Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/92/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4204117515
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4204117515.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: L.. B. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., S. P.
XXX, proti žalovaným: 1. Okresný úrad Komárno, Pozemkový a lesný odbor, so sídlom Komárno, Senný
trh 4, IČO: 00 151 866, 2. Poľnohospodárske družstvo Kolárovo, so sídlom Kolárovo, Krátka 2, IČO:
00 193 101, zastúpený JUDr. Ondrejom Tóthom, advokátom, so sídlom Komárno, Dunajské nábrežie

14, o neplatnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k.
12C/91/2004-356 z 18. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok, ďalej len „CSP“) uznesením č. k. 12C/91/2004-356 z 18. augusta 2017, konanie zastavil a o
trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 144, 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 251, § 257
a § 470 ods. 1 CSP.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že žalobca v podaní, ktoré označil ako „návrh na
vyslovenie neplatnosti rozhodnutia Pozemkového úradu v Komárne č. 12/95-1 podľa § 38 ods. 1, § 39, §
40ods.1vovzťahukzámennejzmluvez22.januára1992akuzneseniuodedičstvez8.decembra1997
č. D 997/96, Dnot 176/97“ z 24. júla 2003, ktoré doručil súdu dňa 31. 07. 2003 sa domáhal vyslovenia
neplatnosti rozhodnutia Pozemkového úradu v Komárne č. 12/95-1 podľa § 38 ods. 1, § 39, § 40 ods.
1 vo vzťahu k zámennej zmluve z 22. januára 1992 a k uzneseniu o dedičstve z 8. decembra 1997 č. D

997/96, Dnot 176/97 z 24. júla 2003 a náhrady trov konania.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že pojednávanie vo veci bolo otvorené dňa 29. 03. 2005 oboznámením
návrhu na začatie konania ako aj s existujúcim obsahom spisového materiálu do tej doby. Žalobca na
pojednávaní za účasti všetkých strán sporu dňa 18. 08. 2017 zobral späť podanú žalobu bez udania
dôvodu. Žalovaní so späťvzatím žaloby súhlasili, preto súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti

rozhodnutia a konanie zastavil.

5. V súvislosti s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie uviedol, že strany
sporu so späťvzatím žaloby súhlasili, avšak žalovaný 2. si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 CSP tak, že náhradu trov konania

nepriznal jednak z dôvodov hodných osobitného zreteľa v spojení s naplnením zásady spravodlivej
ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ktorá vyplýva okrem iných napr. z úvodných článkov2, článku 4 ods. 2 CSP, ktoré sú vlastne premietnutím základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky do súdneho konania. Na základe uvedeného súd
mal za preukázané, že v uvedenom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ako je zrejmé

z obsahu spisového materiálu, pre takéto rozhodnutie. Z obsahu spisového materiálu by sa povinnosť
nahradiť trovy konania v zmysle § 256 CSP javila ako neprimeraná tvrdosť zákona, na ktorú musí súd pri
svojom rozhodnutí prihliadať, keď za danej situácie nie je možné ustáliť, či už mieru zavinenia žalobcu
v porovnaní s účelnosťou uplatnených úkonov právnej pomoci podľa § 256 ods. 2 CSP, resp. rozhodnúť
o nároku na náhradu trov konania s prihliadnutím na zásadu úspechu vyjadrenú v § 255 ods. 2 CSP, a

preto súd na základe uvedených skutočností mal za to, že je potrebné rozhodnúť podľa § 257 CSP.

7. Pri svojom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania súd zohľadnil podľa § 257 CSP dôvody
hodné osobitného zreteľa najprv osobitne na strane žalobcu a žalovaného 1. Okresný úrad Komárno,
ktorý si nárok na náhradu trov konania neuplatnil a ani z obsahu spisového materiálu mu takýto nárok
nevznikol a zohľadnil možný dopad nepriznania nároku na náhradu trov konania na žalovaného 2.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že trovy konania je potrebné riešiť v širších súvislostiach,
preto nemožno právne favorizovať len jednu skutočnosť, a to späťvzatie žaloby bez udania dôvodu a
zastavenia konania, bez toho, aby súd neprihliadol k ďalším podstatným skutočnostiam, a to, že do
rozhodnutia o trovách konania neexistuje o uplatnenom nároku v tomto konaní autoritatívne rozhodnutie

súdu, ktoré by jednoznačne vyriešilo nevyhnutné otázky súvisiace s rozhodnutím ohľadne predmetu
konania,atovzmyslezásadyzodpovednostizavýsledokkonania,zásadyzavinenia.Ďalšouokolnosťou
odôvodňujúcou nepriznanie náhrady trov konania bez ohľadu na obsah právnych vzťahov medzi
žalobcom a žalovanými bola samotná právna zložitosť problematiky, teda otázka splnenia predpokladov
zodpovednosti za výsledok konania a posúdenie potrebných skutočností (faktov), a ku ktorej by sa

súd mohol vyjadriť až v rozhodnutí vo veci samej. Napokon súd nepriznal náhradu trov konania už
s uvádzanými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, a to s poukazom na sociálne aspekty strany
sporu žalobcu a žalovaného 2. Žalovaný 2. vznikol na ustanovujúcej členskej schôdzi konanej dňa
07. 12. 1990 z právneho predchodcu ako pretransformované družstvo podľa § 765 Obchodného
zákonníka, t. j. právnickej osoby, ktorá bola a je podnikateľským subjektom v oblasti poľnohospodárstva

s dlhodobou tradíciou, z ktorej možno dôvodne predpokladať jej dlhodobú stabilitu v regióne. Uvedené
skutočnosti svedčia o schopnosti existencie v regióne so silným poľnohospodárskym zameraním a
z toho vyplývajúcej konkurencie na trhu s takýmto predmetom podnikania. Preto podľa súdu možno
mať za preukázané, že nepriznaním náhrady trov konania uvedenej právnickej osobe na úkor žalobcu,
neutrpí výraznú ujmu. V prípade žalobcu je zrejmé, že u neho dlhodobo pretrváva nedostatok finančných

prostriedkov, čo mal súd za preukázané z toho, že v minulosti napriek hrozbe trestného stíhania
nedokázal uhrádzať ani len výživné na svoje dieťa, resp. zo skutočnosti, že súd v tomto konaní oslobodil
žalobcu od platenia súdnych poplatkov svojim rozhodnutím č. k.12C/91/2004-206 z 18. novembra 2009
na tom základe, že nielen zákonný sudca v konaní 12C, ale aj v iných konaniach vedených na tomto
súde žalobcu oslobodil od povinnosti zaplatiť súdny poplatok (napr. sp. zn. 10C/179/2001). Uvedeným

rozhodnutiam predchádzalo preverenie všetkých osobných a majetkových pomerov žalobcu, ktorý je
dlhodobo nezamestnaný a boli splnené všetky ďalšie podmienky na oslobodenie, aby boli účinne
chránené jeho práva, a preto súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia.

9.Protitomutouzneseniuvčastivýrokuotrováchkonaniapodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný2.,

žiadajúc odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Súd prvej inštancie mal bez pochýb rozhodnúť o
nároku na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP, resp. § 256 ods. 2 CSP. Poukázal na zmätočnú

argumentáciu súdu prvej inštancie v bode 13. napadnutého uznesenia ohľadom aplikácie § 257 CSP.
Poukázal aj na odôvodnenie bodu 17. napadnutého uznesenia, kde súd prvej inštancie poukázal
na sociálne aspekty žalovaného 2., ktoré považuje za neprijateľné, pretože hodnotenie ekonomickej
situácie a konkurenčnej schopnosti žalovaného 2. ako podnikateľského subjektu pôsobiaceho v oblasti
poľnohospodárstva nie je úlohou súdu. Súd prvej inštancie nie je schopný posúdiť ekonomickú situáciu

náležite zohľadniac pritom aj hospodárske pomery v regióne a z uvedeného dôvodu mu nepriznať nárok
na náhradu trov konania. Z uvedeného má jednoznačne za preukázané, že súd sa mal zaoberať len tým,
kto svojim konaním zavinil zatavenie konania a zohľadniť aj to, že zastavenie konania nemalo príčinu
v správaní sa žalovaného 2. Do pozornosti odvolacieho súdu dal uznesenie Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 563/01 a sp. zn. I. ÚS 469/04. Záverom dodal, že vo veci uplatneného nároku na náhradu
trov konania je nutné zohľadniť, že v prípade žalovaného 1. ide o orgán štátnej správy, avšak v prípade
žalovaného 2. ide o podnikateľský subjekt pôsobiaci na úseku poľnohospodárskej výroby za pomerne

zložitých až nepriaznivých podmienok aj vzhľadom na v súčasnosti pretrvávajúcu nepriaznivú finančnú
situáciu.

10. K odvolaniu žalovaného 2. sa písomne vyjadril žalovaný 1., ktorý uviedol, že trvá na svojich
vyjadreniach,ktoréboliprezentovanénajednotlivýchpojednávaniachasúzaznamenanévzápisniciach.

11. K odvolaniu žalovaného 2. sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaní neboli ochotní
riešiť mimosúdnou cestou obmedzenie výkonu jeho vlastníckeho práva k hnuteľnému a nehnuteľnému
majetku po smrti právneho predchodcu žalobcu v roku 1996. Žalovaní neprejavili ochotu vec mimosúdne
vyriešiť počas 14. rokov, počas ktorých súdny spor trvá. Taktiež dodal, že dôvody späťvzatia žaloby sú

uvedené v súdnom spise na čl. 338 z 18. augusta 2017, pričom toto podanie odovzdal na pojednávaní.
Do pozornosti odvolacieho súdu dal skutočnosť, že sa pokúsil o uzavretie mimosúdnej dohody z 11.
08. 2017, na ktorú žalovaný 2. nijako nereagoval. Záverom reagoval na argumentáciu súdu ohľadom
sociálnej situácie žalobu, k čomu uviedol, že nepoberá žiadne sociálne dávky, nezúčastňuje sa na
dôchodkovom poistená a neposkytujte sa mu ani riadna zdravotná starostlivosť.

12. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 1., ktorý uviedol, že zotrváva na svojich
predchádzajúcich vyjadreniach, ako aj na písomnom vyjadrení z 18. 07. 2018, ktoré bolo súdu doručené
dňa 24. 07. 2018.

13. K písomnému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného 2. sa písomne vyjadril žalovaný 2.,
uvádzajúc, že vyjadrenie žalobcu je zmätočné. Odmieta všetky klamstvá žalobcu, ktoré nie sú ničím
preukázané. Taktiež za nesúvisiaci s predmetnou vecou považuje aj historický exkurz uvedený vo
vyjadrení. Záverom dodal, že trvá na podanom odvolaní a na dôvodoch v ňom uvedených.

14. Následne sa vyjadril žalobca podaním z 16. 10. 2018 a zo dňa z 28. 01. 2019, ktorý vyjadril
pochybnosť o nezaujatosti súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu a Najvyššieho súdu SR, a to s
ohľadom na to, že v rámci konania vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 10C/179/2001 v
súvislosti s rozhodnutím, ktoré obmedzovalo dedičské a vlastnícke právo žalobcu, ktoré bolo predmetom
žaloby, prijali stanovisko bez toho, aby prihliadli na najpodstatnejšie očakávania spravodlivého procesu.

Opätovne poukázal na krivdy spoločnosti v súvislosti so zásahom do jeho vlastníckych práv a
vlastníckych práv svojich právnych predchodcov. Odvolanie žalovaného 2. nepovažuje za dôvodné,
preto žiada odvolací súd, aby ho v celom rozsahu zamietol.

15.Konštatoval,žekspäťvzatiužalobydošloponaznačeníabsencieprávnehozáujmu,čopredpovedalo

zmarenie práva k spravodlivému procesu. Námietku zaujatosti, ktorú vzniesol posúdil sám sudca, proti
ktorému bola námietka vznesená. Taktiež jedným z dôvodov bola predstieraná ochota žalovaných
uzavrieť mimosúdnu dohodu. Od smrti právneho predchodcu žalobcu dňa 26. 05. 1996, a to aj napriek
právoplatnému osvedčeniu o dedičstve s predmetom dedičstva nezákonne disponuje žalovaný 2. a
požíva úžitky z predmetu dedičstva. Dodal, že z dôvodu obmedzovania vlastníctva a absencie právnej

istoty je 18 rokov nezamestnaný. Vzhľadom k tomu, že žalovaní neuznávajú vlastnícke právo k predmetu
dedičstva, ktoré právoplatne nadobudol a bránia vydaniu predmetu dedičstva, navrhol, aby súd zamietol
všetky ich nároky na náhradu trov konania.

16. Žalovaný 1. sa písomne vyjadril podaním z 28. 01. 2019, ktorý uviedol, že zotrváva na svojich

predchádzajúcich vyjadreniach, ako aj na písomnom vyjadrení z 18. 07. 2018 a 19. 09. 2018.

17. K vyjadreniu žalobcu z 28. 01. 2019 sa písomne vyjadril žalovaný 2. podaním z 15. 03. 2019,
ktorý uviedol, že vyjadrenie žalobcu nesie známky značnej zmätočnosti. Taktiež uviedol, že odmieta
právne nepodložené a dôkazmi nepreukázané zavádzajúce a klamlivé tvrdenia žalobcu uvedené v jeho

podaniach, ktoré považuje za neoprávnený zásah do svojej dobrej povesti ako právnickej osoby (§ 19
ods. 3 Občianskeho zákonníka). Opakovane uviedol, že uplatnený nárok na náhradu trov konania je
dôvodný s ohľadom na skutkový stav veci, preto aj naďalej trvá na podanom odvolaní.18. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote,
preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti výroku o trovách konania, viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/
CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

19. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že dňa 31. 07. 2003 doručil žalobca súdu prvej
inštancie žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti rozhodnutia Pozemkového úradu v Komárne
č. 12/95-1 podľa § 38 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1 vo vzťahu k zámennej zmluve z 22. januára 1992 a k
uzneseniu o dedičstve z 8. decembra 1997 č. D 997/96, Dnot 176/97“ z 24. júla 2003 a náhrady trov
konania. Súd prvej inštancie otvoril pojednávanie dňa 29. 03. 2005. Následne žalobca na pojednávaní
za účasti všetkých strán sporu dňa 18. 08. 2017 zobral žalobu späť v celom rozsahu bez udania dôvodu.

So späťvzatím žaloby žalovaní súhlasili, pričom žalovaný 2. si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.
Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým uznesením tak,
že konanie zastavil a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

20. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v

súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

21. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

22. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

23. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

24. Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

25. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád, odvolací súd skúmal, či konanie v predmetnej

veci takouto vadou netrpí. Osobitne sa zameral na skúmanie, či v konaní (ne)došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pod ktorou treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane
znemožnírealizáciajejprocesnýchpráv,priznanýchjejvobčianskomsúdnomkonanízaúčelomochrany
jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva strany
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

26. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia,

pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP. Výkladom
tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen
úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne záveryzo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné
súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti

služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne kompaktne a
neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery,
ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré preto musia byť preskúmateľné. V opačnom

prípade sa účastníkovi odníma možnosť konať pred súdom pre porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní, a teda i porušuje právo na spravodlivé súdne
konanie.

27. Odvolací súd preskúmaním uznesenia súdu prvej inštancie v napadnutej časti dospel k záveru, že
tento súd nepostupoval v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku o náhrade trov

konania, v dôsledku čoho zaťažil rozhodnutie vadou odňatia možnosti konať pred súdom, čo predstavuje
závažné porušenie práva na spravodlivý proces.

28. Odvolací súd poznamenáva, že § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný

skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je
potrebnépristanovenípovinnostinahradiťtrovykonaniavýnimočneprihliadnuť.Ustanovenie§257preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia

o určitom druhu nárokov (nález Ústavného súdu SR z 10. 10. 2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018).

29. Ak má teda súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd
umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k
vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy

získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia
§ 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k
prípadnej aplikácii tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018).

30. Poukazujúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné, aby súd prvej inštancie

v ďalšom konaní odstránil vyššie vytknutý nedostatok tým, že dá možnosť žalovanému 2. vyjadriť sa
k aplikácii § 257 CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania, ktorý si žalovaný 2.
uplatnil, keď súhlasil so zastavením konania.

31. Vzhľadom na odvolacím súdom zistený záver o dôvodnosti podaného odvolania odvolací súd

uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania zrušil procesným postupom
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, pričom súd prvej inštancie bude ďalej v konaní viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 396 ods. 2 CSP) vyjadreným v tomto uznesení.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 396 ods. 1 a 3 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).