Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/339/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110221834
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7110221834.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu N.. W. T., bytom v W., X. Č.. XX proti žalovaným 1. C.
U. G., so sídlom v G., B. X. T. Č.. X, 2. Y.. P. V., sudcovi Okresného súdu Rožňava, 3. B. U. U. G., so
sídlom v X., Ž. B. Č.. XX, 4. Y.. Q. X.Ž., sudcovi B. U.J. U. G. P. X., X. Y.. W. V., sudkyni W. U. P. X., 6. Y..
T. L., sudcovi B. U. U. G. P. X., o ochranu osobnosti a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice I zo dňa 18.1.2013 č.k. 12C/176/2010-76 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o nároku žalobcu na ochranu jeho osobnostných práv

a náhradu nemajetkovej ujmy.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že proti žalobcovi bolo vedené trestné konanie
na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 2T/16/2008 a následne v tejto veci o námietke zaujatosti sudcu
rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade a
uznesením sp. zn. 4Ndt 6/2010 neodňal trestnú vec žalobcu vedenú pod sp. zn. 2T/16/2008 Okresnému

súdu Rožňava.

Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že
ak Najvyšší súd v senáte zloženom zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade rozhodol tak, že vec neodňal
OkresnémusúduRožňava,svojerozhodnutieriadneodôvodnil,znamenáto,ženepostupovalsvojvoľne,
ale v zmysle ustanovení platného Trestného poriadku. Prvostupňový súd, ktorému vec nebola odňatá

bol povinný riadne pokračovať v trestnom konaní, t.j. pokračovať v hlavnom pojednávaní. Z uvedeného
vyplýva, že tak žalovaní v 4.,5. a 6. rade, ako aj žalovaný v 2. rade si plnili len svoje základné povinnosti
a postupovali v zmysle Trestného poriadku. V takom prípade nemožno hovoriť, že práva žalobcu boli
porušené, resp., že boli hrubo pošliapavané. Žalobca ako obžalovaný v trestnom konaní mal právo
využívať všetky procesné prostriedky slúžiace na jeho obhajobu a bolo len na ňom, akým spôsobom ich
využil. Ďalej súd v odôvodnení konštatoval, že skutočne bolo zasiahnuté do práv žalobcu, keďže sa voči

nemu viedlo trestné konanie, ktorému sa musel podriadiť, avšak v tomto prípade nešlo o neoprávnený
zásah do osobnosti fyzickej osoby, keďže takéto konanie bolo vedené v zmysle platného Trestného
poriadku a sudcovia, ktorí rozhodovali v trestnej veci žalobcu, t.j. žalovaní v 2., 4., 5. a 6. rade postupovali
v súlade s Trestným poriadkom a do základných práv a slobôd žalobcu zasiahli len v miere nevyhnutnej
na dosiahnutie účelu trestného konania. Keďže si teda plnili len zákonom stanovenú povinnosť, v
žiadnom prípade nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súd teda

nezistil, aby ktorýkoľvek zo žalovaných porušil procesný postup stanovený Trestným poriadkom, a
teda nezistil zásah do osobnostných práv žalobcu, nemôže preto ani nariadiť žalovaným, aby saospravedlnili žalobcovi. Žalobca sa zároveň domáha aj zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1,00 eura
od každého zo žalovaných. Právo na nemajetkovú ujmu je prípustné vtedy, ak bol konštatovaný zásah
do osobnostných práv účastníka konania. V tomto prípade však neoprávnený zásah do osobnostných

práv žalobcu zistený nebol. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do práva na
ochranu jeho osobnosti a takýto zásah nezistil ani súd v rámci vykonaného dokazovania, súd žalobu
v celom rozsahu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého nárok na

náhradu trov konania by mali úspešní žalovaní, ktorým však trovy v súvislosti s konaním nevznikli a
žalobca vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby bol celý doterajší postup súdu prvého
stupňa a odvolaním napadnutý rozsudok anulovaný a vec bola nezaujatým orgánom postúpená na
riadne prejednanie nestrannému a nezávislému súdu. V odvolaní uviedol, že vo veci konal súd a sudca,

ktorých zaujatosť už v predchádzajúcom konaní bola dôvodom prikázania veci inému súdu a nevidí v
zákone oporu pre konanie tohto súdu a jeho sudcov. Sudca Greguš pojednával aj napriek tomu, že
veľmi dobre poznal celú kauzu, vedel, že v tejto veci jeho dlhodobú nečinnosť žiadal prešetriť aj ako
čin nepriamej korupcie. Takýto stav veci potvrdzuje, že existujú preukázateľné dôvody na opätovné
vylúčenie sudcu, ak nie aj priamo dôvody na jeho trestné stíhanie. Opakovane sa potvrdila skutočnosť v

predchádzajúcich konaniach, že nadriadené súdy, ako krajský, tak i najvyšší nútia obecné súdy konať či
už v trestnom alebo občianskom konaní úmyselne v rozpore so zákonom. Je povinnosťou súdov konať
v rámci zákona a nie ho porušovať. Je nemysliteľné, aby námietka zaujatosti sudcu a poukázanie na
evidentné prieťahy v konaní boli považované za nejaký exces. Vzniká tu aj nová pochybnosť o odbornej
kvalifikácii konajúcich sudcov, keď odmietajú konať v súlade s právnymi predpismi, v súlade s nálezmi

Ústavného súdu, v súlade s medzinárodnými dohovormi. Napadnutý rozsudok je len ďalším potvrdením
neuveriteľných prieťahov spôsobených súdmi na úkor jeho práv. Sudca pojednával a rozhodol v prípade,
kde vedel, že len vďaka svojej imunite sa vyhovel vyšetrovaniu orgánmi činnými v trestnom konaní.

Žalovaný v 1. a 3. rade vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu

rozhodnutia.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno
považovať za správne, ak ten v rozpore s ust. § 7 ods. 1 O.s.p. upravujúcim právomoc súdov v
občianskom súdnom konaní preskúmaval správnosť procesného postupu súdov a sudcov v trestnom

konaní a konštatoval , že „nezistil, že by ktorýkoľvek z odporcov porušil procesný postup stanovený
Trestným poriadkom“.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom.V prejednávanej veci sa žalobca domáhal ochrany proti ním tvrdenému neoprávnenému zásahu do
jeho osobnostných práv v trestnom konaní vedenom proti nemu a to jednak rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4NdT/6/2010 v senáte zloženom zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade a
nesprávnym postupom Okresného súdu Rožňava a jeho sudcu žalovaného v 2. rade vo veci vedenej
pod sp. zn. 2T/16/2008. Z tohto titulu žalobca sa v konaní domáhal poskytnutia zadosťučinenia vo
forme písomného ospravedlnenia a uloženia povinnosti žalovaným v budúcnosti zdržať sa konania,
ktoré by znevažovalo jeho osobnosť a zároveň sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Bolo preto úlohou súdu prvého stupňa ako prvú vyriešiť otázku, kto je v danom prípade subjektom
ochrany a kto je subjektom zásahu. Je tomu tak preto, že pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, že kto
sa dopustil zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity
a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, v
adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a podobne. Je totiž

logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi
subjektmi,ktorýchsatátospornosťtýka-medzisubjektomochranyasubjektomzásahu.Ztohtohľadiska
je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že žalobca je
fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva mali byť porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že
žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil tohto konania, ktoré žalobca v konaní považoval

za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti.

Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa
rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia
(aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).

Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie
konania meritórnym rozhodnutím.

Kýmpasívnelegitimovanýmsubjektom,vočiktorémujeuplatňovanýnároknanáhraduškodyspôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. len štát, pasívne

legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatnený nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ by však k
zásahu do osobnostných práv malo dôjsť rozhodnutím alebo postupom súdu alebo sudcom, zastáva
odvolací súd názor, že pasívne legitimovaným subjektom v konaní o ochranu osobnosti je v takomto
prípade tiež štát. Postup súdu v konaní a jeho rozhodnutie ako orgánu verejnej moci je totiž výsledkom

výkonu súdnej moci - súdnictva, t.j. výkonu verejnej moci. Na tomto rozhodnutí sa podieľajú sudcovia
ako predstavitelia súdnej moci, ktorí sú podľa § 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. v osobitnom vzťahu k
štátu. Ak pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci orgánmi verejnej moci je v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. štát, potom analogicky je štát pasívne
legitimovaným aj v konaní o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv orgánov

verejnej moci pri výkone tejto moci. Rovnako analogicky pri uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Súdprvéhostupňavprejednávanejveci vkonanísanezaoberalatedaanineriešilotázku,ktojevdanom
prípade subjektom zásahu v konaní o ochranu osobnosti a v tejto súvislosti neprihliadol ani na vyjadrenie

žalovaného v 4. rade v ktorom poukázal na skutočnosť, že v konaní nie je pasívne legitimovaný a za
prípadnú škodu, ktorá by pri výkone jeho funkcie vznikla, ako aj nároku na ochranu osobnosti v príčinnej
súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou sudcu je možné uplatňovať len voči Slovenskej republike.

Navyšesúdprvéhostupňanesprávnepostupovalakvrozporescit.ust.§7O.s.p.upravujúcimprávomoc

súdov v občianskom súdnom konaní preskúmaval správnosť postupu súdov a sudcov v trestnom konaní
akonštatoval,že„súdnezistil,žebyktorýkoľvekzodporcovporušilprocesnýpostupstanovenýTrestným
poriadkom“. Neexistuje totiž žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd, aby v občianskom
súdnom konaní (v konaní o ochranu osobnosti) zasahoval do konania trestného tým, že by posudzovalo
procesný postup súdov a sudcov z hľadiska správnosti konania.

Ak súd prvého stupňa vychádzal z iného právneho názoru vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu
k pasívnej vecnej legitimácii a právomoci súdov v občianskom súdnom konaní, preto odvolací súdpostupom podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vychádzať z právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení a následne posúdi vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 4 zák. č. 514/2003 Z.z..

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania ( § 224 ods.

3 O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.