Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. máj 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 12C/447/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113229640
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Greguš

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7113229640.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred samosudcom Mgr. Milošom Gregušom v občianskoprávnej veci

žalobcu: P. zastúpený: Mgr. Drahoslav Potoček, advokát, Čajakova 5, Košice proti žalovanému: InA.,
zastúpený: Mgr. Monika Dunčáková, advokátka, Štúrova 20, Košice o zaplatenie 2.987,45 EUR s
príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

P r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania v 100 %-nej výške. O výške náhrady trov konania súd
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 25.10.2013 domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal

žalovaného k zaplateniu sumy 2.589,12 EUR s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že žalovaný spôsobil
žalobcovi škodu pre úmyselné nevyplatenie mzdy v zmysle ust. § 420, § 442 a § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka, spôsobenej žalovaným spáchaním trestného činu - nevyplatenia mzdy a
odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona, o čom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/6/2009 zo dňa 19.7.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Košiciach č.k. 7 To 21/2013-286 zo dňa 26.6.2013. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 26.6.2013.
Žalobca podal žalobu podľa vyčíslenia uznanej škody v trestnom konaní v zmysle § 420, § 442 a § 121

ods. 3 Občianskeho zákonníka, po vynesení a nadobudnutí právoplatnosti odsudzujúceho trestného
rozsudku v lehote podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalobca ďalej uviedol, že k úmyselnej škode nevyplatenia mzdy došlo voči žalobcovi zo strany
žalovaného ako štatutárneho zástupcu spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. v období od 2.5.2002 do
31.10.2003 tak, že v deň splatnosti svojmu zamestnancovi nevyplatil mzdu, a to aj napriek tomu, že v
uvedených obdobiach zamestnávateľ, teda spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. disponovala dostatkom

finančných prostriedkov na ich úhradu, čím takto spôsobil žalobcovi škodu 2.589,12 EUR.

Písomným podaním zo dňa 23.5.2013 žalobu rozšíril o sumu 398,33 EUR (12.000,-Sk), t.j. o
dvojmesačné odstupné, keďže podľa platobného výmeru zo dňa 2.5.2002 mal žalobca zarábať 6.000,-
Sk a pracovný pomer s ním bol rozviazaný ku dňu 31.10.2003 v zmysle § 63 Zákonníka práce, čiže má
nárok aj na dvojmesačné odstupné v zmysle § 76 Zákonníka práce. Odstupné mu vyplatené nebolo.

Na základe vyššie uvedeného návrhu súd uznesením č.k. 12C/447/2013-51 zo dňa 4.3.2015 pripustil
zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi
2.987,45 EUR s 10 %-ným ročným úrokom z omeškania od 1.11.2003 až do zaplatenia, ako aj nahradiť
vzniknuté trovy konania.Žalovanývzniesolvočiuplatnenémunárokunámietkupremlčania.Poukázalnato,ževkonaníonáhradu
škody nie je dokázané, v akej výške poškodenému vznikol nárok na zaplatenie mzdy, a za ktoré

konkrétne obdobie, keďže trvanie pracovného pomeru v rozhodnom období samo o sebe ešte nezakladá
nárok zamestnanca na zaplatenie mzdy alebo náhradu mzdy. Poškodený sa v trestnom konaní nevedel
jednoznačne vyjadriť k svojim mzdovým nárokom, a koľko z nich bolo zaplatené. Výšku mzdových
nárokov poškodeného ovplyvňuje počet odpracovaných hodín v rozhodnom období, doba jeho dočasnej
pracovnej neschopnosti, neospravedlnená absencia, prekážky v práci na strane zamestnanca alebo

na strane zamestnávateľa, čerpanie dovolenky a podobne. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že
žalobca sám nevedel preukázať, aký mzdový nárok mu vznikol voči zamestnávateľovi, koľko mu bolo
zo strany zamestnávateľa zaplatené. Preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu
nahradiť žalovanému trovy konania.

Žalobca poukázal na to, že odsudzujúci rozsudok, ktorým bol žalovaný uznaný vinným nadobudol

právoplatnosť dňom 26.6.2013, žaloba bola podaná 25.10.2013, čiže nemohla ešte uplynúť premlčacia
doba. Žalobca sa až dňom právoplatnosti rozsudku dozvedel o tom, kto zodpovedá za škodu, pričom
zodpovednosť je daná v zmysle § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka a zároveň aj v zmysle § 420
Občianskeho zákonníka.

Čo sa týka preukázania výšky vzniknutej škody, existujú pracovné zmluvy, kde bola výška mzdy
dohodnutá. Taktiež žalobca poukázal na rozsudok v trestnom konaní, kde je výška vzniknutej škody
uvedená.

Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že počas doby, kedy žiada priznať vyplatenie mzdy nebol

práceneschopný, nemal ani neospravedlnenú absenciu, v tomto období nečerpal dovolenku a nebol ani
na neplatenom voľne, pracoval každý deň od pondelka do piatku, niekedy aj cez víkendy.

Pri uzatvorení pracovnej zmluvy mu bol daný platobný výmer, kde bola dohoda o mzde upravená na
6.000,-Sk/mesiac + pohyblivá zložka 100 % v súvislosti s plnením pracovných úloh a v závislosti od

hospodárskeho výsledku firmy. Zamestnávateľ, resp. žalovaný výplatné pásky nedával, peniaze mu
odovzdával nepravidelne, v rôznych sumách, na ruku.

Žalobca do spisu ako listinný dôkaz predložil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 4T/6/2009
zo dňa 19.7.2012, ktorým bol žalovaný uznaný za vinného, že ako štatutárny zástupca spoločnosti

GRADUM PLUS s.r.o. ako zamestnávateľ v období od 2.5.2002 do 31.10.2003 nevyplatil v deň
splatnosti mzdu svojmu zamestnancovi - žalobcovi vo výške 78.000,-Sk (2.589,12 EUR), a to aj napriek
tomu, že v uvedených obdobiach spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o. disponovala dostatkom finančných
prostriedkov na ich úhradu, čím takto spôsobil žalobcovi vyššie uvedenú škodu, teda ako štatutárny
orgán právnickej osoby, ktorý je zamestnávateľom nevyplatil svojmu zamestnancovi mzdu, na ktoré

vyplatenie má zamestnanec nárok v deň jej splatnosti, hoci v tento deň mali peňažné prostriedky na
ich výplatu, tým spáchal trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného
zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, pričom súd žalovanému
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Podľa § 288 ods.
1 Trestného poriadku súd žalobcu s nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázal na konanie vo

veciach občianskoprávnych. K rozsudku žalobca pripojil uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 7
To 21/2013-286 zo dňa 26.6.2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalovaného. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 26.6.2013. Tieto skutočnosti mal súd preukázané aj z pripojeného spisu Okresného
súdu Košice I sp. zn. 4T/6/2009.

Z pripojeného trestného spisu mal súd preukázané, že žalobca uzatvoril dňa 2.5.2002 so spoločnosťou
GRADUM PLUS s.r.o. Pracovnú zmluvu, na pracovnú funkciu stolár, montážnik. Pracovný pomer bol
dojednaný na dobu určitú do 25.8.2002, s dňom nástupu 2.5.2002. Pripojený bol aj Platobný výmer
zo dňa 2.5.2002, ktorý tvoril Dodatok č. 1 k Pracovnej zmluve zo dňa 2.5.2002, kde bola upravená
základná mzda na 6.000,-Sk/mesiac + pohyblivá zložka 100 % (prémie) sa vypláca v súvislosti s plnením

pracovných úloh a v závislosti od hospodárskeho výsledku firmy a nie sú nárokovou časťou. Ich výšku
určuje zamestnávateľ. V spise sa nachádza aj pracovná zmluva medzi spoločnosťou GRADUM PLUS
s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom, ktorá bola uzatvorená dňa 26.8.2002, s
dňom nástupu do práce dňa 26.8.2002, pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú.V trestnom spise sa nachádza aj fotokópia z pracovného kalendára žalobcu za obdobie od 30.6. do
24.11.2002, v ktorom si žalobca značil, kedy, v akej sume dostal peniaze od zamestnávateľa a na aký

účel mu boli tieto peniaze dané.

Predložené bolo aj rozviazanie pracovného pomeru, ktoré dala spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o.
žalobcovi dňa 30.10.2003. V tejto listine zamestnávateľ oznámil, že v zmysle § 63 Zákonníka
práce ruší so žalobcom pracovný pomer z organizačných dôvodov k 31.10. 2003. Žalobca rozviazanie

pracovného pomeru prevzal dňa 31.10.2003, čo potvrdil vlastnoručným podpisom.

Z výpisu z Obchodného registra spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. mal súd preukázané, že spoločnosť
bola zapísaná do Obchodného registra dňom 21.10.1997. Spoločníkom tejto spoločnosti bol žalovaný
a F., konateľmi spoločnosti boli žalovaný a F.. Spoločnosť bola z Obchodného registra vymazaná dňom
13.10.2012.

Podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona platného do 31.8.2003, t.j. v čase spáchania skutku, kto ako
štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nevyplatil
svojmuzamestnancovimzdu,plataleboinúodmenuzaprácu,náhradumzdyaleboodstupné,naktorých
vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal finančné prostriedky na ich

výplatu, potrestá sa odňatím slobody až na 3 roky.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá.

Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Podľa § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie
sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch.

Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený

požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

Podľa § 442 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, z
ktorého mal páchateľ majetkový prospech, môže súd rozhodnúť, že právo na náhradu škody možno
uspokojiť z vecí, ktoré z majetkového prospechu nadobudol, a to i vtedy, ak inak podľa ustanovení

Občianskeho súdneho poriadku nepodliehajú výkonu rozhodnutia. Dokiaľ právo na náhradu škody nie
je uspokojené, nesmie dlžník s takýmito v rozhodnutí uvedenými vecami nakladať.

Podľa § 7 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.12.2003, zamestnávateľ je právnická osoba alebo
fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to

ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.

Podľa § 7 ods. 2 veta prvá citovaného zákona zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch
vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za
zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba,
koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnancizamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa
robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona právne úkony štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov
zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti.

Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre

zamestnávateľa závislú prácu podľa jeho pokynov za mzdu alebo za odmenu.

Podľa § 42 ods. 1 citovaného zákona pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ
povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 47 ods. 1 citovaného zákona odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za
vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné
podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,

b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Podľa § 76 ods. 1 citovaného zákona zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa
pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c).

Podľa § 76 ods. 2 citovaného zákona zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné
v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením
pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm.
a) až c); zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej 5 rokov patrí odstupné v sume

najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec
požiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto žiadosti vyhovieť.

Podľa§118ods.1citovanéhozákonazamestnávateľjepovinnýposkytovaťzamestnancovizavykonanú
prácu mzdu.

Podľa § 129 ods. 1 citovaného zákona mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

Podľa § 105 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2004, spoločnosťou s ručením
obmedzeným je spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria vopred určené vklady spoločníkov.

Podľa § 106 citovaného zákona spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojím
majetkom. Spoločník ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v

obchodnom registri. Plnenie za spoločnosť poskytnuté z dôvodu ručenia sa započítava na splatenie
vkladu, inak môže spoločník požadovať náhradu od spoločnosti. Ak nemôže dosiahnuť túto náhradu,
môže požadovať náhradu od každého z ostatných spoločníkov v rozsahu, v akom sa svojím vkladom
podieľa na základnom imaní spoločnosti.

Podľa § 133 ods. 1 citovaného zákona štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov.
Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská
zmluva neurčuje inak.

Podľa § 135a ods. 1 citovaného zákona konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou

starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní
zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia,
zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám
by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkonesvojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy
tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Podľa § 135a ods. 2 citovaného zákona konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej
pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä
sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že

a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom,

b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a.

Podľa § 135a ods. 3 citovaného zákona konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval
pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme
spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali

uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s
právnymi predpismi alebo stanovami. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje
zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila.

Podľa § 135a ods. 4 citovaného zákona dohody medzi spoločnosťou a konateľom, ktoré vylučujú

alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa, sú zakázané; spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu
obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa. Spoločnosť sa môže vzdať nárokov na náhradu škody
voči konateľom alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku,
a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu na valnom
zhromaždení nevznesie do zápisnice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú 10 %

výšky základného imania.

Podľa § 135a ods. 5 citovaného zákona nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže
uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku
z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky veriteľov spoločnosti

voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi uzatvorí
dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov
spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca bol na základe Pracovnej zmluvy

uzatvorenej dňa 2.5.2002 zamestnancom spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o., a to od 2.5.2002. Pracovná
zmluva bola dojednaná na dobu určitú do 25.8.2002. Podľa Dodatku č. 1 k Pracovnej zmluve zo
dňa 2.5.2002 označeného ako Platobný výmer, bola základná mzda žalobcu dohodnutá na 6.000,-Sk/
mesačne + pohyblivá zložka 100 % (prémie), ktoré sa mali vyplácať v súvislosti s plnením pracovných
úloh a v závislosti od hospodárskeho výsledku firmy a neboli nárokovou časťou. Ich výšku mal určovať

zamestnávateľ. Dňa 26.8.2002 uzatvorili žalobca so spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o. novú pracovnú
zmluvu na dobu neurčitú, pričom žalobca dňa 31.10.2003 prevzal od spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o.
list, ktorým s ním bol rozviazaný pracovný pomer ku dňu 31.10.2003 v zmysle § 63 Zákonníka práce,
z organizačných dôvodov.

Okresný súd Košice I rozsudkom č.k. 4T/6/2009-233 zo dňa 19.7.2012 uznal žalovaného IJ. za
vinného, že ako štatutárny zástupca spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. ako zamestnávateľ v období od
2.5.2002 do 31.10.2003 nevyplatil v deň splatnosti mzdu svojmu zamestnancovi P.u vo výške 78.000,-
Sk (2.589,12 EUR), a to aj napriek tomu, že v uvedených obdobiach spoločnosť GRADUM PLUS
s.r.o. disponovala dostatkom finančných prostriedkov na ich úhradu, čím takto spôsobil žalobcovi vyššie

uvedenú škodu, teda ako štatutárny orgán právnickej osoby, ktorý je zamestnávateľom nevyplatil svojmu
zamestnancovi mzdu, na ktoré vyplatenie mal zamestnanec nárok v deň jej splatnosti, hoci v tento deň
mali peňažné prostriedky na ich výplatu, tým spáchal trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa
§ 248a ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a za to bol odsúdený na trest odňatia
slobody vo výmere 12 mesiacov s tým, že obžalovanému výkon trestu odňatia slobody bol podmienečne

odložený na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodeného
P.o s nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Po
podaní odvolania obžalovaného F., Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 7 To 21/2013-286 zo dňa
26.6.2013 odvolanie zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 26.6.2013.Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 25.10.2013 domáhal voči žalovanému náhrady škody pre úmyselné
nevyplateniemzdyvovýške2.589,12EUR,ktorúmumalvzmysletrestnéhorozsudkuspôsobiťžalovaný

F. Zároveň si voči nemu uplatnil aj nárok na dvojmesačné odstupné v sume 12.000,-Sk (398,33 EUR)
z dôvodu, že pracovný pomer so spoločnosťou GRADUM PLUS s.r.o. mal žalobca uzatvorený podľa
zmluvy zo dňa 26.8.2002 na dobu neurčitú, teda podľa v tom čase platného Zákonníka práce mal
žalobca v zmysle § 76 Zákonníka práce nárok aj na dvojmesačné odstupné, pretože pracovný pomer
bol so žalobcom rozviazaný ku dňu 31.10.2003 podľa § 63 Zákonníka práce. Odstupné mu však nebolo

vyplatené a nebolo priznané ani v trestnom konaní.

Z výpisu z Obchodného registra spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o. mal súd preukázané, že táto
spoločnosť bola rozhodnutím súdu zrušená ku dňu 11.9.2012 bez likvidácie, vymazaná bola ku dňu
13.10.2012.

V tomto prípade je potrebné si uvedomiť, že žalobca nebol ohľadom žalovanej sumy v žiadnom právnom
vzťahu so žalovaným. Žalobca mal uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou GRADUM PLUS
s.r.o., v ktorej bol žalovaný jedným z konateľov. Žalovaný ako konateľ za spoločnosť GRADUM PLUS
s.r.o. konal ako štatutár, nie vo svojom mene. Ako to vyplýva z ust. § 135a Obchodného zákonníka,
konatelia sú zodpovední len voči samotnej spoločnosti. Jediná výnimka, kedy veriteľ spoločnosti môže

uplatniť svoj nárok priamo voči konateľom, je uvedený v § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, a to len v
prípade, ak nemôže svoju pohľadávku uspokojiť z majetku spoločnosti a spoločnosť má voči konateľom
nárok na náhradu škody. V tomto konkrétnom prípade však žalobca nepreukázal, že by spoločnosť
GRADUM PLUS s.r.o. mala voči žalovanému ako konateľovi nejaký nárok na náhradu škody. Žiaden
takýto dôkaz predložený nebol. Z uvedeného dôvodu súd nemohol priznať žalobcovi akýkoľvek nárok

voči žalovanému, z toho titulu, že on bol konateľom spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o..

Iná vec je trestnoprávna zodpovednosť žalovaného ako štatutárneho orgánu právnickej osoby.
Trestný zákon účinný do 31.8.2003 obsahoval skutkovú podstatu trestného činu nevyplatenia mzdy
a odstupného, a to v § 248a, podľa ktorého, kto ako štatutárny orgán alebo prokurista právnickej

osoby alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo
inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok,
v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal finančné prostriedky na ich výplatu, potrestá sa odňatím
slobody až na 3 roky. Tu ide o konkrétnu trestnoprávnu zodpovednosť štatutárneho orgánu právnickej
osoby, ktorá nevyplatila svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy

alebo odstupné, na vyplatenie ktorých mal zamestnanec nárok a právnická osoba v deň výplaty mala
dostatokfinančnýchprostriedkovnajejvyplatenie.Čižezamestnancovinebolavyplatenámzda,odmena
za prácu, náhrada mzdy alebo odstupné, na ktoré mal nárok podľa Zákonníka práce, avšak podľa
Zákonníka práce zase mzdu, odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné vypláca zamestnávateľ,
t.j. v tomto prípade spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o.. S touto spoločnosťou mal žalobca uzatvorenú

pracovnú zmluvu.

Čo sa týka občianskoprávnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ porušenie právnej povinnosti,

b/ existencia škody,
c/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou,
d/ zavinenie.

Treba si uvedomiť, že IJ. nekonal za seba a vo svojom mene, ale nevyplatil mzdu žalobcovi ako

zamestnancovi v mene zamestnávateľa, t.j. spoločnosti GRADUM PLUS s.r.o.. Medzi žalobcom a
žalovaným nebol žiaden priamy právny vzťah, teda žalovaný ani nemohol voči žalobcovi porušiť právnu
povinnosť, čo je základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v občianskoprávnom konaní,
akeďžechýbatentozákladnýpredpokladvznikuzodpovednostizaškodu,súdnemoholžalobevyhovieť.

Podľa názoru súdu však uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody, ale peňažným nárokom,
ktorý vznikol žalobcovi z titulu nevyplatenej mzdy, resp. odstupného a v tomto ohľade žalovaný nemôže
byť ani pasívne legitimovaný, keďže nie je subjektom, ktorý mal povinnosť vyplatiť žalobcovi mzdu, resp.odstupné. Týmto subjektom bola spoločnosť GRADUM PLUS s.r.o.. Žalobca si mal voči tejto spoločnosti
ako zamestnávateľovi uplatniť svoj nárok.

Ďalej súd poukazuje na to, že nárok na mzdu žalobcovi ako zamestnancovi nevznikol v dôsledku
protiprávneho konania žalovaného, čo by v zmysle ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku zakladalo
dôvod na priznanie takéhoto nároku v rámci adhézneho konania, ale vznikol na základe príslušných
ustanovení Zákonníka práce. Pokiaľ teda nárok žalobcu ako poškodeného na mzdu nevznikol ako
dôsledok protiprávneho konania (ob)žalovaného, ale vznikol priamo na základe zákona, jeho priznania

sa nie je možné domáhať sa v trestnom konaní v rámci adhézneho konania. V rámci trestného konania
mal preto súd žalobcu v zmysle § 256 ods. 4 Trestného poriadku s ich nárokom na náhradu škody, pri
zachovaní všetkých jeho ostatných práv ako poškodeného, do konania nepripustiť a o jeho nároku, a to
ani odkázaním na občianske súdne konanie, nerozhodovať.

Na základe vyššie uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol, pretože dospel k záveru, že

nárok žalobcu nie je dôvodný, pretože nie je nárokom spoločnosti na náhradu škody voči konateľom
spoločnosti (§ 135a ObZ), nejedná sa ani o nárok na náhradu škody, za ktorú zodpovedá žalovaný (§
420 OZ), keďže nárok žalobcu je nárokom z titulu nevyplatenej mzdy podľa ustanovení Zákonníka práce.

Vzhľadom k tomu, že súd uplatnený nárok nepovažoval za nárok za náhradu škody, súd sa nezaoberal

vznesenou námietkou premlčania, pretože by to bolo zbytočné.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 7 O.s.p. súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky

trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti
tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.

V tomto prípade bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu patrí náhrada trov konania. Právna
zástupkyňa žalovaného uviedla, že si uplatňuje náhradu trov konania, pričom trovy vyčísli písomne v

zákonnejlehotetrochdní.Pretosúdonáhradetrovkonaniarozhodoltak,žepriznalžalovanémunáhradu
trovkonaniav100%-nejvýške,pričomovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesamostatnýmuznesením
po právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice

I, v 2 písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 O.s.p.).