká, ktoré pre ňu vyplývajú z uplatňovania tohto vnútorného predpisu. Žalobkyňa bola jednou z
dvoch hlavných iniciátoriek týchto odborných pripomienok, čo potvrdili svedecké výpovede jej bývalých
kolegýň, a to konkrétne svedecká výpoveď p. Z. (R.), A., C., V., C., ako aj O. a M.. Súčasne viacerí
z vyššie uvedených svedkov, ktorí sa podpísali pod predmetné pripomienky, sa jednoznačne vyjadrili
(konkrétne p. A., C., V., C.), že vnímali postup žalovanej v podobe organizačnej zmeny a
následného prepustenia žalobkyne a jej kolegyne M.. Z. (R.), ako postih za iniciovanie odborných
pripomienok. Zároveň dosvedčili, že podpisom pod odborné pripomienky sa stali pre žalovanú taktiež
nepohodlnými, čo sa následne prejavilo rôznymi formami diskriminačného správania sa žalovanej k nim.
3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že skutočnosť, že medzi údajnou nadbytočnosťou žalobkyne a jej
iniciatívou je priama príčinná súvislosť, resp. že jej nadbytočnosť je postih za predmetnú iniciatívu,
nevyplynula iba zo svedeckých výpovedí svedkýň p. Z. (rodenej R.), A., C., V. a C., ale taktiež z toho, že
žalovaná sa snažila navodiť stav, že organizačná zmena sa netýkala len žalobkyne a M.. M. Z. (rodenej
R.), ale aj ďalších zamestnancov - p. J. a p. K., ktorí s pripomienkami nemali nič spoločné, a preto
neexistuje súvis medzi iniciatívou žalobkyne a jej výpoveďou z pracovného pomeru u žalovanej.
P. J., a ani p. K., sa však nadbytočnými objektívne nikdy nestali, a ani stať objektívne nemohli, pretože
p. J. skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť bez uvedenia dôvodu a dohodu o skončení pracovného
pomeru u žalovanej podpísal ešte pred 20.06.2013, a p. Banáš dal sám výpoveď z pracovného pomeru
dňa 23.04.2013.
4. Na základe týchto zistení dospel súd prvej inštancie k záveru, že Výpoveď z pracovného pomeru
číslo: XXX/XXXX-XX zo dňa 26.06.2013, doručená žalobkyni dňa 01.07.2013, daná žalovanou žalobkyni
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi
so zreteľom na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Organizačná zmena z 20.06.2013
a následná výpoveď pre nadbytočnosť boli realizované tesne po tom, ako sa vypracovali a iniciovali
zo strany žalobkyne a M.. M. Z. (rodnej R.) pripomienky k vnútornému predpisu a situácia sa v rámci
sekcie dôchodkového poistenia vymkla z pod kontroly riadiacich zamestnancov. Žalobkyňa sa stala pre
žalovanú nepohodlnou, pretože bola jednou z hlavných iniciátoriek týchto pripomienok.
5. Podľa súdu prvej inštancie, výpoveď svojím obsahom a účelom odporuje Zákonníku práce, nakoľko
sa úmyselným konaním žalovanej a jej riadiacich pracovníkov formálne navodil stav, že žalobkyňa s
Mgr. M. Z. (rodenou R.) bola spolu s ďalšími dvoma zamestnancami žalovanej prepustená z
organizačných dôvodov, čo sa v konaní ukázalo ako nepravda. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že prijatá organizačná zmena bola fiktívna s cieľom zbaviť sa nepohodlných zamestnancov,
pretože u žalovanej na sekcii dôchodkového poistenia nebol ku dňu prijatia organizačnej zmeny (ku
dňu 20.06.2013), a ani ku dňu účinnosti tejto organizačnej zmeny (ku dňu 01.09.2013), naplnený limit
zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 781 zamestnancov. Z tohto zistenia súdu vyplynulo, že
sa objektívne nemohol prepustením žalobkyne dosiahnuť stav zamestnancov vo fyzických osobách na
úrovni 777, pretože takýto počet zamestnancov vo fyzických osobách sa ku dňu účinnosti organizačnej
zmeny (ku dňu 01.09.2013) nedosiahol, a ani nemohol dosiahnuť, nakoľko počet zamestnancov vo
fyzických osobách činil ku dňu 20.06.2013 iba 758 zamestnancov vo fyzických osobách.
6. Za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považoval súd prvej inštancie neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi pracovným miestom, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy (pracovná pozícia
právnik) a rozhodnutím o organizačnej zmene z 20.06.2013, na ktoré sa odvoláva výpoveď z 01.07.2013,
lebo opodstatnenosť organizačnej zmeny, a tým aj opodstatnenosť uplatneného výpovedného dôvodu, je
vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, nepreskúmateľná. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že nielen z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20.06.2013
nevyplýva príčinná súvislosť (t. j. aké pracovné miesta - pracovné pozície sa zrušujú, resp. pri akých
pracovných miestach sa znižuje počet zamestnancov), ale táto príčinná súvislosť absentuje aj v rozpise
(v tabuľke), ktorý v konaní predložila žalovaná k vyjadreniu zo 06.02.2014. Zo svedeckej výpovede
riaditeľa odboru ľudských zdrojov z 30.03.2015 vyplynulo, že systemizácia pracovných miest neexistuje,
čo znamená, že nie je vôbec zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej štruktúre, boli
rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary na základe
prijatej organizačnej zmeny z 20.06.2013. Tieto zistenia podľa súdu svedčia o tom, že nie
je daná príčinná súvislosť medzi konkrétnym pracovným miestom žalobkyne a organizačnou zmenou,
na ktorú sa odvoláva výpoveď pre nadbytočnosť. Za situácie, že žiadne konkrétne pracovné miesta v
určenom počte a štruktúre neboli rozpísané na jednotlivé organizačné útvary, vrátane odboru opravných
prostriedkov a odboru metodiky dôchodkového poistenia, mohlo dochádzať, a zjavne
aj došlo, k tomu, že nadbytoční zamestnanci na odbore opravných prostriedkov a na odbore metodiky
dôchodkového poistenia sa určovali svojvoľne a účelovo, aby sa navodil stav, že organizačná zmena nie
je namierená len proti žalobkyni a Mgr. M. Z.. Účelovosť konania žalovanej preukazuje aj tá skutočnosť,
že sa určoval nadbytočný zamestnanec na odbore metodiky dôchodkového poistenia, pričom sa tam
preukázateľne prijímal od 01.07.2013 M.. B. J..
7. Za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považoval súd prvej inštancie nesplnenie ponukovej povinnosti
žalovanej ponúknuť žalobkyni vhodnú prácu. Žalobkyni ponúknutá pracovná pozícia na odbore dávkovej
prevádzky nebola vhodnou pracovnou pozíciou, nakoľko táto žalovanou ponúkaná "vhodná" práca
vôbec nespĺňala Zákonníkom práce vyžadované kritérium vhodnosti so zreteľom na schopnosti
žalobkyne, ktorými v tom čase disponovala, vzhľadom na dosiahnutý stupeň jej vzdelania a 15 ročnú
odbornú právnickú prax na pozícii právnika. Pritom výkon práce na odbore dávkovej prevádzky spočíval
vo výkone pomocných prác, čo znamenalo nosenie spisov a manipulovanie so spismi. Opätovne
sa tak jednalo o účelové konanie, resp. o konanie, ktoré malo formálne navodiť splnenie zákonnej
povinnosti bez naplnenia obsahovej stránky ponukovej povinnosti. Z tabuliek predložených v
samotnou žalovanou bolo zjavné, že odbor dôchodkových dávok disponoval voľnými pracovnými
miestami a žalovaná preukázateľne prijímala na odbor dôchodkových dávok nových zamestnancov.
Takisto si žalovaná nesplnila ponukovú povinnosť tým, že neponúkla žalobkyni pracovné miesto na
odbore dôchodkových dávok, a to na zastupovanie počas materskej a rodičovskej dovolenky. V období
ponukového konania žalovaná neponúkla žalobkyni ani pracovné miesta na sekcii ekonomiky, na ktorej
sa vytvorili pracovné miesta s účinnosťou od 01.09.2013. Žalovaná neponúkla žalobkyni pracovné
miesto právnika oddelenia opravných prostriedkov odboru výberu poistného, a ani nepreukázala súdu
prvej inštancie pracovnú zmluvu preukazujúcu obsadenie tohto pracovného miesta.
8. Súd prvej inštancie uznal za dôvod neplatnosti výpovede aj tú skutočnosť, že nebola prerokovaná
odborovou organizáciou žalovanej. Vychádzal z toho, že ak je výpoveď datovaná, t. j. vyhotovená dňa
26.06.2013, a žalobkyni bola doručená dňa 01.07.2013, čo nebolo medzi stranami sporné, nemohla byť
predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej dňa 20.06.2013, teda odborová organizácia
žalovanej predmetnú výpoveď vôbec neprerokovala. Podľa ustanovenia § 74 v spojení s ustanovením §
17 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, predmetom prerokovania je konkrétny
právny úkon, t. j. konkrétna výpoveď so všetkými obsahovými náležitosťami týkajúcimi sa konkrétneho
zamestnanca. Nakoľko objektívne nemohlo dôjsť k prerokovaniu tejto výpovede odborovou organizáciou
žalovanej, existencia tejto skutočnosti ju robí neplatnou. Dôkazom o účelovosti konania žalovanej voči
žalobkyni považoval súd aj tú skutočnosť, že po účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene,
t. j. po 01.09.2013, bola žalobkyni naďalej prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v identickom
rozsahu, ako pred účinnosťou organizačnej zmeny. V tomto kontexte súd prisvedčil názoru žalobkyne,
že ak žalovaná myslela vážne prepustenie žalobkyne, tak žalobkyňa mala byť na prekážke v práci podľa
ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, čo sa nestalo. Takýmto
konaním žalovanej samotná žalovaná vlastne dosvedčila, že nadbytočnosť vo vzťahu k pracovnému
miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, neexistuje ani reálne, čo robí výpoveď
rovnako neplatnou.
9. Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvodnosť žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer
žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Súd prvej inštancie mal za to, že určením neplatnosti výpovede
sa pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou dostal do stavu pred daním výpovede
z pracovného pomeru. Týmto súd prvej inštancie vyriešil otázku právnej kvalifikácie rozhodujúcich
skutočností v prospech žalobkyne, čím došlo k odstráneniu právnej neistoty, preto podľa názoru súdu
prvej inštancie, žalobkyňa nemohla mať naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c) CSP aj na
určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Z tohto dôvodu súd prvej
inštancie žalobu vo zvyšku zamietol.
10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v treťom výroku enunciátu
napadnutého rozsudku podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 28.04.2017 a žalovanej dňa 05.05.2017.
12. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietla, že súd prvej inštancie nebral
ohľad na jej argumenty a dôkazy, a prebral len argumentáciu žalobkyne. Spísanie podnetu proti
vnútornému predpisu, ktoré malo byť pravým dôvodom na neplatné skončenie pracovného pomeru
žalobkyne a p. Vavrovej, neboli spôsobilé urobiť žalovanej nejakú ujmu. Bol to len prejav názoru
takmer 90 zamestnancov, najmä sekcie dôchodkového poistenia, pričom žalovaná neskončila pracovný
pomer so všetkými zamestnancami, ktorí sa pod neho podpísali, a rovnako nezaujala žiadne údajne
diskriminačné postupy voči všetkým týmto zamestnancom. Súd prvej inštancie jednostranne vyhodnotil
iba tie svedecké výpovede, ktoré vypovedali v prospech žalobkyne bez toho, že by nejakým spôsobom
preveril pravdivosť ich svedeckých výpovedi, a to vzhľadom na svedecké výpovede aj ďalších svedkov,
ktorí negovali vyjadrenia týchto svedkov. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola jednou z
dvoch hlavných iniciátoriek podnetu proti vnútornému predpisu nie je preukázané tak, ako to konštatoval
súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že svedkyňa Z., tak ako žalobkyňa,
skončili pracovný pomer u žalovanej za rovnakých podmienok a obe sa neplatnosti domáhali na
základe skutkovo a právne totožnej žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pri
vyhodnocovaní svedeckých výpovedí svedkýň (Z., C., O., M.) nebral súd do úvahy, že tieto v období,
kedy bola žalobkyňa v pracovnom pomere u žalovanej, boli so žalobkyňou v priateľskom vzťahu. Súd
nebral do úvahy argumentáciu žalovanej, že na stretnutiach k vypracovanému podnetu k vnútornému
predpisu, žalobkyňa žiaden svoj názor nikdy nevyslovila, hoci možnosť mala. Naopak, iba sa ich pasívne
zúčastnila, rovnako ako ostatní zamestnanci. Podľa názoru žalovanej je preto absurdné tvrdiť, že za
vyslovenie názoru, príp. „iniciatívu“, bola žalobkyňa sankcionovaná účelovým skončením pracovného
pomeru. Svoj názor vyjadrila žalobkyňa svojim podpisom k spísanému podnetu k
vnútornému predpisu, a k jej podpisu sa pripojili aj ostatní jej kolegovia. V konaní nebolo dostatočne
preukázané svedeckými výpoveďami, že zamestnanci vedia, kto podnet koncipoval, príp. bol ich tvorcom
a šíriteľom. Žalovaná poukazuje na listinné dôkazy, ktoré predložila, ako aj na svedecké výpovede
svedkov - M., V., C., E. v zápisnici z pojednávania zo dňa 10.12.2015 a svedkov K.,
K., I. v zápisnici z pojednávania zo dňa 05.10.2015, v ktorých je konštatované, že údajná
diskriminácia zo strany žalovanej voči žalobkyni, ako i ostatným zamestnancom, nebola a nie je
praktizovaná. Skutočnosť, že v rámci organizačnej zmeny boli označení za nadbytočných zamestnancov
aj zamestnanci, ktorí skončili pracovný pomer z vlastnej iniciatívy, nie je v rozpore so Zákonníkom práce.
Organizačná zmena nebola osobná a zameraná na konkrétnych zamestnancov, teda nebola účelová.
Organizačnou zmenou sa znižoval stav na sekcii dôchodkového poistenia o 4 pracovné miesta, teda
pokiaľ by sa nezaradili na tieto ďalšie dve pracovné miesta, o ktoré sa znižoval stav, zamestnanci, ktorí
skončili pracovný pomer z iných dôvodov ako výpoveďou, resp. dohodou z
nadbytočnosti, bola by riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia povinná označiť ďalších, iných dvoch
zamestnancov, pričom by na predmetnom útvare ostali dve voľné neobsadené miesta, ktoré by po
p. J. a K. mohla následne obsadiť alebo ponúknuť žalobkyni. Teda pracovný pomer by skončilo až
6 zamestnancov v prípade, že by nikto z nadbytočných nevzal ponúkané miesto po p. J. a K.. Tieto
4 pracovné miesta, bez ohľadu na to, ako sa skončil pracovný pomer zamestnancov, ktorí boli na
ne pôvodne zaradení, nemohla žalovaná viac obsadiť, keďže boli nadbytočné. Keby bola predmetná
organizačná zmena účelová a konanie žalovanej diskriminačné, ako tvrdil súd prvej inštancie, žalovaná
mohla nezaradiť do znižovaného stavu odchádzajúcich zamestnancov K. a J., ale označiť prípadne
ďalších zamestnancov, ktorí sa podpísali pod podnet k vnútornému predpisu, toto však nebolo účelom
žalovanej. Postup žalovanej, ktorým do 4 definitívne znížených pracovných miest v rámci znižovania
stavu na sekcii dôchodkového poistenia zaradila aj zamestnancov, ktorí skončili pracovný pomer inou
formou ako výpoveďou, resp. dohodou z dôvodu nadbytočnosti, bol ústretovým krokom
žalovanej, ktorý nie je v rozpore so zákonom a ani s dobrými mravmi, teda nemôže predstavovať
žiadne potvrdenie účelovosti konania žalovanej pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou.
Žalovaná ďalej uviedla, že súčasťou organizačnej zmeny, v súvislosti s ktorou sa žalobkyňa stala
nadbytočná, bolo aj poverenie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (ďalej len „GRSP“) pre vedúcich
zamestnancov priamo riadených GRSP na rozpísanie stanoveného počtu zamestnancov na príslušných
organizačných útvaroch. Súčasťou rozhodnutia o organizačnej zmene teda musí byť aj rozhodnutie
týchto zamestnancov o rozpísaní zostávajúceho počtu zamestnancov, ktorým je jednoznačne určená
príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne a organizačnou zmenou.
Znižovanie počtu zamestnancov sa v súvislosti s rozhodnutím GRSP a rozhodnutím riaditeľky sekcie
dôchodkového poistenia týkalo v prípade žalobkyne priamo odboru opravných prostriedkov, na ktorom
žalobkyňa pracovala, a ktorý mal v predmetnom čase evidenčný počet zamestnancov vyšší ako
bol maximálne stanovený počet zamestnancov na tento útvar. Skončenie pracovného pomeru pre
nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, naopak,
môže k nemu dôjsť i pri zvyšovaní počtu zamestnancov. Limit počtu pracovných miest je jediný počet,
ktorý je možné v rámci organizačnej zmeny upravovať tak, aby sa zmena mohla aj reálne vykonať.
Evidenčný počet zamestnancov bol v rozhodujúcom období len 757 z toho dôvodu, že voľné pracovné
miesta do počtu 777, aj nad tento počet (kmeňový stav), boli pracovné miesta pre zamestnancov, ktorí
boli na materskej/rodičovskej dovolenke a tieto miesta nebolo pre žalovanú účelné obsadzovať, nakoľko
by sa jednalo len o dočasné zamestnanie na dobu do návratu z materskej/rodičovskej dovolenky, teda
na dobu, počas ktorej by žalovaná do nových zamestnancov iba investovala, nakoľko títo by na sekcii
dôchodkového poistenia museli prejsť adaptačnou prípravou, ktorá trvá 1 rok a pracovný pomer by
sa im ukončil dňom nástupu zamestnanca, ktorého by zastupovali. Skutočnosť, že v čase skončenia
pracovného pomeru žalobkyne nebol dosiahnutý evidenčný počet zamestnancov tak, aby sa rovnal limitu
počtu zamestnancov, znamená iba okolnosť v tej konkrétnej situácii. Postup určovania nadbytočnosti
v predmetnom prípade bol teda správny a navyše jediný možný, preto je žalovaná presvedčená, že
v tejto súvislosti súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, ako aj z vykonaného dokazovania
nesprávne zistil skutkový stav. Žalobkyni bolo v rámci reálnych možností žalovanej ponúknuté vhodné
voľné pracovné miesto s tým, že jej bolo odporúčané, aby toto miesto prijala, pretože v dohľadnej dobe sa
môže uvoľniť miesto vhodnejšie z hľadiska kvalifikácie a odborných schopností žalobkyne, na ktoré môže
následne prejsť. Rovnako to bolo aj v prípade ponuky zo strany žalovanej, kedy ponúkla počas plynutia
výpovednej doby žalobkyni odvolanie výpovede a jej zaradenie na iné pracovné miesto pri nezmenených
pracovných podmienkach. Čo sa týka prijímania zamestnancov na odbor dôchodkových dávok, súd prvej
inštancie opäť žiadnym spôsobom nevyhodnocoval skutočnosti uvádzané žalovanou ohľadom spôsobu
obsadzovania predmetných pracovných miest, kedy v čase, keď došlo k doručeniu výpovede žalobkyni,
boli už na predmetné miesta na odbore dôchodkových dávok vybratí uchádzači, ktorí mali absolvované
psychotesty a záväzne nastupovali k žalovanej do pracovného pomeru k termínu 01. a 16.09.2013, teda
sa nejednalo o voľné pracovné miesta, ktoré mohli byť žalobkyni ponúknuté v rámci ponukovej povinnosti
žalovanej. Rovnako tak sa žalovaná nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná mala v
rámci ponukovej povinnosti ponúknuť žalobkyni prácu na zastupovanie počas materskej a rodičovskej
dovolenky, resp. pracovné miesto, ktoré v čase, keď sa skončil pracovný pomer so žalobkyňou, ešte
nebolo voľné. Ustálená judikatúra hovorí, že ponukovú povinnosť má zamestnávateľ v tom prípade,
že v čase dania výpovede disponuje vhodným voľným pracovným miestom. Pracovné miesto, počas
zastupovania na materskej a rodičovskej dovolenke nie je vhodným
pracovným miestom, pretože sa jedná o pracovné miesto na dobu určitú. Ďalej žalovaná uviedla, že
§ 74 Zákonníka práce nevyžaduje predloženie konkrétnej, datovanej výpovede. Postačuje len koncept
výpovede s uvedením povinných náležitostí alebo len žiadosť s týmito obsahovými náležitosťami, aby
zástupcovia zamestnancov vedeli, čo majú prerokovať. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú
len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo
priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v §
61 ods. 2 Zákonníka práce. Čo sa týka prerokovania výpovede žalobkyne podľa § 74 Zákonníka práce,
túto povinnosť si žalovaná splnila, čo vyplýva z listinných dôkazov. Zástupcami zamestnancov bola
riadne a preukázateľne doručená odpoveď, predmetom ktorej bolo prerokovanie skončenia pracovného
pomeru žalobkyne, žalovaná teda nemala najmenší dôvod predpokladať, že zástupcovia zamestnancov
by si nesplnili svoju povinnosť. Pokiaľ bola žalobkyňa na pracovnom mieste do skončenia jej pracovného
pomeru, vyplývala žalovanej zo Zákonníka práce základná povinnosť zamestnávateľa, a to prideľovať
zamestnancovi prácu. Toto prideľovanie práce mohla žalobkyňa vzhľadom na skutočnosť, že bola
od 01.09.2013 nadbytočná, bez následkov odmietnuť, teda prácu vykonávať nemusela. Napriek tejto
skutočnosti prácu dobrovoľne vykonávala. Skutočnosť, že sa jednalo o nadbytočnosť bola následne
preukázaná tým, že ani tri mesiace po organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa stala žalobkyňa
nadbytočnou, nedošlo k opätovnému vytvoreniu jej zrušeného pracovného miesta. Žalovaná považuje
predmetný rozsudok za nepreskúmateľný, keďže sa súd prvej inštancie nevysporiadal s
predloženými dôkazmi, ktoré preukazovali opak tvrdení žalobkyne. Žalovaná preto žiada, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne aby ho zrušil v
celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznila, že je vo výlučnej kompetencii súdu, a
nie v kompetencii žalovanej, hodnotiť vykonané dôkazy. Tvrdenie žalovanej ohľadom nehodnovernosti
všetkých svedkov svedčiacich v neprospech tvrdení žalovanej je tvrdenie, ktoré nie je ničím podložené,
a ani nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa mala so svedkami, ktorí boli jej kolegami,
bežné pracovné a profesionálne vzťahy, ktoré sa skončili v okamihu skončenia jej pracovného pomeru so
žalovanou. Nie je žiadny dôvod, aby nevypovedali pravdivo o skutočnostiach, ktoré boli predmetom ich
výsluchu. Ide tak len o účelové, subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalovanej. Žalobkyňa
podotkla, že v neprospech tvrdení žalovanej svedčili aj svedkyne, ktoré navrhovala priamo
vypočuť žalovaná. Išlo o zamestnankyne, ktoré boli u žalovanej v pracovnom pomere a sú a boli od nej
finančne závislé, a práve táto skutočnosť mohla ovplyvniť psychologicky ich svedecké výpovede, čo sa
pri niektorých otázkach z časti aj potvrdilo. Z vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé, že žalobkyňa sa
stala nepohodlnou a nadbytočnou bezprostredne potom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené odborné
pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala tak v rámci odboru opravných prostriedkov, ako
aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa bola
jednou z dvoch hlavných iniciátoriek týchto pripomienok, čo potvrdili svedecké výpovede jej bývalých
kolegýň. V kontexte týchto skutočností nemohol súd prvej inštancie vyhodnotiť inak výsluchy svedkov.
Nehodnovernosť svedeckých výpovedí preukazuje žalovaná len svojím subjektívnymi tvrdeniami na celú
vec. Tvrdenie žalovanej, ktoré uvádza v odvolaní, že výpoveď svedkyne O. nebola účelová a svedkyňa
nebola navádzaná žalovanou na účelovú výpoveď, je opäť tvrdenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. A. výpoveď svedkyne O. bola nehodnoverná nielen tým, že žalobkyňa vyvrátila jej tvrdenia
inými svedeckými výpoveďami alebo predložením listinných dôkazov, ale bola nehodnoverná práve
preto, že svedkyňa sa pred svojou výpoveďou oboznamovala s obsahom spisu, so žalobným návrhom a
s výpoveďami svedkov. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil svedeckú výpoveď svedkyne O. za
nehodnovernú, čo aj jednoznačne vecne správne vyhodnotil a zdôvodnil, a rovnako aj nehodnovernost'
svedeckých výpovedí svedkýň K., K. a I.. J. sa dôrazne ohradila voči absurdnému tvrdeniu v odvolaní,
že žalovanej je známe z údajného telefonického rozhovoru medzi svedkyňou O. a svedkyňou V., že
svedkyne boli inštruované presným scenárom otázok a odpovedí, ktoré im právny zástupca žalobkyne
mal predkladať s tým, že konkrétne jej výpoveď korešponduje s odpoveďami, ktoré jej zaslala žalobkyňa
v roku 2014. Tvrdenia žalovanej o nehodnovernosti svedkov sú nezmyselné a nelogické už aj z toho
dôvodu, že svedkyne C., O. a M. na vypočutie navrhovala samotná žalovaná. O skutočnosti, kto
bol autorom a iniciátorom odborných pripomienok k vnútornému predpisu, svedčili bez akýchkoľvek
pochybností svedkyne A., Karľová, V., C., ako aj O. a M.. Všetky tieto zamestnankyne sa pod pripomienky
z 22.05.2013 alebo zo 07.06.2013 podpísali a svedčili o tejto veci v prospech argumentácie žalobkyne,
že bola jednoznačne jednou z dvoch hlavných iniciátorov, čo ju dostalo do postavenia hlavného aktéra
a následne nepohodlnej zamestnankyne, čo viedlo k jej exemplárnemu prepusteniu. Žalobkyňa sa ďalej
vyjadrila, že absurdné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a kladenie úloh nesúvisiacich s
pracovnou náplňou, súd prvej inštancie nevyhodnotil vo vzťahu k svedkyni C. z tvrdenia žalobkyne,
ale z pokynu svedkyne O. z 22.08.2013, ktorá svedkyni C. prikázala výkon prác súvisiacich so
sekretariátom odboru opravných prostriedkov. Je všeobecnou notorietou v pracovnoprávnych vzťahoch,
že zamestnanec môže vykonávať len prácu, ktorá korešponduje druhu práce, ktorý má zamestnanec
uvedený v pracovnej zmluve. Vykonávať práce iného druhu ako je dohodnutá v pracovnej zmluve, je
v rozpore so Zákonníkom práce a zamestnávateľ na to nemá dispozičné oprávnenie. Svedkyňa C.
pritom voči tomuto postupu žalovanej podala oficiálnu sťažnosť, avšak z nepochopiteľných dôvodov bola
sťažnosť vyhodnotená za neopodstatnenú a nedôvodnú, čo konštatoval aj samotný súd prvej inštancie.
Záver súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil, že u svedkyne V. ide o overovanie odbornej spôsobilosti
takým spôsobom, aby svedkyňa V. skúšky nikdy neurobila, má opäť oporu vo vykonanom dokazovaní.
Tvrdenie žalovanej v odvolaní, že organizačná zmena nebola účelová, je absurdné, pretože dôkazy o
účelovosti konania boli preukázané aj konkrétnymi listinnými dôkazmi a v žiadnom prípade nešlo len
o subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobkyne, a to konkrétne vyjadrenie žalovanej - riaditeľa
komunikačného odboru z roku 2013, dohoda o skončení pracovného pomeru s M.. J. bez uvedenia
dôvodu, výpoveď T.. K. z 23.04.2013. O. J. a ani p. K. sa nadbytočnými objektívne nikdy nestali, a ani stať
nemohli, pretože p. J. skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť bez uvedenia dôvodu, ktorý dohodu
pritom podpisoval pred 20.06.2013. Organizačná zmena bola o zbavení sa nepohodlných zamestnancov
a smerovala výlučne voči žalobkyni a jej kolegyni Z. (R.). V tomto kontexte súd prvej inštancie správne
vyhodnotil, že výpoveď žalovanej z 26.06.2013 je neplatná, a to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bola
urobená a súd prvej inštancie ju komplexne podrobil prieskumu so záverom, že nezodpovedá dobrým
mravom. Tvrdenie žalovanej, ktoré uvádza v odvolaní, že sa organizačnou zmenou znižoval stav na
sekcii dôchodkového poistenia o 4 pracovné miesta, opäť nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ide o
prekrúcanie zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že na základe rozhodnutia
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie,
z 20.06.2013, sa s účinnosťou od 01.09.2013 znižoval počet zamestnancov sekcie dôchodkového
poistenia z určeného počtu 781 zamestnancov vo fyzických osobách o 4 zamestnancov na počet 777
zamestnancov vo fyzických osobách. To znamená, že pracovné miesto, ktoré žalobkyňa zastávala
podľa pracovnej zmluvy, sa v predmetom rozhodnutí o organizačnej zmene vôbec nespomínalo.
Rovnako sa týkalo aj troch pracovných miest ostatných zamestnancov, ktorí boli označení žalovanou za
„nadbytočných“. Za nadbytočných zamestnancov boli označovaní svojvoľne a účelovo, aby sa navodil
stav, že organizačná zmena z 20.06.2013 nesmeruje voči nepohodlnej žalobkyni a jej kolegyni Z. (R.).
Súčasne bolo v konaní jednoznačne preukázané, že neexistuje ani rozpis pracovných miest na celú
sekciu dôchodkového poistenia, a preto nie je zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej
štruktúre boli rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary na
základe prijatej organizačnej zmeny z 20.06.2013. Taktiež počet zamestnancov vo fyzických osobách na
sekcii dôchodkového poistenia nebol 781 ku dňu prijatia organizačnej zmeny, ale len 758 vo fyzických
osobách, čím nevznikla na sekcii dôchodkového poistenia žiadna nadbytočnosť vo vzťahu k pracovnému
miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy. Argumentácia žalovanej v podanom odvolaní
je úplne zmätočná a niektoré skutočnosti interpretuje účelovo inak, ako vyplývajú z listinných dôkazov.
Ak žalovaná v odvolaní argumentuje, že evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách bol
757 (z listinných dôkazov vyplýva 758) z dôvodu, že voľné pracovné miesta do počtu
777, a aj nad tento počet do kmeňového stavu (833), boli pracovné miesta pre zamestnancov, ktorí
boli na materskej alebo rodičovskej dovolenke, toto tvrdenie sa vôbec nezakladá na pravde, pretože
zamestnanci na materskej alebo rodičovskej dovolenke sa do evidenčného počtu zamestnancov vo
fyzických osobách nezapočítavajú a sú mimo evidenčný stav vo fyzických osobách. V danej veci
bolo rozhodujúce z hľadiska posúdenia veci, že organizačná zmena z 20.06.2013
znížila limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách zo 781 na 777. Keďže počet zamestnancov vo
fyzických osobách bol stále nižší (758) ako znížený limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách,
nemôže byt daná nadbytočnosť, a ide o účelové konanie žalovanej pri prepustení žalobkyne. Na
účely posúdenia platnosti alebo neplatnosti výpovede nie je podstatné, čo bolo predmetom rokovaní o
mimosúdnom riešení veci a aké pracovné miesto bolo v rámci týchto rokovaní ponúkané počas plynutia
výpovednej doby. Materiálnou podmienkou platnosti výpovede je, či žalovaná ponúkla žalobkyni vhodnú
prácu pred doručením výpovede, tzn. pred 01.07.2013. Je zrejmé, že na odbore dôchodkových dávok
sekcie dôchodkového poistenia boli voľné pracovné miesta na pozíciu dávkový referent, pretože počet
zamestnancov vo fyzických osobách bol nižší ako stanovený limit. Tieto miesta sa obsadzovali pred, aj ku
dňu účinnosti organizačnej zmeny z 20.06.2013 (od júna 2013 do septembra 2013). Žalovaná žiadnym
spôsobom nepreukázala, že predmetné pracovné miesta na odbore dôchodkových dávok, ktoré boli
obsadzované novými zamestnancami, boli v čase ponukového konania skutočne obsadené. Žalobkyňa
sa rovnako nestotožňuje s právnym názorom žalovanej, že pracovné miesto na dobu zastupovania
zamestnanca na materskej alebo rodičovskej dovolenke nie je vhodným pracovným miestom z hľadiska
kritérií, ktoré definuje § 55 spojení s § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že výpoveď
vyhotovenú zamestnávateľom dňa 26.06.2013, nemohla odborová organizácia objektívne prerokovať
dňa 20.06.2013. Uvedené konanie žalovanej je opäť účelové s cieľom formálne deklarovať splnenie
zákonnej povinnosti bez naplnenia obsahovej stránky uvedenej povinnosti, a preto je výpoveď aj z tohto
dôvodu neplatná. Naviac, výpovedný dôvod vo vzťahu k osobe žalobkyne objektívne nemohol nastať
20.06.2013, ale nastal až 25.06.2013, keď žalobkyňa odmietla ponuku nevhodnej práce. Súčasne k
argumentácii v odvolaní, že postačuje na prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa žiadosť
s obsahovými náležitosťami výpovede, aby zástupcovia zamestnancov vedeli, čo majú prerokovať,
žalobkyňa zdôraznila, že písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede s náležitosťami výpovede, ktorá
bola adresovaná odborovej organizácii, žalovaná do vyhlásenia uznesenia o skončení
dokazovania súdu prvej inštancie nepredložila. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že odborová
organizácia nekonala vo veci na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa, hoci to ustanovenie § 74
Zákonníka práce vyslovene vyžaduje, v dôsledku čoho nemohla byť odborovej organizácii predložená
písomná žiadosť s náležitosťami výpovede. Žalobkyňa opäť poukázala na to, že organizačnú zmenu,
v dôsledku ktorej dochádza k reálnemu zrušeniu pracovného miesta s účinnosťou, ktorá predchádza
skončeniu pracovného pomeru u skutočne nadbytočného zamestnanca, nie je možné kvalifikovať inak
ako prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 Zákonníka práce, preto argumentácia
žalovanej v podanom odvolaní jednak nekorešponduje s vyššie uvedeným znením Zákonníka práce, a
súčasne tvrdenia žalovanej o dobrovoľnosti prideľovanej práce a jej iné argumentačné konštrukcie,
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Povinné prideľovanie práce zo strany žalovanej bolo
preukázané listinnými dôkazmi, emailovou komunikáciu medzi žalobkyňou a jej priamou nadriadenou,
ako aj svedeckými výpoveďami T. čo boli svedkyne navrhnuté žalovanou. Žalobkyňa na záver uviedla,
že trvá na vecnej správnosti, zákonnosti a dôvodnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a súčasne
žiada odvolací súd, aby po preskúmaní veci odvolaniu nevyhovel a aby napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.
14. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že k účinnému prerokovaniu výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru a na splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti týchto právnych
úkonov zamestnávateľa postačuje, ak sa s ním zástupcovia zamestnancov oboznámia a vezmú
ho na vedomie. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie zamýšľanej výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru môže byť urobená aj ústnou formou, spôsob prerokovania je vnútornou
záležitosťou zástupcov zamestnancov. Žalovaná má za to, že skončenie pracovného pomeru bolo riadne
prerokované so zástupcami zamestnancov.
15. Žalobkyňa vo svojej duplike uviedla, že má za to, že žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného
pomeru má mať jednoznačne písomnú formu. Táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia
§ 74 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.01.2013, keď bolo toto ustanovenie opätovne doplnené
do Zákonníka práce.
16. Vyjadrenie - duplika žalobkyne bolo doručené žalovanej dňa 27.09.2017, ktorá už nevyužila svoje
procesné právo na podanie ďalšej odvolacej repliky.
17. Spis s odvolaním žalovanej bol predložený odvolaciemu súdu dňa 06.10.2017.
18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi (§ 379, § 380 CSP), dospel po prejednaní veci k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Nebol tak dôvod napadnutý rozsudok zmeniť alebo zrušiť, pretože súd prvej inštancie rozhodol vo veci
vecne správne. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal
odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení
s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 11.06.2019, pričom o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
19. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie v posudzovanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie
opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na svoju obranu, pričom zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým
záverom relevantným pre právne posúdenie dôvodnosti podanej žaloby. V hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie ich posúdil súhrnne,
a dostatočne ich aj vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné
ustanovenia, a svoje dôvody, pre ktoré podanej žalobe vyhovel a nestotožnil sa tak s argumentáciou
žalovanej, aj v súlade s § 220 ods. 2 CSP riadne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, a dôsledne posúdil
opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s
predmetom konania.
20. Obsah odvolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie z hľadiska ňou uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť
právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
21. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo vadou týkajúcou sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd
prihliadnuť (§ 380 ods. 2 CSP).
22. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani
obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu
stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach naň odkazuje.
23. Vo všeobecnosti možno uviesť, že podmienkou použitia výpovedného dôvodu podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca
a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť
zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami
dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ
naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu.
Takýto stav môže nastať napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením
celkového počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Skončenie pracovného pomeru pre
nadbytočnosť nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov. Môže k nemu
dôjsť aj pri jeho zvyšovaní. Pre zamestnávateľa totiž nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj
ich celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je teda vylúčené, aby zamestnávateľ pri
nedostatku zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové
pracovné pomery, a tým zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov
iných povolaní alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený,
pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade,
ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero
zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne
sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná
zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom
rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie
stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v
úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí
súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektívnosť
práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali
vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom
vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod
použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u
zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami.
Zamestnanec je pre zamestnávateľa nadbytočný vtedy, keď zamestnávateľ nemá s ohľadom na prijaté
rozhodnutie o organizačných zmenách možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať
prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.
24. Pri výpovedi z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce musia byť splnené
všetky zákonné predpoklady tohto výpovedného dôvodu ako aj ostatné hmotnoprávne predpoklady
platnej výpovede, pričom musia existovať v čase doručenia výpovede zamestnancovi. Súd prvej
inštancie preto správne zameral svoje dokazovanie v posudzovanom spore na to, či boli splnené
zákonné predpoklady na uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
25. Z čl. 2 Zákonníka práce vyplýva, že výkon subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Objektívne
právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak
účastník právneho vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho realizácie
však sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide o chybný (zdanlivý) výkon práva.
26. Podľa § 13 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.
27. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd musí dôsledne skúmať a posudzovať
všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali.
Žalobkyňa pritom už v samotnej žalobe poukazovala na skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že
konanie žalovanej pred daním výpovede žalobkyni bolo v rozpore s dobrými mravmi.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosť, že žalobkyňa
sa stala pre žalovanú „nadbytočnou“ bezprostredne po tom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené
odborné pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala žalobkyňa tak v rámci odboru opravných
prostriedkov žalovanej (pripomienky z 22.05.2013), ako aj v rámci sekcie dôchodkového
poistenia žalovanej, a zároveň aj skutočnosť, že medzi údajnou nadbytočnosťou žalobkyne a jej
iniciatívou je priama príčinná súvislosť, tzn. nadbytočnosť žalobkyne bola zjavným postihom za
predmetnú iniciatívu. Žalovaná v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou
(medzi rozhodnutím GRPS z 20.06.2013 - č.l. 73 spisu), na ktorú sa odvoláva výpoveď z 01.07.2013 (č.l.
14 spisu) a nadbytočnosťou žalobkyne (pracovnej pozície - právnika odboru opravných prostriedkov),
a preto súdu prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná nebola oprávnená uplatniť voči žalobkyni
výpoveď pre nadbytočnosť.
29. Rovnako dôkazom o účelovosti konania žalovanej voči žalobkyni je podľa odvolacieho súdu aj
skutočnosť, že po účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, t. j. po 01.09.2013, bola
žalobkyni naďalej prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v identickom rozsahu, ako pred
účinnosťou organizačnej zmeny, ako to bolo dokázané žalobkyňou predloženými listinnými dôkazmi,
najmä emailovou komunikáciou medzi žalobkyňou a jej priamou nadriadenou. Odvolací súd je názoru, že
súd prvej inštancie správne vyhodnotil celú situáciu ohľadom organizačnej zmeny, ktorá bola o zbavení
sa nepohodlných zamestnancov a smerovala voči žalobkyni a jej kolegyni p. Z.
30. Neobstojí odvolacia námietka žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov), si súd prvej inštancie vytvoril na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia
jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP). Okolnosti namietané
žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou súdu prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí.
31. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a ani právo na
to, aby bola strana sporu pred súdom úspešná, teda aby súd rozhodol v súlade s jej požiadavkami.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia
dôkazov. Súd nemá povinnosť za každých okolností tvrdenia svedka považovať za pravdivé, najmä ak
odporujú ostatným zisteným skutočnostiam, ako tomu bolo v danom prípade, a má právo svedeckú
výpoveď vyhodnotiť a prípadne aj skonštatovať jej nehodnovernosť. Odvolací súd je názoru, že súd
prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so svedeckými výpoveďami v predmetnom konaní v
odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom aj riadne odôvodnil hodnovernosť jednotlivých svedeckých
výpovedí.
32. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovanej, že ako zamestnávateľ zákonným spôsobom
prerokovala výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov.
33. V ust. § 74 ods. 1 Zákonníka práce je vymedzená povinnosť zamestnávateľa pri skončení
pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru ako hmotnoprávnu podmienku platnosti týchto právnych úkonov,
nesplnenie ktorej v nadväznosti na § 17 ods. 2 Zákonníka práce, spôsobuje ich neplatnosť.
Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú iba vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie
adresovanej zástupcom zamestnancov obsahuje náležitosti výpovede určené ust. § 61 ods. 2 Zákonníka
práce, to znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, keďže tento nie je možné dodatočne meniť. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce
medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú
všetky podstatné okruhy otázok skôr ako sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba
zamestnávateľ. Keďže v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch sa v prípade výpovede prerokúvajú
skutočnosti individuálnych pracovných vzťahov, musí ísť o individuálne prerokovanie výpovede aj v
prípade hromadného prepúšťania (R 47/2007).
34. Ust. § 74 Zákonníka práce bližšie vymedzuje práva a povinnosti zástupcov zamestnancov
a zamestnávateľov (§ 11a ods. 1 Zákonníka práce), pri skončení pracovného pomeru výpoveďou
alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Náležitosťami žiadosti
zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru je
písomná forma, prejav vôle obsahujúci požiadavku na prerokovanie skončení pracovných pomerov, a
preukázateľné doručenie zástupcom zamestnancov. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa
nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo
priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie
adresované príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2
Zákonníka práce.
35. V danom prípade však žalovaná pred súdom prvej inštancie neuniesla dôkazné bremeno, keď súdu
nepredložila listinné dôkazy, t. j. písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede s náležitosťami výpovede,
ktorá bola adresovaná odborovej organizácii. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé,
že odborová organizácia nekonala vo veci na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa, teda výpoveď
nebola zákonne prerokovaná s odborovou organizáciou. Záver súdu prvej inštancie aj o nesplnení tejto
hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v § 74 Zákonníka práce, ktorá mala za následok
neplatnosť výpovede, odvolací súd považuje tiež za správny.
36. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že žiadosť zamestnávateľa o
prerokovanie zamýšľanej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru môže byť
urobená aj ústnou formou, nakoľko priamo zo zákonného ust. § 74 Zákonníka práce vyplýva, že
žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru
vyžaduje písomnú formu. Navyše, predmetná výpoveď vyhotovená dňa 26.06.2013, a žalobkyni
doručená dňa 01.07.2013, nemohla byť predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej dňa
20.06.2013, resp. bola prerokovaná ešte neexistujúca výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, resp. výpoveď
neobsahujúca všetky hmotnoprávne podmienky vyžadujúce jej platnosť, keďže výpovedný dôvod vo
vzťahu k osobe žalobkyne nemohol nastať 20.06.2013, ale nastal až 25.06.2013, keď žalobkyňa
odmietla ponuku nevhodnej práce. Nebola tak naplnená skutková podstata výpovede a v čase
prerokovania výpovede nemohol byť výpovedný dôvod daný.
37. K námietke žalovanej, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
38. V prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, považuje odvolací
súd skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za
správne.
39. V odvolaní žalovaná neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej
inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvej inštancie
ani nevyplýva iný, než napadnutým výrokom rozsudku vyslovený právny záver, a v odvolaní uvedené
argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
40. Pretože súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru vecne správne, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.
41. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.
42. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
44. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení priznal odvolací súd úspešnej strane v odvolacom
konaní - žalobkyni, nárok voči žalovanej na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 CSP.
45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.