Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. november 2018

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 3T/92/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916010372

Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kurečko

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2018:7916010372.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov samosudca JUDr. Martin Kurečko na hlavnom pojednávaní konanom dňa
22.11.2018 v Trebišove takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:
Y. L. , nar. XX.X.XXXX v M., trvale bytom M., časť Y. č.XXX,

j e v i n n ý , ž e

- v presne nezistenej dobe v mesiaci január roku 2002 v V. po tom, čo získal obžalovaný Y. L. od
leasingového nájomcu vozidla zn. U. S. V. X.X L., ev.č. V. XXX CH, číslo karosérie M číslo motora
XXXXXX, striebornej diamantovej metalízy, U. V., nar. X.X.XXXX, súhlas na jeho používanie, uvedené
vozidlo dňa 25.1.2002 v čase o 14.43 hod. vyviezol cez hraničný prechod L. W. Y. do Y. republiky a
následne cez hraničný prechod A. na G., kde ho bez jej súhlasu prenechal presne nezistenej osobe,

čím pre leasingovú spoločnosť ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Panónska cesta 11, Bratislava, spôsobil
škodu vo výške 431.636,-Sk (10.216,24 €),

t e d a

prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l

trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona (zák. č. 140/1961 Zb.).

Z a t o m u s ú d u k l a d á

Podľa § § 248 ods. 3 Tr. zákona (zák. č. 140/1961 Zb.) s použitím § 53 ods. 1 Tr. zákona a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd peňažný trest vo výmere 300,- € (tristo eur).

Podľa § 54 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený,
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodenú spoločnosť ČSOB Leasing, a.s., Panónska cesta 11,
Bratislava, IČO: 35 704 713, s jej nárokom na náhradu škody súd o d k a z u j e na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :Súd po zrušení predchádzajúceho oslobodzujúceho rozsudku zo dňa 12.10.2017 na hlavnom
pojednávaní opätovne vypočul svedkyňu U. L. a prečítal zápisnicu o konfrontácii a listinné dôkazy
týkajúce sa osoby obžalovaného Y. L. a svedka T. L.. Na základe takto doplneného dokazovania a po

prehodnotení dôkazov vykonaných na predchádzajúcich pojednávaniach dospel súd k záveru o vine
obžalovaného, vychádzal pri tom z nasledovných zistení:

Svedkyňa U. L., rod. V. aj pri opätovnom výsluchu na hlavnom pojednávaní zotrvala na tom, čo uviedla
vo svojej predchádzajúcej výpovedi na súde dňa 6.4.2017, teda že vozidlo zmizlo z parkoviska, keď bolo

zaparkované pred hotelom. Nevedela uviesť o aký deň sa jednalo, ani meno hotela, pamätala si iba
to, že hotel bol v F., v ktorej časti mesta sa tento hotel nachádzal, si nespomenula. Do F. vtedy prišli s
obžalovaným L. na predmetnom motorovom vozidle, je možné, že vtedy so sebou mali aj jej maloletého
syna. Keď na druhý deň v ranných hodinách zistili, že ich motorové vozidlo, ktoré bolo zaparkované na
hotelovom parkovisku, bolo odcudzené, išli krádež auta nahlásiť na políciu.

Oproti tomu svedkyňa v rámci výsluchu v prípravnom konaní dňa 4.11.2003 vypovedala, že koncom
januára 2002 mal ísť obžalovaný Y. L. spolu s T. L. s jej vozidlom do Y., obžalovanému predtým vystavila
splnomocnenie na užívanie vozidla v zahraničí. Potom, čo sa obžalovaný z tejto cesty vrátil, vozidlo
už nevidela. Obžalovaný jej vtedy tvrdil, že ho má požičané T. L., ktorého však napriek tomu, že sa
s ním v tomto období stretávala často, na ňom jazdiť nevidela. Keď sa ho na auto pýtala, tak to vždy

zahovoril a vyhováral sa, že auto je na prehliadke v servise a podobne. Keď sa potom s obžalovaným L.
rozišla a ten jej vozidlo nevrátil, tlačila na neho aj na L., aby jej auto bolo vrátené. L. jej však v mesiaci
apríl 2002 povedal, že mu vozidlo ukradli. Taktiež jej vravel, aby krádež auta šla nahlásiť na políciu,
a že najlepšie bude, keď to pôjde nahlásiť do F.. S jeho návrhom nakoniec súhlasila a po vzájomnej
dohode šli začiatkom apríla 2002 spolu s obžalovaným L., T. L., jej maloletým synom a L. priateľkou

do F., cestovali tam autom T. L., a to U. I. čiernej farby. Ráno potom oznámila na čísle 158 krádež jej
auta U. S. Z., s tým, že ho večer zaparkovala na parkovisku pred hotelom W. a z tohto parkoviska bolo
odcudzené. T. L. jej potom ešte povedal, že krádež vozidla má ísť nahlásiť aj na leasingovú spoločnosť,
čo aj urobila. L. ju vtedy uisťoval, že sa nemusí báť, a že z toho nebude mať nič. Asi koncom mesiaca
apríl 2002 bola následne predvedená na výsluch do T., kde rovnako potvrdila, že ku krádeži jej auta

nedošlo. L. sa jej po výsluchu pýtal, ako vypovedala, a keď mu to vtedy povedala, bol nahnevaný. L. sa
potom pohádal s obžalovaným a vravel, že takto z toho bude mať problémy, a že nech podá sťažnosť
na policajnú inšpekciu na postup policajtov. T. bola predvolaná na výsluch ešte raz, a to na I. V. - okolie,
kde ju pred budovou čakal L. a povedal jej, ako má vypovedať, teda aby tvrdila, že skutočne jej bolo
auto odcudzené v F.. Kúpiť predmetné motorové vozidlo ju pri tom nahovoril obžalovaný L., L. jej vtedy

povedal, že vie vybaviť kúpenie auta na leasing.

Svedkyňa zhodné skutočnosti uviedla aj v rámci konfrontácie s T. L. v prípravnom konaní dňa 6.3.2006,
kde zotrvala aj na tom, že nahlásiť krádež auta jej kázal obžalovaný L. alebo T. L..

K rozporom vo svojich výpovediach svedkyňa uviedla, že sa nevie vyjadriť k tomu, prečo sú jej výpovede
z prípravného konania a z hlavného pojednávania také rozdielne. V čase vyšetrovania predmetnej veci
však mala obavy o svojho syna, mala obavy aj z T. L., ktorý vedel kde vtedy bývala a kde pracovala,
navyše T. L. poznal všelijakých ľudí a stále rozprával, koho každého pozná. Pokiaľ v prípravnom konaní
pri svojom výsluchu dňa 4.11.2003 uviedla, že si bola vedomá, že v minulosti v tejto veci viackrát

zmenila svoje výpovede, a že to, čo povedala v tejto výpovedi, je pravdou, že vypovedala bez nátlaku
a dobrovoľne, a že svoje výpovede menila preto, lebo mala obavy z vyhrážok T. L., tak nevie prečo sa
tak vtedy vyjadrila. T. L. jej však pred výsluchmi v prípravnom konaní vždy povedal, ako má vypovedať,
a teda v prípravnom konaní menila svoje výpovede na jeho nátlak, mala z neho aj nejaké obavy. T. L. ju
navádzal aj na výpovede, v ktorých usvedčovala obžalovaného L..

NahlavnompojednávaníbolaprečítanáajzápisnicaokonfrontáciimedziobžalovanýmY.L.asvedkyňou
U. L. z prípravného konania, z nej je zrejmé, že obžalovaný v rámci konfrontácie odoprel vypovedať.

Z nového odpisu z registra trestov obžalovaného vyplynulo, že obžalovaný nemá evidované nové

odsúdenia. Z odpisu z registra trestov svedka T. L. súd zistil, že menovaný bol doposiaľ 6x súdne
trestaný, naposledy v rokoch 2011 a 2013 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. d/ Tr. zákona. V minulosti bol odsúdený tuzemskými súdmi aj pre trestný čin podielnictva
(1999), trestný čin podvodu (2003) a v W. aj pre obstaranie falošných úradných preukazov. Na Okresnomsúde Trebišov bolo naposledy voči nemu vedené trestné konanie pod sp.zn. 7T/100/2013 pre zločin
úverového podvodu podľa § 222 ods. 2, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, kde bol pre nedostatok dôkazov
spod obžaloby oslobodený.

Zdôkazovvykonanýchnapredchádzajúcichhlavnýchpojednávaniachvyplynulinasledovnéskutočnosti:

Obžalovaný Y. L. na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný a ďalej vypovedal, že niekedy v r. 2002,
v čase keď žil s U. V., sa rozhodli, že si zadovážia motorové vozidlo, ktoré nakoniec zakúpili v predajni

P. v Y. W. F., jednalo sa o motorové vozidlo zn. U. S. X,X L.. Papierové veci okolo kúpy im pomohol
vybaviť T. L., keďže bol zbehlý v motorových vozidlách a tejto problematike sa rozumel. Kúpené vozidlo
potom normálne užívali. Po niekoľkých týždňoch sa obžalovaný rozhodol, že s týmto vozidlom pôjde
na nákupy na G., pričom v dobe, keď plánoval cestu na G., sa dozvedel, že tam plánuje v tomto čase
zhodou okolností ísť aj T. L.. Obžalovaný plánoval zostať v Y. a L. mal v pláne pokračovať v ceste ďalej
do iného mesta vybaviť si svoje záležitosti. Na G. vycestovali obaja na predmetnom motorovom vozidle

U. S., avšak krátko po prekročení hraníc s ním vbehli do diery, v dôsledku čoho bolo potrebné vozidlo
opraviť. Opravu zabezpečil priamo na G. L.. Obaja spolu prespali na hoteli v Y., L. si na druhý deň vybavil
všetky záležitosti a on čakal na opravu auta. Keď sa L. vrátil do Y., obaja už s opraveným motorovým
vozidlom vyrazili na spiatočnú cestu. Vracali sa bočnými cestami smerom na hraničný priechod T. - U. V.,
ktorý sa nachádza neďaleko L. nad F.. Po tom, čo tam prekročili slovensko-maďarskú hranicu, odviezol

L. domov do V. a ďalej v V. pokračoval sám na F. ulicu. V nasledujúcich mesiacoch motorové vozidlo
spolu s U. Kappelovou riadne užívali, a to až dovtedy, kým sa spolu rozhodli ísť na nákupy do F., kde
mala U. V. nejakú rodinu. V F. motorové vozidlo zaparkovali pred hotelom W., v ktorom sa ubytovali.
Na druhý deň zistili, že vozidlo bolo z miesta, na ktorom ho deň predtým odparkovali, odcudzené. Celú
záležitosť okamžite nahlásili na polícii v F.. Domov do V. sa následne vrátili vlakom.

Pokiaľ v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom vypovedal inak, tak to čo vtedy vypovedal nie je
pravdou, pretože zo strany policajtov bol na neho robený nátlak, a preto vypovedal nepravdivo. V
prípravnom konaní vypovedal viackrát a uvádzal rôzne verzie, ale v skutočnosti je pravdou to, čo uviedol
na hlavnom pojednávaní. Pravdivé skutočnosti sa snažil uvádzať už aj v prípravnom konaní, avšak

policajti mali svoju verziu, pričom z tých viacerých výpovedí v prípravnom konaní je pravdivá jeho
posledná výpoveď pred vyšetrovateľom, kde vypovedal rovnako ako na hlavnom pojednávaní.

Svedkyňa U. L., rod. V. na hlavnom pojednávaní uviedla, že v roku 2002 žila s obžalovaným a spolu
sa rozhodli, že si zadovážia motorové vozidlo, ktoré nakoniec kúpila na splátky na svoje meno, nakoľko

obžalovaný bol vtedy ešte veľmi mladý a nemal žiadnu prácu ani príjem a ona príjem mala. Jednalo sa
o motorové vozidlo U. S. Z. X,X L.. Vozidlo normálne užívali až do doby, keď spolu šli na výlet do F., kde
vtedy prespali na jednom hoteli, spred ktorého im bolo vozidlo odcudzené. Kvôli tomu boli spolu aj na
polícii. Niekoľko mesiacov po tom, čo im auto zmizlo, sa s obžalovaným rozišli, dôvodom ich rozchodu
boli časté hádky.

Čo sa týka skutočností, ktoré uvádzala v prípravnom konaní ohľadom T. L. ako aj jej ďalších tvrdení,
týkajúcich sa nahlásenia krádeže predmetného motorového vozidla v F., ku ktorej v skutočnosti nemalo
dôjsť, tak sa nevedela vyjadriť, prečo vtedy pred vyšetrovateľom takto vypovedala. Pripustila, že ju
možno na takúto výpoveď nahovoril T. L., v ktorého spoločnosti sa v tom čase veľmi často pohyboval

aj obžalovaný. Veci sa však podľa nej udiali tak, ako to uviedla na hlavnom pojednávaní.

Z výpovede svedka T. L. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že mal v tom čase na G. priateľku, s ktorou
má nemanželského syna a obžalovaný, s ktorým bol vtedy v kontakte, sa mu ponúkol, že by ho vedel
na G. hodiť. K tejto téme sa dostali pri pive, kedy mu spomenul, že sa potrebuje dostať na G., lebo mu

tam treba niečo vybaviť, a že obžalovaný by ho tam mohol zobrať, nakoľko mal vtedy nové motorové
vozidlo - U. S.. Na presný dátum si už nepamätá, ale po tejto dohode šli spoločne týmto vozidlom na G.,
kde však krátko po prekročení hranice vošiel obžalovaný s vozidlom do diery, v dôsledku čoho došlo k
poškodeniu kinetického kĺbu a bolo potrebné ho opraviť. Pre neho prišla do G. priateľka H. a pre auto
prišla odťahovka. Do M. sa nakoniec nedostal, lebo obžalovaný nevedel po rusky a na G. ho nechcel

nechať samého. Spolu s obžalovaným teda ostali v G., kde aj prenocovali. Obžalovanému vybavil aj
servis, v ktorom bola U. S. opravená. Na druhý deň ráno, keď už bolo auto opravené, sa ním vrátili na L..
Vracali sa smerom na S. do Y., kde prechádzali cez Y. a U. V., tam aj na hraničnom priechode T. prekročili
slovensko-maďarskú hranicu. Na L. sa ešte zastavili na nejakom mieste za účelom občerstvenia a potomho obžalovaný zaviezol domov do Y. alebo do V. k rodičom, presne si už nespomína. Z rozprávania
obžalovaného vie, že vozidlo U. S. bolo nakoniec ukradnuté v F., a to niekoľko mesiacov po tom, čo sa
spolu vrátili z G.. Obžalovaný mu taktiež vtedy rozprával, že kvôli tomu bol vypovedať aj na polícii, a že

policajtinanehochcelinašiť,žetotovozidlovyviezolnaG.,kdehomalpredaťG..Onvšakmôžepotvrdiť,
že sa vtedy na tomto vozidle spolu z G. vrátili. V súvislosti s krádežou tohto vozidla bolo vznesené
obvinenie aj jemu, trestné stíhanie však bolo ešte v prípravnom konaní zastavené. Pokiaľ vtedy ako
obvinený vypovedal, že predmetné motorové vozidlo U. S. vyviezol na G. obžalovaný, tak vypovedal
takto preto, aby mu skrátili trest, pretože bol v tejto veci vo väzbe a chcel byť prepustený na slobodu. Aj

policajti vtedy od neho chceli, aby rozprával na iných obvinených, nakoľko bolo v tejto veci obvinených
pôvodne viacero osôb.

Z prečítanej výpovede svedka S. M. z prípravného konania vyplýva, že ako pracovník Úradu hraničnej
a cudzineckej polície mal v rozpracovaní prípad nelegálneho vývozu osobného motorového vozidla zn.
U. S. šedej metalízy U. V. XXX Z., nakoľko operatívnou činnosťou bolo zistené, že toto vozidlo bolo

vyvezené cez hraničný priechod L. W. Y. na územie Y. a následne cez hraničný priechod A. na G., pričom
nebol evidovaný jeho príchod na územie L.. V tejto súvislosti podali obžalovaný ako aj svedkyňa V.
vysvetlenia, z ktorých vyplynulo, že toto vozidlo nebolo odcudzené v F. dňa 6.4.2002, ale bolo vyvezené
zo L. na G. cez Y. dňa 25.1.2002. Obaja boli preto prepočutí ako svedkovia (do zápisnice o výsluchu
svedka) dňa 29.4.2002 na OO PZ Prešov - Sever, kde z ich výsluchov opäť vyplynulo, že predmetné

vozidlo im nebolo odcudzené v F., tak ako to obaja uviedli pri svojej prvej výpovedi na OO PZ F. - C.,
ale bolo vyvezené na G. do mesta S.. Uvedené skutočnosti potvrdil aj samotný obžalovaný s tým, že
celé to zorganizoval T. L., ktorý s vozidlom na G. pokračoval ďalej, a on sa vrátil na L. z S. vlakom.
Následne sa so L. dohodol, že V. nahlási krádež vozidla v F.. Po vypočutí menovaných bol spisový
materiál zaslaný na OO PZ Bratislava - C. k ďalšej realizácii. Čo sa týka samotných výsluchov, z jeho

strany ako vypočúvajúceho na nikoho nebol robený žiaden fyzický ani psychický nátlak, ako obžalovaný
tak aj V. vypovedali dobrovoľne.

VšeobecnáhodnotavozidlaU.S.X.XL.Z.,ev.č.V.XXXZ.kudňuXX.X.XXXXbolaznaleckýmposudkom
stanovená na 431.636,-Sk (10.216,24 Eur).

Súčasťou spisového materiálu je aj sťažnosť U. V. na nezákonný postup a prekročenie právomocí
príslušníkov Policajného zboru, ktorá bola Inšpekčným odborom PZ Košice vyhodnotená ako
neopodstatnená, ako aj zápisnica z jej výsluchu zo dňa 7.4.2002 spísaná v Bratislave na OO PZ Ružinov
- západ (vo veci krádeže motorového vozidla spred hotela Nivy).

Zo správy Oddelenia hraničnej kontroly G. je zrejmé, že obžalovaný opustil územie L. republiky v roku
2002 dvakrát, a to cez hraničný priechod L. W. Y., vždy s iným motorovým vozidlom. Jeho návrat a
návrat vozidiel v databáze „OSCAR“ nie je uvedený, čo znamená, že obžalovaný a motorové vozidlá sa
nevracali cez hraničné priechody, kde bol tento systém nainštalovaný. Na hraničnom priechode G. sa

všetky motorové vozidlá i osoby zadávajú do systému „OSCAR“.

Zo správy spoločnosti L.-L., a.s., ktorá prevádzkuje bratislavský hotel W., vyplýva, že osoby U. V. a Y.
L. nemajú v evidencii ubytovaných hostí v termíne 6.4.2002-7.4.2002.

Správa Generálneho konzulátu G. v T. uvádza, že obžalovanému boli udelené vstupné víza na G. okrem
iného aj od 18.1.2002 do 18.2.2002.

Zo správ NÚ Interpol k osobe L. a z protokolu o výsluchu svedka U. L. E. neboli zistené skutočnosti
relevantné pre trestné konanie.

Bližšie podrobnosti leasingového vzťahu medzi U. V. a leasingovou spoločnosťou ČSOB Leasing, a.s.
ohľadom predmetného motorového vozidla U. S. X.X L. Z. sú zrejmé z leasingovej zmluvy, faktúr,
protokolu o prevzatí predmetu zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok, splátkového kalendára,
výpisu zo saldokonta, výpisu z obchodného registra, vyčíslenia škody a zo špecifikácie poistenia.

Z uznesenia vyšetrovateľa OÚV PZ Bratislava II zo dňa 18.7.2002 ČVS: OUV-873/2002PM vyplýva,
že trestné stíhanie vo veci trestného činu krádeže motorového vozidla U. S. ev.č. V. XXX Z., ktorého
sa mal dopustiť neznámy páchateľ v čase od XX.XX hod. dňa 6.4.2002 do 9.25 hod. dňa 7.4.2002 vF. na parkovisku na T. ulici, bolo zastavené z dôvodu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné
stíhanie. Uznesenie je odôvodnené tým, že policajným preverovaním ako aj výsluchmi U. V. a jej priateľa
Y. L. bolo zistené, že predmetné vozidlo nebolo odcudzené a jeho krádež bola nahlásená iba účelovo,

pretože vozidlo bolo dňa 25.1.2002 nelegálne vyvezené mimo územia SR Y. L. cez hraničný priechod
W. Y. do Y. republiky a následne cez hraničný priechod A. smerom na G. a dovezené naspäť na územie
SR už nebolo.

Súčasťou trestného spisu je aj uznesenie Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 19.12.2008 sp.zn. 1Kv

38/08, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie obvineného T. L., okrem iného aj za skutok, spočívajúci
vo vývoze motorového vozidla U. S. Z. X.X L., ev.č. KE XXX CH na G. a jeho následnom odpredaji
nestotožnenej osobe, z dôvodu, že skutok nespáchal obvinený T. L. (spáchať ho mal spoločne s
obžalovaným Y. Sabom). H. zastavenia trestného stíhania T. L. bola skutočnosť, že vozidlo bolo zverené
U. V. výlučne Y. L.. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva aj konštatovanie krajského prokurátora, že
predmetné motorové vozidlo sa z G. na L. už nevrátilo, a že obaja obvinení (Y. L. a T. L.) sa domov

vrátili samostatne a bez vozidla.

Zo správy Ministerstva vnútra T., D. hraničnej a cudzineckej polície súd zistil, že pod označením
„OSCAR“ bola spustená pilotná prevádzka informačného systému služby hraničnej polície na kontrolu
osôb a motorových vozidiel (informačný systém „BORIS“). Tento systém bol využívaný do roku 2007,

pričom inštalácia na jednotlivých hraničných priechodoch prebiehala postupne niekoľko rokov a z
dôvodu nedostatočnej infraštruktúry nebol systém nikdy celoplošne nasadený. Prevádzka systému bola
ukončená v roku 2012 a z dôvodu ochrany osobných údajov bola vykonaná likvidácia jeho databázy.
V súčasnosti už ministerstvo resp. úrad nevie poskytnúť informácie o tom, na ktorých hraničných
priechodoch a v akom období bol systém „BORIS“ nainštalovaný.

Z miesta bydliska obžalovaný nie je bližšie charakterizovaný, jeho zamestnávateľ (spoločnosť C. L.
s.r.o., kde je zamestnaný ako vodič medzinárodnej kamiónovej prepravy) ho hodnotí kladne. Súdne
trestaný bol doposiaľ 7-krát pre trestnú činnosť rôznorodého charakteru (naposledy v roku 2006), v
jednom prípade bolo jeho trestné stíhanie podmienečne zastavené (v roku 2012), pričom v skúšobnej

dobe sa osvedčil.

Po doplnení dokazovania a opätovnom vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo a v
ich vzájomnom súhrne bol podľa názoru súdu spoľahlivo a bez pochybností zistený skutkový stav
zodpovedajúci výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný Y. L. síce svoju vinu na hlavnom pojednávaní

poprel a jeho verziu, že sa s motorovým vozidlom z G. spolu s T. L. vrátil na L., a že vozidlo bolo
ukradnutévF., potvrdiliajobajasvedkoviavypočutínahlavnompojednávaní-U.L.aT.L.,kvýpovediam
menovaných je však potrebné uviesť nasledovné:

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že ako obžalovaný Y. L., tak aj svedkyňa U. L. vypovedali v priebehu

prípravného konania viackrát, kde obaja uvádzali rôzne verzie priebehu skutkového deja. V tejto
súvislosti poukazuje súd predovšetkým na výpoveď svedkyne U. L. v rámci výsluchu dňa 4.11.2003
kde vypovedala, že po tom, čo sa obžalovaný L. vrátil zo zahraničnej cesty koncom januára 2002, už
predmetnémotorovévozidlonevidela,pričomT.L.jejvmesiaciapríl2002povedal,žemuvozidloukradli.
Taktiež jej vravel, aby krádež auta šla nahlásiť na políciu, a že najlepšie bude, keď to pôjde nahlásiť

do F.. Ona s jeho návrhom nakoniec súhlasila a po vzájomnej dohode šli začiatkom apríla 2002 spolu
s obžalovaným L., T. L., jej maloletým synom a L. priateľkou do F., kde potom oznámila na čísle 158
krádež vozidla s tým, že ho večer zaparkovala na parkovisku pred hotelom W. a z tohto parkoviska bolo
odcudzené. To, že ku krádeži jej auta nedošlo, potvrdila aj následne pri jej výsluchu na polícii v T.. Keď
potom bola predvolaná na výsluch ešte raz, a to na I. Košice - okolie, tak pred budovou ju čakal T. L.

a povedal jej, ako má vypovedať, teda aby tvrdila, že skutočne jej bolo auto odcudzené v F.. Svedkyňa
uviedlazhodnéskutočnostiajvrámcikonfrontáciesT.L.vprípravnomkonanídňa6.3.2006,kdezotrvala
na tom, že nahlásiť krádež auta jej kázal obžalovaný T. alebo Peter L.. Ako pravdivé svedkyňa síce
označila svoje výpovede z hlavného pojednávania, nevedela však nijako vysvetliť, prečo sú jej výpovede
z prípravného konania a z hlavného pojednávania také rozdielne. Navyše zo zápisnice z jej výsluchu

zo dňa 4.11.2003 je zrejmé, že okrem iného vtedy vypovedala, že si je vedomá, že v minulosti v tejto
veci viackrát zmenila svoje výpovede, a že to, čo uviedla v tejto výpovedi (dňa 4.11.2003), je pravdou,
pričom vypovedala bez nátlaku a dobrovoľne, a že svoje výpovede v prípravnom konaní menila preto,
lebo mala obavy z vyhrážok T. L..Aj z výpovede obžalovaného L. na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že aj on vypovedal v prípravnom
konaní viackrát a uvádzal rôzne verzie (vrátane takej, v ktorej sa ku skutku kladenému mu za vinu

priznal), aL.le v skutočnosti je podľa neho pravdou to, čo uviedol na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ v
prípravnom konaní pred vyšetrovateľom vypovedal inak, tak dôvodom bol nátlak policajtov.

Rovnako aj svedok T. L. vypovedal na hlavnom pojednávaní vo viacerých bodoch rozporne (v porovnaní
s jeho výpoveďami v prípravnom konaní v procesnej pozícii svedka), rozpory v jeho výpovediach však

na hlavnom pojednávaní neboli odstraňované, nakoľko postup v zmysle § 264 ods. 1 Tr. poriadku nebol
prokurátorom navrhnutý (pre úplnosť je potrebné dodať, že jeho usvedčujúca výpoveď z prípravného
konania v procesnej pozícii obvineného je vzhľadom na znenie § 264 ods. 1 Tr. poriadku procesne
nepoužiteľná). Nezanedbateľný vplyv na hodnotenie vierohodnosti jeho výpovede však majú skutočnosti
zistené z jeho registra trestov, keď je zrejmé, že v minulosti bol opakovane odsúdený okrem iného aj za
trestnú činnosť súvisiacu s podvodným konaním.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil súd výpovede obžalovaného Y. L. a svedkov U.
L. a T. L. na hlavnom pojednávaní ako účelové a nevierohodné, motivované u svedkov snahou pomôcť
obžalovanému vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti za jeho protiprávnej konanie. U svedkyne U.
L. vychádzal súd z jej usvedčujúcich výpovedí z prípravného konania, ktoré považoval za pravdivé a

dostatočne presvedčivé. S usvedčujúcimi výpoveďami svedkyne U. L. korešpondujú aj ďalšie zistené
skutočnosti, ktoré vyplývajú zo správy L.-L., a.s. (z nej je zrejmé, že obžalovaný spolu so svedkyňou L.
neboli v evidencii ubytovaných hostí hotela W. v F. v termíne 6.4.2002 až 7.4.2002) ako aj z uznesenia
vyšetrovateľa OÚV PZ Bratislava II zo dňa 18.7.2002, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie vo veci
trestného činu krádeže motorového vozidla U. S. ev.č. V. XXX Z., ktorého sa mal dopustiť neznámy

páchateľ v čase od 21.45 hod. dňa 6.4.2002 do 9.25 hod. dňa 7.4.2002 v F. na parkovisku na T. ulici,
z dôvodu, že sa skutok nestal. Zisteniu, že motorové vozidlo U. S. Z. X.X L., ev.č. V. XXX Z. sa z G.
na L. už nevrátilo, nasvedčujú aj skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka S. M. ako aj z rozhodnutia
Krajskej prokuratúry v Košiciach o zastavení trestného stíhania obvineného T. L..

Obžalovaný svojim konaním konkretizovaným vo výrokovej časti tohto rozsudku naplnil všetky pojmové
znaky trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, pričom porušil záujem štátu na
ochrane vlastníctva fyzických a právnických osôb. Na posúdenie trestnosti činu, vrátane jeho právnej
kvalifikácie a ukladania trestu, bol použitý Tr. zákon (zák. č. 140/1961 Zb.) účinný v čase spáchania
trestného činu. Subjektívna stránka je daná priamym úmyslom v zmysle § 4 písm. a) uvedeného Tr.

zákona.

Súd pri rozhodovaní o druhu a výmere ukladaného trestu prihliadol na spoločenskú nebezpečnosť
trestného činu, osobné pomery obžalovaného a možnosť jeho nápravy. Poľahčujúce ani priťažujúce
okolnosti u obžalovaného zistené neboli. Zohľadnená bola aj doterajšia dĺžka trestného stíhania

obžalovanému (obvinenie mu bolo vznesené 25.4.2003), pričom možno dodať, že obžalovaný nijako
nezavinil, že jeho trestné stíhanie doposiaľ nebolo právoplatne skončené. Na základe uvedeného dospel
súd k záveru, že pre splnenie účelu trestu v zmysle § 23 ods. 1 Tr. zákona bude u obžalovaného
postačujúce a spravodlivé uloženie primeraného peňažného trestu, keďže práve snaha obžalovaného
získať majetkový prospech bola u neho evidentne hlavným motivačným faktorom spáchania trestného

činu. Pri určení výšky uloženého peňažného trestu prihliadol súd aj na ustanovenie článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola prejednaná súdom v primeranej lehote (neprejednanie veci v primeranej lehote je súd v
súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva povinný zohľadniť pri ukladaní trestu).

Súd zároveň obligatórne ustanovil aj primeraný náhradný trest odňatia slobody, ktorého výkon sa nariadi
v prípade, že by výkon uloženého peňažného trestu bol zo strany obžalovaného úmyselne zmarený.

Poškodenú spoločnosť ČSOB Leasing, a.s., ktorá si v trestnom konaní voči obžalovanému uplatnila
nárok na náhradu škody vo výške 8.345 Eur (251.401,60 Sk) odkázal súd s jej nárokom na náhradu

škody na civilný proces, keďže z vyjadrenia jej splnomocnenca v prípravnom konaní (ten sa na žiadne z
hlavných pojednávaní nedostavil) nie je vôbec zrejmé, na základe čoho bola poškodenou spoločnosťou
ustálená nárokovaná škoda v uvedenej výške, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť ani z listinných
dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Nakoľko na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škodyby tak bolo treba vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo
by ho, súd postupoval v súlade s § 288 ods. 1 Tr. poriadku a o uplatnenom nároku na náhradu škody
rozhodol vyššie uvedeným spôsobom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia
rozsudku na Okresný súd Trebišov. Oznámením rozsudku je jeho
vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením
je až doručenie rozsudku.

Rozsudok môže odvolaním napadnúť:
a/ prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
b/ obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka,
okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho
vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera

spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
c/ poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.