Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/231/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106210592
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2106210592.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. D.
XX, T., proti žalovaným: 1/ XOZORES, s. r. o., so sídlom Hurbanova 986, Ilava, IČO: 46 122 818
(spoločnosť zrušená od 14.03.2013 a vymazaná dňa 14.06.2013), 2/ D. D., nar. XX.XX.XXXX, 3/ I. D.,
nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom W. č. XXX, obaja zastúpení splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária
LYSO & PARTNERS spol. s r. o., so sídlom Námestie Sv. Michala 30, Hlohovec, IČO: 36 862 347 a 4/ K.
Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. T. XXXX/XX, T., o určenie neplatnosti právnych úkonov a vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 12.

novembra 2014, č.k. 31C/47/2006-439, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia vlastníckeho práva p o t v r
d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa konanie voči žalovanému 1/ zastavil, konanie o
vzájomnom návrhu žalovaného 1/ proti žalobcovi zo dňa 01.07.2009 o zaplatenie istiny úveru v sume
16.995,29 eur spolu s úrokom 0,3% denne zo sumy 10.622,05 eur od 13.10.2005 do zaplatenia a
zmluvnej pokuty 0,1% denne zo sumy 531,10 eur od 13.09.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.11.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur

od 13.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.01.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.02.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.03.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.04.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.05.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.06.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.07.2006 do zaplatenia a zo sumy 531,10 eur
od 13.08.2006 do zaplatenia, zastavil, žalobu žalobcu proti žalovanému 4/ zamietol, súčasne určil, že
vlastníkom nehnuteľností: rodinného domu súpisné číslo XXX, ktorý je postavený na pozemku parc. č.
717/107 a pozemkov parc. č. 717/21 - orná pôda vo výmere 574 m2, parc. č. 717/107 - zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 576 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX v katastrálnom území W., je žalobca a
vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 80 písm. c), § 19, § 107 ods. 1, § 103, §
104 ods. 1, § 90 a § 96 O.s.p., ako aj § 19a ods. 2, § 20a ods. 2, § 39, § 153b ods. 1 a 2, §
553 ods. 1 a 2, § 553c ods. 2 a § 879j Občianskeho zákonníka. Súd konanie proti žalovanému 1/
zastavil vzhľadom na to, že žalobca podaním zo dňa 12.11.2013 zobral žalobu voči nemu späť s

odôvodnením, že žalovaný 1/ zanikol bez likvidácie a právneho nástupcu. S ohľadom na to súd konanie
voči nemu zastavil bez skúmania súhlasu žalovaného 1/, nakoľko právnická osoba zanikla (keby žalobca
nezobral žalobu voči žalovanému späť, súd by konanie zastavil z dôvodu zániku právnickej osoby).
Vzhľadom na to, že nebola splnená jedna zo základných podmienok konať s jedným z účastníkovkonania (žalovaným 1/), pričom sa jednalo o neodstrániteľný nedostatok - absencia spôsobilosti byť
účastníkom konania, preto súd nemohol pokračovať a konanie o vzájomnom návrhu žalovaného 1/
proti žalobcovi musel zastaviť. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že žalovaným je ten, koho žalobca

vo svojej žalobe za neho označil (bez ohľadu na to, či mu svedčí vecná legitimácia), t.j. účastníctvo je
pojmom procesným a nie hmotnoprávnym. Vecná legitimácia je ustanovením hmotnoprávnym a teda
nie je spojená s pojmom účastníctva. V prípade, že súd dospeje k záveru, že účastník konania nie
je nositeľom vecnej legitimácie, pôjde o nedostatok legitimácie, ktorá je hmotnoprávnym aspektom
a bude mať za následok zamietnutie žaloby z nedostatku vecnej legitimácie (nejde o dôvod pre

zastavenie konania). Súd vychádzal z toho, že nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 4/
nastal prevodom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, na žalovaných 2/ a 3/, keď nastala
situácia, že žalovaný 4/ nie je vlastníkom nehnuteľností. Preto podľa názoru súdu žalovaný 4/ nie
je subjektom, o ktorého vecnom práve sa v konaní jedná, nakoľko subjektmi práva už môžu byť iba
žalovaní 2/ a 3/, pretože predmetom konania je určenie vlastníckeho práva a účastníkmi konania sú tak
vlastníci zapísaní na liste vlastníctva a osoba, ktorá sa určenia vlastníckeho práva domáha (žalobca).

Žalovaný 4 tak nemá vecnú pasívnu legitimáciu, ktorú má iba ten, kto je nositeľom uplatnenej povinnosti
v konkrétnej veci. Z tohto dôvodu potom súd žalobu voči žalovanému 4/ zamietol. Súd si ako predbežnú
otázku musel vyriešiť platnosť, resp. neplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva (č.l.
11) bez ohľadu na to, či zmluva o úvere je platná alebo nie (porovnaj rozsudok Krajského súdu v
Trnave zo dňa 12.09.2012, sp. zn. 11Co/218/2011). Vychádzajúc z prechodných ustanovení § 879j

Občianskeho zákonníka (ne)platnosť uzavretej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
zo dňa 12.08.2005 bolo potrebné posudzovať podľa § 553 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení
platnom do 31.12.2007. Znenie § 553 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 bolo začlenené
do Občianskeho zákonníka až na základe novely vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. Podľa tohto
ustanovenia sa jedná o zabezpečovací prevod práva v tom prípade, ak dlžník prevedie na veriteľa

svoje právo (napríklad vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že bude splnený zabezpečený záväzok.
Zabezpečovacím prevodom práva tak dochádza (i keď podmienene) ku zmene v osobne nositeľa práva;
ak však hlavný záväzok bude splnený, obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný vzťah. Uzavretie zmluvy o
úvere je hlavným záväzkom vo vzťahu k uzavretej zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva zo dňa 12.08.2005, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k tomu, ak by žalobca ako dlžník

svoj zmluvný záväzok z uzatvorenej zmluvy riadne a včas nesplnil. Znamená to, že uzavretie zmluvy o
zabezpečovacom prevode má akcesorickú povahu vo vzťahu k uzavretému zmluvnému vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným 1/. Skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným 1 došlo dňa 12.08.2005 k
uzatvoreniu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka v znení
platnom do 31.12.2007 vyplýva zo znenia uzatvorenej zmluvy. Z čl. III. vyplýva, že dlžník ako vlastník

nehnuteľností označených v čl. I. zmluvy prevádza v prospech veriteľa vlastnícke právo k prevádzaným
nehnuteľnostiam. Z uvedeného článku predmetnej zmluvy vyplýva, že k prevodu vlastníckeho práva
z dlžníka na veriteľa podľa tohto dojednania došlo už momentom uzavretia tohto záväzku. Vlastnícke
právo nadobúdateľa - veriteľa (pôvodne žalovaného 1/) bolo podmienené dobou, na ktorú bol dojednaný
hlavný záväzok, t.j. do vrátenia úveru dlžníkom. V čl. VI zmluvy o zabezpečovacom prevode bola

dojednaná medzi účastníkmi rozväzovacia podmienka, že vlastnícke právo veriteľa bude trvať len po
určitú (v zmluve stanovenú) dobu a je ňou splatenie celého záväzku dlžníka voči veriteľovi. Ustanovenie
§ 553 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 neupravuje ďalšie podmienky,
ako by záväzok takéhoto charakteru (ako podobne u iných kogentných záväzkových vzťahov) mal
byť upravený (napríklad neupravuje predmet zabezpečovacieho prevodu, obsah záväzku a podobne).

Nesplnením si povinnosti dlžníka z hlavného záväzku, zabezpečovací prevod práva spĺňa uhradzovaciu
funkciu. Z toho vyplýva povinnosť pre účastníkov zmluvy upraviť v zmluve práva a povinnosti tak, aby
nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa majú strany (veriteľ a dlžník) z prevodu práva medzi sebou
vysporiadať. V danom prípade v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva absentuje
také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným (v dôsledku, že

dlžník riadne a včas záväzok nesplní), nadobúdateľovi (veriteľovi) síce vzniklo právo na plnohodnotné
nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, avšak
nie je zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku má byť zaistené vydanie tzv. hyperochy. Absencia
takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí podľa názoru súdu právny úkon neplatným. V dôsledku
absencie takéhoto dojednania medzi účastníkmi zmluvy to znamená, že pokiaľ žalovaný 1/ na základe

kúpnej zmluvy previedol vlastnícke právo k predmetu zabezpečovacieho prevodu na žalovaného 4/ za
dohodnutú kúpnu cenu k vyplateniu rozdielu medzi nevrátenou časťou úveru a speňaženou hodnotou
zabezpečovacieho prevodu práva nedošlo, keďže v zmluve takéto dojednanie absentovalo. Aj keď § 553
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 na rozdiel od iných konkrétnych hypotézpre zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka neuvádzalo výpočet zákonných náležitostí pri
uzatvorení zmluvy o prevode práva, je nepochybné, že ani pre platnosť tohto druhu zmlúv nemohlo
prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka.

Ďalej podľa názoru súdu dojednanie tzv. prepadnej klauzuly pri zabezpečovacom prevode práva nebolo
v súlade s právom ani pred doplnením Občianskeho zákonníka o dnešné ustanovenie § 553c ods.
2, ktoré je len výslovným deklarovaním v zákone toho, čo už predtým šlo dovodiť zo zmyslu a účelu
úpravy. S poukazom na vyššie uvedené potom dospel súd k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným 1/ a na základe

toho i k neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 4/ a žalovaným 4/ a
žalovanými 2/ a 3/, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný 1/ (FINANCREAL,
spol. s r. o.) sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, na základe čoho nemohol na žalovaného
4/ kúpnou zmluvou previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam (to isté platí o prevode
vlastníckeho práva medzi žalovaným 4/ a žalovanými 2/ a 3/). Na poslednom pojednávaní žalovaní
2/ a 3/ predložili súdu krycí list nákladov zo dňa 01.12.2013 a faktúru zo dňa 30.08.2007 tvrdiac,

že vykonaním opráv na nehnuteľnosti došlo k vytvoreniu novej stavby aj keď s rovnakým súpisným
číslom. Spracovanie cudzej veci predstavuje samostatný právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho
práva. Rozumejú sa ním prípady, keď sa z jednej veci vytvorí iná vec, ktorá sa líši od pôvodnej veci.
V prípade stavieb treba prihliadať na to, či spracovaním stavby vznikne celkom nová stavba odlišná
od pôvodnej (napr. zbúraním pôvodnej stavby a postavenie novej stavby hoci i na základoch pôvodnej

stavby) alebo ide len o nejakú dostavbu, prestavbu alebo opravu stavby. K stavbe nemožno nadobudnúť
vlastníctvo jej prepracovaním; nadobudnutie vlastníctva k „prepracovanej stavbe“ je možné, len ak
pôvodná stavba zanikla (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 05.11.2002, sp. zn.
22Cdo/761/2001). Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci (stavby) je
možné iba v prípadoch, kedy sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných

prvkov, ktoré stavbu charakterizujú, že sa touto činnosťou zhotoví nová nehnuteľná vec (stavba). Z
uvedeného vyplýva, že nemožno nadobudnúť vlastníctvo spracovaním len súčasti (podkrovia a pod.)
cudzej stavby (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/22/2005). V
prípade nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 135b Občianskeho zákonníka žalovaní 2/ a 3/ súdu
nepreukázali, žeby nehnuteľnosť prešla takou zásadnou prestavbou, že stratila svoj pôvodný charakter

a zo stavebnotechnického pohľadu by sa jednalo v podstate o nový dom. Z faktúry 011/S/2007 zo dňa
30.08.2007 vyplýva, že išlo o opravu rodinného domu a z krycieho listu vyplýva, že tento bol vystavený
v roku 2013 a rodinný dom prešiel rekonštrukciou (nebol zbúraný a nový dom postavený). Navyše z
výpovede žalovaného 2/ je zrejmé, že sám žalobca bol za ním a uviedol mu, že dom je jeho a nech
nerobí rekonštrukciu domu, tento však vzhľadom na to, že ho nepoznal, rekonštrukciu vykonal, t.j.

dobromyseľný nebol. Podľa názoru súdu tak nemohli žalovaní 2/ a 3/ nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnosti ani týmto spôsobom. Pokiaľ išlo o zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti súd uviedol, že
predpokladom úspešnosti určovacej žaloby (§ 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku) je existencia
naliehavého právneho záujmu. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude spravidla vtedy,
ak by bez tohto určenia žalobcovo právo bolo ohrozené alebo kde by bez tohto požadovaného určenia

sa stalo jeho právne postavenie neistým. V prípadoch, kedy požadované určenie existencie alebo
neexistencie práva, či právneho vzťahu medzi účastníkmi má charakter len prejudiciálnej otázky k inému
sporu medzi účastníkmi, nebude naliehavý právny záujem na takomto určení. Jedná sa o prípad, keď
prejudiciálnou otázkou vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu môže byť v určitých prípadoch platnosť,
resp. neplatnosť zmluvy, ktorou sa prevádza vlastnícke právo. Ak si súd môže súd otázku platnosti

či neplatnosti zmluvy posúdiť prejudiciálne, nemôže túto otázku pojať do výroku svojho rozhodnutia.
Možnožalovaťpriamonaurčenievlastníckehoprávažalobcustým,žesúdposúdiakootázkupredbežnú
(ne)platnosťzmluvy,apretonaliehavýprávnyzáujemnasamotnomurčeníplatnostičineplatnostizmluvy
daný nie je. Preto žalobu v tejto časti (o neplatnosť kúpnej zmluvy) súd musel zamietnuť. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p., nakoľko išlo o zložitejší prípad a nebolo s konečnou

platnosťou rozhodnuté ani o oslobodení žalobcu od platenia súdneho poplatku.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti určenia vlastníckeho práva žalobcu podali v zákonnej lehote
odvolanie žalovaní 2/ a 3/, ktorí navrhli rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221

ods. 1 písm. f) O.s.p. a tiež tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že rozhodnutie súdu nemusí byť totožné
s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametrezákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., t.j. súd v odôvodnení rozsudku okrem iného
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil a dbá pri tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa názoru
odvolateľov napadnutý rozsudok nespĺňa načrtnuté kritériá presvedčivosti a súd prvého stupňa sa
spomenutýmikritériamineriadil,keďzodôvodnenianapadnutéhorozsudkuniejemožnézistiťprezávery
súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a má prvky
arbitrárnosti. Vo vzťahu k nim nie je zrejmý z odôvodnenia napadnutého rozsudku myšlienkový postup

súdu prvého stupňa, ktoré ho viedli k záverom o absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom práva, o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalovaného
1/ a žalovaným 4/ a neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 4/ a žalovanými 2/ a 3/,
o nenadobudnutí vlastníckeho práva žalovanými 2/ a 3/ spracovaním veci. Súd prvého stupňa sa tiež
vôbec nevysporiadal s ďalšou ich argumentáciou, ktorá spočívala v ich námietkach obsiahnutých v ich
podaniach ohľadom toho, že spôsob, akým si žalobca uplatňoval svoj nárok, obchádza ustanovenia

Občianskeho zákonníka o vzájomnej reštitučnej povinnosti účastníkov neplatnej zmluvy, keď podľa
názoru odvolateľov mala byť takto formulovaná žaloba zamietnutá aj pre nemožnosť vyjadriť vo výroku
rozsudku synalagmatický záväzok všetkých účastníkov neplatnej zmluvy na vrátenie veci vzájomne
poskytnutého plnenia. Súd prvého stupňa sa tiež nevysporiadal s ich argumentáciou ohľadom toho, že
spôsob, akým si žalobca uplatňuje svoj nárok s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu, nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi. Uviedli, že oni vo viere v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností
nadobudlivlastníckeprávakpredmetnýmnehnuteľnostiamnazákladekúpnejzmluvyzodňa04.06.2007
od žalovaného 4/, ktorému riadne zaplatili kúpnu cenu za predané nehnuteľnosti. V čase uzavretia
kúpnej zmluvy nemali žiadne informácie, ktoré spochybňovali vlastnícke právo žalovaného 4/ k týmto
nehnuteľnostiam. Následne investovali do nehnuteľností značné finančné prostriedky, keď podľa ich

názoru mala rekonštrukcia tak zásadný charakter, že došlo k vytvoreniu novej veci stavby rodinného
domu, hoci s tým istým súpisným číslom. Bez toho, aby to mohli akokoľvek ovplyvniť, sa dostali do
situácie, keď majú na základe napadnutého rozsudku prísť o vlastníctvo k nehnuteľnosti, žalobcovi
nie je uložená povinnosť nielen vrátiť svoj dlh voči FINANCREAL, s. r. o., ale ani uložená povinnosť
vrátiť bezdôvodné obohatenie za predmetné nehnuteľnosti a naviac oni nemajú ani kúpnu cenu, ktorú

vyplatili žalovanému 4/. Tým, že súd odmietol takmer všetky návrhy na doplnenie dokazovania z
ich strany zostala ich možnosť obrany výrazne limitovaná. Namietli, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Počas súdneho konania trvajúceho osem rokov nevykonal súd prvého stupňa okrem
výsluchu žalobcu, výsluchu žalovaného 2/ a predloženia fotokópií listín, ktoré tvorili prílohu žaloby,

žiadne iné relevantné dôkazy. Napriek tomu, že o skutkovom stave oni vedeli žalovaní 2/ a 3/ z
účastníkov najmenej, boli to práve oni, ktorí boli ako jediní zo žalovaných procesne aktívni. Žalovaní
2/ a 3/ sa nestotožňujú ani s právnym posúdením veci ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o
zabezpečení záväzku prevodovom práva z 12.08.2005. Nestotožňovali sa s názorom súdu prvého
stupňa v tom, že by predmetná zmluva neobsahovala úpravu práv a povinností zmluvných strán,

akým spôsobom sa majú strany vyporiadať v prípade, že sa vlastnícke právo stane nepodmieneným.
Poukázalinato,ževčlánkuVIIpredmetnejzmluvyjeobsiahnutáveta„nadobúdaciacenasarovnávýške
nesplatenej časti úveru“, čo je možné považovať za dostatočne určitý spôsob úpravy práv a povinností
zmluvných strán pre prípad vzniku nepodmienenosti vlastníckeho práva pri zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva. Naviac poukázali na to, že v ust. § 553 OZ v znení platnom do 31.12.2007 nie je ako

podstatná náležitosť právneho úkonu uvedenie súdom prvého stupňa uvádzané dojednanie o vydaní
tzv. hyperochy. Nestotožnili sa s názorom súdu prvého stupňa o tom, že uzavretím predmetnej zmluvy o
zabezpečovacom prevode práv došlo k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1
a § 39 Občianskeho zákonníka, a teda k neplatnosti tohto právneho úkonu. Ďalšia námietka k právnemu
posúdeniu veci žalovaných 2/ a 3/ spočívala v tom, že podľa ich názoru bolo potrebné vo výroku

napadnutého rozsudku vyjadriť synalagmatický záväzok všetkých účastníkov neplatnej zmluvy na
vrátenie vzájomne poskytnutého plnenia v súlade s § 560 OZ. V neposlednom rade podľa ich názoru súd
nesprávne posúdil aj otázku, že oni nadobudli vlastnícke právo podľa § 135b Občianskeho zákonníka,
keď táto otázka bola otázkou predbežnou a v prípade, že by súd vykonaním navrhnutých dôkazov (ktoré
súd nevykonal) dospel k záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k rodinnému domu súpisné č.

XXX postavenému na parc. č. 717/107, k. ú. W., tak by ohľadom tejto nehnuteľnosti nemohol rozhodnúť
o určení vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Následkom uvedených nesprávností napadnutého
rozsudku je stav, keď žalobca z prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté na základe predmetných
úverových zmlúv, nevrátil nič ani spoločnosti FINANCREAL, s. r. o., ani žiadnemu z jeho právnychnástupcov a pritom má byť vlastníkom nehnuteľností, ktoré majú oveľa vyššiu hodnotu, ako mali
predtým, než ich previedol zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva na spoločnosť
FINANCREAL, s. r. o.. Naproti tomu oni zaplatili žalovanému 4/ kúpnu cenu 1.000.000 Sk, investovali

do nehnuteľností sumu najmenej 37.946 eur a v zmysle napadnutého rozhodnutia nemajú byť vlastníkmi
predmetných nehnuteľností a ani súd v napadnutom rozsudku nevyjadril vzájomnú reštitučnú povinnosť
voči žalobcovi. Súd prvého stupňa teda v podstate ustálil, že prednosť malo mať žalobcovo základné
právo vlastniť majetok oproti rovnakému základnému právu žalovaných 2/ a 3/, a teda takto došlo k
obmedzeniu ich základného práva, čo je ale možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za náhradu (čl. 20 Ústavy SR). V prejednávanom prípade nebolo totiž rozumného dôvodu, prečo by
malo byť vlastnícke právo žalobcu ako pôvodného prevodcu chránené viac ako ich vlastnícke právo.
Poukázali na § 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
inýchanesmiebyťvrozporesdobrýmimravmi.Ajkebysaajhypotetickyprijalzáveroneplatnostizmluvy
o zabezpečení záväzku, okolnosti tohto prípade neumožňujú žalobe vyhovieť, okrem iného aj preto, že

výkon žalobcovho práva by bez právneho dôvodu zasahoval do ich práv a oprávnených záujmov a bol
by v rozpore s dobrými mravmi.

K odvolaniu žalovaných 2/ a 3/ sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa podrobne rozanalyzoval

právny, skutkový stav, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil rozsiahlou, koherentnou argumentáciou
reagujúcou na podstatné, relevantné námietky žalovaných. Poukázal na to, že sa domáhal ochrany
svojho vlastníckeho práva okamžite, ako sa dozvedel o úmysle veriteľa predať nehnuteľnosť, pričom
využil všetky zákonné prostriedky na ochranu svojho vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa dokonca
vydal aj predbežné opatrenie, ktoré následne bolo krajským súdom zrušené, pričom hneď po zrušení sa

uskutočnil prevod nehnuteľností. Žalobca mal záujem sa so svojím veriteľom dohodnúť, ale ten nejavil
záujem, nakoľko jeho primárnym cieľom bolo získať nehnuteľnosť. Dokonca bol osobne informovať
žalovaných 2/ a 3/, aby nekupovali danú nehnuteľnosť, nakoľko v danej veci prebieha súdny spor. V
prípade akceptovania právnych záverov žalovaných o ochrane ich dobromyseľnosti, by sa tak stala
ochrana vlastníckeho práva iluzórna a k jej zmareniu by postačilo uskutočniť prevod vlastníckeho práva.

K odvolaniu žalovaných 2/ a 3/ sa písomne vyjadril žalovaný 4/, ktorý súhlasil s odvolaním a stotožnil
sa so všetkými v ňom tvrdenými skutočnosťami.

KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)pozistení,žeodvolaniepodalivčasoprávnené

osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 2/ a
3/ nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 31C/47/2006 bolo určenie neplatnosti
právnych úkonov a vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa konanie voči žalovanému 1/ zastavil, konanie o

vzájomnom návrhu žalovaného 1/ proti žalobcovi zo dňa 01.07.2009 o zaplatenie istiny úveru v sume
16.995,29 eur spolu s úrokom 0,3% denne zo sumy 10.622,05 eur od 13.10.2005 do zaplatenia a
zmluvnej pokuty 0,1% denne zo sumy 531,10 eur od 13.09.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.11.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.01.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur

od 13.02.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.03.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.04.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.05.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur
od 13.06.2006 do zaplatenia, zo sumy 531,10 eur od 13.07.2006 do zaplatenia a zo sumy 531,10 eur
od 13.08.2006 do zaplatenia, zastavil, žalobu žalobcu proti žalovanému 4/ zamietol, súčasne určil, že
vlastníkom nehnuteľností: rodinného domu súpisné číslo XXX, ktorý je postavený na pozemku parc. č.

717/107 a pozemkov parc. č. 717/21 - orná pôda vo výmere 574 m2, parc. č. 717/107 - zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 576 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX v katastrálnom území W., je žalobca a
vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v
časti určenia vlastníckeho práva žalobcu.

Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), ďalej tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia
dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.,
pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov,

prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú
ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd
prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu
normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku a v zmysle § 167 ods. 2 O.s.p. primerane i
uznesenia, súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v

zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p. a účastníkovi konania musia dať odpoveď na podstatné zásadné
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných, samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach.

Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie
spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z

21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo
svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c.

Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z

23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Účelom
odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasnemusí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia - musí byť teda
preskúmateľné.

Porovnajúc všeobecné a konkrétne odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie citovaným
ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho uvedeným výkladom dospel odvolací súd k záveru, že
prvostupňový súd sa danými kritériami riadil, v dôsledku čoho je námietka odvolateľov týkajúca sa
nepreskúmateľnosti rozhodnutia nedôvodná. Nevykonanie navrhnutých dôkazov nemožno považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom, keď je len na konajúcom súde, ktoré z navrhovaných dôkazov

vykoná, a ktoré nie.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa správne ako predbežnú otázku posudzoval otázku platnosti uzatvorenej zmluvy o

zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, keď správne poukázal na ust. § 553 ods. 1 a 2 OZ v znení
platnom do 31.12.2007, ktoré neupravovalo ďalšie podmienky, ako by záväzok takéhoto charakteru
mal byť upravený. Nesplnením si povinnosti dlžníka z hlavného záväzku, zabezpečovací prevod práv
spĺňa uhradzovaciu funkciu. Z toho vyplýva povinnosť pre účastníkov zmluvy upraviť v zmluve práva a
povinnosti tak, aby nebolo pochýb o tom, akým spôsobom sa majú strany (veriteľ a dlžník) z prevodu

práva medzi sebou vysporiadať. V danom prípade v zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva absentuje také dojednanie, že v prípade, ak sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným (v
dôsledku, že dlžník riadne a včas záväzok nesplní), nadobúdateľovi (veriteľovi) síce vzniklo právo
na plnohodnotné nakladanie veci v súlade s § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 20 ods. 1
Ústavy SR, avšak nie je zrejmé, že dlžníkom po speňažení majetku má byť zaistené vydanie tzv.

hyperochy. Absencia takéhoto dojednania, ako náležitosti zmluvy, robí podľa názoru súdu právny úkon
neplatným. V dôsledku absencie takéhoto dojednania medzi účastníkmi zmluvy to znamená, že pokiaľ
žalovaný1/nazákladekúpnejzmluvypreviedolvlastníckeprávokpredmetuzabezpečovaciehoprevodu
na žalovaného 4/ za dohodnutú kúpnu cenu k vyplateniu rozdielu medzi nevrátenou časťou úveru a
speňaženou hodnotou zabezpečovacieho prevodu práva nedošlo, keďže v zmluve takéto dojednanie

absentovalo. Aj keď § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 na rozdiel od
iných konkrétnych hypotéz pre zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka neuvádzalo výpočet
zákonných náležitostí pri uzatvorení zmluvy o prevode práva, je nepochybné, že ani pre platnosť tohto
druhu zmlúv nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených v § 37 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákonníka. Za uvedené dojednanie nemožno považovať dojednanie obsiahnuté v článku

VII zmluvy, kde je uvedené, že nadobúdacia cena sa rovná výška nesplatenej časti úveru, pretože takéto
dojednanie je celkom nepochybne v rozpore so zmyslom uvedenej právnej úpravy, keď nevraví nič o
vrátení tzv. hyperochy, ale len konštatuje, že nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej bol prezentovaný
rovnaký názor (rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/218/2011, sp. zn. 10Co/79/2011, sp.

zn. 11Co/46/2013).

K námietke odvolateľov, že žalobe nemalo byť vyhovené vzhľadom na to, že neobsahovala
synalagmatický záväzok účastníkov, ktorí si majú vrátiť jeden druhému všetko, čo na základe neplatnej
zmluvy dostali, odvolací súd udáva, že uvedené by platilo v prípade, pokiaľ by sa žalobca chcel úspešne

žalobou domáhať určenia neplatnosti uzatvorených zmlúv. V prejednávanej veci však žaloba v časti
určenia neplatnosti uzatvorených zmlúv bola z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu v
zmysle § 80 písm. c) O.s.p. zamietnutá a žalobe bolo vyhovené len v časti určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, pričom úspešnosť žaloby v tejto časti nevyžaduje vyjadrenie synalagmatického
záväzku, čo je vzhľadom na charakter žaloby i vylúčené a podstatným je len, aby žaloba bola podaná

tým, kto tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti a smerovala proti tomu, kto je ako vlastník nehnuteľnosti
zapísaný v katastri nehnuteľností, čo v danom prípade splnené bolo.K námietke odvolateľov, že súd prvého stupňa ustálil prednosť žalobcovho základného práva vlastniť
majetok oproti ich základnému právu, odvolací súd udáva, že na základe absolútnej neplatného
právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a teda

nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak
nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

K námietke zhodnotenia predmetných nehnuteľností zo strany odvolateľov odvolací súd udáva, že

predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva a nevysporiadanie vzájomných nárokov účastníkov
neplatného právneho úkonu. Platná a účinná právna úprava počíta so situáciou, v ktorej sa ocitli
odvolatelia a vytvára predpoklady pre jej riešenie v súlade s hmotným právom. Ak odvolatelia tvrdia, že
boli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria, mali postavenie oprávnených držiteľov (§
130 ods. 1 OZ). Za tohto stavu majú zákonné právo voči vlastníkovi nehnuteľnosti na náhradu nákladov,
ktoré účelne vynaložili na nehnuteľnosti po dobu ich oprávnenej držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom

zhodnoteniu nehnuteľností ku dňu jej vrátenia (§ 130 ods. 3 OZ). Týmto ich právom sa však nemohol
zaoberať súd prvého stupňa v konaní o určenie vlastníckeho práva, a to o to viac, že odvolatelia si takéto
právo ani neuplatnili.

Uvedené závery opiera odvolací súd o judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR

(uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 50/2010, III.ÚS 448/2010, II.ÚS 289/2008 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 20/2011).

Súd prvého stupňa sa tiež dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou odvolateľov, že títo
nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ich spracovaním, čomu odvolací súd len dodáva, že

nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci zrejme môže mať praktický
význam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú zmeny jej základných stavebných
prvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby). Nadobudnutie vlastníctva k spracovanej
stavbe je možné len ak pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba
považovaťtakúdeštrukciupôvodnejstavby,poktorejprestalobyťpoznateľnédispozičnériešenieprvého

nadzemného podlažia (R 29/1999, rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 22/2005). Uvedené skutočnosti však zo
strany odvolateľov v konaní preukázané neboli.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia
vlastníckeho práva žalobcu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, nakoľko rozsudkom súdu prvého stupňa
nebolo rozhodnuté o trovách prvostupňového konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. (§
224 ods. 4 O.s.p.).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.