Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce rozsudok… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/210/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313212903
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313212903.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: UniCredit Leasing Slovakia, a.s., so sídlom Bratislava,
Plynárenská 7/A, IČO: 35 730 978, zastúpeného spoločnosťou: Malata, Pružinský, Hegeduš & Partners
s.r.o.,sosídlomBratislava,Prievozská4/A,IČO:47239921,protiodporcovi:Ing.H.D.,nar.X.XX.XXXX,
bytom E., D. XXXX/XX, o zaplatenie 816,41 Eur s príslušenstvom, o čiastočnom späťvzatí návrhu na
začatie konania v rozsahu istiny 243,28 Eur a o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu

Galanta zo dňa 14.10.2014, č.k. 10C/353/2013-70 - v jeho vyhovujúcej časti, včítane závislého výroku
o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd čiastočné späťvzatie návrhu p r i p ú š ť arozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa
14.10.2014, č.k. 10C/353/2013-70 v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu
243,28 Eur r u š í a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti r u š í a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 816,41
Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 16,25 Eur od 6.11.2010 do zaplatenia, spolu s 9
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 339,77 Eur od 6.12.2010 do zaplatenia a spolu s 9 % ročným

úrokom z omeškania zo sumy 79,- Eur od 14.5.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Odporcu súd zaviazal k povinnosti nahradiť
navrhovateľovi trovy konania v sume 48,50 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a trovy
právneho zastúpenia v sume 429,40 Eur k rukám jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 489 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka,
§ 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4, písm. a), k), 5, § 544 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ako i § 142 ods. 3 O.s.p. Vecne súd argumentoval tým, že
navrhovateľ ako prenajímateľ uzatvoril dňa 3.12.2007 s odporcom ako nájomcom Kúpnu/Leasingovú
zmluvu č. 50701326, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi na kúpu predmetu leasingu
(motorové vozidlo Mercedes-Benz) sumu vo výške 13.277,57 Eur. Odporca sa zaviazal poskytnutú

sumu splatiť prostredníctvom 36-tich mesačných splátok vo výške 339,77 Eur so splatnosťou k 5.dňu
v tom ktorom mesiaci počnúc dňom 5.1.2008. Okrem takto dohodnutých splátok, odporca vopred
navrhovateľovi uhradil ešte tzv. zvýšenú splátku vo výške 4.647,15 Eur. Odporca si však svoju povinnosť
riadne a včas neplnil, nakoľko navrhovateľovi uhradil len 34 celých mesačných splátok, splátku č. 35
uhradil len vo výške 323,52 Eur a splátku č. 36 neuhradil vôbec. Rovnako tak riadne nehradil ani
mesačné splátky za poistné na havarijné poistenie vo výške 60,82 Eur. Odporca neuhradil spolu štyri

splátky za obdobie od januára do apríla 2011, t.j. poistné neuhradil celkom vo výške 243,28 Eur. Doba
leasingu bola dojednaná do 31.12.2010. Po uplynutí dojednanej doby vyzval navrhovateľ odporcu nauhradenie splátok, ktoré neboli včas a riadne uhradené, spolu s poplatkom za ukončenie zmluvy a
zmluvných pokút celkom vo výške 138,11 Eur. Nakoľko sa odporca svojím konaním dostal do omeškania
s plnením peňažného dlhu, navrhovateľ si uplatnil aj úrok z omeškania v zákonnej výške. Spotrebiteľské

zmluvy a vzťahy z nich vyplývajúce majú občianskoprávnu povahu, nakoľko neupravujú obchodné
vzťahy medzi podnikateľmi, osobami, ktoré konajú v rámci podnikania, ale vzťahy medzi podnikateľom
a fyzickou osobou, ktorá koná v tomto vzťahu pre svoje osobné potreby a na súkromné účely a nie na
účely podnikania alebo obchodu. Na takto posudzovaný vzťah preto treba aplikovať zákonnú úpravu
Občianskeho zákonníka, ktorá bola platná v čase uzavretia zmluvy. Na základe výsledkov dokazovania

súd dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne, nakoľko medzi navrhovateľom a odporcom bola
uzatvorená zmluva o kúpe prenajatej veci, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Obchodné podmienky
prenajímateľa pre finančný leasing ojazdených motorových vozidiel, na základe ktorej navrhovateľ
ako prenajímateľ a odporca ako leasingový nájomca uzavreli leasingovú zmluvu, ktorou navrhovateľ
umožnil odporcovi užívať za úhradu osobné motorové vozidlo Mercedes-Benz a odporca sa zaviazal
splácať navrhovateľovi nájomné v pravidelných 36-tich mesačných lízingových splátkach v zmysle

splátkového kalendára, ktoré boli splatné vždy k 5. dňu v mesiaci počnúc dňom 5.1.2008, pričom
predbežná kúpna cena predmetu leasingu predstavovala 13.277,57 Eur bez DPH. Odporca si nesplnil
svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy, nakoľko uhradil len 34 celých splátok, 35 čiastočne a 36
vôbec. Ku dňu 31.12.2010 došlo k uplynutiu dohodnutej doby leasingu, preto navrhovateľ vyzval odporcu
na vyrovnanie neuhradených záväzkov a to listom zo dňa 12.4.2011, ktorý si odporca prevzal dňa

19.4.2011. Uplatnený nárok pozostáva zo sumy 356,02 Eur (neuhradené splátky), zo sumy 138,11
Eur (neuhradené penalizačné faktúry - zmluvná pokuta), zo sumy 243,28 Eur (neuhradené poistné za
havarijné poistenie za poistné obdobie od januára do apríla 2011) a zo sumy vo výške 79,- Eur (poplatok
za ukončenie leasingovej zmluvy) a úroku z omeškania z jednotlivých dlžných súm, nakoľko odporca sa
neplnením si svojich povinností dostal do omeškania s peňažným plnením. Súd však podanému návrhu

nevyhovel v plnom rozsahu, ale v časti kde si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania z vyfakturovanej
zmluvnej pokuty, a teda v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 110,41 Eur odo dňa
15.4.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10,37 Eur odo dňa 15.7.2010
do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17,33 Eur odo dňa 15.10.2010 do
zaplatenia,hozamietol.Súdmázato,žesankciu(zmluvnápokuta),niejemožnéopätovnesankcionovať

a uplatniť si z nej ďalšiu sankciu (úrok z omeškania). Zmluvná pokuta v celkovej výške 138,11 Eur
bola odporcovi riadne vyfakturovaná, čo súd mal preukázané z predložených faktúr, pričom bola mu
vyfakturovaná v dôsledku neskorého uhrádzania predpísaných mesačných splátok. Zmluvná pokuta
bola uplatnená ako zabezpečovací inštitút, ktorým si navrhovateľ zabezpečil plnenie hlavného záväzku,
a teda zmluvnú pokutu dojednanú v jednoznačnej výške nie je možné sankcionovať ako hlavný záväzok,

nakoľko zmluvná pokuta má povahu akcesorickú. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 3 O.s.p. a priznal navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi (neúspech mal len v nepatrnej časti)
právo na náhradu trov konania v celkovej výške 477,90 Eur.

Proti tomuto rozsudku, v jeho vyhovujúcej časti, podal odvolanie odporca, ktorým sa domáhal, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil. Odvolateľ poukázal na to, že na
pojednávaní vo veci sa nemohol zúčastniť, pretože bol práceneschopný. Nedal súhlas, aby sa konalo
v jeho neprítomnosti. Vo veci tak nebol vypočutý, preto nechápe ako sa mohlo vykonať dokazovanie.
Napáda aj odôvodnenie rozsudku, v ktorom sa nepravdivo uvádza, že uhradil iba 24 celých splátok, 35
čiastočne a 36 neuhradil. To vôbec nie je pravda, keď uhradil všetkých 36 splátok v plnej výške. Podľa

zmluvymaluhradiťleasingovejspoločnosticelkovúčiastku16.878,07Eurvrátaneprvejzvýšenejsplátky.
V skutočnosti spoločnosti uhradil 17.360,18 Eur, rozdiel vo výške 482,11 Eur tvorili pokuty z omeškania,
ktoré uhradil. Nechápe ako môže chýbať ešte 816,41 Eur. Navrhovateľ si vyúčtoval rôzne penalizačné
faktúry, poplatky inkasnej agentúre a podobne, čo ani nevie čo je. V rozsudku sa uvádza, že nezaplatil
243,28 Eur havarijné poistenie, čo je nezmysel, keďže uhradil všetky splátky, tak uhradil aj všetko

havarijné poistenie, veď toto je súčasťou leasingovej splátky. Priznáva, že splátky neplatil načas, pretože
bol nezamestnaný, bez príjmu, ale všetky splátky vyrovnal v plnej výške a zaplatil aj penále z omeškania,
tak čo od neho ešte chcú. Predmet leasingu zostal počas celej doby v jeho vlastníctve, čím sa v rozsudku
aj nepravdivo uvádza, že motorové vozidlo bolo v majetku navrhovateľa, táto skutočnosť sa ľahko
dá overiť na príslušnom dopravnom inšpektoráte. Navrhovateľovi zaplatil aj poplatok za uzatvorenie

leasingovej zmluvy s tým, že navrhovateľ od neho vymáha aj poplatok za ukončenie leasingovej zmluvy,
čo mu bolo odobrené, hoci má od navrhovateľa Certifikát s osobitnými klientskými výhodami, v rámci
ktorých výhod je oslobodený od všetkých poplatkov, teda aj od poplatku za uzatvorenie a ukončenie
leasingovej zmluvy.Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril
prostredníctvom právneho zastúpenia, pričom poukázal na to, že odporca v odvolaní namietal, že sa

nemohol pojednávania zúčastniť z dôvodu jeho práceneschopnosti. Zo zápisnice zo dňa 14.10.2014
vyplýva, že sa odporca tohto pojednávania nezúčastnil a svoju účasť riadne a včas neospravedlnil.
Odporca hoci namieta konanie bez jeho prítomnosti, nepreukázal žiadnym spôsobom dôvod jeho
neúčasti na pojednávaní. Zároveň odporca nesúhlasil s odôvodnením v rozsudku, nakoľko v skutočnosti
uhradil sumu 17.360,18 Eur. Túto skutočnosť on nepopiera, odporca uhradil sumu 17.359,47 Eur, táto

však bola započítaná nasledovne. Suma 11.875,03 Eur na riadne splátky, keď na týchto splátkach
mal odporca uhradiť 12.230,92 Eur, suma 4.647,15 Eur ako prvá zvýšená splátka, suma 39,50 Eur
ako paušálny poplatok na začiatku zmluvy, suma 442,28 Eur ako penalizačné faktúry a suma 355,51
Eur náklady inkasnej agentúry. Pokiaľ odporca namietal penalizačné faktúry, tieto boli vyúčtované v
zmysle bodu 6 písm. b) všeobecných zmluvných podmienok ako zmluvná pokuta za omeškanie úhrady
splátok vo výške 0,1% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Zmluvná pokuta bola v zmysle tohto

ustanovenia vyúčtovaná vo výške 138,11 Eur. Náklady agentúry boli vyúčtované podľa bodu 6 písm.
b) a keďže bol odporca viackrát telefonicky kontaktovaný inkasnými spoločnosťami a boli vykonávané
aj viaceré návštevy v mieste podnikania, kde nebol zastihnutý, jeho tvrdenia považuje za zavádzajúce.
Certifikát oprávňuje držiteľa na získanie nadštandardných zvýhodnených podmienok pri uzatváraní
každej ďalšej zmluvy. Na danom Certifikáte však nie je uvedené, že sa jedná o zvýhodnenie vo forme

poplatkov. Vzhľadom na to bol poplatok vyúčtovaný v súlade s leasingovou zmluvou.

Podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 6.3.2015 navrhovateľ prostredníctvom právneho
zastúpenia počas odvolacieho konania čiastočne späťvzal návrh na začatie konania a to v rozsahu
uplatnenejasúdomprvéhostupňamupriznanejpohľadávkyvsume243,28Eur(nedoplatoknapoistnom

za havarijné poistenie).

Odporca na výzvu súdu, aby sa vyjadril, či s doručeným čiastočným späťvzatím návrhu na začatie
konania súhlasí síce reagoval nesúhlasom, ale svoje podanie urobené elektronickým prostriedkom,
emailom zo dňa 16.11.2015 (č.l. 94 spisu), ktoré je návrh vo veci samej (má sa ním zabrániť čiastočnému

späťvzatiu návrhu), do 3 dní písomne, resp. ústne do zápisnice nedoplnil, preto naň nebolo možné
prihliadať (§ 42 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 208 O.s.p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd

späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

S poukazom na vyššie uvedené v danej veci v čase, keď už vo veci rozhodol súd prvého stupňa
napadnutým rozsudkom, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť, došlo zo strany

navrhovateľa k čiastočnému späťvzatiu návrhu na začatie konania, s ktorým odporca nevyslovil účinný
nesúhlas.

Vzhľadom na dispozitívny úkon navrhovateľa potom odvolací súd s použitím § 208 O.s.p., postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), čiastočné späťvzatie návrhu na

začatie konania pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť
navrhovateľovi sumu 243,28 Eur zrušil a konanie v tejto časti zastavil.

V ostatnej odvolaním odporcu napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa Krajský súd
v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods.

1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. a), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania -
vo vyhovujúcej časti včítane výroku o trovách konania, ako i dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),

postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žeodvolanie
odporcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej
časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa je nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 816,4
Eur spolu s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu
zaplatiť navrhovateľovi sumu 816,41 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 16,25

Eur od 6.11.2010 do zaplatenia, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 339,77 Eur od
6.12.2010 do zaplatenia a spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 79,- Eur od 14.5.2013
do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania s poukazom na rozsah
odvolania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu
navrhovateľa vyhovené.

Z obsahu spisu, ako i z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že pohľadávka uplatnená
v konaní vznikla zo zmluvného vzťahu účastníkov založeného Kúpnou a leasingovou zmluvou zo dňa
3.12.2007, predmetom ktorej mal byť finančný leasing motorového vozidla.

Účelom zmluvy o finančnom leasingu (leasingovej zmluvy) je umožniť leasingovému nájomcovi užívať

predmet leasingu po dojednanú dobu trvania leasingu za odplatu, pričom predmet leasingu je zo
strany leasingového prenajímateľa zakúpený len za týmto účelom podľa výberu leasingového nájomcu
a prenajímateľ sa zaväzuje po ukončení dojednanej doby trvania leasingu umožniť leasingovému
nájomcovi odkúpiť predmet leasingu za podmienok stanovených v leasingovej zmluve.

Leasingová zmluva neexistuje ako samostatný zmluvný typ ani v občianskom, ani v obchodnom
zákonníku, spravidla ide o inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Leasingová
zmluva je väčšinou obsiahnutá v jednej listine zároveň s kúpnou zmluvou, kde zmluvnými stranami
sú predávajúci (dovozca, výrobca predmetu leasingu a pod.) a kupujúci predmetu prenájmu, ktorý je
zároveň leasingovým prenajímateľom. Zmluvnými stranami leasingovej zmluvy potom sú leasingový

prenajímateľ a leasingový nájomca.

Podľa § 1 ods. 2 písm. b) v čase uzavretia zmluvy účinného zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, zákon sa nevzťahuje na zmluvy o nájme, 2) ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva
na nájomcu.

Podľa§2písm.a)včaseuzavretiazmluvyúčinnéhozákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,
na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
nazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformeodloženejplatby,pôžičky,úverualebovinejprávnej
forme.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa odseku 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Tzv. nespotrebiteľom v zmysle vyššie uvedenej definície je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa
(konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno
na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ), pričom nespotrebiteľský
charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti.

Vyriešenie otázky, či povinný pri uzatváraní zmluvy konal ako spotrebiteľ alebo ako podnikateľ, je
určujúcim zistením pre smerovanie postupu súdu v konaní. Ak ide o fyzickú osobu a súčasne ide o
spotrebiteľa, na ktorého právna úprava pamätá a priznáva mu v spotrebiteľskom vzťahu rad oprávnení,
vyplývajúcichzospotrebiteľskejzmluvy,niejevylúčenéanito,abybolpodnikateľsúčasnespotrebiteľom,
pretože ochrana v právnom vzťahu sa mu môže priznať v prípade, ak sa predmet dvojstranného

právneho vzťahu - zmluvy, netýka jeho podnikania. I tieto skutočnosti je potrebné dôrazne aj u
podnikateľa odlišovať, pretože i jemu v istých situáciách, v istých právnych vzťahoch, status spotrebiteľa
môže patriť.Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a uvádzaného potom možno uzavrieť, že pokiaľ
navrhovateľ nepreukázal, že odporca pri uzatváraní zmluvy konal ako nespotrebiteľ, Kúpna a leasingová
zmluva účastníkov zo dňa 3.12.2007, ktorú navrhovateľ uzatváral ako dodávateľ nie je vylúčená z

pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch, tu s odkazom na ust. § 1 ods. 2 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že predmetný zákon sa nevzťahuje na zmluvy o nájme,
ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu. Z obsahu zmluvy však vyplýva, že
predmetná zmluva takýto nájom veci s dohodnutým právom kúpy prenajatej veci po splatení sumy, ktorá
bola poskytnutá navrhovateľom na predmet zmluvy, v splátkach zabezpečovala.

I keď súd prvého stupňa citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku zákonné ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa (§ 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4, písm. a), k), 5 Občianskeho zákonníka), ďalej už nevyložil
právne aplikačné úvahy, ktoré ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú právnu normu.
Navyše pokiaľ súd považoval zmluvu účastníkov za spotrebiteľskú zmluvu, bolo jeho povinnosťou
vysporiadať sa i s tým, či táto obsahuje zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zák. č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže medzi normy práva Slovenskej republiky slúžiacimi na
ochranu spotrebiteľa, patrí i zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Rovnako súd prvého stupňa vôbec neodôvodnil na základe čoho dospel k záveru o nárokovateľnosti
navrhovateľa na zaplatenie sumy vyplývajúcej z predložených tzv. penalizačných faktúr, podľa súdu

prvého stupňa zmluvnej pokuty (len?), tu sa skutočne z odôvodnenia rozsudku nie je možné dozvedieť
na základe čoho súd túto časť istiny pohľadávky navrhovateľovi priznal. Ak malo ísť výlučne o zmluvnú
pokutu z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nie je možné dočítať akým spôsobom a kde vôbec bola
dojednaná, či bola dojednaná platne pokiaľ je dohoda o nej obsiahnutá len v obchodných podmienkach,
akým spôsobom bol preukázaný nárok na jej zaplatenie práve v požadovanej výške. Ďalej z rozhodnutia

nie je zrejmé, či suma uplatnená v predloženej tzv. penalizačnej faktúre predstavuje len zmluvnú pokutu,
alebo aj iný nárok, potom aký, na základe čoho bol tento nárok navrhovateľovi priznaný. Súd prvého
stupňa neodôvodnil ani priznanie ďalšieho nároku - poplatku za ukončenie leasingovej zmluvy, ktorý
je súčasťou istiny priznanej pohľadávky. Napokon ani priznanie neuhradených splátok nebolo riadne
zdôvodnené, pričom odporca v podanom odpore jednoznačne spochybňuje akékoľvek záväzky voči

navrhovateľovi.

Tu je potom potrebné bližšie objasniť i princíp dôkazného bremena a jeho presúvanie (v tzv. sporovom
konaní) medzi obe stranami sporu, ktoré je stručne možno vyjadriť tak, že každého účastníka zaťažuje
povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na jeho vlastné tvrdenia (najmä na

verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), keď logickým dôsledkom neunesenia
dôkaznéhobremenajeneúspechúčastníkatrpiacehotakýmtonedostatkomvspore.Knástupudôkaznej
povinnosti účastníka, voči ktorému požiadavka uplatnená žalobným návrhom smeruje, v prejednávanej
vecitedaodporcuaikpresunudôkaznéhobremenanatakéhotoúčastníkavšakdochádzaažvdôsledku
splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia dôkazného bremena) protistrany v spore (teda účastníka

podávajúceho žalobný návrh), tu potom navrhovateľa.

V prejednávanej veci potom bolo práve na navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať
dôvody pre priznanie mu uplatnenej pohľadávky, pričom odporcovi stačilo tvrdenia navrhovateľa
popierať, a tým ich urobiť predmetom dokazovania, v ktorom bolo povinnosťou práve navrhovateľa

označovať a navrhovať dôkazy spôsobilé tvrdenia odporcu (t.j., že nemá voči navrhovateľovi žiadne
záväzky) urobiť nevierohodnými a naopak schopné súd presvedčiť o pravdivosti svojich tvrdení.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutiapredovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS
26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v

rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36

ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7 Cdo 148/2011, poukazujúc na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s
procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasťprávanaspravodlivýproces(čl.46ods.1ústavy,čl.6ods.1dohovoru)avylučujúcichľubovôľupri

rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§

1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia

aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

Porovnajúcodôvodneniepreskúmavanéhorozhodnutiaprvostupňovéhosúdu vnapadnutejvyhovujúcej

časti s vyššie uvedenými kritériami nekorešponduje, je potom zrejmé, vychádzajúc z odôvodnenia
vyššie, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keďže svoje rozhodnutie zo všetkých
relevantných hľadísk právne ani vecne dostatočným spôsobom neodôvodnil.V dôsledku uvádzaného preskúmavaný rozsudok v hore vymedzenej napadnutej časti je nielen
nejasným a nezrozumiteľným, ale nesie i znaky arbitrárnosti. V dôsledku toho bolo potom potrebným,
aby odvolací súd, tu už potom bez potreby zaoberania sa ostatnou odvolacou argumentáciou, rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť uplatnený nárok

navrhovateľa v zrušenej časti a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí
rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.