Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118205971
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118205971.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému F. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.
XX, XXX XX B., o zaplatenie 3.969,73 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č.k. 9Csp/98/2018-78 zo dňa 15. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s

tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy,§ 255 ods. 1, § 257,

§ 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 16.04.2015 Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere s názvom „S.“ s výškou úveru 5.200,- Eur. Z listiny označenej ako „Opakované
upozornenie“ zo dňa 20.02.2018 vyplýva, že ňou bol žalovaný vyzývaný k úhrade omeškanej sumy
73,57 Eur s upozornením na možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Doručenie žalovanému žalobca
ani na výzvu nepreukázal. Žalobca tiež predložil listinu „Výzva na predčasné splatenie úveru“ zo dňa

30.04.2018. Doručenie žalovanému žalobca preukázal. Žalobca ďalej preukázal doručenie „Výzvy na
predčasné splatenie úveru žalovanému“ a tiež zaslal aj amortizačnú tabuľku a požadovaný výpočet
úrokov z omeškania.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že cieľom § 7 ako aj § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu
situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií

dostupnýchpreduzatvorenímzmluvysvysokoumieroupravdepodobnostiočakávať.Dôrazpriposúdení
úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úversa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom
o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné
s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie, a pod..

Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na
frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške, preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza

iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Žalobca
predložil Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru, z ktorého vyplýva, že žalovaný je ženatý a vyživuje
2 deti, pracuje ako robotník vo verejnej správe, avšak jeho priemerný čistý príjem nebol uvedený.
Ďalej žalobca predložil L. report z ktorého vyplývajú čiastky na zaplatenie úverov a tiež obsahuje aj
informácie o troch odmietnutých úveroch a ich požadovaných výškach. Overovanie bonity žalovaného
(ktorý ako sa javí uvádzal nepravdu o výške svojich úverových záväzkoch) bez skutočného auditu jeho

domáceho rozpočtu (žalobcu nezaujímal príjem a výdavky domácnosti žalovaného), umožňujúceho
zistiť skutočnú platobnú neschopnosť konkrétnej osoby, tak súd považuje za hrubé porušenie odbornej
starostlivosti vedúce k tomu, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov a bez možnosti platného
predčasného zosplatnenia. Z uvedených záverov vyplýva, že žalobca má právo iba na vrátenie sumy,
ktorú žalovanému skutočne poskytol, a to vo výške 5.044 Eur. Z predloženej amortizačnej tabuľky

vyplýva, že istina splatná ku dňu rozhodovania súdu je 5.200,- Eur - 156 Eur (poplatok za poskytnutie
úveru) - 3.575,97 Eur, 1.286,03 Eur. Ak teda žalovaný už zaplatil sumu 2.291,07 Eur, tak ku dňu
rozhodovania súdu nie je nič dlžný, a preto musí byť žaloba zamietnutá.

5. O trovách konania rozhodol tak, že keďže v konaní neúspešný žalobca právo na náhradu trov konania

nemá a úspešný žalovaný trovy konania nepožadoval, a zo spisu mu žiadne trovy ani neplynú, rozhodol
súd tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365
ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že

s odbornou starostlivosťou si preveril žalovaného ako žiadateľa o úver pred jeho poskytnutím ohľadom
jeho schopnosti splácania úveru v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Poukázal na to, že pri
posudzovaní bonity vzal do úvahy údaje zo spoločného registra bankových informácií a Nebankového
registra klientskych informácií a údaje poskytnuté samotným žalovaným v Žiadosti o poskytnutie úveru
- údaje o príjmoch, výdavkoch a záväzkoch žiadateľa. Uviedol, že v zmysle § 7 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z. z. sa za hrubé porušenie považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
Mal za to, že si svoje povinnosti splnil a v prípade, ak by mal súd aj za to, že postupoval v rozpore
s povinnosťou konať s odbornou starostlivosťou, následkom toho porušenia by bolo, že žalobca nie

je oprávnený vyžadovať jednorazové zosplatnenie s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z.. Uviedol, že jednoznačne neporušil danú povinnosť hrubo, nakoľko nahliadol do príslušnej databázy
údajov o spotrebiteľoch. Ďalej poukázal na to, že spotrebiteľa zaväzuje zákonná povinnosť uviesť v
žiadosti o úver úplné, presné a pravdivé informácie a porušenie tejto povinnosti nemôže ísť na ťarchu
žalobcu, ktorý preskúmal bonitu žalovaného nahliadnutím do databázy K.. Poukázal na to, že súd úplne

opomenul zohľadniť účel úveru, tak ako je uvedený v čl. 1.2 zmluvy, a to refinancovanie úveru. Navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v
plnom rozsahu a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania
vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že je zamestnaný, ale má nízky príjem, manželka
je tiež nezamestnaná, majú tri maloleté deti, poberajú len dávku v hmotnej núdzi, ktorá im postačuje
na základné životné potreby, preto dlh nesplácal. Uviedol, že uvedenú sumu je ochotný splatiť v plnej
výške, preto žiadal žalobcu o splátkový kalendár po 30,- Eur.

8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že je ochotný pristúpiť na súdny zmier, pričom
nesúhlasí s jeho uzatvorením mimo pojednávania, a to výlučne v prípade, ak by v jeho znení žalovaný
uznal celý nárok tak, ako bol žalobcom uplatnený a tento vy sa zaviazal splácať v pravidelnýchmesačných splátkach vo výške 330,- Eur počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti zmieru a
pod hrozbou straty výhody splátok pri neuhradení čo i len jednej splátky.

9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

13. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje

aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v

ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Tento dovolací dôvod v predmetnej veci nebol naplnený.

14. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd
uvádza, že ani tento odvolací dôvod nebol naplnený.

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tunapadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania odvolateľ nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,

ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

16. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

17. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským na ktorý je potrebné
aplikovať ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy (ďalje len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

18. V prípade, ak si žalobca uplatňuje právo na plnenie vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

je potrebné vyhodnotiť, či pri uzatvorení takejto spotrebiteľskej zmluvy boli splnené všetky zákonné
povinnosti a podmienky, ktoré sú na takéto zmluvné vzťahy kladené právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľa. Jedna z takýchto podmienok je upravená v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch,
a to podmienka odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
ktorej nedodržanie sankcionuje zákon v § 11 ods. 2 bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. V tejto

súvislosti Zákon o spotrebiteľských úveroch demonštratívne uvádza, čo možno rozumieť pod pojmom
hrubé porušenie povinnosti - najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o
sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii
spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

19. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri zisťovaní bonity klienta postupovať s
odbornou starostlivosťou, avšak čo je potrebné rozumieť pod uvedeným pojmom bližšie nekonkretizuje
a nešpecifikuje. Odvolací súd uvádza, že aj napriek absencii uvedeného pojmu je možné vychádzať z
toho, že takéto konanie predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity

klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom
minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba
tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
33Cdo/2178/2018).

20. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity
klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti
vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu
mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

21. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní poukázal na to, že pri
skúmaní bonity vychádzal z údajov zo spoločného registra bankových informácií, nebankového registra
klientskych informácií, údajov zo Žiadosti o poskytnutie úveru a tiež v konaní na súde prvej inštancie
predložil aj tzv. L.. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že z uvedených listín a registrov
nemohol žalobca ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalovaného, teda takýto postup žalobcu

nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie
žalobcu považoval za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za
náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca skúmal aj iné
aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho celkovú zadlženosť, počet vyživovacích
povinností, mesačné výdavky žalovaného, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda

žalobca si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie
schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu
prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia
schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia
povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola

reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.22. Odvolací sú sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou

starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho
zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení
povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom
podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez

toho,abybolozrejmé,čopostretnedlžníkapouzavretízmluvy.Akjetakátoagendaobzvlášťsledovanáz
dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky
na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže
na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných
majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu
nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s

odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať §
3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce
morálke.“

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda, že

nesplnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa má
za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda, že
žalovanýjetakpovinnývrátiťlensumureálneposkytnutú,t.j.sumu1.286,03Eur.Keďžežalovanýuhradil
žalobcovi sumu 2.261,07 Eur, teda sumu prevyšujúcu sumu 1.286,03 Eur, nebolo možné žalovaného
zaviazať na úhradu sumy a teda bolo potrebné žalobu zamietnuť.

24. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

25. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške

priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).