Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. júl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/56/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312209097
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2312209097.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: O. E., nar. X.X.XXXX, bytom H. K. N. č. XXX,
zastúpeného advokátom: JUDr. Stanislav Barkoci, so sídlom Bratislava, Heydukova 14, proti odporcovi:
S. N., nar. X.XX.XXXX, bytom I., J. XXXX/X, zastúpenému spoločnosťou: Advokáti Heinrich s.r.o.,
so sídlom Nitra, Skautská 12, IČO: 36 865 966, o zaplatenie 53.882,64 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 22.5. 2013, č. k.

10C/169/2012-141, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
sumu 28.733,66,-Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti návrh

navrhovateľa zamietol a výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov
právo na náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 657 a § 658
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že účastníci dňa
4.11.2009uzatvorilivoformenotárskejzápisnicezmluvuopôžičke,nazákladektorejnavrhovateľpožičal

odporcovi sumu 200.000,-Eur na obdobie do 4.11.2010 s 15 % ročným úrokom s tým, že odporca
sa zaviazal pôžičku riadne a včas zaplatiť do konca splatnosti pôžičky. V prípade, že pôžička nebude
riadne a včas zaplatená, dlžník sa zaviazal veriteľovi zaplatiť úrok z omeškania. Z dôvodu nedostatku
finančných prostriedkov odporca postupne uhrádzal plnenie avšak nezaplatil dohodnutý úrok z istiny.
Úroky sú odplatou za užívanie predmetu zmluvy, sledujú osud istiny a preto pokiaľ existuje nesplatený
zostatok istiny je možné nárokovať i dohodnutý úrok. V prípade nesplatenia pôžičky riadne a včas

má veriteľ právo na úroky z omeškania. Výška úroku z omeškania je upravená zákonom č. 87/1995
Z.z. Pri úroku je výška závislá od dohody strán a určená percentom z predmetu pôžičky. Maximálna
výška úroku nie je žiadnym právnym predpisom určená, nesmie byť však v rozpore s dobrými mravmi
a kvalifikovaná ako trestný čin úžery (§ 235 zákona č. 300/2005 Z.z.). Vo všeobecnosti sa pri výške
úroku vychádza z výšky úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch pri vkladoch občanov. Pri
posúdení primeranosti výšky úrokov treba prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky, účel,

ktorý sledoval a porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov
(rozsudok NS SR sp. z. 1Cdo 57/2005). Účastníci konania v prejednávanej veci uzatvorili zmluvu z
dôvodu, že firma odporcu sa dostala do finančných problémov. Odporca uvádzal, že pôžičku chcel
uzatvoriť v mene firmy avšak po vzájomnej dohode s navrhovateľom pôžičku uzatvoril ako fyzická osoba
s 15 % úrokom a so založením nehnuteľnosti. V konaní sa bránil tým, že navrhovateľ môže požadovať
úroky z pôžičky len na dobu do dojednaného dňa splatnosti istiny pôžičky a namietal výšku ročného

úrokuspoukazomnarozhodnutieNSSRvovecisp.zn.1Cdo57/2005.Vprípadedohodyoúrokochplatí§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úroková miera z úverov poskytovaných bankami v inkriminovanom
období pri úveroch do jedného roka predstavovala cca 7,89 - 8,67 % ročne.

Prvostupňový súd k obrane odporcu uzatvoril, že podľa jazykového a logického výkladu čl. III. notárskej
zápisnicedospelkzáveru,žepôžičkasúveromsastalasplatná4.11.2010.Vprípade,žepôžičkanebude
vrátená riadne a včas, odporca sa zaviazal uhradiť veriteľovi úrok z omeškania. Z dikcie tohto článku
nevyplýva, že po splatnosti pôžičky dlžník nie je povinný platiť úrok. V tomto smere sa prvostupňový súd
stotožnil s názorom vysloveným v rozsudku NS ČR sp. zn. 33Odo 518/2003, že úroky sledujú osud istiny,

preto pokiaľ existuje nesplatený zostatok istiny je možné nárokovať i dohodnutý úrok. V prípade, ak by
tomu tak nebolo, dlžník by veriteľovi vracal len istinu bez úroku po dni splatnosti pôžičky to znamená,
že bez odplaty za užívanie predmetu pôžičky.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že priemerné úrokové miery v NBS v r. 2009 predstavovali okolo 7,89
až 8,67 % ročne pri obdobných zmluvách, ako bola uzatvorená v danom prípade. Odporca uznal výšku

úrokov za obdobie od 4.11.2009 do 4.11.2010 max. vo výške 8 % ročne. Úrokové miery, ktoré predložil
odporca na pojednávaní súd nezobral do úvahy, pretože sa jednalo o úrokové miery pri spotrebiteľských
úveroch alebo lízingu vo výške viac ako 6 500,-Eur, čo v danom prípade nie je možné použiť pretože
nebola uzatvorená lízingová zmluva ani zmluva o spotrebiteľskom úvere. Na základe vykonaného
dokazovania považoval súd prvého stupňa za primeranú úrokovú mieru vo výške 8 % ročne v súlade s

ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 28 733,66 Eur,
ktorú špecifikoval nasledovne: 1. 200 000,- x 8 % = 16 000 : 365 = 43,83, 2. 200 000,- x 8 % = 16 000 :
365 = 43,83 = 2 103,84, 3. 170 000,- x 8 % = 13 600 : 365 = 37,26 x 31 = 1 155,06, 4. 119 999,- x 8 %
= 9 599,92 : 365 = 26,30 x 17 = 447,10, 5. 104 999,- x 8 % = 8 399,92 : 365 = 23,01 x 251 = 5 775,51,
6. 49 999,- x 8 % = 3 999,92 : 365 = 10,95 x 297 = 3 252,15. Vo zvyšnej časti potom návrh zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, pretože v danom prípade pomer úspechu a neúspechu účastníkov bol
približne rovnaký.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia odporca, a to proti prvému
jeho výroku v rozsahu priznanej sumy 12.733,66 Eur a proti výroku o trovách konania. Domáhal sa, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh v časti o zaplatenie 12.733,66 Eur zamietne,
resp. v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Uplatnil si tiež
náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Dôvodil, že základným znakom právneho vzťahu

založeného pôžičkou je jeho dočasnosť, pôžička sa poskytuje na stanovenú dobu, ktorú si zmluvné
strany dohodnú. Po uplynutí tejto doby, v prípade nevysporiadania vzťahov, nastáva vznik novej právnej
situácie, a to vymáhanie dlžnej sumy a sankčné nástroje za nesplnenie povinnosti včas. Pre túto novú
právnu situáciu už ďalej neplatia pôvodné právne vzťahy, a to že dlžník je oprávnený naďalej užívať
poskytnutý predmet pôžičky (aktívne právo dlžníka z pôžičky), ani však to, že dlžník je povinný platiť úrok

z pôžičky (pasívne právo dlžníka z pôžičky). Avšak vzhľadom na to, že ust. § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je charakteru dispozitívneho, zmluvné strany si môžu dohodnúť aj úroky za dobu po ktorú
bude istina skutočne používaná dlžníkom, teda až do jej faktického vrátenia veriteľovi. V tomto smere
súd prvého stupňa danú vec nesprávne právne posúdil. Z bodu II. notárskej zápisnice zo dňa 4.11.2009
vyplýva totiž dohoda strán, že za poskytnutie pôžičky patrí veriteľovi aj 15 % ročný úrok. Nakoľko zmluva

o pôžičke bola uzavretá na dobu určitú, na jeden rok, neobsahuje žiadnu dohodu o tom, že by sa
zmluvné strany dohodli na úroku z pôžičky na dobu do „skutočného vrátenia pôžičky“. Vzhľadom na
vyššie uvedené, súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dospel k záveru,
že zmluvné strany si dohodli úrok z pôžičky odchylne, až na dobu skutočného vrátenia pôžičky. Úrok z
pôžičky ako cena, za ktorú bola pôžička poskytnutá, bol stanovený na dobu jedného roka. Po úprave

výšky tohto úroku súdom prvého stupňa na 8 % tak predstavuje cena pôžičky sumu 8% zo sumy 200.000
Eur = 16.000 Eur. Len v tejto časti je nárok navrhovateľa oprávnený. Priznaním úroku z pôžičky po
termíne4.11.2010bybolipriznanénavrhovateľoviajúrokyzomeškania(ktoréužnavrhovateľovizaplatil)
aj úrok z pôžičky popri sebe, na čom však zmluvné strany neboli dohodnuté. Tým by došlo k obohateniu
sanavrhovateľanajehoúkorsumou,naktorejnebolivopreddohodnutí.Keďžecenapôžičkypredstavuje

sumu 16.000 Eur, rozsah odvolania odporcu smeruje na sumu 12.733,66 Eur, ktorú súd prvého stupňa
naviac priznal navrhovateľovi. Odvolateľ poukazoval na judikatúru súdov, predovšetkým na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3M Cdo 10/2012 zo dňa 11.10.2012, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, č. k. 4Obo 188/2007 zo dňa 17.6.2008, uznesenie Krajského súdu v Trnave,č. k. 24Co/57/2012 zo dňa 22.1.2013, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 8C/147/2010
zo dňa 7.3.2012, rozsudok Okresného súdu Martin, č. k. 15C/284/2012 zo dňa 18.2.2013, rozsudok
Okresného súdu Trenčín, č. k. 10C/423/2001 zo dňa 1.2.2007 a judikát vydaný pod číslom 55/1996

ZSP. Na záver odporca poukázal i na neurčitosť napadnutého rozsudku v časti, v ktorej sa mu ukladá
platobná povinnosť.

Proti rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu aj navrhovateľ a žiadal, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie

právne odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko
má za to, že na základe predložených dôkazov súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a súčasne s poukazom na § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže na zistený skutkový stav
nesprávne aplikoval právnu normu. V podanom odvolaní napadol závery súdu prvého stupňa v časti,
v ktorej súd na základe vlastnej úvahy určil výšku zmluvného úroku, ktorá je podľa názoru súdu

v súlade s dobrými mravmi. Uvedený postup považuje za nesprávny a nedostatočne odôvodnený,
čo má za následok jeho nepreskúmateľnosť. Občiansky zákonník v ust. § 658 neupravuje spôsob
výpočtu ani maximálnu výšku zmluvného úroku, keď ich vymedzenie je ponechané na zmluvné strany
v rámci zmluvnej voľnosti. Zmluvný úrok je považovaný za odplatu za používanie istiny a je splatný v
dohodnutom termíne, alebo s istinou. Prvostupňový súd znížil výšku zmluvne dohodnutého úroku na

hodnotu 8 % ročne, bez podrobnejšieho odôvodnenia, na akom právnom základe takéto rozhodnutie
vykonal a na základe ktorého ustanovenia právneho predpisu dospel k rozhodnutiu o možnosti znížiť
zmluvný úrok, pričom pri svojom rozhodovaní pravdepodobne vychádzal z priemerných úrokových
sadziebNBSprezentovanýchžalovaným.UstanoveniaObčianskehozákonníkaozmluveopôžičkevšak
zníženie výšky zmluvného úroku súdom na základe úvahy súdu neumožňujú. Vo vzťahu k štatistickým

údajom o priemerných sadzbách komerčných bánk v rokoch 2009 a 2010 uvedených v rozsudku,
žalobca uviedol, že priemerná úroková sadzba pri spotrebiteľských úveroch, tak ako vyplýva zo štatistiky
Národnej banky Slovenska prezentovanej protistranou, nie je konečnou cenou za požičanie peňazí a
preto ide o skresľujúci údaj o reálnej cene, za ktorú si bolo možné v čase uzavretia zmluvy o pôžičke
peňazí požičať peniaze v komerčných bankách. Skutočná cena, za ktorú je možné požičať si peňažné

prostriedky v komerčnej banke alebo v nebankovom subjekte je vyjadrená ročnou percentuálnou
mierov (RPMN), ktorá odzrkadľuje skutočné náklady dlžníka spojené s požičaním si peňazí, pričom
tieto nie sú dané len úrokovou sadzbou, tak ako uviedol súd prvého stupňa. Pri spotrebiteľských
úveroch bola maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pri novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2009 podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky

238/2008, ktorým sa ustanovovala výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského
úveru pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením alebo lízingoch vo výške viac ako 6.500,-Eur
pri zmluvnej splatnosti 6 až 12 mesiacov, stanovená na hodnotu vo výške 28,44 %. Vzhľadom na
takto stanovenú výšku odplaty (navyše stanovenú právnym predpisom) nie je možné, aby bola výška
dohodnutá zmluvnými stranami 15 % v rozpore s dobrými mravmi, keďže táto výška je takmer o polovicu

nižšia ako výška stanovená právnym predpisom. Súd prvého stupňa navyše pochybil keď uviedol, že
ním predložené úrokové sadzby sa netýkajú zmluvného typu uzavretého medzi účastníkmi, pričom sám
súd prvého stupňa v rozsudku vychádzal z úrokových sadzieb pri spotrebiteľskom úvere. K otázke
primeranosti dohodnutej výšky zmluvného úroku odvolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, č. k. 5 Cdo 26/2011 zo dňa 26.04.2012, z ktorého vyplýva, že medzi účastníkmi

dohodnutá úroková miera 4 - násobne až 5,5 - násobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru, a teda, že takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o pôžičke je zrejme neprimeraná a je v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vo veci, ktorá je predmetom sporu sa však
jedná o najviac 2 - násobnom prevýšení priemerného úrokového zaťaženia dlžníkov podľa štatistických
údajov prezentovaných Národnou bankou Slovenska. Na záver taktiež poukázal na vadu napadnutého

rozsudku,keďvprvejvýrokovejčastiukladajúcejplatobnúpovinnosťodporcoviabsentujesamotnýúkon,
ktorý má vykonať.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, pričom uviedol, že právne predpisy výslovne
neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky zmluvne, čo však neznamená,

že výška úrokov nepodlieha žiadnemu obmedzeniu. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1 Cdo 57/2005.
Pri posúdení primeranosti dojednania výšky úrokov je treba prihliadnuť a porovnať dojednaný úrok s
úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov. Úroková miera z úverov poskytovaných bankamipredstavovala v období roku 2009 - 2010 pri spotrebiteľských a ostaných úveroch do 1 roka približne
7,89 až 8,67 % ročne. Použitie tzv. maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru
(RPMN), ktoré predložil navrhovateľ, nie je možné, pretože táto v sebe obsahuje nielen výšku úrokov,

ale aj poplatky podnikateľských subjektov spojené s pôžičkou (úverom), ako poplatok za poskytnutie
pôžičky, poplatok za vedenie účtu, administratívny poplatok a iné, avšak žalobca nie je podnikateľským
subjektom a nemal žiadne výdavky či poplatky spojené s poskytnutím pôžičky. Jediným ukazovateľom
pri zohľadnení výšky úroku z pôžičky nepredstavuje RPMN, ale to, či je konkrétna úroková miera v čase
jej dojednania obvyklá. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, č. k. 3M Cdo 10/2012 zo dňa 11.10.2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
č. k. 4Obo 188/2007 zo dňa 17.06.2008 a rozhodnutie NSSR, č. k. 5Cdo 16/2011. Súd prvého stupňa
teda postupoval čo sa týka určenia výšky úroku z pôžičky správne.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, pričom uviedol, že vo vzťahu k odporcom uvádzanej
dohodeoúrokochzpôžičkynadobujednéhoroka,jetentozávernesprávny,nakoľko,akbymalizmluvné

stranyzáujemdohodnúťsplatnosťúrokukudňusplatnostipôžičky,bolbyichzámervyjadrenývnotárskej
zápisnici adekvátnou formuláciou zmluvného úroku. Formulácia obsiahnutá v notárskej zápisnici je
dostatočne zrozumiteľná a vyvoláva dohodnuté právne účinky, pričom v tomto zmysle odkázal na judikát
Najvyššieho súdu Českej republiky, č. k. 33 Odo 518/2003, a z neho plynúce závery, ktoré taktiež
prevzal aj súd prvého stupňa. K výške zmluvného úroku uviedol, že je výsledkom dohody oboch strán a

vyjadrením ich slobodnej vôle. Dohodnutá výška úroku nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom v tejto
súvislosti odkázal aj na svoje odvolanie. Na záver vyjadrenia navrhovateľ dodal, že v danom prípade
nejde medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah, kde by na strane dlžníka vystupoval spotrebiteľ ako
„slabšia strana“ zmluvného vzťahu, s nižším právnym vedomím, pri ktorej existuje všeobecný záujem na
ochrane jeho práv. Odporca je podnikateľsky aktívny, nakoľko je konateľom a spoločníkom vo viacerých

obchodných spoločnostiach. Úrok dohodnutý medzi účastníkmi nemožno považovať za úrok, ktorý by
bol v rozpore s dobrými mravmi, keďže právny vzťah založený predmetnou zmluvou o pôžičke ani
nie je spotrebiteľským vzťahom, pri ktorom by aj napriek vyššej ochrane dlžníka mohol byť v súlade s
právnymi predpismi dlžník zaťažený takmer dvojnásobne viac oproti dohodnutému zmluvnému úroku
medzi účastníkmi.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní - teda v celom rozsahu
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a po
oboznámení sa s rozsudkom a obsahom spisu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je nevyhnutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania je navrhovateľom uplatnený nárok, ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia
dohodnutého úroku z peňažnej pôžičky do jej skutočného vrátenia (t.j. po jej splatnosti).

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že podstatnou náležitosťou obsahu zmluvy o pôžičke je
okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí

vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou
zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Úrok je odplata za
užívanie peňažnej požičanej sumy (istiny) a platí sa v určitom dohodnutom percente. Jeho výška je
stanovená dohodou oboch zmluvných strán.

Občiansky zákonník v platnom znení neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, do akej výšky je možné
dojednať úroky pri pôžičke peňazí medzi fyzickými osobami. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne
vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda
nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možnévzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu veriteľovi nepriznať neprimerane vysoký úrok dojednaný s
dlžníkom, a to vzhľadom na úrokové miery obvyklé z praxe peňažných ústavov (bánk). Podľa § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi
rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne
uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý
v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie, sú zdieľané
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Za dobré mravy sa považuje

súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je často krát
zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými
morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane
vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne
uznávaným pravidlám správania a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v
rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú

podstatu trestného činu úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k
hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť,
rozumovú slabosť alebo rozrušenie dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané
neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak
predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo

pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch). Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky
pre použitie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo jeho ust. § 39, je vždy potrebné urobiť po
starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. V tejto súvislosti
odvolací súd odkazuje aj na rozhodnutie NSČR sp. zn. 21 Cdo 1484/2004 podľa ktorého, pri

dojednávaní úroku pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii, ktorá je pre
neho ťažká. Neprimeraným úrokom je spravidla úrok dohodnutý vo výške, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v čase jej dohodnutia obvyklú, stanovenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Rovnako poukazuje aj na

rozhodnutie VS v Praze sp. zn. 12 Cmo 95/2005 , z ktorého vyplýva, že zmluvné dojednanie, podľa
ktorého úrok z pôžičky predstavuje 104% ročne, nie je absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi
(platenie úroku z pôžičky je obvyklým a hmotným právom predpokladaným konaním). Ale v časti, v ktorej
dohodnutá výška úroku presahuje úrok obvyklý u takto poskytovaných pôžičiek, ide o rozsah úroku, ktorý

môže byť podľa okolností prípadu v rozpore s dobrými mravmi a ako taký podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nepožíva právnu ochranu.
Vzhľadom na to, že ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno zaradiť k právnym normám s
relatívneneurčitou-abstraktnouhypotézou,tedakprávnymnormám,ktorých hypotézaniejestanovená
priamo právnym predpisom, kladie sa zvýšený dôraz na konajúci súd, aby sám podľa svojho uváženia

v každom jednotlivom prípade vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného
okruhu okolností. V tomto prípade sa súd prvého stupňa vôbec riadne nezaoberal otázkou primeranosti
dohodnutých úrokov, keď jednoducho bez bližšej argumentácie uzavrel, že ročná úroková sadzba 15
% je v rozpore ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z citovaných rozhodnutí ale vyplýva, že úrok
možno považovať za dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, iba ak jeho výška podstatne prevyšuje

úrokové sadzby požadované bankami. Skutočnosť, že určitý úrok je vyšší ako obvyklý, ešte neznamená
automaticky rozpor s dobrými mravmi. V prípade, ak súd podľa svojho uváženia a vzhľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu dospeje k záveru o rozpore úrokovej sadzby s dobrými mravmi, predovšetkým
sa kladie dôraz na konajúci súd, aby riadne a dostatočne odôvodnil, na základe akých skutkových a
právnych skutočností k takémuto záveru dospel.

Súd prvého stupňa v danom prípade svojim rozhodnutím znížil úrokovú sadzbu z dohodnutých 15 % na
8 % ročne, pričom tento postup v zmysle ust. § 157 Občianskeho súdneho poriadku riadne neodôvodnil a
súčasne neuviedol, na základe akého zákonného ustanovenia pristúpil k zníženiu úrokovej sadzby. Toto
zníženiestrohoodôvodnilibatým,žežalovanýuznalvýškuúrokovzaobdobieod4.11.2009do4.11.2010

maximálne vo výške 8 % ročne a úroková miera z úverov poskytovaných bankami v inkriminovanom
období pri úveroch do jedného roka predstavovala cca 7,89 - 8,67 % ročne.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na

každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy
a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedeným je
zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami odôvodňovania súdnych rozhodnutí dôsledne neriadil.
Vzhľadom na vyššie uvedené, záver súdu prvého stupňa, že výška úroku z pôžičky 15% ročne je v
rozpore s dobrými mravmi nie je dostatočne odôvodnený, rovnako ako nie je odôvodnený postup súdu

prvého stupňa, ktorým pristúpil k modifikácii dohodnutej výšky úroku z peňažnej pôžičky.

Keďže prvostupňový súd neodôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
porušil zákonom dané procesné práva účastníkov, odňal im tým možnosť konať pred súdom. Bolo preto
nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f)

O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné resp. predčasné zaoberať sa ďalším,
odvolací súd považuje na účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť ešte nasledujúcu poznámku:
Pokiaľajodporcavodvolanínamietal,ževeriteľmôžepožadovaťúrokzpeňažnejpôžičkyakoodplatuza

poskytnutiepeňažnýchprostriedkovlendodňasplatnostipôžičky,odvolacísúdzastávaprávnynázor,že
omeškanie dlžníka s vrátením pôžičky nemá vplyv na povinnosť dlžníka platiť z požičanej peňažnej sumy
dohodnuté úroky, avšak v zmysle Občianskeho zákonníka sa omeškaním rozširujú právne povinnosti
na strane dlžníka o povinnosť platiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka). Nemožno súhlasiť s názorom odporcu, že úroky patria veriteľovi iba do splatnosti pôžičky,

pričom počas omeškania dlžníka nastupujú namiesto dohodnutého úroku, úroky z omeškania. V tomto
smere je potrebné vychádzať zo samotnej podstaty úrokov, ako odmeny (odplaty) za užívanie požičanej
sumy. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, a teda aj úroky patria veriteľovi dovtedy, kým dlžník užíva
istinu, respektíve jej časť. Dohodnutý úrok treba odlišovať od úroku z omeškania, na ktorý má veriteľnárok zo zákona, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania a ktorý teda predstavuje sankciu
za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas. Pri omeškaní dlžníka s plnením
peňažného dlhu má veriteľ právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania. Úrok a

úrok z omeškania teda môžu byť platené i popri sebe, oba tvoria príslušenstvo pohľadávky. Možno
dať odporcovi za pravdu len v tom, že ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dispozitívne a
strany si môžu platenie úrokov dohodnúť odchylne, avšak v tomto prípade k žiadnej osobitnej dohode
účastníkov v tomto smere nedošlo, a teda veriteľ má nárok na úroky, ktoré predstavujú odmenu za
užívanie požičanej sumy až do jej reálneho vrátenia dlžníkom. V tomto smere príslušné ustanovenie

notárskej zápisnice neobsahuje odlišné dojednanie, pričom je dostatočne jasné a zrozumiteľné.
Zároveň je potrebné pri ďalšom rozhodnutí vyvarovať sa chýb v jeho výroku, keďže v napadnutom
rozsudku, absentujepovinnosťuloženáodporcoviteda slovo„zaplatiť,“ amenavktorejmábyťpriznaná
suma zaplatená, čo mohlo spôsobiť jeho nevykonateľnosť.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude znovu dôsledne vyhodnotiť všetky preukázané okolnosti

daného prípadu a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s
ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.