Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/180/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614210345
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2614210345.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: O. F., nar. X.X.XXXX, adresa N. XX,
proti žalovanému: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967
692, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 6C/243/2014-100, zo dňa 31.1.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom, zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Bratislava
811 09, Sienkiewiczova 4, sp. zn. PC-B/0413/0055 zo dňa 17.10.2014 a vyslovil, že žalobca má právo na
náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100% s tým, že o náhrade trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením.

2. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu tak, ako vyplynul z vykonaného dokazovania,

že právny predchodca žalovaného, ako to vyplýva aj z údajov obchodného registra verejne dostupného
na internetovej stránke L., mal aj má v predmete činnosti okrem iných zapísané aj poskytovanie
úverov. Žalobca uzatváral zmluvu ako fyzická osoba - občan, nie ako osoba oprávnená na podnikateľskú
alebo inú obdobnú činnosť a ani na výkon svojho povolania. Opak zo zmluvy nevyplýva. Z pripojenej
písomnej zmluvy o úvere zo dňa 28.7.2009 vyplýva, že právny predchodca žalovaného ako veriteľ
a žalobca ako spotrebiteľ a dlžník uzavreli podľa zák. č. 258/2001 Z.z. v platnom znení zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 4000,- €. Zmluvné strany

sa dohodli, že dlžník úver uhradí v pravidelných rovnomerných 70 - ich mesačných splátkach v sume
po 100,29 €. Ročná percentuálna miera za úver bola 21,34 % a ročná úroková sadzba úveru bola
dohodnutá na 19,50 %. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou vo všeobecných obchodných podmienkach, v zmysle ktorých pokiaľ bude v príslušnom spore
žalobcom banka, predloží banka na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a pokiaľ bude
žalobcom klient, je oprávnený predložiť klient na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu.

Žalovaný sa žalobou podanou dňa 15.3.2013 na Stály rozhodcovský súd zriadený pri Rozhodcovská,
arbitrážna a mediačná a.s. domáhal zaplatenia sumy 3994,35 € s príslušenstvom a náhrady trov
konania. Rozhodcovský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. PC-B/0413/0055 zo dňa 17.10.2014 a žalobcu
(v rozhodcovskom konaní žalovaná) zaviazal zaplatiť žalovanému (v rozhodcovskom konaní žalobca)sumu 3994,35 € s príslušenstvom, pričom v časti prevyšujúcej uplatnený nárok na dlžné úroky a úroky
z omeškania žalobu zamietol.

3. Hmotnoprávne súd prvej inštancie vec posúdil aplikáciou ust. § 40 ods. 1, § 17, § 41 ods. 1, § 1 ods.
1, § 4 ods. 1, 2, 3, § 8 ods. 1, 2, § 12 ods. 6 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom
k 31.12.2014), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb.
- ďalej aj len OZ).

4. Súd vychádzal z toho, že právny predchodca žalovaného pri uzatváraní zmluvy bol dodávateľom a
zároveň veriteľom podľa zák. ust. § 52 ods. 3 Obč. zák., pretože túto činnosť vykonáva v rámci svojho
podnikania. Žalobca v zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba - občan, teda ide o spotrebiteľa
ako to vyplýva z ust. § 52 ods. 4 Obč. zák., pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Okolnosť, že by žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalovaný takéto postavenie žalobcu netvrdil.

Vzhľadom na postavenie účastníkov zmluvného vzťahu zo zmluvy je zrejmé aj s poukazom na ust.
§ 52 ods. 1/ Obč. zák., že ide o vzťah spotrebiteľský, zo spotrebiteľskej zmluvy. Z obsahu zmluvy
vyplýva, že ide o žalovaným vopred pripravené tlačivo zmluvy a obchodných podmienok a to pre širší
vopred neurčený okruh účastníkov ako dlžníkov, na príprave ktorých sa dlžník nepodieľa (okrem údajov,
ktoré sa do zmluvy len dopĺňajú ) a nemá ani možnosť zásadným spôsobom meniť jej obsah. Nakoľko

rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 6.11.2014 a žalobca podal žalobu na súde dňa
3.12.2014, lehota 30 dní na podanie žaloby stanovená zákonom tak bola zachovaná. Ak ide potom o
vzťah dodávateľ a spotrebiteľ, pričom je zrejmé z obsahu listín, že ide o zmluvu, aká sa uzatvára vo
viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, ide
ovzťahspotrebiteľskýpodľaust.§52ods.1/Obč.zák.atobezohľadunajehoprávnuformu.Predmetom

je poskytnutie finančných prostriedkov, teda ide o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré
sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi za dohodnutých podmienok. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, sa budú
rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo všeobecných obchodných podmienkach,
v zmysle ktorých pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží banka na prerokovanie

a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a pokiaľ bude žalobcom klient, je oprávnený predložiť klient na
prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Rozhodcovské doložky sú jednou zo zmluvných
podmienok zapracovaných vo formulárových zmluvách alebo vo všeobecných obchodných/úverových
podmienkach týchto zmlúv, a to väčšinou bez toho, aby boli spotrebiteľom individuálne dojednané.
Aj v danom prípade je návrh spotrebiteľskej zmluvy pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého

sa ďalej len vpisujú požadované údaje, a teda spotrebiteľ (žalobca) nemá nijakú možnosť obsah
zmluvy zmeniť. Jedinou alternatívou spotrebiteľa je prijať, resp. odmietnuť návrh spotrebiteľskej zmluvy
ako celok. Pre spotrebiteľov je pritom významné ustanovenie § 19 písm. d) CSP (predtým § 87
písm. f) O.s.p.), ktoré ustanovuje, že spotrebitelia si v rámci riešenia veci pred súdom môžu na
konanie vybrať aj súd s príslušnosťou podľa adresy ich trvalého pobytu. Žalovaný preto na základe

uvedenej rozhodcovskej doložky predložil vec na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu,
čím automaticky vylúčil z rozhodovania sporu ten súd, ktorý by inak bol na prejednanie veci príslušný.
Žalobca ako spotrebiteľ tak vlastne v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči nárokom oprávneného na riadnom súde v mieste
svojho bydliska. Zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka dohodnutá v štandardnej formulárovej

spotrebiteľskej zmluve resp. vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich jej súčasť, v zmysle
ktorej nie je daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom/rozhodcom žalujúcej strane,
prípadne v zmysle ktorej takáto možnosť výberu je síce daná, ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského
súdu/rozhodcu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je
podľa § 53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V zmysle § 53

ods. 5 Občianskeho zákonníka je potom takéto zmluvné ustanovenie (rozhodcovská doložka) neplatným
zmluvným dojednaním. Na základe uvedeného je preto neplatnou rozhodcovská doložka dojednaná
medzi účastníkmi v spotrebiteľskej zmluve a ako neplatná nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu/rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť.

5. Súd dodal, že žalobca nemal ani možnosť sa skutočne oboznámiť s podmienkami konania a
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu, nakoľko v zmluve, resp. vo všeobecných obchodných
podmienkach nie je uvedený konkrétny rozhodcovský súd na prejednanie prípadných sporov.
Preto žalobca nebol povinný podrobiť sa predpisom Stáleho rozhodcovského súdu, zriadenéhopri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., v zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní. K výberu rozhodcovského súdu došlo jednostranne žalovaným
(v rozhodcovskom konaní žalobca). Vzhľadom na tieto skutočnosti bol postup žalovaného (v

rozhodcovskom konaní žalobca) v zrejmom rozpore s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní
a došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Z predloženého pripojeného
rozhodcovského rozsudku tiež vyplynulo, že za rozhodcu bol ustanovený JUDr. Marek Baňas, a
to rozhodnutím predsedníctva rozhodcovského súdu, pričom však v spise sa takéto rozhodnutie
nenachádza.

6. Na základe uvedených dôvodov prvoinštančný súd považoval žalobu za dôvodnú a zrušil
rozhodcovský rozsudok sp. zn. PC-B/0413/0055 zo dňa 17.10.2014.

7. O náhrade trov konania sporových strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol
v konaní úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania

súd rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, a
to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalovaný, pričom uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h)

a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania žalovaného, alternatívne, aby napadnutý rozsudok
zrušil, konanie zastavil a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania žalovaného.

9. V úvode odvolania žalovaný poukázal na predmetný rozhodcovský rozsudok, na žalobu, ako aj na

obsah napádaného rozsudku, a popísal obsah dojednanej rozhodcovskej doložky. Následne poukázal
narozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystricič.k.2CoE/292/2012-59a2CoE/492/2012-42,zktorých
zdôraznil, že z bodu 10.2.3 je nepochybné, že rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľovi vnútená,
nakoľko mu bolo dané na výber, či uzatvorí zmluvu o úvere s touto rozhodcovskou doložkou alebo bez
nej. Odkázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 9CoE/68/2012, z ktorého zdôraznil, že

skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá formou všeobecných úverových podmienok a ako
taká predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, sama o sebe nie je dôvodom pre zastavenie exekúcie
bez toho, aby súd v takomto prípade neskúmal špecifické okolnosti každého konkrétneho prípadu a
prihliadal i na ostatné dohodnuté podmienky, ako i výšku konkrétnych plnení, pričom nemožno ponechať
bez povšimnutia, že úverová zmluva predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý

úver bankou zriadenou a pôsobiacou v SR v súlade s ust. zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá
naviac podlieha dohľadu NBS. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 22CoE/403/2012
zdôraznil názor, že ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke
písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal (bod 10.2.3 VOP),
odvolací súd je názoru, že posudzovaná zmluva minimálne v časti rozhodcovskej doložky nie je úplne

typickou adhéznou zmluvou, ale skôr má náznaky blížiace sa k individuálne dojednaným zmluvám.
V tejto veci odvolací súd ustálil, že nie je správne konštatovanie okresného súdu, že ako spotrebiteľ
nemohol ovplyvniť obsah VOP a je namieste otázka, či a do akej miery takáto rozhodcovská doložka
spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

10. Následne odvolateľ poukázal na ust. § 93b ods. 1 a 2 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere a aj po zmene zák. č. 492/2009 s účinnosťou od 1.12.2009,
ako i § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

11. V závere odvolateľ ustálil, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania predstavuje

štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v SR
v súlade s ust. zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu NBS. Nejde teda o žiadny
nebankový subjekt mimo dohľadu Národnej banky SR. Odvolateľ mal za to, že rozhodcovská doložka
bola účastníkmi platne dohodnutá v predmetnej zmluve. V ust. § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o
bankách nebola uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov. Uvedená zmena Zákona o bankách bola vložená do ods. 1 § 93b zák.
č. 492/2009 s účinnosťou od 1.12.2009.12. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne nevyjadrila.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b, d), e), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní

zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387
ods. 1 CSP.

14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vychádzajúc zo žalovaným uplatnenej odvolacej
argumentácie, bolo posúdiť správnosť záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti predmetnej
rozhodcovskej doložky, ktorý viedol k vyhoveniu žalobe a k zrušeniu predmetného rozhodcovského
rozsudku.

15. Z obsahu spisu vyplýva a pred prvoinštančným súdom bolo preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalovaného Poštovou bankou, a.s., Bratislava, ako veriteľom a dodávateľom a žalobkyňou
ako dlžníčkou a spotrebiteľkou, bola dňa 8.9.2009 uzavretá Zmluva o úvere č. 9171506009, na základe
ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 4.000,- Eur, ktorý sa zaviazala uhrádzať v dojednaných
mesačných splátkach za dohodnutých podmienok. Podľa bodu 3.8 zmluvy o úvere zmluvné strany

sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a
výklad sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných
podmienkach. Obdobné ustanovenie je pod bodom 1.2 obchodných podmienok pre daný úver, podľa
ktorého zmluvné strany sa dohodli, že v prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov
rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto

sporov. V článku 10.2 pod názvom Riešenie sporov VOP pod bodom 10.2.2 banka a klient sa dohodli, že
na rozhodcovskej doložke, týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych
vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových
obchodov vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy v nasledovnom znení:
a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie

Rozhodcovskému súdu a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania;
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu a to podľa jeho Štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Podľa nasledujúceho bodu

10.2.3 ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy nedoručí banke písomné
oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

16. Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára mal žalovaný už vopred pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa

povinného, pričom žalobkyňa obsah tejto zmluvy, najmä v časti podmienok, žiadnym spôsobom nemohla
ovplyvniť ani neovplyvnila. Úverové zmluvné podmienky, včítane rozhodcovskej doložky, teda nesporne
neboli individuálne dojednané.

17. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52. S účinnosťou od

1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit.
ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá priuzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

18. Keďže právny predchodca žalovaného je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti,žalovanýpriuzatvorenípredmetnejzmluvy
vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i
veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalobca pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods.
4 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2
zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť žalovaný
ako dodávateľ žalobcovi ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobca
ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského

úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva
uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.,
nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

19.Zuvedenéhopotomvyplýva,žeprávnyvzťahmedzistranamizaloženýpredmetnouzmluvouoúvere,

bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka), vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a
nasl.OZ,máprednosťpredvšeobecnou,ktoroujeObchodnýzákonník,jenevyhnutnéposudzovaťpodľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských

úveroch.

20. V zmysle § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom od 1.1.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu

plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia
ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva

ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia
doplnila o písm. r), v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy k

tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.

21. Z cit. ust. § 53 ods. 1 OZ vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou
sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

22. Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o

obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).

23. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť

v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa
práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny aktorgánov Európskej únie narozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne
sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne
normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych

noriem inkorporované.

24. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že
národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

25. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil

režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho
výpočtu neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu
nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné

zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

26. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán

rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i
v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný

záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom,jedôvodnépredpokladať,žespotrebiteľakoslabšiastranasporusisvojosudvtakzávažnejveci,
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá

má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ podal žalobu povinne na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami
vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolá dodávateľ.

27. Cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné
akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým
o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku,

ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú
rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou

rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, a to na fakticky nimi vybraný rozhodcovský súd.

28. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola

so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, ani pre spotrebiteľa skutočne
alternatívnou. Po podaní návrhu veriteľom pre neho povinne na rozhodcovský súd, už povinný nemalfaktickú možnosť podať návrh na začatie konania resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo
k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
a nestranným súdom. Zmluvná možnosť spotrebiteľa najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo

zmluvy doručiť banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí (inak sa má za to,
že ju prijal), sama osebe nijako neznamená individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky.

29. V danom prípade nemožno uvažovať ani nad tým, že by išlo o postup dojednania rozhodcovskej
doložky v súlade s ustanovením § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý ukladal bankám

povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej
doložky,ktorájesúčasťouformulárovejzmluvy,niejemožnéodvodiť,žebankou(právnympredchodcom
oprávneného) bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinný), ktorý by sa
s ním mohol riadne oboznámiť a zvážiť uzatvorenie rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola

vopred súčasťou formulárovej zmluvy resp. VOP a dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej
doložky ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by
zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu dobrovoľne.

30. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že podľa citovaných VOP bod 10.2.3

mala žalobkyňa možnosť najneskôr pri uzavretí zmluvy doručiť banke písomné oznámenie, že s
rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, z čoho mal plynúť jej súhlas s doložkou. Je prakticky nemožné,
aby spotrebiteľ na túto možnosť, popísanú uprostred rozsiahlych všeobecných obchodných podmienok
tlačených minimálnym písmom na mnohých stranách, s ktorými mal možnosť zrejme sa oboznámiť až pri
podpisovaní predmetnej zmluvy, zareagoval pri uzavretí zmluvy oznámením, dokonca v písomnej forme,

že s predmetnou rozhodcovskou doložkou nesúhlasí. Z nevyužitia tejto fakticky nereálnej eventuality,
nemožno vyvodzovať súhlas spotrebiteľa s doložkou. Takéto ustanovenie obsiahnuté vo VOP rozhodne
nemôže založiť individuálne dojednanie predmetnej doložky ani záver, že spotrebiteľovi bolo uzavretie
rozhodcovskej zmluvy dané na výber.

31. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a

nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

32. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka

dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná
rozhodcovský súd, ak žalobcom je veriteľ - dodávateľ, čím v prípade podania žaloby dodávateľom, čo
je pravidlom, núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súdom fakticky vybraným
dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť spor pred inak príslušným štátnym súdom, spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom
musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

33. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská
zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich ZORK, nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu
v danej veci konať a rozhodnúť. Predmetný rozhodcovský rozsudok bol preto vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného §
40 ods. 1 písm. a) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a preto bolo dôvodným, aby

súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Rozsudok
rozhodcovského súdu, je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky a
materiálne nevykonateľný.34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR

sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu
žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Odvolací súd potom po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie uplatnenej žalovaným,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane správneho a závislého

výroku o náhrade trov konania s použitím ust. § 387 CSP potvrdil.

36. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

37. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

39. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalobkyni vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalobkyňa v odvolacom konaní pasívna,
nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu
spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

41.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

42. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu
- žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

43. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z
9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli,je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak,
že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

44. Odvolací súd potom hoci úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

45. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).