Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/83/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317206828
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317206828.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v sporovej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr.
Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, P.O. BOX 205, 810 00 Bratislava, IČO: 37 927 795,
proti žalovanej: M. D., P.. XX.X.XXXX, Y. Y. X, o zaplatenie 1.103,25 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. XXCsp/XXX/XXXX-XX z 30.5.2018, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a vo výroku o náhrade trov konania.

Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie do sumy
787,60 eur zastavil. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo
sumy 555,90 eur od 20.8.2014 do 10.5.2017, zo sumy 505,90 eur od 11.5.2017 do 2.6.2017, zo sumy
455,90 eur od 3.6.2017 do 28.7.2017, zo sumy 405,90 eur od 29.7.2017 do 28.8.2017, zo sumy 355,90
eur od 29.8.2017 do 25.9.2017, zo sumy 305,90 eur od 26.9.2017 do 24.10.2017, zo sumy 245,90 eur
od 25.10.2017 do 27.11.2017, zo sumy 185,90 eur od 28.11.2017 do 28.12.2017, zo sumy 125,90 od

29.12.2017 do 29.1.2018, zo sumy 65,90 eur od 30.1.2018 do 26.2.2018, zo sumy 5,90 eur od 27.2.2018
do 28.3.2018, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanej voči žalobcovi nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej pôžičku 2.000,- eur. V
zmluve je uvedený počet splátok 36, výška splátky 82,82 eur, dátum konečnej splatnosti 10/2016, RPMN
32%, ročná úroková sadzba 32%. V čase podania návrhu z požičanej sumy uhradila žalovaná sumu

1 444,10 a po podaní žaloby sumu 670 eur. Do sumy 670 a 117,60 eur zobral žalobca svoju žalobu
späť. Predžalobnou upomienkou zo dňa 25. 6.2014 bola žalovaná vyzvaná na úhradu nedoplatku na
splátkach vo výške 265,02 eur bezodkladne. Súd prvej inštancie mal preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, na základe ktorej právny
predchodca žalobcu poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 2000 eur, ktoré sa žalovaná
zaviazala vrátiť pravidelnými 36 splátkami po 82,82 eur. Žalovaná uhradila do podania návrhu sumu
1444,10 eur a po podaní návrhu celkovo sumu 670 eur. Spolu uhradila sumu 2114,10 eur. Žalovaná

porušila svoju povinnosť splácať úver riadne a včas, preto právny predchodca žalobcu listom zo dňa
19.8.2014 úver zosplatnil. Po preskúmaní zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva
neobsahuje potrebné náležitosti, a to konkrétne výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkoms rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, a preto je v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. bez úrokov a bez poplatkov. Predchodca žalobcu požičal
žalovanej sumu 2 000 eur, žalovaná uhradila sumu 2 114,10 eur, teda zaplatila požičanú sumu. Preto súd

žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Podaním doručeným súdu dňa 27.4.2018 zobral žalobca
svoju žalobu do sumy 670 eur a do sumy 117,60 eur späť, preto súd konanie do sumy 787,60 eur
zastavil. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením svojho záväzku pri splátkach úveru, preto
žalobca má nárok na úrok z omeškania z týchto splátok úveru. Súd priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania, ktorého výška je v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR

č. 87/95 Z.z. tak, ako si ho žalobca uplatňoval. Žalobca zosplatnil úver listom zo dňa 19.8.2014, preto
súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od 20.8.2014 do zaplatenia dlžnej sumy.

3. O trovách konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca si uplatnil
zaplatenie sumy 1.103,25 eur. Žaloba žalobcu by bola dôvodná do sumy 455,90 eur, pretože túto sumu
uhradila žalovaná po podaní žaloby. Úspech žalobcu by tak bol vo výške 41,32 %. Úspech žalovanej by

bol vo výške 58,68 %. Žalovaná bola v konaní úspešnejšia a patrila by jej náhrada trov konania. Tejto
však v konaní žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto jej súd prvej inštancie náhradu trov konania
nepriznal.

4. Proti rozsudku, voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj voči výroku o trovách

konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h)
CSP.

5. Konštatoval, že právny názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j. splátku istiny, úrokov

a poplatkov, nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR
prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci W.-XX/XX, L. W. H., N..H.. c/a U. Y.Í., ktorým sú slovenské
súdy viazané. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach

úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti
základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o
úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní W.-
XX/XXXX začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol

aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad
rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí
úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Ust. čl. 10 ods. 2 písm. u) Smernice
2008/48/ESsanemávykladaťtak,žeoprávňuječlenskéštáty,abyvosvojejvnútroštátnejprávnejúprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10

ods. 2 uvedenej smernice. Z rozhodnutia Súdneho dvora T. W.-XX/XXXX možno vyvodiť záver, že iba
porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa
na úroky a poplatky, pričom právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto žalobcovi
vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Poukázal
aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ W.-XXX/XXXX zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií

pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ W.-
XXX/XXXX zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa
o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere
poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak
nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah

jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná.

6. Namietal aj nesprávny výrok o trovách konania, keď súd prvej inštancie nezohľadnil zásadu
procesného úspechu v spore a zásadu zodpovednosti za zavinenie. Zavinenie konania v zaplatenej časti
počas konania zavinila žalovaná, preto bolo potrebné pri rozhodovaní o trovách pričítať jej procesný

neúspech s poukazom na § 256 ods. 1 CSP.

7. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmenil tak, aby zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 315,65 eur s úrokom zomeškania5,15%p.a.zosumy315,65eurod20.8.2014dozaplatenia,všetkodo3dníodprávoplatnosti
rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu vyjadrila nesúhlas s týmto odvolaním s tým, že napadnutý
rozsudok je zákonný a správny. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania i vychádzajúc
z rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach rozhodol v súlade so zákonom. Žalobcom uvádzané
skutkové a právne dôvody, o ktoré opiera svoje odvolanie, sú nedôvodné. Preto navrhla podané
odvolanie v celom rozsahu zamietnuť.

9. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len výrok
napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania,

a preto výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ani výrok rozsudku, ktorým bolo
konanie do sumy 787,60 eur zastavené, ktoré výroky odvolaním napadnuté neboli, v odvolacom konaní
preskúmavané neboli, a ako také nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

11. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie.

12. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o poskytnutí najľahšej pôžičky z
16.10.2013 je zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste aplikovať zákon o
spotrebiteľských úveroch. Správne preto skúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky
obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 tohto zákona.

13. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať.

14. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení ku dňu uzatvorenia predmetnej Zmluvy o poskytnutí najľahšej

pôžičky t.j. ku dňu 16.10.2013, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

15. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ v znení ku dňu uzatvorenia predmetnej Zmluvy o poskytnutí
najľahšej pôžičky t.j. ku dňu 16.10.2013, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až
k), r) a y).

16. Správny je záver súdu prvej inštancie o absencii náležitej špecifikácie splátok - rozčlenenia na to, z
akých položiek splátka pozostáva, t.j. pokiaľ ide o výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradia, v ktorom budú splátky priraďované k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ.

17. V tomto smere nemožno sa odvolať len na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 09.11.2016
sp.zn. W.-XX/XX vo veci L. W. H., N..H.. proti U. Y..

18. Treba konštatovať, že aj právna doktrína (závery teoretikov vrátane odborných článkov) upriamuje
pozornosť súdov pri súčasnej právnej úprave na nemožnosť priamej aplikácie tohto rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie rozhodovacej činnosti súdov a pochopiteľne aj na nemožnosť priamej
aplikácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES, pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych
práv a povinností sporových strán, ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami. V
tomto smere doktrína poukazuje na to, že smernice vydané Európskym parlamentom a Radou akozdroj komunitárneho práva nie sú priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a povinností
individuálnych subjektov (fyzických a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť len
prostredníctvom tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálne aj v

súčinnosti s výkladom, ktoré prinášajú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti však
treba konštatovať, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto
zákona v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy), sú natoľko striktné,
že ich nemožno preklenúť ani uvedeným konformným výkladom uvedenej smernice a akceptovaním
východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. W.-XX/XX, L. W. H., N..H..

proti U. Y. (pozri k tomu bližšie Anton Pavúk: Prečo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie L. W. H.,
N..H.. c/a U. Y. nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax slovenských súdov, najpravo.sk 21.12.2016).

19. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci W.-XX/XX a Smernice 2008/48/ES,
pretože sa zdá, že Súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti
zmluvy a len vo vzťahu k istine.

20. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.

k) § 9 ods. 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

21. Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a

iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase Smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

22. Zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná Smernica 2008/48/ES

z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

23. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má

význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina) a pod.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený

poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácií o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 Smernice 2008/48/ES).

25. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných

(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 ods. 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a inýchpoplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá je predmetom
tohto konania uvedené náležitosti nespĺňa.

26. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci W.-XX/XX odvolací súd tiež poukazuje aj na
príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať
sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom
nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie

v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku,
tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma
práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi
veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť
len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č.
129/2010,ktorýmsarozporodstráni.Domnievamsavšak,ževtomtoprípadebysudcanarazilnajednuz

hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

27. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. XSžo/XX/XXXX:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a

odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou

a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.

1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

28. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá

taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. XSžoXX/XXXX, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii
podľa zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci XCdo/XXX/XXXX). 2. Uvedené zákonné pravidlo

sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 3.
Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2) nie je v súlade s princípmisúkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: a/ odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, b/ odporoval by princípu právnej istoty,
c/nebolbysúladnýanisvýkladomrozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciW.-XX/XX,keďžeSúdnydvorEÚ

za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o

splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

29.Vkontexteuvedeného,akoajsozreteľomnauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/155/2011

zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom

zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný“, odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá

priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

30. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XX/XXXX zo

dňa 27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok W.-XX/XX.

31. V závislosti od uvedeného, sú správne závery súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru, nakoľko s absenciou náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je spojená sankcia
tejto bezodplatnosti a bezúročnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.

32. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že žalobca resp. jeho právny predchodca poskytol žalovanej
finančné prostriedky vo výške 2.000,- eur a žalovaná uhradila sumu 2.114,10 eur. Žalobcovi tak správne
priznal súd prvej inštancie len právo na zaplatenie príslušenstva pohľadávky a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.

33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

34. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

36. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní, spravidla v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Citované
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Vo
všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
zavinenia v ust. § 256 ods. 1 CSP. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie
súdnehopoplatku,prenedostatokpodmienokkonania,zdôvoduspäťvzatianávrhualebožalobyapod.).
Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie,či, a pokiaľ áno, ktorá zo strán z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Pojem „procesné
zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska a je nevyhnutné vykladať ho komplexne a
extenzívne. Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi

skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí sporu. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu. Prvok zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu
sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná
strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a

zistené, či bola žaloby podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane
trovy konania. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to
vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a
skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.

37. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo

veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj
žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná.

38. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. X H. XXX/XXXX).

39. Ak je pomer úspechu obidvoch strán zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo

na náhradu trov konania.

40. Predmetom odvolacieho konania je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov
prvoinštančného konania, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanej
nepriznal.

41. V podanom odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil zásadu procesného
úspechu v spore a zásadu zodpovednosti za zavinenie konania v zaplatenej časti počas konania s
poukazom na § 256 ods. 1 CSP.

42. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 1.103,25 eur s
príslušenstvom. Do sumy 787,60 eur bolo konanie zastavené a v prevyšujúcej časti do sumy 315,65
eur bola žaloba zamietnutá. Zásadným pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je vyriešenie
otázky zavinenia na zastavení konania do sumy 787,60 eur, keďže zamietnutie žaloby do sumy 315,65
eur je úspechom žalovanej. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zastavenie konania čo do sumy

570 eur zavinila žalovaná uhradením tejto sumy po podaní žaloby. Naopak zastavenie konania čo do
sumy 100 eur zavinil žalobca, nakoľko táto suma bola žalobcovi uhradená zo strany žalovanej ešte
pred podaním žaloby. Čo sa týka zastavenia konania čo do sumy 117,60 eur, toto zavinil žalobca tým,
že v tejto časti zobral žalobu späť bez udania dôvodu. S poukazom na vyššie uvedené zo žalovanej
sumy 1.103,25 eur úspech žalobcu predstavuje suma 570 eur a úspech žalovanej suma 533,25 eur.

V percentuálnom vyjadrení úspech žalobcu predstavuje 52 % a úspech žalovanej 48 %, čo možno
považovať za zhruba rovnaký pomer úspechu, a čo je zároveň dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania žiadnej zo sporových strán. Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného
konania takto nerozhodol, keď náhradu trov konania žalovanej nepriznal, napriek tomu nebol dôvod pre
zmenu resp. zrušenie tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie, keďže žalovaná voči rozsudku odvolanie

nepodala, a pre žalobcu by to nemalo žiaden význam, nakoľko z dôvodu zhruba rovnakého pomeru
úspechu žiadna zo sporových strán, teda ani žalobca nemá právo na náhradu trov prvoinštančného
konania.

43. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej

zamietavej časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaná ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu
trovtohtoštádiakonaniaprotižalobcovi,ktorývodvolacomkonaníúspechnemal.Výškutýchtotrovustáli

postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).