Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 2. február 2018

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 14Csp/273/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217217378
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jakubová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2018:2217217378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Monikou Jakubovou, v spore žalobcu:

EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený
spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava IČO: 36 613 843,
konajúc Mgr. Tomášom Kušnírom, proti žalovanému: J. O., T.. XX.XX.XXXX, H. R. XXX/XX, XXXXX B.,
o zaplatenie 479,33 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 13.11.2017 sa žalobca domáhal rozhodnutia súdu, ktorým
by bol žalovaný zaviazaný k zaplateniu sumy 479,33 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že

jeho právny predchodca uzavrel so žalovaným dňa 26.01.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na
podklade ktorej postupca poskytol žalovanému úverový limit. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere predstavuje ku dňu postúpenia sumu vo výške 479,33 eur, z toho istina
416,60 eur, úrok 17,63 eur, úrok z omeškania 37,60 eur, poplatky 7,50 eur. Žalobca sa tiež domáha
zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 416,60 eur od 24.06.2017 do zaplatenia, ako
aj náhrady trov konania.
2. Súdny poplatok žalobca zaplatil dňa 24.11.2017 v sume 28,50 eur (č.l. 59).

3. Súd žalobu aj s prílohami a spolu s procesnými poučeniami doručil žalovanému do vlastných rúk dňa
22.12.2017 (č.l. 60) s výzvou, aby sa k podanej žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril,
v konaní nepredložil žiadne prostriedky procesnej obrany, skutkovým základom pre rozhodnutie súdu
sa stali skutočnosti tvrdené žalobcom, podložené listinnými dôkazmi.
4. Súd vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu, a to konštatovaním žalobného
návrhu, zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE, Prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok, zmluvou o kontokorentnom úvere z 26.01.2005 (č.l. 11), Zmluvou o bežnom účte

zo 17.01.2003, Zmluvou o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, všeobecnými obchodnými
podmienkami, osobitnými obchodnými podmienkami, výpoveďou zmluvy zo 14.08.2015, pričom zistil
nasledovný skutkový a právny stav:
5. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo forme prečerpania úveru vo výške úverového rámca
11.000 Sk (365,13 eur). Úver bol úročený premenlivou úrokovou sadzbou vo výške 11,85% ročne.
Splatnosť úrokov bol dohodnutý mesačne k poslednému dňu v mesiaci a konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá k 25.01.2006.

6. Ku dňu 27.11.2015 malo dôjsť k zosplatneniu úveru (uvedené vyplýva len z prílohy k zmluve o
postúpení pohľadávok), pričom dlh na úvere k 14.08.2015 bol vo výške 421,43 eur, z toho 416,60 na
istine a vo zvyšku 4,83 eur na úroku (uvedené vyplýva z výpovede zmluvy s dvojmesačnou výpovednou
dobou, plynúcou prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede). Zloženie postúpenejpohľadávky tiež vyplýva z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky, ako aj dátum poslednej úhradu v
sume 30,5 eur dňa 09.03.2015.
7. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 23.06.2017 vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky z

postupcu - Slovenskej sporiteľne a.s. na žalobcu.
8. Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebný
aplikovať najmä ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj ustanovenia zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách.

9. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.
10. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „ZoB“), ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
11. Podľa § 132 ods.1 a 3 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobnýnávrh.(3)Žalobcakžalobepripojídôkazy,ktorýchpovahatopripúšťa,okremtých,ktorénemôže
bez svojej viny pripojiť.

12. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veciach podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu.
13. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
tvrdenia týkajúce sa sporu.

14. Súd sa v prvom rade zaoberal právnou povahou a aplikáciou právnej normy vo vzťahu k predmetu
uplatnenejpohľadávkyvtomtokonaníaprávnehovzťahuvzniknutéhomedzistranamiadospelkzáveru,
že právny predchodca žalobcu - banka a žalovaný ako majiteľ účtu uzavreli dňa 26.01.2005 zmluvu
o kontokorentnom úvere, pričom žalovanému bol povolený úverový limit vo výške 11.000 eur (365,13
eur). Vzťah medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľský a predmetná zmluva je bez pochybností

spotrebiteľskou zmluvou. Základná právna úprava právneho vzťahu zo zmluvy o úvere je daná v §
497 Obchodného zákonníka, ktorý je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym
obchodom, rovnako ako právny vzťah zo zmluvy o úverovom účte, a postavenie žalovaného v uzavretej
zmluve ako spotrebiteľa zodpovedá charakteristike spotrebiteľa, danej v zákone o spotrebiteľských
úveroch. Spotrebiteľský charakter zmluvy je zrejmý z postavenia účastníkov zmluvy, keď niet pochýb

o tom, že banka je dodávateľom služby a zo žiadneho z údajov zistených v konaní nevyplynulo, že by
žalovaný požadoval poskytnúť úver formou povoleného prečerpania na účte nie ako spotrebiteľ. Súd
posudzoval vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval
aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy. Žalobca v konaní nerozporoval skutočnosť,

že žalovaný má v zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a teda uvedené nebolo v konaní sporným.
15. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť

tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.16. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, v sporovom konaní je to žalobca, kto je povinný uviesť
skutočnosti, o ktoré opiera svoju žalobu a uplatňuje svoj nárok. Dôkazné bremeno postihuje vždy
toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla žalobcu. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť

skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok žalobcu nevzniklo prípadne
zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla
zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom v konaní za následok procesný
neúspech tej strany sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené skutočnosti. Dôkazné bremeno súvisí
s dôkaznou povinnosťou, ktoré platné právo upravuje v čl. 8 CSP.

17. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže
splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní
ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo
dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, keďže neponúkla alebo nevedela ponúknuť
súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

18. Po vykonanom dokazovaní a hodnotení dôkazov podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi C.s.p.
súd dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol záväzkovoprávny
vzťah zo zmluvy o kontokorentnom úvere. Žalobca tvrdil, že má voči žalovanému pohľadávku, z titulu
nesplateného úveru z povoleného prečerpania účtu.
19. Zmluvou o úvere sa v záväzkovom práve rozumie subjektívne právo jedného subjektu (veriteľa)

požadovať od druhého subjektu (dlžníka) toho istého záväzkovoprávneho vzťahu určité plnenie, t.j.
požadovať od dlžníka, aby niečo dal, aby niečo konal alebo niečo nekonal, t.j. opomenul, či strpel. V
konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) bremeno tvrdenia v tom, že so žalovanou
(dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanej určité plnenie a že žalovaná za toto
plnenie neposkytla riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje

povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti.
20. Zo zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť. V zmysle
čl. 15 ods. 4 C.s.p. dôkazy a tvrdenia strán sporu súd hodnotí podľa svojej úvahy v súlade s princípmi,
na ktorých spočíva tento zákon. Z predložených dôkazov súd nemal preukázané, že žalobcovi vzniklo
právo na zaplatenie sumy 479,33 eur s príslušenstvom.

21. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.06.2017 malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky z
predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 479,33 eur z banky ako postupcu na spoločnosť
žalobcu ako postupníka. Súd vyzval žalobcu podaním zo dňa 08.12.2017, ktoré žalobca prevzal dňa
27.12.2017, aby predložil okrem iného aj výzvu postupcu určenú žalovanému s upozornením na
možnosť zosplatnenia nezaplatenej pohľadávky. Žalobca na výzvu súdu nereagoval

22. Zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere uzavretej
medzi bankou ako veriteľom a klientom ako dlžníkom je nepretržité omeškanie klienta so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po tom, čo bol
písomne vyzvaný bankou na plnenie, pričom tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V
konaní však nebolo preukázané, a to napriek výzve súdu, že by právny predchodca žalobcu - banka,

preukázateľne vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky písomne žalovaného na splnenie
dlhu z úverovej zmluvy, a zároveň, že následne zostal žalovaný v omeškaní viac ako 90 dní.
23. Súd má za to, že s poukazom na gramatický, ale najmä teleologický výklad ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách sa vyžaduje omeškanie dlžníka v trvaní viac ako 90 dní od momentu doručenia
písomnej výzvy. Nebol by totiž v súlade s účelom uvedeného ustanovenia taký výklad, podľa ktorého

by postačovalo omeškanie viac ako 90 dní pred doručením výzvy banky, nakoľko pri takom výklade by
nebolo vylúčené postúpenie pohľadávky hneď nasledujúci deň po doručení výzvy na plnenie, čím by
bola odňatá dlžníkovi možnosť svoj dlh uhradiť a zabrániť tak postúpeniu pohľadávky na inú osobu ako
banku.
24. Nedodržanie postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8

zákona o bankách, nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Ani na výzvu súdu totiž žalobca
nepreukázal, že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanej v súlade s
ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu
a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre
vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou. Z

uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a preto
je tento právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný, s poukazom na čo nie
je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda nie v konaní aktívne vecne legitimovaným. Vecná
legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto jesubjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Strana sporu, ktorá je nositeľom
subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku
konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie

od žalovanej strany uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej
vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca.
25. Podporne súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21.apríla
2016, v ktorom súd druhej inštancie v obdobnej veci skonštatoval, že „banka musí najskôr klienta vyzvať

na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych
dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie
je bankou. ... V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by takáto výzva bola zo strany právneho
predchodcu žalobcu riadne žalovanej doručená. Prvostupňový súd teda dospel k správnemu záveru,
že pre nenaplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona o bankách nebolo možné platne
postúpiť predmetnú pohľadávku na navrhovateľa.“

26. Obdobný názor zastáva aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 24Co/716/2015 zo dňa 8.júna
2016, v ktorého odôvodnení uviedol, že „ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné
splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v
súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,

ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.“
27. Súd dospel k záveru, že z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní,

bolo potrebné žalobu v celom rozsahu vo výroku I. zamietnuť, a keďže žalovaný nie je povinný zaplatiť
žalobcovi istinu, nemohol sa ani dostať do omeškania s jej plnením, a preto súd zamietol žalobu aj v
časti úrokov z omeškania.
28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko však v konaní úspešnejšiemu žalovanému

žiadnetrovynevznikli,anisižiadneneuplatnil,súdmuanináhradutrovkonanianepriznal.Súdmápritom
za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti
konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov žalovaného uvedeným spôsobom, t.j.
o nároku na náhradu trov konania, ako aj o výške trov konania jedným rozhodnutím. V prejednávanej
veci by bolo nehospodárne rozhodnúť najprv spôsobom, že sa žalovanému priznáva nárok na náhradu

trov konania a následne uznesením rozhodnúť, že žalovaný má právo na náhradu trov konania vo výške
0 eur. Takýto postup by bol v rozpore z vyššie citovaným článkom základných princípov a nebolo ani v
úmysle zákonodarcu takéto predlžovanie rozhodovania o trovách konania v obdobných prípadoch.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.