Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/252/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616207059
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2616207059.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. XXX, XXX XX B., proti žalovanému: Poštová banka, a.s., IČO 31 340 890, so sídlom Dvořákovo
nábrežie 4, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: AK Antol, s.r.o., IČO 47 257 024, so sídlom Kupeckého
2542/72, 902 01 Pezinok, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o určenie neplatnosti zmluvy a o
určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Senica č.k. 10Csr/1/2016-103 zo dňa 22.06.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, o určenie, že úver Poštová banka, a.s. č. 781481609 je bezúročný a bez poplatkov, že zmluva
o úvere Poštová banka, a.s. č. 781481609 je neplatná sa v celom rozsahu. Súd žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania Okresného súdu Trnava o určenie neplatnosti právneho úkonu a to návrhu dlžníka
na vyhlásenie konkurzu pod sp.zn. 25K/4/2014.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 47 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii v znení neskorších zmien a doplnení, vecne odôvodnil tým, že preskúmal podanú
žalobu a pripojené listiny, a zistil, že dňa 04.03.2014 bol začatý konkurz na majetok žalobkyne, ktorý
doposiaľ nebol ukončený. Predmetom tohto súdneho konania je majetok podliehajúci konkurzu patriaci
žalobkyni ako úpadcovi, a preto žalobkyňa nie je po začatí konkurzného konania aktívne legitimovaná
na podanie žaloby týkajúcej sa majetku podliehajúceho konkurzu. V čase po vyhlásení konkurzu

síce úpadca nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva ani spôsobilosť byť
účastníkom konania, či procesnú spôsobilosť podľa procesného práva, avšak tieto jeho spôsobilosti
sú obmedzené právnou úpravou, ktorá určité oprávnenia aj povinnosti v rámci hmotného i procesného
práva prenáša na inú osobu, a to na správcu konkurznej podstaty. Preto je to len správca, ktorý môže
po vyhlásení konkurzu účinne nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty a je to tiež len
on, kto môže po vyhlásení konkurzu viesť namiesto úpadcu aktívne i pasívne súdne spory týkajúce
sa majetku buď priamo patriaceho do podstaty alebo takých nárokov, ktoré sú čo i len potenciálne

spôsobilé podstatu určitým spôsobom zaťažiť (teda spory, v ktorých nebyť vyhláseného konkurzu by ako
žalobca alebo žalovaný vystupoval priamo úpadca) (uznesenie NS SR sp.zn. 4 Cdo 35/2009). Vzhľadom
na uvedené skutočnosti súd žalobu v celom rozsahu zamietol a nezaoberal sa v ďalšom žalobným
návrhom. Z dôvodu zisteného nedostatku aktívnej legitimácie súd taktiež nevykonal ďalšie dôkazy,nakoľko v danom prípade by uvedené dokazovanie bolo nadbytočným. O návrhu na prerušenie konania
súd rozhodol podľa § 164 Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje fakultatívne rozhodnutie súdu o
prerušení konania, pričom tu ide o posúdenie otázok, ktoré by súd mohol sám vyriešiť ako prejudiciálne.

Je však na vôli súdu, či tak urobí alebo či počká na vyriešenie otázky v súdnom alebo správnom konaní,
ak takéto konanie už prebieha. Žalobkyňa sa v konaní domáhala prerušenia prebiehajúceho konania,
nakoľko podala na Okresný súd Trnava žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu - návrhu dlžníka
na vyhlásenie konkurzu. V podanej žalobe žalobkyňa neuviedla skutočnosti preukazujúce, že návrh
podávala nedobrovoľne a pod nátlakom, ani iné skutočnosti preukazujúce neplatnosť tohto návrhu.

Žaloba podaná na Okresnom súde Trnava za účelom vyhlásenia neplatnosti konkurzu nie je spôsobilá
zmeniť súčasný stav konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 10Csr 1/2016, a preto
súd návrh na prerušenie konania zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP
a nakoľko súd žalobu zamietol v celom rozsahu, žalovaný mal v konaní plný úspech, a preto mu súd
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody
§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) C.s.p. a namietajúc porušenie ústavného práva podľa čl.
46 až 48 Ústavy SR, t.j. práva na súdnu ochranu, keď žalobkyňa má právo domáhať sa svojho práva
na súde. Odvolateľka tiež namietala nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd nedal

odpovedenarelevantnéotázky.Žalobkyňasadomáhalazrušeniarozhodcovskéhorozsudku,ktorýmboli
porušené jej spotrebiteľské práva. Ani po vyhlásení konkurzu žalobkyňa nestratila spôsobilosť mať práva
a povinnosti podľa hmotného práva, ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Obmedzenie spôsobilosti
právnou úpravou, ktorá určité oprávnenia a povinnosti v rámci hmotného i procesného práva prenáša
na inú osobu, a to na správcu, nie je spôsobilé odňať jej ústavné právo mať spôsobilosť na práva.

Odvolateľka poukázala na to, že súdy v mnohých prípadoch poskytli ochranu spotrebiteľovi a zrušili
rozhodcovský rozsudok, odvolateľka sa domáha takej istej ochrany. Súd je povinný ex offo podrobiť
kontrole spotrebiteľskú zmluvu, v ktorej bola neplatne dojednaná rozhodcovská doložka

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387

ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil.

7. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo
veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez
potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne

posúdenie otázok, ku ktorým sa obe sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

8. Z obsahu spisu a zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa
so žalovaným uzatvorili dňa 27.07.2009 Zmluvu o úvere č. 781481609, na základe ktorej poskytol

žalovaný žalobkyni finančné prostriedky a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté finančné prostriedky
vrátiť žalovanému za podmienok uvedených v zmluve. Nakoľko si žalobkyňa neplnila svoje povinnosti
zo zmluvy, žalovaný podal žalobu na Stály rozhodcovských súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., ktorý rozsudkom sp.zn. IA-C/0214/0647 zo dňa 28.03.2014 zaviazalžalobkyňu na zaplatenie istiny vo výške 1.838,97 € s prísl. Žalobkyňa podala na Okresnom súde Trnava
návrh na vyhlásenie konkurzu, súd uznesením sp.zn. 25K 4/2014 zo dňa 16.06.2014 vyhlásil na majetok
žalobkyne konkurz. Žalovaný si prihláškou pohľadávky do konkurzu uplatnil svoju pohľadávku zo Zmluvy

o úvere č. 0781481809, pričom táto pohľadávka nebola popretá zo strany správcu ani iných veriteľov.
Konkurzné konanie nie je ku dňu tohto rozhodnutia skončené.

9. Súd prvej inštancie svoj záver o nevyhnutnosti žalobný návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietnuť
založil na tom závere, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná.

10. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o
ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu
podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí
od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre
označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník

na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom
procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je
rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-

právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

11. Súd prvej inštancie preto dospel k vecne správnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne a preto nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť bez toho, aby sa zaoberal ďalšími
meritórnymi otázkami.

12. Záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vyplýva z posúdenia právnych účinkov vyhlásenia

konkurzu na majetok žalobkyne.

13. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že dňa 04.03.2014 bol začatý konkurz na majetok žalobkyne,
ktorý doposiaľ nebol ukončený. Predmetom tohto súdneho konania je majetok podliehajúci konkurzu
patriaci žalobkyni ako úpadcovi, a preto žalobkyňa nie je po začatí konkurzného konania aktívne

legitimovaná na podanie žaloby týkajúcej sa majetku podliehajúceho konkurzu. V prejednávanom spore
je nepochybné, že žaloba podaná žalobkyňou sa týka majetku podliehajúcemu konkurzu. V čase po
vyhlásení konkurzu síce úpadca nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva ani
spôsobilosť byť účastníkom konania, či procesnú spôsobilosť podľa procesného práva, avšak tieto jeho
spôsobilosti sú obmedzené právnou úpravou, ktorá určité oprávnenia aj povinnosti v rámci hmotného i

procesného práva prenáša na inú osobu, a to na správcu konkurznej podstaty. Preto je to len správca,
ktorý môže po vyhlásení konkurzu účinne nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty a
je to tiež len on, kto môže po vyhlásení konkurzu viesť namiesto úpadcu aktívne i pasívne súdne
spory týkajúce sa majetku buď priamo patriaceho do podstaty alebo takých nárokov, ktoré sú čo i len
potenciálne spôsobilé podstatu určitým spôsobom zaťažiť (teda spory, v ktorých nebyť vyhláseného

konkurzu by ako žalobca alebo žalovaný vystupoval priamo úpadca).

14. Základným účinkom vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu je strata oprávnenia úpadcu nakladať
s majetkom podstaty a strata oprávnenia na výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s
majetkom podstaty a prechod týchto oprávnení na správcu podstaty. V zásade platí, že správca podstaty

je vo vzťahu k majetku, ktorý patrí do podstaty, oprávnený robiť úkony, na ktoré by bol inak oprávnený
úpadca. Činnosť správcu má smerovať k naplneniu konečného cieľa konkurzu, ktorým je speňaženie
majetku patriaceho do podstaty a pomerné uspokojenie veriteľov. (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4 Cdo 35/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 52/2010, rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43Cob/144/2017).

15. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že hmotnoprávna i procesnoprávna spôsobilosť
žalobkyne ako úpadcu síce zostáva zachovaná, zároveň je však obmedzená v tom, že aktívnu i pasívnu
vecnú legitimáciu v sporoch, ktorých predmetom je majetok podliehajúci konkurzu, má namiesto úpadcusprávca konkurznej podstaty, a teda žalobkyňa sama vo vlastnom mene nemôže podať žalobu a ani
nemôže byť žalovaná. Tým nijako nie je dotknuté jej právo na súdnu ochranu (ako žalobkyňa mylne
namieta), ktoré má právo realizovať v rámci konkurzného konania a jeho inštitútov.

16. Pokiaľ odvolateľka namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, ani s
touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.

17. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.

18. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach

(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP (§ 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016), podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré

skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa
príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje
poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný,

zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú
problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a
právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné,
spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.,
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny,
resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo

všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

19. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudská práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, seria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 ods. 2 C.s.p.
(predtým§157ods.2O.s.p.účinnéhodo30.06.2016),podľaktoréhovodôvodnenírozsudkusúduvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným
výkladom ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. (predtým § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016)

pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či čiastočný
nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom
práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada i so špecifickými námietkami strany. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II.ÚS 410/03).

20. Ak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú
právnu argumentáciu účastníka konania v žalobe a prečo žalobné námietky účastníka považuje za
mylné alebo nesprávne, je nutné pokladať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, pretože súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou účastníka ju nemôže odmietnuť len pre
nesprávnosť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne táto nesprávnosť spočíva (rozhodnutie Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2005). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko,
rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

21. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti

konať pred súdom).

22. Nemožno prehliadnuť ani mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, do akej táto vada poškodí účastníka
konania na jeho ústavných právach, pričom intenzitu tejto vady je potrebné posudzovať s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo

163/2015 zo 17. marca 2016).

23. Úplná absencia odôvodnenia preukázaného skutkového stavu má povahu tzv. základných vád,
ktoré judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných
rozhodnutí za účelom nápravy týchto vád. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny
záver súdu týkajúceho sa dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp. zn. 6MCdo 5/2014).

24. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavanej časti rozsudku s cit. ust. § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s

jeho vyššie uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia
rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil,
pričom odkázal aj na relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Odôvodnenie rozsudku je preto
potrebné považovať za dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny či

nepreskúmateľný. Z rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, ako dospel k záveru, že v
danom prípade nie je žalobkyňa aktívne vecne legitimovaná, s poukazom na jej špecifické postavenie
úpadcu v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien a
doplnení. Vzhľadom na záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie bolo by už ďalej nadbytočným
ďalšie vecné preskúmavanie dôvodnosti žaloby, preto súd v tomto spore nemal možnosť podrobiť

spotrebiteľský zmluvný vzťah žalobkyne a žalovaného ex offo súdnej kontrole z hľadiska dodržiavania
noriem na ochranu spotrebiteľa.

25. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobkyne, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti

upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatríani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

26. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého vecne správneho výroku o náhrade trov konania,
v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

28. nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nebolo
preukázané, že by mu nejaké trovy odvolacieho konania vznikli.

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).