Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. máj 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/300/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114212447
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3114212447.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Tomáš Kušnír, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36
613 843 proti žalovanej T. L., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianke SR, bytom W. XXX, N., zastúpenej
JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13, do 30.06.2016 za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV
so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom,
advokátom, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova 13, o zaplatenie 4.104,92 Eur s príslušenstvom, na

odvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínzodňa26.júna2018,č.k.11C/231/2014-138,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná a občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov majú voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom výrokom I. súd žalobu zamietol. Výrokom II. žalovanej priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne

samostatným uznesením. Výrokom III. združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
samostatným uznesením. V rozhodnutí konštatoval, že podanou žalobou sa žalobca domáhal proti
žalovanej zaplatenia sumy 4.104,92 eur (zníženej o sumu vo výške 350,12 eur spolu s príslušenstvom
čiastočným späťvzatím žaloby), spolu s úrokom z omeškania z dlžných splátok vyčíslených za obdobie
od 14.09.2010 do 30.08.2013 v sume vo výške 318,23 eur, úrokom z omeškania vo výške 8,75 %
ročne zo sumy 4.104,92 eur od 31.08.2013 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe

zmluvy č. 363961994, zo dňa 28.11.2008 poskytol žalovanej úver v sume 2.290,38 eur (69.000,-
Sk), ktorý sa žalovaná zaviazala uhrádzať za podmienok dohodnutých v zmluve a vo všeobecných
obchodných podmienkach v 120 mesačných splátkach po 41,72 eur (1.257,- Sk), vždy k 13. dňu v
mesiaci. Žalovaná porušila svoje povinnosti podľa zmluvy. Pôvodný veriteľ pohľadávku zo zmluvy voči
žalovanej postúpil žalobcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012, pohľadávka
ku dňu postúpenia predstavovala sumu vo výške 4.273,70 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške
3.507,60 eur, riadneho úroku vo výške 617,32 eur, úroku z omeškania vo výške 112,90 eur a ostaného

príslušenstva vo výške 35,88 eur. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobu žalobcu je
potrebnézamietnuť.Právnyvzťahmedziúčastníkmikonaniaposúdilakospotrebiteľskývzťahauzavretú
zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku sa
súd najskôr zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnejpohľadávky proti žalovanej na základe predmetnej zmluvy o úvere, a to na základe námietky podanej
vedľajším účastníkom konania o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Citoval ustanovenie §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v súvislosti s čím konštatoval, že banka môže postúpiť

pohľadávku voči jej klientovi aj bez súhlasu klienta aj osobe, ktorá nemusí byť bankou iba vtedy, ak dlžník
je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke a ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok
pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V danej veci žalobca
na priamu výzvu nepredložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú

žalovanej podľa jeho tvrdenia zo dňa 11.11.2009. Nepredložil akýkoľvek dôkaz o tom, že táto listina bola
doručená žalovanej, resp., že by jej bola (s poukazom na článok 10 VOP, ktoré boli súčasťou zmluvy o
splátkovom úvere) čo i len odoslaná (napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok
a podobne), resp. zaslaná elektronickými médiami. Bolo pritom v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú
výzvu zasielal dlžníkovi takým spôsobom, aby to bolo preukázateľné. Keďže žalobca nepreukázal, že
pôvodnýveriteľpredpostúpenímpohľadávkypísomnevyzvalžalovanúnasplneniepeňažnéhozáväzku,

že túto výzvu doručil a že by bola čo i len odoslaná, konštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok
zo dňa 13.12.2012 je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanej absolútne neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z uvedených dôvodov pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu žalobu v celom rozsahu zamietol. Dodal, že na uvedenom závere nič nemení ani

dohoda o uznaní záväzku predložená žalobcom, nakoľko z textu dohody je zrejmé, že ide o formulár,
ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Takúto dohodu, v ktorej je uvedené,
že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, treba považovať za rozpornú s dobrými
mravmi, pretože text dohody je predpísaný na dopredu pripravený formulár, vytlačený drobným písmom,
ktorého obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť, pričom ide o dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako

ústupok žalobcu vo forme povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom bolo dosiahnutie uznania záväzku
a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku. Je evidentné, že úmyslom žalobcu bolo
zabezpečiť si pre seba právne isté postavenie na úkor nevedomosti žalovaného ako spotrebiteľa. Ak
k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo teda za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j. konania v
rozpore s dobrými mravmi, takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne

neplatný, od počiatku neexistujúci a nespôsobujúci následky. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods.1,2a§256ods.1CSPtak,žežalovanej,ktorábolavkonaníúspešná,priznalnároknanáhradutrov
konania v rozsahu 100 %. O trovách konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaných do 30.06.2016
rozhodolpodľa§257a§259CSP,keďkonštatoval,ževpredmetnejvecizástupcavedľajšiehoúčastníka
dôsledne hájil záujmy žalovanej, po oboznámení sa s doručenou žalobou a jeho prílohami v písomnom

vyjadrení uviedol dôvody, pre ktoré nemožno žalobe vyhovieť, poukázal na príslušné právne predpisy
na ochranu práv spotrebiteľov, zaoberal sa podmienkami, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách potrebné pre platné postúpenie pohľadávky z banky na tretiu osobu s tým, že v
danom prípade tieto podmienky neboli splnené.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie, resp. aby
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolací
dôvod uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Nesúhlasil s aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách na daný prípad, v tejto súvislosti
poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách a na článok I. bod 7 zmluvy o splátkovom úvere,
podľa ktorého ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, napr. v prípade nesplácania pohľadávky
riadne a včas, je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými podmienkami, VOP a všeobecne
záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená požadovať zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť pohľadávky, postúpiť pohľadávku, uplatniť si svoje práva na rozhodcovskom súde,
na všeobecnom súde, vymáhať pohľadávku formou exekučného konania, poskytnúť informácie o tejto
skutočnosti do spoločného registra bankových informácii. Ďalej poukázal na bod 18.14 Všeobecných
obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené

alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka
vznieslavsúvislostistakoutopohľadávkouakúkoľvekpožiadavkualebonie,vočiklientovinatretiuosobu
alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným
súhlasom banky. Uviedol, že nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravuvzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ustanovenie §
92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v
posudzovanom prípade dohodli vzájomné práva a povinnosti odchýlne od predmetného zákona - a to v

článku I. bod 7 Zmluvy, resp., v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na podporu svojich
tvrdení poukázal na viacero rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, a to uznesenie Krajského
súduvPrešovesp.zn.10Co/76/2016,19Co/2/2016,9Co/145/2015,11Co/206/2015aďalšie.Nazáklade
uvedeného zastával názor, že skúmanie splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách v konaní nebolo potrebné. Ďalej sa nestotožnil s rozhodnutím súdu o nároku na náhradu trov

konania vo vzťahu k združeniu, keď bol toho názoru, že podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP združenie
nie je subjektom, ktorému môže byť náhrada trov konania priznaná. Súd mal preto podľa jeho názoru
o uplatnených trovách konania združenia rozhodnúť tak, že združeniu nárok na náhradu trov konania
neprizná.

3. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vyslovila názor, že ustanovenie bodu 18.14 uvedené vo
VOP je neplatné, a to jednak pre rozpor s kogentným ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ako
aj z toho dôvodu, že žalovanej ako spotrebiteľke nebolo pri podpise zmluvy toto ustanovenie vysvetlené.
Išlo pritom o ustanovenie, ktoré ako spotrebiteľka nemohla vopred nijako ovplyvniť a súčasne sa
spotrebiteľ takýmto úkonom vzdáva ochrany do budúcna, ako aj práva udeliť, či neudeliť súhlas. Citovala

rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/460/2015 z 13.01.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn.1Cdo/147/2017zodňa24.04.2018arozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.7Cdo/26/2017zodňa
28.03.2018,zktorýchvyplýva,žeustanovenie§92ods.8Zákonaobankáchjekogentnýmustanovením.
Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v zmysle
zákonnej úpravy platného postúpenia pohľadávok, nakoľko žalovanej riadne nedoručil výzvu, a preto

žalobca v konaní nie je vecne aktívne legitimovaný.

4. Žalobca v následnej republike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že navrhuje, aby konajúci súd v plnom
rozsahu vyhovel podanému odvolaniu.

5. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. Vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu.

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej
z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup
podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s
odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi

ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu,
alebo pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto
nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením

postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá
právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu
k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane
a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu.

9. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri
ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, teda ide o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniamObčianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasledujúce). Tomu nasvedčuje jednak
znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti Zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a

bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj
ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez
súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak
podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta
nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8

Zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má
súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka,
bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané
podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

10. Odvolací súd ďalej uvádza, že v prípade pohľadávky banky (ako to bolo aj v tomto prípade) je
spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej
časť, ktorá je splatná (dospelé splátky) a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na
plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v

čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo Zákon o bankách, a aj
keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky
postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je
preto neplatný.

11. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo
pobočka zahraničnej banky si môže so svojím klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje,
došlokodlišnejdohodemedziklientomabankoutýkajúcejsapostúpeniapohľadávky,atovzmyslebodu
18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na ustanovenie

§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvádza, že podmienka uvedená v bode 18.14 Všeobecných
obchodných podmienok vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej
obsah spotrebiteľ (v danom prípade žalovaná) nemohla individuálne ovplyvniť. Odvolací súd vzhliadol
neprijateľnosť tejto podmienky, ktorá nepochybne vyplýva už len zo samotného faktu, že táto zmluvná
podmienkabolaobsiahnutávovopredprávnympredchodcomžalobcupredformulovanýchVšeobecných

obchodných podmienkach, ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok zmluvy o splátkovom
úvere zo dňa 28.11.2008 bola nútená dlžníčka - žalovaná prijať, ak chcela vstúpiť do zmluvného vzťahu
s bankou - Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom. Značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tejto zmluvnej podmienky odvolací súd vidí v tom, že jednak
touto zmluvnou podmienkou banka zrejme obchádza už uvedené ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona

o bankách a súčasne v tom, že spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s
bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu
osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo
značne sťažené), zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke,
resp. prevod záväzku voči banke na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie výlučne s

predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Preto je táto zmluvná podmienka neprijateľná podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka a absolútne neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
12. Rovnako ako súd prvej inštancie je odvolací súd toho názoru, že žalobca v spore pred súdom
prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre platné postúpenie
pohľadávky a preto zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanej nadobudnúť,

je pre rozpor so zákonom neplatná. Žalobca v konaní nepreukázal doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8
Zákona o bankách a ani to, že by takáto výzva bola žalovanej doručovaná. V danej veci teda žalobca
v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 Zákona o bankách
pre platné postúpenie pohľadávky, a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.

13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej výrokovej časti
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.14. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nemal
byť priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, ani v tejto časti odvolací súd námietku
žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

15. Podľa § 93 ods. 2, 4 veta prvá O.s.p., v znení účinnom do 30.06.2016, ako vedľajší účastník
sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a
povinnosti ako účastník.
16. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na právnu pomoc v

konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
17. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným
postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného
nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s
nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom

na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa
však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože
mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí
aj pre trovy právnej služby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 481/2015

zo 6. októbra 2015).
18. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že zástupcovi občianskeho združenia (do
30.06.2016 vedľajšieho účastníka) vznikli trovy právneho zastúpenia v príčinnej súvislosti k predmetu
konania a ich vynaložením presadzoval procesnú obranu proti tvrdenému nároku žalobcu.
19. Odvolací súd k námietke žalobcu, že sa nejednalo o účelne vynaložené trovy konania, uvádza,

že pojem "účelný" je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s
konaním,prednadbytočnýmičinadmernýminákladmi(napr.opakovanéuplatnenienáhradyzaprevzatie
a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo
na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady
konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné

postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných
účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada
nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2015, sp. zn. 4MCdo/16/2014).
20. Treba dodať, že ust. § 93 ods. 4 O.s.p., účinné do 30.06.2016, výslovne upravovalo, že

vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z čoho možno vyvodiť len jeden
záver, a to, že vedľajší účastník má jednak právo na právnu pomoc pred súdmi a samozrejme má i
právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O.s.p., účinného do 30.06.2016,
bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Samozrejme, vedľajšiemu
účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania len v prípade, ak právo na náhradu trov konania

vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval. Na základe uvedeného preto súd prvej
inštancie postupoval správne, keď priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej a aj občianskemu
združeniu voči žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaná a vedľajší účastník, ktorý vystupoval
na jej strane, boli v konaní plne úspešní.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej a združenia Všeobecná ochrana práv

spotrebiteľovodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1,§262ods.1a§255ods.1CSPtak,žežalovanej
a združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o
výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).