Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/15/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207213650
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4207213650.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: L.. N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., Z. č. XX, zast.:
Mgr. Elena Szabóová, advokátka, so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 3.
októbra 2017, č. k. 7C/234/2007-277, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, ďalej len "OSP", účinný do 30.6.2016, od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie v zmysle
§ 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len "CSP") rozsudkom zo dňa 3. októbra
2017, č. k. 7C/234/2007-277 (ďalej len "napadnutý rozsudok") zamietol žalobu a o trovách konania
rozhodol tak, že žalovaná má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Rozhodnutie o spore súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ust. Čl. 46 ods. 3 Ústavy

SR, § 18 ods. 1, 2, § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 27 ods. 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v sume 1.425 748 SKK, po prepočte 47.326,16 EUR na tom základe, že v súdnom

konaní, ktoré bolo zahájené dňa 30.07.1996 na základe písomného podania starostu obce D. za účelom
zosúladenia dňa smrti starej matky žalobcu v zmysle rozhodnutia súdu v konaní o vyhlásení za mŕtveho,
a to dňa 31.12.1945, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.: Nc 960/1993, so
skutočným dňom jej smrti. Na základe uvedeného okresný súd v súdnom konaní vedenom pod sp.
zn. Nc 1005/96 určil za deň smrti 15.03.1965 svojím rozhodnutím zo dňa 06.12.2007 pod č. k.: Nc
1005/1996-408, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.05.2008 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 8Co18/2007 zo dňa 31.03.2008.

4. Uvedenému konaniu predchádzalo súdne konanie vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
Nc 960/93, kde súd svojím rozhodnutím zo dňa 16.07.1993 vyhlásil M. C. za mŕtvu a deň jej úmrtia určil
dátum XX.XX.XXXX.5. Žalobca doručil žalovanej Slovenskej republike, zast. Min. spravodlivosti SR svoje podanie: „Žiadosť
poškodenej o predbežné prerokovanie nároku podľa zák. č. 514/2003 Z. z.“ a o doručení súdu predložil

xerox-kópiu podacieho lístka o podaní zásielky z dňa 15.11.2007 ako je zrejmé z č. l. 3 v spojení s č. l.
179 súdneho spisu, ktoré bolo adresované Min. spravodlivosti SR, ktoré nárok žalobcu neuspokojilo.

6. Poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry ÚS SR, okrem iných napr. v konaní II. ÚS SR 467/2008
bolo ustálené, že v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím št. orgánu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie
je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (podľa čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 51 ods. 1
Ústavy SR) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

7. Podľa súdu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. Z. v spojení s citovaným rozhodnutím ÚS SR (II. ÚS SR
467/2008) platí, že pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc,

musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému,
c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc. Štát v tomto prípade

nezodpovedá len za konanie vlastných štátnych orgánov, ale aj za konanie subjektov, na ktoré bol
prenesený výkon verejnej moci. Zodpovedným subjektom môžu byť preto i verejnoprávne inštitúcie,
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril výkon verejnej moci (napr. notári, exekútori),
pokiaľ uvedené subjekty vykonávajú verejnú moc (rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb). Druhým predpokladom zodpovednosti štátu

za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy uvedenej v ustanovení § 17 zákona. Náhrada škody
zahŕňa aj náhradu trov konania podľa § 18 zákona. Vznik škody musí preukázať poškodený.

8. Relutatívne zadosťučinenie plní predovšetkým satisfakčnú funkciu, aj keď úlohu preventívneho
významu zo zákona nemožno vylúčiť. V súdnom konaní je práve na žalobcovi dôkazné bremeno o tom,

že škoda vznikla, a táto musí existovať najneskôr v čase rozhodnutia súdu; žalobca v súdnom konaní
vedenom na OS KN pod sp. zn. 7C/234/2007 nepreukázal vznik škody, aspoň označením, tvrdením,
ktoré by súd mohol verifikovať v konaní a takto z tohto preukázať výšku škody. Medzi konaním, ktoré
viedlo k vzniku škody a samotnou škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť.

9. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu
svojím zavinením alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady

tejto zodpovednosti (výkon verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1
zákona, vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním a škodou).

10. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti
za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným)

rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci zákona samostatne upravená
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona), väzbe, treste alebo ochrannom
opatrení (§ 8 zákona).

11. Prvoinštančný súd konštatoval, že zákon pojem „nezákonné rozhodnutie“ explicitne nedefinuje.
Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu. Podľa súdu v prejednávanom prípade nebolo preukázané zo strany žalobcu,
že právoplatné rozhodnutie súdu bolo zrušené, resp. aspoň zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Počas konania Nc 1005/96 došlo k niekoľkým rozhodnutiam, ktoré však neboli neodôvodnené,

v rozpore so zákonom, alebo dokonca svojvoľné, ktoré by mohli nadobudnúť právoplatnosť. Nakoľko
nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 môže vyvolať nezákonné
rozhodnutie, ktoré však bolo potrebné zrušiť, t. j. nie tak, ako to žalobca uviedol, rozhodnutie, ktoré vrámci odvolania bolo zmenené, resp. zrušené, nakoľko tieto rozhodnutia v súdnom konaní Nc 1005/96,
resp. v konaní 7C/234/2007 neboli právoplatné, a ako také zrušené.

12. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym
úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Z rovnakých

dôvodov ako pri nezákonnom rozhodnutí zákon nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „nesprávny
úradný postup“.

13.Okolnosťouvylučujúcouzodpovednosťzaškodujezavineniesamotnéhopoškodeného.Vniektorých
prípadoch nemožno vylúčiť ani podporné použitie ustanovenia § 441 OZ o zavinení poškodeného
(pozri § 25 ods. 1 zákona).

14. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zákonom č. 412/2012 Z. z. došlo k novele § 9 zák. č.
514/2003 Z. Z. v nadväznosti na možnosť dotknutých osôb domáhať sa ochrany svojich práv v prípade
prieťahov v konaní pred súdom alebo iným orgánom, a to s využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa
ustanovenia § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií:
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/02).

15. Súdne konanie na základe uvedených nie je kompetentný preskúmať všeobecný súd v konaní o
náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, jednak že by
existovalo niekoľko orgánov, ako Ústavný súd SR tak aj všeobecné súdy, čo samozrejme nemôže platiť,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska v zákone

nedefinovaného obsahu pojmu do najmenších podrobností, avšak podľa súdu treba správnosť úradného
postupu posudzovať i z hľadiska účelu k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

16. Vzhľadom na uvedené zákon výslovne ustanovuje, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu
náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní

bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní
pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom SR.

17. Vo vzťahu k zdôvodneniu nesprávneho úradného postupu, vedenia konania Nc 1005/96
založeného na tej skutočnosti, že žalobca L. N. C. doručil súdu písomné podanie, ktoré označil ako:

" Vec: Nc 1005/1996 - Vzájomný návrh podľa par. 97 OSP na náhradu škody spôsobenej úradným
postupom /dvojmo/" z dňa 29.11.2007 (bol kalendárny deň štvrtok), ktoré doručil súdu dňa 03.12.2007 a
podľa označenia sa podanie malo založiť do spisu Nc 1005/1996 - Vzájomný návrh podľa par. 97 OSP
bolo potrebné uviesť, že žalovaná strana si neuplatnila žiaden sporový nárok v konaní Nc 1005/1996,
preto nebolo možné hovoriť o vzájomnom sporovom návrhu a vo vzťahu k námietke, že im nebolo

doručenérozhodnutieovylúčenítejtožalobynasamostatnékonanie,akoajktejskutočnosti,ževkonaní
Nc sa nenachádza rozhodnutie súdu, ktorým by tento nárok bol vylúčený na samostatné konanie. K
uvedenému súd uviedol z hľadiska časovej chronológie nasledovné skutočnosti.

18. Súd sa už v minulosti vysporiadal s podaním žalobcu "Vec: Nc 1005/1996 - Vzájomný návrh podľa

§ 97 OSP na náhradu škody spôsobenej úradným postupom/ dvojmo/" z 29.11.2007, a to podľa §
41 ods. 2 Obč. súd. por. podľa obsahu doručeného písomného podania žalobcu, ktoré označil ako:
"Vec: Nc 1005/1996 - Vzájomný návrh podľa par. 97 OSP na náhradu škody spôsobenej úradným
postupom/dvojmo/" zo dňa 29.11.2007 (bol kalendárny deň štvrtok), ktoré doručil súdu dňa 03.12.2007
(bol kalendárny deň pondelok) a uvedený deň bol spis zaradený do senátu 7C ako je zrejmé z potvrdenia

na strane 4. spisu. Súd k spisu vykonal lustráciu s negatívnym výsledkom nasledovný deň ako je zrejmé
z č. l. 1 súdneho spisu. Neskôr žalobca doručil identický návrh v prílohe svojho podania: „Oznámenie“
zo dňa 21.1.2008, ktoré bolo doručené súdu dňa 22.01.2008 a je založené v súdom spise Nc 1005/96
na č. l. 423, ako aj citované podanie vzájomný návrh... z 29.11.2007 na č. l. 424-425 a ako je zrejméz úradného záznamu z č. l. 426, toto podanie L.. N. C. je zapísané medzi sporové návrhy do senátu
7C a je vedené pod sp. zn. 7C/234/2007.

19. Na základe uvedených skutočností súd jednak zohľadnil požiadavku L.. N. C., kedy samostatné
podanie, ktoré bolo doručené súdu dňa 03.12.2007,a to podanie žalobcu z 29.11.2007 zapísal do senátu
7C a je vedené pod sp. zn. 7C/234/2007 a zohľadnil aj neskoršiu požiadavku L. C., kedy do spisu
Nc 1005/96 založil jeho podanie, ale už ako prílohu k oznámeniu z dňa 21.01.2008, ktoré bolo súdu
doručené dňa 22.01.2008 na č. l. 423-5, ale nie ako sporové konanie, ale ako nesporové konanie, a tak

sa aj zapísalo do príslušného registra OS Komárno a z uvedených dôvodov súd nemusel rozhodnúť o
vylúčení nároku na samostatné konanie.

20. Ďalej prvoinštančný súd vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu z titulu dĺžky súdneho konania
poukázal na to, že v rozhodnom období (v čase vedenia súdneho konania Nc 1005/96 postupoval
podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. zák. v platnom znení) . Podľa súdu existovala

aj zákonnú povinnosť, z ktorej možno odvodiť tzv. spoluzodpovednosť strán sporu za priebeh a tým aj
trvanie súdneho konania, a to zvlášť v nesporovom konaní o vyhlásení za mŕtveho Nc 1005/96, kedy
z charakteru konania (bol súd odkázaný na informácie o pobyte nezvestnej z bezprostredného okolia,
obce, príbuzných .....a ak sa tieto informácie neposkytli) ešte viac platil § 6 Obč. súd por. podľa ktorého,
by súdy mali v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv

bola rýchla a účinná, ako na to poukázal o. i. ÚS SR vo svojom náleze čís. kon.: III. ÚS 69/20111-25. Z
uvedeného rozhodnutia ÚS SR vyplýva, že na jednej strane je tu povinnosť súdu postupovať v konaní
tak aby ochrana práv a mohla byť rýchla a účinná, ale zrejme nie je možné neprihliadať ku skutočností,
že túto zákonná povinnosť si súd mohol splniť podľa § 6 Obč. súd. por., (ktoré ustanovenie predstavuje
generálnu povinnosť) len v súčinnosti so všetkými subjektmi zúčastnenými na konaní, tak aby ochrana

práv bola rýchla a účinná. Z uvedených vyplýva, že žalobca významnou mierou ovplyvnil dĺžku konania
na jednej strane aktívne využíval svoje procesné práva (rôzne opakované podania).

21. Podľa názoru súdu prvej inštancie nesprávny úradný postup z dôvodu prieťahov v konaní, zdĺhavosť
konania a rozhodovania súdu je sankcionovateľná len v tom prípade, keď sa o tomto návrhu nerozhodne

do doby, ktorá ešte nie je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s účelom ústavného práva na súdnu
ochranu ako je zrejmé z publikácie bývalého predsedu ÚS SR Doc. M.. M. O.: „Základy občianskeho
procesného práva“ vydaného vydavateľstvom IURA EDITION z roku 2002, str. 122-123. Z rozhodnutia
Ústavného súdu SR nález z 7.11.2002 - PL. ÚS 25/01 jednoznačne vyplýva, že je prieťahom aj to,
ak v konaní súd veľmi rýchlo rozhodne a odvolací súd spis vráti z dôvodu, že je potrebné vec ešte

došetriť,atedasúdsícemôžerozhodnúťvtaktourčenejlehote,alenerozhodolbysoznalosťouvšetkých
skutočností, ktoré si mal zistiť. Súd zo zákona predpokladá určitú dobu konania o vyhlásení za mŕtveho,
keď v dobovom predpise, podľa § 196 ods. 1 Obč. súd por. platilo, že vyhláškou alebo iným vhodným
spôsobom vyzve nezvestného, aby sa do jedného roka prihlásil, a každého, kto o ňom vie, aby o ňom
podal v tej istej lehote správu súdu. Zároveň súd vykoná všetky potrebné vyšetrenia o nezvestnom.

Preto podľa súdu možno len súhlasiť s rozhodnutím ústavného súdu i v tom, že v snahe maximálne
urýchliť súdne konanie nemožno ísť tak ďaleko, aby rýchlosť konania mala alebo mohla mať za následok
porušenie základných zásad obč. práva a to práva na spravodlivý proces. Preto v zmysle čl. 6 Dohovoru
má právo na spravodlivý proces v demokratickej spoločnosti také významné miesto, že ho nemožno
obetovať účelu, ktorý posväcuje zákonné ustanovenie maximálnej lehoty na rozhodnutie súdu.

22. Súd podanú žalobu vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu z titulu dĺžky súdneho konania
vedeného na OS Komárno pod spis. značkou Nc 1005/96 zamietol s poukazom na to, že žalobca v
podanej žalobe nepreukázal splnenie zákonných podmienok na priznanie uvedeného nároku a to, že
došlo ku konštatovaniu nesprávnosti úradného postupu zo strany súdu v zmysle § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003, podľa ktorého možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.23. Rovnako súd žalobe nemohol vyhovieť s poukazom na nesprávny úradný postup z dôvodu
uvedeného v podanej žalobe žalobcu a to v súvislosti s činnosťou starostu obce podľa zákona o
matrikách č. 154/1994 Zb. zák., podľa ktorého, a to § 4 platí, že obec vedie matriku (v obci D. bol vždy

matričný úrad, nakoľko táto obec už dlhodobo vykazuje viac ako 5.000 obyv.), a s touto činnosťou súvisí
i podľa § 15 cit. zákona vedenie knihy úmrtí. Súd mal za to, že podľa zák. č. 154/1994 aj s odkazom na §
35 bol starosta povinný oznámiť súdu skutočnosti, ktoré mu boli známe z jeho činnosti, v tomto prípade
o nesúlade medzi dátumom úmrtia podľa skoršieho rozhodnutia OS KN sp. zn. Nc 960/93 z 16.07.1993,
ktorým rozhodnutím súd vyhlásil M. C. za mŕtvu a deň jej úmrtia bol určený XX.XX.XXXX a skutočnosťou

známou OÚ D. z jeho činnosti, nakoľko menovaná po 2. svetovej vojne v roku 1948 bola vysídlená do
MĽR. Podľa uvedeného podania sa nemohlo tvrdenie žalobcu N. C. v návrhu na vyhlásenie za mŕtveho
zakladať na pravde. Na základe uvedených súd mal za to, že starosta obce žiadnym spôsobom nemohol
zasiahnuť pri vyššie uvedenom plnení si svojich povinností do práv žalobcu, resp. právneho predchodcu
žalobcu, jeho otca, nakoľko si len plnil svoju zákonnú povinnosť a z takto iniciovaného súdneho konania,
podľa súdu nemohlo dôjsť k vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy.

24. Súd žalobu zamietol aj na tom základe, že súdne konanie OS KN pod sp. zn. Nc 1005/96 bolo
nesporovýmkonaním,kdesúdbolvešteväčšejmiereakovsporovýchkonaniachodkázanýnazákonom
predpokladanú súčinnosť žalobcu (§ 6 Obč. súd. por.), resp. rodinných príslušníkov nezvestnej M. C.,
a to otca žalobcu v tomto konaní (7C/234/2007) L. N. C., a keďže táto súčinnosť, ako to vyplynulo

aj z návrhu starostu obce D. nebola reálne poskytnutá, ťažko možno hovoriť o tom, že súd mohol
reálne odstrániť pochybnosti vo vzťahu k potomkom žalobcu a musel viesť dokazovanie v tom smere,
že vlastne kde nezvestná M. C. sa fakticky zdržiavala a zomrela (i v MR mala meniť miesto trvalého
pobytu). Nepochybne postup súdu sťažovali aj otázky súvisiace s označením osoby žalovanej v jazyku
maďarskom, maďarský ekvivalent mena a priezviska odvodzujúci sa od mena a priezviska manžela.

25. V závere súhrnne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keďže
nepreukázal škodu ako ani nemajetkovú ujmu označovanú aj ako morálnu ujmu a to v priamej príčinnej
súvislostisnamietanýmnezákonnýmrozhodnutím,resp.nesprávnymúradnýmpostupompredovšetkým
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, ktoré mali nastať v súvislosti so súdnym

konaním vedeným na OS KN pod sp. zn. Nc 1005/96 v jeho živote s poukazom na jeho postavenie v
rodine, v spoločnosti a podobne.

26. Žalobca, ktorý sa domáhal uplatneného nároku uvedeného v tomto konaní musí nielen konštatovať
porušenie práva (ktoré nebolo preukázané), musí uniesť nielen dôkazné bremeno tvrdenia, ale

aj dôkazné bremeno že nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim
zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva, ospravedlnenie resp. iné formy satisfakcie, nakoľko
v tomto prípade sa jedná o až také závažné porušenie jeho práv, ktoré je možné napraviť len priznaním
finančného zadosťučinenia. Pri tom všetkom musel žalobca preukázať v rámci satisfakčnej funkcie
finančnej náhrady, že ním požadovaná suma zabezpečí primerané zmiernenie, reálne preukázanej a

vzniknutej nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, tak aby to nebolo zdrojom
bezdôvodného obohatenia sa na strane žalobcu.

27. Súdu z jeho činnosti je zrejmé, že žalobca je zabezpečený dôchodkom, ktorá skutočnosť predstavuje
pre neho na jednej strane zdroj pravidelného príjmu na zabezpečenie si svojich potrieb, avšak na druhej

strane žalobca ani len neoznačil skutočnosti na základe ktorých napríklad mal jeho spoločenský život
utrpieť ujmu vedením súdneho konania Nc 1005/96, počas konania nebolo preukázané zníženie jeho
spoločenskej angažovanosti sa na verejnosti v dôsledku vedenia súdneho konania na OS Komárno
pod sp. zn. Nc 1005/96. Ďalej nepreukázal, že ním namietané nezvolenie za starostu obce akokoľvek
súvisí s vedením vyššie uvedeného súdneho konania, napr. v dôsledku minimálneho rozdielu v počte

odovzdaných hlasov po voľbách pri ich sčítaní pre jednotlivých kandidátov na starostu v porovnaní s
ním atď.

28. Súd vo svojom rozhodnutí prihliadol k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. Z., ktorá vo svojich
prechodných a záverečných ustanoveniach explicitne neupravila, ale ani nevylúčila aplikáciu citovaného

ustanovenia zákona po novele zák. č. 412/2012 Z. Z. (účinného od 01.01.2013) ako podmienky, podľa
ktorej pri posúdení nesprávneho úradného postupu možno vychádzať len z výsledkov vybavovania
sťažností, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, z rozhodnutia ESPĽP o tom,
že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. rozhodnutia ÚS SR oústavnej sťažnosti. Podľa súdu aj bez tejto úpravy (9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. Z. po novele) platilo, že
bolo objektívne vylúčené, aby všeobecné súdy mohli rozhodnúť o vlastnom nesprávnom postupe ak sa
tohto dopustili okresné súdy a už vonkoncom bolo vylúčené, aby sa všeobecné súdy vysporiadali pred

svojím rozhodnutím, napr. v konaní, ktoré bolo zahájené na súde, následne bolo podané odvolanie a za
predpokladu, že sa podalo aj dovolania na NS SR, aby posudzovali postup všetkých týchto súdov a v
závislosti od svojich zistení, priznali či už náhradu škody, tak aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
čo by bolo porušením princípu inštančnosti.

29. Nesúhlasil so vznesenou námietkou žalobcu na pojednávaní dňa 8.9.2017, ako je zrejmé z č. l. 192
súdneho spisu, kde sa žalobca vyjadril v tom smere, že nesúhlasí s tým, že by mal podávať množstvo
procesných úkonov, množstvo relevantných súdnych konaní. Súdu z jeho činnosti je známe, že žalobca
s blízkou osobou, a to s manželkou (s ktorou podávajú aj spoločné námietky zaujatosti ako je zrejmé z. č.
l. 206-7 súdneho spisu), do súčasnosti viedli, resp. vedú väčšie množstvo súdnych konaní, ako je zrejmé
z č. l. 199-200 súdneho spisu. Z uvedeného rozpisu súd mal za to, že nepochybne napĺňajú

obsah odpovede predsedu OS KN z 20.03.2017 Ústavnému súdu SR na č. l. 203-5 súdneho spisu a
ďalej je na uváženie, či takéto množstvo súdnych konaní už nespĺňa kritérium zneužitia práva na prístup
k súdu, ako to vo svojej ustálenej judikatúre súd členského štátu EÚ, a to NS ČR 30 Cdo 2681/2014 (s
ktorým mala SR dlhodobú spoločnú právnu kultúru) už v minulosti judikoval právny názor, podľa ktorého
je možné aj právo na prístup k súdu zneužiť. Zneužitie práva podľa citovaného rozhodnutia znamená

vykonať ho k neodôvodnenej ujme niekoho iného alebo k ujme spoločnosti ako je to zrejmé z rozpisu
množstva súdnych konaní, v ktorých je žalobca, resp. osoba blízka manželka stranou sporu, s dôrazom
na uplatnené nároky na náhradu škody, podľa zákonov 58/69, resp. 514/2003.
30. Konštatoval, že vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, žiadny návrh na doplnenie
dokazovania nebol zo strany účastníkov konania uplatnený a ktoré dôkazy súd považoval za potrebné,

tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.

31. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva z rozhodnutia NS SR 1 Cdo

92/2011 str. 8).

32. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

33. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody ako aj na náhradu trov konania. Súd v
tomto konaní žalobu zamietol, a preto procesne úspešnou stranou sporu sa stala žalovaná strana, ktorej
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to vo výške 100 % v zmysle ustanovenia §

255 ods. 1 CSP.

34. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp.
postúpilvecorgánudoktoréhoprávomocipatrí.Namietol,žejehopodaniezodňa17.9.2017adresované

predsedovi súdu bolo prekvalifikované na námietku zaujatosti a to nebolo predložené nadriadenému
súdu. Namietal teda, že súd nemohol rozhodnúť bez vybavenia námietky zaujatosti. Poukazoval preto aj
na prejednávanú vec (7C/234/2007) ako na nesprávny úradný postup, tak aj na nezákonné rozhodnutie.
NamietanéprepojeniakonajúcehosudcuastarostuobceD.vyplývajúceajzpodaniažalobcupredsedovi
Okresného súdu Komárno vidí žalobca aj v tom, čo namietal - že riaditeľa základnej školy s vyučovacím

jazykom maďarským v obci D., kde pracuje aj manželka konajúceho sudcu, menuje do funkcie starosta
obce, a rovnako starosta má vplyv (cez personálnu právomoc) aj na celkový chod školy a na jej
zamestnancov.

35. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je arbitrárne, pretože v konaní o náhradu škody paradoxne

súd opätovne porušuje práva strany. Konštatoval, že konanie súdu je pokračovaním nesprávneho
úradného postupu dokazujúceho nevymožiteľnosť práva na území Slovenskej republiky. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku dokazuje nerešpektovanie zásady rovnosti strán konania. Žalobca z dôvodu
nedostatkov na strane súdu nezískal zo stranovo rozsiahleho odôvodnenia rozsudku žiadnu vedomosťo dôvodoch, ktoré viedli súd k (zamietajúcemu) rozsudku vo vzťahu k uplatneným nárokom v podanej
žalobe. Tvrdenia a úvahy súdu z pohľadu podanej žaloby a skutočného stavu vecí sú aj bez opory vo
vykonanom dokazovaní, v rozpore aj s obsahom príslušných spisových materiálov a podanej žaloby,

ktoré súdu musia byť známe z vlastnej činnosti (§ 186 ods. 1 CSP). Súd tvrdil, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na priznanie uplatnených nárokov - neuvádza konkrétne, v čom toto
nesplnenie resp. nepreukázanie vidí, a prečo postup súdu v „základnom konaní“ považuje za správny.
Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je jednoznačné, že súd požadovanú právnu ochranu
poškodenému žalobcovi neposkytol, naopak, bol iba zbytočne zaťažovaný a diskriminovaný aj ako

strana sporu v rozpore aj s čl. 6 ako aj s čl. 17 CSP. Viaceré tvrdenia súdu, na viacerých miestach
odôvodnenia sú nepravdivé, nepodložené a bez relevancie k prejednávanej/rozhodovanej veci - čo je
možné vyvodiť aj priamo z obsahu zápisníc o pojednávaní a procesných výhrad žalobcu v tomto konaní,
pripadne z podaní žalobcu predsedovi Okresného súdu Komárno. V rozhodnutí súdu prvej inštancie
absentuje odôvodnenie toho, z akých okolností vyvodil súd svoj právny záver o zamietnutí žaloby, ako
i záver o tom, že nemal pochybnosť o tom, že všeobecne závažný právny predpis (zákon č. 514/2003

Z.z.), ktorý sa týka veci - no najmä v aplikovanej forme v predmetnom prípade - nie je v rozpore s ústavou
resp. s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

36. Odvolateľ poukazoval na zásadnú rozdielnosť odôvodnenia rozsudku v písomnej forme a
odôvodnenia rozsudku po jeho vyhlásení s tým, že takáto rozdielnosť je porušením práva na spravodlivý

proces.

37. K vecnej stránke odvolateľ uviedol, že súd nesprávnym úradným postupom v konaní Nc 1005/1996
(ďalej len „posudzované konanie“, alebo „postup v posudzovanom konaní“, alebo „rozhodnutie z
posudzovaného konania“), ale aj v prejednávanej veci (sp. zn. 7C/234/2007) boli porušené jeho

základné práva a slobody. Konkrétne právo na nezávislý a nestranný súd v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, resp. čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a tiež právo podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR.
Konaniebolopoznačenétiežnerešpektovanímzákona,právžalobcuavrozporesozásadoudôstojnosti.

38. Namietal konštatovanie súdu, že v posudzovanom konaní nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, tým konkludentne schválil postup, ktorým bol vzájomný návrh žalobcu vylúčený na samostatné
konanie bez toho, aby bol žalobca o tom upovedomený a od podania návrhu dňa 4.12.2007 do doručenia
zastavujúceho uznesenia dňa 30.6.2011 nemal vedomosť, že sa koná.

39. Pre nevedomosť o konaní 7C/234/2007 z procesnej opatrnosti podal identickú žalobu (identickú s

jeho vzájomným návrhom), o ktorej ten istý Okresný súd Komárno viedol konanie 8C/81/2008, v tomto
konaní súd rozhodol a až Krajský súd v Nitre po zistení prekážky litispendencie konanie 8C/81/2008
zastavil-inakpovedané,súdnapriekexistenciisúdnychregistrov„donútil“viesťžalobcuinékonanietým,
že vo veci 7C/234/2007 nekonal, neoznámil žalobcovi vylúčenie jeho vzájomného návrhu na samostatné
konanie - hoci išlo o vzájomný návrh žalobcu v konaní Nc 1005/96.

40. Schválil tým tiež postup, podľa ktorého základné konanie v procesnom štádiu obnovy konania bolo
začaté na podnet neoprávnenej osoby, naviac vo veci, v ktorej je obnova konania ex lége neprípustná,
že KS Bratislava uznesením Z-2-19Co/328/96 uznesenie o povolení obnovy konania vo veci vyhlásenia
za mŕtveho zrušil a od vrátenia veci 25.7.1997 Krajským súdom BA súd vo veci obnovy nekonal, do

dnešného dňa vo veci obnovy konania nerozhodol a od r. 1996 prvý raz pojednával súd o vyhlásení
za mŕtvu až 24.4.2006, dovtedy pojednával o obnove konania, ktorá nebola povolená, a teda konal v
zásadnomrozporesplatnýmprávnymporiadkomSR,arovnakovrozporesplatnýmprávnymporiadkom
zaťažovalžalobcupovinnosťami,ktoré(vzhľadomnaneprípustnosťkonaniaakotakého)nemalizákonný
podklad a dôvod. Súd prvej inštancie konal v zásadnom rozpore s právnym názorom Krajského súdu

Bratislava (viď vyššie - zrušujúce rozhodnutie), hoci bol jeho právnym názorom viazaný, v konaní o
obnove konania vykonal opravu dňa smrti, a to výhradne na základe vyhlásenia/oznámenia starostu
obce, bez relevantného podkladu pre toto rozhodnutie. Nárok vzniknutý pred účinnosťou novely zákona
514/2003 Z.z. nemožno posudzovať, z hľadiska jeho podmienok, náležitostí, obmedzení výšky plnenia
a podmienok uplatnenia (nález ÚS SR, vybavenie sťažnosti predsedom súdu a i.), keďže podmienky

vnesené do zákona novelou vr. 2012, teda 5 rokov po podaní vzájomného návrhu v konaní Nc 1005/96,
nijako nie je možné splniť spätne, a preto je takáto aplikácia zákona nelegitímna a arbitrárna.41. S poukazom na čl. 6 ods. 2 Dohovoru uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku sa nevysporiadal ani s podstatnými vyjadreniami právnej zástupkyne strany žalobcu a ani
s vyjadreniami žalobcu na pojednávaniach, a preto odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať sa

nielen s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ale aj s podstatnými vyjadreniami strany žaloby
v predmetnom súdnom konaní, a to podľa § 387 ods. 2 CSP.

42. V súčasnosti žiadne konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a nie je ani
realizovateľný - súdy mali dostatok možností na zabezpečenie nápravy. Podaná žaloba je preto plne

odôvodnená aj v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. III. OS 102/2012 zo dňa 2.5.2012 cituje: „Z hľadiska rešpektovania základných
princípov právneho štátu by bolo neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky sťažovateľa (žalobcu), ktoré
vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou.“, s oporou aj v základných
zásadách CSP - čl. 3 ods. 1, a v ustanovení § 193 CSP.

43. Žalobca v plnej miere trvá na podanej žalobe zo dňa 29.11.2007, na tam podrobne uvedený skutkový
stav a porušené zákony a zákonné ustanovenia, v rozpore s ktorými súdy, ako orgány verejnej moci
konalivsúdnomkonaníč.Nc1005/1996,čímspôsobiliškodutakmajetkovúakoajnemajetkovú,zaktorú
zo zákona zodpovedá štát, navyše tejto zodpovednosti sa zo zákona nemožno zbaviť. V danom prípade
súdy konali na podnet starostu obce, teda na objednávku, bez ohľadu na to, kto má byť účastníkom

konania a vo veci koho konajú bez vysporiadania účastníctva (D. H., C.) a o M., M. alebo M. - aby po
dlhoročných perzekúciách dospeli k nejakému výsledku svojho samozamestnania na podnet osoby na
to neoprávnenej.

44. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení aj na viacerých miestach uviedol podmienku na

uplatnenie náhrady škody zrušenie, alebo zmenu právoplatného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a mieša to s ustanovením § 6 ods. 4 tohto zákona - ktoré úplne odignoruje.

45. Žalovaná strana svoje tvrdenia a úvahy bez opory v základnom spise a vykonanom dokazovaní
riadne nepoprela vo vzťahu skutkových tvrdení žalobcu v zmysle zásad podľa § 151 CSP.

46. Odvolateľ uviedol, že v súdnom konaní č. Nc 1005/1996 súdy konali a rozhodovali svojvoľne, bez
splnenia základných podmienok konania a poučovacej povinnosti s prekročením vlastných kompetencii
vyplývajúce im zo zákona a spôsobili tým škodu, ktorá je uplatnená v tomto súdnom konaní, naviac aj
so závažnými zásahmi do osobnej integrity už nežijúcej osoby s výrazným znížením dôstojnosti žalobcu

aj v tomto konaní. Poukázal na neprijateľný prístup prejavený žalovanou stranou vo vyjadrení a
prednesoch, a to bez nahliadnutia do tohto ako aj základného súdneho spisu, vyjadrenia a prednesy
ktoré žalobca neuznáva v celom rozsahu z dôvodu, že nezodpovedajú skutočnému stavu konkrétnej
prejednávanej veci, ďalej z dôvodu porušenia rovnosti zbraní a rovnosti v konaní ako aj z dôvodu
nepravdivých tvrdení a úvah, ktoré s poukazom na skutkový stav v spisových materiáloch súdu nemajú

relevanciu ani v platných právnych predpisoch Slovenskej republiky. Vlastné tvrdenia a úvahy strany
žalovanej teda nemôžu byt o predmetných skutkových okolnostiach - s ktorými sa ani neoboznámila a
ktoré spochybnenia sú takto zo zákona neúčinne.

47. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa v značnej miere odchyľuje od platných právnych

predpisov vzťahujúcich sa na konkrétny prípad, vrátane uznesenia vydaného pred rozhodnutím vo veci
samej, a to dňa 8.9.2017 na č.1.265 spisu v rozpore aj s § 162 ods. 3 CSP ako následok skôr vydaného
uznesenia zo dňa 13.6.2016, ktoré navyše odvolacím súdom bolo zrušené a vrátené na ďalšie konanie,
a to bez akéhokoľvek objasnenia, prečo súd postupoval v rozpore s § 391 ods. 2 CSP, z akých dôvodov
obchádzal predpísanú súdnu prax, a aký cieľ tým sledoval - čo malo za následok, že celé odôvodnenie

tohto uznesenia nie je presvedčivé, naopak, zmätočné, nejasné a nepravdivé.

48. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

49. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď
v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhláseniarozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť
dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdil.

50. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP

s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

51.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

51.2. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

51.3. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

51.4. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

52. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne a správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil na základe aplikácie

ustanovení príslušných právnych predpisov a následne správne rozhodol o podanej žalobe žalobcu tak,
že ju ako nedôvodne podanú zamietol.

53. Z obsahu spisu vyplýva, že prvoinštančný súd na pojednávaní konanom dňa 8.9.2017 zamietol
návrh žalobcu na prerušenie konania. Postupoval tak po tom, čo odvolací súd zrušil uznesenie č. k.

7C/234/2007-139 zo dňa 13.6.2016, ktorým rozhodoval o návrhu na prerušenie konania. Samostatné
písomne vypracované rozhodnutie č. k. 7C/234/2007-265 zo dňa 8.9.2017 o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania doručoval stranám sporu. Následne doručoval písomne vypracovaný rozsudok
napadnutý odvolaním. V zmysle § 162 ods. 3 CSP súd rozhoduje o zamietnutí spolu s rozhodnutím vo
veci samej, pričom v tomto prípade uznesením č. k. 7C/234/2007-265 zo dňa 8.9.2017 súd o návrhu

rozhodol samostatným uznesením, voči ktorému (pokiaľ ide o posudzovanie splnenie predpokladov
podľa §162 ods. 1 písm. b/ CSP na prerušenie konania) prípustné odvolanie nie je.

54. Napriek tomu, že odvolací súd je v odvolacom prieskume viazaný odvolacími dôvodmi, poukazuje na
nosné dôvody žiadosti žalobcu o prerušenie konania. Pokiaľ ide o dôvod prerušenia týkajúci sa nesúladu

ustanovení § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami
je potrebné konštatovať, že podľa názoru odvolacieho súdu tieto ustanovenia v znení od 1.1.2013 boli
rozumným zákonodarcom začlenené do právneho poriadku s cieľom precizovať čiastočne rozdielnu
súdnu prax v obdobných sporoch, pričom sa odvolaciemu súdu javia uvedené ustanovenia byť v súlade
s Ústavou SR, resp. dohovorom (resp. medzinárodnými zmluvami). Pokiaľ ide o posudzovanie § 85 ods.

3 OSP a jeho nesúladu s Ústavou SR odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že uvedená norma bola
ako súčasť predchádzajúceho procesného predpisu derogovaná novým procesným predpisom, preto
posudzovanie jej súladnosti bez ďalšieho nemožno a preto nebol dôvod vyhovieť návrhu žalobcu na
prerušenie konania.

55. Pokiaľ ide o základné informácie žalobného návrhu odvolací súd poukazuje na žalobu žalobcu, ktorá
bola ako pôvodne „vzájomný návrh“ zo dňa 29.11.2007 vylúčená zo spisu Nc1005/1996 a zapísaná ako
samostatný návrh. V uvedenom podaní žalobca konštatoval, že mu bola spôsobená škoda nesprávnym
úradným postupom a tú vyčíslil vo výške 1 425 748,- Sk. Ďalej žalobca popísal, že v rozpore s OSP bolokonanie (pozn.: Nc1005/1996) začaté na podnet starostu P. D. so zneužívaním právomoci, postavenia
a aj jeho mena. Zároveň konštatoval aj vedenie (pokračovanie) konania v rozpore s § 83 OSP a inými
zákonnými ustanoveniami, pričom aj dobu od roku 1996 nemožno považovať za primeranú.

56. V ďalšom podaní žalobca poukázal na zneužitie právomoci a postavenia starostom voči
protikandidátovi vo voľbách do miestnej samosprávy, že cielene vytvoril súdne konanie na zastrašenie
protikandidáta.

57. Z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona XX4/2003 Z.z. osoby L.. N. C.,
XXX XX D., ul. A. č. XX vyplýva, že v rozpore s OSP bolo konanie (pozn.: Nc1005/1996) začaté na
podnet starostu P. D. so zneužívaním právomoci, postavenia a aj jeho mena. Žalobca tiež konštatoval aj
vedenie (pokračovanie) konania v rozpore s § 83 OSP a inými zákonnými ustanoveniami , keď uviedol,
že od začatia konania (Nc 1005/96) utrpel on a jeho rodina osem požiarov a úmyselne im bol podpálený
aj rodičovský dom, popri ďalších organizovaných útokoch a súdy nič neurobili. Ako kandidát na starostu

obceD.odroku1994vtrochvolebnýchobdobiachbolozrejmé,ktomalamázáujemvspolupáchateľstve
tunelovať jeho rodinu. Uvádzal, že predmetné konanie slúži na udržiavanie stavu organizovaných útokov
s porušovaním práv a slobôd a uplynulú dobu od roku 1996 nemožno považovať za primeranú. V
uvedenom podaní vyčíslil aj škodu 25 748,- Sk ako skutočnú škodu (vyčíslenú počtom podaní) a
nemajetkovú ujmu celkovo vo výške 1 400 000,- Sk za porušenie viacerých článkov Ústavy SR. Na

dôkaz o oprávnenosti uplatnených nárokov uviedol, že nadriadený súd už viackrát zrušil prvostupňové
rozhodnutie.

58. Pre ucelenosť vstupných žalobných tvrdení odvolací súd poukazuje na to, že na vykonanom
pojednávaní splnomocnená zástupkyňa žalobcu uviedla, že pokiaľ zákon ukladá v procesnom poriadku,

že vo vzťahu k oprave dňa smrti osoby vyhlásenej za mŕtvu nie je možné konať o obnove konania,
nespĺňa zásadu rovnakého obmedzenia základných práv platiacich pre všetky prípady a je porušením
nielen základných práv, ale aj zákona. V čl. 19 Ústavy SR, na ktorý sa odvoláva žalobca, štát deklaruje
právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a práva na ochranu mena rovnako
aj právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života alebo zneužívaním

údajov o svojej osobe. Už tým, že starostovi obce priznal súd právo začať konanie, alebo dať právne
relevantný podnet na začatie konania, hoci bol neoprávnenou osobou, a na základe jeho podania
konanie aj skutočne začal, hoci išlo o rodinnú príslušníčku žalobcu a o osobu vo vzťahu k starostovi
obce bez rodinnej viazanosti a príslušnosti, bezpochyby spĺňa atribút neoprávneného zasahovania
do súkromného a rodinného života a ďalších osobnostných práv žalobcu. Podľa žalobcu sa súd

ďalej sa v konaní nevysporiadal s tým, kto je vlastne účastníkom konania, a dokonca ani koľko je
účastníkov konania, a preto mal za to, že účastníkov konania neupovedomoval ani o pojednávaniach,
ktoré v tejto veci nariaďoval vzhľadom na to, že nemal vysporiadanú otázku účastníctva v konaní. K
výške nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že nie je určená všeobecne záväzným predpisom. Samotné
zaťaženie účastníka konania - v aktuálnom konaní v procesnom postavení žalobcu - v konaní, ktoré sa

nemalo viesť, a v konaní, kde uznesenie o jeho začatí bolo právoplatne zrušené uznesením odvolacieho
súdu, je takým zásahom do zmienených práv žalobcu, že nemôže požívať právnu ochranu a rovnako
nemohol považovať za spravodlivé, aby takéto 10 rokov trvajúce o pochybenie nezakladalo akékoľvek
nároky na odškodnenie zo strany štátu voči žalobcovi, ak ich bude posudzovať jednak podľa zákona
514/2003 Z.z., ale aj podľa zásad spravodlivosti zakotvených v úvodných ustanoveniach aktuálneho

procesného poriadku. Namietal len nesprávny úradný postup v konaní vedenom na OS Komárno Nc
1005/96. Pochybenia súdu malo významný dosah do osobnej sféry žalobcu, pretože pre nerozhodnutú
časť, ktorou je návrh na obnovu konania, doteraz nemá právnu istotu ohľadom svoje starej matky o
mieste jej pobytu, ako aj o tom, kde sa jeho stará matka od r. 1945, resp. 1947 zdržiavala.

59. Žalobca uviedol, že súdy konali a rozhodovali svojvoľne, bez skúmania základných podmienok
konania, s prekročením vlastných kompetencií, vyplývajúce im zo zákona a spôsobili tým škodu, ktorá
je uplatnená v tomto súdnom konaní, navyše aj so závažnými zásahmi do osobnej integrity s výrazným
znížením dôstojnosti dotknutých osôb vrátane strany žalobcu v tomto konaní.

60. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že uvedené tvrdenia ako aj odvolanie žalobcu nie sú dôvodné z nasledujúcich dôvodov.61. Z obsahu spisu a výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že v tomto prípade žalobca namietol
nesprávny úradný postup súdu časovo zasahujúci do obdobia začatia konania na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. Nc 1005/96 (posudzované konanie), kedy starosta P. D. dňa 30.7.1996 doručil súdu

„podnet na podanie návrhu na obnovu konania“. Z hľadiska namietania postupu súdu v posudzovanom
konaní ide teda o činnosť (nečinnosť) súdu v období platnosti a účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Uvedené konanie ale kontinuálne pokračovalo aj v období do 20.5.2008, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie (vtedy) prvostupňového súdu,

ktorým opravil výrokovú časť rozsudku č. k. Nc 960/93 zo dňa 16.7.1993. Z uvedeného pohľadu a
žalobcom označených pochybení súdu (nesprávnosť začatia konania, nesprávnosť postupu v ďalšom
konaní) je z hľadiska aplikovateľnosti možné konštatovať, že pri posudzovaní zodpovednosti prichádzajú
do úvahy pravidlá stanovené tak v zákone č. 58/1969 Zb., ako aj v zákone č. 514/200 Z.z.

62. Hoci v tomto prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, resp.
nesprávny úradný postup mal byť realizovaný aj za skoršie obdobie s dopadom na zákon č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, platia aj pre tento prípad všeobecné predpoklady zodpovednosti spočívajúce v činnosti (v
pôsobení) zodpovedného orgánu nesprávnym úradným postupom, s dôsledkom spôsobenia škody

poškodenému a existencia príčinnej súvislosti medzi uvedenými predpokladmi.

63. Pre oba zákony, hoci ide o špeciálne normy týkajúce sa náhrady škody (špecificky v činnosti orgánov
verejnej moci), platia základné a všeobecné princípy predpokladov zodpovednosti za škodu. Všeobecná
teória rozpracovala predpoklady, ktorými sú protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi

protiprávnym úkonom a vznikom škody. V oblasti zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup je vylúčené posudzovanie zavinenia, ako ďalšieho predpokladu protiprávnosti.
Štát zodpovedá objektívne bez ohľadu na zavinenie.

64. Aj v týchto prípadoch (zodpovednosť štátu) je však potrebné mať bez pochybností preukázané, že sa

štát prostredníctvom svojich orgánov „dopustil“ nezákonného rozhodnutia, resp. neprávneho úradného
postupu (ktoré žalobca v tomto konaní tvrdil), a že v priamej súvislosti s tým vznikla poškodenému škoda
(majetková, resp. nemajetková). V sporovom konaní teda treba preukázať existenciu nezákonného
rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) a vznik škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preukázaniu vyššie uvedeného v

konaní predchádza unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena dožadujúcou sa stranou sporu.

65. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a
vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za
škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže

byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny
a následku (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn. 3 Cdo 130/2010).

66. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok, a to v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu, odvolací

súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľný. Ak
prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno svojich tvrdení ,pretože nepreukázal škodu ako ani nemajetkovú ujmu označovanú
aj ako morálna ujma, a to v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom v súvislosti so súdnym konaním vedeným na Okresnom súde Komárno

pod sp. zn. Nc 1005/96, potom rozhodol vecne správne, čo aj postačujúco odôvodnil.

67. Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje nesprávny úradný postup. Môže ísť o akúkoľvek činnosť
spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním
dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k

porušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebocieľovtejtočinnosti.Úradnýpostupjepotrebné
posudzovať z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.68. V súvislosti s náhradou škody spôsobenej orgánmi verejnej moci spôsobenej nesprávnym úradným
postupom musí existovať tzv. kauzálny nexus - príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou, teda vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť

za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá
môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Nárok má ten, komu bola škoda takýmto postupom
spôsobená. Za nesprávny úradný postup sa považujú napr. porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo domáhať sa náhrady škody sa musí
priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu orgánu
štátu a náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie” a zahŕňať i peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu).

69. Aj vzhľadom na odvolacie dôvody a postup prvoinštančného súdu v konaní sa odvolací súd vyjadrí

k žalobcom namietaným skutočnostiam týkajúcim sa nestranného a nezaujatého sudcu.

70.1. Podľa § 49 ods. 1 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

70.2. Podľa § 49 ods. 3 CSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

70.3. Podľa § 50 CSP, ak sudca, ktorý má spor prejednať a rozhodnúť, zistí skutočnosti, pre ktoré je

vylúčený, bezodkladne ich oznámi predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Predseda súdu oznamuje svoje vylúčenie podpredsedovi súdu.

70.4. Podľa § 52 ods. 1 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti.

70.5. Podľa § 52 ods. 2 CSP, v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si
námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa
prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o

odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.

70.6. Podľa § 53 ods. 1 CSP, námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

71. Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich
rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 2).

72. Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho

rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá (ods. 3).

73. Z hľadiska závažnosti odvolacích dôvodov odvolací súd (posudzujúc procesné podmienky konania)
konštatuje, že žalobca v odvolaní a v priebehu konania namietal existenciu vylúčeného sudcu

prejednávajúceho predmetnú vec a za tým účelom predložil predsedovi súdu oznámenie zo dňa
17.9.2017.

74. Z obsahu spisu možno teda zistiť, že dňa 18.9.2017 doručil žalobca spoločným podaním s
osobou v hlavičke označenou ako O. C. podanie adresované do rúk predsedu prvoinštančného súdu,

označené ako „oznámenie“, v ktorom boli vo vzťahu k sudcovi M.. V. A. uvedené viaceré skutočnosti,
ktoré mali podľa názoru žalobcu spôsobovať vylúčenie sudcu zo sporu. Uvedené podanie bolo vo
fotokópii založené do prejednávaného spisu spolu s fotokópiou úradného záznamu sudcu M.. A. zo dňa18.9.2017, v ktorom sudca vyslovil svoj pohľad a hodnotenie skutočností, ktoré boli v spoločnom podaní
p. C. a p. C. prezentované.

75. Odvolací súd samozrejme vzhľadom na predtým uvedené konštatuje, že ak existuje podanie
dôvodne namietajúce zaujatosť sudcu, nemôže (ak ide o vylúčeného sudcu) taký sudca vo veci
rozhodnúť a takéto rozhodnutie by trpelo vadou, ktorú nemožno napraviť a rozhodnutím v opravnom
konaní musí byť zrušené.

76. Odvolací súd sa zaoberal tým, či strana sporu založila dôvodne povinnosť súdu zaoberať sa
tvrdenými skutočnosťami spôsobujúcimi podľa názoru strany sporu zaujatosť konkrétneho sudcu.
Podanie bolo smerované predsedovi súdu, pričom uvedené podania boli založené do spisového
materiálu v tomto konaní.

77. Z hľadiska obsahu oznámenia žalobcu zo dňa 18.7.2017 a vyjadrenia sudcu zachyteného v úradnom

zázname zo dňa 18.9.2017 odvolací súd nezistil, že by skutočnosti uvedené žalobcom zakladali bez
ďalšieho dôvody pre vylúčenie zákonného sudcu.

78. Odvolací súd skúmal, či vzhľadom na vyjadrenie súdu na pojednávaní konanom dňa 3.10.2017
(keď považoval podanie ako námietku zaujatosti) z obsahu spoločného podania zo dňa 18.9.2017 p.

C. a p. C., neprišlo k pochybeniu súdu, ktoré by znemožňovalo vo veci samej rozhodnúť v dôsledku
existencie dôvodu nesplnenia procesnej podmienky zákonnosti obsadenia súdu zákonným sudcom,
resp. predčasného rozhodnutia súdom, pred zákonným postupom pri posudzovaní otázky sudcovskej
nestrannosti.
79. Je treba uviesť, že odvolací súd nehodnotí postup, ktorým bolo podanie žalobcu adresované

predsedovi súdu zo dňa 17.9.2017 založené do spisu. V takejto situácii je nutné konštatovať, že
na pojednávaní žalobca opätovne založil toto podanie (vo svojej fotokópii) do spisu, a z obsahu
tohto podania nemožno zistiť, kedy sa žalobca dozvedel o skutočnostiach podľa jeho názoru
spôsobujúcich zaujatosť sudcu. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v podaní ani neboli označené dôkazy
k tvrdeniam žalobcu. Z uvedeného pohľadu, pokiaľ malo ísť o námietku zaujatosti predloženú stranou

v konaní, podanie nemá všetky náležitosti námietky zaujatosti, preto sa na takú námietku neprihliada a
nadriadenému súdu sa spis nepredkladá na rozhodnutie o podanej námietke.

80. Na pojednávaní konanom dňa 3.10.2017 žalobca zápisnične poukazoval na postup sudcu v konaní,
resp. jeho nesprávnosť, pričom na rozdiel od predchádzajúceho oznámenia skutočností, uviedol, že o

dôvodoch zaujatosti sa dozvedel na pojednávaní. Z uvedeného pohľadu možno taktiež konštatovať, že
žalobca namietal len postup sudcu v konaní, preto sa na takú námietku správne súdom neprihliadalo.
V tomto prípade súd ani nemal povinnosť upovedomiť účastníka (stranu) konania o dôvode, pre ktorý
nadriadenému súdu námietka nepredložila, tak ako upravoval (niekdajší) § 16 ods. 2 OSP.

81. Vzhľadom na obsah tvrdení žalobcu (o postupe sudcu), či postup sudcu v konaní (tvrdené príliš
dlhé pojednávanie), resp. na uvedenom pojednávaní nevybočuje z rámca možného konštatovania
„neprihliadania“ na takú námietku, a teda či postup sudcu v konaní naozaj nenapĺňa podstatu jeho
zaujatého konania najmä za situácie ak by išlo o postup nezákonný, na čo poukazoval aj žalobca
predložením Nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 153/08-32 zo dňa 1.7.2018, odvolací súd pre úplnosť

uvádza, že z obsahu spisu možno zistiť, že z hľadiska rozsahu zápisnice bolo na mieste protokolovať
podstatný obsah prednesov, preto aj trvanie pojednávania od 12.45 h do 16.25 h vzhľadom aj na
ústretovosť prvoinštančného súdu pri vyjadreniach žalobcu k predmetu veci nebolo možné posúdiť ako
postup sudcu zakladajúci jeho zaujatosť. Až v závere žalobca uviedol, že sa už nevie koncentrovať na
otázku súdu a že počítal s tým, že pojednávanie bude trvať do 15.15 hod. Následne súd pojednávanie

ukončil (odročil). Aj z predchádzajúceho konania a obsahu zápisníc z pojednávaní a námietok žalobcu
na ich doplnenie (opravu) je možno konštatovať, že strana žalobcu naplno využívala svoje práva „byť
vypočutý“ v konaní na jednej strane, a súd postupom, v ktorom zvolil aj zápisničné zachytenie priebehu
pojednávaní vyžadoval primeraný čas pojednávania.

82.1. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákona o zodpovednosti za škodu“), tento zákon
upravuje zodpovednosť štátu za škodu, spôsobenú orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci.82.2. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá, za podmienok ustanovených
týmto zákonom, za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo

iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

82.3. V zmysle § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo (spravodlivosti)

alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej
správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.

82.4. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

82.5. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

82.6. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 1.1.2013, štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo

iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

82.7. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 1.1.2013, pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o

prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej

republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

82.8. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

82.9. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

82.10. Podľa § 17 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu, v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

82.11. Podľa § 17 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä naa) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

82.12. Podľa § 27 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona
sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto

zákona.

82.13. Podľa § 27 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími
predpismi.

82.14. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (účinný do 30.6.2004), štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v

trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán
štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.

82.15. Podľa ods. 2 cit. ust. zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

82.16. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

82.17. Podľa ods. 2 cit. ust. zákona, ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť,
ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

82.18. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych
orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia.

83. Pokiaľ ide o obligatórne potrebné tvrdené skutočnosti v žalobe je potrebné poukázať na žalobu

žalobcu , v ktorej konštatoval, že mu bola spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom s
vyčíslením majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spolu vo výške 1 425 748,- Sk (47 326,16 eura).
V žalobe žalobca písal, že v rozpore s OSP bolo konanie (pozn.: Nc1005/1996) začaté na podnet
starostu P. so zneužívaním právomoci, postavenia a aj jeho mena. Zároveň konštatoval aj vedenie
(pokračovanie) konania v rozpore s § 83 OSP a inými zákonnými ustanoveniami, pričom aj dobu od roku

1996 nepovažoval za primeranú. Ak možno hodnotiť uvedenú žalobu izolovane, odvolací súd zastáva
názor, že v žalobe samotnej žalobca neuviedol takú reťaz právne relevantných tvrdení, ktoré by po ich
preukázaní odôvodňovali záver o čo i len čiastočnom úspechu žaloby. Uvedené konštatovanie tak súvisí
aj s perfektnosťou žaloby a dôsledkov neúplnej žaloby.

84. V neskoršom konaní zo strany žalobcu, resp. jeho právnej zástupkyne sa žaloba v tejto veci rozšírila
o ďalšie tvrdenia, ktoré vo svojom súhrne odstránili nedostatky žaloby a umožnili tak súdu prvej inštancie
hoci s ťažkosťami, ale predsa len vec (spor) žalobcu prejednať.

85. Konkrétne odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené tvrdenia strany žalobcu v jeho písomných

podaniach, resp. na pojednávaniach, ktoré spočívali v tvrdeniach o nesprávnom a neprimerane dlhom
úradnom postupe Okresného súdu Komárno v konaní sp. zn. Nc1005/1996, ktoré nesprávne postupy v
konaní mali spôsobiť zásah do ústavných práv žalobcu. Navyše poukazoval a konštatoval aj porušenie
jeho práv v tomto prejednávanom konaní, keďže sa o vylúčení veci „vzájomného návrhu“ v roku 2007dozvedel až v roku 2011. V rámci výčitiek k posudzovanému konaniu (sp. zn. Nc1005/1996) poukazoval
na nesprávne začatie konania na základe neoprávneného návrhu (podnetu) starostu P. D. a na následný
postup pri „oprave dňa smrti“. Konštatoval, že takým postupom prišlo k porušeniu viacerých ustanovení

ústavy (najmä povinnosť konať štátnym orgánom len podľa zákona).

86. Zásahy, ktoré sa ho dotkli, hodnotil ako závažné zásahy do osobnej integrity s výrazným znížením
dôstojnosti dotknutých osôb, vrátane strany žalobcu a uviedol tiež zásah spočívajúci v zaťažení
účastníka.

87. Pri hodnotení predpokladu zodpovednosti za škodu spočívajúcu v nesprávnom úradnom postupe
súdu odvolací súd konštatuje, že zistenia súdu prvej inštancie z hľadiska nezistenia nesprávneho
úradného postupu (na účel predpisov o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci) boli
správne, preto na ne v odôvodnení odkazuje.

88. Ďalším predpokladom úspešnej uplatniteľnosti náhrady škody od štátu pre nesprávny úradný postup
je vznik škody.

89. K výške škody žalobca uviedol, že mu bola spôsobená majetková škoda vo výške 25 748 Sk
(854,67 eura), pričom na pojednávaní (na otázku súdu na špecifikáciu a vyčíslenie) žalobca škodu

nešpecifikoval, nepreukazoval, a teda ani nepreukázal vznik škody.

90. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu (škodu), túto vyčíslil v súhrnnej hodnote 1 400 000 Sk (46 471,48
eura) a poukázal na svoje hodnotenie jednotlivého zásahu a porušenie ústavného práva Čl. 2 ods. 2,
Čl. 12, Čl. 13 a Čl. 48 Ústavy SR, každé poručenie po 200 000 Sk (6 638,78 eura) a porušenie Čl. 19

Ústavy SR v hodnote 600 000 Sk (19 916,35 eura).

91. Odvolací súd konštatuje, že aj keby bolo jednoznačne možné konštatovať, že sa zodpovedný orgán
(súd) dopustil postupu, ktorý bol v rozpore so zákonom, nemožno samo o sebe konštatovať existenciu
vzniku ujmy (nemajetkovej). Žalobca síce opísal, že išlo závažné zásahy do osobnej integrity s výrazným

znížením dôstojnosti dotknutých osôb, vrátane strany žalobcu, ale nijakým spôsobom nekonkretizoval
konkrétny dopad na jeho osobu.

92. Možno povedať, že samotné vyčíslenie žalobca realizoval číselným vyjadrením ujmy, ktorú žiada
nahradiť (v prípade ak samotné konštatovanie nesprávneho úradného postupu nepostačuje) teda

základnú, najmä petitórnu náležitosť žaloby splnil. Nemožno však povedať, že by spomínané zásahy do
osobnej integrity, resp. zníženie dôstojnosti nejako bližšie konkretizoval.

93. Na jednej strane je potrebné povedať, že nemajetkovú ujmu nemožno celkom presne stranou sporu
stanoviť, pokiaľ ide o jej výšku (snáď len komparáciou s inými obdobnými rozhodnutiami), je však

možné, a je to hlavne potrebné, zdôvodniť v čom konkrétnom nastal zásah do integrity osoby, resp.
dôstojnosti dotknutej osoby alebo zaťaženiu osoby, aby také tvrdenia mohli byť práve podkladom pre
stanovovanie pomerov, intenzity, spôsobu, času a ďalších okolností na strane poškodeného (žalobcu)
nesprávnym úradným postupom na druhej strane. Inými slovami hoci strana sporu „ohodnotila“ zásahy
(hoc) nesprávneho úradného postupu konkrétnou výškou požadovaného plnenia spôsobenej škody,

ich výška musí byť z hľadiska tvrdených skutočností odôvodnená. Nestačí odkazovať na zákon, ktorý
stanovuje náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie označiť orgán a požadovanú výšku škody.
Uvedené potom automaticky neznamená, že v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody (a o to viac v žalobe v súdnom konaní) uvedená výška škody poškodeným má byť priznaná (ak by
bolzistenýnesprávnyúradnýpostup).Ajvýškaškody(majetková,činemajetková)musíbyťodôvodnená

(primajetkovejnapr.položkami,čobolotrebavynaložiť,aprinemajetkovejvakýchskutočnostiachživota
poškodeného vznikla škoda) a preukázaná.

94. V naznačenom zmysle (na všeobecnom príklade) odvolací súd poukazuje na situáciu (nesporného)
nesprávneho úradného postupu, keď poškodený žiada určitú sumu na náhradu s tým, že nesprávnym

úradným postupom príslušný orgán konal v rozpore so zákonom a tým mohol porušiť ústavu, ktorá
umožňuje orgánu konať len v medziach ústavy a na základe zákona. V tomto prípade nemožno len na
základe skutočnosti, že došlo nesprávnemu úradnému postupu s porušením konkrétneho článku ústavy
konštatovať, že vznikla inej osobe škoda (majetková alebo nemajetková).95. V posudzovanom konaní sp. zn. Nc1005/1996 súd nekonal „úradným“ postupom spôsobom,
ktorý zasiahol žalobcu na jeho majetkových právach, preto pre priznanie náhrady majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy nebola splnená základná podmienka, a to nesprávny úradný postup súdu. Odvolací
súd k tomu dodáva, že ak by aj bolo bývalo došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu, aj tak by
žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ba dokonca ani
bremeno tvrdenia, pretože „vyčíslenie“ majetkovej škody realizoval len obyčajným vyčíslením sumy 25
748Sk(854,67eura)bezvyčísleniajednotlivýchpoložiektejtosumy.Ajkebyichvyčíslilanapr.bypriradil

tejto sume položky napr. na cestovné, náklady právneho zastúpenia alebo iných výdavkov, ktoré zaplatil,
tieto by musel aj preukázať, čo v tomto prípade svojím prejavom na pojednávaní žalobca dokonca
odmietol a tým, vo svojom dôsledku neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniknutej majetkovej škody.

96. Obdobne to platí pre „vyčíslenie“ nemajetkovej ujmy (škody). Nepostačuje uviesť sumu, ktorú
žiada žalobca priznať, ale práve skutkové okolnosti sprevádzajúce tvrdené zasiahnuté práva žalobcu

sú kritériom pre určenie adekvátnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. takto
stanovoval od 1.1.2013 v § 17 ods. 3, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom

uplatnení. Uvedené ustanovenie, aplikovateľné aj na stanovovanie výšky škody pred účinnosťou
zákona, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. doplnil, pričom z dôvodu neexistencie prechodných ustanovení a
charakteru normy je normatívne aplikovateľné aj na predošlé obdobie. Uvedené samozrejme platí pre
posudzovanie nárokov a podmienok uplatniteľnosti nárokov za obdobie od 1.7.2004, kedy nadobudol
účinnosť zákon č. 514/2003 Z.z. Pre obdobie nárokov uplatniteľných podľa zákona č. 58/1969 Zb. (v

zmysle § 27 zák. č. 514/2003 Z.z.) ustanovenie § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. priamo uplatniteľné
nie je. Aj keď opätovne odvolací súd poukazuje na to, že aj v prípade absencie takého ustanovenia
zákona v predchádzajúcej právnej úprave nemožno vôbec neprihliadať na osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,

ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskomuplatnení.Ideouplatnenieporovnaniaproporcionalitymedzi
zásahmištátu(prostredníctvomorgánovverejnejmoci)sozodpovednosťouštátuvovzťahukmajetkovej
škode (tvrdenej a preukázanej) a primeranosti výšky nemajetkovej ujmy (škody), ktorá práve pramení z
následkov, ktoré obsahovo zákonodarca normativizoval od 1.1.2003 zákonom č. 412/2012 Z.z.

97. Žalobca sa v žalobe a prednesoch v konaní obmedzil na všeobecné konštatovanie pojmov ako
zásah do integrity, zníženie dôstojnosti alebo dlhotrvajúce konanie a podobne, čím však súdu bližšie
nepredostrel, v čom konkrétne sa ho zásah (hoci) nesprávneho úradného postupu dotkol, pričom bol
v konaní zastúpený advokátkou. Ak by aj bolo zistené, že prišlo k zníženiu dôstojnosti poškodeného
v konkrétnych oblastiach spoločenských vzťahov a išlo by o dlhotrvajúce konanie, samo o sebe by

bez škody (tvrdenej, preukázanej a v príčinnej súvislosti s dlhotrvajúcim konaním), neodôvodňovala
úspech uplatneného nároku. Dlhotrvajúce konanie by na druhej strane malo vplyv na určovanie výšky
nemajetkovej ujmy v prípade nesprávneho úradného postupu.

98. Ako príklad žalobných tvrdení (vo všeobecnosti) odvolací súd uvádza tvrdenie žalobcu o zásahu

orgánu verejnej moci a zníženie dôstojnosti poškodeného, ktoré zníženie dôstojnosti sa mohlo
prejavovať na pracovisku alebo v bydlisku poškodeného v súvislosti so spoločenskými aktivitami, kde
napr. bol inými osobami napríklad označovaný za „dlhodobého sťažovateľa“ v súdnych konaniach,
ktorých je účastníkom viacerých súdnych konaniach, len v dôsledku nesprávne vedeného úradného
postupu príslušného orgánu. Z takého pohľadu a vo všeobecnosti by malo význam tvrdenie žalobcu o

takomto konkrétnom zásahu, ktorý sa prejavuje v jeho živote. Uvedené tvrdenia o takom označovaní by
tiež musel preukázať napr. výpoveďami svedkov a pod. V tomto konaní však žalobca podobne svoje
práva v tomto konaní neuplatňoval.

99. Tvrdenia žalobcu v žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody (teda nie na žalobné tvrdenia),

v ktorej tvrdil, že „vedenie (pokračovanie) konania bolo v rozpore s § 83 OSP a inými zákonnými
ustanoveniami a že od začatia konania (Nc 1005/96) utrpel on a jeho rodina osem požiarov a úmyselne
im bol podpálený aj rodičovský dom, popri ďalších organizovaných útokoch a súdy nič neurobili“ a
ďalšie boli ojedinelými tvrdeniami o konkrétnych zásahoch. Uvedené tvrdenia o skutočnostiach (zatiaľnepreukázanej škode podpálením domu a organizovaných útokoch na jeho rodinu) možno ale nemožno
pripísať (hoci) nesprávnemu úradnému postupu v konaní sp. zn. Nc 1005/1996 vedenému na Okresnom
súde Komárno.

100. Vzhľadom na relevantné odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd konštatuje, že žalobca (odvolateľ)
poukazoval na rozdielne odôvodnenie rozsudku v porovnaní s odôvodnením vykonanom po vyhlásení
rozsudku na pojednávaní, pričom bližšie nekonkretizoval v akých častiach videl rozdiel. Ústne
odôvodnenie rozsudku v rámci odôvodnenia rozsudku po jeho vyhlásení nie je doslovným prečítaním

rozsudku tak, ako ho súd mieni odôvodniť, ale ide o zdôvodnenie nosných, podstatných ideí (dôvodov).
Obdobne možno konštatovať, že žalobca okrem konštatovania, že nebol rešpektovaný zákon a jeho
práva v rozpore so zásadou dôstojnosti neuviedol bližšie nič konkrétne.

101. Odvolací súd teda konštatuje, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup súdu (táto
podmienka zistená nebola), nepreukázal vznik škody a s tým súvisiacu (príčinnú) súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody (majetkovej, či nemajetkovej), preto odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

102.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

102.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

103.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1CSPvspojenís§396ods.

1CSPtak,ževodvolacomkonaníúspešnej žalovanejvočižalobcovinepriznalnáhradutrovodvolacieho
konania, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

104. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).