Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. august 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/222/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714201898
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714201898.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a
členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu, v exekučnej veci oprávneného: PRO
CIVITAS, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO:45869464, zast.: verita, s.r.o, advokátska
kancelária,Karpatská18,81105Bratislava,protipovinnej:U.A.,nar.XX.XX.XXXX,J.XXXX/XX,XXXXX
C., pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 569,13 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX

260/2014 súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana
Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č. k. 15Er/74/2014-15 zo dňa 17. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 15Er/74/2014-15 zo dňa 17. septembra 2014
p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č. k. 15Er/74/2014-15 zo
dňa 17. septembra 2014 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Exekučný poriadok“).
Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že oprávnený návrhom zo dňa 21. januára 2014
navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho

rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriROZHODCOVSKÁ,ARBITRÁŽNAAMEDIAČNÁ,a.s.,sosídlomv
Bratislave, IČO 35 862 882, sp. zn. II-B/1210/0270 zo dňa 24. mája 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 29. novembra 2013 a vykonateľnosť dňa 03. decembra 2013. Na základe tohto rozsudku bol
povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému pohľadávku vo výške 569,13 Eur s príslušenstvom. Zo
spisového materiálu mal exekučný súd za preukázané, že účastníci uzavreli dňa 30. mája 2007
Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Obchodné podmienky pre úver.

V článku 11.2., OP je obsiahnutá Rozhodcovská doložka, ktorá znie: „Zmluvné strany sa dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere (ZoÚ) a Obchodných podmienok (OP), budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných
sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a
zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR

SR OS Bratislava I, odd. Sa, vl.č.3157/B (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového
konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné.
Miestom rozhodcovského konania je Bratislava“. Exekučný súd posúdil zmluvu o úvere uzavretú
medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného ako spotrebiteľskú, pričom vychádzal z § 52
a nasl. v znení účinnom do 31. decembra 2007. Ďalej exekučný súd posudzoval, či rozhodcovská
doložka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4

písm. r) Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení platnom a účinnom, sa za neprijateľné
podmienky v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanejrozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Citované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) vyhodnotil ako neaplikovateľné na predmetnú
vec, keďže spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 30. mája 2007 a spomínané ustanovenie bolo

upravené v rámci Občianskeho zákonníka až od 1. januára 2008. Exekučný súd konštatoval, že
na predmetnú úverovú zmluvu sa vzťahuje právna úprava spotrebiteľských zmlúv účinná v čase
uzavretia tejto zmluvy, preto posudzoval rozhodcovskú doložku podľa generálnej klauzuly § 53 ods.
1 OZ v znení účinnom do 31. decembra 2007. Rozhodcovskú doložku, (ktorou mala byť založená
právomocrozhodcovskéhosúdunavydanieexekučnéhotitulu)obsiahnutúvObchodnýchpodmienkach,

vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná
a jej obsah bol vopred pripravený, čo vyplýva zo štandardnej formulárovej zmluvy, vzťahu fakticky
nerovnovážneho a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, alebo odmietnuť vrátane Obchodných
podmienok pre úver. Exekučný súd zdôraznil, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, čo oslabuje pozíciu spotrebiteľa. Ide
tak o neprijateľnú podmienku v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobujúcu nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takúto neprijateľnú zmluvnú podmienku
považoval potom exekučný súd v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neplatnú, a preto
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku zamietol.
2. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal

odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutievovecisamej,odvolateľnebolriadne

poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému možnosť konať
pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa prvostupňový súd

dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie

je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom
prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo
súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej
doložky exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať

väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia
len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Ďalej
odvolateľ uviedol, že exekučný súd prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZoRK“). Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom

určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného
uzavrela s povinným v súlade so ZoRK platnú rozhodcovskú doložku. Odvolateľ poukázal na to, že je
tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Poukázal ďalej na to, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s., bol povinný

postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poštová banka, a.s, ako jeho právny
predchodca postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať
túto zákonom stanovenú ponuku. Poukázal ďalej na to, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery

uvedené v rozhodnutí. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú
iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom bysi slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. Poukázal ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu

a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky
rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný
poriadok a ani ZoRK neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k

rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo
veci samej dokazovanie alebo napríklad rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal ďalej na to,
že ak by prvostupňový súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie
je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko
tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou úniového práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom

prípade nie interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora,
nakoľko judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo na rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania -
bezprostredne záväzná. Ďalej ešte odvolateľ uviedol, že teóriu o eurokonformnom výklade právnych
noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre

to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a to spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými
požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto
interpretačný priestor nedáva. Poukázal ďalej na to, že ide o porušenie právnej istoty a legitímnych
očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenie
vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane zvýhodnil povinného na základe

jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky a na rozhodnutia iných všeobecných súdov. Na základe uvedeného odvolateľ
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
3. Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.
4. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP,

ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom
ustanovením § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1(a contrario) CSP a

uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., Bratislava, ktorým bola povinnej uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 569,13 Eur a úrok vo výške 23 % ročne zo sumy 569,13

Eur od 02.10.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 569,13 Eur od
02.10.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu splatnosti
úveru vo výške 48,19 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú po dni splatnosti
úveru do dňa 01.10.2010 vo výške 306,09 Eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 27,35 Eur, náhradu
poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 38,03 Eur náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

109,94 Eur všetko do troch dní od dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd
zároveň povolil povinnému dlžnú istinu, úrok z omeškania z jednotlivých splátok a zo zvyšku dlžnej
sumy a dlžné poplatky zaplatiť v mesačných splátkach po 40 Eur mesačne, vždy k 20. dňu v mesiaci
nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku, pod stratou výhody splátok v prípadenesplnenia dlhu podľa určeného splátkového kalendára. Rozsudok bol vydaný pod sp. II-B/1210/0270
zo dňa 24. mája 2013, pričom mal vyznačenú právoplatnosť 26. augusta 2013 a vykonateľnosť 21.
septembra 2013. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovská doložka bola dohodnutá

medzi zmluvnými stranami v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX. Podľa Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinnou dňa 30. mája 2007 v
bode 6 zmluvy o úvere a v čl. 11 v bode 11.2., obchodných podmienkach pre úver sa zmluvné strany
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú
rozhodované pre Stálym rozhodcovským súdom pre ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,

a. s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné.
8. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015)
(1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiadahooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.(2)Súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na Podľa § 52 ods.
1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom.

9. Podľa § 52 ods. 2 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10.Podľa§52ods.3OZspotrebiteľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvynekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

12. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

13.Odvolacísúdpreskúmalsprávnosťnapadnutéhorozhodnutiavýlučnezhľadiskadôvodovuvedených

v odvolaní.

14. Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorú uzavrel dňa 30.
mája 2007 právny predchodca oprávneného (Poštová banka, a.s., Bratislava) ako veriteľ a povinná ako

dlžník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 20 000,- Sk (663,88 Eur), je spotrebiteľskou
zmluvou. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí
predovšetkýmodpredmetuzmluvnéhovzťahuaodpostaveniaúčastníkovtohtovzťahu.Jenepochybné,
že v danom prípade bol poskytovateľom úveru právny predchodca oprávneného, ktorý ho poskytol
v rámci svojho podnikania, a to v rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou bola

fyzická osoba nepodnikateľ, ktorá nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi
účastníkmi, keď na jednej strane vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba,
je v zmysle § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským
úverom. Podľa § 2 písm. a) cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Odvolateľ nespochybňuje, že by predmetom zmluvy nebolo
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy. Takisto boli splnené podmienky podľa
§ 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytlaspotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
úver, teda peňažné prostriedky na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon
o spotrebiteľských úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa

nevzťahuje. To znamená, že vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje
v § 1 ods. 2 a 3. Úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným nie je ani jednou zo
zmlúv uvedených v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou
zmluvou, na ktorú sa cit. Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy
sa v zmysle § 261 ods. 3 zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) riadia Obchodným zákonníkom.

Obchodný zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské
vzťahy v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, tak Zákon o
spotrebiteľských úveroch, ako aj Občiansky zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi
oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj
bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 ZRK.
15. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo

9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný
titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak
sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených

listín.“
16. Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný
skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným
titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na

návrh, ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj

z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia

zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v

iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti

od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
17. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“
18. Tvrdenie odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol
vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné scitovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní. Naopak, vyplýva
z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti
dôsledneskúmať,čisúsplnenéformálneamateriálnepredpokladyprevedenieexekúcie.Predovšetkým

exekučný súd skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a či subjekty,
voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi uvedenými v
exekučnom titule. Prípadne skúma, či došlo k prechodu práva alebo povinností na inak označený
subjekt v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Námietka odvolateľa o nedostatku kompetencie

exekučného súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu neobstojí, pretože je v zrejmom rozpore s cit.
§ 44 Exekučného poriadku. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu
SR z 24.2.2011 č.k. IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného
súdu preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ak rozhodcovský súd
odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
19. Takisto námietka, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď

posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom neobstojí. Rozhodcovský rozsudok má podľa §
35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané
rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať
majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody
medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo

nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy, dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy,
alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny
úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský
rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 6 zmluvy o úvere a
obchodných podmienok pre úver článok 11 bod 11.2., exekučný súd správne právne posúdil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, je obsiahnutá v textovej časti Zmluvy o úvere spolu s

ostatnými zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na
podmienkach s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke (ide o adhéznu zmluvu). Takto vnútená podmienka, ktorá
sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú

doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda za absolútne neplatný právny úkon v
zmysle § 53 ods. 4 OZ. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj
subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal
možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala
predmetu uzatváranej zmluvy. Oprávnený nijakým spôsobom povinnú neupozornil, že je možné uzavrieť

predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj bez dohody o rozhodcovskej doložke. Z uvedených dôvodov
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu
(pozriUznesenieNajvyššiehosúduSRz13.10.2011,sp.zn.3Cdo146/2011,uverejnenévZb.stanovísk
NS a súdov SR 3/2012).
20. Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v čase
uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., neznamená, že

banka bola povinná túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútiť, preto neobstojí ani námietka odvolateľa,
že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
právneho predchodcu oprávneného (Poštová banka, a.s.) podľa § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z.
z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku.

21. Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.23. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).