Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200593
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek

senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu: GEODETICCA, s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Floriánska 19, IČO: 36 572 161, právne zastúpený: IURISTICO s.r.o., so sídlom
kancelárie v Košiciach - Sever, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041, proti žalovanému: Úrad pre verejné
obstarávanie, so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovaného z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 08. augusta 2014 č. k. 6S 79/2013-38, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 08. augusta 2014 č. k. 6S

79/2013-38 mení tak, že rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie, Odboru konania o námietkach z
21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania za zaplatené
súdne poplatky vo výške 140 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 672,02 eur, na účet právneho
zástupcu žalobcu v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) rozsudkom z 08. augusta 2014 č. k. 6S 79/2013-38
(ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie krajského súdu“) zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie,
Odboru konania o námietkach z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52 (ďalej aj ako „rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu“), ktorým Úrad pre verejné obstarávanie, Odbor konania o námietkach
zastavil konanie o námietkach žalobcu (navrhovateľa v konaní pred správnym orgánom) podľa
ustanovenia § 139 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z obsahu spisu ako i z nesporných tvrdení účastníkov
konania krajský súd zistil, že Národné lesnícke centrum so sídlom vo Zvolene ako verejný obstarávateľ
vyhlásil po oznámení uverejnenom v úradnom vestníku zo dňa 22. januára 2013, číslo EÚ/S S 15
pod číslom 21200 - 2013 - SK a vo Vestníku úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 19. januára
2013, číslo 14/2013 pod značkou 907 - MUS, verejné obstarávanie na zákazku „Služby súvisiace so

zabezpečením prevádzky lietadiel a aparatúr pre snímanie povrchu terénu“. Okrem špecifikácie typu
verejného obstarávania, predmetu zákazky, podmienok týkajúcich sa zákazky, postupu verejnej súťaže
a ďalších doplnkových informácií, predmetné oznámenie obsahovalo aj údaj o lehote na predkladanie
ponúk alebo žiadostí o účasť, ktorá bola stanovená na deň 18. februára 2013 do 10:00 hod. Listomzo dňa 8. februára 2013 na požiadanie žalobcu špecifikovala podmienky účasti uvedené v oznámení o
vyhlásení verejného obstarávania. Následne žalobca listom zo dňa 15. februára 2013 podal verejnému
obstarávateľovi žiadosť o nápravu proti podmienkam uvedeným v oznámení o vyhlásení verejného

obstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní. Dňa 20. februára 2013
obstarávateľa doručil žalobcovi oznámenie o výsledku vybavenia žiadosti o nápravu tak, že jeho žiadosť
zamietol. Dňa 6. marca 2013 boli žalovanému doručené námietky žalobcu, podané prostredníctvom
jeho splnomocneného zástupcu, proti podmienkam uvedeným v Oznámení o vyhlásení verejného
obstarávania na predmet zákazky, v ktorom uviedol, že s vybavením jeho žiadosti o nápravu nesúhlasí a

jeho dôvody považuje za nezákonné. Prílohu námietok tvorilo plnomocenstvo udelené Ing. Bc. Michalom
Černokom ako konateľom žalobcu, advokátskej kancelárií IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach,
pričom za splnomocnenca súhlas so zastupovaním žalobcu podpísal Mgr. Tomáš Horkay, advokát. V
spise sa nachádza odpoveď verejného obstarávateľa na žiadosť žalobcu o vysvetlenie technických
podmienok účasti ako i oznámenie verejného obstarávateľa zo dňa 20. februára 2012 o výsledku
vybavenia žiadosti o nápravu.

Ďalej krajský súd uviedol, že v spise sa nachádza vyjadrenie verejného obstarávateľa k námietkam,
v ktorom je uvedené, že v zmysle ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, žiadosť o nápravu
smerujúca proti podmienkam uvedeným v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania, musí byť
doručená verejnému obstarávateľovi do desiatich dní odo dňa uverejnenia oznámenia v európskom

vestníku. Posledný termín na doručenie písomnej žiadosti o nápravu predstavuje deň 1. február 2013.
Žiadosť o nápravu bola verejnému obstarávateľovi doručená dňa 18. 2. 2013 vedenie predkladania
žiadostí o účasť, t. j. po uplynutí lehoty určenej zákonom. Z uvedeného dôvodu verejný obstarávateľ
žiadosť o nápravu zamietol. Podľa jeho názoru právo podať námietky zaniká, ak žiadosť o nápravu
nebola doručená v zákonom určenej lehote. V ďalšom texte svojho vyjadrenia obstarávatelia vysvetlili

svoje stanovisko k technickým podmienkam účasti vo verejnom obstarávaní. Dňa 21. marca 2013 bolo
vydané napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým konanie o námietkach podľa ustanovenia § 139 ods.
1 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní zastavil.

Krajský súd následne poukázal na ustanovenia § 2, § 9 ods. 1, § 153, § 136 ods. 1 písm. c) a ods.

3, § 153, § 138 ods. 1 až ods. 8 a § 139 ods. 1 písm. a) až písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o
verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a uviedol, že konanie o námietkach
je pomerne prísne formalizovaným procesom a absencia zákonom požadovaných náležitostí podaných
námietok je dôvodom pre obligatórne zastavenie konania. Zákon neukladá povinnosť žalovanému
pred vydaním rozhodnutia o námietkach žiadať od navrhovateľa doplnenie námietok v prípade

absencie niektorej obligatórnej náležitosti určenej zákonom ani iniciatívne si zabezpečovať doklad,
ktorého predloženie vyplýva navrhovateľovi. Znamená to, že žalovanému nevyplývala v danom
prípade povinnosť osloviť a zabezpečiť si predloženie príslušného aktuálneho dokladu z Obchodného
registra Okresného súdu Košice I, pretože pre právne účely nie je postačujúce len nahliadnutie do
výpisu zverejneného obchodným registrom na internete, tak ako to požadoval v žalobe žalobca. Z

vyššie citovaných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že oprávnenie podpisovať za
navrhovateľa musí byť preukázané dokladom, ktorý musí tvoriť prílohu námietok, z ktorého vyplýva
toto oprávnenie konateľa spoločnosti, podávajúcej námietky. Z obsahu predloženého administratívneho
spisu žalovaného týkajúceho sa konania o námietkach žalobcu ako i z nesporných tvrdení účastníkov
konania vyplýva, že žalobca súčasne s predložením námietok k tomuto podaniu nepripojil doklad

vyplývajúci zo zákona, takýto doklad nebol predložený ani verejnému obstarávateľovi, a preto žalovaný
konal v súlade so zákonom, ak konanie o námietkach zastavil. Na základe uvedených dôvodov krajský
súd žalobu podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadkuavzhľadomnaneúspechžalobcuvkonaní,tomutonepriznalichnáhradu.Žalovanýnanáhradu
trov konania nemá zo zákona nárok.

II.
Riadne a včas podaným odvolaním (ďalej aj ako „odvolanie žalobcu“ alebo „podané odvolanie“) sa

žalobca domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozhodnutie
krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že rozhodnutie krajského súdu trpí vadou nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj pre
nedostatočnosť svojho odôvodnenia rozhodnutie krajského súdu trpí i vadou podľa ustanovenia § 205

ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, spočívajúcou v
skutočnosti, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa nedostatočne vysporiadal
s relevantnými argumentmi, ktoré žalobca uvádzal v žalobe, v dôsledku čoho je rozhodnutie krajského
súdu arbitrárne, a sčasti i nezrozumiteľné.

Podľa žalobcu bez ohľadu na prípadné výslovné ustanovenie zákona o vylúčení použitia správneho
poriadku na úseku určitého špeciálneho správneho konania, pri neposkytnutí rozsahom a kvalitou
dostatočnejpríslušnejšpeciálnejprávnejúpravynaúrovnizákona,jepotrebnéanutnépoužiťvšeobecné
zásady tohto správneho poriadku a všeobecné inštitúty, ktoré tento proces neparalyzujú a poskytnú
nutné záruky rovnosti účastníkov a ochrany proti svojvôli správneho orgánu (článok 2 ods. 2 a článok 46

Ústavy Slovenskej republiky). Progresívna judikatúra vlastná požiadavkám moderného právneho štátu
dokonca vylučuje ústavnosť možnosti takú absenciu komplexnej zákonnej úpravy procesu preklenúť
len použitím všeobecných zásad správneho konania (k čomu žalobca poukazoval na nálezy Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/96, sp. zn. III. ÚS 226/95 a sp. zn. PL. ÚS 21/04).

V ďalšom žalobca uviedol, že poukázal na všeobecne platnú zásadu nedokazovania všeobecne (príp.
úradne) známych skutočností v konaní, ktorá je vlastná nielen administratívnemu konaniu (§ 34 ods. 6
správneho poriadku), ale nášmu právnemu poriadku ako takému (k čomu žalobca príkladmo odkázal
na príslušné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, daňového poriadku, zákona o dohľade nad
finančným trhom). To, že informácia o osobe štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti zapísanej v

Obchodnom registri je skutočnosťou všeobecne známou, dokonca skutočnosťou, o ktorej zákonodarca
prezumuje jej vedomosť a priznáva účinky jej známosti tretím osobám momentom jej zverejnenia v
Obchodnom vestníku, žalobca doložil konkrétnym odkazom na príslušné ustanovenia zákona (najmä
§ 27 ods. 3 Obchodného zákonníka, v spojení s § 769 Obchodného zákonníka; a nadväzujúcimi
ustanoveniami zákona o obchodnom registri: § 10 ods. 1 a zákona o Obchodnom vestníku: § 2 ods. 2 a

ods. 4; príp. zákona o informačných systémoch verejnej správy: § 2 písm. b/). Údaje o osobe konateľa
spoločnosti, ktorý splnomocnil advokátsku kanceláriu na podanie námietok v mene spoločnosti, aj v
súlade s vyššie citovanou úpravou v Obchodnom vestníku boli zverejnené v č. 59/2012 pod značkou
RQ43777 dňa 23. marca 2012, s. 291 a s. 292. Z uvedeného je zjavný v súlade s citovanou zákonnou
úpravou záver, že táto osoba konateľa je tretím osobám všeobecne známa a nedoloženie výpisu z

obchodného registra nemôže mať účinky prisudzované konaniu o námietkach zo strany správneho
orgánu.

Podľa žalobcu by nemalo byť sporné, že pri výklade a aplikácii zákona o verejnom obstarávaní
je potrebné dbať na základný účel sledovaný na tomto úseku, ktorým je rovné zaobchádzanie,

nediskriminácia uchádzačov a záujemcov, transparentnosť, hospodárnosť a efektívnosť nakladania
s verejnými prostriedkami (ustanovenie § 9 ods. 4 zákona), ktoré nikdy nemôžu ustúpiť záujmu
na primeranej rýchlosti konaní v rámci verejného obstarávania do takej miery, že už vôbec nie sú
zabezpečené. Všetky zásadné odchýlky od obvyklého fungovania inštitútov v právnom systéme a
obmedzenia účastníkov, či nadmerné požiadavky na formu musia preto vyplývať z právneho predpisu

so silou zákona úplne jednoznačne a evidentne; a nemôžu byť do tohto zákona dopĺňané extenzívnym
výkladom nad rámec rozumného znenia.

Podľa žalobcu, nakoľko krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie takými vyjadreniami, ktoré nevystihujú
podstatu špecifických námietok žalobcu uvádzaných v žalobe, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

V danom prípade mal krajský súd vyložiť všeobecný právny pojem „doklad oprávňujúci podpisovať
námietky“ pre daný konkrétny prípad a kontrolovať prítomnosť a správnosť úvahy správneho orgánu k
tomuto. Pritom mal reagovať na celkom konkrétnu argumentáciu žalobcu, resp. i sám z vlastnej iniciatívy
použiťmetódyprávnehovýkladukrelevantnémuustanoveniu(ajkebyvžalobe,čináslednompísomnom
vyjadrení žalobcu výslovne uvedené neboli). To však krajský súd neučinil.

Podľa žalobcu je zjavné, že krajský súd svoje odôvodnenie postavil na celkom chybných východiskových
bodoch (nepochopené žalobné námietky). Krajský súd totiž tvrdil, že zákon neukladá žalovanému
povinnosť pred vydaním rozhodnutia o námietkach žiadať od žalobcu doplnenie námietok v prípadeabsencie niektorej obligatórnej náležitosti, ani iniciatívne si zabezpečovať doklad, ktorého predloženie
vyplýva žalobcovi (druhá veta a začiatok tretej vety posledného odseku na str. 6 napadnutého
rozhodnutia).

Žalobca poukázal na svoje právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je pritom v zmysle judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1
Ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, pričom obsahom tohto práva je povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie

tak, aby jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 410/06, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 296/09). Povinnosť
súdov odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku predstavuje ochranu pred svojvôľou súdov pri rozhodovaní (sp. zn. III. ÚS 84/94) a je zárukou
toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (sp. zn. III. ÚS 311/07).

Podľa žalobcu nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá teda v zmysle judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru, resp. článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením
§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a tým aj naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v
ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku spočívajúceho v odňatí účastníkovi konania

možnosti konať pred súdom (sp. zn. 4Cdo 171/2005, 2Cdo 170/2005, 4Cdo 317/2009, Obdo 11/2012,
4Cdo 90/2013; obdobne tiež Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 342/2010). Je preto aj
odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku v spojení
s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keď nereagovaním na jednotlivé
námietkyúčastníknevie,akéstanoviskoknimzaujalorgánaplikáciepráva,čímmubránisjehonázorom

polemizovať a k nemu predkladať vlastné závery - a teda mu odníma možnosť konať pred súdom.

Podľa žalobcu krajský súd odignoroval aj ním uvádzanú ustálenú judikatúru k nemožnosti výluky
správneho poriadku či základných všeobecných zásad konania pri absencii postačujúcej špeciálnej
právnej úpravy a rovnako krajský súd odignoroval i poukaz na judikatúru k nemožnosti dotvárať

metodickými usmerneniami právnu úpravu zákona o verejnom obstarávaní.

III.
O podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu krajského súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako odvolací súd rozsudkom z 29. septembra 2016 sp. zn. 8Sžf 100/2014 tak, že rozhodnutie

krajského súdu potvrdil a účastníkom súdneho konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku z 29. septembra 2016 sp. zn. 8Sžf 100/2014 odvolací súd uviedol, že už
v obdobnej veci rozhodoval a preto v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho
poriadku poukázal na obdobné rozhodnutie - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 8Sžf 74/2014, ktorého celý text uviedol v odôvodnení a skonštatoval, že odvolací súd rovnako
preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevzhliadol
jeho nezákonnosť, keďže žalovaný správny orgán svoje rozhodnutie náležite a dostatočne odôvodnil.
Odvolací súd, považujúc rozhodnutie žalovaného správneho orgánu za zákonné, vydané na základe
spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní

proti rozhodnutiu krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne
podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením
§ 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením
§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a ustanovením § 250k ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol
v odvolacom konaní úspešný.

IV.
Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2016 sp. zn. 8Sžf 100/2014

podal žalobca ústavnú sťažnosť (ďalej aj ako „ústavná sťažnosť žalobcu“). O ústavnej sťažnosti žalobcu
rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 13. septembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 318/2018
tak, že základné právo žalobcu, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf 100/2014 z 29.
septembra 2016 boli porušené, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf 100/2014
z 29. septembra 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odvolací súd zaviazal uhradiť žalobcovi

trovy konania v sume 363,79 eur na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti žalobcu nevyhovel.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 13. septembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 318/2018 uviedol, že
považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že námietky nastolené sťažovateľkou - žalobcu v konaní

pred krajským súdom (týkajúce sa prílišného formalizmu pri výklade a aplikácii § 138 ods. 7 zákona č.
25/2006 Z. z.) už boli v inej veci iného sťažovateľa predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom
pod sp. zn. III. ÚS 833/2016. V označenej veci ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 833/2016
z 19. apríla 2017, ktorým vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu č.
6401-6000/2013-ON/105 zo 17. mája 2013, konajúc o odvolaní sťažovate

Rozsudok ľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1S 147/2013 z 5. júna 2014.
najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016 (na ktorom založil najvyšší súd sťažnosťou
napadnutý rozsudok sp. zn. 8 Sžf 100/2014 z 29. septembra 2016) vychádza z právneho názoru, v
zmysle ktorého bolo povinnosťou žalobcu, resp. predkladateľa námietok predložiť aj výpis z obchodného

registra spoločnosti, teda predložiť doklad podľa § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. (výpis z
obchodného registra), ktorý by potvrdil skutočnosť, že osoba, ktorá námietky podpísala, je oprávnená
konať za žalobcu ako štatutár tejto spoločnosti. Ústavný súd tento právny názor v náleze sp. zn. III. ÚS
833/2016 z 19. apríla 2017 vyhodnotil ako taký, ktorý je založený na ústavne nekonformnom výklade
dotknutých ustanovení právnych predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu ani jeden zo správnych súdov neuviedol, na základe čoho dospel k nim
uplatnenému výkladu ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní a najvyšší
súd ani osobitne neodôvodnil, prečo akceptoval krajským súdom vyslovený záver, že príslušné zákonné
ustanovenie vyžaduje predloženie (výlučne) výpisu z obchodného registra, pričom splnomocnenie

na zastupovanie udelené advokátovi nie je v konaní o námietkach dostačujúcim dokladom. Ústavný
súd nespochybňuje, že doklad preukazujúci oprávnenie podpísať námietky je obligatórnou prílohou
námietok, ak tieto nepodpísal sám uchádzač, avšak v rozhodnutiach vydaných vo veci sťažovateľky
absentuje logické a koherentné vysvetlenie, prečo nemožno akceptovať splnomocnenie udelené
advokátovi ako doklad podľa ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z..

Ústavný súd už aj v minulosti skonštatoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno
pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a
určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 71/2013-36
z 23. mája 2013). Neprimeraný formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov konania a

prílišný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov, ktoré nemajú základný význam pre
ochranuzákonnosti,niesúvsúladesústavnýmiprincípmispravodlivéhoprocesu.Preto,hocigramatický
výklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve na to, aby sa
nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých spornou normou.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 833/2016 zrušil rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016, keďže podľa jeho názoru najvyšším súdom
použité právne predpisy neboli interpretované ústavne akceptovateľným spôsobom a pri ich aplikácii
došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať svoj už
vyslovený právny názor ani vo veci sťažovateľky, na ktorú je vzhľadom na už uvedené nepochybne

aplikovateľný.

Za okolností, keď najvyšší súd pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 6S 79/2013 z 8.
augusta 2014 založil svoj potvrdzujúci rozsudok sp. zn. 8Sžf 100/2014 z 29. septembra 2016 v podstate
len na právnom názore vyjadrenom v „zásadnom stanovisku“ najvyššieho súdu, ktorý bol obsiahnutý v

jeho predchádzajúcom rozhodnutí (rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016)
a ktorý už ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 833/2016 z 19. apríla 2017 vyhodnotil ako ústavne
neakceptovateľný, nemožno ani napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považovať z ústavnoprávnehohľadiska za akceptovateľný a udržateľný, o to viac, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
sa javí ako svojvoľný.

Vo vzťahu k už uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej judikatúre dôsledne uplatňuje zásadu
ústavne konformného výkladu, ku ktorej sa prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98,
v ktorom uviedol: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je
v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v
nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú

vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“ Zásadu prednosti
ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva
tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,
resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky

orgány verejnej moci sú teda povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie
ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m.
m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08 atď.).

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v posudzovanej veci sťažovateľky

postupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi
posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane
ústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým
imperatívom pre ústavne konformný výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným
súdom.

Za daných okolností, s poukazom na dosiaľ uvedené (prílišný formalizmus pri výklade dotknutého
ustanovenia zákona č. 25/2006 Z. z.), bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací
súd v napadnutom rozhodnutí otázkou výkladu a aplikácie § 138 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z. z.
(obligatórne prílohy k podaným námietkam doručované úradu) primeraným spôsobom zaoberal a

ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým spôsobom
odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

Z uvedených hľadísk ústavný súd považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako
nepreskúmateľný, a teda taký, ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Súčasťou týchto práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný
súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami
prípadu,aleajskľúčovýmiprávnymiotázkami,ktoréhoviedlikukonkrétnemurozhodnutiu.Podľanázoru
ústavného súdu však napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

uvedené atribúty nespĺňa, a preto je z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné poukázať na skutočnosť, že jeho závery
vyslovené vo veci sťažovateľky nepriamo podporuje aj nová právna úprava obsiahnutá v zákone č.
177/2018 Z. z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných

systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii) [ďalej len
„zákon o byrokracii“], ktorý je účinný od 1. septembra 2018 a obsahuje taxatívny výpočet informačných
systémov verejnej správy, z ktorých údaje a výpisy nie sú osoby povinné dokladovať v listinnej podobe. V
tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 1 ods. 1 citovaného zákona relevantného v danej veci, podľa
ktorého orgány verejnej moci sú pri svojej úradnej činnosti povinné a oprávnené získavať a používať

údaje evidované v informačných systémoch verejnej správy a vyhotovovať si z nich výpisy a tieto údaje
a výpisy si v nevyhnutnom rozsahu navzájom bezodplatne poskytovať. Takto získané údaje a výpisy,
okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za skutočnosti všeobecne známe; tieto údaje a
výpisy sú použiteľné na právne účely. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia informačnými systémami
verejnej správy na účely tohto zákona sú a) register právnických osôb, podnikateľov a orgánov verejnej

moci, b) informačný systém katastra nehnuteľností.

Na základe čl. CLIX zákona o byrokracii sa okrem iného s účinnosťou od 1. januára 2019 zmení aj
ustanovenie v § 170 ods. 6 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého už nebude ako povinná príloha
námietok doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky.

V.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami

správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ustanovenia § 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s
ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie
krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v žalobcom podanom odvolaní podľa ustanovenia

§ 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku a s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa
ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 492 ods. 2
Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu

(www.nsud.sk) po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve súdy na
základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnejsprávy.Pripreskúmavanízákonnostirozhodnutiasúdskúma,čižalobounapadnutérozhodnutie

je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnoprávnymi a procesnými
administratívnymi predpismi.

V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava aj zákonnosť
postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,

podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V
zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v
priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Odvolací súd primárne v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52, ktorým Úrad pre verejné
obstarávanie, Odbor konania o námietkach zastavil konanie o námietkach žalobcu (navrhovateľa v
konaní pred správnym orgánom) podľa ustanovenia § 139 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o

verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Úlohou odvolacieho súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného
orgánu verejnej správy, ktorým zastavil konanie o námietkach žalobcu podľa ustanovenia § 139
ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov z dôvodu, že žalobca, ktorý podal námietky k nim síce doložil plnomocenstvo oprávňujúce
podpísať námietky za žalobcu ním splnomocneným právnym zástupcom, absentoval však doklad, z
ktorého vyplýva oprávnenie udeliť takéto splnomocnenie, napr. výpis z Obchodného registra Slovenskej
republiky žalobcu.Odvolací súd pri novom rozhodovaní o odvolaní žalobcu aplikoval na prejednávanú vec závery nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 318/2018 a z 19. apríla 2017

sp. zn. III. ÚS 833/2016, v ktorých sa Ústavný súd Slovenskej republiky zaoberal prílišným formalizmom
vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní,
a uviedol že: „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov konania a nadmerný tlak na
doplnenie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú
nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu.“.

Zákonodarca v ustanovení § 138 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní taxatívne
vypočítava obligatórne prílohy k podaným námietkam. V zmysle ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c)
zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní je povinnou prílohou námietok aj doklad preukazujúci
oprávnenie podpisovať námietky podľa odseku 6 písm. g), ak nebol predložený kontrolovanému.

Zákonodarca však nešpecifikuje typ dokladu ani nedefinuje jeho charakter. Takýmto dokladom v zmysle
ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní preto môže byť
podľa názoru odvolacieho súdu aj plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi účastníka konania,
bez tohto aby účastník konania musel k tomuto plnomocenstvu priložiť aj ďalší doklad, z ktorého by
vyplývalo oprávnenie udeliť takéto splnomocnenie právnemu zástupcovi, napr. výpis z Obchodného

registra Slovenskej republiky účastníka konania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 08. augusta 2014 č. k. 6S
79/2013-38 zmenil podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v spojení
s ustanovením § 492ods. 2 Správneho súdneho poriadku tak, že rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52 zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom
je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

VI.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 250k
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku, s ustanovením § 224 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a s ustanovením
§ 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Žalobca mal v konaní úspech, nárok na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania si uplatnil (ustanovenie § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku).
Žalobcovi patrí náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu (č. l. 1) v sume 70
eur a za podané odvolanie (č. l. 57) v sume 70 eur. Spolu patrí žalobcovi náhrada trov prvostupňového
a odvolacieho konania za zaplatený súdny poplatok v sume 140 eur.

Nakoľko bol žalobca zastúpený advokátom, patrí mu aj náhrada trov konania pozostávajúca z trov
právneho zastúpenia. Pri určení výšky týchto trov odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 4 vety
prvej, ustanovenia § 16 ods. 3 a ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov.

Konkrétne žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, odvolací súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcu
z trov právneho zastúpenia v konaní pred krajským súdom za dva úkony právnej služby v roku 2013
- príprava a prevzatie právneho zastúpenia - 130,16 eur a k tomu zodpovedajúci režijný paušál 7,81
eur (spolu 137,97 eur) a písomné podanie na súd - žaloba - 130,16 eur a k tomu zodpovedajúci režijný

paušál 7,81 eur (spolu 137,97 eur) a za dva úkony právnej služby v roku 2014 - písomné podanie na súd
- vyjadrenie - 134,00 eur a k tomu zodpovedajúci režijný paušál 8,04 eur (spolu 142,04 eur) a písomné
podanie na súd - odvolanie - 134,00 eur a k tomu zodpovedajúci režijný paušál 8,04 eur (spolu 142,04
eur). Spolu 560,02 eur a všetko zvýšené o 20% DPH, teda celkovo v sume 672,02 eur, čo zodpovedá
sume vyčíslenej žalobcom (č. l. 53).

Celkovo odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
pozostávajúcu zo zaplatených súdnych poplatkov za podanú žalobu a za podané odvolanie spolu vo
výške 140 eur a náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 672,02 eur.Žalovaný správny orgán v konaní úspech nemal, nevzniklo mu právo na náhradu trov konania, naviac
keď správnemu orgánu zo zákona náhrada trov konania v správnom súdnictve neprináleží.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.