Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. júl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/87/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105217536
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8105217536.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. U., trvale bytom v H., 2/ Ing. Q. U., trvale bytom
v H., 3/ R. U., trvale bytom v H., 4/ I. J., trvale bytom v H., t.č. XXXX Q. VXPXAX, F., 5/ Ing. P. U., trvale
bytom v H., 6/ D. U., trvale bytom vo R., 7/ MUDr. E. U., trvale bytom v P., 8/ D. U., trvale bytom v H.,
9/ D. U. trvale bytom v H. a 10/ P. H. trvale bytom v P., všetkých zastúpených JUDr. Danielom Lipšicom,
advokátom v Bratislave, Štefánikova 15, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14C/138/2005, o dovolaní
žalobcov 1/ až 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. apríla 2017 sp.zn. 2Co/299/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým
rozsudkom z 27. mája 2015 č.k. 14C/138/2005-452 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia (dielom právni
predchodcovia tých označených v úvodnej časti tohto uznesenia - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) domáhali určenia, že nehnuteľnosti bližšie
označené v žalobe (v súčasnosti evidované ako parcely C-KN č. XXXX/X. - ostatné plochy o výmere
X.XXX m2, č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere XXX m2, č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere

XXX m2, č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere X.XXX m2, XXXX/X - ostatné plochy vo výmere
XX.XXX m2, č. XXXX - zastavané plochy o výmere XX m2, č. XXXX/X - zastavané plochy o výmere
197 m2 a č. 3538/3 - zastavané plochy o výmere 181 m2, všetky v katastrálnom území F. R. a
identifikované tiež údajmi o ich pôvodnom zápise a výmere podľa pozemkovej knihy a odkazom na
príslušný geometrický plán, ďalej tiež len sporné nehnuteľnosti“) patrili v čase smrti ich právnych
predchodcov (D. U., zomr. X. decembra XXXX a I. U., rod. H., zomr. XX. augusta XXXX) do ich

vlastníctva (presnejšie prvé štyri sporné nehnuteľnosti zhora do ich majetku v podiele 1 k celku a
I. U. taktiež v podiele 1 k celku, ostatné štyri potom výlučne do vlastníctva právnych predchodcov
žalobcov s podielom každého z nich v rozsahu 1 z celku). Rozhodnutie o trovách konania vyhradil
samostatnému uzneseniu, majúcemu sa vydať do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Sporné nehnuteľnosti mali byť vyvlastnené na základe vyvlastňovacieho výmeru vydaného Župným
úradom v Prešove v roku 1941, podľa žalobcov však k platnému vyvlastneniu nedošlo, pretože nedostali

za vyvlastnené pozemky žiadnu náhradu. Napriek tomu bol v roku 1963 niekdajší československý
štát zapísaný ako ich vlastník. Súd prvej inštancie mal po vypočutí žalobcov za preukázané, že za
vyvlastnené pozemky boli ich rodičom poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj cca do roku 1957 užívali a
to,žekprevodunáhradnýchpozemkovdovlastníctvaprávnychpredchodcovžalobcovnedošlo,neboloz
pohľadu predmetu konania v prejednávanej veci právne významné. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal
tiež možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou titulom vydržania, tu so záverom, že nie je

právne významné, že k zápisu do pozemkovej knihy došlo až v roku 1963, keďže od 1. januára 1951 už
neplatil tzv. intabulačný princíp (že k vzniku vlastníctva dochádzalo až zápisom do pozemkovej knihy),preto podľa názoru prvoinštančného súdu žalovaná, resp. jej právni predchodcovia mohli nadobudnúť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam aj titulom vydržania.
2. Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie

súdy“) rozsudkom z 24. apríla 2017 sp.zn. 2Co/299/2015 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z., dnes už i v znení zákonov č. 87/2017
Z.z. a č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“) potvrdil ako vecne správny, stranám (obom ?) potom
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že vo veci bol v dostatočnom rozsahu
zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený i správny právny záver, čo sa týkalo

najmä záveru o vyvlastnení sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalobcov a poskytnutí im
náhradných pozemkov. Vyvlastňovací výmer nemal charakter paaktu (nulitného rozhodnutia), za aký
by šlo považovať len rozhodnutie vydané za cenu vybočenia z právomoci konajúceho orgánu (o aký
prípad tu nešlo). Dodal, že keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych
zisteniach, čiastočne prevzatých z jeho skoršieho rozhodnutia v tejto veci (zrušujúceho uznesenia z 31.
januára 2013 sp.zn. 1Co/77/2012) nič nezmenilo, bolo namieste si osvojiť tiež náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom a odkázať naň.

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podali len žalobcovia 1/ až 6/ (ďalej tiež len „dovolatelia“)
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 420 písm. f/ C.s.p. Nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu na ujmu ich práva na spravodlivý proces videli v tom, že odvolací súd nesprávne

vyhodnotil dôkazné bremeno strán pri dokazovaní sporných skutočností podstatných pre rozhodnutie vo
veci, a to konkrétne vo vzťahu k rozhodnej otázke, či právni predchodcovia žalobcov platne stratili svoje
vlastnícke právo vyvlastnením v roku 1941. Namietali, že odôvodnenie napádaného rozsudku obsahuje
zjavné vnútorné rozpory, v dôsledku čoho je záver o platnosti vyvlastnenia v roku 1941 neodôvodnený
a nepreskúmateľný. Navrhli preto rozsudok odvolacieho súdu (zrejme chybou v písaní označený za

uznesenie - pozn. najvyššieho súdu) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalobcovia 7/ až 10/ (ktorí sami dovolanie nepodali) s poukazom na existenciu ich nerozlučného
procesného spoločenstva podľa § 77 C.s.p. navrhli dovolaniu vyhovieť.

5. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť (?), majúc za to, že odvolací súd svojím procesným postupom
pri vydaní napádaného rozhodnutia žalobcom žiadnym spôsobom neznemožnil, aby uskutočňovali svoje
procesné práva, a už vôbec nie v takej miere, že by došlo k po-rušeniu práva na spravodlivý proces.

6. Dovolatelia aj ostatní žalobcovia napokon vyjadrením k vyjadreniu žalovanej uviedli, že takéto

vyjadrenie zásadne odmietajú a v celom rozsahu trvajú na dovolaní.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p.
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech boli napádané rozhodnutia
(rozsudky oboch nižších súdov) vydané (§ 424 C.s.p.), a to za splnenia podmienky jej právneho

zastúpenia i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 C.s.p.) skúmal bez
nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C.s.p.) predovšetkým, či sú dané procesné
predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu. Súc viazaný dovolacími dôvodmi
(§ 440 C.s.p. v spojení s § 431 rovnakého zákona, osobitne odsekom 2 druhého z tu spomínaných
zákonných ustanovení) pritom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo

bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) uvádza nasledovné:

8. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421
C.s.p.

9. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

11. Dovolatelia v prejednávanej veci vyvodzovali prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ C.s.p., pretože

odvolací súd nesprávne vyhodnotil dôkazné bremeno strán pri dokazovaní sporných skutočností
podstatných pre rozhodnutie vo veci a nedostatočne odôvodnil rozhodnutie, ktorému preto vytýkajú
nepreskúmateľnosť.

12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa dovolaním použitého ustanovenia
zákona, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou

aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ intenzita (miera) takéhoto zásahu súdu
do procesných práv strany, vedúca k následku v podobe porušenia práva na spravodlivý proces.
13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je významný subjektívny názor
dovolateľov tvrdiacich, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017, 3

Cdo 214/2017, 8 Cdo 205/2017, 8 Cdo 73/2017).

15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor),

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Skoršia nejednotnosť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v tom, či za procesný postup považovať
i rozhodnutie (ako konečný produkt rozhodovacej činnosti súdu), bola odstránená prijatím stanoviska
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejneného v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nedostatky
v odôvodnení rozhodnutia zakladajú tzv. zmätočnostnú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. len
výnimočne; pričom závery z tohto stanoviska treba považovať (pre nedostatok podstatnej zmeny
príslušnej časti právnej úpravy v rámci rekodifikácie civilného procesu s účinnosťou do 1. júla 2016) za
použiteľné i naďalej.

16. V prejednávanej veci o prípad vyššie spomenutej výnimočnosti, a teda ani o prípad nutnosti
uplatnenia druhej vety stanoviska R 2/2016 nejde. Výnimka sa má totiž týkať len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003), resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje
výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti).

17. Špecificky k tej dovolacej námietke, podľa ktorej nižšie súdy, a to najmä odvolací súd v prejednávanej
veci mali nesprávne vyhodnotiť otázku dôkazného bremena strán pri dokazovaní pre rozhodnutie
významných skutočností, sa žiada uviesť, že odvolaciemu súdu síce nejde nevytknúť isté zjednodušenie
problému a ním determinované nie celkom korektné sformulovanie toho, čoho sa má týkať dôkaznápovinnosť žalobcov (tak, že „je úlohou žalobcov preukázať, že vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k ich
právnym predchodcom neprebehlo“, teda že neboli účastníkmi takého konania - v tejto súv. por. str. 8
uznesenia sp.zn. 1Co/77/2012 a úvod bodu 13. na str. 6 napádaného rozsudku sp.zn. 2Co/299/2015)

a súhlasiť treba s dovolateľmi v tom, že toto i prípadné preukázanie nedoručenia vyvlastňovacieho
rozhodnutia právnym predchodcom žalobcov patrí do sféry nesplniteľných (a preto i neobhájiteľných)
požiadaviek na preukazovanie negatívnych skutočností (toho, že k niečomu nedošlo, resp. že sa niečo
nestalo, hoci z povahy veci ide preukázať len opak a teda existenciu určitej skutočnosti či deja); v svetle
dôkaznej situácie v tejto konkrétnej veci však takéto dielčie pochybenie odvolacieho súdu nemalo žiaden

význam. Odvolací súd (a pred ním už súd prvej inštancie) totiž napriek uvedenému zhora poukázal
nielen na vydanie rozhodnutia o vyvlastnení (predpokladajúceho začatie konania o takej otázke), ale tiež
na ďalšie žalobcom známe počínanie ich právnych predchodcov, ktoré pri jeho zasadení do príslušného
právneho rámca, definovaného o. i. ustanoveniami § 2 ods. 1, 5 a 6 zákona č. 63/1935 Sb. z. a n.
nasvedčovalo ich uzrozumeniu s okolnosťou vyvlastnenia (tu rozumej ujatie sa právnymi predchodcami
žalobcovdržbyaužívanianáhradnýchpozemkov,hocajsneskôrnenaplnenouvidinouzískaniatakýchto

pozemkov do vlastníctva, ktoré pri neexistencii ich vedomosti o vyvlastnení treba považovať za vysoko
nepravdepodobné až vylúčené).

18. Na ujmu konzistencie argumentácie odvolacieho súdu nebolo ani to, že oba nižšie súdy poukázali
aj na nedostatok zápisu vlastníckeho práva v prospech niekdajšieho československého štátu (ktorého

právnym nástupcom sa stala žalovaná) už bezprostredne po vyvlastnení a nutnosť neskoršieho
vyvolania konania o zápis v roku 1963. Z odôvodnení oboch rozsudkov vyplynul totiž celkom
jednoznačný a tiež rozhodnému právu zodpovedajúci záver, podľa ktorého tzv. zápisové konanie z roku
1963 nič nemenilo na už skoršej strate vlastníctva právnymi predchodcami žalobcov a jeho nadobudnutí
právnym predchodcom žalovanej, čo bol taktiež dôvod, pre ktorý už právni predchodcovia žalobcov v

konaní o zápis ako účastníci nefigurovali. Je pritom zrejmé, že s prihliadnutím k stavu nepochybnej
dôkaznej núdze, zapríčinenému odstupom času a s ním spojeným nedostatkom povinnosti archivovať
príslušné spisy vrátane dokladov o doručení rozhodnutí majúcich sa v nich nachádzať, nemožno
považovať za nekorektné ako uspokojenie sa nižších súdov s preukázaním skutočnosti vyvlastnenia i
za pomoci nepriamych dôkazov (tu rozumej opäť najmä na základe žalobcami nepopretého ujatia sa ich

právnymi predchodcami užívania náhradných pozemkov, na ktoré by pri nedostatku vedomosti právnych
predchodcov či už o vedení voči nim vyvlastňovacieho konania a/alebo jeho právoplatnom skončení
nebol dôvod, tu por. § 2 ods. 5 zákona č. 63/1935 Sb. z. a n.), tak ani v tejto veci absentujúci (časový)
údaj o tom, ku ktorému dňu malo dôjsť k účinkom vyvlastnenia.

19. Tzv. zmätočnostnú vadu predpokladanú ustanovením § 420 písm. f/ C.s.p. nemohli v prejednávanej
veci založiť ani slabiny záložnej argumentácie súdu prvej inštancie, týkajúcej sa možnosti nadobudnutia
vlastníctva žalovanou vydržaním a spočívajúce v nevysvetlení, prečo by v takomto prípade mal byť
rozhodným dátumom práve 8. február 1961. Odvolací súd totiž zjavne s vedomím o použití tejto
časti argumentácie prvoinštančným súdom len pre prípad nestotožnenia sa so závermi týkajúcimi sa

vyvlastnenia (o aký tu nešlo) ju ponechal nepovšimnutú, kým u základnej argumentácie dostatočne
zrozumiteľne a podľa názoru dovolacieho súdu i objektívne uspokojivo objasnil, prečo odvolacie
námietky neskorších dovolateľov boli bez nádeje na úspech.

20. Napokon pokiaľ dovolatelia namietali nesprávne posudzovanie dôkazného bremena s tým, že

nesprávnym prenesením na žalobcov dôkazného bremena týkajúceho sa skutočnosti, že vyvlastnenie
v prospech štátu nebolo platné došlo i k porušeniu princípu rovnosti zbraní (odvolávajúc sa pritom na
uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 5 Obo 52/2010 a 4 Cdo 13/2009 a na ich základe tvrdiac, že ak
žalovaná tvrdila, že došlo k vyvlastneniu, bola ona povinná preukázať toto tvrdenie), šlo tu obsahovo o
výhradykprávnymzáveromodvolaciehosúdu(ikeďvovzťahukdielčiemuproblémuprocesnejpovahy),

ohľadne ktorých ale najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď primerane R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo
97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo
170/2014).Natom,žeprípadnénesprávneprávneposúdenievecinezakladávaduzmätočnostivzmysle
§ 420 písm. f/ C.s.p., pritom zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017.

21. Zo všetkých už uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolanie žalobcov odmietol podľa
ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. (ako neprípustné pre neexistenciu dovolaním vytýkanej tzv.
zmätočnostnej vady).22. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.