Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. júl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/440/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1395899821
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1395899821.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: Y.. Y. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X., W. XXXX/XX, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Arendackým, so sídlom
Čapkova 2, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo školstva SR, so sídlom v Bratislave, Stromová 1,
IČO: 00 164 381, v konaní o určenie neplatnosti výpovede a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III, v Bratislave, zo dňa 15.06.2016, č. k. 8C/492/1995-771, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 15.06.2016, č.k.
8C/492/1995-771 v napadnutých častiach, v ktorých bola zamietnutá žaloba žalobcu na určenie, že

výpoveď daná žalobcovi dňa 20.11.1995 listom právneho predchodcu žalovaného zn. ÚIC-2104/1-95/
Vá je neplatná, ďalej v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba žalobcu na určenie, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 15.04.1996 listom právneho predchodcu žalovaného zn.
ÚIC-189/96-Vá, je neplatné, a v napadnutej časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba žalobcu na určenie, že
pracovný pomer založený vymenovaním dňom 01.04.1995 medzi právnym predchodcom žalovaného a
žalobcom naďalej trvá, p o t v r d z u j e .

Výrok súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu o náhradu mzdy a úrokov z
omeškania z náhrady mzdy, a v časti trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu na určenie, že výpoveď daná
žalobcovi dňa 20.11.1995, listom právneho predchodcu žalovaného zn. ÚIC-2104/1-95/Vá, je neplatná,
v časti náhrady mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, zároveň súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcu na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru, dané žalobcovi dňa 15.04.1996,

listom právneho predchodcu žalovaného zn. ÚIC-189/96-Vá je neplatné, tiež zamietol žalobu žalobcu na
určenie, že pracovný pomer, založený vymenovaním dňom 01.04.1995 medzi právnym predchodcom
žalovaného a žalobcom naďalej trvá. Žalovanému súd náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.

2. Žalobca viacerými podaniami menil pôvodný žalobný petit, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol
uznesením č.k. 8C/492/1995 - 151, zo dňa 04.02.2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v
Bratislave, č.k. 3Co/280/2011-248, zo dňa 30.08.2011, s tým, že žalobca sa v predmetnom konaní

domáha 1/ určenia, že výpoveď daná žalobcovi dňa 20.11.1995 listom právneho predchodcu odporcu
zn. ÚIC-2104/1-95/Vá, je neplatná, 2/ ušlej mzdy za dobu od 26.10.1995 do 01.03.1995 vo výške
103.016,- Sk, 3/ určenia, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 15.04.1996
listom právneho predchodcu odporcu zn. ÚIC-189/96-Vá, je neplatné, 4/ určenia, že pracovný pomerzaložený vymenovaním dňom 01.04.1995, zmenený dňa 05.04.1995, medzi právnym predchodcom
žalovaného a žalobcom naďalej trvá.

3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval, že pracovný pomer žalobcu u právneho
predchodcu žalovaného bol založený vymenovaním 01.04.1995 dekrétom č. 32/1995 -PaM,
zo dňa 03.04.1995 (s účinnosťou od 01.04.1995), do funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny
(č.l.170 spisu). Podľa pracovnej náplne žalobcu zo dňa 05.04.1995, pracovné zadelenie žalobcu bolo
špecifikované ako a) personálny námestník riaditeľa ÚIC, po b) právny poradca hlavného školského

inšpektora MŠSR, po c) štatutárny zástupca riaditeľa ÚIC.

4. Dňa 26.05.1995 právny predchodca žalovaného poveril žalobcu, s účinnosťou od 27.05.1995
výkonom funkcie námestníka riaditeľa Ústredného inšpekčného centra (ďalej len „ÚIC“) pre úsek
ekonomický (č.l.171 spisu). Následne právny predchodca žalovaného dňa 06.09.1995 žalobcu odvolal z
funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny a súčasne ho dňom 07.09.1995 poveril na dobu troch

mesiacov výkonom funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny s tým, že jeho platové náležitosti
ostávajú nezmenené (č.l.176 spisu). Z podania žalobcu, z listu zo dňa 19.10.1995, doručené toho
istého dňa právnemu predchodcovi žalovaného, súd mal za preukázané, že žalobca sa vzdal funkcie
ekonomického námestníka riaditeľa ÚIC (č.l. 177 spisu). Z písomnosti - zrušenie poverenia zn. ÚIC-
2065/1 - 95 / sekr., zo dňa 23.10.1995 (žalobca prevzal dňa 24.10.1995) súd zistil, že právny predchodca

žalovaného s účinnosťou od 24.10.1995 zrušil poverenie žalobcu výkonu funkcie námestníka riaditeľa
pre úsek personálny ( č.l. 178 spisu). Z písomnosti zn. ÚIC- 2071/1 - 95 / sekr., zo dňa 26.10.1995
( žalobca prevzal dňa 26.10.1995) súd zistil, že právny predchodca odporcu s účinnosťou od 26.10.1995
odvolal žalobcu z funkcie ekonomického námestníka riaditeľa ÚIC. Zároveň žalobcovi oznámil, že jeho
pracovný pomer zostáva zachovaný a riadi sa naďalej príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce

( č.l. 179 spisu). Zo záznamu o prerokovaní pracovného zaradenia z 03.11.1995 súd
zistil, že žalobcovi bolo ponúknuté miesto právnika organizácie v odbore právnych služieb hlavného
školského inšpektora a centra. Z podania žalobcu zo dňa 03.11.1995 súd zistil, že
podľa neho ponuka právneho predchodcu odporcu je nekompletná, preto sa k nej nemožno vyjadriť.
Ponúkané pracovné miesto nie je obsiahnuté v organizačnej štruktúre organizácie a ani v organizačnom

poriadku organizácie, na základe ktorého bola vyhotovená organizačná štruktúra. Z podania žalobcu zo
dňa 16.11.1995 súd zistil, že požiadal mzdovú učtáreň právneho predchodcu žalovaného o
písomné oznámenie spôsobu výpočtu platu za mesiac 10/1995.
5. Súd prvej inštancie konštatoval, že z písomného podania právneho predchodcu žalovaného, zo dňa
20.11.1995 zistil, že právny predchodca žalovaného doručil žalobcovi výpoveď zn. ÚIC- 23104/1 - 95/

Vá, zo dňa 20.11.1995, v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c) zákonníka práce. Dôvod výpovede je
vymedzený nasledovne: Pracovný pomer bol založený vymenovaním dňa 01.04.1995. Dňa 26.10.1995
bol žalobca rozhodnutím riaditeľky ÚIC podľa § 65 ods. 2 ZP odvolaný z funkcie ekonomického
námestníka ÚIC. Vzhľadom na to, že neprišlo k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu na prácu
právnika odboru právnych služieb ÚIC zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, je daný výpovedný dôvod podľa

ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou bolo
prerokovanévsúladesust.§59ZákonníkaprácesoZávodnýmvýboromodborovejorganizácieÚICdňa
16.11.1995. V zmysle § 45 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer končí dňom 29.2.1996. Výpovedná
lehota začína plynúť dňa 01.12.1995.
6. Z písomnosti - odvolanie výpovede zn. ÚIC- 95/96 - Vá, zo dňa 26.02.1996 (žalobca prevzal dňa

26.02.1996)súdzistil,žeprávnypredchodcažalovanéhooznámilžalobcovi,želistomzodňa16.11.1995
navrhovateľ odmietol rozhodnutie o pracovnom nezaradení a poukázal na skutočnosť,
že vykonáva prácu podľa príkazov organizácie. Keďže žalobca skutočne vykonával v zmysle pokynov
organizácie práce právnika aj v čase plynutia výpovednej doby, došlo k prijatiu pracovného zaradenia
žalobcom a dôvod výpovede, zo dňa 20.11.1995 odpadol. Vzhľadom na to právny predchodca žalobcovi

oznámil, že výpoveď zo dňa 20.11.1995 odvoláva ( č.l. 58 spisu).
7. Podaním zo dňa 07.11.2015 adresovaným žalovanému, žalobca uviedol, že potvrdzuje a súhlasí s
odvolaním výpovede, zo dňa 20.11.1995.
8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 251 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002,

ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002
sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli medzi účastníkmi
konania ako zamestnávateľom a zamestnancom sa v čase rozhodnom pre uplatnené nárokyvzťahovali ustanovenia v tom čase platného Zákonníka práce zák. č. 65/1965 Zb., v znení zák. č.
451/1992 Zb. a nasledujúcich zmien a doplnení (ďalej len ZP).
9. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 25 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, § 42 ods. 1, §

44, § 46, § 59 a § 65 ods. 1 Zákonníka práce, v spojení s ustanovením § 68 a § 69 Zákonníka práce.
10. Súd prvej inštancie uviedol, že pracovný pomer žalobcu vznikol na základe menovacieho dekrétu,
zo dňa 03.04.1995 a to dojednaným dňom, ku dňu 01.04.1995. Zdôraznil, že ustanovenie § 65
ods.3 Zákonníka práce predpokladá vzájomnú dohodu účastníkov o ďalšom pracovnom zaradení.
Zdôraznil, že skutočnú danosť výpovedného dôvodu nie je súd oprávnený skúmať. Právny režim § 65

ods. 3 Zákonníka práce treba použiť aj v prípade, že ide o odvolanie zamestnanca, ktorý ešte pred
vymenovaním bol u zamestnávateľa v pracovnom pomere, či už vo vedúcej funkcii, alebo ako radový
zamestnanec. Zákonník práce požaduje dohodnúť sa na ďalšom pracovnom zaradení zamestnanca
na inú prácu, zodpovedajúcu kvalifikácii, alebo na inú vhodnú prácu, resp. umožňuje zamestnávateľovi
dať mu výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. c/ (H. Barancová, Zákonník práce Komentár, Elita 1996).
Súd prvej inštancie konštatoval, že ak žalobca vidí neplatnosť výpovede v skutočnosti, že u právneho

predchodcu odporcu nedošlo k žiadnej organizačnej zmene, tak vzhľadom na vyššie uvedené, tento
dôvod je irelevantný, keď danosť výpovedného dôvodu nadbytočného zamestnanca pri odvolanom
zamestnancovi ( resp. pri vzdaní sa ) podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. c) je právne konštruovaná
ako nevyvrátiteľná právna domnienka a skutočnú danosť uvedeného výpovedného dôvodu nie je súd
oprávnený preskúmavať.

11. K tvrdeniu žalobcu, že na základe jeho pracovnej náplne, zo dňa 05.04.1995 došlo k zmene
pracovného pomeru a vzniku dvoch súbežných pracovných pomerov a to - personálny námestník a
vedúci odboru právnych služieb hlavného školského inšpektora a ÚIC, súd prvej inštancie konštatoval,
že ustanovenie § 25 Zákonníka práce, až na výnimky, zásadne neumožňuje dojednanie viacerých
pracovných pomerov na plný týždenný pracovný čas. Ak má zamestnanec uzavretý pracovný pomer

na plný týždenný pracovný čas, ďalší, alebo ďalšie pracovné pomery, nemôžu byť zásadne uzavreté
na plný týždenný pracovný čas. O súbežný pracovný pomer ide iba v prípade, ak má zamestnanec
súbežne v rovnakom časovom úseku viac pracovných pomerov a ani jeden z nich nie je dohodnutý na
plný týždenný pracovný čas. S tým istým zamestnávateľom môžu byť dohodnuté len na iný druh práce,
než boli dojednané v pracovnej zmluve a musia sa vykonávať mimo pracovného času, určeného pre

tento pracovný pomer. Preto súd prvej inštancie mal za to, že obsahom pracovnej náplne, datovanej
zo dňa 05.04.1995 nemohlo dôjsť k zmene obsahu pracovného pomeru u žalobcu, a k založeniu dvoch
súčasných pracovných pomerov a to personálny námestník a vedúci odboru právnych služieb hlavného
školského inšpektora a ÚIC, pretože k zmene obsahu pracovného pomeru môže dôjsť v zmysle §
36, podľa ktorého dojednaný obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ

a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že vydávanie pokynov
je právom zamestnávateľa, takisto ako vyhotovovanie pracovných náplní, nie je to však povinnosťou
zamestnávateľa. Zamestnávateľ nemusí žiadať súhlas zamestnancov s pracovnou náplňou, aj keď
zamestnanec s touto pracovnou náplňou nesúhlasí, je povinný realizovať pracovné úlohy na jej základe.
12. V tomto smere však možno považovať za zmenu obsahu pracovného pomeru poverenie žalobcu

výkonom funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre ekonomický úsek a to dňa 27.05.1995 (poverovací
dekrét č. 67/1995-PaM). Od tohto dňa vykonával žalobca funkciu personálneho námestníka, na základe
vymenovania a ekonomického námestníka riaditeľa na základe poverenia. Žalobca sa dňa 19.10.1995
vzdal funkcie ekonomického námestníka a podľa ustanovenia § 65 ods. 2 ZP výkon funkcie
končí dňom nasledujúcim po doručení odvolania, alebo vzdania sa funkcie, ak nebol v odvolaní, alebo

vzdaní sa funkcie uvedený neskorší deň. Následne aj keď právny predchodca žalovaného s účinnosťou
od 26.10.1995 odvolal žalobcu z funkcie ekonomického námestníka riaditeľa ÚIC súd má za to, že k
zániku výkonu funkcie ekonomického námestníka u navrhovateľa došlo dňom, keď doručil právnemu
predchodcoviodporcusvojevzdaniesatejtofunkciet.j.dňa19.10.1995.Právnypredchodcažalovaného
potom s účinnosťou od 24.10.1995 zrušil aj poverenie žalobcu na výkon funkcie námestníka riaditeľa pre

úsek personálny. Od toho dňa už teda žalobca nebol ani ekonomickým, ani personálnym námestníkom.
13. Súd prvej inštancie uviedol, že odvolaním z funkcie, ani vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer
žalobcu neskončil, pričom Zákonník práce predpokladal, že zamestnávateľ sa so zamestnancom
dohodne na jeho ďalšom pracovnom zaradení u zamestnávateľa. Právny predchodca žalovaného
ponúkol žalobcovi pracovné zaradenie právnik. Korešpondencie medzi žalobcom a právnym

predchodcom žalovaného (list žalobcu zo dňa 20.11.1995, list právneho predchodcu žalovaného zo
dňa 20.11.1995, ako aj list žalobcu zo dňa 03.11.1995 a zo dňa 16.11.1995, č.l. 10, 12, 28 a č.l. 31
spisu), súd mal za preukázané, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného k dohode o
ďalšompracovnomzaradenížalobcunedošlo.Pretoprávnypredchodcažalovanéhopristúpilkvýpovedi,z dôvodu podľa § 46 ods. 1 písmeno c/ Zákonníka práce. Súd prvej inštancie, v prípade žalobou
napadnutej výpovede podľa § 46 ods. 1 písmeno c/ Zákonníka práce, ktorá bola daná žalobcovi
žalovaným, listom zo dňa 20.11.1995 konštatoval, že boli dodržané zákonné podmienky a to písomná

forma doručenie výpovede kvalifikovaným spôsobom, bola dodržaná podmienka včasnosti podania
určovacej žaloby o jej neplatnosť na súd, výpoveď žalobcu právny predchodca žalovaného prerokoval
s odborovým orgánom podľa § 59 Zákonníka práce.
14. K námietke žalobcu k nedostatočnému skutkovému vymedzeniu výpovedného dôvodu, súd prvej
inštancie mal za to, že konkretizácia dôvodu v zrušujúcom prejave zamestnávateľa bola dostatočná,

keď vo výpovedi bolo uvedené, že žalobca bol rozhodnutím riaditeľky ÚIC podľa § 65 ods. 2 Zákonníka
práce odvolaný z funkcie ekonomického námestníka ÚIC, pričom tejto funkcie sa v skutočnosti žalobca
vzdal 19.10.1995, táto skutočnosť však nemení nič na tom, že skutkovým dôvodom bola skutočnosť, že
žalobca túto funkciu už v čase dania výpovede nevykonával, a preto námietka žalobcu v tomto smere
bola právne bezvýznamná. Podľa súdu prvej inštancie, skutkovým dôvodom výpovede bola skutočnosť,
že žalobca už nevykonával funkciu ekonomického námestníka (či už z dôvodu vzdania sa tejto funkcie,

alebo odvolania) a zároveň neprišlo k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu na prácu právnika,
odboru právnych služieb, preto právny predchodca žalovaného pristúpil k postupu podľa § 65 ods. 2
Zákonníka práce, keď toto ustanovenie obsahuje odvolanie, ale aj vzdanie sa funkcie, čím je daný
výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písmeno c/ Zákonníka práce.
15. K tvrdeniu žalobcu, že s odvolaním výpovede, ktoré mu doručil právny predchodca žalovaného dňa

26.02.1996 fakticky súhlasil, čo žalobca deklaroval podaním zo dňa 07.11.2015, súd prvej inštancie,
vzhľadom na písomný prejav žalobcu zo dňa 26.02.1996, keď podmieňoval svoje vyjadrenie k odvolaniu
z výpovede rôznymi požiadavkami, súd prvej inštancie mal za to, že nedošlo zo strany žalobcu k
prejaveniu kvalifikovaného súhlasu s odvolaním výpovede pred uplynutím výpovednej lehoty a preto
na následné prejavy žalobcu, urobené v roku 2015 súd neprihliadal. Výkon práv a povinností z

pracovnoprávnych vzťahov totiž musí byť v súlade s dobrými mravmi a súhlas žalobcu s odvolaním
výpovede, prejavený po cca 19 rokoch od odvolania výpovede, žalovaného je právne irelevantný,
pretože je najmä v rozpore s tým, čo žalobca prejavil v aktuálnom čase prejavu právneho predchodcu
žalovaného,t.j.vroku1996apretosúdprvejinštancieuzavrel,žežalobcasúhlassodvolanímvýpovede,
v zmysle § 44 ods. 3 Zákonníka práce nedal. K stanovisku žalobcu, že právny predchodca žalovaného

po tom, čo mu dal výpoveď, mu naďalej prideľoval prácu, v pôvodnom rozsahu pracovného zaradenia
ako ekonomický a personálny námestník, súd prvej inštancie tento argument žalobcu považoval
za irelevantný, pretože ak zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď podľa § 46 ods. 1 písmeno
c/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca, je zamestnávateľ povinný aj v priebehu
výpovednej doby prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy. Zdôraznil, že pre výpoveď

z pracovného pomeru podľa § 65 ods. 3 Zákonníka práce je charakteristické, že danosť výpovedného
dôvodu nadbytočného zamestnanca pri odvolanom zamestnancovi (§ 46 ods. 1 písmeno c/ Zákonníka
práce), je právne konštruovaná ako nevyvrátiteľná právna domnienka a skutočnú danosť uvedeného
výpovedného dôvodu nie je súd oprávnený preskúmavať. Preto súd prvej inštancie, keďže boli splnené
zákonné predpoklady, vzhľadom na uvedené dôvody, keď boli splnené zákonné predpoklady pre

rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 44, § 65 ods. 3 ZP, súd žalobu o určenie neplatnosti
výpovede danej žalobcovi zamestnávateľom listom zo dňa 20.11.1995 ako neodôvodnenú zamietol.
Rovnako súd zamietol návrh aj ohľadom náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru
a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, nakoľko uvedený nárok prináleží iba v prípade, že je žalobca
úspešný v časti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

16. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na ušlú mzdu za obdobie od 26.10.1995 do 01.03.1996 vo výške
103.016,- Sk, tak tento nárok súd považoval taktiež za nedôvodný.
17. Po odvolaní, resp. vzdaní sa funkcií personálneho a ekonomického námestníka riaditeľa, keď
k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu nedošlo, právny predchodca žalovaného vydal
rozhodnutie - ÚIC č. 155/95-PaM, zo dňa 26.10.1995 - platový dekrét zo dňa 30.11.1995 v zmysle

zákona č. 143/1992 Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a
niektorých ďalších organizáciách a orgánoch, v znení neskorších predpisov a vykonávacieho predpisu
- nariadenia vlády SR č. 249/1992 Zb. a priznal žalobcovi od 26.10.1995 platové zaradenie v platovom
stupni 9/7- tarifný plat vo výške 6.580,-Sk, nakoľko neexistovalo rozhodnutie v zmysle ust. § 111
ods. 4 ZP. Súd preto vydanie tohto platového dekrétu nepovažuje za preradenie na inú prácu bez

súhlasu žalobcu, ale len za konanie právneho predchodcu žalovaného v súlade s citovaným ust. §
111 ods. 4 ZP. Preto súd nárok žalobcu aj v tejto časti zamietol. Vzhľadom na v rozsudku uvedené
skutkové a právne závery, keď súd považoval výpoveď danú žalobcovi dňa 20.11.1995 listom právneho
predchodcu žalovaného zn. ÚIC-2104/1-95/Vá za platnú, zamietol zároveň aj nárok žalobcu v časti,ktorou sa domáhal určenia, že pracovný pomer založený vymenovaním dňom 01.04.1995, medzi
právnym predchodcom žalovaného a žalobcom naďalej trvá, nakoľko pracovný pomer žalobcu skončil
uplynutím výpovednej doby dňa 29.02.1996. Súd zamietol aj nárok žalobcu na určenie, že okamžité

zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 15.04.1996 listom právneho predchodcu žalovaného
zn. ÚIC-189/96-Vá, je neplatné. Súd tak rozhodol vzhľadom na skutočnosť, že v čase kedy bol tento
úkon urobený právnym predchodcom žalovaného, už pracovný pomer medzi účastníkmi neexistoval a
preto bol vo vzťahu k žalobcovi právne neúčinný (nulitný) a preto nemohol spôsobiť žiadne
právne následky a nemožno konštatovať platnosť, alebo neplatnosť takéhoto právneho úkonu.

O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Úspešný žalovaný si však
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, v tomto konaní neuplatnil.
18. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a to tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, prípadne žiadal,
aby vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Rozsudok súdu prvej inštancie
žalobca napadol v celom rozsahu, keď napadnutý rozsudok je zjavne neústavný a porušuje základné

práva čl. 46 -48 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nerešpektuje
princíp spravodlivosti a základné princípy rozhodovacej činnosti a ustálenú súdnu prax. Uviedol, že
súd prvej inštancie pri vykonaní dôkazu vedome vynechal z prvej strany dôkazu pracovnej náplne,
pracovisko Ústredné inšpekčné centrum Bratislava, ako miesto výkonu práce, určenie obsadzovaných
systemizovaných miest, ktorých splnenie je podmienkou prijatia zamestnanca na výkon práce a na

zaradenie na príslušné systemizované miesto podľa katalógu, po vzájomnej dohode s organizáciou a
taktiež súd vynechal podpisy vedúceho organizácie, riaditeľky P. a pracovníka a deň uzavretia zmluvy,
pričom na strane 12 napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie konštatuje, že pracovná náplň je iba
pokynom zamestnávateľa, je jeho právom, nie však povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca mal za
nesporné, že podľa kritérií uvedených súdom na strane 10 ods. 54 veta 1-3, týkajúca sa druhu práce,

miesta výkonu práce a začiatku výkonu práce, v danom prípade ide o pracovnú zmluvu podľa § 29 ods.
1 Zákonníka práce a § 244 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a nie o pracovnú náplň, čo dokazuje dohoda o
pracovisku (Bratislava, Budišínska 3), dohoda o pracovnom zadelení, keď zmluvné strany jednali priamo
osobne, čo dokazujú aj ich vlastnoručné podpisy. Žalobca poukázal na judikát č.39/1998 ZSP, rozsudok
Najvyššieho súdu SR 1Cdo/96/1995, v zmysle ktorého absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva

bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň akoby nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená
dodatočným schválením a nemôže konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.
19. Žalobca uviedol, že zmluva zo dňa 05.04.1995, obsahuje dvoch priamych nadriadených a to 1/
hlavná školská inšpektorka Ministerstva školstva SR, ktorá vykonáva priamu kompetenciu Ministerstva
školstva SR a po 2/ riaditeľ organizácie Ústredného inšpekčného centra Bratislava (ÚIC), ide o dohodu o

dvoch pracovných pomeroch, pričom založenie pracovného pomeru u funkcie personálneho námestníka
- priamy nadriadený riaditeľ organizácie vyžaduje podľa § 27 ods. 5 písmeno a/ Zákonníka práce
vymenovanie do funkcie. Pre založenie pracovného pomeru právny poradca hlavného školského
inšpektora MŠSR sa nevyžaduje vymenovanie do funkcie, pretože výkon takejto funkcie je daný
odboru právnych služieb hlavného školského inšpektora a centra s počtom systematizovaných miest.

V tomto smere žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/2815/2005, zo
dňa 14.11.2006, v zmysle ktorého ak tu nebol právny úkon v zmysle ustanovenia § 27 Zákonníka
práce spôsobilý založiť pracovný pomer, nemôže vzniknúť pracovný pomer ako vzájomne previazaný
komplex práv a povinností, avšak len dielčí faktický vzťah, ktoré vyporiadanie sa riadi pracovnoprávnymi
predpismi. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho SR 1Cdo/33/2008.

20. Žalobca uviedol, že vymenovací dekrét právneho predchodcu žalovaného nespĺňa kritériá
požadované súdom tak, ako to bolo súdom prvej inštancie uvedené na strane 10 napadnutého rozsudku
ods. 54. Podľa žalobcu preto súd účelovým vynechaním dohodnutého miesta pracoviska, dohody s
dvoma priamymi nadriadenými, vynechaním overených kvalifikačných predpokladov pre výkon práce,
dňa a miesta uzavretia zmluvy, vlastnoručných podpisov pracovníka a hlavnej školskej inšpektorky

riaditeľky organizácie ÚIC, vykonal reálny zásah do základných práv žalobcu, keď nie je možné, aby
súd ním stanovené kritériá raz nepoužil u vymenovacieho dekrétu žalovaného č. 32/1995-PaM, zo dňa
03.04.1995, kde chýba druh práce a miesto výkonu práce a kde je len názov a deň účinnosti a teda
bolo jeho povinnosťou neprihliadať na takýto vymenovací dekrét z dôvodu jeho neúčinnosti titulom
absolútnej neplatnosti a v zápätí súd prvej inštancie použil tieto kritériá u listiny zo dňa 05.04.1995

nazvanej pracovná náplň tak, že z nej vynechal pracovisko, ako miesto výkonu práce a dátum a
miesto uzavretia dohody, nielen ako dohodnutý deň vzniku pracovného pomeru, ale aj deň skutočného
výkonu práce, t.j. deň nástupu do práce, žalobca mal za to, že na základe vymenovacieho dekrétu
žalovaného zo dňa 03.04.1995 vznikol fakticky pracovný pomer od 03.04.1995 do 04.05.1995 a nazáklade pracovnej zmluvy zo dňa 04.05.1995 označenej ako pracovná náplň boli založené súbežné
pracovné pomery : 1/ I. pracovný pomer - právny radca hlavnej školskej inšpektorky, ako priamy
výkon kompetencie Ministerstva školstva, II. pracovný pomer - personálny námestník riaditeľa ÚIC,

ako rozpočtovej organizácie, zabezpečujúce činnosti Ministerstva školstva, s pracovným zadelením
personálny námestník riaditeľa ÚIC, vedúci odboru právnych služieb hlavnej školskej inšpektorky a
centra, ktorého činnosť spadala podľa platného organizačného poriadku zo dňa 15.11.1991 do odboru
právnych služieb hlavného školského inšpektora a centra, s počtom systematizovaných miest 1, t.j.
do pracovnej náplne vedúceho odboru. Mal za to, že dňom 05.04.1995 vznikli, na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 04.05.1995 dva súbežné pracovné pomery, s druhom práce vedúci odboru právnych
služieb hlavného školského inšpektora a centra (prvý pracovný pomer) a personálny námestník (II. druhý
pracovný pomer).
21.ZrušenímorganizácieÚICdňom30.06.1997,vzmyslepríkazuministerkyškolstvazodňa17.12.1996
prešli všetky práva a povinnosti na súčasného žalovaného - Ministerstvo školstva SR a tento je povinný
ich usporiadať podľa uznesenia vlády SR, ktorým bol schválený vládny návrh Zákona č. 320 a ktorý bol

realizovaný ako Zákon č. 301/1999 Zb., účinný od 01.01.2000, čo dodnes žalovaný nespravil. Žalobca
poukázal na podanie, zaslané súdu dňa 15.04.2016, ktoré preukazovalo nezaniknutie pracovných úloh
žalobcu. Súd prvej inštancie vedel od 13.03.1996 o odvolaní výpovede zo strany žalovaného, dňa
26.02.1996 a napriek tomu aplikoval neexistentný právny predpis, pretože § 65 má len dva odseky v
čase platnosti Zákonníka práce 1 a Zákonníka práce 2, ktoré pokrývajú rozhodné obdobie.

22. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vedome zatajil vykonaný dôkaz listinou žalovaného a to
č. ÚIC-2103/1-95/Vá, zo dňa 20.11.1995, keď tento dôkaz nespochybniteľne dokazuje, že žalovaný
písomne pod č. ÚIC-2103/1-95/vá, zo dňa 20.11.1995 zakázal žalobcovi vykonávať prácu (...že Vaše
podnety budem akceptovať len v rozsahu úloh, ktoré Vám počas plynutia výpovednej doby zverím...).
Súčasne s týmto zákazom výkonu práce doručil žalovaný žalobcovi i výpoveď pod č. ÚIC-2104/1-95/

Vá taktiež zo dňa 20.11.1995 a to zdôvodnenú tak, že dňa 26.10.1996 žalobca bol odvolaný z funkcie
ekonomického námestníka Ústredného inšpektorátu centra.
23. Žalobca poukázal na písomnosť - odvolanie výpovede, zo dňa 26.02.1996, v ktorom bolo uvedené :
Dňa 20.11.1995 Vám bolo doručené rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 46 ods. 1
písmeno c/ Zákonníka práce z dôvodu, že ste boli odvolaný z funkcie ekonomického námestníka a

k dohode o Vašom zaradení na prácu právnika ÚIC nedošlo. Vašim listom zo dňa 16.11.1995 ste
odmietli rozhodnutie o pracovnom nezaradení a poukázali ste na skutočnosť, že prácu vykonávate podľa
príkazov organizácie. Keďže skutočne ste vykonávali, v zmysle pokynov organizácie práce právnika,
aj v čase plynutia výpovednej doby, musím konštatovať, že toto pracovné zaradenie ste prijali a dôvod
výpovede zo dňa 20.11.1995 odpadol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Vám oznamujem, že výpoveď

zo dňa 20.11.1995, zn : ÚIC/2104/1-95/Vá, podľa § 46 ods. 1 písmeno c/ Zákonníka práce, ktorá Vám
bola doručená dňa 20.11.1995 odvolávam.
24. Podľa žalobcu je nesporné, že žalobca vykonával práce pred písomným zákazom vykonávať práce,
ktorý mu bol daný dňa 20.11.1995 o 13.15 hod. pod č. ÚIC-2103/1-95/Vá, ktorý bol žalobcovi doručený
spolu s výpoveďou, zo dňa 20.11.1995. Žalobca mal za to, že dôkaz o písomnom zakázaní práce, zo

strany žalovaného pod č. ÚIC-2103/1-95/Vá, súd prvej inštancie jednoducho zatajil.
25.Namietal,žesúdriadnenezistilanevyporiadalsasoskutočnosťou,akobolzaloženýpracovnoprávny
vzťah, ako vznikol, akou formou, kedy, aký má obsah a za akých okolností a ako ho účastníci realizovali.
Podľa súdu prvej inštancie pracovný pomer žalobcu vznikol v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 Zákonníka
práce, na základe menovacieho dekrétu - menovací dekrét č. 32/1995-PaM, zo dňa 03.04.1995 a to

dojednaným dňom, ktorý bol určený na nástup do funkcie, t.j. dňom 01.04.1995. Žalobca poukázal na
ustanovenie § 65 ods. 1 Zákonníka práce, prvá veta, v zmysle ktorej pre pracovné pomery, založené
voľbou, alebo vymenovaním platia inak ustanovenia o pracovnom pomere, dojednanom pracovnou
zmluvou a v zmysle § 29 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je organizácia povinná s pracovníkom
dohodnúť a/ druh práce, na ktorý sa pracovník prijíma, b/ miesto výkonu práce, t.j. obec a organizačná

jednotka, alebo inak určené miesto, c/ deň nástupu do práce. Navyše podľa § 33 Zákonníka práce,
pracovný pomer, na základe pracovnej zmluvy vzniká dňom, ktorý bol dojednaný v pracovnej zmluve
ako deň nástupu do práce, pričom 01.04.1995 bola sobota, teda deň pracovného voľna. Žalobca
preto vzniesol pochybnosti, či vymenovací dekrét mal všetky náležitosti súdom uvedené, ako základné
charakteristiky výkonu práce, t.j. druh práce, miesto výkonu práce a začiatok výkonu práce, alebo

pracovný pomer len vznikol, t.j. menovací dekrét nemá všetky zákonné náležitosti, a ak áno, nie je
zrejmé, ktoré. Alebo nevznikol ani faktický pracovný pomer, vzhľadom na ustanovenie § 33 ods. 2
Zákonníka práce, pretože ide o dohodu s nemožným plnením od samého začiatku, pretože nedošlo k
nástupu do práce v dojednaný deň, t.j. v sobotu, a ani k skutočnému začatiu práce pre zamestnávateľa.Prípadne pracovný pomer vznikol až prvý pracovný deň v mesiaci apríl 1995, skutočným nástupom do
práce, t.j. v pondelok 03.04.1995 ako faktický pracovný pomer dostavením sa žalobcu na pracovisko,
alebo až 05.04.1995 v stredu, podpísaním listiny nazvanej pracovná náplň.

26. Žalobca zároveň uviedol, že vo vymenovacom dekréte chýbajú základné charakteristiky výkonu
práce, t.j. druh práce a miesto výkonu práce, nielen dohodnutý deň účinnosti vymenovania do funkcie
- sobota 01.04.1995. Súd prvej inštancie sa s týmito faktami v napadnutom rozsudku nevysporiadal.
Žalobca má za to, že dňa 05.04.1995 uzavrel dva súbežné pracovné pomery, pri súčasnom zániku
faktického pracovného pomeru od 03.04.1995 do 05.04.1995.

27. Podľa žalobcu, súd zatajil aj obsah ďalšieho dôkazu a to takzvanej „ponuky“ inej práce - príloha
č. 6 na č.l. 27 súdneho spisu, označenej ako záznam o prerokovaní pracovného zaradenia, ktorá
neobsahuje podpis vedúceho organizácie, neobsahuje tiež funkčné platové zaradenie pracovníka podľa
platnej systematizácie pracovných miest, hoci organizácia už 26.10.1995 vykonala bez vedomia súhlasu
žalobcu jeho zaradenie na iné miesto bez uvedenia druhu práce (a to listom žalovaného zn. ÚIC, č.
155/1995-PáM, zo dňa 26.10.1995, č.l. 33 - ako príloha č. 7 do tarifnej triedy 9/7 na úrovni minimálnej

mzdy).
28. Organizáciou nepodpísaný záznam o prerokovaní pracovného zaradenia zo dňa 03.11.1995
neobsahuje žiadnu konkretizáciu pracovného miesta, tiež ani deň výkonu práce. Písomný úkon je platný,
ak je podpísaný konajúcou osobou. Aj týmto dôkazom podľa žalobcu je preukázané, že žalovaný si
nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 65 ods. 2 Zákonníka práce, a teda dôvod výpovede nie je daný.

29. Podľa žalobcu, napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky Zákona č. 160/2016 Z.z., účinného od
01.07.2016.
30. Žalobca v ďalšom napáda nedostatočne zdôvodnenú právnu argumentáciu strán sporu, keď text
napadnutého rozsudku je v rozpore so skutočným textom vyjadrenia žalovaného, namieta manipuláciu s
textom dôkazov a účelovo vynecháva text, napríklad z písomného podania žalobcu zo dňa 26.02.1996.

Podľa žalobcu, manipulácia súdu je preukázaná aj napríklad konštatovaním : „odvolanie z funkcie bolo
dňa 26.10.1996, vzdanie sa funkcie bolo dňa 19.10.1996“, „nedohoda“ bola dňa 03.11.1995 vydanie
rozhodnutia č. 155/1995 PaM, zo dňa 26.10.1995 bolo 26.10.1995. Podľa žalobcu preto nemôže obstáť
tvrdenie súdu, že : „po odvolaní, resp. vzdaní sa funkcie personálneho a ekonomického námestníka
riaditeľa, t.j. 26.10.1995, resp. 19.10.1995, keď k dohode a ďalšom pracovnom zaradení žalobcu

nedošlo, t.j. 03.11.1995, právny predchodca vydal rozhodnutie č. 155/1995 PaM, zo dňa 26.10.1995 -
platový dekrét zo dňa 30.11.1995, t.j. 26.10.1995 v zmysle Zákona č.143/1992 Zb..
31. Žalobca namieta riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, podľa žalobcu, žalovaný menil svoju
vôľu právneho predchodcu, napriek tomu, že dňa 18.01.2016 vyhlásil súdu, že zotrváva na všetkých
svojich písomnostiach. Žalobca sa pýta, či teda aj na odvolaní výpovede zo dňa 26.02.1996.

32. Rozhodnutie o zamietnutí nároku na mzdu bez bližšieho opísania, o aký nárok sa jedná, na
základe čoho a ako bol uplatnený, bez vykonania dokazovania je vadou, ktorá má za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalobca už 01.12.1995 upozornil učtáreň právneho predchodcu
žalovaného na neplatnosť platobného dekrétu, zo dňa 26.10.1995 s tým, že mu bol nezákonné
znížený plat. Chýba predchádzajúca zákonom vyžadovaná dohoda prevedením na inú prácu, v novom

platovom zaradení. Súd sa s touto skutočnosťou absolútne nevysporiadal, naopak použil zákonom
zakázané ustanovenie § 111 ods. 4 Zákonníka práce a zamietol nárok žalobcu, bez poskytnutia ochrany
porušenému právu.
33. Zároveň žalobca namietal, že vec rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne obsadený súd,
z dôvodu, že podľa právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 8C/22/1996 - 65, zo dňa

23.03.2009 nie je možné spojiť jednotlivé rozviazania pracovného pomeru, pretože by došlo k odňatiu
veci zákonnému sudcovi. Žalobca žiadal o zákonné zadelenie tohto návrhu, v súlade s rozvrhom práce
narok1995,čosúddodnesnespravil.Opätovnezdôraznil,žerozhodnutiesúduprvejinštancievychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie aplikoval výslovne zakázané ustanovenie
§ 25 Zákona č. 143/1992 Zb., pretože v tejto veci sa nejedná o formu základnej mzdy (úkolovej,

podielovej, alebo časovej), ale ide o vytvorenie prekážky nezákonným preradením pracovníka na iný
druh práce, dodnes neurčený, bez vedomosti pracovníka.
34. Odvolanie bolo zaslané k rukám žalovaného, s výzvou, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tejto
výzvy vyjadril k pripojenému odvolaniu. Žalovaný prevzal výzvu spolu s odvolaním dňa 22.09.2016 (č.l.
844). K odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

35. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu tejto veci po 30. júni 2016, postupoval na základe
úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 01.07.2016, podmienky jeho prípustnosti bolo
nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania odvolania, teda podľa príslušných
ustanovení OSP, rešpektujúc, že podľa § 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť
takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov CSP, a to princípu spravodlivej ochrany
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (článok II ods. 1 a ods. 2 CSP), vrátane článku III ods. 1 CSP.

36. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
37. Odvolací súd výzvou zo dňa 07.03.2019 vyzval strany sporu na možnosť iného právneho posúdenia
veci v odvolacom konaní, keď súd prvej inštancie, napriek konštatovaniu, že podľa ustanovenia § 251
ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, v znení neskorších predpisov, ustanoveniami tohto

zákona sa spravuje aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2002, ak nie je ďalej ustanovené
inak,nároky,ktoréznichvznikliaprávneúkonyurobenépred01.04.2002saposudzujúpodľadoterajších
predpisov, citoval paragrafové znenie ustanovenia § 65 Zákonníka práce, účinného až od 01.01.1997,
keď z písomného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 65
ods. 1, ods. 2 a ods. 3 citovaného ustanovenia.

38. K výzve odvolacieho súdu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 18.03.2019 a žiadal o doplnenie výzvy
zo dňa 07.03.2019 a to o konkrétne znenie tých ustanovení, ktoré má odvolací súd na mysli, a ktoré
hodlá použiť v odvolacom konaní ako rozhodujúce pre rozhodnutie veci.
39. Odvolací súd opätovne výzvou zo dňa 29.04.2019 doplnil výzvu zo dňa 07.03.2019 s tým, že
odcitoval príslušné ustanovenia § 65 ods. 1 a § 65 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré mieni použiť v súvislosti

s rozhodovaním v predmetnej veci. Právny zástupca žalobcu opätovnú výzvu prevzal dňa 03.05.2019,
v ten istý deň, t.j. 03.05.2019; opätovnú výzvu prevzal i žalovaný.
40. Žalobca podaním zo dňa 05.05.2019 požiadal o ďalšie doplnenie opakovanej výzvy. V tomto podaní
žalobca reagoval na odvolacím súdom citované ustanovenia zákona tak, že poukázal na judikáty
Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave, a to v súvislosti s právom

na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, v súvislosti so základným právom na súdnu ochranu,
k legitímnemu očakávaniu, ako základnému právu na spravodlivý proces a opätovne priložil fotokópie
príloh č. 1 až 9 (str. 884-895), ktoré sa už v spise nachádzajú a prílohu č. 10 Nález Ústavného súdu SR
č.k. III. ÚS 271/2011-33, ako príloha č. 11 (č.l. 902-906 Nález ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 242/07-29
a ďalšie prílohy, ako príloha č. 12 až č. 16.

41. K opakovanej výzve, v súvislosti s doplnením o inom právnom posúdení sa písomným podaním
zo dňa 07.05.2019 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že po preskúmaní výzvy a žalobcovej žiadosti
zo dňa 18.03.2019 o doplnenie výzvy, č.k. 14Co 440/2016-853 zo dňa 07.03.2019 uviedol, že sa s
názorom odvolacieho súdu, týkajúceho sa právneho posúdenia veci stotožňuje a nevidí dôvod osobitne
sa vyjadrovať ku skutočnostiam uvádzaným v žalobcovej doplnenej žiadosti, nakoľko ju považujú za

právne neopodstatnenú.
42. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 389,
§ 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, avšak len čiastočne.
43. Súd prvej inštancie po ustálení predmetu konania a po pripustení zmeny žaloby uznesením zo

dňa 04.02.2011, č.k. 8C/492/1995-152, konštatoval, že žalobca sa domáhal v tomto konaní určenia, že
výpoveď daná žalobcovi dňa 20.11.1995 listom právneho predchodcu žalovaného zn. ÚIC-2104/1-95/
Vá, je neplatná, po druhé - ušlej mzdy za dobu od 26.10.1995 do 01.03.1996 vo výške 103.016 Sk,
určenia, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 15.04.1996 listom právneho
predchodcužalovanéhozn.ÚIC-189/96-Vá,jeneplatné,poštvrté-určenia,žepracovnýpomerzaložený

vymenovaním dňom 01.04.1995, zmenený dňa 05.04.1995, medzi právnym predchodcom žalovaného
a žalobcom naďalej trvá.
44. Za dôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie aplikoval v
napadnutom rozsudku nesprávny právny predpis, keď žalobca uviedol, že ustanovenie § 65 Zák. práce
malo v rozhodnom období v ustanovení § 65 ZP len dva odseky, ktoré pokrývajú rozhodné obdobie,

napriek tomu súd prvej inštancie citoval ust. § 65 ods. 3 zák.č. 65/1965 Zb., účinného od 01.01.1997,
ktorý má už tri odseky. Odvolací súd výzvou zo dňa 07.03.2019 a doplnenou výzvou zo dňa 29.04.2019,
ktorou doplnil výzvu zo dňa 07.03.2019 tak, že podľa ust. § 251 os. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. Zák.práce,
v znení neskorších predpisov sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktorévznikli pred 01.04.2002, ak nie je ustanovené inak, nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené
pred 01.04.2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, na pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli
medzi stranami sporu sa v čase rozhodnom pre uplatnené nároky vzťahujú ustanovenia v tom čase

platného Zákonníka práce a to zák.č. 65/1965 Zb., v znení zák.č. 451/1992 Zb., pričom v súvislosti s
aplikáciou ust. § 65 Zák. práce (voľba a vymenovanie), následne odvolací súd odcitoval ust. § 65 ods.
1 a ods. 2 Zák.práce.
45.Súdprvejinštancievoveciriadnezistilskutkovýstavnazákladevykonanéhodokazovaniaavýsledky
dokazovaniajednotlivoivovzájomnýchsúvislostiachdôkladneasprávnevyhodnotilvčastiach,vktorých

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
vyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymi
závermi na strane druhej (v spojení s upozornením odvolacieho súdu na iné právne posúdenie, tak ako
bolo vyššie už uvedené). Súd prvej inštancie vec dostatočným spôsobom odôvodnil v súlade s ust. §
157 ods. 2 OSP (procesný právny predpis platný do 30.06.2016), pričom podal dostatočne zrozumiteľný
výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku, ktorým žalobu žalobcu okrem nároku o náhradu

mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy, zamietol. Pokiaľ sa týka záveru súdu prvej inštancie o
vzniku pracovného pomeru žalobcu, správne súd prvej inštancie konštatoval, že tento vznikol na základe
menovacieho dekrétu č. 32/1995-PaM zo dňa 03.04.1995 a to dojednaným dňom, ktorý bol určený na
nástup do funkcie, t.j. dňom 01.04.1995 (podľa ust. § 65 ods. 1 Zák. práce /Zákonník práce č. 65/1965
Zb. v znení zák.č. 451/1992 Zb. //ďalej len ZP//, pracovný pomer založený voľbou alebo vymenovaním

vzniká dňom, ktorý bol určený na nástup do funkcie. Práva a povinnosti pracovníka a organizácie, v
ktorej je tento pracovník doteraz v pracovnom pomere, tým nie sú dotknuté, ak sa nedohodnú inak/.
46. Podľa § 65 ods. 1 ZP, (platný v rozhodnom období), pracovný pomer založený voľbou alebo
vymenovaním vzniká dňom, ktorý bol určený na nástup do funkcie. Práva a povinnosti pracovníka
a organizácie, v ktorej je tento pracovník doteraz pracovnom pomere, tým nie sú dotknuté, ak sa

nedohodnú inak. Ak však pracovný pomer je založený voľbou do verejnej funkcie, je organizácia, ktorej
je pracovník v čase zvolenia do funkcie v pracovnom pomere, povinná umožniť mu výkon funkcie a
poskytnúť mu za tým účelom pracovné voľno bez náhrady mzdy, alebo na jeho žiadosť s ním rozviazať
pracovný pomer.
47. Podľa § 65 ods. 2 ZP, (platný v rozhodnom období) uplynutím volebného obdobia, odvolaním z

funkcie, ani vzdaním sa funkcie, sa pracovný pomer nekončí. Organizácia s pracovníkom dohodne
jeho ďalšie pracovné zaradenie v organizácii na inú prácu, zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne
na inú, pre neho vhodnú prácu. Ak organizácia nemá pre pracovníka takú prácu, alebo pracovník ju
odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/ ZP; odstupné poskytované pracovníkom
pri organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie, v

súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia
inak ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou.
48. Pracovný pomer žalobcu, v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 65 ods. 1 ZP,(platný v
rozhodnom období) vznikol na základe menovacieho dekrétu zo dňa 03.04.1995 a to dojednaným
dňom, ktorý bol určený na nástup do funkcie, t.j. dňom 01.04.1995, je správny. K odvolacej námietke

žalobcu, že dňa 01.04.1995 bola sobota, teda deň pracovného voľna, čím žalobca spochybnil vznik
pracovného pomeru na základe menovacieho dekrétu, odvolací súd má za to, že deň nástupu do práce
je podstatnou obsahovou náležitosťou pracovnej zmluvy, pričom deň nástupu do práce sa zvyčajne
dojednáva konkrétnym uvedením kalendárneho dňa. Je potrebné uviesť, že pracovný pomer vznikne
aj vtedy, ak zamestnanec v dohodnutý deň nenastúpi do práce. V prípade, že zamestnanec nenastúpi

do práce bez toho, aby mu v tom bránila prekážka v práci alebo o tejto prekážke v práci neupovedomí
zamestnávateľa, zamestnávateľ bol oprávnený odstúpiť od pracovnej zmluvy. Od pracovnej zmluvy
mohol zamestnávateľ odstúpiť najneskôr do času, kým zamestnanec nenastúpi do práce. Pokiaľ teda
v danej veci bol dojednaný deň, ktorý bol určený na nástup do funkcie ako deň 01.04.1995, čo bola
sobota, a žalobca nastúpil do práce prvý pracovný deň, pracovný pomer žalobcu vznikol na základe

menovacieho dekrétu dňom 01.04.1995, aj keď tento deň nebol pracovným dňom.
49. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že na základe žalobcovej pracovnej náplne zo dňa
05.04.1995 malo dôjsť k zmene pracovného pomeru a k vzniku dvoch súbežných pracovných pomerov
- personálny námestník a vedúci odboru právnych služieb hlavného školského inšpektora ÚIC. Správne
totiž súd prvej inštancie poukázal na ust. § 25 ZP, ktoré ustanovenie až na výnimky v zmysle § 25

ods. 2 ZP, neumožňuje, aby zamestnávateľ zamestnával zamestnanca, ktorý neskončil predchádzajúci
pracovný pomer, nakoľko by išlo o neplatný pracovný pomer. Správne súd prvej inštancie konštatoval,
že ak má zamestnanec uzavretý pracovný pomer na plný týždenný pracovný čas, ďalší pracovný pomer,
nemôže byť uzavretý na plný týždenný pracovný čas. Stanovisko (Rc) 4Cz/2/75, na ktoré žalobca vsúvislostisdvomasúbežnýmipracovnýmipomermipoukazuje,sanetýkapredmetnejveci,nakoľkovním
citovanom rozhodnutí v právnej vete bolo konštatované, že pracovný pomer pracovníka nebol založený
menovaním; v prejednávanej veci však bolo jednoznačne preukázané, že pracovný pomer žalobcu

vznikol na základe menovacieho dekrétu dňom 01.04.1995. Správny je i záver súdu prvej inštancie,
že v danej veci nemohlo dôjsť k založeniu dvoch súbežných pracovných pomerov a to personálny
námestník a vedúci odboru právnych služieb hlavného školského inšpektora ÚIC, pretože k zmene
obsahu pracovného pomeru môže dôjsť v súlade s ust. § 36 ZP, podľa ktorého dojednaný obsah
pracovnejzmluvymožnozmeniťlenvtedy,aksazamestnávateľazamestnanecdohodnúnajehozmene.

Pracovnou náplňou teda nedošlo k založeniu dvoch súbežných pracovných pomerov.
50.Správnesúdprvejinštanciekonštatoval,žezazmenuobsahupracovnéhopomerumožnopovažovať
poverenie žalobcu výkonom funkcie námestníka riaditeľa ÚIC pre ekonomický úsek dňa 27.05.1995,
keď od tohto dňa žalobca vykonával funkciu personálneho námestníka (na základe vymenovania)
a ekonomického námestníka riaditeľa (na základe poverenia). Keďže sa dňa 19.10.1995 žalobca
vzdal funkcie ekonomického námestníka, týmto dňom došlo k zániku výkonu funkcie ekonomického

námestníka u žalobcu, pretože tento deň žalobca doručil právnemu predchodcovi žalovaného svoje
vzdanie sa tejto funkcie. Následne právny predchodca žalovaného s účinnosťou od 24.10.1995 zrušil
aj poverenie žalobcu na výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny. Podľa § 65 ods. 2
ZP , v znení do 31.12.1995 uplynutím volebného obdobia, odvolaním k funkcie, ani vzdaním sa funkcie,
sa pracovný pomer nekončí. Súd prvej inštancie následne v súvislosti s vykonaným dokazovaním mal

za preukázané, že právny predchodca žalovaného pristúpil k výpovedi z dôvodu ust. § 46 ods. 1
písm. c) ZP a to listom zo dňa 20.11.1995. Súd prvej inštancie následne skúmal formálne zákonné
hmotnoprávne podmienky tejto výpovede a aj skutkové vymedzenia výpovedného dôvodu, pričom
zistil, že nedošlo medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu k dohode o ďalšom pracovnom zaradení
žalobcu. V zmysle ust. § 65 ods. 2 ZP, v znení do 31.12.1995 vyplýva, že ak organizácia

nemá pre pracovníka inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne inú pre neho vhodnú prácu,
prípadne, ak pracovník takú prácu odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c) ZP.
Ako už bolo vyššie konštatované, ak žalobca nevykonával odo dňa 19.10.1995 funkciu ekonomického
námestníka (žalobca sa vzdal tejto funkcie) a následne právny predchodca žalovaného s účinnosťou od
24.10.1995 zrušil poverenie žalobcu na výkon funkcie námestníka riaditeľa pre úsek personálny a keď

na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalovaného
a žalobcom nedošlo k dohode o ďalšom pracovnom zaradení žalobcu na prácu právnika, odboru
právnych služieb, bol daný postup podľa § 65 ods. 2 ZP, a následne výpovedný dôvod podľa § 46
ods. 1 písm. c) ZP. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie vedome zatajil dôkaz listinou
žalovanéhoč.ÚIC-2103/1-95/Vázodňa20.11.1995:....“žeVašepodnetybudemakceptovaťlenrozsahu

úloh, ktoré Vám počas plynutia výpovednej doby zverím...“, tento listinný dôkaz podľa odvolacieho
súdu nemožno vyhodnotiť tak, že by žalovaný touto listinou zakázal žalobcovi vykonávať prácu. Jasne
zo žalobcom citovaného textu vyplýva, že podnety žalobcu bude žalovaný akceptovať len v rozsahu
úloh, ktoré samotný žalovaný počas plynutia výpovednej doby žalobcovi zverí. Z vyššie uvedeného
textu vyplýva, že žalovaný prideľoval žalobcovi určité konkrétne úlohy počas plynutia výpovednej doby,

nakoľko zamestnávateľ je povinný aj v priebehu výpovednej doby prideľovať zamestnancovi prácu.
51. K odvolacej námietke žalobcu, že zo strany žalovaného došlo k odvolaniu výpovede listom zo dňa
26.02.1996, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie zo str. 14 ods. 72 a 73,
pričom s týmto odôvodnením súdu prvej inštancie sa stotožňuje i odvolací súd. I podľa odvolacieho
súdu zo strany žalobcu nedošlo k prejaveniu kvalifikovaného súhlasu s odvolaním výpovede pred

uplynutímvýpovednejlehoty,keďsúhlasžalobcusodvolanímvýpovede bolprejavenýpocca19.rokoch
od odvolania výpovede žalovaným, čo odvolací súd považuje za právne irelevantné (prejav žalobcu
urobený až v r. 2015), v súlade s ust. § 44 ods. 3 ZP, v zmysle ktorého výpoveď, ktorá bola doručená
druhému účastníkovi, môže sa odvolať len s jeho súhlasom; pričom odvolanie výpovede i súhlas s jej
odvolaním je potrebné urobiť písomne, no takýto prejav zo strany žalobcu podľa odvolacieho súdu nebol

kvalifikovaným súhlasom v súlade s ust. § 44 ods. 3 ZP.
52. Správny bol následne záver súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie výpoveď danú žalobcovi
dňa 20.11.1995 považoval za platnú, a preto je správny i ďalší výrok súdu prvej inštancie, ktorým bola
zamietnutá žaloba žalobcu na určenie, že pracovný pomer založený vymenovaním dňom 01.04.1995
medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom, naďalej trvá. K výroku súdu prvej inštancie,

ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu na určenie, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané
žalobcovi dňa 15.04.1996 listom právneho predchodcu žalovaného je neplatné, takýto záver je taktiež
správny, keď okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo vykonané právnym predchodcom žalobcu v
čase, keď pracovný pomer medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom neexistoval. Záversúdu prvej inštancie o právne neúčinnom nulitnom úkone je správny. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu,
týkajúce sa určenia neplatnosti výpovede, určenia platnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a
určenia, že pracovný pomer založený vymenovaním dňom 01.04.1995 naďalej trvá, nemali za následok

zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia. V odvolaní
uvedené argumenty žalobcu nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
53. Dôvodná je však odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa napadnutého výroku v časti, v ktorej súd
prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu na náhradu mzdy a úrokov z omeškania z náhrady mzdy tak,
ako sa žalobca tohto nároku domáhal a ktorý nárok bol následne pripustený zmenou žaloby uznesením

súdu prvej inštancie zo dňa 04.02.2011, č.k. 8C/492/1995 tak, že žalobca sa domáha ušlej mzdy za dobu
od 26.10.1995 do 01.03.1996 vo výške 103.016 Sk. Podľa odvolacieho súdu je v tejto časti odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie nespreskúmateľné. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
patrí medzi základne zásady spravodlivého súdneho procesu, ktoré jednoznačné vyplýva z ustálenej
judikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva.Judikatúratohtosúdunevyžaduje,abynakaždýargument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Avšak, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR ( IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR (článok
6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľné dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. I keď všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania je potrebné, aby boli dané odpovede
na také otázky, ktoré majú pre vec podstatný výzvam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny záver rozhodnutia. Súd prevej inštancie však žalobu žalobcu, ktorou sa domáha náhrady mzdy
a úroku z omeškania z náhrady mzdy nedostatočne odôvodnil. Dôvodná je i odvolacia námietka, že

súd prvej inštancie použil nesprávne ust. § 111 ods. 4 ZP. Odmeňovanie za prácu v
pracovnom pomere je upravené diferencovane, zvlášť pre podnikateľské, zamestnávateľské subjekty
a časť príspevkových organizácií a na druhej strane pre rozpočtové organizácie a ďalšie orgány a
príspevkové organizácie. Odmeňovanie v podnikateľskej oblasti upravuje zák.č. 1/1992 Zb. o mzde,
odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku, ktorý v § 22 vylučuje použiteľnosť Zákonníka

práce v rozsahu § 95 ods. 4 a § 111 až § 123 a § 267 ods. 2 písm. c) a ods. 5 písm. a), b) a d)
ZP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalovaného vydal
rozhodnutie ÚIC č. 155/1995-PaM zo dňa 26.10.1995 a to platový dekrét zo dňa 30.11.1995 práve v
zmysle zák.č. 143/1992 Zb., o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a niektorých
ďalších organizáciách a orgánoch, v znení neskorších predpisov a vykonávacieho predpisu - Nariadenia

vlády č. 249/1992 Zb. s tým, že žalobcovi priznal platové zaradenie v platovom stupni 9/7. Pokiaľ súd
prvej inštancie poukázal na ust. § 111 ods. 4 ZP, nepoužil správny právny predpis a tým aj nesprávne
právne vec v tejto časti posúdil. Zároveň odôvodnenie súdu prvej inštancie je nedostatočné, a teda
nepreskúmateľné.
54. Preto bude vecou súdu prvej inštancie opätovne prejednať vec v časti, ktorá bola zrušená

odvolacím súdom a vo veci opätovne rozhodnúť. Odvolací súd zrušil aj súvisiaci výrok týkajúci sa trov
prvoinštančného konania a to v súlade s ust. § 379 písm. a) CSP, v zmysle ktorého odvolací súd je
rozsahom odvolania viazaný, okrem prípadov, ak od rozhodnutia v napadnutom výroku závisí výrok,
ktorý odvolaním nebol dotknutý.
55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 396

ods. 3 CSP.
56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).