Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. jún 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2612202600
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2612202600.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová v právnej veci žalobcu: Ing. N. S., bytom Z.
XXXX/XX, C. - H. Z., zastúpený splnomocnencom: Marko & Overton-Fox, s.r.o., IČO: 47 246 936, so
sídlom Karpatská 18, Bratislava, proti žalovaným: 1. Ing. E. E., bytom D. XXX/X, K., 2. A. E., bytom D.
XXX/X, K., 3. N. Z., bytom D. XXX/XX, K., 4. Ing. Z. U., bytom D. XXX/X, K., 5. H. E., bytom D. XXX/
X, K., 6. C. E., bytom D. XXX/X, K., 7. Z. U., bytom D. XXX/X, K., 8. B. T., bytom D. XXX/X, K., 9. A.
T., bytom B. XXXX/X, K., 10. A. D., bytom L. H. XXXX/XX, K., 11. MUDr. A. Q., bytom D. XXX/X, K.,
12. A. O., bytom M. XXXX/XX, C., 13. S. C., bytom F. H. N. XXX, 14. A. Z., bytom D. XXX/X, K., 15.

G. Z., bytom D. XXX/X, K., 16. F. F., bytom Dr. B. N. XXXX, U. - Z., ČR, 17. Z. F., bytom K. XXX/XX,
D., 18. Z. A., bytom E. XXX, K., 19. Z. A., bytom E. XXX, K., 20. Z. F., bytom N. XXX/XX, K., 21. A. F.,
bytom D. XXX/X, K., 22. Ing. C. C., bytom N. XXX/XX, M. X., 23. Ing. Z. C., bytom U. K. X, U. H. Z.,
Nemecko, 24. M. R., bytom D. XXX/X, K., 25. N. E., bytom D. XXX, K., 26. A. L., bytom D. XXX/X, K.,
27. B. L., bytom D. XXX/X, K., 28. Ing. T. C., bytom D. XXX/X, K., 29. E. D., bytom D. XXX/X, K., 30.
Z. D., bytom D. XXX/X, K., 31. Ing. K. S., bytom E. XXX/XX, K., 32. B. D., bytom D. XXX/X, K., 33. B.
D., bytom Z. H. XXXX/XX, Z., 34. Z. D., bytom N. XXX, 35. Bc. B. O., bytom S. XXX/XX, K., 36. Q. R.,

bytom U. L. XXXX/XX, U., 37. N. R., bytom U. L. XXXX/XX, U., 38. A. Q., bytom D. XXX/X, K., 39. Mgr.
Z. Q., bytom D. XXX/X, K., 40. F. C., bytom S. A. XXXX/XX, K., 41. N. S., bytom D. XXX/X, K., 42. Z.
S., bytom D. XXX/X, K., 43. Z. L., bytom L. H. XXXX/X, K., 44. RSDr. Z. Q., bytom D. XXX/X, K., 45.
Mgr. S. K., bytom B. XXXX/XX, K., 46. Mgr. R. K., bytom B. XXXX/XX, K., 47. D. U., bytom D. XXX/X,
K., 48. Z. N., bytom F. XXXX/XX, C. Z., 49. N. Z., bytom D. XXX/X, K., 50. R. S., bytom D. XXX, K., 51.
C. E., bytom N. S. XXXX/XX, K., 52. Službyt, spol. s.r.o., IČO: 34 101 772, so sídlom Hviezdoslavova
473, Senica, zastúpení splnomocnencom: Advokátska kancelária Kurucová, s.r.o., IČO: 36 271 268, so

sídlom Hurbanova 486/2, Senica, o zaplatenie 11.950 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 9C 65/2012-274 zo dňa 26.7.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní m a j ú n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (prvý výrok) a
žalovaným priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).

2. Napadnutý rozsudkom súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 2 ods. 6, § 3 ods. 2, § 13 ods. 1, §
19 ods. 1, 2, § 23 ods. 1, 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 100
ods. 1, § 101, § 11, § 123, § 139 ods. 1, § 151n ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §34 ods. 3, § 4b ods. 1, § 6 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon),
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca bol v období od 9.3.2009 do 9.3.2012,
za ktoré žiada zaplatiť odplatu za právo zodpovedajúce vecnému bremenu a vydanie bezdôvodného
obohatenia, vlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území K. zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXX
ako parc. č. 3085/1, 3086/2, 3091, 3091/3. Žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi bytového domu
súp. č. XXX, nachádzajúceho sa v katastrálnom území K., zapísaného na Liste vlastníctva č. XXXX,

pričom uvedená stavba žalovaných je postavená aj na pozemkoch žalobcu, konkrétne na parc. č.
3085/1 a parc. č. 3086/2 a okrem toho žalovaní v súvislosti s využívaním predmetnej stavby fakticky
využívajú aj pozemky žalobcu, a to parc. č. 3091/2 a parc. č. 3091/3 bez toho, aby žalobcovi platili
akúkoľvek odplatu. Podľa Listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie K. je na pôvodných parc. č.
3084, 3085, 3086, na ktorých je bytový dom postavený, zriadené vecné bremeno v prospech vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome, ktoré je vyznačené geometrickým plánom č. 30843061-15/97.

Toto vecné bremeno bolo zriadené priamo zo zákona pri prevode vlastníctva bytov v roku 1997, kedy
byty odpredávalo Mesto Senica, vzniklo od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov, teda dňom 1.9.1993, jedná sa o vecné bremeno „in rem" (k veci) a vzťahuje sa
na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Vecné bremeno k
pozemkomparc.č.3085/1a3086/2takvsúlades§23ods.5zákonač.182/1993Z.z.ovlastníctvebytov

a nebytových priestorov, podľa ktorého, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Časť parc. č.
3091/2 tvorí priľahlý pozemok, ktorý slúži ako prístup do jednotlivých vchodov a zvyšná časť parcely
je miestna komunikácia a verejná zeleň. Parc. č. 3091/3 sa nachádza za bytovým domom súp. č. XXX
a využívajú ju všetci obyvatelia ako miestnu komunikáciu a verejnú zeleň. Parcely č. 3091/2 a 3091/3

sú sčasti vyasfaltované a sčasti zatrávnené, nie sú oplotené, komunikácia je využívaná všetkými, je
voľne prístupná pre širokú verejnosť, túto komunikáciu využívajú aj technické služby, obslužný personál
a zásobovanie predajní. Žalovaní vzniesli námietku premlčania, keďže odplatu za zriadenie vecného
bremena bolo možné uplatniť len v 3 ročnej premlčacej lehote odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, t. j. od 1.9.1993, a táto márne uplynula

dňa 1.9.1996.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že k pozemkom parc. č. 3085/1 a 3086/2, na ktorých je
postavený bytový dom, vzniklo zo zákona vecné bremeno s účinnosťou od 1.9.1993. Žalovaní majú teda
legitímnu možnosť užívať dané pozemky z titulu zákonného vecného bremena a v spojitosti s týmito

pozemkami sú vylúčené akékoľvek nároky z bezdôvodného obohatenia. Vlastníkovi pozemkov vzniklo
majetkové právo na náhradu za užívanie pozemku z titulu vecného bremena, mohlo sa však relevantne
uplatniť ako jednorazová náhrada. Z hľadiska plynutia času je preto relevantný deň, keď sa toto právo
mohlo vykonať po prvý raz, t. j. na druhý deň po nadobudnutí účinnosti zákonnej právnej úpravy o
zriadení vecného bremena (§ 23 ods. 5 zákon o vlastníctve bytov). Premlčacia lehota tak uplynula dňa

1.9.1996. Nie je právne relevantným tvrdenie žalobcu, že jeho právna predchodkyňa bola ako vlastníčka
definitívne zapísaná v katastri nehnuteľností až v roku 2003, nakoľko ku dňu účinnosti vyššie uvedenej
zákonnej úpravy bol vlastníkom predmetných nehnuteľností iný subjekt a tomuto prináležalo uplatniť si
právo na náhradu. Nie je tiež právne relevantnou skutočnosť, že žalobca nadobudol vlastnícke právo
k predmetným pozemkom až v roku 2010, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v

osobe veriteľa alebo dlžníka.
Čo sa týka pozemkov parc. č. 3091/2 a 3091/3 v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov ide o priľahlé pozemky pred a za bytovým domom, ktoré slúžia jednak na
prístup do jednotlivých vchodov bytového domu, jednak sa na nich nachádza miestna komunikácia a
zeleň, ktorú udržiava Mesto Senica sčasti sú vyasfaltované a sčasti zatrávnené, pričom o zeleň sa

stará Mesto Senica, komunikácia je využívaná všetkými obyvateľmi mesta, je voľne prístupná, využívajú
ju aj technické služby, obslužný personál a zásobovanie predajní. Na pozemky parc. č. 3091/2 a
3091/3 sa teda rovnako vzťahuje režim zákonného vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ako je tomu v prípade pozemkov zastavaných
bytovým domom. Obdobne by vlastníkovi takýchto pozemkov patrila primeraná finančná náhrada za

zariadené vecné bremeno, ktorú však bolo možné uplatniť len v 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe
a tá márne uplynula dňom 1.9.1996. Súd prvej inštancie dodal, že miestne komunikácie nachádzajúce
sa na pozemku žalobcu sú zo zákona vo vlastníctve obce (v danom prípade Mesta Senica) a smie ich
užívať každý. Pokiaľ aj je užívanie vymedzených úsekov pozemnej komunikácie spoplatnené, tak lenna základe a v medziach zákona (mýto, diaľničná známka). V prípade pozemku zarasteného verejnou
zeleňou obhospodarovanej mestom nie sú žalovaní pasívne vecne legitimovaným subjektom.
Vzhľadom na vyššie uvedené s prihliadnutím k námietke premlčania vznesenej žalovanými rozhodol

súd prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

5. Súd prvej inštancie priznal plne úspešnému žalovaným právo na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalobca z dôvodov
podľa ustanovení § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesporným bolo, že stavba
bytového domu žalovaných je postavená aj na pozemkoch žalobcu parc. č. 3085/1 vo výmere 27
m2, zastavané plochy a nádvoria a parc. č. 3086/2 vo výmere 164 m2, zastavané plochy a nádvoria.

Okrem toho žalovaní v súvislosti s využívaním predmetnej stavby fakticky využívajú aj pozemky
žalobcu parc. č. 3091/2 vo výmere 293 m2, ostatné plochy a parc. č. 3091/3 vo výmere 379 m2,
ostatné plochy. Žalovaní tak v relevantnom období využívali pozemky žalobcu ako jedinú možnosť
prístupu do nehnuteľnosti v ich spoluvlastníctve a na parkovanie motorových vozidiel a žalobca nemohol
fakticky svoje pozemky vôbec využívať, naopak platil za ne daň z nehnuteľností. Súd prvej inštancie

zamietol žalobu prakticky výlučne s poukazom na kontroverzné a odbornou verejnosťou spochybňované
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 41/2011, ktoré však navyše rozhodovalo zásadne iný
prípad a na základe iných skutkových okolností. Súd prvej inštancie sa nijako nezaoberal do dôsledkov
zisteným skutkovým stavom v konkrétnom prípade, najmä okolnosťami obmedzenia vlastníckeho práva
a nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcom a už vôbec nie judikatúrou citovanou žalobcom, vrátane

rozhodnutí ústavných súdov v súvislosti s otázkou ochrany vlastníctva a neprihliadania na námietku
premlčania. Súd nijako nezohľadnil, že bytový dom, v ktorom žalovaní vlastnia byty, je postavený
iba na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu a podstatnú časť využívajú na parkovanie svojich vozidiel,
prístup k ich bytom a okolitú zeleň. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
sa týka výlučne pozemkov zastavaných stavbou. Záver súdu prvej inštancie o výlučne jednorazovej

kompenzácii za vecné bremeno nijako priamo nevyplýva zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov a je v rozpore ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj ustálenou súdnou
praxou.OpakovanéposkytovanieodplatyzavecnébremenopriamopredpokladáajObčianskyzákonník
v ustanovení § 151p odsek 3 druhá veta. Súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil extenzívnym
výkladom inštitútu priľahlé pozemky. Priľahlé pozemky definuje zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov iba nepriamo v ustanovení § 2 odsek 6 cez definíciu spoločných
častí domu a príslušenstva domu. V konaní však nebolo nijako preukázané, že na pozemkoch
žalobcu by sa nachádzali nejaké spoločné časti alebo príslušenstvo domu, pozemky sú bez stavieb
a neoplotené. Pozemky nezastavané stavbou predmetného bytového domu nemajú a nemôžu mať
charakter priľahlého pozemku v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov. Výklad inštitútu priľahlých pozemkov zo strany súdu prvej inštancie považuje za nesprávny
a extenzívny a nemá oporu v zákone. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že v súvislosti s využívaním
predmetnej stavby fakticky využívajú žalovaní aj pozemky žalobcu parc. č. 3091/2 vo výmere 293 m2,
ostatné plochy a parc. č. 3091/3 vo výmere 379 m2, ostatné plochy. Tieto pozemky pritom slúžia na
prístup do stavby, na časti pozemkov časti dokonca parkujú motorové vozidlá žalovaných a pozemky

žalovanívyužívajúpozemkyakopriľahlúzeleň.Vzhľadomnapolohupozemkovjezrejmé,žebezvyužitia
pozemkov žalobcu sa žalovaní ani nemôžu dostať do stavby. Predmetná komunikácia slúži výlučne
pre potreby konkrétneho bloku a má charakter účelovej komunikácie, ktorá môže byť v zmysle zákona
vo vlastníctve akéhokoľvek právneho subjektu. Závery súdu prvej inštancie o využívaní pozemkov
širokou verejnosť tak považuje za nesprávne a za rozpore so skutočnosťou. Za zásadne nesprávne

považuje žalobca výklad zákona o začiatku premlčacej doby, podľa ktorého by žalobca, ani jeho právna
predchodkyňa, nikdy nemohli požadovať náhradu za zriadenie vecného bremena. Ak by súd prvej
inštancie dôsledne vyvodil dôsledky zo skutkových zistení, ukázala by sa nesprávnosť jeho právneho
posúdenia a absencia požiadavky na spravodlivosť a úctu k právam sporových strán. Postoj žalovaných,
vrátane vnesenia námietky premlčania nie je v súlade s dobrými mravmi a súd by nemal na ňu prihliadať.

V tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobca ako vlastník je povinný platiť daň z nehnuteľností bez
toho, aby mal z pozemkov akýkoľvek výnos, žalovaní nemajú záujem na odkúpení pozemkov, aktuálna
situácia im zjavne vyhovuje, bezplatne užívajú cudziu vec bez akejkoľvek dohody so žalobcom a žalobca
je vylúčený z užívania pozemkov a z akýchkoľvek výnosov z nich a zostalo mu iba holé vlastníctvo.Žalovaní sa fakticky užívaním pozemkov žalobcu parc. č. 3091/2, 3091/3 na úkor žalobcu bezdôvodne
obohacujú, k týmto pozemkom nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobca poukázala
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/154/2013, nález Ústavného súdu SR sp. zn.

II. ÚS 31/04.
Za neprávny a nespravodlivý považuje žalobca aj výrok o náhrade trov konania. Ak by sa aj súd
prvej inštancie nestotožnil s argumentáciou žalobcu a pristúpil by na formalistické chápanie práva, súd
mal prihliadnuť na okolnosti konkrétneho prípadu a elementárne pravidlá slušnosti, spravodlivosti a
dobrých mravov. Je zrejmé, že žalovaní užívajú cudzie pozemky bezodplatne, nemajú nijaký záujem

na usporiadaní vlastníctva k nim a podľa názoru súdu prvej inštancie im ani nemôže nikdy vzniknúť
povinnosť platiť náhradu za takéto užívanie. V konaní zástupca žalovaných opakovane spochybňoval
vlastnícke právo žalobcu k pozemkom aj napriek predloženým listom vlastníctva, podával vyjadrenia, na
ktoré nebol vyzvaný súdom a ktoré nesmerovali k podstate sporu a uplatneného nároku, právne služby
neposkytoval účelne a hospodárne a zámerne nepredlžoval súdny spor. Ak by aj súd dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, tak podľa žalobcu zodpovedá zásadám spravodlivosti a dobrých mravov a

slušnosti rozhodnúť o trovách konaniach tak, že by súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na ich
náhradu.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alternatívne aby zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsah vyhovie.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní. Vo vyjadrení uviedli, že súd prvej inštancie vykonal
všetky navrhované dôkazy, náležite zistil skutkový stav veci, oboznámil sa s rozhodnutiami, na ktoré
v konaní poukázali strany sporu a správne právne vec posúdil. Žalobca vo svojom odvolaní opätovne
poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré uvádza vo všetkých vyjadreniach a s ktorými sa už súd prvej
inštancie oboznámil a vyhodnotil ich. Právo na odplatu za zriadenie vecného bremena zo zákona je

premlčané, nakoľko ho bolo možné uplatniť len v 3 ročnej lehote odo dňa nadobudnutia účinnosti
zákona č. 182/1993 Z. z.. Žalobca nie je aktívne legitimovaný, nakoľko nárok na finančnú náhradu
za zriadenie vecného bremena mal len vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil
v čase vzniku vecného bremena k 1.9.1993 a svoj nárok mohol uplatniť len v lehote 3 rokov. Čo sa
týka priľahlých pozemkov parc. č. 3091/2, parc. č. 3091/3, sú to ostatné plochy a jednoznačne bolo

preukázané, že tieto užíva Mesto Senica a jeho občania a sám žalobca si je vedomý, že pasívne
legitimovaným malo byť Mesto Senica. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal dôvodnosť
svojej žaloby a nie je možné tvrdiť, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi.
Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/81/2009, 3Co/146/2008, 1Co/114/2012,
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2012, 16Co/383/2012. Ďalej uviedli, že na obranu a

úspešné uplatňovanie svojho práva si všetci žalovaní zvolili zástupcu, ktorý efektívne, zákonne, účelne a
hospodárne hájil ich záujmy, všetky právne úkony vykonal, aby čo najlepšie bránil práva svojich klientov
a neboli vykonané bezdôvodne. To, že žalobca nebol v spore úspešný, nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobca žaloval všetkých vlastníkov bytového domu súp. č. XXX, hoci mal vedieť, keďže bol
právne zastúpený, že v obdobných sporoch neboli žalobcovia úspešní. Žalobca taktiež vedel, že priľahlé

pozemky užíva Mesto Senica, ktoré je pasívne legitimované. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. K vyjadreniu žalovaných k odvolaniu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení zopakoval skutočnosti uvedené
v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Zotrval na požiadavke, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby zmenil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsah vyhovie.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporovéhoporiadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového

poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods.
3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

11. Podanou žalobou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu spoločne a
nerozdielne sumu 11.950 eur s úrokom z omeškania vo výške 10,00 % ročne zo sumy 11.950 eur od
9.3.2009 do zaplatenia titulom náhrady za zákonné vecné bremeno a titulom bezdôvodného obohatenia.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec
správne právne posúdil.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového

poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

13. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného

dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

14. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom, v žalobe žalobca sa domáha zaplatenia
náhrady za vecné bremeno, ktoré vzniklo priamo zo zákona v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov") k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území K., zapísaným na Liste vlastníctva č. XXXX
ako parcela č. 3085/1 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 27 m2, parcela č. 3086/2 - zastavané
plochy a nádvoria, vo výmere 164 m2 a zaplatenia bezdôvodného obohatenia za užívanie bez právneho
dôvodu nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území K., zapísaných na Liste vlastníctva č.

XXXX ako parcela č. 3091/2 - ostatné plochy, vo výmere 293 m2, parcela č. 3091/3 - ostatné plochy,
vo výmere 164 m2 za obdobie od 9.3.2009 do 9.3.2012, pričom v uvedenom období bol žalobca
výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Na parcelách č. 3085/1, č. 3086/2 sa nachádza bytový
dom súpisné číslo XXX zapísaný na Liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie K., pričom
vlastníkmi bytov v uvedenom bytovom dome sú žalovaní. Na Liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne

územie je zapísané vecné bremeno k pozemkom parcela č. 3084, 3085, 3086, zast. pl., 673 m2, v
prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ktoré je vyznačené geometrickým plánom
č. 30743061-15/97. Žalovaní nesúhlasili so žalobou a vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu vzniesli
námietku premlčania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac, že náhrada za vecné bremeno k
parcelám č. 3085/1, č. 3086/2 je náhradou jednorazovou a nárok na jej zaplatenie je premlčaný, pričom

premlčacia doba uplynula dňa 1.9.1996. Vo vzťahu k parcelám č. 3091/2, č. 3091/3 súd prvej inštancie
konštatoval, že jednak ide o priľahlé pozemky slúžiace na prístup k bytovému domu, jednak sa na nich
nachádza miestna komunikácia využívaná obyvateľmi mesta a zeleň, o ktorú sa stará Mesto Senica, a
preto sa na ne rovnako vzťahuje režim zákonného vecného bremena v zmysle ustanovenia § 23 ods.
5 zákona o vlastníctve bytov a v prípade ich časti zarastenej verejnou zeleňou nie sú žalovaní pasívne

vecne legitimovaní.

15. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie právneho názoru súdu prvej inštancie,
že náhrada za zriadenie vecného bremena v zmysle ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytovje jednorazová kompenzácia. Základná právna otázka tohto sporu spočíva v tom, či uplatnený nárok
žalobcu je potrebné považovať za nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za
konkrétne vymedzené obdobie (od 9.3.2009 do 9.3.2012), alebo za nárok na jednorazovú náhradu za

vecné bremeno, ktoré podlieha premlčaniu tak, ako to uzavrel súd prvej inštancie.

16. Podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká
k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

17. Uvedené ustanovenie je jedným z tých, ktoré v zmysle ustanovenia § 151o Občianskeho zákonníka
konkretizuje možnosti zriadenia vecného bremena zo zákona. Zákonodarca ustanovením § 23 ods. 5
zákona o vlastníctve bytov v podstate riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom
bytov v bytovom dome takým spôsobom, že zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno,
ktorého obsahom bolo a je právo spoluužívania zastavaného pozemku v rozsahu zodpovedajúcemu
veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu.

18. Zákon o vlastníctve bytov neobsahuje bližšiu úpravu, ktorá by riešila náhradu za zriadenie vecného
bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 23 ods. 5. V tejto súvislosti však treba mať
na zreteli to, že vecné bremená zriaďované na základe zákona majú špecifický režim upravený
verejnoprávnymipredpismi,naktorýchzákladebolizriadené.Ajkeďmajúnespornýverejnoprávnyprvok

daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú významný prvok
súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka
veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné
bremená zriaďované zo zákona tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých vznikajú, ich
aj týmto pojmom označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď citovaným ustanovením § 23 ods. 5

zákona o vlastníctve bytov bolo zriadené vecné bremeno. Režim vecných bremien zriaďovaných zo
zákona nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou
úpravouprávnychpredpisov,ktoréupravujúčinnosti,krealizáciiktorýchvznikli.Špeciálnaprávnaúprava
však nie je komplexnou, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných
bremenách. Ak špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce

sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom, takáto situácia je riešiteľná aj s
využitím čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Podľa tohto článku možno obmedziť vlastnícke
právo len za náhradu. Pritom platí zásada, že jednotlivé ustanovenia Listiny základných práv a slobôd
sú bezprostredne platným právom a práv v nich obsiahnutých sa možno domáhať priamo s odkazom na
ich znenie. Výnimkou sú len základné práva, ktoré Listina základných práv a slobôd vymenováva v čl.

41 ods. 1 pomocou odkazov na konkrétne články Listiny základných práv a slobôd. Pri týchto výnimkách
je stanovené, že príslušných práv sa možno domáhať len v medziach zákona, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú. To a contrario znamená, že všetkých ostatných práv sa možno domáhať priamo a zákon
nemôže prekročiť medze, ktoré sú stanovené v Listine základných práv a slobôd. Pretože právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nie je uvedené medzi výnimkami, môže sa dotknutý vlastník

dovolávať práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a
slobôd bez toho, aby bolo nevyhnutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom
nižšej právnej sily.

19. V konkrétnom prejednávanom prípade sa súd prvej inštancie vysporiadal náležitým spôsobom

s otázkou, prečo nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu z titulu náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva za presne vymedzené časové obdobie, ale jeho nárok vyhodnotil ako právo na
zaplatenieprimeranejjednorazovejnáhradyzavecnébremenovzmysleustanovenia§23ods.5zákona
o vlastníctve bytov, podľa ktorého, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

20. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že v danom prípade sa jedná
o nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, avšak ide o jednorazovú náhradu, na ktorú
vznikol nárok už vlastníkovi predchádzajúcemu žalobcovi, a tento nárok prevodom vlastníckeho práva
na žalobcu neprešiel. Tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý

túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda za účinnosti zákona o vlastníctve
bytov. Išlo o pohľadávku, ktorú mohol žalobca nadobudnúť len jej postúpením na neho. Ak sa tak
nestalo, prevodom vlastníckeho práva nezískal pohľadávku na jednorazovú náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva, ktorú mal predchádzajúci vlastník. Odvolací súd tento záver o jednorazovej náhradeodôvodňuje tým, že z charakteru vecného bremena v danom prípade vyplýva, že toto má charakter
vyvlastnenia, a teda aj náhrada v takomto prípade má byť jednorazová. Taktiež má za to, že ak ide o
časovo neobmedzené vecné bremeno, má sa poskytnúť jednorazová náhrada a v prípade, že ide o

vecné bremeno časovo obmedzené (časovo obmedzené sú iba vecné bremená, ktorým zodpovedajú
práva viazané na určitú konkrétnu osobu, ktoré zanikajú najneskoršie smrťou oprávneného), v takomto
prípade náhrada za takéto vecné bremeno má zodpovedať opakujúcemu sa plneniu. V danom prípade
všaknejdeovecnébremenočasovoobmedzené,apretoodvolacísúddospelkhoreuvedenémuzáveru.
Žalobcovi vzhľadom na zriadené zákonné vecné bremeno tak nie je možné priznať náhradu vyčíslenú

ako opakujúcu dávku alebo plnenie.

21. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/154/2012
zo dňa 28.5.2012, tak závery z neho vyplývajúce sú pre danú vec nepoužiteľné. Uvedené rozhodnutie
vychádza z inej skutkovej situácie, nakoľko sa týka usporiadania právnych pomerov k pozemkom v
zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov

pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní poukázal aj na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17.12.2004 požadujúc výklad zákona, ktorý by jeho vlastnícke
právo garantoval v prípade medzery v právnej úprave. K uvedenému odvolací súd uvádza, že vzťah
vlastníka pozemku a vlastníka stavby je upravený ustanovením § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov

a takto zvolená koncepcia úpravy ich vzťahu zákonným vecným bremenom sa uskutoční finančným
vyrovnaním práv a povinností vyplývajúcich z obsahu právneho vzťahu založeného týmto zákonom,
pričom finančná náhrada je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, teda
nemožno hovoriť o medzerách v právnej úprave.

22.Kuvedenémuodvolacísúdeštepoznamenáva,žesúdnapraxvyššíchsúdovvobdobnýchprípadoch
opakovane vyslovila vyššie uvedený právny názor, že v prípade zriadenia vecného bremena v zmysle §
23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov prichádza do úvahy výlučne náhrada za vznik vecného bremena
v jednorazovej forme (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/30/2009 zo
dňa 4.11.2009, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/16/2014 zo dňa 14.10.2014, rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/383/2012 zo dňa 20.12.2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 23Co/12/2015 zo dňa 27.4.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/210/2014 zo dňa 29.6.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/269/2012
zo dňa 8.11.2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/168/2014 zo dňa 29.5.2014).

23. Správnosť záverov preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie je rovnako možné vyvodiť aj
z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.4.2016, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že náhrada za vzniknuté vecné bremeno ex lege v zmysle § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je jednorazová a nepatrí vlastníkovi právo na
nijakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, a to bez ohľadu na to, či

táto náhrada bola alebo nebola uplatnená, alebo vyplatená pôvodnému vlastníkovi. Identickú „dovolaciu
otázku" už riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Cdo 26/2014 zo dňa 24.3.2015,
v ktorom uviedol, že je správny názor, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazovou
náhradou a neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto
záveru, pričom poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3.5.2012, v ktorom

ústavný súd vyslovil názor, že považuje takýto záver za „ústavne udržateľný."

24. Aj keby tento uplatnený nárok bol posúdený ako celok, teda ako jednorazová finančná náhrada,
takáto finančná náhrada môže byť uplatnená len za vznik vecného bremena, ku dňu vzniku vecného
bremena a len v prospech vlastníka pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného

bremena.Pokiaľsúdprvejinštancieprihliadolnanámietkupremlčaniavznesenúžalovanýmiapovažoval
nárok žalobcu za premlčaný, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že žalobca by mohol uplatňovať
len nárok na jednorazovú finančnú náhradu s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd, táto jednorazová finančná náhrada by však patrila len tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom
vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, čo žalobca nie je, teda

ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom takýto
nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v zmysle ustanovenia § 101 Občianskeho
zákonníka.25. Vlastník pozemku, ktorému bolo zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného
bremena, má tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým, že tento nárok je peňažnou
pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo a nie ako vecné právo, premlčuje. V tomto konaní vzťah

vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol vyriešený ustanovením § 23 ods. 5 zákona
o vlastníctve bytov. Po takejto úprave mal vlastník pozemku ku dňu účinnosti zákona o vlastníctve
bytov možnosť domáhať sa náhrady za zriadenie vecného bremena. Tento nárok na peňažnú náhradu
podlieha režimu premlčania, ako už bolo konštatované vyššie. Aplikácii inštitútu premlčania nebránia
ani ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, ani Listiny základných práv a slobôd. Z dôvodu deficitu

právnej úpravy mohol vlastník pozemku o takúto peňažnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva
požiadať už od účinnosti zákona (zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov),
ktorý vecné bremeno zriadil. Preto prvým dňom na uplatnenie náhrady za takýto zásah bol deň účinnosti
zákona o vlastníctve bytov, ktorý je zároveň podľa Občianskeho zákonníka dňom, kedy sa právo mohlo
na súde uplatniť po prvýkrát (§ 101 Občianskeho zákonníka). Právo sa teda dalo uplatniť hneď v prvý
deň účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda dňa 1.9.1993 a trojročná všeobecná premlčacia doba

márne uplynula dňa 1.9.1996.

26. Tieto právne závery, na ktorých stavia odvolací súd, boli už predmetom posudzovania Ústavným
súdom Slovenskej republiky (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008 z
22.4.2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý sťažnosť rozhodnutím č. III. ÚS

13/2010-24 zo dňa 20.12.010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 18Co/10/2011 z 27.6.2011 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý sťažnosť
rozhodnutím č. I. ÚS 1/2012-17 zo dňa 11.1.2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú), preto nie je
dôvod, aby sa odvolací súd od takýchto právnych záverov odchýlil.

27. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že postoj žalovaných vrátane vznesenia námietky premlčania
nie je v súlade s dobrými mravmi, keďže on ako vlastník je povinný platiť daň z nehnuteľnosti bez
toho, aby mal z pozemkov akýkoľvek výnos, žalovaní nemajú záujem na odkúpení pozemkov, bezplatne
využívajú cudziu vec bez akejkoľvek dohody s ním a jemu zostalo iba holé vlastníctvo.

28.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

29. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon inak

právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo
všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť

namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za
právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich

mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi
treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen
osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V
rozsudku sp. zn. 3 Cdo 49/1996 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že ustanovenie § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob
aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných
pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

31. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011-14 zo dňa 20.4.2011

vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť
však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohtopráva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže
o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a
voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre

posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby.

32. Z vyššie uvedených dôvodov vedúcich k záveru o neopodstatnenosti nároku žalobcu a z vyššie

uvedených teoretických východísk jednoznačne vyplýva, že postoj žalovaných vrátane nimi vznesenej
námietky premlčania nie v rozpore s dobrými mravmi. Vlastník, ktorý nehnuteľnosti vlastnil v čase vzniku
vecného bremena, bol povinný uplatniť si svoje práva na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného
bremena včas a keďže tak zrejme neurobil, bolo právom žalovaných vzniesť námietku premlčania.
Rovnako bolo a je právom žalovaných užívať pozemky, ku ktorým im zo zákona vzniklo vecné
bremeno. Inak by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp

„vigilantibus iura scripta sunt" (bdelým patrí právo), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a
výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a
predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva
bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním, môžu strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a pod.. Užívanie nehnuteľností, ku ktorým zo zákona vzniklo vecné bremeno a

vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaných je len uplatnením zákonom priznaného práva, čo
v žiadnom prípade nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, a to zvlášť za situácie, že toto konanie
žalovaných nebolo vyvolané s úmyslom poškodiť žalobcu. Vo vzťahu k výkonu práva v rozpore s dobrými
mravmi žalobca totiž neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný
zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalobcu (realizovaním

zákonného práva žalovaných) a k odopretiu výkonu jeho práv a právnej ochrany zaručenej mu platným
právnym poriadkom. Legitímna požiadavka uprednostnenia princípu spravodlivého vyriešenia prípadu
pred princípom právnej istoty z hľadiska výkonu práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi je viazaná
vždy na výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré pre objektívnu prekážku bránili oprávnenému
uplatniť si svoje práva, čo však nie je prejednávaný prípad.

33. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil pojem inštitút priľahlého pozemku
v zmysle zákona o vlastníctve bytov, je i tento odvolací argument nenáležitý. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku konštatoval, že systematickým výkladom zákona o vlastníctve bytov je možné
dospieť k záveru, že vecné bremeno dopadá aj na priľahlý pozemok, keďže ustanovenie § 23 zákona

o vlastníctve bytov komplexne reguluje práva k pozemku vrátane priľahlého pozemku, pričom poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 41/2011.

34. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov okrem spôsobu a podmienok
nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práv a povinností vlastníkov

bytových domov, bytov a nebytových priestorov a ich vzájomné vzťahy, upravuje aj práva vlastníkov
bytov a nebytových priestorov k pozemku. Vo svojich viacerých ustanoveniach (napr. v ustanovení §
2 ods. 6, § 5 ods. 1 písm. b), § 17 ods. 1, § 18a ods. 1 a § 23 ods. 1 veta prvá) rozlišuje medzi
pozemkom zastavaným domom (resp. pozemkom, na ktorom je dom postavený) a pozemkom patriacim
k domu, ktorý označuje tzv. legislatívnou skratkou ako priľahlý pozemok. V ustanovení § 23 ods. 5

zákona o bytoch týkajúceho sa vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu v prospech vlastníka
domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, však používa len termín pozemok. Odvolací súd považuje
za správny právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého pod pozemkom v zmysle ustanovenia
§ 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov treba rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom,
ale aj priľahlý pozemok. Pri výklade uvedeného ustanovenia treba vychádzať zo vzájomných súvislostí

všetkých ustanovení uvedeného zákona týkajúcich sa práv k pozemku, najmä však z výslovného
znenia ustanovenia § 23 ods. 1 prvá veta tohto zákona, ktoré s vlastníctvom bytu alebo nebytového
priestoru nerozlučne spája nielen spoluvlastníctvo k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj k
priľahlému pozemku. Nerozlučná spätosť spoluvlastníctva k priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu
alebo nebytového priestoru by nemohla byť zabezpečená, ak by sa nemožnosť zriadenia vecného

bremena netýkala priľahlého pozemku. Do úvahy treba brať aj účel priľahlého pozemku, ktorým je
umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov a nebytových priestorov v tomto dome, pretože sa
na ňom môže nachádzať príslušenstvo domu, ktorým sa rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä
oplotenia, prístrešky a oplotené nádvoria. Len všeobecný termín pozemok použitý v ustanovení § 23ods. 5 zákona o vlastníctve bytov nemôže viesť k vzniku pochybností, že pod pozemkom, ku ktorému
vzniklo účinnosťou tohto zákona právo zodpovedajúce vecnému bremenu, sa rozumie ako pozemok
zastavaný domom, tak i priľahlý pozemok. Je dôležité však zobrať do úvahy aj samotný účel priľahlého

pozemku, ktorý má umožniť riadne užívanie bytového domu, teda bytov a nebytových priestorov, môže
sa na ňom nachádzať príslušenstvo domu, a to záhrady, stavby, oplotenia a prístrešky a iné.

35.Vprejednávanejvecijezoskutkovýchzistenívyplývajúcichzvykonanéhodokazovaniazrejmé,žena
parcelách č. 3091/2, 3091/3 sa nachádza mestská komunikácia s chodníkmi patriaca vlastnícky Mestu

Senica a verejná zeleň, ktorú udržiava Mesto Senica, z časti sú vyasfaltované a z časti sú zatrávnené,
pričom uvedené parcely sú užívané aj (nie výlučne) žalovanými. V konaní nebolo preukázané (ani
žiadnou zo strán tvrdené), že by sa na týchto pozemkoch nachádzalo príslušenstvo bytového domu. Bez
pochybností však z vykonaného dokazovania vyplýva, že uvedené pozemky sú v katastri nehnuteľností
označené druhom pozemku ostatné plochy a spôsobom využitia pozemku ako pozemok, na ktorom je
okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné

a poľovnícke využívanie. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že komunikácia na nich nachádzajúca má
charakter účelovej komunikácie, toto jeho tvrdenie už bolo vyvrátené v konaní pred súdom prvej
inštancie, ako vyplynulo zo Správy Mesta Senica zo dňa 4.10.2016. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že
závery súdu prvej inštancie o ich využívaní verejnosťou sú v rozpore so skutočnosťou, aj táto odvolacia
argumentácia je nenáležitá. Sám žalobca aj v odvolaní uviedol, že uvedené pozemky môžu využívať a

využívajú takmer výlučne žalovaní (teda nielen žalovaní) a rovnako v konaní pred súdom prvej inštancie
neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že uvedené pozemky sú využívané výlučne žalovanými.
Z okolností preukázaných v preskúmavanom prípade možno vyvodiť len ten záver, že okruh užívateľov
týchto pozemkov nie je v absolútnej zhode s okruhom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
bytovom dome, ich účelové využitie je pre verejnosť, t. j. pre subjekty odlišné od užívateľov bytov v

predmetnom bytovom dome, pričom je nepochybné, že miestnu komunikáciu spolu s jej súčasťami (i
chodníkmi) a verejnú zeleň využívajú nielen obyvatelia bytového domu, ale aj iné subjekty, teda vopred
neobmedzenýokruhužívateľov,pričomtakýmtoužívanímtýchtopozemkovsiobec(MestoSenica)plnila
a naďalej plní svoje zákonné povinnosti (napr. § 4 ods. 3 písm. e), f), g), h) podľa zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení). V súvislosti s posúdením nároku žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy z titulu

bezdôvodnéhoobohateniazaužívanieparcielč.3091/2,3091/3pretosúdprvejinštanciesprávnežalobu
i v tejto časti zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaných.

36. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku, čo odôvodnil nutnosťou prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu a

elementárne pravidlá slušnosti, spravodlivosti a dobrých mravov.

37. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že v sporových konaniach sa pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Podľa tejto zásady súd
strane, ktorá mala v konaní úspech, prizná nárok na náhradu trov konania podľa jej pomeru úspechu v

konaní a to proti strane neúspešnej. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a
výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku
súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Kritériom
prepriznanienárokunanáhradutrovkonaniajetakmieraúspechuvoveci,ktorásazisťujetakužalobcu,
ako aj u žalovaných. Čím viac súd vyhovie žalobnému petitu, tým je väčšia miera úspechu u žalobcu;

naopak, čím je väčší rozsah, v ktorom súd žalobu zamietol, tým je väčšia miera úspechu u žalovaných.
Povinnosť priznať náhradu (účelne) vynaložených trov konania v plnom rozsahu úspešnej strane platí za
predpokladu, že súd nevyužije možnosť rozhodnúť v súlade s ustanovením § 257 Civilného sporového
poriadku.

38. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 11.950 eur
s príslušenstvom bola v celom rozsahu zamietnutá. Z toho vyplýva, že v konaní mali plný úspech vo
veci žalovaní, t. j. žalobný návrh a výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je vôbec zhodný a bolo
rozhodnuté v celom rozsahu v prospech žalovaných.

39. Odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok predstavuje ustanovenie § 257 Civilného sporového
poriadku, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia tohto ustanovenia
prichádzala do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trovkonania úspešnej strane, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov konania úspešnej strane celkom alebo sčasti neprizná. Pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym,

osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by
mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové
pomery strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli
k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod.. Žalobca však svoje
osobné, majetkové, zárobkové, či iné pomery odôvodňujúce výnimočnosť situácie, pre ktorú by bolo

možné aplikovať ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku (ani pred súdom prvej inštancie,
ani v odvolaní) neuviedol. Pokiaľ ide o okolnosti predchádzajúce vzniku sporu, ako aj týkajúce sa
vedenia sporu, žalovaní (ako z výsledku konania vo veci samej vyplýva) dôvodne odmietali zaplatiť
žalobcovi požadovanú sumu s príslušenstvom, aj v samotnom súdnom spore boli aktívni, vyjadrovali sa
k argumentom žalobcu v konaní riadne a včas. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v tejto posudzovanej
veci nevzhliadol dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku.

40. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu spochybňujúca nutnosť a účelnosť vynaložených trov
právneho zastúpenia žalovanými, pretože každá zo strán sporového konania má nepochybne právo
dať sa v konaní zastúpiť zástupcami na základe plnomocenstva (§ 28 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30.6.2016, aktuálne § 92 ods. 1 Civilného sporového poriadku účinného od

1.7.2016). Navyše predmetom odvolacieho prieskumu nie je a nemôže ani byť účelnosť vynaložených
trov právneho zastúpenia vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnej služby, keďže úprava náhrady
trov konania v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1.7.2016 upustila od doterajšej koncepcie v
Občianskom súdnom poriadku účinnom do 30.6.2016 rozhodovania o nároku i výške náhrady trov
konania spoločne, nakoľko o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd prvej inštancie bez návrhu,

a to sudca v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie a o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Žalobcom spochybňované vyčíslenie náhrady trov konania na sumu 74.000 eur je tak bezpredmetné,
keďže súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania,
nie o ich výške.

41. Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie vychádzajúc z tzv. zásady úspechu, keď žalovaným
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

42. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie.

43. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

44. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.45. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

46. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

47. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, vrátane vecne správneho
výroku o nároku na náhradu trov konania, potvrdil.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po

právoplatnom skončení veci.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).