Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. júl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/81/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116204294
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116204294.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: J. S., narodený
XX.X.XXXX, bytom L. XXX/XX, M., zastúpený splnomocnencom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., advokát,
so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, proti žalovanej: Slovenská
republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné

námestie 13, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovanej: JUDr. Peter Juhás, súdny exekútor,
so sídlom Matuškova 1, Trnava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 22C/60/2016-142 zo dňa 3.10.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej a
intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 3,
§ 9 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 116 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, § 148 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval sú prvej inštancie tým, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie podmienok
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup súdneho exekútora JUDr. Petra Juhása v konaní vedenom pod č. EX
922/08, nepreukázal, že by súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti porušil povinnosť súdneho

exekútora. Dražba v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 922/08 sa uskutočnila v súlade s
príslušnými zákonnými ustanoveniami Exekučného poriadku a zo strany súdneho exekútora nedošlo
k zanedbaniu povinností, ktoré sú mu zákonom ukladané. Súdny exekútor riadne vykonal obhliadku
predmetu exekúcie a následne v súlade s Exekučným poriadkom prebehla dražba, a teda v tomto
smere súdny exekútor nezanedbal žiadnu zo svojich povinností, zisťoval zápisy v katastri nehnuteľností
a na spoločnosť CAREL s.r.o., ktorej exekúciu vykonával, neboli evidované žiadne nehnuteľnosti.

Súdny exekútor počas exekučného konania postupoval v súlade so zákonom a jeho postup nebol
po celý čas výkonu danej exekúcie namietaný. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie nezistil
porušenie povinnosti súdnym exekútorom, nezistil zanedbanie povinností súdneho exekútora, súdny
exekútor postupoval pri dražbe v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 922/08 riadne, predmet
dražby bol vydražený, žalobca nadobudol vlastníctvo k predmetu dražby príklepom, zložil sumu,
za ktorú veci vydražil, pričom v čase vykonania exekúcie a dražby nebolo sporné, ani nikým inak

namietané, prípadne spochybnené, že by predmet dražby (garáže) neboli vecami hnuteľnými. Nakoľko
doposiaľ nebolo konštatované žiadne pochybenie súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie platí,že exekúcia je vedená v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a teda je nepochybné,
že sa súdny exekútor nedopustil nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní. Keďže súd
prvej inštancie nemal za splnený predpoklad nesprávneho úradného postupu súdnym exekútorom v

predmetnej exekúcii, ďalšími predpokladmi naplnenia zodpovednosti za škody sa nezaoberal, nakoľko
dané podmienky je potrebné splniť kumulatívne.

4. Súd prvej inštancie žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, nakoľko boli v konaní plne úspešní.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že z rozsudku ani nie je zrejmé, k
akým skutkovým zisteniam súd prvej inštancie vlastne dospel, čím sa stáva rozsudok zmätočný a
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Je absurdné a právne (ako aj logicky) neudržateľné, aby
súd prvej inštancie súčasne zistil, že žalobca sa stal platne vlastníkom hnuteľných vecí, ktoré sú

nehnuteľnosťami. Zistenie, že dražené nehnuteľnosti sú (boli) hnuteľnými vecami je podľa žalobcu
flagrantnýmnesprávnymskutkovýmzistenímnevyplývajúcimzožiadnehovykonanéhodôkazu.Naopak,
z množstva označených a vykonaných dôkazov je nad akúkoľvek pochybnosť, že dražené stavby boli
aj v čase realizácie exekučnej dražby nehnuteľnosťami. V priebehu celého súdneho konania žalovaná
a ani intervenient nespochybnili závery znaleckého posudku Ing. Chrenkovej, rovnako nespochybnili

príslušné zápisy na liste vlastníctva, či dôkazy týkajúce sa kolaudácie stavby. Rovnako v konaní
bolo nespochybniteľne preukázané napojenie stavby na elektrickú energiu. Je nemysliteľné, aby
sa speňaženie nehnuteľností v exekúcii postupom podľa ust. § 125 a nasl. Exekučného poriadku,
t. j. ich speňaženie ako hnuteľných vecí, považovalo za postup súladný so zákonom. Súd prvej
inštancie na zdôvodnenie svojho posúdenia zákonnosti exekučnej dražby nehnuteľností postupom

podľa ust. § 125 a nasl. Exekučného poriadku celkom rezignoval. Skutočnosť, či súdny exekútor
zanedbal alebo nezanedbal niektorú zo svojich povinností, je pri posudzovaní zodpovednosti štátu
za škodu právne irelevantná. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
totiž konštruovaná na objektívnom princípe, t. j. štát zodpovedá za škodu bez ohľadu na zavinenie,
pričom svojej zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Ak platí, že podľa Exekučného poriadku nie je

zákonne dražiť nehnuteľnosti ako hnuteľné veci, tak potom v prípade takéhoto postupu ide o postup
nezákonný, zakladajúci zodpovednosť štátu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor
(intervenient) vôbec nezisťoval skutočnosť existencie stavieb/nehnuteľností na pozemku parcela č.
1010/3, katastrálne územie V.. Intervenient len zisťoval, či povinný je alebo nie je vlastníkom
nehnuteľností v katastrálnom území V., a po zistení, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností,

dospel k záveru, že tieto stavby musia byť vecami hnuteľnými. Právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie je zároveň v úplnom protiklade s prejudiciálne vyriešenou otázkou vlastníckeho práva
k predmetným stavbám. Súd prvej inštancie sa s prejudiciálne vyriešenými otázkami v konaní
vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 19C/114/2011 vôbec nevysporiadal, vo svojich záveroch ich
fakticky ignoroval. Súd prvej inštancie očividne nesprávnymi, resp. celkom zmätočnými a vzájomne

si protirečiacimi a logicky sa vylučujúcimi skutkovými zisteniami vniesol do rozhodovacej činnosti
ústavne neakceptovateľnú arbitrárnosť a svojvôľu, nevysporiadal s relevantnou argumentáciou žalobcu,
nerešpektovaním prejudiciálne vyriešených právnych otázok porušil ústavný princíp právnej istoty.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Intervenient na strane žalovanej sa vyjadril k odvolaniu žalobcu. Vo vyjadrení uviedol, že rozsudok
súdu prvej inštancie pokladá za správny a stotožňuje sa v celom rozsahu aj s odôvodnením. Za zásadné

treba pokladať, či žalobca preukázal naplnenie zákonom č. 514/2003 Z. z. stanovených podmienok na
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Tým sa súd prvej
inštancie dôsledne zaoberal. Žalobca takýto nárok nepreukázal, ani ho nespĺňa a žalovaná tento pokus
odvrátila. Intervenient na strane žalovanej navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v
odvolanípoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.b),d),f),h)Civilnéhosporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo
na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§

389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Jednou z odvolacích námietok, pritom však zásadnou bolo namietanie, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je zmätočný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

11. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa

o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a

právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

12. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

14. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilnéhosporovéhoporiadku.Tujepotrebnédaťzapravduodvolateľovi,žezáveryvňomobsiahnutésú
nedostatočné. V odôvodnení rozsudku sú síce rozsiahlym spôsobom popísané stanoviská strán k veci a
obsah vykonaných dôkazov (odsek 1. - 10.), avšak úplne absentuje súborné zistenie skutkového stavua obsah hodnotenia vykonaných dôkazov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je v prevažnej miere len
súhrnom obsahu spisu s prepisovaním obsahu žaloby a vyjadrení strán a s vymenovaním vykonaných
dôkazovaichobsahu.Súdvšakmusípotrebnéúdaje,hodnoteniaazáveryorozhodnýchskutočnostiach

formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah
dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v
odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé
hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných
skutkových okolností boli preukázané a ktoré nie. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku

zrozumiteľnosti a presvedčivosti.

15. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku len vágne konštatuje, že dražba v exekučnom konaní sa
uskutočnila v súlade s príslušnými zákonnými ustanovenia Exekučného poriadku (? bez vymenovania,
ktoré zákonné ustanovenia má súd prvej inštancie na mysli) a zo strany súdneho exekútora nedošlo k
zanedbaniu povinnosti, ktoré sú mu zákonom ukladané (? bez vymenovania, ktoré povinnosti súdneho

exekútora má súd prvej inštancie na mysli). V ďalšom súd prvej inštancie opäť bez akéhokoľvek bližšieho
zdôvodnenia konštatuje, že dražba prebehla v súlade s Exekučným poriadkom a nezistil porušenie,
či zanedbanie povinností súdneho exekútora. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tvrdenia
žalobcu (obsiahnuté v žalobe, vo vyjadrení zo dňa 2.3.2017, v prednese právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní a zopakované aj v odvolaní), že veci, ktoré boli predmetom dražby, sú nehnuteľnosťami,

avšak súdny exekútor uskutočnil v rozpore s Exekučným poriadkom dražbu hnuteľných vecí, a preto sa
žalobca nikdy nestal ich vlastníkom, keďže nemá platný nadobúdací titul. Práve toto skutkové tvrdenie
tvorilo základ procesného útoku žalobcu, na ktorom postavil svoju žalobu a na jeho preukázanie navrhol
ajvykonaťdôkazyoboznámenímsasospisomtamojšiehosúdusp.zn.19C/114/2011.Nároknanáhradu
škody a nemajetkovej ujmy žalobca tak odvíjal od nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora,

ktorý napriek tomu, že dražené veci mali podľa žalobcu charakter nehnuteľností, uskutočnil ich dražbu
ako hnuteľných vecí. Túto argumentáciu žalobcu však súd prvej inštancie úplne odignoroval a nedal
žalobcovi žiadnu odpoveď na ním predostretú otázku, prečo dražbu vecí s charakterom nehnuteľností
uskutočnenú súdnym exekútorom ako dražbu hnuteľností považoval súd prvej inštancie za súladnú
so zákonom tak, ako to súd prvej inštancie konštatuje v odseku 20. preskúmavaného rozsudku.

Navyše súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku zmätočne v odseku 6. odkazuje na závery
znaleckého dokazovania vo veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 19C/114/2011, z ktorých malo
byť preukázané, že dražené veci sú nehnuteľnosťami, avšak v odseku 20. preskúmavaného rozsudku
konštatuje, že žalobca nadobudol vlastníctvo k predmetu dražby príklepom. Podľa názoru odvolacieho
súdu sa súd prvej inštancie mal v rozhodnutí venovať presvedčivému odôvodneniu jeho záveru,

na ktorom založil zamietnutie žaloby, že predmet dražby bol vydražený riadne a žalobca nadobudol
vlastníctvo k predmetu dražby, hoci žalobca predostrel v konaní pred súdom prvej inštancie rozsiahlu
argumentáciu o tom, že dražené veci sú nehnuteľnosťami (na podporu ktorej navrhol i konkrétne
dôkazy), a preto ani exekútor nemohol uskutočniť ich dražbu ako dražbu hnuteľností. Odvolací súd
zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou

je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a
dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez
toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné
odôvodnenie.Otakýtoprípadišloajvsúdenomspore,keďžesúdprvejinštancievnapadnutomrozsudku
vôbec nereagoval na skutkové tvrdenia a dôkazy žalobcu a neposkytol mu žiadnu repliku na ním

predostreté právne otázky týkajúce sa rozdielnosti uskutočnenia dražby hnuteľných a nehnuteľných
vecí. Za týchto okolností rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne
prijateľným spôsobom, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť
odvolacej argumentácie žalobcu, v ktorej správne žalobca poukázal na povinnosť súdu vyrovnať sa s

argumentmi strán.

16. K argumentácii súdu prvej inštancie, že nezistil zanedbanie povinností súdneho exekútora, odvolací
súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 513/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ustanovuje, že zodpovednosť za škodu spôsobenú

orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, čiže tejto
zodpovednostisanemožnozbaviť.Platípreto,žezodpovednosťzaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci nastáva bez ohľadu na zavinenie. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú tak nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existenciaškody,príčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomaškodou.Skúmaniezavineniasúdneho
exekútora súdom prvej inštancie je tak v súdenom prípade nenáležité.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt, že vadou
zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý neobsahuje zdôvodnenie
vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, jeho odôvodnenie
nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkové
otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky

zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

18. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej

inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré
odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,

čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

19. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť
správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento
rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia,

ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že
nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu
neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu
prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo
prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

20. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil v celom rozsahu, vrátane
závislého výroku o nároku na náhradu trov, a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 Civilného sporového poriadku).

21. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne vec prejednať,
znova vychádzajúc z výsledkov dokazovania posúdiť žalobou uplatnený nárok, výsledky vykonaného
dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia

dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení
§ 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj
odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných
ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť
aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu

práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné
náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).