Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716209214
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5716209214.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnom spore žalobkyne: A. O., nar.
XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/XX, E., toho času bytom Y. Q. XXXX/XX, E., zastúpenej splnomocneným
zástupcom STEHURA & partners, v. o. s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, IČO: 47 246 863, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlomŽupnénámestie13,Bratislava,IČO:00166073,onáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnej
moci vo výške 10.998,13 eur príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 15C/255/2016-119 zo dňa 22. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 15C/255/2016-119 zo dňa 22. 01. 2018 žalobu zamietol a
žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu s tým, že o výške
náhrady týchto trov bude rozhodovať súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 08. 08. 2016 domáhala voči
žalovanému náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške 10.998,13 eur spolu s 5,05

% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 03. 11. 2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
Škoda jej mala byť spôsobená postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní sp. zn. 1Zm 597/06,
spočívajúcim v porušení práva Európskych spoločenstiev, najmä smernice 93/13 EHS, podľa ktorej bol
súd povinný skúmať nekalé zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a poskytnúť tak ochranu
spotrebiteľovi ex offo, čo neurobil a na základe nezákonného súdneho rozhodnutia - zmenkového
platobného rozkazu, vydaného v tomto konaní sa dňa 03. 09. 2007 začalo exekučné konanie, v
ktorom bola od nej vymožená suma 10.998,13 eur. Exekučný súd, ktorý udelil poverenie na vykonanie

exekúcie, nezohľadnil nijako ciele smerníc Európskej únie, nepozastavil nijakým spôsobom exekúciu,
a to ani na základe už existujúceho rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C 40/08 Asturcom
Telekomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ktorý by mal rešpektovať. Na pojednávaní
dňa 29. 05. 2017 zástupca žalobkyne konkretizoval, že pri postupe Okresného súdu Bratislava V ide o
nezákonné rozhodnutie v podobe zmenkového platobného rozkazu, nakoľko tento nemal byť vydaný,
neboli splnené podmienky práva Európskej únie a čo sa týka Okresného súdu Martin, tak tu žalobkyňa
napáda nesprávny úradný postup vo forme vydania poverenia a nezastavenia ex offo exekúcie.

ČosatýkasmerniceradyEHS93/13súdkonštatoval,žeideoprameňprávaEurópskejúniesekundárnej
povahy, ktorý je záväzný iba pre členské štáty a nie pre fyzické a právnické osoby, to znamená, že
nezakladá priamo práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Preto sa ani jednotlivci aplikácie tejto
smernice nemôžu dovolávať. Priamy účinok je v zásade možný v spore medzi jednotlivcom a štátom,kedy sa jednotlivec dovoláva svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu
zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. To znamená, že fyzické a právnické osoby
sa môžu domáhať priamej aplikácie smernice v konaniach o náhradu škody voči členskému štátu len

v prípade, ak predmetná smernica nebola riadne, včas a úplne implementovaná do právneho poriadku
členského štátu, čím jednotlivcovi vznikla škoda. Z obsahu predmetnej žaloby ale nevyplýva, že by
žalobkyňa namietala neskorú, nesprávnu alebo neúplnú transpozíciu predmetnej smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky.
Nepriamy účinok smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie znamená, že vnútroštátne

súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, pričom tento výklad
nie je absolútny (nejedná sa o priamy účinok), ale je obmedzený rozsahom a medzami jednak vo
vnútroštátnych metódach výkladu, to znamená, že súd musí urobiť všetko, čo je v jeho právomoci
a použiť výkladové metódy, ktoré sú vnútroštátnym právom uznávané. Povinnosť eurokonformného
výkladu vzniká v dvoch situáciách - ak smernica nebola riadne implementovaná, pričom vnútroštátny súd
nemá problém s výkladom samotnej smernice, ale skôr musí skúmať, či vôbec je možné vnútroštátne

právo vykladať v súlade so smernicou, ide o tzv. nápravný súladný výklad a druhá situácia, vnútroštátny
predpis prebral znenie smernice doslovne, ale vnútroštátny súd si nie je istý, ktorý z možných výkladov
smernice má zvoliť, pretože jazykové znenie smernice pripúšťa viacero výkladov jedného ustanovenia
(jedná sa o tzv. určujúci súladný výklad).
Súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 28. 07. 2016 vo veci C-168/15, ktorej predmetom bol

návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Okresného súdu
Prešov (Slovenská republika) z 12. 03. 2015 a doručený Súdnemu dvoru, ktorý súvisel s konaním Mileny
Tomášovej proti Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Pohotovosti
Slovenskej republiky za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, v zmysle ktorého
zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva únie

rozhodnutím vnútroštátneho súdu môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto
členského štátu rozhodujúci v poslednom stupni. Ak ide o tento prípad, rozhodnutie tohto vnútroštátneho
súdu rozhodujúceho v poslednom stupni môže založiť dostatočne závažné porušenie práva únie,
umožňujúce vznik uvedenej zodpovednosti len vtedy, ak uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo,
alebo ak k tomu porušeniu došlo napriek existencie ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti.

Nemožno sa domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo dňa 04. 06. 2009, Pannon
GSM (C-243/08), v rámci exekučného konania o rozhodcovskom rozsudku, ktorým sa vyhovelo
žalobe o zaplatenie pohľadávok na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa má považovať za nekalú
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách,nepreskúmalexoffonekalýcharaktertejtopodmienky,hocidisponovalprávnymiaskutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru súdneho dvora v tejto oblasti, a
preto sa dopustil dostatočne závažného porušenia práva únie.
Súdny dvor opakovane vo svojich rozhodnutiach rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, keď sú splnené tri podmienky, t. j. porušená právna norma únie má za cieľ priznať jednotlivcom
práva, porušenie tejto normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou

jednotlivcom existuje riadna príčinná súvislosť (rozsudky C-46/93 , C-48/93, C-224/01, C-420/11).
To platí aj pre zodpovednosť členského štátu za škody, ktoré vznikli v dôsledku rozhodnutia súdu
rozhodujúceho v poslednom stupni, ktoré porušuje právnu normu Únie (napr. rozsudok vo veci Kobler
C-224/01). Pokiaľ ide o druhú z podmienok - porušenie normy je dostatočne závažné, táto zodpovednosť
môže vzniknúť iba vo výnimočnom prípade, keď vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni porušil

zjavným spôsobom uplatniteľné právne predpisy. Pri určení, či je porušenie práva Únie dostatočne
závažné, je potrebné zohľadniť všetky skutočnosti charakterizujúce situáciu, ktorá je vnútroštátnemu
súdu predložená. V každom prípade porušenie práva únie je dostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (Kobler C-224/01, Test Claimants in the FII Group
Litigation C-446/04).

Vychádzajúc aj z rozsudku Súdneho dvora z 28. 07. 2016 vo veci C-168/15 súd konštatoval, že je
potrebné, aby Okresný súd Bratislava V, ktorý za predpokladu, že o rozhodnutí o zmenkovom návrhu
na vydanie platobného rozkazu č. k. 1Zm/597/2006 -12 zo dňa 17. 01. 2001 konal v poslednom
stupni, ako aj Okresný súd Martin pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25. 09. 2007
a nerozhodovaní o zastavení exekúcie v priebehu exekučného konania konal v poslednom stupni,

sa dopustili dostatočného porušenia práva únie a je potrebné, aby týmto rozhodnutiami a postupom
zjavne porušili ustanovenia smernice 93/13 EHS alebo zjavne nerešpektovali judikatúru Súdneho
dvora vzťahujúcu sa na túto smernicu. Podľa judikatúry Súdneho dvora, systém ochrany spotrebiteľov
stanovenou smernicou 93/13 EHS priznáva vnútroštátnemu súdu možnosť skúmať nekalú povahupodmienky aj bez návrhu, (rozsudky z 27. 06. 2000 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores C-240/98
aţ C-244/98, body 26, 28 a 29, z 21.11.2002, Cofidis, C-473/00, body 32 a 33, ako aj z 26. 10. 2006
Mostaza Claro, C-168/05, body 27 a 28). Je pravdou, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 26. 10. 2006

Mostaza Claro (C-168/05 ) v bode 38 uznal, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza
ochrana, ktorú smernica 93/13 EHS zaisťuje spotrebiteľom, môže v zásade dokonca odôvodniť to,
že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať
nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. V tomto rozsudku
všakSúdnydvornevyvodilztejtoúvahynijakédôsledky.Ažvrozsudkuzodňa04.06.2009PannonGSM

(C -243/08, bod 32) Súdny dvor jasne uviedol, že úloha, ktorú vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Únie,
nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, na ktorú
sa vzťahuje pôsobnosť uvedenej smernice, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku
hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel. Od
uvedeného rozsudku Súdny dvor opakovane pripomínal túto povinnosť, ktorá prináleží vnútroštátnemu
súdu. Konkrétne Súdny dvor rozhodol, že hneď po tom, ako je vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu

na vykonanie exekúcie právoplatného rozhodcovského rozsudku oboznámený s právnymi a skutkovými
okolnosťami, je povinný ex offo vykonať preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok, na ktorých
je založená pohľadávka konštatovaná v rozhodcovskom rozsudku z hľadiska ustanovení smernice
93/13, pokiaľ má podľa vnútroštátnych procesných pravidiel povinnosť v rámci obdobného exekučného
konania preskúmať ex offo rozpor týchto podmienok s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného

poriadku (Pohotovosť C-76/10 body 51, 53 a 54, Pohotovosť C-417/12, bod 42). V dôsledku toho sa
nemožno domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM
(C-243/08) nepreskúmal ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť
smernice 93/13, hoci disponoval právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne
nerešpektoval judikatúru súdneho dvora v tejto oblasti, a preto sa dopustil dostatočne závažného

porušenia práva Únie.
Súd konštatoval, že v danom prípade nedošlo k závažnému porušeniu práva únie, nakoľko Okresný
súd Bratislava V, ako aj Okresný súd Martin pri vydávaní predmetných rozhodnutí a postupe konali pred
rozsudkom súdneho dvora zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM (C-243/08), to znamená, že neboli splnené
podmienky týkajúce sa vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva Európskej únie, konkrétne

Smernice 93/13 EHS. Vnútroštátne súdy nemôžu prezumovať rozhodovaciu činnosť súdneho dvora,
ktorá sa uskutoční ešte len v budúcnosti, preto nie je možné akceptovať pre tento prípad ako podporný
argument rozhodnutia súdneho dvora, ktoré boli vydané po roku 2007.
Súd zároveň dospel k záveru, že neboli splnené podmienky zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci týkajúce sa vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci.
Jednou z podmienok pre vznik nároku z titulu nezákonného rozhodnutia je podmienka právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia a tiež podmienka zrušenia alebo zmeny dotknutého rozhodnutia pre
nezákonnosť. Ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zavádza i ďalšiu podmienku, ktorou je
využitie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. Žalobkyňa proti zmenkovému

platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Bratislava V č. k. 1Zm 597/2006-12 zo dňa 17. 01.
2007podalanámietkyakeďženeobsahovaliodôvodnenie,súdtietonámietkydňa12.03.2007zamietol.
Podanie žalobkyne neobsahovalo žiadnu námietku ku charakteristike právnej veci ako spotrebiteľskej,
nepožadovala v rámci tohto konania ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Obsahom
podania bola len žiadosť o zníženie splátky úveru. Žalobkyňou namietaný zmenkový platobný rozkaz

nebol zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť tak, ako to vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z., to
znamená, že namietané rozhodnutie nespĺňa podmienky uvedené v § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., z
tohto dôvodu je žaloba v tejto časti nedôvodná.
Čo sa týka nároku na náhradu škody, ktorý si uplatnila žalobkyňa titulom nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Martin jednak pri vydaní poverenia na exekúciu a v nečinnosti Okresného

súdu Martin, keď nezastavil predmetnú exekúciu a v dôsledku toho porušil smernicu 13/93 EHS
súd uviedol, že žalobkyňa sa domáhala náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť vo výške 10.998,13
eur nielen pochybením vo vydaní zmenkového platobného rozkazu, teda z dôvodu nezákonného
rozhodnutia, i nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin spočívajúcim vo vydaní
poverenia a nerozhodovania o zastavení exekúcie. Súd v zhode s vyjadrením žalovaného poukázal na

to, že nie je zrejmé na základe akého konkrétneho zákonného titulu v rámci exekučného konania si
žalobkyňa nárokuje na náhradu škody a z tohto dôvodu nie je možné ani preskúmať príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a údajným vznikom škody. Explicitná povinnosť súdu v rámci
exekučnýchkonanítýkajúcasaochranyspotrebiteľaaspočívajúcavpovinnostiexoffoskúmaťexekučnýtitul, ktorý bol vydaný, v rámci ktorého sa uplatňoval nárok zo zmenky, bola zakotvená až v decembri
2015, to znamená, že nie je možné konštatovať, že by exekučný súd v roku 2007 postupoval nesprávne.
Súd poukázal tiež na skutočnosť, že žalobkyňa sa v pozícii povinnej žiadnym spôsobom nebránila

proti predmetnej exekúcii, z ktorého dôvodu považoval aj nárok žalobkyne na náhradu škody titulom
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Martin za nedôvodný. Na základe uvedeného súd
žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“)
a žalovanému ako úspešnej strane konania priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Uviedla, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú dané dôvody odvolania v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s. p.

Podľa žalobkyne z vykonaného dokazovania bola v konaní pred súdom prvej inštancie z jej strany
preukázaná dôvodnosť žaloby. Bolo preukázané, že Okresný súd Bratislava V vydal dňa 17. 01. 2007
zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 1Zm 597/06, v ktorom jej bola uložená povinnosť ako zmenečnému
dlžníkovi zaplatiť žalobcovi sumu 180.000,- Sk s prísl. Okresný súd rozhodol v skrátenom konaní aj
napriek tomu, že v tomto prípade šlo o nárok vyplývajúci z blankozmenky a táto slúžila na zabezpečenie

pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom suma, ktorú zabezpečovala, bola zmluvná pokuta. Je toho
názoru,žepostupomOkresnéhosúduBratislavaVboloporušenéprávoEÚ,najmäsmernica93/13EHS,
podľa ktorej bol súd povinný ex offo skúmať nekalé zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
a poskytnúť tak ochranu spotrebiteľovi z úradnej povinnosti. Na podklade tohto nezákonného súdneho
rozhodnutia bolo dňa 03. 09. 2007 začaté exekučné konanie v zmysle poverenia na vykonanie exekúcie,

ktoré vydal Okresný súd Martin. V tomto exekučnom konaní bola od nej vymožená suma v súhrne
10.998,13 eur. Táto suma nebola ani istinou ani iným plnením, na ktoré by mal veriteľ z predmetnej
zmluvy právny nárok.
Exekučný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie bez toho aby zohľadnil ciele Európskej únie a
nepozastavil exekúciu ani následne, aj napriek rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C 40/08

Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira, ktorý bol súd povinný rešpektovať
a aplikovať. V zmysle toho bol súd povinný exekúciu zastaviť.
Takýmto konaním jej bola zo strany štátnych orgánov spôsobená škoda vo výške 10.998,13 eur spolu
s prísl., na ktorej náhradu má nárok. V konaní boli zo strany žalovaného namietané len formálne
nedostatky, ktoré však v zmysle v konaní akcentovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ nemôžu tvoriť

prekážku uplatňovania náhrady škody jednotlivcom voči štátu. Aj napriek tomu sa však súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku práve na tieto formálne nedostatky odvoláva.
Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie ohľadne účinkov smernice. Uviedla, že doktrína priamej
účinnosti smerníc je produktom Súdneho dvoru EÚ, ktorá bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu,
keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú

splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti. Vytvorením tejto doktríny priznal Súdny dvor EÚ
smerniciam v určitých prípadoch obdobný účinok, aký majú nariadenia. Podmienku pre priamu aplikáciu
smernice sú: jasný, a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, uplynutie lehoty na transpozíciu
smernice do vnútroštátneho poriadku a podmienka, že nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť
jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Má za to, že v tomto prípade boli naplnené všetky

prejudikované podmienky, za ktorých je povinnosťou vnútroštátnych orgánov priamo aplikovať smernicu
aj napriek rozporu s vnútroštátnou úpravou, resp. v rozpore s jej aplikáciou orgánom členského štátu.
V zmysle Smernice 93/13/EHS (čl. 6) sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky
v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa. ESD vo vzťahu k uvedenému judikoval výklad smernice v tom duchu, že vnútroštátne súdy

sú povinné ex offo zaoberať sa nekalou povahou zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, a
to hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel
a v prípade, ak zistia nekalú povahu zmluvnej podmienky vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol
tento spotrebiteľ viazaný.

Tvrdenie súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu škody je založený len v tých prípadoch, ak došlo k
porušeniu práva únie v konaní na poslednom stupni, považuje za nesprávne. Trvá na tom, že v zmysle
právnou vedou a judikatúrou vymedzených podmienok boli súdy povinné predmetnú smernicu aplikovať,
avšak zo strany súdov nebola rešpektovaná, na základe čoho došlo k vzniku škody. Nie je možné sastotožniť s názorom súdu, že ak Okresný súd Bratislava V neskúmal ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky nedošlo z jeho strany k dostatočne závažnému porušeniu práva EÚ, keďže podľa viacerých
iných rozhodnutí Súdneho dvora bola táto povinnosť daná. Má za to, že súd prvej inštancie nesprávne

identifikovalzávažnosťporušeniaprávaEÚ,atoúčelovovprospechžalovanej.Niejemožnésastotožniť
ani s názorom súdu, že neboli splnené podmienky náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Právo EÚ vyžaduje účinnú náhradu škody a nepripúšťa žiadne dodatočné podmienky vyplývajúce z
práva členského štátu a ktoré by mohli nadmerne sťažovať získanie náhrady škody (AGM COS MET

C-470/03). Uvedené v plnom rozsahu platí aj v prípade podmienky v zmysle nášho právneho poriadku,
podľa ktorého je pre úspešné uplatnenie náhrady škody potrebné, aby právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V tejto
súvislosti poukázala na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa splnenie tejto
podmienkynevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitnéhozreteľa.Mázato,žejemožnénatentoprípad
aplikovať aj predmetné ustanovenie týkajúce sa osobitného zreteľa, keďže ide o závažné porušenie

práva Európskej únie a boli vo významnej miere porušené jej základné práva ako spotrebiteľky,
a tým jej bola zo strany štátu spôsobená škoda. Toto ustanovenie podľa jej názoru predpokladá
práve použitie na obdobné prípady, kedy na jednej strane stojí spotrebiteľ ako slabšia strana aj v
bežných súkromnoprávnych sporoch a na druhej strane stojí štát, ktorý prostredníctvom svojich orgánov
významne porušil ustanovenia právneho poriadku ako aj práva EÚ.

Podľa žalobkyne súd prvej inštancie vykladal zákonné ustanovenia, právo EÚ a niektoré rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ účelovo v prospech žalovanej a naopak s viacerými v konaní preukázanými a
podloženými skutočnosťami odôvodňujúcimi žalobu, sa nezaoberal, alebo im nepripisoval potrebnú
závažnosť. V konaní bolo preukázané, že došlo k vzniku škody, ktorá bola spôsobená nezákonným
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin

a to porušením práva EÚ, ktoré bolo dostatočne závažné na to, aby boli na náhradu škody aplikovaná
judikatúra Súdneho dvora EÚ. Aj mimo aplikácie postupu náhrady škody v zmysle práva EÚ boli
splnené všetky podmienky náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny
potvrdil.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k

záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu zodpovedajúcom vykonanému dokazovaniu,
na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne
posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220
ods. 2 C. s. p. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal so
všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné, z jeho

odôvodnenia sú zrejmé i úvahy, ktoré súd viedli v vyhoveniu žalobe. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2
C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

6. Odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, keď zo strany žalobkyne
neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal už súd

prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

7. So zásadnou argumentáciou žalobkyne vo vzťahu k aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako aj podmienkam vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné,

sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorej súvislosti
odvolací súd poukazuje najmä na body 11. až 13. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací
súd sa s prezentovanými závermi v celom rozsahu stotožnil, keď súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní vychádzal i z rozhodovacej činnosti Európskeho súdneho dvora. Ten vo veci C-168/15Milena Tomášová proti Slovenskej republike sa vyjadril k zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie rozhodnutím vnútroštátneho súdu, pričom konštatoval,
že táto môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto členského štátu rozhodujúci v

poslednom stupni, čo v prípade sporu vo veci samej prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Ak ide o
tento prípad, rozhodnutie tohto vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni môže založiť
dostatočne závažné porušenie práva Únie umožňujúce vznik uvedenej zodpovednosti len vtedy, ak
uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo, alebo ak k tomuto porušeniu došlo napriek existencii
riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti. Ďalej konštatoval, že sa nemožno domnievať,

že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo 04. júna 2009, Pannon GSM (C-243/08, EU:C:2009:350),
v rámci exekučného konania o rozhodcovskom rozsudku, ktorým sa vyhovelo žalobe o zaplatenie
pohľadávok na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa má považovať za nekalú v zmysle smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nepreskúmal ex offo
nekalý charakter tejto podmienky, hoci disponoval právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti, a preto sa dopustil dostatočne

závažného porušenia práva Únie.

8. V danom prípade sa žalobkyňa domáha náhrady škody v súvislosti s rozhodnutím Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 1Zm/597/06 vydaným dňa 17. 01. 2007, t. j. pred rozhodnutím vo veci
Pannon GSM. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že zo žalobného návrhu ani zo zmenky

predloženej v konaní sp. zn. 1Zm/597/2006 nevyplynulo, že v prípade žalovanej ide o spotrebiteľa a
zmenka zabezpečuje nároky veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy, rovnako nevyplynulo, že by uplatnený
nárok žalobcu (bankový subjekt) súvisel s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku.
Žalobkyňa v základnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1Zm/597/2006, ani
v priebehu exekučného konania na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17Er/3395/2007 v tomto smere

neprodukovala žiadne tvrdenia. Odvolacia argumentácia žalobkyne v tomto smere je len zopakovaním
stanoviska prezentovaného už v priebehu prvoinštančného konania, a to bez spôsobilosti vyvrátiť
určujúci záver okresného súdu o nenaplnení podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva Európskej únie, ktorou je zjavné a závažné porušenie práva únie.

9. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil i nenaplnenie podmienok pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorej súvislosti
odvolací súd odkazuje na bod 18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje, z ktorého dôvodu nepovažuje odvolací súd za potrebné opakovať vecne správne závery
súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie.

10. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom
rozsahu, preto mu voči žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však
žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd, vychádzajúc zo
zásady hospodárnosti konania, žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (v
dôsledku čoho nie je následne potrebné rozhodovať o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods.

2 C. s. p., ktorá v danom prípade predstavuje 0,- eur).

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)