Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/35/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118206040
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118206040.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: O. C., D.. X.XX.XXXX, N. S.
XX, XXX XX A. X, právne zastúpenému JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Ul. Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou Tomáš Kušnír, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, o primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.906,49
eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Csp/102/2018-31 zo
dňa 24.9.2018, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 250,- eur do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že :

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3 906, 49 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.“

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že :
2.1. žalobca proti žalovanému v konaní uplatňoval nárok na priznanie finančného zadosťučinenia
dôvodiac tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 24C/252/2015 vystupoval
ako žalobca v postavení spotrebiteľa. Žalobou sa domáhal určenia neplatnosti dohody o zrážkach
zo mzdy. V konaní bol úspešný, súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom z
15.6.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3.8.2017. Súd dohodu o zrážkach zo
mzdy vyhodnotil za neprijateľnú a tým aj neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1, 6

Občianskeho zákonníka a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Ako spotrebiteľ si preto uplatňuje satisfakciu
za porušenie jeho spotrebiteľských práv. Svoje práva musel brániť podaním pôvodnej žaloby. Primerané
finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy.
Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojhopráva na súde a bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie
požaduje vo výške 3.906,49 eur. Uvedená výška predstavuje rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru
(80.000,- Sk resp. 2.655,51 eur) a sumou (6.562,- eur), o ktorú sa chcel žalovaný obohatiť vykonaním

nezákonných zrážok zo mzdy.

2.2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Poukázal na úpravu nároku na primerané finančné zadosťučinenie
vyplývajúcu z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ZoOS“), podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
zodpovedá. Žalobca uzatvoril s právnym predchodcom žalovaného - GE Money a.s. dňa 27.11.2007
Zmluvuoúvereaďalšíchúverovýchproduktov(ďalejaj„Zmluva“),nazákladektorejmujehopredchodca
(postupca) poskytol spotrebiteľský úver vo výške 2.655,52 eur (80.000,- Sk), ktorý sa žalobca zaviazal

splatiť v 72 mesačných splátkach po 59,48 eur (1.792,- Sk), t. j. žalobca sa zaviazal zaplatiť postupcovi
sumu vo výške 4.282,56 eur (72 splátok x 59,48 eur). Žalobca v uzatvorenej Zmluve svojím podpisom
zároveň v súlade s ust. § 551 Občianskeho zákonníka prejavil súhlas s tým, že v prípade, ak nesplní
svoj záväzok splácať poskytnutú pôžičku v pravidelných stanovených termínoch v zmysle Zmluvy,
resp. v termíne splatnosti pôžičky podľa Zmluvy, postupca je oprávnený požadovať od žalobcovho

zamestnávateľa zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia pohľadávky postupcu voči žalobcovi.
Postupca a žalobca sa zároveň dohodli, že výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať výške dohodnutých
splátok podľa Zmluvy. Žalovaný po postúpení pohľadávky a márnom uplynutí lehoty na zaplatenie
pohľadávky podaním zo dňa 23.5.2014 vyzval zamestnávateľa žalobcu v súlade s uzatvorenou Zmluvou
o uspokojenie svojej pohľadávky vykonávaním zrážok zo mzdy žalobcu. Žalobca následne podal na

Okresný súd Prešov žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy.
Okresný súd Prešov Rozsudkom zo dňa 15.6.2017, č.k. 24C/252/2015-52 určil, že predmetná Dohoda
o zrážkach zo mzdy, obsiahnutá v Zmluve je neplatná a zaviazal žalovaného k náhrade trov konania
žalobcovi. Žalovaný z dôvodu hospodárnosti a zbytočného nenavyšovania trov konania a z dôvodu, že
určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy nemá žiadny vplyv na oprávnenosť jeho nároku voči

žalobcovi nepodal voči rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 24C/252/2015-52 odvolanie a uhradil
žalobcovi aj náhradu trov konania vo výške 368,68 eur, na zaplatenie ktorej bol Okresným súdom Prešov
zaviazaný. Žalovaný napriek uvedenému uvádza, že zastáva názor, že dohoda o zrážkach zo mzdy
(ďalej aj „dohoda“) bola uzatvorená v súlade s hmotným právom, pričom takáto dohoda predstavuje
zabezpečovací inštitút prípustný právnym poriadkom SR a v žiadnom prípade nemohla byť spôsobilá

privodiťžalobcoviujmu.Dohodaneobsahuježiadnezložitéanizavádzajúceprávneformulácie.Žalovaný
si nie je vedomý porušenia akéhokoľvek právneho predpisu, a to ani v súvislosti s uzatvorením Dohody
o zrážkach zo mzdy zo strany postupcu, ani v súvislosti s výzvou na vykonávanie zrážok zo mzdy. Je
nepochybné, že žalobca je k dnešnému dňu naďalej povinný plniť svoj splatný dlh voči žalovanému.
Žalobca v podanej žalobe žiadnym spôsobom nerozporoval, že od postupcu čerpal finančné prostriedky,

ktoré k dnešnému dňu nevrátil. Práve žalobca je osobou, ktorá porušila svoje zmluvné záväzky a do
dnešného dňa nevrátila postupcovi, resp. žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky na základe Zmluvy.
Požiadavka žalobcu na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.906,49 eur je
pretoneopodstatnenáavplnomrozsahunedôvodná.Žalobcasadostaldoomeškaniaabolpovinnýplniť
svoj splatný dlh voči žalovanému. Napriek tomu tak žalobca do dnešného dňa neurobil. Konanie žalobcu

nemožno považovať za morálne a čestné, a preto je absurdné, ak by takémuto konaniu bola poskytnutá
súdna ochrana. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2.3. Z dokazovania listinami tvoriacimi súdny spis vrátane pripojeného spisu Okresného súdu Prešov

sp. zn. 9C/114/2016 súd prevej inštancie mal za preukázané, že rozsudkom č.k. 24C/252/2015-52
zo dňa 15.6.2017 súd určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy k Zmluve o úvere a ďalších úverových
produktov č. 1274718305 z 27.11.2007 uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou GE Money, a.s. je
neplatná. Poukázal pritom na odôvodnenie uvedeného rozsudku. Z uvedeného konania je tak zrejmé,
že v označenom konaní žalobca v celom rozsahu uspel, keďže mu bolo vyhovené v nároku zdržania sa

použitia dohody o zrážkach zo mzdy. Výrok predmetného rozsudku je nutné vykladať v spojitosti s jeho
odôvodnením a je teda zrejmé, že právo žalobcu a povinnosti žalovaného boli porušené práve tým, že
predložil žalobcovi na podpis listinu, ktorá z dôvodu porušenia práv spotrebiteľa boli určená za neplatnúa na základe tejto listiny si uplatnil peňažnú pohľadávku, ktorá mala byť vymožená zrážkami zo mzdy
prostredníctvom zamestnávateľa žalobcu.

2.4. Pre právne posúdenie zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie citoval ust. § 3 ods. 5
posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom do 9.6.2013 a v znení účinnom od 10.6.2013,
podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

Vo vzťahu k tomuto zneniu ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom
znení uviedol, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne
kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť
jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o

ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé čo len privodiť ujmu spotrebiteľovi.
V prejednávanej veci však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu
spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi vo vymáhaní
finančných prostriedkov (vrátane plnenia úrokov a poplatkov, ktoré veriteľovi nepatrili) nad sumu
poskytnutej istiny zo zmluvy, na základe ktorej bol poskytnutý úver bez úrokov a bez poplatkov a to bez

súdneho rozhodnutia. Pri výklade § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. treba akcentovať, že zákonodarca
formuloval uvedené ustanovenie prvotne tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu a aj bez toho, aby ujma nastala
alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.
Preto je základ nároku na finančné zadosťučinenie daný (arg. „má právo“). Súčasné znenie zákona

zakladá nárok na finančné zadosťučinenie už pri úspešnom uplatnení porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi bez toho, žeby sa vyžadovala, čo len potenciálna
ujma. Ani analogicky nemožno aplikovať § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže zákon č. 250/2007
Z.z. žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu
na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva je potrebná určitá intenzita. Súd mal

za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z
toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo
dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa
názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných

spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Súd prvej inštancie
preto v prejednávanej veci s prihliadnutím na vyššie uvedené dospel k záveru, že výška nemajetkovej
ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 ZOS môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi
hrozila. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa

a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané
finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu napr.
až do vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená.

2.5. Poukázal i nato, že pri výklade § 3 ods. 5 ZOS súd nie je viazaný doslovným znením zákona a

výklad podaný žalovaným nie je správny. Doslovné znenie síce jazykovým výkladom zvádza k tomu, že
porušenieprávaalebopovinnostiustanovenejzákonomč.250/2007Z.z.aosobitnýmipredpismisamusí
udiať kumulatívne z dôvodu použitia zlučovacej spojky „a“ ale iba jazykový výklad však k správnemu
výkladu právnej normy nestačí. Poukázal na závery planúce z rozhodnutí Ústavného súdu ČR a NS ČR.

2.6. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi porušil minimálne zákonné povinnosti plynúce z ust. § 4 ods.2,6
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( predávajúci nesmie a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti
bez právneho dôvodu, b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3, c) používať nekalé obchodné praktiky a
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách), i ust. § 3 ods. 3 zákona č. 257/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa.

2.7. V prejednávanej veci hrozila žalobcovi ujma výkonu zrážok zo mzdy na podklade neplatnej
Dohody o zrážkach zo mzdy bez akejkoľvek kontroly platnosti tejto Dohody (neplatnosť bola určená
na základe aktivity žalobcu) a kontroly oprávnenosti zrážanej sumy, pričom vymôcť sa malo aj plnenie,ktoré veriteľovi nepatrilo. Zmluva o úvere, súčasťou ktorej bola aj Dohoda o zrážkach zo mzdy, totiž
neobsahovala uvedenie úrokov (a to ani percentom a ani nominálnym vyjadrením), čo podľa § 4
ods.5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 27.11.2017 znamenalo

nasledujúce - Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalobcovi bola poskytnutá suma 2.655,51 (80.000,- Sk) a žalovaný na
jeho zamestnávateľovi ku dňu 16.10.2014 požadoval zrazenie sumy 6.562,- eur (rozdiel v neprospech
žalobcu 3.906,49 eur). Vystavenie takémuto nebezpečenstvu nezákonného krátenia mzdy žalobcu
formou zrážok bez platného právneho titulu a vynaloženie úsilia žalobcu na zabránenie uvedenému, je

podľa súdu hodné žalovaného peňažného zadosťučinenia vo výške žalovanej sumy (a pri nepreukázaní
oprávnenosti sumy úrokov z omeškania, keďže je nesporné, že žalobca v omeškaní bol), preto súd
žalobe v celom rozsahu vyhovel.

2.8. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil úspechom žalobcu v konaní a aplikáciou
ust. § 251, § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods.1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré žalovaný podrobnejšie odôvodňuje
nasledovne:

3.1. Poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a zdôrazňuje,
že zmluvný vzťah medzi jeho právnym predchodcom spoločnosťou B. a žalobcom bol založený ešte
zmluvou o úvere a o ďalších úverových produktoch zo dňa 27.11.2017. Na základe uzatvorenej zmluvy
veriteľ poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 2.655,50 eur, ktorý sa zaviazal žalobca zaplatiť v
72 mesačných splátkach po 59,48 eur. Svoje zmluvné záväzky si žalobca riadne a včas neplnil. Zaplatil

ešte pôvodnému veriteľovi sumu 970,55 eur a aktuálnemu veriteľovi sumu 440,- eur. Nezaplatil tak
na základe jeho záväzkov z úverovej zmluvy ani len istinu. Žalovaný po postúpení pohľadávky využil
zákonom predpokladaný a aprobovaný inštitút zrážok zo mzdy, ktorého využitie si postupca a žalobca
dojednali v uzatvorenej zmluve a vyzval zamestnávateľa žalobcu v súlade s uzatvorenou zmluvou
o uspokojenie jeho pohľadávky vykonaním zrážok zo mzdy žalobcu. Dohoda o zrážkach zo mzdy

predstavuje zabezpečovací inštitút prípustný právnym poriadkom SR, a preto v žiadnom prípade podľa
názoru odvolateľa nemožno hovoriť o závadnom stave, na základe ktorého mohla byť spotrebiteľovi
spôsobená ujma. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 24C/252/2015 bola dohoda
určená za neplatnú z dôvodu, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by bol žalobca nejakým
spôsobom osobitne oboznámený o forme tohto zabezpečovacieho inštitútu a jeho následkoch, z čoho

súd usúdil nedostatok vôle žalobcu vstúpiť do dohody o zrážkach zo mzdy. Dohoda tak nebola určená
za neplatnú z dôvodu spotrebiteľskej neprijateľnosti ako sa to snaží navodiť v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia súd prvej inštancie.

3.2. Požiadavku žalobcu na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.906,49 eur

odvolateľ považuje za v plnom rozsahu nedôvodnú. Žalobca aj ku dnešnému dňu je naďalej povinný plniť
svoj splatný dlh voči žalovanému. Ak žalobca neplní svoje povinnosti v zmysle uzatvorenej zmluvy, na
splneniektorýchsazaviazal,nemožnouplatňovanieprimeranéhozadosťučineniapovažovaťzamorálne
a čestné, a preto považuje žalovaný za absurdné, ak je takémuto konaniu poskytnutá súdna ochrana.

3.3. Žalovaný naďalej zdôrazňuje tú skutočnosť, že je len postupníkom jemu postúpenej pohľadávky
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.9.2009. V súvislosti s uplatnením odkúpenej
pohľadávky pred súdom nevznikla v konaní žalovaného žalobcovi žiadna ujma a ani neboli porušené
žiadne žalobcove spotrebiteľské práva. Žalovaný nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcu ako
sa to vyžaduje v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.

3.4. Odvolateľ zdôrazňuje, že účelom ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade nemôže byť zbavenie
spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Poukazuje napríklad
na rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16.7.2015 sp.zn. 7C/101/2015, ktorý v
obdobnej veci nárok na primerané finančné zadosťučinenie zamietol. Aj v predmetnej veci treba

mať na zreteli to, že žalobca do dnešného dňa žalovanému neuhradil svoje záväzky vyplývajúce zo
zmluvy o úvere, konaním žalovaného nebola žalobcovi spôsobená žiadna ujma, a preto priznaním
finančného zadosťučinenia žalobcovi došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa a k aprobovaniu
konania, ktorým sa žalobca snaží zneužiť svoje postavenie a ustanovenia zákona upravujúceho ochranuspotrebiteľa a získať tak pre seba neoprávnený majetkový prospech. Takémuto konaniu podľa názoru
žalovaného nemožno poskytnúť súdnu ochranu.

3.5. Žalovaný navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne a alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Žalobca v písomnej podobe vyjadrenie k podanému odvolaniu žalovaného nerealizoval, aj keď

rovnopis podaného opravného prostriedku mu bol doručený ešte súdom prvej inštancie dňa 7.11.2018.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) najskôr zisťoval, či sú splnené procesné
podmienky na to, aby mohol vec prejednať. Zistil, že odvolanie bolo podané včas, bolo podané
oprávneným subjektom, v ktorého neprospech bolo vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie a po
takýchto zisteniach dospel odvolací súd k záveru, že pre prejednanie podaného odvolania je potrebné

zopakovať dokazovanie, ktoré bolo realizované pred súdom prvej inštancie, vrátane doplnenia tak, ako
to bolo aj v rámci prípravy odvolacieho pojednávania realizované s odkazom na ustanovenie § 385 CSP.

6. Odvolací súd pri aplikácii ust. § 378 ods. 1, § 150 ods. 2 CSP výzvou zo dňa 26.4.2019 adresovanou
sporovým stranám, vyzval tieto, aby doterajšie skutkové tvrdenia doplnili o písomné oznámenie, aká

suma podľa úverovej zmluvy č. 1274718305 zo dňa 27.11.2007 už veriteľovi bola zaplatená a aká suma
na splnenie záväzku na istine má byť ešte zaplatená.

7. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu odpovedal, že v zmysle predmetnej úverovej zmluvy z 27.11.2007
mu bol poskytnutý úver vo výške 80.000,- Sk (2.655,51 eur), ktorý zaplatenými splátkami mal zaplatiť

v rozsahu 1.109,73 eur a boli mu aj vykonané zrážky zo mzdy vo výške 200,- eur. Splatená suma
tak predstavuje 1.309,73 eur. Pripája k odpovedi aj platobnú históriu a potvrdenie zamestnávateľa z
31.7.2015. Poukazuje aj na to, že žalovaný evidoval k 23.10.2015 vo vzťahu k nemu dlh vo výške 6.362,-
eur, o čom jeho výzvu z 23.10.2015 v prílohe tiež pripája.

8. Žalovaný v odpovedi na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že dňa 27.11.2007 čerpal žalobca peňažné
prostriedky v celkovej sume 2.655,51 eur. Následne vykonal úhradu v celkovej sume 1.115,45 eur, a to
dňa 27.12.2007 1.792,- Sk, 14.2.2008 1.792,- Sk, 22.2.2008 250,- Sk, 26.2.2008 1.792,- Sk, 10.4.2008
1.792,- Sk, 19.5.2008 1.792,- Sk, 22.7.2008 5.052,- Sk, 25.8.2008 2.042,- Sk, 24.11.2008 1.792,- Sk,
4.12.2008 4.808,- Sk, 4.12.2008 2.044,- Sk, 16.2.2008 109,- Sk, 23.12.2008 1.792 Sk, 8.4.2009 66,78

eur, 9.4.2009 156,71 eur a dňa 24.9.2009 0,01 eur. Z úhrad žalovaného bola na istinu započítaná suma
418,63 eur, na zmluvný úrok suma vo výške 441,74 eur, na poplatky bola započítaná suma vo výške
192,83 eur a na poplatky za poistenie suma 62,25 eur. Na istine zostala tak žalobcovi neuhradená suma
vo výške 2.236,88 eur, na uhradených zmluvných úrokoch suma 774,24 eur. Tiež pripája k odpovedi na
výzvu odvolacieho súdu platobnú históriu.

9. Na pojednávaní nariadenom odvolacím súdom dňa 14.5.2018 bolo zopakované dokazovanie
oboznámením úverovej zmluvy zo dňa 27.11.2007, správy zamestnávateľa žalovaného z 31.7.2015 o
vykonávaní zrážok, listu žalovaného zo dňa 16.10.2014 adresovaného zamestnávateľovi žalovaného,
výzvy zo dňa 23.5.2014 na vykonávanie zrážok zo mzdy, obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie

sp.zn. 24C/255/2015 z 15.6.2017, právoplatného 3.8.2017 i platobnej histórie tak, ako ju predkladali obe
sporové strany do konania.

10. Z uvedených listinných dôkazov bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobca prijal na základe
úverovej zmluvy sumu 2.655,51 eur (80.000,- Sk). Na splnenie svojich povinností z uvedenej úverovej

zmluvy podľa neho samotného plnil veriteľovi sumu celkom 1.309,73 eur. Podľa žalovaného plnenie by
malo byť celkom v rozsahu 1.115,45 eur. Účelom tohto konania nie je ustálenie presnej sumy záväzku
žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Preto aj keď je rozdiel v týchto vyjadreniach sporových strán odvolací
súd nemá pochybnosť v tom, že žalovaný nevrátil veriteľovi (či jeho právnemu nástupcovi) do dnešného
dňa (čo už je takmer 12 rokov od poskytnutia úveru) ani len polovicu z jemu poskytnutej sumy.

11. To, že teda žalobca nemá splnený záväzok vo vzťahu k žalovanému nebolo medzi sporovými
stranami sporným.12. Po zopakovaní dokazovania odvolacím súdom zástupca žalobcu sa vyjadril aj k obsahu odvolania
a aj k realizovanému dokazovaniu tak, že zdôraznil tú skutočnosť, že nárok uplatňovaný v tomto konaní
je odvádzaný od rozsudku sp.zn. 24C/252/2015 z 15.6.2017. Spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie

svojho práva na súde, a preto podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. má nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Otázku primeranosti posudzuje súd podľa svojho uváženia. V tejto súvislosti
odkázal na niekoľko rozhodnutí odvolacích súdov, konkrétne aj Krajského súdu v Prešove s tým, že v
predmetnom konaní je výška zadosťučinenia odvádzaná od rozdielu toho, čo bolo poskytnuté žalobcovi
ako dlžníkovi z úverovej zmluvy a toho, čo v podstate podľa dohody o zrážkach zo mzdy sa veriteľ

pokúsil od dlžníka cestou jeho zamestnávateľa vymôcť. Podľa jeho názoru suma priznaného finančného
zadosťučinenia je primeranou týmto skutočnostiam, a preto navrhoval rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdiť.

13. Žalovaný na odvolacom pojednávaní zotrval na svojom odvolaní. Poukázal aj na závery odvolacích
súdov, v zmysle ktorých bola priznávaná výška finančného zadosťučinenia rôzna. Tiež odkázal aj na

rozhodnutia tunajšieho krajského súdu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobný návrh zamietol, alternatívne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.

14. Pri prieskume napadnutého rozhodnutia odvolací súd vychádzal zo zásad plynúcich z ustanovenia §

379 a 380 ods. 1, 2 CSP s tým, že odvolací súd bol v zásade viazaný uplatnenými odvolacími dôvodmi.
Po zopakovaní dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že aj keď nie všetky odvolacie dôvody boli
relevantné, v zásade dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmeniť.

15. Niet pochybností v tom, že predchádzajúce rozhodnutie, na ktoré sa odkazuje v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, je v podstate takým
rozhodnutím, od ktorého sa môže odvádzať nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
tak, ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov.

16. Žaloba, ktorou sa žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je v teórii a v právnej
praxi nazývaná aj žalobou satisfakčnou s tým, že je v podstate prostriedkom satisfakcie pre spotrebiteľa
za to, že veriteľ sa dopustil vo vzťahu k nemu takého konania, z ktorého mu vznikla alebo hrozila ujma.
Má však za úlohu splniť aj sankčnú funkciu vo vzťahu k takémuto veriteľovi, resp. k tomu, kto tieto kroky

spôsobilé spôsobiť ujmu realizoval. Napokon má aj určitý morálny aspekt, a je aj finančným nástrojom
na odstránenie ujmy nemateriálnej povahy.

17. Možno bez pochybností konštatovať, že v zásade v predmetnej veci sa žalobca aj snažil predostrieť
súdu také skutočnosti, ktoré plynuli z toho, že tu hrozba nejakej materiálnej ujmy bola, ale aj z toho, že

mal odvahu sa pustiť do spotrebiteľského sporu s veriteľom, ktorý je nepochybne ekonomicky silnejším
subjektom. V neposlednom rade by výsledok konania o takejto žalobe mal v podstate odrádzať veriteľov
od realizácie krokov, či úkonov, ktorými by sa mali porušovať práva spotrebiteľov v spotrebiteľských
vzťahoch.

18. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami bolo potrebné najskôr zodpovedať otázku, či je v
predmetnej veci daný základ uplatňovaného nároku . Odvolacia námietka bola založená predovšetkým
na tom, že spoločnosť, ktorá je aktuálne žalovaná, je právnym nástupcom pôvodného veriteľa a že preto
by nemal v podstate žalovaný mať žiadnu vecnú pasívnu legitimáciu.

19. S takýmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. V podstate žalovaný vstúpil do práv a povinností
predchádzajúceho veriteľa a v neposlednom rade už samotný žalovaný realizoval úkony, ktorými
vyzýval zamestnávateľa žalobcu, aby zrážky zo mzdy podľa uzavretej Dohody o zrážkach (o ktorej súd
právoplatne rozhodol, že je neplatná) realizoval aj v takom rozsahu, že tu reálna hrozba pre žalobcu
bola. Tieto odvolacie námietky sú preto neopodstatnené.

20. Vo vzťahu k ďalším námietkam založeným na okolnostiach uzavretia úverovej zmluvy, ale najmä
dohody o zrážkach zo mzdy sa žiada uviesť, že ak je daný právoplatným rozhodnutím súdu záver o
tom, že došlo k porušeniu tam uvedených práv spotrebiteľa so záverom o neplatnosti dohody, potomnemožno opomínať subjektívnu záväznosť právoplatného rozsudku (§ 228 ods. 1 CSP), založenú
na tzv. materiálnej stránke právoplatnosti súdneho rozhodnutia, prejavujúcej sa v záväznosti výroku
rozhodnutia pre sporové strany. Akékoľvek polemiky, spochybňujúce túto záväznosť sú preto zjavne

neopodstatnené. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti vo vzťahu ku základu nároku správne vyhodnotil
a odvolací súd v tomto na správne dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie aj odkazuje.

21. Odvolací súd aj po doplnení dokazovania nedospel ani len k pochybnostiam, že by základ nároku
nemal byť daný, a že by žaloba čo sa týka základu bola nedôvodnou.

22. Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie popisuje
teoreticky funkcie, aké má v zmysle ust. § 3 ods. 5 cit. zák. plniť. Skutkový stav aký bol zistený už
pred súdom prvej inštancie a po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolacím súdom neodôvodňuje
vyhovenie žalobe v celom rozsahu.

23. Odvolací súd sa stotožňuje v podstate so sporovými stranami aj v tom, že nárok na primerané
finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu. Voľná úvaha súdu v zásade nie je alebo
neznamená ľubovôľu súdu. Súd konajúci o takejto žalobe v rámci svojich úvah musí mať k dispozícii
dostatok tvrdených a preukázaných skutočností, z ktorých musí pri svojich úvahách vychádzať.
Sporovým stranám bola doručovaná výzva odvolacieho súdu, v ktorej v podstate bolo naznačené

aj to, akým spôsobom sa bude odvolací súd v rámci svojich úvah riadiť, aby dospel k záveru o
primeranosti výšky ujmy. Je nepochybne preukázané a ani v podaniach, ktoré sporové strany realizovali
na výzvu odvolacieho súdu, niet aktuálne pochybnosti o tom, že žalobca v zásade ku dnešnému dňu
nezaplatil veriteľovi ani len istinu úveru. Je to jeden z relevantných momentov, pre ktorý súd nemôže
túto skutočnosť pominúť a priznať žalobcovi nárok, ktorý ďaleko prevyšuje istinu, ktorá bola žalobcovi

pôvodným veriteľom poskytnutá. Odvolací súd je toho názoru, že výška peňažnej formy primeraného
zadosťučinenia by v zásade nemala prekračovať to, v akom rozsahu žalobca mal spôsobenú ujmu alebo
čo mu hrozilo, ale na druhej strane nemožno opomenúť to, že žalobca si vo vzťahu k žalovanému neplnil
svoje povinnosti z úverovej zmluvy. Aj aktuálne žalovanému nezaplatil ani len istinu. Plnenie, ktoré on
realizoval pre veriteľa nezodpovedá ani len polovici toho, čo on prijal.

24. Ak mal odvolací súd mať na zreteli všetky atribúty satisfakcie sankčnú, morálnu a aj nahradzujúcu
ujmu spotrebiteľovi, dospel k záveru, že pri aplikácii uvedených zákonných pravidiel, spravodlivému
a primeranému finančnému zadosťučineniu žalobcu zodpovedá suma 250,- eur, ktorú odvolací súd
žalobcovi aj prisúdil a dospel tak k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že tento nárok cez postup

podľa § 388 CSP žalobcovi priznal a vo zvyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.

25. Pretože došlo k zmeňujúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie pri aplikácii ust. § 396 ods. 2 CSP
odvolací súd rozhodoval aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

26. Aktuálne CSP pri striktnom alebo doslovnom výklade ustanovení § 255 ods. 1 CSP vychádza z
toho, že v podstate ten, kto je neúspešný v konaní, by mal hradiť úspešnému v konaní trovy konania.
Odvolacísúdjetohonázoru,žeajpriaktuálnomzneníCSPjepotrebnévychádzaťztoho,žerozhodnutie
o primeranej satisfakcii alebo primeranom zadosťučinení podlieha predsa len úvahe súdu a na úvahe
súdu je, aby rozhodol, či satisfakcia žalobcovi patrí alebo nie. Procesný úspech v konaní preto závisí

na tom, ako súd zodpovie túto otázku základu nároku. Odvolací súd je toho názoru, že ak žalobcovi,
ktorý uplatňoval nárok na satisfakciu, bolo čo i len čiastočne vyhovené, je daný pre účely rozhodovania
o náhrade trov konania jeho úspech v konaní, a preto mu bol priznaný aj nárok na náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania. V zásade je však potrebné uviesť (aj keď to bude riešiť súd
prvej inštancie pri vyčísľovaní náhrady trov konania), že pri náhrade trov právneho zastúpenia sa môže

vychádzať zo sumy, ktorá bola prisúdená žalobcovi.

27.Ztýchtodôvodovodvolacísúdpriznalžalobcovinároknanáhradutrovprvoinštančnéhoiodvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

28.Uvedenérozhodnutieprijalsenátodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).