Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. august 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111219053
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111219053.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne: C. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.
XXX/XX, J., právne zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, Námestie
sv. Egídia č. 95, IČO: 44 250 029, proti žalovanému: J. R., X. H., J., zastúpenému R. a I. J. R., so sídlom
E. XX, J., A.: XX XXX XXX, o náhradu za zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 16C/156/2011-337 zo dňa 13.marca 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 47,27 € v lehote do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej zamietavej časti nad sumu 47,27 € rozsudok p o t v r d z u j e .

III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa uplatnenou žalobou domáhala náhrady zaťaženého pozemku v zmysle Zákona číslo
66/2009 Z.z., a to vo výške 15 000 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% od
30.06.2011 do zaplatenia, ako aj náhrady trov súdneho konania.

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni sumu 2 700 Eur z 9,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2 700 Eur od 15.07.2011
do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Zároveň rozhodol, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 64% s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti predmetného rozsudku.

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia

súdu prvej inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu č.k. 3Co/60/2015-254 zo dňa 22.07.2015 súd
doplnil dokazovanie znaleckým posudkom, a to znalkyňou z odboru stavebníctvo za účelom určenia
všeobecnej hodnoty pozemkov, a to parc. C-KN č. XXXX/XXX a parc. M. č. XXXX/XXX zapísaných na
LV č. XXXX v kat. úz. J. - Y., a to ku dňu vzniku zákonného vecného bremena, teda dňa 01.07.2009
a určenia hodnoty vecného bremena spočívajúceho v celom zastavaní pozemkov cestnou stavbou.
Podľa predloženého znaleckého posudku č. XXX/XXXX všeobecná hodnota predmetných pozemkov
predstavuje sumu 4 270 Eur po zaokrúhlení a všeobecná hodnota práva a závad sumu vo výške

5 423,10 Eur. Žalovaný nemal výhrady k predloženému posudku, avšak žiadal žalobu zamietnuť,
prípadne využiť a aplikovať moderačné právo súdu s prihliadnutím na dôvod nadobudnutia predmetných
pozemkov žalobkyňou. Žalobkyňa uviedla, že v danom prípade je úžitková hodnota pozemkov nulová
z dôvodu, že na celých pozemkoch je postavená cesta a nemôže predmetné pozemky vôbec užívať. Ztohto dôvodu podľa jej názoru náhrada za vecné bremeno mala byť ako pri vyvlastnení nehnuteľnosti.
Žalobkyňa taktiež navrhla odročiť pojednávanie za účelom predloženia kontrolného znaleckého posudku
z jej strany, teda súkromno-znaleckého posudku. Podľa jej názoru v danom prípade bola znalkyňou

stanovená výška náhrady za zriadenie vecného bremena neprimerane nízka. Pri stanovení výšky
náhrady za zriadenie vecného bremena súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý
určil všeobecnú hodnotu závad na sumu vo výške 5 400 Eur. Taktiež konštatoval, že táto suma je
vyššia než všeobecná hodnota samotných pozemkov zastavaných stavbami. Žalobkyni súd priznal
polovicu z uvedenej sumy vzhľadom na právny dôvod nadobudnutia nehnuteľnosti a na skutočnosť,

že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že kupované pozemky reálne nebude môcť využiť na iný
účel než akému slúžia, nakoľko sa na nich nachádza stavba, a to cesta vo vlastníctve žalovaného.
Žalobkyňa teda nenadobudla pozemky na základe dedenia, ale na základe kúpnej zmluvy. Pričom
nepochybne vedela, že nadobúda iba tzv. holé vlastníctvo, ktoré nemôže mať úžitkovosť inak, ako
domáhaním sa náhrady voči vlastníkovi stavby zriadenej na pozemkoch. Znalkyňa pri určení výšky
náhrady prihliadala na skutočnosť, že vlastnícke právo žalobkyne je obmedzené v rozsahu 100% a

taktiež pri takomto vecnom bremene neobmedzeného trvania vzala za základ výpočtu obdobie 20
rokov. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval námietky žalobkyne o neprimerane nízkej
sume náhrady za dôvodné. V danom prípade hodnota pozemkov, ktorá má vplyv aj na samotnú
hodnotu vecného bremena je nepochybne ovplyvnená tým, že sa na nich nachádza stavba takého
charakteru, ktorý je trvalý a slúžiaci potrebám širokej verejnosti. Súd prvej inštancie zároveň zamietol

návrh žalobkyne na odročenie pojednávania za účelom predloženia súkromného znaleckého posudku,
nakoľko sa žalobkyňa k predmetnému znaleckému posudku nevyjadrila v stanovenej lehote, a to napriek
výzve súdu a zároveň nepredložila iné dôkazy, ktoré by spochybnil správnosť záverov znaleckého
posudku. Okrem toho žalobkyňa síce na pojednávaní uviedla, že si objednala vypracovanie súkromného
znaleckého posudku, no bez toho, aby o tom predložila akýkoľvek dôkaz. Súd prvej inštancie pri

svojom rozhodovaní o znížení náhrady za zriadenie vecného bremena prihliadal tiež na skutočnosť,
že v kat. úz. Y. v súčasnosti prebieha konanie o pozemkových úpravách, po skončení ktorého bude
žalobkyni poskytnutá kompenzácia vo forme náhradného pozemku prípadne vyrovnanie v peniazoch.
Podľa názoru prvoinštančného súdu možno pritom dôvodne predpokladať, že pozemkové úpravy budú
ukončené v kratšom čase, ako 20 rokov.

4. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. čl.20 ods.4 Ústavy SR, čl. 11 ods. 4
Ústavného zákona č. 23/1991 Z.z., čl.1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, ust. §128 ods.2 Občianskeho zákonníka, ust. §1 ods.1 Zákona číslo 66/2009 Z.z.,
§2 ods.1 Zákona č. 66/2009 Z.z., §2 ods.2 Zákona č. 66/2009 Z.z, §3 ods.1 Zákona č. 66/2000 Z.z, §3

ods.3 Zákona č. 66/2009, ust. §4 ods.1 Zákona č. 66/2009 a ust. §4 ods.2 Zákona č. 66/2009.

5. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v pomere k žalovanej sume 15 000 Eur úspešný

v rozsahu 18% a žalovaný vo zvyšných 82%. Miera úspechu žalovaného v čistom teda činní 64%.

6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V
odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie kauzu po právnej ani skutkovej stránke vôbec nepochopil.

Československý štát pri výstavbe cestnej siete v určitých prípadoch obišiel povinnosť odkúpiť alebo
vyvlastniť pozemok pod cestnou stavbou. Štát si túto situáciu uvedomil a zlegalizoval užívanie
zastavanýchpozemkovZákonomč.66/2009Z.z.,atozriadenímzákonnéhovecnéhobremenanavšetky
pozemky.Jehoúčinnosťousazodňanadeňstalonelegálneužívanielegálnym.Abysavšakzrealizovala
a napravila aj pôvodná krivda štát určil aj povinnosť náhrady. Odkiaľ sa vzal názor prvoinštančného súdu,

ževprípadeposkytnutianáhradypriznanejsúdomostávaeštevlastníkoviprávonaakúsiďalšiufinančnú
kompenzáciu, sa nedá zistiť. Rovnako sa nedá zistiť odkiaľ mal súd prvej inštancie právny názor vo
vyplatení peňažnej náhrady mu dokonca ostáva aj právo na naturálnu kompenzáciu už nie je možné
zistiť vôbec. V tejto časti považuje žalobkyňa rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Pričom
poukazuje na ust. § 3 ods. 3 Zákona č. 66/2009, pričom z tohto ustanovenia § 3 ods. 3 Zákona č. 66/2009

Z.z. podľa názoru žalobkyne vyplýva, že súbeh poskytnutia vecnej a peňažnej náhrady nie je možný, a
to z dôvodu existencie spojky „alebo“ ktorá nepripúšťa žiadny iný výklad. Náhrada za zriadené vecné
bremeno je jednorazová a poskytuje sa buď vo forme náhradného pozemku, alebo vo forme peňažného
odškodnenia poskytnutím jednej formy výhrady zaniká právo na druhu formu náhrady. Taktiež považujeza arbitrárne z pohľadu súdu prvého stupňa zníženie náhrady žalobcovi s poukázaním na to, že môže
sa domôcť svojej náhrady v čase kratšom, ako 20 rokov, keď budú pozemkové úpravy ukončené.
Zároveň žalobca poukázal na rozhodnutie ESĽP zo dňa 23.09.1982 v kauze Sporromg a Lönnroth vs

Švédsko. Podľa názoru žalobkyne aj v zmysle tohto rozhodnutia náhrada, ktorej sa je možne potenciálne
a nezaručene domôcť o 20 rokov nie je náhradou poskytnutou v súlade zo zásadami právneho štátu.
Pričom v predmetnom konaní bolo niekoľkonásobne preukázané, že okresný pozemkový úrad vo veci
žiadne náhrady nikdy nekonal a nekoná. V tomto je názor súdu prvej inštancie v priamom rozpore s
vykonaným dokazovaním. Čo sa týka nepripustenia súkromno-znaleckého posudku zo strany žalobkyne

súdom prvej inštancie podľa názoru žalobkyne sa jedná o procesnú svojvôľu súdu prvej inštancie.
Znalecký posudok možno úspešne rozporovať len iným znaleckým posudkom. Tvrdenie strany sporu
alebo advokáta nie je tvrdením spôsobilým rozporovať otázky, na ktoré je potrebné mať odborné
znalosti. Po obdržaní znaleckého posudku vypracovaného súdom ustanoveným znalcom žalobkyňa
urobila všetko preto, aby do termínu pojednávania predložila súkromný posudok, ktorý by konfrontoval
posudok znalca určeného súdom. Posudok A.. S. obdržala dňa XX.XX.XXXX. Vzhľadom k pracovnej

vyťaženosti znalcov, našla znalca až 09.03.2018, teda 19 dní pred pojednávaním. Na pojednávaní
dňa 28.03.2018 preto žiadala o poskytnutie minimálneho časového priestoru na predloženie posudku,
pričom uviedla aj konkrétneho znalca a konkrétne zadanie posudku. Napriek tomu jej nebolo umožnené
tento dôkaz predložiť. Znalec A.. O. posudok skutočne vo veľmi krátkom čase aj vyhotovila a doručil,
no už po vyhlásení rozsudku. Pritom posudok A.. S. bol zadaný súdom dňa 28.01.2016 a doručený

súdu dňa 09.11.2017, teda na jeho vypracovanie čakal súd takmer 24 mesiacov. Za absurdné tvrdenie
súdu prvej inštancie považuje žalobkyňa tvrdenie, že nepreukázala zadanie posudku, pričom Civilný
sporový poriadok žiadnu túto povinnosť strane sporu neukladá. Strana je povinná dôkaz navrhnúť, čo
žalobkyňa nesporne urobila na pojednávaní dňa 28.03.2018. Uvedeného konania sa dokonca netýka
ani koncentračná zásada, nakoľko ide o konanie spred účinnosti Civilného sporového poriadku. Avšak

ani podľa Civilného sporového poriadku nemohlo ísť o koncentráciu nakoľko súd stranám žiadnu lehotu
na konečný návrh dôkazov nevymedzil.

7. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne nepodal.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací sud“) príslušný na rozhodnutí odvolaní podľa § 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470
ods. 1, 2 CSP vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutých častiach, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasledujúcich Civilného sporového poriadku bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP a

contrario tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v
Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
je čiastočne dôvodné.

9. Ako odvolacie dôvody žalobkyňa použila dôvody uvedené v ust. § 365 písm. b), f), h) Civilného

sporového poriadku teda, že vo veci sa jednalo o nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie,
ktorým došlo k znemožneniu uskutočnenia strane sporu patriacich procesných práv v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. V odôvodnení odvolania žalobkyňa taktiež uviedla, že kultúra resp. druh pozemku nie je záväzný
údaj katastra. Znalec a súd súčasne tvrdia, že ide o ornú pôdu, keď je súčasne v konaní nesporné, že
ide o pôdu zastavanú cestou. Taktiež namietal moderačne právo súdu, kde neexistuje hmotnoprávny
predpis, ktorý by umožňoval súdu moderovať nárok na náhradu za vecné bremeno. V právnom poriadku

SR existujú len dva prípady súdnej moderácie, a to pri náhrade škody podľa ust. § 450 Občianskeho
zákonníka a moderácia zmluvnej pokuty podľa § 545 písm. a) Občianskeho zákonníka. Toto sú jedine
dva prípady, kedy hmotne právo dáva súdu možnosť moderovať žalobný nárok na základe vlastnej
úvahy.Súdprvejinštanciesarovnakomýliajvdôvodochsvojejnezákonnejmoderácie,keďzohľadnil,že
predmetnú náhradu si vymáha právny nástupca ako aj spôsob nadobudnutia predmetných pozemkov,

a to kúpou v čase, keď už boli zastavané cestou.

11. Prvá odvolacia námietka žalobkyne spočívala v tom, že súd prvej inštancie bral za záväzný údaj z
katastra nehnuteľností, ako aj údaj od súdneho znalca, že sa v danom prípade jedná o ornú pôdu, pričomtieto údaje nie sú pre súd záväzné, keď súčasne v konaní je nesporné, že sa jedná o pôdu zastavanú
cestnou stavbou. V tejto odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom
konania je zaplatenie peňažnej náhrady za zriadenie vecného bremena. Žalobkyňou uplatnený nárok

vyplýva ust. § 2 ods. 1, 3 Zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo právnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.
Podľa tohto zákona obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisov vlastníkov
stavby prechodom do vlastníctva štátu bez majetkového majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva
k pozemkov (ďalej len vlastník stavby) môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod

stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere,
bonite rovnakého druhu ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním poskytne vlastník stavby v inom
katastrálnom území. K tejto odvolacej námietke je potrebné zo strany odvolacieho súdu konštatovať,
že ust. § 3 ods. 3 Zákona č. 66/2009 Z.z. určuje, ako kompenzáciu poskytnutie takého náhradného
pozemku čo do výmery bonity a druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. Zároveň ako
alternatívu priznáva formu finančnej náhrady. Z textu samotného citovaného zákonného ustanovenia

možno vyvodiť, že ako náhradu v druhom rade je možné poskytnúť finančnú náhradu. Táto podľa názoru
súdu by rovnako, ako náhrada v podobe náhradného pozemku mala prislúchať za pozemok rovnakého
druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním. V danom prípade sa teda jedná o finančnú náhradu
za ornú pôdu bez ohľadu na skutočnosť, že táto je v rozhodnom čase už zastavaná.

12. V danom prípade došlo k podaniu odvolania zo strany žalobkyne proti výroku II., teda proti
zamietavému výroku súdu prvej inštancie. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti o zaplatenie
sumy 47,27 eur s poukazom na skutočnosť, že oproti stavu rozhodovacej praxe, ktorá tu bola v čase
vydania uznesenia Krajského súdu Prešov č.k. 3Co/60/2015 - 254 zo dňa 22.07.2015 došlo k prijatiu
väčšinového stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, a to dňa 15.05.2018,

v zmysle ktorého, ak do času pozemkovej úpravy niet iného práva, zriaďuje sa vecné bremeno pri
pozemkoch, ktoré prešli do vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky pri pozemkoch pod
stavbami a pri takýchto sa zriaďuje vecné bremeno, vtedy sa vychádzajúc z toho, že ide o dočasné
opatrenie, spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá opakujúca sa náhrada len za skutočnú dobu
trvania obmedzenia.

13. Vychádzajúc zo samotnej žaloby, ktorou žalobkyňa žiadala o náhradu za zriadenie vecného
bremena, ktorú odôvodnila tým, že účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. zo dňa 01.07.2009 vzniklo k
predmetným nehnuteľnostiam zákonné vecné bremeno a na základe toho si uplatnila sumu 15.000,-
eur, dospel odvolací súd k záveru, že nejde o odlišné právne posúdenie jej nároku, než ako ho vykonal

súd prvej inštancie, pretože aj v tomto prípade sa jedná o odškodnenie vlastníka pozemku v zmysle § 4
zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s Ústavou Slovenskej republiky, no s prihliadnutím na vyššie uvedené
stanovisko je dôvodné posúdiť žalobu žalobkyne ako nárok na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného
bremena vo forme opakujúcej sa náhrady len za skutočnú dobu trvania obmedzenia. Samotný začiatok
tohto obmedzenia stanovila žalobkyňa, vychádzajúc z obsahu jej žaloby, odo dňa účinnosti zákona č.

66/2009 Z.z., teda odo dňa 01.07.2009. Do rozhodnutia odvolacieho súdu, teda do dňa 14.08.2019 sa
jedná o obdobie v trvaní 10 rokov, 1 mesiac a 14 dní. Za takto špecifikované obdobie, ako vyplýva
zo samotnej žaloby, bolo možné v zmysle vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
o takomto nároku, a to v zmysle znaleckého posudku U. S. č. 15X/XXXX (č.l. XXX a nasl. spisu)
ustáliť výšku opakujúcej sa náhrady do rozhodnutia odvolacieho súdu na sumu 2.747,276 eur. Z časti

4 znaleckého posudku bodu 4.1.5 vyplýva, že hospodárska ujma žalobkyne predstavuje sumu 271,44
eura za rok za celú uplatnenú nehnuteľnosť, čo za obdobie 10 rokov, 1 mesiaca a 14 dní činí sumu
2.747,276 eur (10x271,41 eura + 1x22,62 eura + 14x0,754 eura). Súd pri stanovovaní hospodárskej
ujmy prepočítanej na mesiace a dni vychádzal zo znalcom ustanovenej sumy 271,44 eura za rok, čo pri
počte 12 mesiacov v roku činí 22,62 eur za 1 mesiac a pri priemernom počte dní 30 v mesiaci to činí

0,754 eura na deň za celú plochu.

14. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 66/2009 Z.z. v spojení s
Ústavou Slovenskej republiky patrí žalobkyni za uvedenú špecifikovanú dobu trvania jej obmedzenia
právo na vyplatenie sumy 2.747,27 eur ako spravodlivé usporiadanie za opakujúcu sa náhradu v zmysle

znaleckého posudku súdom braného znalca.

15. Ako vyplýva z rozhodnutia súdu prvej inštancie, tento zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
2.700,- eur s príslušenstvom, pričom výrok I. nebol napadnutý odvolaním. V prevyšujúcej časti žalobuzamietol. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že celkový nárok žalobkyne predstavuje sumu 2.747,27
eura, zmenil rozsudok vo výroku II. tak, že zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobkyni 47,27
eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej zamietavej časti nad sumu 47,27

eur napadnutý rozsudok potvrdil.

16. V druhom rade žalobkyňa namietala moderačné právo súdu, ktoré bolo uplatnené v rámci priznanej
formy finančnej náhrady. Uviedla, že súd nemôže rozhodovať extra lege a neexistuje hmotnoprávny

predpis, ktorý by umožňoval súdu moderovať nárok na náhradu vecného bremena. Rovnako poukázala
aj na to, že súd prvej inštancie sa mýlil v dôvodoch svojej nezákonnej moderácie. Keď ako okolnosti
zohľadnil, že náhradu si vymáha právny nástupca, žalobkyňa už kupovala pozemok, ktorý v tom čase
bol zastavaný cestnou stavbou, v prípade poskytnutia náhrady priznanej súdom ostáva ešte vlastníkovi
teda žalobkyni právo na akúsi ďalšiu finančnú kompenzáciu resp. aj právo na naturálnu kompenzáciu
a týchto sa žalobkyňa môže potenciálne domôcť v období kratšom, ako 20 rokov. K tejto odvolacej

námietke odvolací súd poukazuje, že vzhľadom k tomu, že spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá
opakujúca sa náhrada len za skutočnú dobu trvania obmedzenia bez akejkoľvek moderácie odvolacím
súdom v zmeňujúcom rozsudku, táto stráca význam.

17. Žalobkyňa v treťom rade namietala, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nepripusteniu

dôkazu a to súkromného znaleckého posudku. Po obdŕžaní znaleckého posudku žalobkyňa urobila
všetko preto aby do termínu pojednávania predložila súkromný posudok, ktorý by konfrontoval posudok
znalca určeného súdom. Vzhľadom pracovnej zaťaženosti znalcov našla znalca pre súkromnoznalecký
posudokaž09.03.2018.Následnenapojednávaníkonanomdňa28.03.2018pretožiadalaoposkytnutie
časového priestoru na predloženie posudku. Napriek tomu jej súdom prvej inštancie nebolo umožnené

tento dôkaz predložiť. Znalec O. posudok skutočne aj vypracoval a ho aj doručil a však po vyhlásení
rozsudku. Súd prvej inštancie odôvodnil nepripustenie dôkazov a to súkromného znaleckého posudku
z dôvodu, že strana sporu, a to žalobkyňa sa písomne nevyjadrila k prvotnému posudku iného
znalca určeného súdom a zároveň nepreukázala zadanie svojho súkromnoznaleckého posudku inému
znalcovi. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nepripustenie akéhokoľvek dôkazu v

kontradiktórnom spore zo strany súdu musí nastať iba s presne súdom vymedzených dôvodov. Tu
možno konštatovať, že súd prvej inštancie tieto dôvody vo svojom rozhodnutí uviedol. Dokazovanie
je časť sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na
zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS

52/03). Súd v sporovom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie sporových strán. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať
navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal v rámci svojej právomoci. V zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk

spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho sporové strany rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v
rovnakompostavenístránsúdnehokonaniasaprejavujevprocesnoprávnompostavenísporovýchstrán,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj

oprávnenia strán navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného
bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli strany, no o tom, ktoré z
navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom
záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej

úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie
iných dôkazov nepostavilo stranu sporu do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom
v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z
roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to
teda znamená, že strana sporu nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnená oproti druhej strane.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie stranou navrhnutého dôkazu môže
byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s
porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára
2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol maťvplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,
je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu

prvej inštancie ako dôvodný, keď zamietol návrh na vykonania dôkazu súkromnoznaleckým posudkom.
Tento nemožno vykonať ani odvolacím súdom z dôvodu, že nespĺňa kritéria novoty v odvolacom konaní.

18. Odvolací súd s poukazom na spôsob výpočtu opakovanej náhrady nepriznal z prisúdenej sumy
žalobkyni úrok z omeškania, nakoľko žalovaný sa nedostal do omeškania s plnením tohto peňažného

záväzku. Súd bol viazaný žalobou, kde žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania tak ako ho
špecifikoval súd prvej inštancie vo svojom výroku I..

19. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd postupom podľa ust. § 390 CSP rozhodol vo veci, pričom
zmenil napadnutý výrok II. postupom podľa ust. § 388 CSP.

20. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 2 CSP z dôvodu
zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v celosti, pričom,
nakoľko rozhodnutie súdu závidelo od znaleckého posudku, priznal úspešnej žalobkyni vo veci samej
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom pri výpočte výšky trov konania
bude výpočtovým základom priznaná suma vo výške 2.747,27 €. Odvolací súd zmenou rozhodnutia

rozhodoval aj v nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).