Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117208533
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117208533.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom: Tomáš
Kušnír, s.r.o., IČO 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Q. M., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom S., o zaplatenie 1.798,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11Csp/86/2017-151 zo dňa 9.10.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.žalobuzamietol,výrokomII.žalovanémunárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 39, § 52 ods. 1, 2, § 488,
§ 489, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,
Čl. 4 ods. 1, ods. 2, Čl. 17 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 19.8.2003 uzatvorená Zmluva o kontokorentnom úvere,
predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru číslo 0045428158/1/1. Dňa 2.9.2003 bol
medzi nimi uzavretý Dodatok č. 1/2003 k zmluve, predmetom ktorého bolo poskytnutie kontokorentného
úveru žalovanému s výškou úverového rámca 40.000,-Sk (1.327,76 eur). Dňa 18.6.2004 bola medzi
nimi uzatvorená tiež Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, na základe ktorej bola

žalovanému vydaná platobná karta. Žalovaný sa na predmetnom účte dostal do nepovoleného
prečerpania. Žalobca v konaní predložil Výzvu banky zo dňa 20.10.2009, ktorou mal byť žalovaný
upozornený na to, že ku dňu 30.9.2009 je v omeškaní so sumou 1.384,54 eur a mal byť vyzvaný na
jej zaplatenie. Žalobca v konaní nepredložil doklad preukazujúci doručenie tejto výzvy žalovanému. Zo
Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012 a Prílohy č. 1 k nej vyplýva,
že pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému vo výške 1.798,76 eur bola postúpená
na žalobcu. Z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2012 vyplýva, že ním Slovenská

sporiteľňa, a.s. oznamuje žalovanému postúpenie pohľadávku na žalobcu na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012. Z Výzvy k úhrade zo dňa 6.2.2013 vyplýva,
že ňou žalobca vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 6.2.2013 a vyzýva žalovaného k úhrade
dlžnej sumy do 21.2.2013.4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným založený zmluvou o úvere je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a

je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497
a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z.). Zákonnými
podmienkami platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere uzavretej medzi bankou
ako veriteľom a klientom ako dlžníkom je nepretržité omeškanie klienta so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po tom, čo bol písomne
vyzvaný bankou na plnenie, pričom tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Žalobca
spolu so žalobou predložil Výzvu k úhrade zo dňa 6.2.2013 spolu s podacím hárkom preukazujúcim
jej odoslanie žalovanému, uvedená výzva však nie je výzvou banky, ako to požaduje ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca tiež predložil Výzvu zo dňa 20.10.2009, ktorou banka vyzýva
žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške 1.384,54 eur, avšak doklad o doručení tejto výzvy žalovanému

súdu nepredložil. Uvedenú výzvu by bolo možné považovať za výzvu banky vyžadovanú ustanovením §
92 ods. 8 zákona o bankách, avšak žalobca nepreukázal, že by táto výzva bola doručená žalovanému,
keďže nepredložil doručenku, ani závadu v doručovaní. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z dôvodu
nedodržania postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovanému v súlade s ustanovením § 92 ods.
8 zákona o bankách, nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Žalobca totiž v konaní

nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanému v súlade
s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie
dlhu a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanému, čo je podmienkou
pre vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému inej osobe, ktorá nie je bankou.
Z uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a

preto je tento právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný, s poukazom na
čo nie je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda nie v konaní aktívne vecne legitimovaným.

5. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý by mal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
náhradu trov konania v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania nepriznal, keďže mu v

konaní žiadne trovy nevznikli.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že nakoľko ustanovenie § 89

ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení
daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia
odchýlne od predmetného zákona. Vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú

počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Ustanovenie bodu 19.16 Všeobecných
obchodných podmienok nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keďže samotný zákon o bankách
umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od ustanovení zákona, pričom
predmetné ustanovenie obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Žalobca nevidí dôvod, pre ktorý by malo predmetné ustanovenie spôsobovať hrubý nepomer, keď v

podstate vyplýva zo zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o preukázanie doručenia
predmetnej výzvy, k tomu žalobca uvádza, že žalovaný v konaní nespochybnil doručenie výzvy.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie,
resp. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods.
1 Civilného sporového poriadku).

9. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.798,76 eur s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.439,59 eur od 14.12.2012 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou

žalobcovi, nakoľko banka postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 473/2001 Z. z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky,
keď žalobca v konaní nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu
bola žalovanému preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu. Žalobca nesúhlasil so
zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, poukazoval na to, že v konaní naplnil všetky zákonné

predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej sumy v zmysle podanej žaloby a zmluvné strany si dohodli
otázku postúpenia odchylne od zákona o bankách, keďže ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách
pripúšťa odchylnú úpravu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho
konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a či správne právne posúdil jeho nárok.

10. Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie bola
založená na nesprávnom právnom posúdení veci a vyvodení nesprávnych záverov zo zisteného
skutkového stavu. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobcu,
ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd

prvej inštancie, najskôr k skúmaniu tejto otázky.

11. Odvolací súd s prihliadnutím na relevantnú odvolaciu argumentáciu uvádza:

12. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej

legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom.

13. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným. Ako už bolo
konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu,
teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva,
že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie predložil žalobca súdu prvej inštancie kópiu Zmluvy o

postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE zo dňa 13.12.2012 uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s.
a žalobcom a Oznámenie pôvodného veriteľa zo dňa 18.12.2012 adresované žalovanému o postúpení
pohľadávky. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho
vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby
bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore

úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom
práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácienie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti
byť stranou určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-

právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

14. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení (ďalej aj „zákon o bankách“), ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,

ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo

pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a
nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto

požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom
mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi
veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie §
525ods.1Občianskehozákonníkabránipostupovaniupohľadávokztakýchprávnychvzťahov,vktorých

je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,

pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o

postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods. 2
Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525
Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 Občianskeho
zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby

bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

16.Podľa§132ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuvžalobesaokremvšeobecnýchnáležitostípodania
uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opí

17. Podľa § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná.18. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

19. Citované ustanovenie § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku zakotvuje dôkaznú povinnosť
strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo

skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu,
ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom
vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom
zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,

ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

20. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku je činnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre
rozhodnutie.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeprávnymipredpismiobmedzovanývtom,akomá

z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie
je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

21. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v
ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 Civilného
sporového poriadku tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj
splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je

tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta
(dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že Výzvou zo dňa 20.10.2009 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného
na zaplatenie pohľadávky vo výške 1.384,54 eur, s ktorou je v omeškaní ku dňu 30.9.2009, bolo jeho

povinnosťou aj preukázať, že uvedená výzva bola skutočne žalovanému doručená, čo sa nestalo.
Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu
spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno
považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby
bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané

nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi
len po tom, ak by bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní

v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu
žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania
ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda
pohľadávkuktorejpostúpeniebybolovpriamomrozporesozákonom.Ztohtodôvodubypotomsamotná
zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne

neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky
prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej
pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho
žalobu zamietnuť.

23. Súd prvej inštancie žalobcovi poskytol lehotu na predloženie dôkazov o splnení podmienok
postúpenia pohľadávky, keď výzvou zo dňa 12.7.2018 vyzval žalobcu na predloženie dokladu
preukazujúceho doručenie Výzvy zo dňa 20.10.2009 žalovanému. Obsahom spisu síce je Výzva zo
dňa 20.10.2009, dôkaz preukazujúci doručenie výzvy žalovanému súdu prvej inštancie však žalobcanepredložil. Súd prvej inštancie považoval za relevantný dôkaz o existencii a doručení výzvy banky
žalovanému pred postúpením pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý
mohol vykonať aj bez návrhu. Uvedený postup súdu je v súlade s ustanovením § 295 Civilného

sporového poriadku (Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.) a zásadami,
na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Posúdenie splnenia podmienok na postúpenie
pohľadávky bankou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je nevyhnutné pre vyhodnotenie
právneho úkonu postúpenia z hľadiska jeho platnosti, resp. absolútnej neplatnosti, čo má priamy

vplyv na posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu, teda na výsledok samotného sporu. Za stavu, kedy
súd v spotrebiteľskom súdnom spore trvá na dôkaze, pričom dodávateľ, resp. jeho právny nástupca
nepreukáže existenciu ním tvrdenej skutočnosti, ktorá má byť dokazovaním preukázaná, ustanovenie
§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení sa neuplatní.
Keďžežalobcomnebolopreukázanénaplnenievšetkýchpredpokladovmožnostipostúpeniapohľadávky
tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách (splatnosť postupovanej pohľadávky,

doručenie výzvy dlžníkovi pred postúpením pohľadávky), postúpenie pohľadávky nie je možné
považovaťzaplatné.Pretosprávnesúdprvejinštanciežalobuzamietolpozistení,ženedošlokplatnému
postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne legitimovaný.

24. Podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere

(19.8.2003)bankaapobočkazahraničnejbankysúpovinnéprikaždomobchodepožadovaťpreukázanie
totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient povinný vyhovieť
každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním
anonymity klienta banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.

25. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona o bankách v znení účinnom od 10.6.2013 banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje
alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať
formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej

banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

26. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom
odvolaní odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Preto ani účastníci zmluvy o

kontokorentnom úvere uzatvorenej dňa 19.8.2003 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok
(súčasných i budúcich) odchýlne od vtedy účinného a platného zákona o bankách (§ 92 ods. 8
zákona o bankách). Navyše Všeobecné obchodné podmienky, na ktorých bod 19.16 žalobca v odvolaní
odkazuje, ani žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ako dôkaz nepredložil. Odvolací súd sa teda
nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej odkazoval na možnosť odchylnej úpravy

postúpenia od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.

27. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd
považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny

a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku
súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu v spojitosti s princípom rýchlosti a
hospodárnosti konania nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody
jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

28. S poukazom na uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario Civilného sporového poriadku tak, že plne

úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhrada trov odvolacieho konania. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov
odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadkuzakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1,
2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku
najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov

konania, za situácie, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).