Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. apríl 2019

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317200434
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2019:2317200434.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej

veci žalobcov: v 1./ rade Ľ. L., rod. K., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX L. D. E. č. XXX, v 2./
rade K. L., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX L. D. E. č. XXX, obaja zast.: Nagy & Partners, s.r.o.,
so sídlom 924 01 Galanta, Športová 470/11; proti žalovanému: GALATRADE, s.r.o., so sídlom 924 00
Galanta, Matúškovská cesta 884, IČO: 34 109 854, o určenie pohľadávky patriacej do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej výške súd rozhodne

samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

A/ ŽALOBA A VYJADRENIE ŽALOVANÝCH K ŽALOBE:

1. Žalobcovia svojou žalobou doručenou súdu dňa 12. 1. 2017 žiadali, aby súd určil, že pohľadávka vo
výške upresnenej po vykonanom dokazovaní voči žalovanému vzniknutá z titulu poskytnutých pôžičiek
žalovanému patrí do dedičstva po poručiteľovi B.. K. L., nar. X. XX. XXXX, zomrelom X. X. XXXX,
naposledy bytom H. I. č. XXX.

2. Žalobcovia v žalobe uviedli, že sú dedičia po zomretom B.. K. L. (ďalej len „poručiteľ“). Dedičské
konanie po poručiteľovi je vedené súdnou komisárkou Mgr. Oľgou Czuczorovou, notárkou so sídlom
Nová 25, 924 01 Galanta pod číslom 26D/133/2014, D not 212/2014. Predmetom dedenia sú všetky
poručiteľove práva, pohľadávky ako aj záväzky, pričom medzi poručiteľove pohľadávky, ktoré dedením
prechádzajú na jeho dedičov, patrí aj pôžička poskytnutá poručiteľom žalovanému a to vo výške, ktorú
žalobcovia vzhľadom na všetky okolnosti predpokladajú vo výške 28 639,- eur. Jedná sa o výšku
pohľadávky, ktorá je dedičom známa na základe účtovnej závierky žalovaného podanej za rok 2014, kde

je výška dlhodobých záväzkov žalovaného uvedená v sume 57 278,- eur, pričom pôžičky spoločnosti
poskytoval ako poručiteľ tak aj K. N. a žalobcovia rade vzhľadom na okolnosti poskytovania pôžičiek
predpokladajú, že obaja veritelia poskytovali pôžičky žalovanému v rovnakej sume a preto sumu 57
278,- eur vydelili dvoma, čím dostali predpokladanú výšku pohľadávky poručiteľa v sume 28 639,-
eur. Žalobcovia predmetnú pohľadávku prihlásili ako aktívum do dedičstva po poručiteľovi, pričom na
preukázanie pravdivosti svojich tvrdení žalobca predložili súdnej komisárke Zmluvu o uzavretí budúcej
zmluvy, stavy účtov žalovaného týkajúce sa pôžičiek, vrátane pôžičky poručiteľa, rukou písaný prehľad

poskytnutých pôžičiek ku dňu 18. 6. 1998, príjmové doklady vystavené žalovaným, ako aj doklad o
vklade v hotovosti na účet žalovaného. Súdna komisárka sa na existenciu pohľadávky dotazovala
žalovaného,avšakkonateľžalovaného,G..L.N.vosvojejodpovedizodňa7.10.2016súdnejkomisárke
oznámil, že predmetnú pohľadávku poručiteľa vo svojom účtovníctve neevidujú a teda danú pohľadávkuneuznáva. Žalobcovia s týmto nesúhlasili, a preto vyzvali žalovaného, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, na úhradu vyššie uvedeného záväzku žalovaného do dedičstva a to listom zo dňa 24. 10.
2016. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa 10. 11. 2016 predmetnú pohľadávku opäť neuznal. Poručiteľ

poskytoval žalovanému priebežne podľa potreby žalovaného pôžičky, ktorých celková výška žalobcom
nie je známa, nakoľko to bola záležitosť, ktorú osobne riešil poručiteľ, avšak o týchto pôžičkách od
poručiteľa vedomosť majú. Nakoľko žalobcovia majú vedomosť o tom, že poručiteľ priebežne až do
svojej smrti poskytoval žalovanému pôžičky, hoci presná výška im známa nie je, túto skutočnosť zahlásili
aj do dedičského konania, pričom svoje tvrdenie odôvodnili viacerými písomnými dôkazmi. Jedným z

dôkazov o existencii pôžičiek je Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 15. 11. 2000 uzatvorená medzi
L. N., nar. XX. X. XXXX a B.. A. L., nar. XX. X. XXXX na strane jednej a K. N., nar. XX. X. XXXX a B..
K. L. - poručiteľom, nar. X. XX. XXXX na strane druhej, pričom B.. A. L. ako účastník tejto zmluvy bol v
čase podpisu zmluvy spoločníkom a aj konateľom žalovaného. B.. A. L. podpisom tejto zmluvy potvrdil
poskytnutie pôžičky žalovanému zo strany K. N. a B.. K. L., oboch v tom čase vo výške po 850 000,- Sk
(28 214,83 eura). B.. A. L. bol v tom čase spoločníkom ako aj konateľom žalovaného, pričom je ním až

doposiaľ, t. j. niet najmenších pochybností o pravdivosti vyhlásenia v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy
o existencii pôžičky, keďže túto zmluvu podpísal a bol si jej obsahu vrátane existencie pôžičky vedomý.
Ďalším dôkazom o existencii pôžičky zo strany poručiteľa žalovanému sú príjmové doklady vystavené
žalovaným o prijatí pôžičky od poručiteľa, z ktorých majú žalobcovia k dispozícii len niektoré, a to zo
dňa 27. 3. 1997 vo výške 10 500,- Sk, zo dňa 16. 4. 1997 vo výške 140 000,- Sk, zo dňa 4. 8. 1997 vo

výške 8.000,- Sk, zo dňa 28. 11. 1997 vo výške 68 275,- Sk, zo dňa 29. 12. 1997 vo výške 90 000,- Sk,
zo dňa 30. 1. 1998 vo výške 15 000,- Sk, zo dňa 2. 2. 1998 vo výške 20 000,- Sk, zo dňa 9. 2. 1998
vo výške 9500,- Sk, zo dňa 16. 2. 1998 vo výške 15 000,-Sk, zo dňa 26. 3. 1998 vo výške 38 000,-
Sk a zo dňa 25. 2. 1999 vo výške 2500,- Sk, ako aj doklad o vklade hotovosti poručiteľom v prospech
účtu žalovaného zo dňa 14. 10. 2013 vo výške 200,- eur, pričom tieto doklady jednoznačne potvrdzujú

poskytnutiepôžičiekporučiteľom.Žalobcoviataktieždisponujúvýpisomstavuúčtovžalovanéhok31.12.
1997 ohľadom pôžičiek poskytnutých K. N. a poručiteľom žalovanému, z ktorého je dokonca zrejmé, že
žalovaný časť pôžičiek aj splácal, t. j. poprieť ich existenciu žalovaný nemôže, hoci tak žalovaný vytrvalo
robíaždoposiaľatieždisponujúajrukoupísanýmprehľadomposkytnutýchpôžičiek,zktoréhojezrejmé,
že poručiteľ mal voči žalovanému ku dňu 18. 6. 1998 pohľadávku vo výške 926 775,- Sk. Žalobcovia

nedisponujú presnou sumou poručiteľom poskytnutej a žalovaným ešte nevrátenej pôžičky, avšak tento
údaj je zistiteľný z účtovníctva žalovaného, ktoré v tejto časti, t. j. v časti dlhodobých záväzkov navrhli
ako dôkaz predložiť súdu žalovaným. Z poslednej účtovnej závierky žalovaného dostupnej žalobcom,
a to za rok 2014, je zrejmé, že výška dlhodobých záväzkov žalovaného bola za daný rok 2014 v sume
57 278,- eur.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2018. Konateľ žalovaného L. N.
uviedol, že jeho mama K. N. a poručiteľ K. L. v roku 1994 založili spoločnosť GALATRADE s.r.o., pričom
on a A. L. od počiatku boli jej konateľmi. V roku 1996 sa ich obchodné podiely previedli na A. L. a L. N.,
pričom obaja zostali zároveň aj konateľmi žalovaného. Žaloba sa opiera o zmluvu o uzavretí budúcej

zmluvy ( čl. 27 spisu), pričom do článku V bod 3/ bolo zakomponované, že K. N. a K. L. mali údajne
poskytnúť žalovanému pôžičku každý vo výške 850 000,- Sk. Nevedel akým spôsobom sa to stalo, on
túto zmluvu prvýkrát videl až v roku 2015. Je pravda, že p. N. a poručiteľ poskytli žalovanému nejaké
pôžičky, pričom sa tak stalo v roku 1996; zmluvy založil do spisu na čl. 68-69. Tieto zmluvy mali určenú
jasnú dobu splatnosti a to do 31. 12. 1997, pričom nejaká časť pôžičiek vrátená bola, vo zvyšnej sume

vzniesol námietku premlčania. Konateľ zároveň uviedol, že spoločnosť bola v podstate K. L. a K. N. no
oficiálne boli ako spoločníci zapísaní L. N. a A. L.. Od roku 1996 vlastní spoločnosť L. N. 30 %, jeho
sestra B.. R. 20 % a A. L. vlastní 50 %.

Konateľ A. L. prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že skutočnosti uvedené konateľom

pánom N. sú pravdivé, rovnako aj on vzniesol námietku premlčania, pretože už dávnejšie cca. 10-15
rokov dozadu si pán K. L. voči žalovanému chcel uplatniť pohľadávku, pričom pána L. zastupoval a
žalovaného zastupoval pán I. I.. Už v tom čase dospeli k záveru, že pohľadávka zo zmluvy o pôžičke je
premlčaná. Zároveň namietol nedostatok vecnej legitimácie v tomto spore, pretože pokiaľ má súd určiť,
že pohľadávka má patriť do dedičstva, stranami v spore majú byť všetci dedičia po nebohom K. L., teda

aj A. L., ktorý však nie je stranou v tomto spore.

Na to žalobkyňa 1/ uviedla, že dedičmi po nebohom sú ona, žalobca 2/ (syn), dcéra Ľ. L. a A. L. (syn
poručiteľa z prvého manželstva).B/ ĎALŠIE VYJADRENIA STRÁN SPORU A VÝSLUCHY SVEDKOV:

4. Na pojednávaní konanom dňa 8. 2. 2018 súd vyslúchol svedkyňu K. N.. Potvrdila, že ona a poručiteľ
požičali žalovanému každý približne 600 000,- Sk (19 916,35 eura), o čom boli spísané aj zmluvy o
pôžičkeatietodoložiladospisu(č.l.68-69spisu).Nejakáčasťpôžičkyvrátenábola,zostalinezaplatené
nejaké úroky. Svedkyňa však uviedla, že ich pohľadávka je už premlčaná. Potvrdila aj to, že bola

uzatvorená Zmluva o budúcej zmluve (č. l. 27 spisu). K listinným dôkazom - predloženým pokladničným
blokom uviedla, že, takýchto vkladov v hotovosti urobila aj ona niekoľko, pričom sa jednalo o prípady,
keď na účte žalovaného nebolo dostatok financií na úhrady napr. elektriny, preto ona zo svojich peňazí
vložila na účet potrebnú sumu, ktorá jej krátko na to bola aj vrátená. Poručiteľ svoje súkromné peniaze
nevkladal, doklad z č. l. 22 o vklade v hotovosti dňa 14. 10. 2013 bol vkladom firemných peňazí na
účet spoločnosti. Jedinou pôžičkou, ktorú žalovanému poskytli ona a poručiteľ bola pôžička podchytená

zmluvami a ktorá bola splatná do 31. 12. 1997.

5. Na pojednávaní konanom dňa 12. 6. 2018 súd vyslúchol svedkyňu Y. G., bývalú účtovníčku
žalovaného. Svedkyňa uviedla, že u žalovaného bola zamestnaná od r. 1998 do 2006. Potvrdila, že neb.
p.L.savyjadroval,žežalovanémupožičalistýobnos,približnevovýške20000,-eur+úroky,pričomjeto

viacako10rokov,čopôžičkamalabyťposkytnutá,presnúsumuanidátumsivšaknepamätá.Poskytolju
na bežný chod spoločnosti a splácaná asi nebola. Pôžička bola evidovaná v účtovníctve žalovaného. Pri
odchode svedkyne zo zamestnania boli pôžičky poručiteľa stále evidované v účtovníctve. Ak spoločnosť
žalovaného mala peniaze, tak nejakú časť pôžičky si p. L. vzal späť. Istina, ktorá nebola vrátená, je
zaevidovaná v účtovníctve a je navýšená o úroky. Pravdepodobne sa menšie sumy postupne vracali

poručiteľovi a nesplatená časť je pôžička, ktorá bola poskytnutá ešte pred príchodom svedkyne k
žalovanému (t. j. pred rokom 1998).

6. Na pojednávaní konanom dňa 13. 11. 2018 súd vyslúchol svedka K. L., ktorý pre žalovaného ako
externý spolupracovník vypracoval daňové priznania za roky 2015 a 2016. Uviedol, že daňové priznanie

za rok 2015 na základe žiadosti o odklad podával žalovaný až ku dňu 30. 6. 2016. Dňa 17. 6. 2016
svedok informoval konateľov žalovaného, že žalovaný má záväzky staršie ako 3 roky, a preto musia
byť zahrnuté do základu dane a musí byť z nich zaplatená daň. Jednalo sa o dlhodobé záväzky voči
A. L. a K. N., v celkovej výške 57 278,01 eura a iné záväzky z sprostredkovateľskej činnosti voči A. L.
vo výške 314,92 eura a voči K. N. vo výške 812,83 eura. Preto im navrhol, aby tieto záväzky účtovne

“dostalivon“atotak,žebolizapočítanévočipohľadávkam,ktorémalžalovanývočispoločníkom.Svedok
potvrdil, že v účtovných dokladoch nenašiel žiadne záznamy o pôžičkách, ktoré mal poskytnúť neb. K.
L. žalovanému. Na základe zápisnice z Valného zhromaždenia boli kompenzované záväzky žalovaného
v celkovej výške 57 278,01 eura + 314,92 eura + 812,83 eura, t. j. 58 405,76 eura tak, že sa ponížili
pohľadávky žalovaného voči spoločníkom a to u p. L. o 28 503,93 eura, u p. N. o 17 941,10 eura a u p.

R. o 11 960,73 eura. Svedok zaslal p. N. návrh Uznesenia pre Valné zhromaždenie, ako má formulovať
túto kompenzáciu do zápisnice, zápisnicu však nevidel, len tesne pred podaním daňového priznania za
rok 2015 sa uňho informoval, či to tak môže urobiť a p. N. mu to odobril. Účtovne mali byť záväzky už
dávno vyriešené, keďže sa jednalo o záväzky staré 23 rokov. Svedok uviedol, že vedel o tom, že neb.
p. L. v roku 1995 požičal nejaké peniaze žalovanému. Ich výšku nevedel špecifikovať.

7. Konateľ A.R. L. na uvedenom pojednávaní uviedol, že pravdepodobne pri zápočte pohľadávok a
záväzkov došlo k omylu, pretože kompenzácia nebola schválená na valnom zhromaždení. Podľa neho
záväzok poručiteľa stále existuje. Nevie síce, kedy tento záväzok vznikol, ale považuje ho za záväzok
K. L..

8. Aj L. N. potvrdil, že v momente jeho započítania s pohľadávkami považoval záväzok za existujúci.
V roku 1995 došlo k pôžičke, nevie však v akej výške a vyjadril pochybnosti o sumách uvedených v
Zmluve o budúcej zmluve. Potvrdil, že existujú zmluvy o pôžičke, ktoré nespochybňuje a táto pôžička
bola reálna. Na druhej strane existuje Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy (č. l. 27 spisu), ktorá hovorí o

inej pôžičke a túto spochybňuje, o tejto zmluve nevedel, nepodpisoval ju, neuzatváral ju a tieto peniaze
nikdy nefigurovali v účtovníctve, preto ich neriešil.9. Právny zástupca p. A.R. L. poukázal na to, že svedok L. uviedol, že účtovníctvo pre žalovaného viedol
v r. 2015 - 2016. Preto nemôže mať vedomosť o pôžičkách z r. 1995 - 1996. Zápočet, ktorý navrhol
vykonať pri vypracovaní daňového priznania za rok 2015 bol v medziach zákona a vychádzal z toho,

že spoločnosť žalovanej vznikla v roku 1994 a založili ju K. L. a K. N.. V roku 1996 došlo k prepisu
spoločníkov na A. L. a L. N.. Veľmi dôležitým je dátum 9. 1. 2007, kedy sa spoločníkmi stali L. N. v podiele
30 %, jeho sestra Y. R. s podielom 20 % a A. L. s podielom 50 %. Pri predaji spoločnosti sa spoločnosť
predáva a kupuje, resp. nadobúda, so všetkými pohľadávkami a záväzkami a preto pohľadávky K. L.
a K. N. sa stali pohľadávkami týchto 3 nových spoločníkov, a preto tieto bolo možné započítať s ich

záväzkami, ktoré mali voči spoločnosti.

10. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - najmä zápisnice zo
14. 10. 2016 a z 10. 2. 2016 pod sp. zn. 26D/133/2014, príjmový doklad zo dňa 27. 3. 1997, zo dňa 16.
4. 1997, zo dňa 4. 8. 1997, zo dňa 28. 11. 1997, zo dňa 29. 12. 1997, zo dňa 30. 1. 1998, zo dňa 2. 2.
1998, zo dňa 9. 2. 1998, zo dňa 16. 2. 1998, zo dňa 26. 3. 1998, zo dňa 25. 2. 1999, doklad o vklade

v hotovosti zo dňa 14. 10. 2013, účtovná závierka k 31. 12. 2014 a k 31. 12. 2015, Zmluva o uzavretí
budúcej zmluvy z 15. 11. 2000, daňové priznania žalovaného za roky 2006 - 2016, Zmluva o pôžičke z 1.
1. 1996, ako aj ďalším dôkazovým materiálom vzťahujúcim sa na vec, vyslúchol strany sporu, svedkov,
oboznámil s písomnými vyjadreniami strán a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

C/ SKUTKOVÉ ZISTENIA SÚDU:

11. Z notárskej zápisnice zo dňa 10. 2. 2016 pod sp. zn. 26D/133/2014, D not. 212/2014 súd zistil, že
dňa X. X. XXXX zomrel B.. K. L., ktorý zanechal týchto dedičov v I. dedičskej skupine: syn z prvého
manželstva B.. A. L. (nar. XX. X. XXXX), K. L. (nar. XX. X. XXXX), Ľ. L. (nar. X. X. XXXX), a manželka Ľ.

L. (nar. XX. X. XXXX). Zo zápisnice ďalej vplýva (str. 3 zápisnice 4. odsek), že zahláseným predmetom
dedičstva je pohľadávka poručiteľa voči spoločnosti GALATRADE, s.r.o. vo výške 27 000,- eur.

12. Dňa 1. 1. 1996 uzatvoril žalovaný s poručiteľom Zmluvu o pôžičke (č. l. 69 spisu) na sumu 19 611,80
eura (590 825,- Sk), ktorú mal poručiteľ poskytnúť žalovanému v 2 splátkach, prvú k 1. 1. 1996 vo výške

195 825,- Sk a k 26. 1. 1996 vo výške 395 000,- Sk a to s úrokom 14 % ročne. Žalovaný sa zaviazal
poskytnutú pôžičku vrátiť najneskôr do 31. 12. 1997.

13. Dňa 15. 11. 2000 uzatvorili prevodcovia L. N. a A. L. a nadobúdatelia K. N. a K. L. (poručiteľ) Zmluvu
o uzavretí budúcej zmluvy, z ktorej m. i. vyplýva, že poručiteľ poskytol v roku 1995 žalovanému pôžičku

vo výške 850 000,- Sk (28 214,83 eura) bez určenia doby jej splatnosti. Konkrétny dátum poskytnutia
pôžičky uvedený nebol, ani sa ho nepodarilo preukázať, preto súd vychádzal z toho, že pôžička bola
poskytnutá najneskôr dňa 31. 12. 1995.

D/ PRÁVNY STAV:

14.Podľa§100ods.1a2OZ,(1)Právosapremlčí,aksanevykonalovdobevtomtozákoneustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
(2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté

ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 OZ, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 563 OZ, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

15. Premlčanie definujeme ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu

práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania znamená, že súd nemôže premlčané právo
priznať. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a
preto často možno predpokladať, že už zanikli. Niekedy sa týmto spôsobom zmarí právo oprávneného
subjektu, ale aj pre ten prípad môže byť ospravedlnením to, že mal dosť času, aby sa o vykonanie svojhopráva staral a aby ho uplatnil (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt). Podstata premlčania spočíva
v priebehu dvoch štádií jeho uplynutia, ktoré treba od seba dôsledne odlišovať. Pre prvé štádium je
charakteristické to, že

a) uplynula zákonom ustanovená doba, teda premlčacia doba, a to
b) bez toho, že by bol oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol. V tomto
štádiu však veriteľovi jeho premlčané právo zostáva naďalej zachované. Aj dlžníkovi zostáva povinnosť
splniťsvojdlh.Konkrétnymprávnymúčinkompremlčaniavšakje,žedlžníkovivzniklooprávnenievzniesť
námietku (dovolať sa) premlčania, a tým spôsobiť zánik veriteľovej možnosti domôcť sa s úspechom

na súde premlčaného práva alebo spôsobiť zánik nároku. Ak povinný subjekt toto oprávnenie využije
a uplatní námietku premlčania pred príslušným súdom, nastáva druhé štádium. Námietku premlčania
môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.
Vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho
zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Preto
uplatnenie námietky premlčania by nemalo byť zásadne v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj § 3 ods.

1), takže súd má povinnosť na ňu vždy prihliadať. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť
premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods.
1 in fine).
Vznesenie námietky premlčania po márnom uplynutí premlčacej doby vyvoláva tieto právne dôsledky:
a) Súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne občianske právo (nárok) nemôže priznať,

lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom došlo k zániku nároku. V dôsledku toho súdu, ktorý zistí,
že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu veriteľa, ktorou sa
tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde (nie mimo súdu
len listom a pod.) prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné.
b) Akbyveriteľpoprávoplatnomsúdnomrozhodnutí,ktorýmbolajehožalobazamietnutáztohodôvodu,

že dlžník odôvodnene vzniesol námietku premlčania, podal neskôr v tej istej veci novú žalobu, súd by
musel konanie zastaviť z dôvodu právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata).
c) Samo subjektívne občianske právo veriteľa však ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu
nezaniká, ale trvá ďalej, aj keď je oslabené o nárok (t.j. o vynútiteľnosť prostredníctvom štátneho
autoritatívneho orgánu - súdu). Preto ak dlžník splnil veriteľovi predmet plnenia dobrovoľne aj napriek

zamietavému právoplatnému súdnemu rozhodnutiu, splnil mu dôvodne to, čo bol povinný na dlh plniť
bez ohľadu na to, či o premlčaní vedel, alebo nevedel.
Podľa Občianskeho zákonníka sa zásadne premlčujú všetky majetkové práva vrátane ich príslušenstva,
najmä úrokov (§ 121 ods. 3). Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné
premlčacie doby. Všeobecná premlčacia doba má subsidiárny (podporný) charakter. Platí v prípade, keď

pre konkrétne právo nie je ustanovená osobitná premlčacia doba.
Ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých prípadoch, keď
zákon pre jednotlivé práva neráta s osobitnou (kratšou či dlhšou) premlčacou dobou.
Všeobecná premlčacia doba je ustanovená v dĺžke troch rokov. Vzhľadom na kogentný charakter
ustanovení § 101 až 110 treba usúdiť, že zákonnú premlčaciu dobu nemožno jednostranne, ale ani

dohodou medzi účastníkmi občianskoprávneho vzťahu predĺžiť ani skrátiť. Všeobecná premlčacia doba
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto
dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde,
tedakeďjeactionata.Pretoniejerozhodujúce,zakéhodôvodu,t.j.čisubjektívnehoaleboobjektívneho,
tak oprávnený subjekt neurobil. Actio nata nastáva vo väčšine prípadov zročnosťou (splatnosťou) dlhu,

t. j. dňom, keď mal dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Zročnosť môže byť určená
dohodou, právnym predpisom alebo rozhodnutím príslušného orgánu.
Ak čas splnenia záväzku (dlhu) nebol dohodnutý ani inak určený právnym predpisom (§ 563) či určiteľný
rozhodnutím súdu (§ 564), dlžník je podľa ustanovenia § 563 povinný splniť v prvý deň po tom, čo
ho veriteľ o plnenie požiadal. Prvá objektívna možnosť vykonania tohto práva je daná okamihom, keď

veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať, t. j. dňom, ktorý nasleduje po dni, keď došlo k vzniku tohto
právneho vzťahu dohodnutého na neurčitú dobu. Všeobecná trojročná premlčacia doba platí nielen pre
pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ale aj pre právo na úroky alebo pre právo na jednotlivé opakujúce
sa plnenia.
Vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe sa premlčí napríklad právo veriteľa požadovať splatenie

pôžičky, ak nebola dohodnutá doba splatnosti.

16. Pre počítanie konca premlčacej doby platí čiastočne všeobecné ustanovenie o počítaní času, t. j.
ustanovenie § 122 OZ (pre začiatok jej plynutia). Keďže dĺžka premlčacích dôb je určená vždy podľarokov, podľa § 122 ods. 2 platí, že premlčacia doba sa skončí dňom, ktorý sa číslom, t. j. dátumom,
zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Neplatí tu však ustanovenie o
počítaní lehôt v tej časti, podľa ktorej ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok,

posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3). Rozdiel medzi dobou a
lehotou je ten, že posledný deň doby uplynie bez ohľadu na to, či pripadne na sobotu, nedeľu alebo
sviatok.

17. Ustanovenie § 122 OZ obsahuje výkladové pravidlá na počítanie hmotnoprávnych lehôt

obsiahnutých najmä v Občianskom zákonníku, ale aj v ostatných občianskoprávnych predpisoch
patriacich do systému súkromného práva. Tieto pravidlá sa použijú aj na počítanie lehôt na plnenie
záväzkov vzniknutých na základe občianskoprávnych skutočností, ako aj na počítanie lehôt, ktoré
sú ustanovené v zmluvách. Soboty, nedele a sviatky nemožno považovať za posledné dni lehôt
predovšetkým z praktických dôvodov, ktoré súvisia s hmotnoprávnou povahou lehôt. Preto sa posledný
deň lehoty, ktorý by mal pripadnúť na sobotu, nedeľu alebo sviatok (§ 122 ods. 3 ) posúva na najbližší

nasledujúci pracovný deň. Samotný Občiansky zákonník (OZ) však rozlišuje pojmy doba a lehota a tieto
nie je možné zamieňať, napríklad aj práve v dôsledku uplynutia premlčacej doby. Pokiaľ zákonodarca
je nedôsledný v legislatívnej činnosti a nezjednotí používanie právnickej terminológie tak, aby boli
tieto odlišnosti odstránené, a pokiaľ zákon stále používa pojmy doba a lehota, je nutné, aby súd
takto postupoval, nakoľko nemôže svojou rozhodovacou činnosťou meniť znenie ustanovení zákona

a tak nahrádzať činnosť zákonodarcu (súd zákony aplikuje, neprijíma ich v legislatívnom procese).
Pridržiavajúc sa citátu Cicera „Argumentum est ratio quae rei dubiae faciat fidem.“ (argument je
vysvetlenie, ktoré činí pochybnú vec vierohodnou), pokiaľ OZ upravuje premlčaciu dobu a nie lehotu a jej
počítanie nie je upravené priamo v OZ, súd si musí cez analogiu iuris (použitie inej normy, podľa ktorej sa
prípad posudzuje, aj keď dispozícia normy naň priamo nedopadá, upravuje však vzťah podobný) pomôcť

pri počítaní doby ustanoveniami ZP, ktorý to upravuje v § 37. V teoretickoprávnej rovine sa dobou, na
rozdiel od lehoty ako časového priestoru na uplatnenie práva alebo nároku vymedzeného začiatkom
a koncom možnosti jeho uplatnenia na súde alebo u právnickej alebo fyzickej osoby, rozumie časové
obdobie, v rámci ktorého zákonom ustanovené práva a povinnosti vznikajú a trvajú, alebo na uplynutie
ktorého zákon viaže ich zánik.

18. Splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve alebo určená právnym predpisom (§ 696, 697
OZ), prípadne rozhodnutím súdu. Ustanovenie §-u 563 sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol
určený žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ.
Ak čas splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj

na druhý deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v
nasledujúci deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ
vo svojej výzve dlžníkovi. Veriteľ musí uplatniť svoje právo na plnenie najneskôr do uplynutia premlčacej
doby. V opačnom prípade sa vystavuje nebezpečenstvu, že jeho právo sa premlčí a dlžník v prípadnom
súdnom konaní môže vzniesť námietku premlčania (§ 100 ods. 1).

E/ Z JUDIKATÚRY:

19. Ak čas splnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak určený (§ 563 OZ), premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po tom, čo dlh vznikol (R 28/1994).

F/ ÚVAHA A ROZHODNUTIE SÚDU:

20.Súdsastotožnilsnámietkoupremlčaniavznesenejžalovaným,akoajsnámietkounedostatkuvecnej
legitimácie.

21. Pre Zmluvu o pôžičke z 1. 1. 1996 platí, že pôžička mala byť vrátená najneskôr do 31. 12. 1997.
Keďže sa tak nestalo, mal veriteľ právo podať žalobu o zaplatenie, vrátenie pôžičky aj s dohodnutými
úrokmi, čo však neurobil, preto sa dlh žalovaného premlčal ku dňu 31. 12. 2000. Žalobu podali až právni
nástupcovia poručiteľa na súd a to až dňa 12. 1. 2017, t. j. po uplynutí premlčacej doby.

22. Pre Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy z 15. 11. 2000 platí, že splatnosť pôžičky v nej uvedenej
nebola dohodnutá a teda sa aplikuje ustanovenie §-u 563 OZ. Vychádzajúc z toho, že pôžička bola
poskytnutá najneskôr 31. 12. 1995, už dňa 1. 1. 1996 mal veriteľ (poručiteľ) právo vyzvať žalovaného najej vrátenie, čo však neurobil. Právo na vrátenie pôžičky sa mu tak premlčalo 1. 1. 1999. Žalobu podali
až právni nástupcovia poručiteľa na súd a to až dňa 12. 1. 2017, t. j. po uplynutí premlčacej doby.

23. Čo sa týka pokladničných blokov založených na č. l. 14 - 20, na ktorých je uvedený účel platby -
pôžička, ktorú mal poskytnúť poručiteľ žalovanému, všetky tieto platby boli poskytnuté v období od 27. 3.
1997 do 25. 2. 1999 a pre tieto platí to, čo súd uviedol v bode 22. tohto odôvodnenia. Splatnosť pôžičiek
nebola dohodnutá a teda sa aplikuje ustanovenie §-u 563 OZ. Vychádzajúc z toho, že pôžička bola
poskytnutá najneskôr 25. 2. 1999, už dňa 26. 2. 1999 mal veriteľ (poručiteľ) právo vyzvať žalovaného na

jej vrátenie, čo však neurobil. Právo na vrátenie pôžičky sa mu tak premlčalo 26. 2. 2002. Žalobu podali
až právni nástupcovia poručiteľa na súd a to až dňa 12. 1. 2017, t. j. po uplynutí premlčacej doby.

24. Ak aj dedičia v rámci dedičského konania vyzvali žalovaného na vyplatenie pôžičky, učinili tak až
dňa 24. 10. 2016, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný tak správne vzniesol námietku premlčania
a to prostredníctvom oboch jeho konateľov.

25. K námietke nedostatku vecnej legitimácie súd uvádza nasledovné: Súdna prax akceptuje žaloby,
ktorými sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi; ide o posúdenie,
či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu
smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 154/2010 z 16. 12. 2010).

26. V prejednávanej veci ide o posúdenie vecnej legitimácie vo veci určenia predmetu dedičstva.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu
ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci
konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú (pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). Občianskoprávne vzťahy
vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou
poručiteľa. Predpokladmi dedenia sú a/ smrť fyzickej osoby, b/ existencia dedičstva, c/ spôsobilý dedič.
Ak je žalobcov alebo žalovaných v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba (§ 75 ods. 1

a § 76 CSP). Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na
všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných (§ 77
ods.1CSP).Ospoločnéprávaapovinnosti,ohľadnektorýchsarozhodnutiemusívzťahovaťnavšetkých
účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej strane a úkony jedného z nich platia aj pre ostatných,
sa jedná vtedy, ak podľa ustanovení hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide,

nedeliteľnej povahy. Súd poukazuje na to, že určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná
alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej
smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka.
Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. K
nadobudnutiu dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského

práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to,
že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj
bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom
prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní
dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do

potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu, tu teda nemôže byť
istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a
ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až
do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva.
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú

oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na
týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov.
To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci,
o ktoré ide v civilnom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovýmdedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol
predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva
ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaný za vlastníkov tejto veci. Preto súd dospel k záveru o

nemožnosti vyhoveniu žalobe z dôvodu, že stranami tohto sporového konania neboli právni nástupcovia
po poručiteľovi - syn A. L. a dcéra Ľ. L. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
222/2010 z 14. 3. 2011).

27. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu tohto rozsudku. Na dôvažok,

žalobcovia až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej neupravili petit žaloby, t. j. nimi požadovaný petit
bol neurčitý, nevykonateľný, pretože nespresnili pohľadávku, ktorá má patriť do dedičstva (toto samo
o sebe je dôvodom na odmietnutie žaloby). Po vykonanom dokazovaní však bez ohľadu na neurčitosť
petitu, t. j. nešpecifikovanie výšky pôžičky, bolo nutné žalobu zamietnuť z vyššie uvedených dôvodov.

28. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán

konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

29. Súd dáva stranám do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

G/ TROVY KONANIA:

30. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom
náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má

nároknanáhraduvšetkýchúčelnevynaloženýchtrovprotistrane,ktorávoveciúspechnemala.Vdanom
prípade žalovaný bol plne úspešný, a tak má právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov
konania v plnej výške a to proti žalobcom, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa
§ 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.