Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. august 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117216616
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117216616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr.

Jozefa Mačeja a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: E. T., nar. XX.X.XXXX, t.č. ÚVTOS
a ÚVV Leopoldov, Leopoldov, Gucmanova 19/670, zastúpeného advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka,
adresa sídla Hlohovec, Pribinova 46, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Bratislava, Župné nám. 13, o 17.900 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 30. januára 2019 č.k. 19C/51/2017-43 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o
výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (výrok I.).

1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané:
Žalobca vykonáva trest odňatia slobody v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, kde mu bola v priebehu rokov
2012-2016 ústavom zabezpečená a poskytovaná odborná zdravotná starostlivosť v súlade s osobitnými
predpismi (najmä zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
zákonov v znení neskorších predpisov, a tiež Výnosom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
z 10. septembra 2008 č. 09812//2008-0L o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a
materiálno - technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení).

1.2.2 Vabsolútnychčíslachsižalobcažiadosťopredvedenienazubnéošetreniepodávalvpredmetnom
období od 28.8.2012 do 18.2.2014 priemere takmer každý 12 deň, pričom tento údaj sa ešte znižuje

ak sa zohľadní skutočnosť vyplývajúca z prípisu "Žiadosť o podanie informácie - odpoveď č. ÚVTOS
a ÚVV-3-32/13-2014 zo dňa 28.2.2014, podľa ktorej žalobca v období od 2.4.2013 do 9.9.2013 o
predvedenie na ošetrenie nežiadal. V rozhodnom období nebolo vyhovené každej žiadosti žalobcu o
predvedenie k zubárovi ústavu na ošetrenie.

1.2.3 V danej veci nebol medzi stranami sporný počet jednotlivých žiadostí žalobcu o ošetrenie, nebolo
sporné ani to, že žalobcovi bola v rozhodnom období poskytnutá zdravotná starostlivosť tak, ako to

uviedol žalovaný (žalobca bol zubným lekárom ústavu ošetrený dňa 4.12.2012, následne v roku 2013
3x - 2.4.2013, 24.9.2013, 19.11.2013; v roku 2014 5x, v roku 2015 v dňoch 10.8.2015 a 23.10.2015 a v
roku 2016 5x - 4.1.2016, 22.7.2016, 12.8.2016, 22.8.2016, 24.10.2016).1.2.4 V dňoch, v ktorých žalobca nebol na zubné ošetrenie v ústave prevedený boli uprednostnené
akútne a bolestivé prípady, resp. k jeho ošetreniu nedošlo z dôvodu naplnenia kapacitných možností v
rámci ordinačných hodín jedného pracovného dňa alebo čerpania dovolenky ošetrujúcim zubárom.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok žalobcu na náhradu škody podľa § 420 ods.1 O.z. (zákon č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 5 ods. 3 a § 31 ods. 1 ZoVTOS
(zákon č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov),
zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dodal, že takého konanie,
resp. nekonanie žalovaného - nepredvedenie na zubné ošetrenie na základe každej žiadosti žalobcu,
nemožno subsumovať pod nesprávny úradný postup tak, ako je definovaný v zákone č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď aby bolo možné určitý úradný
postup kvalifikovať ako nesprávny, musí byť vôbec nejaký postup, úkony pri činnosti orgánu verejnej

moci normatívne záväzne predpísaným. Musí teda byť zákonom, prípadne iným právnym predpisom
stanovené, aký postup sa považuje za správny, v súlade s pravidlami.

1.4 Súd prvej inštancie napokon dospel k záveru, že v danom prípade žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal porušenie povinnosti žalovaným, keď nepreukázal, ale ani neuviedol, akú právnu povinnosť

(zákonné ustanovenie, resp. iný právny predpis) žalovaný porušil tým, že ho nepredviedol na každé
zubné ošetrenie, ktoré požadoval. V zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone
trestu odňatia slobody, ,,odsúdený má právo na zdravotnú starostlivosť za podmienok ustanovených
osobitnými predpismi“ (zákon odkazuje napríklad na zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a zákon č.

355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov). Ani z týchto
osobitných zákonov nevyplýva, že žalovaný tým, že žalobcu nepredviedol na každé ním požadované
ošetrenie porušil zákonom, resp. iným právnym predpisom mu určenú právnu povinnosť. V konaní bolo
nepochybne preukázané, že v rozhodnom období (od 9.6.2015 do 17.10.2016) bol žalovaný predvedený
na zubné ošetrenie celkovo 6x, teda bola mu poskytnutá zdravotná starostlivosť.

1.5 Čo sa týka nevyhovenia žiadosti žalobcu o predvedenie na ošetrenie mimo ústav, podľa § 5
ods. 3 Zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody žalobca v konaní žiadnym spôsobom
nepreukázal a nenavrhol ani žiadny dôkaz na preukázanie skutočnosti, že jeho zdravotný stav vyžadoval
takú starostlivosť, ktorú nemožno poskytnúť v ústave, pričom súd je toho názoru, že posúdenie toho či

je možné požadovanú zdravotnú starostlivosť poskytnúť v ústave je plne v kompetencii ošetrujúceho
lekára a nie odsúdeného, teda jedine lekár môže doporučiť poskytnutie zdravotnej starostlivosti mimo
ústav v prípade, ak to zdravotný stav odsúdeného vyžaduje. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že dňa
2.4.2009 sa vo vybraných ústavoch uskutočnila návšteva Výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý v správe zverejnenej dňa 27.7.2009 jednoznačne

deklaroval, že v ústavoch je podstav lekárov, čo má za následok nedostatočnú kvalitu poskytovania
zdravotníckych služieb odsúdeným. Vzhľadom na dlhý časový odstup (5 rokov) do podania jeho žiadosti
o ošetrenie mimo ústav, nemožno mať za preukázané, že v čase keď žalobca žiadal o ošetrenie mimo
ústav (v roku 2014), z dôvodu nedostatočnej kvality poskytovania zdravotníckych služieb, nebolo možné
žalobcovi poskytnúť potrebnú zdravotnú starostlivosť v predmetnom ústave.

1.6 Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal splnenie základného predpokladu pre vznik zodpovednosti
za škodu - porušenie právnej povinnosti žalovaným, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.7 Súd nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom - znalecké dokazovanie znalcom z odboru

stomatológia za účelom preukázania poskytovania nezodpovedajúcej zdravotnej starostlivosti, ktorá je v
príčinnej súvislosti s ujmou spôsobenou žalobcovi, keď takýto dôkaz by bol vzhľadom na vyššie uvedené
- nepreukázanie porušenia akejkoľvek právnej povinnosti žalovaným, nadbytočným.

1.8 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v

rozsahu 100% (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. a vecne potrebou priznania plnej náhrady trov konania žalovanému
pre jeho plný úspech v spore.2.1 Rozsudok v celom rozsahu napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho
zmenu plným vyhovením žalobe žalobcu, viniac súd prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f)

a písm. h) C.s.p.).

2.2 Nesprávny je záver súdu prvej inštancie že, ak nie je postup ÚVTOS a ÚVV Leopoldov stanovených
zákonom, prípadne iným právnym predpisom, nemôže byť konanie, ktoré nie je takto normatívne
regulovanékvalifikovanéakonesprávnyúradnýpostup.Postup ÚVTOSaÚVVLeopoldov,ktorýžalobca

namieta je upravený podzákonnými normami a to § 14 III. (2) písm. w) a § 20 ods. 2 písm. a )
Zbierky rozkazov Generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a just. stráže, ročník 2012, rozkaz číslo 56 v
znení rozkazu generálneho riaditeľa číslo 6/2013 a 1/2014, ako aj pokynom riaditeľa ústavu ZIPS 2012,
konkrétne 4/2012 z 15.5. 2012 a 5/2012 z 1.6.2012, ktorý upravuje spôsob predvádzania odsúdených
do práce za účelom poskytnutia zdravotnej starostlivosti.

2.3 Zo skutkového stavu veci ako aj z podstaty celej veci jednoznačne vyplýva, že zdravotný stav
žalobcu si vyžadoval takú starostlivosť, ktorú nebolo možné poskytnúť v ústave, keďže lekár v ústave
mu s vybavením, ktorým disponoval nebol napriek pretrvávajúcim a neznesiteľným bolestiam (ktoré
bol žalobca dlhodobo nútený mierniť liekmi) schopný poskytnúť takú zdravotnú starostlivosť, ktorá by
bola spôsobilá ošetriť chrup žalobcu, ale v konečnom dôsledku bol za daného stavu schopný vykonať

len úkony k odstráneniu negatívnych dôsledkov spôsobených nedostatočným riešením zdravotných
komplikácií žalobcu v ústave a to extrakciou zubov. Žalobca trvá na tom, že ak by bol na základe jeho
opakovanej žiadosti predvedený na ošetrenie mimo ústavu, ku vzniku takéhoto nezvratného stavu by
nikdy nedošlo.

3. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

4. Odvolací súd v súlade s ustanovením § 382 C.s.p. vyzval sporové strany aby sa vyjadrili k možnému
použitiu ustanovenia § 3 ods.1 písm. d), § 9 ods.1 a § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli faktický použité

a podľa názoru odvolacieho súdu sú vzhľadom na uplatnené nároky žalobcu vo veci rozhodujúce.

5.1 Žalovaný sa k výzve podaním z 12.8.2019, doručeným odvolaciemu súdu dňa 12.8.2019 vyjadril
tak, že odkazuje na svoje písomné vyjadrenie sa k žalobe zo dňa 22.5.2018, ktorého sa v celom rozsahu
pridržiava.

5.2 Žalobca sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), a h) C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je (napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ako nároku na náhradu škody, hoc sa v
prejednávanej veci jednalo o nárok na nemajetkovú ujmu) vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p..

7. Predmetom konania na Okresnom súde Trnava pod spisovou značkou 19C 51/2017 je nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv žalobcu nesprávnym
úradným postupom ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, pri predvádzaní žalobcu na lekárske ošetrenie. Súd

prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol pre neunesenie bremena tvrdenia žalobcu, ktorý v žalobe
neuviedol akú právnu povinnosť žalovaný resp. ÚVTOS a ÚVV Leopoldov porušil a dôkazného
bremena žalobcu preukázať porušenie právnych povinností týmto subjektom. Vzhľadom na odvolaciu
argumentáciu žalobcu predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či súd prvej inštancie dospelvykonaným dokazovaním k správnym skutkovým zisteniam a následne ku správnemu záveru, že
žalobca nepreukázal opodstatnenosť jeho nároku uplatneného v tomto konaní a vec aj správne právne
posúdil -ženejestvujeprávnympredpisomstanovenýpostup ÚVVaÚVTOSLeopoldovpripredvádzaní

odsúdeného za účelom poskytnutia zdravotnej starostlivosti na zdravotnícke zariadenie.

8. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie uvedený v bode 1.2.1 až 1.2.4 nebol odvolateľom
spochybnený a preto bol pre odvolací súd pri jeho rozhodovaní v tejto veci záväzný (§ 383 C.s.p.).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie
rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

9.1 Podľa § 1 a § 2 ods.1 a 2 Pokynu číslo 5 riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a
Ústavu na výkon väzby v Leopoldove z 22.5.2012, účelom tohto pokynu je upraviť spôsob predvádzania
odsúdeného zaradeného do práce za účelom poskytnutia zdravotnej starostlivosti na zdravotnícke

zariadenie v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby v Leopoldove v
súlade so zákonom číslo 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov znení neskorších predpisov a RGR č. 6/2008 o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
obvineným a odsúdeným ako aj povinnosti jednotlivých príslušníkov zboru (§1). Odsúdený požiadal
o poskytnutie zdravotnej starostlivosti referenta režimu úseku režimovej činnosti oddelenia výkonu

trestu, ktorý ho zapíše do dokumentácie "Evidencia odsúdených predvedených na zdravotné ošetrenie",
pričom do poznámky vyznačí dôvod žiadosti o poskytnutie zdravotnej starostlivosti a informáciu o
pracovnom zaradení odsúdeného (§2 ods. 1). Referent režimu určený na predvádzanie odsúdeného
k lekárovi predloží dokumentáciu "Evidencia odsúdených predvedených na zdravotné ošetrenie“
do ambulancie zdravotníckeho zariadenia a následne podľa pokynov personálu zdravotníckeho

zariadenia predvádza odsúdených za účelom poskytnutia zdravotnej starostlivosti do ambulancie. O
poskytnutie zdravotnej starostlivosti odsúdenému vykoná personál zdravotníckeho zariadenia zápis do
dokumentácie "Evidencia odsúdených predvedených na zdravotné ošetrenie" (§2 ods. 2).

9.2 Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR (ústavný zákon číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky,

každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

9.3 Podľa § 3 ods. 1 písm. d) ZoZŠ (zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

9.4 Podľa § 9 ods. 1 ZoZŠ, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vykonať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb, za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok
postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone pôsobnosti podľa článku 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone pôsobnosti

podľa článku 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

9.5 Podľa § 17 ods. 1 a 2 ZoZŠ, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak (1). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

9.6 Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle článku
46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (článok 46
ods. 4 v spojení s článkom 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na

jeho uplatnenie (III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje vyššie citovaný ZoZŠ. Tento zákon v
ustanovení§17ods.1a2priznávapoškodeným,ktorýmvzniklaškodanesprávnymúradnýmpostupom,
právo na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy(nárok,ktorýbolžalobcomuplatnenýajvtomtokonaní)atozasúčasnéhosplneniadvochpodmienok:1),
žesamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaspôsobenú
ujmu a 2), že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť, napríklad formou verejného

ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne.

9.7 Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť,
vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie

a podobne. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom
stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého
individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu
súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať
zoskutkového stavu, na základe dokazovania, vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno

zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom
pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá
stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť zo
samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy

na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.

9.8 Nečinnosť orgánov verejnej moci či jeho nesprávny úradný postup v konaní nepochybne znamenajú
samé osebe pre poškodeného určitú nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti
preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých

oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmierenie tejto vzniknutej ujmy.
V tejto súvislosti je potrebné teda zdôrazniť, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez
ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy.

9.9 Nevyhnutnou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je
preukázanie vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je
existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma
už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok žalobcom tvrdený

negatívnynásledokdojehoosobnejintegrity.Preukázanievznikutakéhotonásledkuzaťažujepostihnutú
fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, kde došlo k nepriaznivému následku v
značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami.

10. V zmysle vyššie uvedeného, vzhľadom na predmet tohto konania, pre úspešnosť žaloby žalobcu

bolo nevyhnutné, aby žalobca v prvom rade uviedol (tvrdil) aké konkrétne povinnosti orgán verejnej
moci porušil (ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie), k porušeniu akých osobnostných práv
mu tvrdeným nesprávnym úradným postupom ÚVTOS a ÚVV Leopoldov (každým nepredvedením k
ošetreniu zubárovi a extrakciou dvoch zubov) došlo a zároveň na preukázanie týchto negatívnych
následkov v jeho osobnostnej integrite predložiť alebo označiť dôkazy preukazujúce hodnovernosť

takýchto jeho tvrdení a že prípadné samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak
(pre poriadok je potrebné dodať, že aj takéto tvrdenie malo byť obsahom samotnej žaloby). Z obsahu
žaloby a záverov vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca náležite tvrdil a preukázal
vznik konkrétnych nepriaznivých následkov v jeho osobnostnej sfére, ktoré mu mali v súvislosti s

tvrdeným nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenie o nemajetkovej ujme v
tomto smere tak zostalo v konaní dôkazne nepodložené, napriek tomu, že žalobcu v spore zaťažovalo
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z
ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu ÚVTOS a ÚVV Leopoldov
vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd

vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej
republiky (napríklad uznesenie spisovej značky IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť
na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií
pre určenie výšky, stíha výlučne poškodeného. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesomzodpovednosti účastníka konania za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, prejaví sa to
v jeho procesnom neúspechu. Označenie rozhodujúcej skutočnosti znamená prezentovanie okolností,
od ktorých žalobca v súdnom spore odvodzuje opodstatnenosť svojej žaloby a ich označenie má aj

procesnoprávne dôsledky.

11. Z obsahu žaloby a vyjadrení žalobcu je zrejmé, že žalobca nešpecifikuje aké negatívne následky v
jehoosobnostnejintegritenastalitvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupom ÚVTOSaÚVVLeopoldov,z
akýchdôvodovsamotnékonštatovanieprípadnéhoporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením,

vzhľadom na spôsobenú ujmu a dôvody, pre ktoré nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak.

12. Oboznámiac sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci
žalobca v priebehu konania ani len nepreukázal, že v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného
postupu mu bola spôsobená nemajetková ujma a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď
žalobu žalobcu ako nedôvodnú pre neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena - preukázania

opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku zamietol.

13. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 255 C.s.p. rozhodol i o náhrade
trov konania.

14.1 Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. C.s.p.) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania.

14.2 Onárokunanáhradutrovrozhodolodvolacísúdpodľaustanovení§369ods.1a§262ods.1C.s.p.

14.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

15. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).