Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216546
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6715216546.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
S.. Y. H. - Lekáreň OPIUM, s miestom podnikania Námestie SNP 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779,
zast.: Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Trhová 992/1, 960 01 Zvolen, IČO:
50 492 934, proti žalovaným: 1/ Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01
Bratislava, IČO: 35 942 436 a 2/ T.S., nar. XX.X.XXXX, bytom E. X. XX, XXX XX O., v konaní o zaplatenie
3,94 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/409/2015 - 86 zo dňa 26.
septembra 2017 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanej 1/ p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanej 1/ trovy prvoinštančného konania v plnom rozsahu do
troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanej 1/ trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu do troch

dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 3,94 Eur,
a to vo vzťahu k žalovanej 1/ titulom náhrady škody a vo vzťahu k žalovanému 2/ titulom bezdôvodného
obohatenia. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanej
1/ (prvý výrok); uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3,94 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok); vyslovil, že žalovaná 1/ má nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100% (tretí výrok) a že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
2/ v rozsahu 100% (štvrtý výrok).

2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca ako poskytovateľ
lekárenskej starostlivosti vydal na základe lekárskeho predpisu dňa 28. 04. 2015 žalovanému 2/ liečivá,
za ktoré vyfakturovanú sumu 3,94 Eur odmietla žalovaná 1/ uhradiť z dôvodu, že žalovaný 2/ je dlžníkom
na zdravotnom poistení a na lekárskom predpise nie je uvedená informácia o neodkladnej zdravotnej
starostlivosti. Žalobca mal za to, že žalovaná 1/ jednostranne k 01. 04. 2015 zmenila všeobecné zmluvné
podmienky pre lekárenskú starostlivosť (ďalej aj „VZP“) ako súčasť zmluvy o poskytovaní lekárenskej

starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia (ďalej aj „zmluva“) uzavretej so žalobcom, keď
listom zo dňa 09. 04. 2015 oznámila, že nebude uhrádzať zdravotnú starostlivosť (okrem neodkladnej)
poskytnutú poistencom, ktorí majú dlh na poistnom, hoci dovtedy tak robila. Túto jednostrannú zmenu
VZP považoval žalobca za zneužitie práva a jeho výkon v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O. z.“), v príčinnej súvislosti s ktorým došlo podľa žalobcu
k vzniku škody žalobcovi vo výške 3,94 Eur v zmysle § 420 O. z. Zároveň mal za to, že zo strany
žalovanej 1/ došlo neuhradením ceny liekov k porušeniu ustanovenia článku II. zmluvy, podľa ktorého

poisťovňa sa zaväzuje uhrádzať poskytovateľovi náklady lekárenskej starostlivosti v rozsahu určenom
platnými právnymi predpismi, zmluvou a VZP, ako aj bodu 3.11 VZP, že poisťovňa je povinná uhradiť
poskytovateľovi úhradu za lekárenskú starostlivosť poskytnutú poistencom vo výške a za podmienok
uvedenýchvzmluveavoVZP,akoaj§3ods.2zákonač.363/2011Z.z.orozsahuapodmienkachúhrady
liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý určuje, ktoré lieky sú hradené z verejného zdravotného
poistenia.

3. Voči žalovanému 2/ si žalobca uplatňoval sumu 3,94 Eur titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle
§ 454 O. z., ktoré videl v tom, že žalovaný 2/ súc si vedomý, že je dlžníkom žalovanej 1/ si vyzdvihol
u žalobcu liečivá netýkajúce sa neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ktoré nemali byť v zmysle nových

VZP preplatené, čím žalobca plnil za žalovaného 2/ to, čo mal žalovaný 2/ plniť sám žalovanej 1/.

4. Žalobca vyvodzoval solidárnu zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ z ustanovenia § 438 ods. 1 O. z.

5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal splnenie

prvého z troch predpokladov zodpovednosti za škodu - protiprávny úkon žalovanej 1/, v príčinnej
súvislosti s ktorým mala žalobcovi vzniknúť škoda. Mal za to, že listom zo dňa 09. 04. 2015 nedošlo k
jednostrannej zmene VZP, len k zmene ich výkladu. Poukázal na znenie článku 12.4. VZP, podľa ktorého
poisťovňa i poskytovateľ sú oprávnení kedykoľvek počas trvania zmluvy požiadať druhú zmluvnú stranu
o vykonanie zmien v zmluve; zmenu zmluvy je možné uskutočniť výlučne v písomnej forme na základe

dohody zmluvných strán. Z daného ustanovenia je zrejmé, že zmluvu a jej súčasti (VZP) nemožno meniť
jednostranne, ale dohodou. K zmene VZP teda nemohlo dôjsť listom zo dňa 09. 04. 2015 s účinnosťou
k 01. 04. 2015. Nebolo teda preukázané porušenie právnej povinnosti spočívajúce v konaní v rozpore
s dobrými mravmi.

6. Podporne súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že postup
žalovanej 1/ je v rozpore s právom každého občana SR garantovaného Ústavou SR na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť, keďže práve v ust. článku 40 Ústavy SR je odkaz na to, že podrobnejšie
podmienky ustanoví zákon (napr. § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene
a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení

zákona č. 718/2004 Z.z.) (ďalej aj „zákon č. 580/2004 Z.z.“) a navyše v samotnom znení Ústavy SR je
uvedené, že nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť majú občania na základe zdravotného poistenia.
Ak teda žalovaný 2/ svojim konaním, prípadne nekonaním spôsobí, že za neho poistné na zdravotné
poistenie neuhrádza ani štát, je v súlade so zákonom potom sankcionovaný tým, že zo zdrojov verejného
zdravotného poistenia má nárok iba na neodkladnú zdravotnú starostlivosť a inú zdravotnú starostlivosť

simusíuhrádzaťvcelomrozsahuzvlastnýchzdrojov.Pokiaľžalobcaargumentovaltým,ženemoholpod
hrozbou sankcie v zmysle § 138 ods. 5 zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. 04. 2015 (ďalej aj „zákon o liekoch“)
od žalovaného 2/ žiadať úhradu aj tej časti doplatku za liek, ktorý by mal byť štandardne uhrádzaný
zdravotnou poisťovňou, pretože zo zákona takúto povinnosť (ani oprávnenie) s poukazom na ust. § 23

ods. 1 písm. x), § 23 ods. 2 a § 120 ods. 3 zákona o liekoch nemá, súd prvej inštancie v tejto súvislosti
uviedol, že je síce pravdou, že nebolo zistené, že by v niektorom z právnych predpisov bola explicitne
upravená povinnosť žalobcu ako poskytovateľa lekárenskej starostlivosti vydať liek žalovanému 2/ za
daných okolností len po úplnej úhrade tohto lieku z jeho strany, avšak na druhej strane mal súd za to, že
z logiky veci pri výklade príslušných právnych predpisov a vo vzájomných súvislostiach žalobca mal a

mohol zvoliť voči žalovanému 2/ takýto postup bez toho, aby to bolo v rozpore so zákonom. Svoj právny
názorsúdprvejinštancieoprelostanoviskoMinisterstvazdravotníctvaSRvyžiadanéžalovanou1/ktejto
problematike. Podľa súdu prvej inštancie pokiaľ mal žalobca v danom okamihu pochybnosti o tom, či sa
jedná alebo nejedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a že by nevydanie lieku žalovanému 2/ mohlo
ohroziť jeho život alebo zdravie, mohol postupovať tak, ako postupoval a následne vyvodiť prípadnú

zodpovednosť zo vzťahu k žalovanej 1, napr. z dôvodu, že žalovaný 2/ bol v zozname jeho dlžníkov
vedený neoprávnene, prípadne vo vzťahu k ošetrujúcemu lekárovi, že nesprávne vyhodnotil alebo
neuviedol na lekárskom predpise, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, resp. dodatočne
vymáhať od žalovaného 2/ predmetný doplatok, k čomu v tomto konaní aj došlo.7. Žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ považoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Mal za to, že
pokiaľ žalovaný 2/ na základe lekárskeho predpisu získal od žalobcu predpísaný liek a nevykonal zaň

zodpovedajúcu úhradu a ako dlžník v zdravotnej poisťovni vedený v zozname dlžníkov nemal nárok
na to, aby liečivá boli uhradené zo zdrojov verejného zdravotníctva (§ 9 ods. 2 zákona č. 580/2004
Z.z.), pričom sa nejednalo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, bol povinný za výdaj liekov zaplatiť
žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti plnú sumu liečiv, t.j. aj časť sumy, ktorú by inak
podľa lekárskeho predpisu mala uhrádzať poisťovňa v žalovanej výške. Stotožnil sa stým, že sa jedná o

bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalobca plnil žalovanému 2/ bez právneho dôvodu, a preto je žalovaný
2/ povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Súčasne bolo preukázané, že žalobca vyzval
žalovaného 2/ na úhradu dlžnej sumy v žalovanej výške, avšak bezúspešne.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci, nakoľko žalovaná 1/ bola v

konaní plne úspešná voči žalobcovi a žalobca bol v konaní plen úspešný voči žalovanému 2/.

9. Proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby voči žalovanej 1/ a proti
závislému tretiemu výroku o nároku na náhradu trov konania žalovanej 1/ podal v zákonnej lehote
odvolaniežalobca.Rozhodnutiesúduprvejinštancieoznačilzanesprávnezdôvodovuvedenýchv§365

ods. 1 písm. f) a h) C. s. p., t.j. z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. videl v tom, že žalovaná 1/ ani
súd sa bližšie nezaoberali skutkovým zistením, či mohlo v tomto prípade ísť o neodkladnú zdravotnú
starostlivosť s nárokom pacienta na jej plnú úhradu z verejného zdravotného poistenia. Automaticky

vychádzali z toho, že išlo o odkladnú zdravotnú starostlivosť, keďže za neodkladnú nebola označená na
lekárskom predpise lekárom, čím vec nedostatočne a nesprávne skutkovo posúdili. Pritom reálna prax
lekárov nie je v súlade s ust. § 120 ods. 1 písm. l) a m) zákona o liekoch, neuvádzajú na receptoch,
či sa jedná o odkladnú alebo neodkladnú starostlivosť. Pri opomenutí tohto zápisu nie je oprávnením
lekárnika posudzovať, o akú starostlivosť sa jedná a podľa toho účtovať alebo neúčtovať doplatok za

liek pacientovi.

10. Pokiaľ ide o vymedzenie druhého odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p., žalobca
nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že by zo strany žalovanej 1/ jednostrannou
zmenou všeobecných zmluvných podmienok ako súčasti zmluvy o poskytovaní lekárenskej starostlivosti

uzavretej medzi žalobcom ako lekárnikom a žalovanou 1/ ako zdravotnou poisťovňou došlo k zneužitiu
práva a konaniu v rozpore s dobrými mravmi, čo možno podľa žalobcu v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka považovať za porušenie právnej povinnosti, v dôsledku ktorého došlo k spôsobeniu škody
žalobcovi žalovanou 1/. Súd totiž konštatoval, že žalobca nepreukázal, že došlo k zmene VZP od 01.
04. 2015, preto nie je potrebné skúmať ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Žalobcu

trval na tom, došlo k porušeniu článku II. zmluvy, kde sa žalovaná 1/ zaviazala na uhrádzanie nákladov
lekárenskej starostlivosti v rozsahu určenom zmluvou, VZP a právnymi predpismi, ako aj bodu 3.11
VZP, že poisťovňa je povinná uhradiť poskytovateľovi úhradu za lekárenskú starostlivosť poskytnutú
poistencomvovýškeazapodmienokuvedenýchvzmluveavoVZP,akoaj§3ods.2Zákonač.363/2011
Z.z., ktorý určuje, ktoré lieky sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V žalobe argumentoval,

že žalovaná 1/ tým, že zmenila výklad ustanovení VZP v tom smere, že odmietala úhradu doplatkov
za lieky za jej dlžníkov bez toho, že by sa v tomto smere legislatíva, de facto vyvolala podľa žalobcu
zmenu VZP. Na porušenie uvedených ustanovení zmluvy a VZP poukazoval aj v konaní pred súdom
prvej inštancie (na pojednávaní). Tvrdil, že iné zdravotné poisťovne mu uhrádzajú doplatky za lieky u
ich dlžníkov , čím by v zmysle výkladu žalovanej 1/ konali protizákonne. Výklad vyžiadaný žalovanou 1/

od MZ SR stotožňujúci sa s názorom žalovanej 1/ nie je záväzný, čo uviedlo aj samotné MZ SR, ktoré
nemá kompetenciu na výkladovú činnosť.

11. Ďalej žalobca poukázal na ust. § 23 ods. 2 zákona o liekoch, podľa znenia ktorého účinného
v čase vydania lieku žalovanému 2/ - pacientovi, ak lekár vyznačí na lekárskom predpise alebo na

lekárskom poukaze poznámku "HRADÍ PACIENT", je držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej
starostlivosti oprávnený vyberať finančnú úhradu za výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej
potraviny, za ktoré by mu inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu (zákona č. 580/2004 Z.z.) Súd
prvej inštancie podľa žalobcu nezohľadnil, že v inom prípade ako uvedenom a v prípade nevyznačeniapoznámky na lekárskom predpise „nezmluvný lekár“ nemôže lekáreň odmietnuť vydať liek pacientovi,
resp. jeho vydanie viazať na úhradu ceny lieku pod hrozbou straty licencie, resp. vysokých pokút v
prípade nedodržania predmetného ustanovenia. Podľa žalobcu skúmanie skutočnosti, či pacient bol

aktuálne dlžníkom žalovanej 1/ nie je jednak lekárnikovi priamo uložené vzájomnou zmluvou alebo
zákonom a zároveň neuhradenie poistného poistencom žalovanej 1/ nie je ani právnym dôvodom
na odmietnutie vydania lieku riadne predpísaného alebo požadovanie plnej úhrady za liek priamo od
poistenca nad rámec stanovený v § 23 ods. 1 písm. x) zákona o liekoch, podľa ktorého držiteľ povolenia
na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je povinný vyberať od pacientov úhradu za humánne lieky,

zdravotnícke pomôcky a dietetické potraviny čiastočne uhrádzané na základe verejného zdravotného
poistenia pri zachovaní ustanoveného pomeru úhrady zdravotnej poisťovne a pacienta. Súd si osvojil
názor žalovanej 1/ o aplikácii ust. § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o neuhrádzaní inej ako
neodkladnej zdravotnej starostlivosti za poistencov - dlžníkov žalovanej 1/, pričom žalovaná 1/ má síce
zákonom stanovenú povinnosť zverejňovať zoznam dlžníkov, avšak v závere zoznamu uvádza, že údaje
tam uvedené majú len informatívny charakter, nie sú použiteľné pre právne úkony a nenahrádzajú

potvrdenia o stave pohľadávok, čím seba vyviňuje spod prípadnej zodpovednosti za správnosť údajov
uvedených v zozname. Lekárnikov však svojím výkladom zákona núti podľa uvedeného zoznamu
postupovať. Žalobca sa domnieva, že žalovaná 1/ svojím postupom prenáša negatívne dopady zo
svojej neschopnosti vymáhať nedoplatky voči svojím poistencom na lekárnikov. Pritom ide o vzájomný
zmluvný vzťah poisťovne a poistenca, ktorého nie sú lekárnici účastníkom. Lekárnik je viazaný zmluvou

s poisťovňou a zákonom.

12. K meritu veci ešte žalobca uviedol, že aj keď si voči žalovanej 1/ uplatnil nárok na úhradu doplatku za
liek vo výške 3,94 Eur titulom náhrady škody a voči žalovanému 2/ titulom bezdôvodného obohatenia,
podľa neho nie je možné posúdiť ich účasť na vzniku škody formou delenej zodpovednosti, preto v

zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o solidárnu zodpovednosť oboch žalovaných danú aj
tým, že predmet sporu - úhrada za lekárom predpísaný a žalobcom vydaný liek z verejného zdravotného
poistenia je primárne predmetom právneho vzťahu medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ ako poistencom.

13. Napokon podľa žalobcu aj v prípade jeho neúspechu a potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie

v prvom výroku, súd prvej inštancie neprihliadol na ust. § 257 C. s. p. o výnimočnom nepriznaní
náhrady trov konania protistrane z dôvodov hodných osobitného zreteľa, medzi ktoré patrí aj zložitosť
právnej problematiky daná v tomto prípade, ktorá nebola doposiaľ riešená judikatúrou. Navyše výška
uplatňovanej istiny je v zrejmom nepomere k možnej výške trov konania žalovanej 1/, preto priznanie
týchto trov by žalobcovi spôsobilo väčšiu finančnú ujmu, ako bola požadovaná žalobou vo veci samej.

Podľa žalobcu nepriznanie trov konania nebude mať osobitný negatívny dopad na činnosť žalovanej 1/.
Žalovaná1/mohlatiežsvojetrovykonaniaúčelneahospodárneznížiťtým,žebykonalaprostredníctvom
svojichregionálnychpobočiekvsídlesúdu(Zvolen,BanskáBystrica)namiestovysielaniazamestnancov
z Bratislavy na pojednávania.

14.Žalobcapretonavrhol,abyodvolacísúdzmenilrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomrozsahu
a zaviazať žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne na plnenie istiny ako aj na náhradu trov konania
žalobcu v rozsahu 100 %.

15. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu v prvom rade žiadala odvolanie žalobcu

odmietnuť, nakoľko mala za to, že rozhodnutie nebolo vydané v neprospech žalobcu, keď súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného 2/ na plnú úhradu sumy požadovanej žalobou, t.j. rozhodol v prospech
žalobcu v plnom rozsahu.

16. V druhom rade (podporne) žiadala rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Poukázala na to, že za

správnosť vyplnenia lekárskeho predpisu je v plnom rozsahu zodpovedný lekár. Zdravotnej poisťovni
zákon nepriznáva právo, ani neukladá povinnosť zisťovať, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
napriek tomu, že neuviedol poznámku „neodkladná zdravotná starostlivosť“ na rube lekárskeho
predpisu, túto v skutočnosti poskytoval. Ak predpisujúci lekár túto poznámku neuvedie, znamená to, že
liek nebol predpísaný pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti.

17. Žalovaná 1/ sa nestotožnila s výkladom ust. § 23 ods. 1 psím. x) a § 23 ods. 2 zákona o liekoch zo
strany žalobcu. Opätovne poukázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z., z ktorého vyplýva, že
dlžníci zverejnení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej ako neodkladnej starostlivosti. Ust.§ 23 ods. 2 zákona o liekoch rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej
starostlivosti inak patrila úhrada podľa osobitého predpisu. Zákon teda zakazuje vyberať úhrady za lieky,
ktoré sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V danom prípade však s poukazom na ust. § 9 ods.

2 zákona č. 580/2004 Z.z. liek nie je vôbec hradený z verejného zdravotného poistenia, preto by nebolo
možné konštatovať porušenie zákona o liekoch zo strany žalobcu v prípade, ak by priamo od žalovaného
2/žiadalúhraduzavydanýliek,nakoľkožalovaný2/stratilnároknajehoúhraduzverejnéhozdravotného
poistenia momentom jeho zverejnenia v zozname dlžníkov žalovanej 1/. Predmetom sporu je úhrada
ceny lieku, nie jeho výdaj. Nie je síce zákonnou povinnosťou žalobcu zisťovať, či poistenec je vedený

v zozname dlžníkov, je to však v jeho záujme, pretože inak sa vystavuje riziku, že zdravotná poisťovňa
neuhradí poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa nejedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť.
Uvedený výklad zákona o liekoch potvrdil aj tvorca zákona - Ministerstvo zdravotníctva SR.

18. K spochybňovaniu dôveryhodnosti zoznamu dlžníkov zverejneného na internete zo strany žalobcu
žalovaná 1/ uviedla, že tento zoznam je povinná viesť až od roku 2009, v zozname dlžníkov nie sú vedení

všetci poistenci, ktorí majú voči žalovanej 1/ dlh na poistnom. Preto nie je možné zoznam použiť ako
potvrdenie, že poistenec nemá voči zdravotnej poisťovni žiaden dlh, prípadne ako potvrdenie o stave
pohľadávok, k čomu informácia o informatívnom charaktere uvedená pri zozname dlžníkov smeruje a
jej význam je podľa žalovanej 1/ zrejmý.

19. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaná 1/ neuhradením doplatku za liek porušila právnu povinnosť
uvedenú v článku II. zmluvy a bode 3.11 VZP, tieto ustanovenia stanovujú povinnosť zdravotnej
poisťovne uhrádzať poskytovateľom lieky v rozsahu určenom platnými právnymi predpismi, pričom
dlžník zdravotnej poisťovne nemá nárok na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti (okrem
neodkladnej) z verejného zdravotného poistenia, t. j. zdravotná poisťovňa nie je povinná ani oprávnená

uhradiť liek z verejného zdravotného poistenia. Listom zo dňa 09. 04. 2015 došlo k náprave vo
výklade predmetných ustanovení, zdravotná poisťovňa nepostupovala dovtedy v súlade so zákonom o
zdravotnompoistení,keďhradilaliekyzadlžníkovvrámciodkladnejzdravotnejstarostlivosti,čonapokon
potvrdil aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v záveroch zistených pri vykonanom dohľade.
Zmena výkladu VZP však nemala vplyv na znenie VZP, nakoľko obmedzenie úhrady pred dlžníkov

vyplýva priamo zo zákona - ust. § 9 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. Nedošlo ani k porušeniu § 3
ods. 2 Zákona č. 363/2011 Z.z., nakoľko ten len určuje, ktoré lieky sú hradené z verejného zdravotného
poistenia, nie podmienky, kedy má poistenec nárok na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti z
verejného zdravotného poistenia. Ustanovenia jednotlivých vyššie uvedených zákonov treba vykladať
v ich vzájomnej súvislosti, preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že ust. § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z.

nerieši vzťah medzi žalobcom a žalovanou 1/.

20. Ďalej žalovaná 1/ argumentovala, že solidárna zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ založená na dvoch
rôznych právnych tituloch z hmotnoprávneho predpisu nevyplýva.

21. Žalovaná 1/ nesúhlasila ani s aplikáciou § 257 C. s. p. na náhradu trov konania. Uviedla, že
na rozdiel od žalobcu sa nedala v konaní zastúpiť advokátom, pričom je zastúpená v zmysle platnej
organizačnej štruktúry vždy zástupcom odboru právnych služieb, ktorý sídli výlučne v Bratislave.
Žalovaná 1/ nevidela dôvod nepriznať jej účelne vynaložené trovy konania, ktoré je vznikli obranou voči
žalobcom uplatnenému nároku, ktorý nepovažovala v zmysle vyššie uvedeného za dôvodný.

22. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol len toľko, že už nepovažuje za účelné a hospodárne podávať
ďalšie podrobné vyjadrenia k argumentom žalovanej 1/, nakoľko dôvody a argumenty z jeho strany boli
už prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolaní, na ktorého prípustnosti i dôvodnosti
trvá.

23.Krajskýsúdakofunkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolanížalobcupodľa §34C.s.p.preskúmal
vec len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1
C. s. p. a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok,
ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,

že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý
verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné,
prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvého výroku
rozsudku súdu prvej inštancie a na toto poukazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti tohto výroku,
reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu udáva, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď zamietol žalobu voči
žalovanej 1/ ako nedôvodnú.

24. V prvom rade odvolací súd uvádza, že žalobca bol subjektívne oprávnený na podanie odvolania proti
prvému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, pretože jeho žalobe nebolo vyhovené v plnom

rozsahu. Nárok ňou uplatnený totiž požadoval nie len od žalovaného 2/, ale aj od žalovanej 1/, pričom
rozsudkom bolo žalobe vyhovené len čiastočne, keď súd prvej inštancie zaviazal na úhradu nároku len
žalovaného 2/ (druhý výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania len voči žalovanému
2/ (štvrtý výrok). Prvým a tretím výrokom rozsudku, ktorými bola žaloba voči žalovanej 1/ zamietnutá a
priznaný jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, bolo teda rozhodnuté v neprospech žalobcu.

25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd uvádza:

26. Nebolo úlohou súdu prvej inštancie ani žalovanej 1/ preskúmavať, či sa v danom prípade jednalo
o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, v prípade ktorej aj dlžník poistného na zdravotnom poistení má
nárok na úhradu doplatku za liek. Zodpovedným za obsah lekárskeho predpisu a odborníkom v odbore

lekárstvo, medicína spôsobilým posúdiť, či sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť spĺňajúcu
definíciu zákona uvedenú v § 2 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., na ktorú poukázal aj žalobca, je lekár
a súdu ani zdravotnej poisťovni neprináleží túto otázku odvíjajúcu sa od zdravotného stavu pacienta
posúdiť inak. Preto, ak lekár neuviedol na lekárskom predpise, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú
starostlivosť, je správne skutkové zistenie, že sa o túto starostlivosť nejednalo.

27. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.:

28. V prvom rade odvolací súd poukazuje na vymedzenie skutkového stavu v žalobe, na základe ktorého
si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3,94 Eur. Žalobca videl porušenie právnej povinnosti v

konaní v rozpore s dobrými mravmi a v zneužití práva, keď žalovaná 1/ mala zmeniť od 01. 04. 2015
jednostranne VZP, čo v konaní preukázané nebolo. Iný výklad VZP nie je zmenou znenia VZP, preto súd
prvej inštancie správne uzavrel, že nebolo preukázané, že by došlo k protiprávnemu úkonu uvedenú
žalobcom a preto nie je potrebné skúmať ďalšie predpoklady vzniku nároku na náhradu škody. Žalobca
síce na pojednávaní konanom dňa 26. 09. 2017 videl porušenie právnej povinnosti aj v porušení ust.

článku II. zmluvy a bodu 3. 11 VZP, žalobu však v časti vymedzenia rozhodujúcich skutočností nezmenil,
nenavrhol zmenu žaloby v rozšírení opisu rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých si uplatňuje
nárok. Za zmenu žaloby sa v zmysle § 140 ods. 2 C. s. p. považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, čo vyplýva aj z judikatúry pred účinnosťou C. s. p.

29. Z dôvodu presvedčivosti rozhodnutia o zamietnutí žaloby voči žalovanej 1/ odvolací súd dopĺňa, že
ak by aj k zmene žaloby aj pripusteniu došlo, odvolací súd sa stotožňuje s výkladom prezentovaným
žalovanou 1/ a Ministerstvom zdravotníctva SR, ktoré aj keď nemá výkladovú kompetenciu, na jeho
názor ako pripravovateľa zákona do legislatívneho procesu je potrebné prihliadnuť. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu ustanovenia zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch, zákona č. 363/2011 Z.z. a zákona

o zdravotnej starostlivosti je potrebné vykladať v ich vzájomnej súvislosti, pričom zákony č. 362/2011
Z.z. a 363/2011 Z.z. v znení účinnom v čase výdaja lieku neriešili otázku, kedy má poistenec nárok na
úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti z verejného zdravotného poistenia, nepočítali so situáciou,
čo v prípade, ak má poistenec dlh na poistnom, t.j. vychádzali z predpokladu, že poistenec dlh na
poistnom nemá a riešili rozsah jeho podielu na úhrade poskytnutej zdravotnej starostlivosti za daného

predpokladu. Podmienky nároku poistenca na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti rieši zákon č.
580/2004 Z.z. v ust. § 9 ods. 2. Je potrebné si uvedomiť mechanizmus inštitútu poistenia ako takého. Ak
by verejné zdravotné poistenie v podmienkach právneho poriadku SR neexistovalo, pacient by si musel
hradiť poskytnutú zdravotnú starostlivosť sám. Pacient ako poistenec má voči poisťovni nárok na úhradu
za poskytnutú zdravotnú starostlivosť za podmienok stanovených zákonom, ktorej rozsah sa v prípade

dlhu na poistnom okliešťuje len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť (nakoľko život človeka je prioritná
hodnota spoločnosti a preto táto má záujem na jeho zachovaní, ak je to možné v zmysle poznatkov
lekárskej vedy). Preto neobstojí názor žalobcu, že jeho ako poskytovateľa lekárenskej starostlivosti
nemusí zaujímať vzťah medzi poistencom a zdravotnou poisťovňou. Uvedený záver potvrdzuje ajnovela ust. § 23 ods. 2 zákona o liekoch vykonaná zákonom č. 156/2018 Z.z. účinným od 15. 06.
2018, podľa písm. b) ktorého držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je oprávnený
účtovaťpacientovicenulieku,zdravotníckejpomôckyalebodietetickejpotraviny,ktorútvorísúčetúhrady

zdravotnej poisťovne a doplatku pacienta za tento liek, zdravotnícku pomôcku alebo dietetickú potravinu
podľa osobitného predpisu, ak na rubovej strane lekárskeho predpisu alebo lekárskeho poukazu nie je
vyznačená poznámka "NEODKLADNÁ ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ" a ide o pacienta vedeného v
zozname dlžníkov podľa osobitného predpisu, ktorý má právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej
starostlivosti podľa osobitného predpisu s odkazom v poznámke pod čiarou práve na ust. § 9 ods. 2

zákona č. 580/2004 Z.z. V dôvodovej správe k predmetnej novele zákona sa uvádza, že ak pacient
odmietne úhradu zaplatiť, lekáreň má možnosť liek mu nevydať. Uvedené ustanovenie tak do budúcna
jednoznačne odstránilo výkladové problémy. Ak by aj odvolací súd pripustil výklad žalobcu, že ani
okrem poznámok „hradí pacient“, „nezmluvný lekár“ nemohol liek nevydať, neznamená to, že nemohol
požadovať jeho úhradu od poistenca.

30. Podporne odvolací súd podotýka, že vzťah medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ nemôže byť solidárny,
pretože pacientovi poskytnutú zdravotnú starostlivosť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z.
uhrádza buď zdravotná poisťovňa, alebo pacient.

31. Obdobne bol právny názor odvolacieho súdu na danú problematiku prezentovaný už aj v rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/45/2018 zo dňa 18. 12. 2018 (15. - 18. odsek
odôvodnenia) a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/199/2018 zo dňa 28. 02. 2019
(10. odsek odôvodnenia).

32. Odvolací súd preskúmal aj závislý tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov

konania. Žalovaná 1/ mala voči žalobcovi plný úspech v spore. Medzi kumulatívne kritéria aplikácie §
257 C. s. p. okrem iných patria aj pomery strany sporu, ktoré žalobca vôbec neuviedol, ani nepreukázal.
Použitie ust. § 257 C. s. p. neodôvodňuje fakt, že majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je
lepšiaakoujejprotistrany,anipomervýškyžalobouuplatňovanéhonárokuavýškynáhradytrovkonania.
Inštitút trov konania plní okrem iného preventívnu funkciu spočívajúcu v predchádzaní súdnym sporom.

Každý žalobca si musí zvážiť, či sa mu oplatí domáhať sa svojho domnelého nároku voči žalovanému
súdnou cestou podstupujúc riziko neúspechu v spore.

33. Odvolací súd nie je v zmysle § 379 písm. a) C. s. p. viazaný rozsahom odvolania v prípade závislého
výroku o nároku na náhradu trov konania, preto pristúpil k prieskumu tohto výroku súdu prvej inštancie aj

zhľadiskajehovykonateľnosti.Súdprvejinštancierozhodolvrozsudkuonárokužalovanej1/nanáhradu
trov konania nevykonateľným výrokom, v ktorom neuviedol povinnosť a lehotu na plnenie. Vyšší súdny
úradník rozhoduje v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. totiž len o výške a prijímateľovi náhrady trov konania,
neukladá povinnosť ani neurčuje lehotu na plnenie. Zmena výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
výroku o trovách konania teda súvisí s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto

údaje.Pretoodvolacísúduložilžalobcovipovinnosťnahradiťžalovanej1/trovyprvoinštančnéhokonania
v plnom rozsahu. Obsahovo ide o totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 C. s. p. V
treťom výroku bol preto rozsudok súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255

ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bola žalovaná 1/ plne úspešná.

35. O výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne v zmysle
§ 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na
plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

36. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).