Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216215328
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216215328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia, s. r. o., so
sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Ján Šoltés, advokát,
so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej: S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, F. B., o
zaplatenie istiny 2.335,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo dňa 15.06.2017, sp.zn. 6Csp/79/2016-44, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.743,82
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne od 09.11.2013 do zaplatenia v mesačných
splátkach po 20 eur, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, vždy najneskôr do
25. dňa toho ktorého mesiaca s tým, že neuhradením čo i len jednej splátky nastáva splatnosť celého
dlhu (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň súd rozhodol, že o výške náhrady
trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. Opravným uznesením zo dňa 17.10.2017, č.k. 6Csp/79/2016-62, súd opravil výrok rozsudku o
výrok III., ktorým žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tiež ust. § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 9, § 100 ods. 1, § 103,
§ 517, § 565 Občianskeho zákonníka ako aj Smernicou 2008/48/ES. Vecne súd dôvodil, že žalobca
(pôvodne spoločnosť Consumer Finance Holding a.s., Kežmarok) sa žalobou zo dňa 05.10.2016 sa

domáhalzaplateniasumy2.335,43eurspríslušenstvomakoneuhradenézáväzkyžalovanejzozmluvyo
pôžičke. Žalovaná prejavila vôľu zaplatiť pohľadávku žalobcu iba čiastočne a to iba skutočne poskytnuté
finančné prostriedky, pričom poukázala na svoju nepriaznivú finančnú situáciu a tri nezaopatrené deti,
preto žiadala, aby jej súd povolil plnenie v splátkach nie vyšších než 20 eur. Súd dokazovaním zistil, že
právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 23.03.2013 Zmluvu o pôžičke, ev.č. 20410405, na
základe ktorej poskytol veriteľ žalovanej celkovo sumu 2.104,50 eur ( nie 3.154,68 eur ako uvádzal
žalobca) a žalovaná sa zaviazala zaplatiť mu 36 splátok spolu s poistením v sume 90,17 eur, termín

končenej splatnosti je uvedený marec 2016, nie je uvedený termín 1.splátky pôžičky. Vzhľadom na
neplnenie zmluvných povinností, vyzval veriteľ dňa 26.10.2013 žalovanú k okamžitej úhrade všetkých
splátok jednorazovo. Súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a
aplikoval preto na vec ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní predloženej úverovej zmluvy súd dospel k záveru,
že vykonaného dokazovania súd dospel k tomu záveru, že predmetná zmluva uzavretá medzi stranami
neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a to podľa písm. f) dobu trvania zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, pretože síce obsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ale
neupravuje spôsob začatia splácania tohto úveru. Zároveň neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie v ktorom sa
budú priraďovať k jednotlivých nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského
úveru na účely jeho splatenia a nespĺňa ani požiadavky ktoré má spĺňať resp. zákonom predpísané

náležitosti, ktoré má spĺňať i s poukazom na cit. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Podľa
názoru súdu podmienky predmetnej zmluvy neumožňujú žalovanej ako spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy (termíny splatnosti splátok), pretože nie je uvedené, ani ku ktorému dňu
v kalendárnom mesiaci , od ktorého mesiaca počínajúc tieto splátky má spotrebiteľ realizovať. Preto
z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí úverovej zmluvy predmetný úver je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z,.z v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi iba rozdiel
medzi skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami a tým, čo vrátila. Žalovanej boli poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 2.104,50 eur, z ktorých vrátila 180,34 eur. Žalobca v konaní tvrdil, že
vyhlásil okamžitú splatnosť úveru dňa 26.10.2013, avšak podľa názoru súdu v konaní nijakým spôsobom
nepreukázal, že došlo platne k predčasnému zosplatneniu úveru, preto súd premlčanie pohľadávky

posudzoval nie od dátumu 26.10.2013, ale od splatnosti každej splátky a zistil, že 2 splátky ( za august a
september 2013, spolu 180,34 eur) sú premlčané. Preto od celkovej sumy poskytnutého úveru 2.104,50
eurodpočítalžalovanouuhradenúsumu180,34eura2premlčanésplátkyvovýške180,34eur(2.104,50
- 360,68) a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 1.743,82 eur spolu s príslušenstvom a to úrokom z
omeškania 5,5% ročne od 09.11.2013 až do zaplatenia, pričom žalovanej povolil splatiť dlh v mesačných

splátkach po 20 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255
ods. 2 C.s.p. a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52%, čo zodpovedá jeho
pomernému úspechu v spore.

3. Proti tomuto rozsudku vo výroku II. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd

na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru o bezúročnosti úveru
pre neuvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nerozloženie úverových splátok na jej
jednotlivé zložky. Takýto záver súdu je v rozpore s článkom 10 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES a v rozpore s názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016
v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s., c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy

viazané. Pokaľ ide o dobu trvania zmluvy, splnenie tejto zákonnej požiadavky uvedením mesiaca a
roka ukončenia úverového vzťahu (v tomto prípade 03/2016) je dostatočne určité a zrozumiteľné.
Odvolateľ tiež odkazuje na vyhlášku MF SR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o
zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde v časti vysvetliviek 2C sa uvádza, že ak z
predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru nie je zrejmá

konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa do akého obdobia musí byť ponúkaný úver splatený.
Uvádza sa buď konkrétny dátum alebo dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch,
na ktoré je ponúkaný úver poskytovaný. Nie je správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že zo
zmluvy nie je možné identifikovať termíny splatnosti splátok. V danom prípade splatnosť jednotlivých
splátok podľa článku 6 bod 6.1 až 6.3 zmluvných podmienok úverovej zmluvy bola stranami dohodnutá

k 20. dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky 20. dňa v mesiaci, nasledujúceho po mesiaci, v
ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Zmluva bola uzavretá dňa 22.3.2013, takže splatnosť prvej
splátky nastala 20.04.2013, konečná splatnosť úveru a doby trvania zmluvy pri počte 36 mesačných
splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.03.2016. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je
nepresvedčivé a porušuje právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Rozloženie splátok v členení

na istinu, úrok a poplatky, priamo v základných náležitostiach zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou
stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí zmluvy ako právneho úkonu.
Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prejudiciálnom konaní C-42/2015 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm.
h) a i) Smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa
a iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy

odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice,
členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto Smernica neupravuje, ak táto
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Ustanovenie článku
10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vosvojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než
sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej Smernice. Súdny dvor EÚ rozhodol, že ust. § 4
ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k)

zákona č. 129/2010 Z.z.), je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva
a keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy, tiež vylučuje oprávnenosť sankcie straty
nároku na úroky a poplatky v prípade absencie takejto náležitosti. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže
byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, čo nie je uvedený prípad. Odvolateľ

poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa
musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014,
podľa ktorého sa v zmysle článku 4 smernice č. 87/102/EHS vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy
o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva,
že ak v zmluve nebude uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť
rozsah jeho záväzku, nebude spravidla sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. Navrhol

preto napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti zmeniť tak, že žalovaná bude povinná zaplatiť mu sumu
591,61 eur, úrok z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 591,61 eur od 09.11.2013 do zaplatenia
a žalobcovi sa prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6Csp/79/2016 bolo zaplatenie
2.335,43 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobe vyhovel

žalobečodosumy1.743,82eursúrokomzomeškaniavovýške5,5%ročneod09.11.2013dozaplatenia
a vo zvyšku žalobu zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a
rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na
náhradu trov konania.

7. Podstata odvolania žalobcu spočívala v tom, že tento nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie,
že zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je treba považovať
za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov s prihliadnutím na to, že táto nemá náležitosti obsiahnuté
ustanovené § 9 ods. 2 písm. f) a písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., pričom na podporu svojej
argumentácie poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ako aj právny názor

vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15.

8.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že žalobca si
uplatňuje nároky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej podľa zák. č. 129/2010 Z.z.

9. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom

spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné

dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahovje limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia

vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako

sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu
(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

10. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená
medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za

bezúročný a bez poplatkov.

11. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny

zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na
odplatužalobkyne.Tonemožnonahradiťuvedenímlenvýškymesačnejsplátky.Zmysluzákonnejúpravy
zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.

7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov
(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá
pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny
(avšak stanovenie výšky celej splátky nebolo postačujúce).

12. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie
obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky
mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ

nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre
uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o
nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je
založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods.
2 OZ. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak

zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na
splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo
vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších
nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať
istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru

informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru
nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).

13. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení Smernice (Smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k Smernici Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady
87/102/EHS, ďalej len „Smernica“) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu
Smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej Smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a

frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.14.ZoSÚvšakjednoznačnesvojouúpravouidenadrámecSmerniceavyjadrujepožiadavkurozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,

že Smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
Smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle
znenia a účelu Smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona
nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

15. Napriek tomu, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od Smernice,
teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice,
ZoSÚ však nad rámec Smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad
neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa
(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).

16. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ (i/) ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

17. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet

Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely

splatenia.

19. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia
skúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladaťeurokonformne,avšaktento
tzv. nepriamy účinok Smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť

výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem). Zámerom zákonodarcu
(vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo transponovať Smernicu v celom
rozsahu a nepochybne nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2
Smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa,
stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť

vakejvýškebudeplatiťistinu(vakejčastisplátkyjuveriteľzapočítanazaplatenieistiny)avakejvýškena
úroky a ostatné poplatky. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home
Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej sa tento konflikt Smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi
známy konštatovaním, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods.

2 Smernice.

20. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice a následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil Smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (zák.

č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i), pôvodne k/) zákona ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy

k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad
rámec podmienok stanovených Smernicou.21. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k

zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky
poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v

akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)
zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec Smernice.

22. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

23. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

24. Ako je už vyššie uvedené, spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný požadovanou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie
poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne
nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov
a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka).

25. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť

veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa
použijenasplátkuistiny,akánasplátkuúrokovapoplatkov(tedapoznaniepravidiel,podľaktorýchveriteľ
v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť

doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie
spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov,
ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom
nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,
ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec

Smernice). Smernica predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje
o splátkach a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu
byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú, podľa čl. 19 ods. 2 Smernice; Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov, podľa
čl. 10 ods. 1 písm. j), príloha II., 2 (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska

občianskoprávneho kolégia NS SR).

26. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, nemá žiaden reálny a praktický
význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade
informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo

spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako
i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (OZ preferuje dlžníka
ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a
poplatky). ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovanýchhodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky
v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo
zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá

informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.

27. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti
úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej

zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah
(§ 9 ods. 3 a 5 ZoSÚ) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade
ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje
naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m) ZoSÚ (súhrnný prehľad,
ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných

poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2
písm. m), ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti
oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Pokiaľ by sa
rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ
má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka posúdiť rozsah svojho

záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy nasvedčuje aj argument
poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.

28. Pokiaľ ide o posúdenie absencie ďalšieho obligatórneho údaju v zmluve, ktorým malo byť uvedenie
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v

zmysle § 9. ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z., v tomto sa odvolací súd so záverom prvoinštančného
súdu nestotožnil. V predmetnej zmluve je uvedený údaj o termíne konečnej splatnosti definovaním
mesiaca a roka, konkrétne 03/2016, zároveň v zmluvných podmienkach v čl. 6 sú dojednané podmienky
splácania tak, že klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutú pôžičku a to v pravidelných
mesačných splátkach v sume a termínoch určených splátkovým kalendárom, ktorý je neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy, inak v sume uvedenej v zmluve a v termíne uvedenom v bode 6.2 týchto zmluvných
podmienok ( bod 6.1) Pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/alebo v zmluve stanovené inak, sú splátky
splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci ( bod 6.2) Prvá splátka je splatná nasledujúci
mesiac po uzatvorení zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak ( bod 6.3). Vychádzajúc z predmetných
zmluvných dojednaní, odvolací súd mal za to, že určenie predmetnej náležitosti uvedením údaju v

zmluve o termíne konečnej splatnosti definovaním mesiaca a roka, 03/2016 v spojení s dojednaniami
v čl. 6 zmluvných podmienok je naplnením náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z..
Termíny splatnosti splátok boli dohodnuté na 20. deň v mesiaci, pričom prvá splátka vzhľadom na obsah
dojednania v bode 6.2, bola v tomto prípade splatná 20.04.2013, keďže k uzatvoreniu zmluvy došlo
22.03.2013 ( čo je spotrebiteľovi známe) a termín konečnej splatnosti tak bol dohodnutý na 20.03.2016.

Hoci tento konkrétny dátum zmluva výslovne nezakotvuje, dá sa celkom nepochybne a bez ťažkostí
vyvodiť z ostatných údajov, čo je postačujúce, a preto záver súdu prvej inštancie v otázke posúdenia
absencie uvedenej náležitosti nebol správny.

29. Zároveň však odvolací súd pripomína, že už absencia jedinej obligatórnej náležitosti v zmysle

§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. postačuje na posúdenie úveru ako bezúročného
a bezpoplatkového. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
dostatočnom rozsahu na zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď
považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho žalobcovi
priznal iba istinu poskytnutého úveru po odpočítaní úhrad zo strany žalovanej a premlčaných splátok, a

to spolu s úrokom z omeškania. Keďže odvolací súd bol viazaný dôvodmi vymedzenými v odvolaní, a
žalobcom žiadne osobitné odvolacie dôvody vo vzťahu k určeniu výšky dlžnej istiny ( vrátane spôsobu
jej ustálenia pri zohľadnení žalovanou zaplatených splátok a premlčaných splátok ) neboli vznesené,
preto posúdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny.

30. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správne potvrdil a rovnako ho potvrdil i v časti nároku na
náhradu trov konania, keď prvoinštančný súd správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa§ 255 ods. 2 CSP a priznal žalobcovi ako úspešnejšej strane nárok na náhradu trov konania podľa
pomeru jeho úspechu v spore.

31. V odvolacom konaní plne úspešná žalovaná má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak
s prihliadnutím k skutočnosti, že táto bola v odvolacom konaní nečinná a žiadne trovy jej tak nevznikli,
odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP
aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol

podľa fiktívnej normy, vychádzajúc z toho, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.

32. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).