Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/63/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116201024
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116201024.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.MiroslavaŠeptáka

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s. r.
o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpený JUDr. Jánom
Šoltésom, advokátom so sídlom L. XX, Q. - P. L., proti žalovanému: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.,
štátnyobčanSR,ozaplatenie411,19eurspríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresného
súdu Žilina č. k. 8C/11/2016-96 zo dňa 05.12.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o zamietnutí zvyšnej časti žaloby, ako aj o trovách konania
p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“) konanie v časti o zaplatenie
sumy 77,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 77,22 eur od
16.02.2013 do zaplatenia zastavil (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 254,-
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 254,- eur od 16.02.2013 do zaplatenia,

a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.).
Žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 23,54 % (výrok IV.). V dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny
predchodca žalobcu - spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník
uzatvorili dňa 16.03.2012 zmluvu o pôžičke č. 20189038 (ďalej len „zmluva o pôžičke“), na základe ktorej
bola žalovanému poskytnutá pôžička v celkovej sume 576,24 eur. Charakter uzatvorenej zmluvy súd
prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľský v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“ resp. „ZoSÚ“),
z ktorého dôvodu sa v prvom rade zaoberal tým, či predložená zmluva má všetky náležitosti požadované
zákonom. V tejto súvislosti konštatoval, že zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák.
č. 129/2010 Z. z., a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ cit. zákona). V
zmluve nie je úplne uvedená konečná splatnosť úveru, pričom zmluva uvádza údaj o konečnej splatnosti
úveru ako „3/2013“. Podľa názoru súdu prvej inštancie spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského
úveruužnaprvýpohľadbezakýchkoľvekmatematickýchoperáciípresnevedieť,kedydôjdekukonečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom. Takýto údaj však účastníkmi uzatvorená zmluva
neobsahuje. Vychádzajúc z uvedeného, okresný súd preto podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.
poskytnutý úver označil z dôvodu absencie zákonom požadovaných náležitostí za bezúročný a bez
poplatkov. Keďže v danom prípade z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovanémubol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 549,- eur, pričom z tejto sumy uhradil len 295,- eur ako
akontáciu a splátky, a berúc v úvahu, že uzatvorená zmluva je bezúročná a bez poplatkov, súd prvej
inštancie uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi iba tzv. čistú istinu úveru, t. j. sumu 254,- eur a

z horeuvádzaných dôvodov vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Súčasne s uložením povinnosti
na zaplatenie istiny súd prvej inštancie uložil žalovanému aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania,
konštatujúc, že žalovaný sa dostal do omeškania dňom 31.01.2013, avšak žalobca si uplatnil úrok z
omeškania až od 16.02.2013. Výška úrokovej sadzby k uvedenému dňu predstavovala 8,75 % (§ 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z.). O trovách konania

okresný súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP“. Konštatoval, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 411,19
eur s úrokom z omeškania. Žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 77,22 eur s príslušenstvom
späť, čo odôvodnil tým, že si zmluvnú pokutu neuplatňuje. Túto skutočnosť súd vyhodnotil ako procesný
neúspech žalobcu. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal nárok na zaplatenie sumy 254,- eur. Jeho
procesný úspech je teda vo výške 61,77 % (254,- eur/411,19 eur x 100 %). Procesný úspech žalovaného

je zasa vo výške 157,19 eur, v ktorej časti bola žaloba zamietnutá. Vzhľadom k predmetu konania je
to 38,23 % (157,19 eur/411,19 eur x 100 %). Čistý procesný úspech žalobcu s prihliadnutím na jeho
procesný neúspech je vo výške 23,54 % (61,77 % - 38,23 %). Preto je žalovaný povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 23,54 %.

2.Protiuvedenémurozsudku,čodovýrokuozamietnutízvyškužalobyavýrokuotrováchkonania(výrok
III. a IV.), žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Súdu prvej inštancie vytýkal, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu záveru o
bezúročnosti úveru, v dôsledku čoho žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Zákon č. 129/2010 Z. z. síce
uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a termín konečnej splatnosti, avšak z predloženej zmluvy vyplýva, že doba jej trvania je 12
mesiacov (počet splátok), termín konečnej splatnosti úveru je dohodnutý na deň 20.03.2013 (3/2013).
Termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť z jednotlivých termínov splatnosti úverových splátok.
Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti
všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy. V tejto súvislosti poukázal

odvolateľ aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit
Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová. Na základe uvedeného žalobca žiadal odvolací súd, aby rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

5. Žalobca v podanom odvolaní namieta odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v danom prípade v
otázke určenia doby trvania a termínu konečnej splatnosti úveru. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

6. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

7. Základným dôvodom pre čiastočné zamietnutie žaloby žalobcu (výrok III. odvolaním napadnutý) bola
skutočnosť, že zmluva o pôžičke neobsahuje povinné náležitosti stanovené v ustanovení § 9 ods. 2
písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., a preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

8. Z ustáleného skutkového stavu okresným súdom vyplýva, že medzi stranami sporu bola uzavretá
zmluva o pôžičke, na ktorú sa aplikujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. a ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.9. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá

písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a §
10 ods. 1.

10. Pre spotrebiteľský úver sa v ZoSÚ z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy
a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Vyššie citované ustanovenie § 11 ods.

1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne
o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba
niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto
náležitostí nevyhnutnými podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma
musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy.
Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1

ZoSÚ neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu zákona č.
129/2010 Z. z.. a dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom
na § 1 ods. 8 ZoSÚ, kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka, ako aj subsidiarita osobitných
predpisov.

11. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,
lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné

podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou

podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci
spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v
určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav.

12. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý zákon č. 129/2010 Z. z. a ustanovil osobitné

náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru
a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce
pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a
týmspotrebiteľavystavujenerovnémupostaveniu.Medzitakétoustanovenianepochybnepatríuvedenie
konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ). Na to, aby bol považovaný spotrebiteľský úver
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ, stačí, že chýba jeden z údajov
vymedzených v tomto ustanovení.

13. V danom prípade, oboznámiac sa s obsahom úverovej zmluvy, konkrétne časťou označenou
„Predmet financovania pôžičky“, dospel aj odvolací súd k záveru, že termín konečnej splatnosti úveru
nebol určený postačujúcim spôsobom tak, aby spotrebiteľ mal možnosť bez akýchkoľvek pochybností
vedieť, ktorý deň je termínom konečnej splatnosti úveru. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s názorom súdu prvej inštancie, že konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétnym dňom,
mesiacom a rokom. Iba samotná dedukcia termínu konečnej splatnosti nepostačuje pre naplnenie
ustanovenia § 9 ods. 1 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. Termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru nie je možné odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní, od
uzavretia zmluvy, od počtu splátok. Spotrebiteľ musí pri danej forme spotrebiteľského

úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy, ktorým dňom
dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (viď rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29. januára 2016).14. Na podporu svojej argumentácie odvolací súd poukazuje tiež na obdobné rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/108/2017 zo dňa 23. mája 2017, ktorý v dôvodoch svojho
rozhodnutia uviedol ohľadom termínu konečnej splatnosti úveru, že účelom § 9 ods. 2 písm. f/ zákona

č. 129/2010 Z. z. je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, ako dlho je povinný plniť
si povinnosti splácať úver, preto je nutné, aby dodávateľ v zmluve špecifikoval konečnú splatnosť
úveru konkrétnym dátumom; obdobný právny názor bol vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19. septembra 2012. Napokon odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015, v ktorom

uviedol, že pojem termín predstavuje časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť
v zmluve vyjadrený presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej
strany (obdobne tiež napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016,
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/140/2018 zo dňa 27.06.2018, rozsudok Krajského súdu v
Žiline 11Co/149/2018 zo dňa 31.07.2018). Tak, ako v uvedených prípadoch, ani v preskúmavanej veci
sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že podľa podmienok úverovej zmluvy/podľa jednotlivých

termínov splatnosti úverových splátok (viď žalobcom drobnými písmenami formulované „podmienky k
zmluve o pôžičke“), resp. podľa dátumu splatnosti poslednej splátky musí byť spotrebiteľovi zrejmé,
aký je termín konečnej splatnosti celého úveru. Odvolateľ tiež nemá pravdu v tom, že zmluva obsahuje
termín splatnosti presne, t. j. dňom 20.03.2013. V skutočnosti takýto údaj v zmluve chýba.

15. Odvolací súd tiež poukazuje aj na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v prípade, ak vzniknú pochybnosti,
bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom zmluvy je
v tomto prípade to, že termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je konkrétne vopred pevne

stanovený deň, pričom tento nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od
uzatvorenia zmluvy a počtu splátok. Tento deň nemôže byť ani súčasťou oznámenia veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi, keďže sa jedná o jednostranný právny úkon veriteľa. Spotrebiteľ musí už pri
uzavretí zmluvy presne vedieť, teda bez akýchkoľvek matematických operácii, kedy, ktorým konkrétnym
dňom je určený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

16. S poukazom na uvedené odvolací súd považoval za vecne správny záver súdu prvej inštancie,
že v zmluve chýba obligatórna náležitosť požadovaná zákonom, a síce termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Pritom nároky, ktoré žalobca v konaní uplatňoval, sú bezpochyby tie, ktoré
vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú však vzhľadom k absencii požadovanej náležitosti

treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Správne preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi len
poskytnutú istinu (výrok II.) a vo zvyšku jeho žalobu zamietol (výrok III.). Rozsudok súdu prvej inštancie
je v napadnutej časti (výrok III.) vecne správny, odvolací súd ho preto potvrdil, vrátane výroku o trovách
konania (výrok IV.).

17. Vo výroku, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie sumy 77,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75 % ročne zo sumy 77,22 eur od 16.02.2013 do zaplatenia zastavil (výrok I.), zostáva rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý, keďže nebol napadnutý odvolaním.

18.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1spoukazomnaustanovenie

§ 255 ods. 1 CSP a čl. 17 základných princípov CSP. Žalovanému ako procesne úspešnej strane v
odvolacom konaní vznikol v súlade s § 256 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho
konania; odvolací súd však z obsahu spisu nezistil, že by žalovanému nejaké trovy v súvislosti s týmto
konaním vznikli, resp. si žiadne neuplatnil, a preto mu nárok náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
(obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)