Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. december 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/78/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814214683
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3814214683.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: Secapital S. á.r.L., so sídlom 2 Avenue Charles de
Gaulle, L-1653, Luxemburg, Luxemburské veľkovojvodstvo, zapísaného v registri oddiel B vložka
108305, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gallo s.r.o., so sídlom Martin, Jilemnického č. 30, proti
žalovanému: M. R., bytom F., H. č. XX/XX, zastúpeného opatrovníčkou G. C., tajomníčkou Okresného
súdu Partizánske, za účasti osobitného subjektu na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr.
Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa č. 5/A, o zaplatenie 12.778,86 eur s prísl.,
o odvolaniach osobitného subjektu na strane žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 22. júna 2016, č.k. 13C/239/2015-138, takto

r o z h o d o l :

I. P r i b e r á do konania osobitný subjekt Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom
Námestie Legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol, druhým
výrokomžalovanémunáhradutrovkonanianepriznalatretímvýrokomuložilžalobcovipovinnosťzaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi (teraz osobitnému subjektu) na strane žalovaného náhradu trov konania v sume

1.247,37 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Zodôvodneniarozsudkuvyplýva,žeprávnypredchodcažalobcužalobouuplatnilvočižalovanémunárok
na zaplatenie 12.778,86 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 12.01.2012 do zaplatenia, ako i nárok
na náhradu trov konania. Svoj rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d/,
g/, h/, l/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods.
1, 2, § 53 ods. 1, § 37 ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a výsledkami

vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná z viacerých dôvodov.
Uviedol, že právny nástupca žalobcu ako pôvodného veriteľa zo zmluvy o viazanom spotrebiteľskom
úvere uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 12.778,86 eur, ktorá suma mala predstavovať
sumu poskytnutej pôžičky 10.954,39 eur, úrok 1.370,49 eur, havarijné a povinné zmluvné poistenie a
náklady spojené s vymáhaním a ďalej spracovateľský poplatok 143,43 eur. Išlo o nároky, ktoré mali
vzniknúť zo zmluvy uzavretej dňa 12.01.2011 medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s., ktorú

zastupovala spoločnosť predajcu Autocentrum AAA Auto a.s. Bratislava a žalovaným ako dlžníkom.
Touto zmluvou žalovaný financoval kúpu osobného motorového vozidla, pričom podľa kúpnej zmluvy
dohodnutá kúpna cena predstavovala 10.244,99 eur. Súd konštatoval, že je nepochybné, že žalovaný
konal pri uzavretí a plnení zmluvy ako spotrebiteľ a veriteľ konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, ktorou je i poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom. V konaní vedľajší účastník
žalovaného namietal absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu neurčitého vyjadrenia výšky úveru, pretože

v zmluve sa nachádza výška úveru v sume 10.954,39 eur, čo nezodpovedá skutočnosti. S uvedeným
tvrdením sa súd stotožnil. Ďalej uviedol, že výška úveru stanovená v sume 10.954,39 eur je nepochybnenesprávny údaj, pretože úver za účelom financovania predmetu financovania bol poskytnutý vo výške
7.683,74 eur, čo predstavuje časť kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 12.01.2011, ktorú žalovaný
neuhradil v hotovosti a sumou 735 eur na financovanie doplnkového tovaru súvisiaceho s kúpou auta.

Celková výška úveru preto predstavovala 8.418,74 eur. Podľa názoru súdu veriteľ nemôže do výšky
úveru zahrnúť sumu, ktorá skutočne nebola poskytnutá ako úver a ktorá v skutočnosti tvorí náklady
spojené s poskytnutím úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby v
zmluve o spotrebiteľskom úvere bola osobitne určená výška úveru (§ 9 ods. 2 písm.
g) zákona), osobitne uvedená úroková sadzba a RPMN, ktoré zohľadňujú celkové náklady

spojené so spotrebiteľským úverom a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ak veriteľ zadáva
do zmluvy výšku úveru, ktorá nezodpovedá skutočnosti koná klamlivo a ide o nekalú obchodnú praktiku.
Pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch pri dodržaní zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy o
spotrebiteľskom úvere predpisuje náležitosť zmluvy, a to celkovú výšku spotrebiteľského úveru
ako maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a predmetná zmluva uvedený údaj jasne a zrozumiteľne neposkytuje,

ide o neurčité vyjadrenie hlavného predmetu plnenia, preto je zmluva neplatná v zmysle § 37 ods. 1 OZ
a § 39 OZ. Súd dodal, že okrem toho ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi a konanie, ktoré napĺňa
definíciu nekalej obchodnej praktiky (§ 7 ods. 1,2 písm. a), b) a § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa), preto je zmluva absolútne neplatná aj z tohto dôvodu (§ 39
OZ). Pre úplnosť súd uviedol, že v zmluve nie je jasne a zrozumiteľne pre spotrebiteľa uvedený údaj

o celkových nákladoch spotrebiteľa, ktoré by mali byť vyjadrené osobitne s jasným určením, o povahu
akých nákladov ide (úroky, poplatok za uzavretie zmluvy a pod.). V zmluve ďalej absentoval podľa súdu
aj správny údaj o RPMN, pretože pri základných parametroch úveru, a to sumy úveru 8.418,74 eur
a celkovej sume, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť (42 mesiacov x 333,62 eur) 14,012,04 eur, predstavuje
RPMN 36,58 %, a nie ako je nesprávne uvedené v zmluve 15,4 %. Nesprávny je aj údaj o ročnej úrokovej

sadzbe, ktorá je 15,67 % p.a.. Súd dodal, že nie je možné udržať ani len čiastočnú platnosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vzhľadom na rozpor zmluvných dojednaní so zákonnými požiadavkami na hlavné
parametre poskytnutého úveru, náklady spojené s poskytnutím pôžičky 2.535,64 eur
za súčasného dojednania úroku 15,4 % ročne sú v zjavnom rozpore s § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka. Vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania s poukazom na absolútnu

neplatnosť zmluvy, kedy vzniká zmluvným stranám len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Súd uviedol, že právny predchodca žalobcu poskytol plnenie dňa 12.01.2011, týmto dňom začala plynúť
s ohľadom na neplatnú zmluvu dvojročná subjektívna premlčacia doba, pretože veriteľ musel alebo mal
vedieť,žeuzatváraneplatnúzmluvu,tátodobauplynuladňa12.01.2013,pričomžalobabolapodanádňa
06.08.2014. Žalobcovi uplynula aj objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť v zmysle § 107 ods. 2

OZ uplynutím troch rokov od kedy došlo k plneniu, teda dňom 12.01.2014. Súd žalobu z dôvodu dôvodne
vznesenej námietky premlčania zamietol v celom rozsahu, pretože premlčaním práva z neplatne
uzatvorenej zmluvy nemôže vznikať nárok na ďalšie doplnkové plnenie zo zmluvy, ako je havarijné,
resp. povinné zmluvné poistenie, prípadne spracovateľský poplatok, ktorý mal vychádzať z VOP. Pokiaľ
išlo o námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní po tom, čo súd rozhodol o pripustení

zmeny účastníka na strane žalobcu, súd sa s touto námietkou nestotožnil. Rozhodnutie o pripustení
vstupu účastníka konania namiesto doterajšieho účastníka konania je procesným rozhodnutím a
nezakladá žiadne hmotnoprávne následky. Samotný vstup účastníka do konania ešte neznamená,
že tento je hmotnoprávnym nositeľom práv a povinností, ktoré sú predmetom konania. Pokiaľ takýto
účastník konania z hľadiska hmotnoprávneho nie je nositeľom práv a povinností, súd uvedené

prejaví v rozhodnutí vo veci samej tak, že návrh zamietne. Ak aj VOP obsahujú neprijateľné zmluvné
podmienky týkajúce sa postúpenia pohľadávky ako takej, či už zo strany veriteľa alebo klienta a ide o
neplatné zmluvné dojednania, nie je v princípe možné vylúčiť možnosť postúpenia
pohľadávky, ktorá vyplýva priamo zo zákona podľa § 524 a nasl. ustanovení OZ. Súd nezamietol návrh
z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, ale z dôvodu premlčania práva žalobcu. V zmysle § 142 ods.

1 OSP súd rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. Žalovaný bol v konaní plne
úspešný, trovy konania mu nevznikli, preto súd rozhodol, že mu z tohto dôvodu náhradu trov nepriznáva.
V zmysle § 142 ods. 1 OSP v spojitosti s § 93 ods. 4 OSP súd priznal vedľajšiemu účastníkovi právo
na náhradu trov konania, ktoré vynaložil na účelné bránenie sa proti žalobcovi. Vedľajší účastník v
konaní podporoval hlavného účastníka - žalovaného a vzhľadom na zamietnutie žaloby boli žalovaný

a aj vedľajší účastník plne úspešní. V zmysle § 137 OSP a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v
platnom znení patrí právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka právo na náhradu trov, ktoré súd vyčíslil
v sume 1.247,37 eur.2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie osobitný subjekt (predtým
vedľajší účastník) na strane žalovaného, a to proti tretiemu výroku o trovách konania. Uviedol, že aj s
poukazom na zmenu procesných predpisov sa javí byť najvhodnejším riešením zrušenie napadnutého

výroku, nakoľko súd združeniu síce priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia a súčasne
ním došlo aj k vyčísleniu výšky trov, avšak v nesprávnej, nižšej sume oproti tomu, ako si ju združenie
riadne a včas uplatnilo. Ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo a na základe
akých dôvodov konajúci súd nepriznal združeniu DPH vo výške 20 %. Z tohto pohľadu je napádaný
výrok nepreskúmateľný a nemožno sa s ním stotožniť. Tvrdil, že všetky úkony, ktoré boli riadne a včas

vyčíslené, považoval jednoznačne za účelné, a pokiaľ mal konajúci súd iný názor, bolo potrebné ho
aj riadne odôvodniť. V súvislosti s náhradou trov konania je potrebné brať do úvahy, že spotrebiteľ
bol v predmetnej veci úspešný v dôsledku aktivity združenia, a teda z hľadiska samotného cieľa a
poslania činnosti združenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa, sú trovy konania, náhradu ktorých požaduje,
objektívne účelné. S poukazom na uvedené žiadal odvolací súd, aby napadnutý výrok zrušil a aby
následne o výške trov rozhodol súd prvej inštancie v zmysle vyčíslenia, ktoré pripojil k podanému

odvolaniu.

3. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie aj žalobca v celom
rozsahu. Úvodom uviedol, že použitie klamlivej obchodnej praktiky alebo neuvedenie základných
náležitostí zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch nemá za následok absolútnu neplatnosť zmluvy, ale v zmysle § 11 ods. 1 zákonodarca
porušením tejto povinnosti uvádza, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Konštatoval, že
zákon o spotrebiteľských úveroch je lex specialis k zákonu č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, s
tým, že treba uplatniť výkladové pravidlo lex specialis derogat legi generali. Súd mal preto založiť svoje
rozhodnutie výlučne na § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a postupoval by správne, ak by

predmetný úver vyhlásil za bezúročný a bezpoplatkový. Ďalej tvrdil, že pokiaľ ide o zrozumiteľnosť a
určitosť právneho úkonu, prípadné nejasnosti boli odstránené splátkovým kalendárom k zmluve, kde bol
presný rozpis jednotlivých splátok tak, ako to predpokladá § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Poukázal v tejto súvislosti zároveň na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9. novembra 2016
vo veci C 42/15. Informácia o tom, aká časť splátky sa započíta na istinu, aká na úroky a poplatky,

nemá vplyv na možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Pre posúdenie rozsahu záväzku
postačuje vymedzenie časového obdobia, počas ktorého je dlžník povinný uhrádzať predpísané splátky,
čo v zmluve vyjadruje údaj 42 splátok od 27.01.2011 do 27.06.2014 a zároveň výška splátky, ktorá bola
385,09 eur. Informácia o tom, akým spôsobom boli jednotlivé úhrady započítané, je dôležitá len pre
účely súdneho konania a nemá vplyv na možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Následne

uviedol, že keďže v danom prípade nejde o absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy, ale k ukončeniu
predmetnej zmluvy došlo na základe vyhlásenia okamžitej splatnosti pôžičky zo dňa 29.12.2011, v rámci
ktorého právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu zosplatnenej sumy najneskôr do dňa
11.01.2012, premlčacia lehota je v zmysle § 101 OZ trojročná a začala plynúť dňom 12.01.2012 a
uplynula by 12.01.2015, teda nárok nie je premlčaný. Ak by však súd považoval vyhlásenie okamžitej

splatnosti pôžičky za neplatné, zosplatnenie úveru nastalo zročnosťou poslednej predpísanej splátky, a
tedasplátkyzročnétrirokyspätnepredpodanímžalobydozročnostiposlednejsplátkyniesúpremlčané.
Ide o splátky zročné od 27.08.2011 do 27.06.2014, v celkovom počte 35 splátok. Následne namietal i
výrok o trovách konania vedľajšieho účastníka. Uviedol, že spotrebiteľské združenia môžu vstupovať
do konania len so súhlasom spotrebiteľa ako tzv. osobitný subjekt v zmysle § 95 ods. 1 CSP, avšak

nemôžu sa nechať ďalej zastúpiť právnym zástupcom, keďže z povahy ich existencie a náplne činnosti
vyplýva znalosť problematiky spotrebiteľského práva. Na základe uvedeného žiadal odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy
odvolacieho konania.

4. K podanému odvolaniu osobitného subjektu na strane žalovaného sa písomne vyjadril žalobca a
uviedol,ževdanomprípadezdruženienetvorísožalovanýmnerozlučnéspoločenstvo,odvolaniemožno
v zmysle § 360 ods. 2 CSP podať len so súhlasom žalovaného, ktorý však tento súhlas neudelil. Na
základe uvedeného žiadal súd, aby odvolanie združenia v zmysle § 386 písm. b) CSP odmietol ako
odvolanie podané neoprávnenou osobou. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

5. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril osobitný subjekt na strane žalovaného. Zdôraznil,
že právne závery konajúceho súdu vychádzajú zo správneho právneho posúdenia a pochopenia
predmetnej veci. Uviedol, že je dôvodné konštatovať absolútnu neplatnosť predmetnej úverovej zmluvy,a to s ohľadom na neurčitosť danej zmluvy v jej základnej náležitosti - výšky poskytnutého úveru (§
37 ods. 1 OZ). Okrem vyššie uvedeného dôvodu absolútnej neplatnosti (§ 37 ods. 1 OZ) je neplatnosť
úverovej zmluvy založená aj s poukazom na § 39 OZ, nakoľko žalobca svojim postupom konal v

rozpore s dobrými mravmi. Úverová zmluva ako celok je absolútne neplatná s poukazom na § 37
ods. 1 a § 39 OZ. Ďalej poukázal na nemožnosť aplikácie záverov z rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. Následne uviedol, že odplata, akú požadoval právny predchodca
žalobcu, podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, preto je zmluva o úvere neplatnou aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ).

Ďalej uviedol, že v predmetnej veci podľa obsahu podanej žaloby právny predchodca žalobcu uzatvoril
dňa 12.01.2011 so žalovaným spotrebiteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu podanej žaloby
však vyplýva, a to konkrétne z bodu 3. žaloby, že zo strany dodávateľa malo dôjsť k zosplatneniu úveru
dňa 29.11.2011. Pri zosplanení pôžičky postupom podľa § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ začína plynúť
premlčacia doba nie od zosplatnenia, ale v súlade s § 103 veta druhá OZ zročnosťou nesplnenej splátky.
Pokiaľ právny predchodca žalobcu zosplatnil dlh v decembri 2011, musel vychádzať z nezaplatenia

aspoň 3 splátok pred decembrom 2011, resp. z niektorej nezaplatenej splátky, so zaplatením ktorej
bol žalovaný v omeškaní 3 mesiace. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu uhradil len prvú splátku splatnú
dňa 27.01.2011. Premlčacia doba by sa tak začala počítať od splatnosti prvej nezaplatenej splátky,
t.j. splátky splatnej k 27.02.2011. Nárok žalobcu sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. Nakoľko
žalobca podal žalobu na súd dňa 06.08.2014 a jeho nárok sa stal splatným pred 06.08.2011, je celý jeho

nárok premlčaný. Čo sa týka trov konania jemu priznaných, uviedol, že združenie v doterajšom priebehu
konania jasne a cielene argumentovalo vo vzťahu ku konkrétnemu nároku uplatnenému žalobcom, jeho
trovy sú tak nákladmi účelnými. Napokon, úspech spotrebiteľa v danej veci možno pripísať práve jeho
aktivite. Na základe uvedeného preto žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie vo výroku prvom
potvrdil a vo výroku treťom zrušil z dôvodov, ktoré rozviedol v podanom odvolaní. Zároveň si uplatnil

trovy odvolacieho konania.

6. K podanému vyjadreniu osobitného subjektu na strane žalovaného sa písomne vyjadril žalobca
a uviedol, že súd by nemal prihliadať na podania osobitného subjektu po 01.07.2016, keďže dané
združenie nemá procesné postavenie strany v konaní. V ostatnom sa pridržiaval podaných písomných

vyjadrení.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v celom rozsahu v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

9. V prvom rade odvolací súd rozhodol o návrhu na pribratie osobitného subjektu, ktorým je Združenie

na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Dňa 13.07.2016, teda po rozhodnutí súdu prvej inštancie, bol
súdu prvej inštancie doručený návrh na pribratie do konania zo strany Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778, ktorý s odkazom na
ust.§95ods.1CSPdôvodil,žepokiaľprávnickáosoba,ktorejpredmetomčinnostijeochranaprávpodľa
osobitného predpisu, bola na základe svojho úkonu (návrh na vstup do konania) riadnym účastníkom

konania pod procesným označením vedľajší účastník, ostávajú jej účinky jej úkonu zachované, ostáva
naďalej účastníkom konania a nie je potrebné podávať nový návrh na jej pribratie do konania pod novým
procesným označením osobitný subjekt konania. Navrhol však, aby ho súd v súlade s § 95 ods. 1
CSP pribral do konania ako osobitný subjekt, nakoľko predmetom jeho činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

10. Podľa § 95 ods. 1 CSP, na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán
verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickúosobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na
ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.

11. Odvolací súd, nakoľko bol daný v konaní súhlas žalovaného ako strany, na ochranu ktorej práv má
vystupovaťsúčasťouZdruženianaochranuobčanaspotrebiteľaHOOSvkonanívpostaveníosobitného
subjektu, rozhodol v zmysle § 95 ods. 1 CSP o pribratí tohto združenia do konania.

12. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

13. V zmysle opakovaných záverov Ústavného súdu SR každé konanie súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Odňatím možnosti konať

pred súdom sa pritom rozumie taký postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých
procesným práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva. Odňatím možnosti konať sa v zmysle
uvedeného ustanovenia rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp.

zn. I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03 a IV. ÚS 252/04).

15. O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte

celého konania.

16. V tomto prípade súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu s odôvodnením, že v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným jestvuje neurčité vyjadrenie
hlavného predmetu plnenia, a preto je celá zmluva neplatná v zmysle § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho

zákonníka. Súd ďalej uviedol, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a tiež napĺňa definíciu
nekalej obchodnej praktiky, preto je zmluva absolútne neplatná aj z tohto dôvodu (§ 39 OZ). V zmluve
bola uvedená výška úveru 10.954,39 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o nesprávny údaj,
správny bol taký, že úver bol poskytnutý vo výške 8.418,74 eur, pričom tento bol tvorený sumou 7.683,74
eur (časť kúpnej ceny motorového vozidla, ktorú žalovaný neuhradil v hotovosti) a sumou 753 eur (suma

určená na financovanie doplnkového tovaru súvisiaceho s kúpou motorového vozidla). Pre úplnosť súd
prvej inštancie uviedol, že v zmluve nie je jasne a zrozumiteľne uvedený údaj o celkových nákladoch
spotrebiteľa,ktorébymalibyťvyjadrenéosobitnesjasnýmurčením,opovahuakýchnákladovide(úroky,
poplatok za uzavretie zmluvy a pod.). Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval, že absentuje aj správny
údaj o RMPN, nakoľko pri správnych parametroch úveru (a to najmä s ohľadom na nesprávne uvedenú

celkovú výšku úveru) by RMPN predstavovala 36,58 %. Súd prvej inštancie dodal, že je nesprávny
i údaj o ročnej úrokovej sadzbe a zmluva nezodpovedná zákonnej požiadavke na stanovenie výšky,
počtu a termínov splatnosti jednotlivých splátok. Následne, na základe vedľajším účastníkom vznesenej
námietky premlčania s poukazom na absolútnu neplatnosť zmluvy súd uzavrel, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je premlčaný, a preto súd zamietol žalobu z dôvodu premlčania nároku

žalobcu.17. Podľa § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 129/2010 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať tieto náležitosti: celkovú výšku a konkrétnu menu
spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.

18. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p).

19. Odvolací súd v tomto prípade nesúhlasí s právnym posúdením súdu prvej inštancie, keď posúdil
celú zmluvu o úvere za absolútne neplatný právny úkon z dôvodu neurčitého vyjadrenia hlavného
predmetu plnenia. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 písm. b) stanovuje, že v prípade, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vymedzenú niektorú povinnú náležitosť, je poskytnutý úver
považovaný za bezúročný a bez poplatkov.

20. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje spotrebiteľskú zmluvu v časti nákladov
v sume 2.535,64 eur za absolútne neplatnú z dôvodu, že úver bol v skutočnosti poskytnutý vo výške
8.418,74 eur (pozostávajúci zo sumy 7.683,74 eur a sumy 735 eur) a podľa zmluvy bola výška úveru
10.954,39 eur, a preto nie sú určité náklady v časti 2.535,64 eur, čo je dôvodom absolútnej neplatnosti
podľa § 37 ods. 1 OZ, ako aj z dôvodu, že konanie žalobcu v tejto časti je považované za konanie v

rozpore s dobrými mravmi a konanie, ktoré napĺňa definíciu nekalej obchodnej praktiky (§ 7 ods. 1, 2
písm. a), b) a § 8 ods. 1 psím. d) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), preto je zmluva v
tejto časti absolútne neplatná aj z tohto dôvodu podľa § 39 OZ.

21. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom nesprávne

uvedenej RPMN, nakoľko poskytnutý úver bol v skutočnosti v nižšej výške, ako to bolo deklarované v
predmetnej zmluve, a preto i RMPN pri správne uvedených údajoch bola nesprávna, preto je potrebné
poskytnutý spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Pre úplnosť odvolací súd považuje za nutné uviesť, že závery súdu prvej inštancie týkajúce sa
posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorú posúdil tak, že začala plynúť
dňom poskytnutia plnenia s tým, že veriteľ musel alebo mal vedieť, že uzatvára neplatnú zmluvu nie sú
správne, nakoľko sa vyžaduje pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby skutočná vedomosť
o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil (rovnako tiež

napr. závery tunajšieho súdu sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016), a preto nepostačuje právne
posúdenie súdu prvej inštancie, že veriteľ „musel alebo mal vedieť, že uzatvára neplatnú zmluvu“.

23. Z dôvodu zrušenia prvého výroku odvolací súd zrušil i závislé výroky (druhý a tretí výrok), ktorými sa
rozhodloonáhradetrovkonania,nakoľkotietosúzávisléodvýsledkukonaniavovecisamej(§255CSP)

aleboodzastaveniakonania(§256CSP)alebomôžusaodvíjaťoddôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa
(§ 257 CSP). Na základe uvedeného sa odvolací súd nezaoberal odvolacími námietkami, týkajúcimi sa
náhrady trov konania z dôvodu, že o nároku na náhradu trov konania bude opätovne rozhodnuté súdom
prvej inštancie v novom rozhodnutí.

24.Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúdzrušilrozsudoksúduprvejinštancievcelomrozsahu
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

25. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať, zistiac, koľko bola v

skutočnosti poskytnutá istina úveru, koľko žalovaný žalobcovi z tejto vrátil (keďže poskytnutý úver je
bezúročný a bez poplatkov), či došlo platne k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru a v závislosti
na tomto posúdení vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania a o nároku žalobcu opätovne
rozhodnúť.

26. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže podľa § 396 ods. 3 CSP
rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).