Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/609/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912202248
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5912202248.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľa: Z. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX/X, XXX XX J., zastúpeného JUDr. Ferdinandom Klinovským, advokátom, so sídlom V. XX,
XXX XX O. H., proti odporcovi: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815
74 Bratislava, IČO: 00 151 700, v konaní o zaplatenie sumy 10.000,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní

odporcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 7C/35/2012-238 zo dňa 18.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 7C/35/2012-238 zo dňa 18. 08. 2015 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 10.000,00
eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 10.000,00 eur od 09.03.2012 až
do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

Súčasne rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v rámci vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že
rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 1T 43/2009-245 zo dňa 27.04.2009, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňom 27.04.2009 bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá dňa
03.04.2009 medzi obvineným Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., K. XXX/X a prokurátorkou Okresnej
prokuratúry, podľa ktorej je Z. E., nar. XX.XX.XXXX, vinným, že dňa 30.06.2008 v čase o 19:15 hod.,

vykonával jazdu na osobnom motorovom vozidle značky SEAT CORDOBA, EVČ: NO 349AX v smere
od Banskej Bystrice na Ružomberok, kde v úseku cesty I/59 v 40 km za obcou Liptovská Osada v
smere na Ružomberok v dôsledku nesprávneho predchádzania pred ním
idúcich nákladných motorových vozidiel značky IVECO EVČ: BA 819RV a presne určeného kamiónu
nezisteného evidenčného čísla poľskej poznávacej značky, ohrozil oproti idúceho vodiča Ing. I. V., nar.
XX.XX.XXXX, jazdiaceho na osobnom motorovom vozidle značky VOLKSWAGEN GOLF, EVČ: RK
925AR, ktorý sa v snahe vyhnúť sa zrážke dostal so svojím vozidlom mimo pevný okraj vozovky, kde

sa s vozidlom dostal do šmyku, prešiel do protismeru a následne svojou pravou stranou vozidla narazil
do nákladného vozidla značky IVECO, EVČ: BA 819RV, ktoré viedol v smere na Ružomberok Ing. O.
P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. S. č. XX, G., pričom Ing. I. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
X. č. XXX, okres V., utrpel ťažké zranenia, následkom, ktorých dňa XX.XX..XXXX o 16.02 hod., zomrel
v Martinskej fakultnej nemocnici, teda iné vozidlo mu spôsobilo smrť a taký čin spáchal závažnejším
spôsobom, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona a

bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený
so skúšobnou dobou na 4 roky a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
na dobu 6 rokov. S poukazom na § 232 ods. 3 Trestného poriadku bola poškodená M. S. s nárokom nanáhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie. Zo spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn.
C/9/2010 mal súd I. stupňa tiež preukázané, že na základe procesného návrhu odporcu v predmetnom
konaní, okresný súd uznesením č. k. 5C/9/2010-18 zo dňa 16.02.2010, pripustil vstup spoločnosti

Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Račianska 62, Bratislava do konania ako vedľajšieho
účastníka na strane odporcu. Dňa 19.10.2010 vedľajší účastník na strane odporcu doručil
Okresnému súdu Ružomberok písomné podanie, ktorým oznámil, že vystupuje z konania z dôvodu,
že nemá právny záujem ďalej vystupovať ako vedľajší účastník na strane odporcu (Z. E.). Uviedol, že
žalobou v uvedenej veci zo dňa 25.01.2010 si navrhovateľka M. S. uplatnila voči odporcovi Z. E. právo

na zaplatenie sumy 10.000,00 eur predstavujúcu náhradu nemajetkovej ujmy a neskôr navrhovateľka
rozšírila žalobný návrh o náhradu škody na poškodenom motorovom vozidle vo výške
7.234,74 eur. Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa 26.03.2010 túto žalobu v časti o náhradu
škody na poškodenom vozidle zamietol a zároveň zaviazal odporcu na zaplatenie sumy
10.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Uznesením Krajského súdu v Žiline bol na základe
odvolania odporcu zrušený a vrátený rozsudok okresného súdu v časti o zaplatenie sumy 10.000,00

eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Odporca však nenapadol odvolaním výrok Okresného súdu
Ružomberok v časti, v ktorej súd zamietol žalobu titulom náhrady škody na motorovom
vozidle. Tento výrok sa tak stal právoplatný a vykonateľný. Vedľajší účastník na strane odporcu preto
nemal právny záujem na výsledku prejednávaného sporu tvrdiac, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je
krytá poistnou zmluvou na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, ktorá sa vzťahovala na O. L. v zmysle ustanovení zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
v znení neskorších predpisov. Okresný súd na pojednávaní konanom dňa 21.10.2010 uznesením sp.
zn. 5C/9/2010 pripustil vystúpenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu - spoločnosti Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., z predmetného sporu. Rozsudkom č. k. 5C/9/2010-145 zo

dňa 09.06.2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 5C/9/2010-160 zo dňa 18.07.2011 a v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/309/2011-169 zo dňa 02.11.2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 19.12.2011, bol odporca Ján E. zaviazaný zaplatiť navrhovateľke
M. S., nar. XX.XX.XXXX, sumu 10.000,00 eur do 30 dní od právoplatnosti výroku rozsudku, a to titulom
náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva,

že Z. E., protiprávnym konaním, dôsledkom ktorého bola smrť životného druha navrhovateľky M. S.,
nar. XX.XX.XXXX, spôsobil navrhovateľke nenapraviteľnú citovú ujmu, spočívajúcu v prežívanej bolesti
a nepríjemných pocitov ochudobnením v citovej sfére. Požadovaný nárok vo výške 10.000 eur súd
považovalzaprimeranýsprihliadnutímnanenapraviteľnýnásledokvzniknutývdôsledkusmrtiživotného
partnera Ing. I. V., ako aj s prihliadnutím na to, že išlo o nedbanlivostný prečin,

kedy nebolo v úmysle Z. E. konať takým spôsobom, tým je zabezpečená aj požiadavka nezneužívania
právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Z predloženej fotokópie hromadného príkazu na úhradu mal prvostupňový súd preukázané že dňa
21.02.2012 navrhovateľ Z. E., uhradil bezhotovostným vkladom na účet poškodenej M. S., nar.
XX.XX.XXXX, č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX súdom priznanú nemajetkovú ujmu v sume 10.000,00 eur.

Následne navrhovateľ vyzval odporcu na úhradu pohľadávky vo výške 10.000,00 eur. Táto výzva bola
doručená odporcovi dňa 23.02.2012. Navrhovateľ v nej poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z. z., ZoPZP, zákon o PZP") a vyzval odporcu na plnenie v lehote 15 dní

odo dňa doručenia výzvy. Z návrhu na uzavretie poistnej zmluvy zo dňa 30.10.2007, mal okresný súd
preukázané, že na jej základe uzavreli povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla poistník O. E., bytom K. XXX/X, XXX XX J., držiteľ motorového vozidla
Z. E., K. XXX/X, XXX XX J. a poisťovateľ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815
74 Bratislava I, IČO: 00 151 700, druh vozidla SEAT CORDOBA, modrá metalíza, EČV: NO 349AX,

rok výroby 2001, poistenie na dobu neurčitú. Tento súdom zistený skutkový stav preukázaný listinnými
dôkazmi nebol medzi účastníkmi sporný.

Medzi účastníkmi konania bolo sporné posúdenie skutočnosti, či povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Navrhovateľ založil oprávnenosť
svojho návrhu s odvolaním sa na rozhodnutie C-22/12 zo dňa 24.10.2013 a názor, ktorý prezentoval
ESD v predmetnom rozhodnutí.Platná právna úprava na území Slovenskej republiky dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu
osobnosti § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom

zásadný rozdiel je, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu,
akú ujmu mohol zásah vyvolať a v prípade náhrady škody je potrebné výšku škody presne uviesť a
preukázať. Ide o dve samostatné práva. Občianskoprávne sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú
zásahom do osobnosti fyzickej osoby upravuje ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. Zákonná
úprava vymedzuje vzťah medzi osobou do ktorej práv na ochranu osobnosti bolo neoprávnene

zasiahnuté (môžu ňou byť len fyzické osoby) a osobou, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (môžu ňou
byť aj právnické osoby). Z právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na okresnom
súde Ružomberok pod sp. zn. 5C/9/2010 vyplýva, že zásah do osobnostných práv poškodenej M. S.
bol spôsobený pri dopravnej nehode na území Slovenskej republiky protiprávnym konaním Z. E. (v
tomto konaní navrhovateľa), poisťovňa (v tomto konaní odporca) bol len účastníkom poistného vzťahu
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá žiadnym spôsobom

nezasiahla do práv poškodenej. V zákone č. 381/2001 Z. z., nie je osobitne definovaný pojem škoda
a ani Občiansky zákonník definíciu nepodáva. Na odstránenie spornej skutočnosti medzi účastníkmi
konania prvostupňový súd aplikoval na prejednávanú vec smernicu tzv. nepriamou aplikáciou, ktorá
umožňuje navrhovateľovi žiadať, aby súd vykladal vnútroštátne právo eurokonformným výkladom, a to
v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice. Normy primárneho komunitárneho práva majú prednosť

pred zákonmi v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy. Vzhľadom na uvedené vychádzajúc z čl. 56, 57 a 58
odôvodnenia rozsudku C-22/2012 Súdny dvor konštatoval, že v súlade s § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva blízkym osobám, pričom na uvedenom závere
nemení nič ani skutočnosť, že slovenský Občiansky zákonník systematicky rozlišuje náhradu škody a
náhradu nemajetkovej ujmy. Z pohľadu eurokonformného výkladu náhrady škody na účely povinného

zmluvného poistenia je takéto rozlišovanie neprípustné, pričom Súdny dvor výslovne konštatoval, že nič
nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti
za škodu, na ktorú odkazujú uvedené smernice. Súd v ad hoc je povinný vykladať vo svetle znenia a
cieľa neimplementovanej smernice. Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle
§ 226 O.s.p., vo svetle rozsudku Súdneho dvora C-22/2012 Katarína Haasová c/a Rastislavovi Petríkovi,

Blanke Holingovej, konštatoval, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete
dopravnej nehody požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným
poistením motorového vozidla. Únijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia
sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo
priznáva. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje poškodenej (M. S.) požadovať náhradu

nemajetkovej ujmy. Náhradu nemajetkovej ujmy právna úprava v Slovenskej republike umožňuje podľa
ustanovení o ochrane osobností (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka), pričom právna úprava škody na
zdraví § 444 Občianskeho zákonníka nie je vyčerpávajúca. Za stavu, keď právo umožňuje poškodenej
požadovať od škodcu (navrhovateľa) náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada
nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Je nepochybne chybou

zákona, ak je nenáležite transponovaný a ak vo vzťahoch obdobných v prejednávanej
veci rozlišuje medzi „škodou" a „ujmou". Z rozhodnutia C-22/2013 bod 52 vyplýva, že
pod pojem „ujma na zdraví", patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do
osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, aj psychickú traumu. V bode 33. rozhodnutia C-22/2013 bolo

konštatované, že znenie smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody
alebo ujmy, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je
možné z neho vyvodiť názor, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. Článok
3 ods. 1 smernice 72/166/EHS a článok 1 ods. 1 smernice 90/232/EHS sa musí vykladať v zmysle, že
zahŕňa majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie.

K namietanej absencii pasívnej legitimácie odporcu súd I. stupňa konštatoval, že pasívna legitimácia
odporcu, ktorý je poistiteľom navrhovateľa ako zodpovedného subjektu a jeho povinnosť zaplatiť
uvedenú náhradu nemajetkovej ujmy mu vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z .z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vo
vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodenej M. S. na výplatu plnenia za poisteného škodcu

navrhovateľa, a to vo výške v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom
predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu,
ktorá poškodenému vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.,škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Súd ďalej uviedol, že nestotožnil s argumentáciou odporcu,
že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným
poistením, a teda neexistuje právny titul, na základe ktorého by mal odporca plniť navrhovateľovi

nemajetkovú ujmu v peniazoch. Odporca pritom namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie v spore
pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s odvolaním sa na
taxatívne vymedzenie ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého odporca nie je povinný za
navrhovateľa poskytnúť M. S. náhradu nemajetkovej ujmy. Okresný súd dospel k záveru, že zásah do
osobnostných práv M. S. bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil navrhovateľ. Odporca bol

poisťovateľom jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Odporca je
preto v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 15 v spojení s § 4
ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z. Poistený má v zmysle tohto zákonného ustanovenia z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na
náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, pričom poškodený je oprávnený uplatniť
svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Pre posúdenie otázky pasívnej

legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým
v zákone č. 381/2001 Z. z., keď pre účely tohto zákona pojem škoda je nutné vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a
rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov.

Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť
dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, pričom z dôvodovej správy
k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Ak
podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu
zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných

práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda
vychádzajúci z gramatického výkladu zákona č. 381/2001 Z. z., alebo z ustanovení Občianskeho
zákonníka o zodpovednosti za škodu, ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť
predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich
za nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu

ako aj k neistote pozostalých, či im prisúdená náhrada bude skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri
insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje
extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. tak, že zahŕňa aj náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a zároveň je predmetom poistného
krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomenúť ich účel a zmysel, pričom platí,

že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí
odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Rozširujúci
výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj ústavne konformný, pričom pri výklade
pojmuškodapreúčelyzákonač.381/2001Z.z.trebavychádzaťzchápaniatohtopojmuvkomunitárnom
práve. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz

platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Smernica síce nedefinuje pojem „škoda", ale z jej textu je zrejmé, že pod
týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy
alebo škody", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo „akákoľvek škoda". Komunitárne

právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj
nemajetkovú škodu (rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair
SA). Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj
nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka),ktoré sa odškodňujú v peniazoch.

Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré
môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j.
ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. Aj podľa
právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel v smerniciach (smernica rady č.72/166/EHS, smernica č. 90/232/EHS, smernica č. 2000/26/ES)

sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán
a potencionálnych obetí nehôd a aby akékoľvek ujmy v oblasti povinného poistného krytia motorových
vozidiel nezostali neuhradené. Za použitia eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví"v § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., a s prihliadnutím k
samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej

osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať
náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní
treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka preto podľa

názoru prvostupňového súdu spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
odporcu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z., a preto
je aj daná pasívna legitimácia odporcu na náhradu nemajetkovej ujmy.
Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného
škodcuvovýškeavrozsahuvakomzaškoduzodpovedápoistenýškodca.PodľanázoruSúdnehodvora
vo veci Haasová C-22/12, pod pojmom ujma na zdraví sa má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada

vyplývanazákladezodpovednostipoistenéhozaškodu zvnútroštátnehoprávauplatniteľného
v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj
psychickú traumu. Súdny dvor na základe týchto úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia
z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj
nemajetkováujma,akmožnonáhradutejtoujmypožadovaťpodľavnútroštátnehopráva.Podľarozsudku

Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica rady 72/166/EHS a smernica rady 84/5/EHS sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Za skutkového stavu, keď právo

Slovenskej republiky ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, umožňuje navrhovateľovi
požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodné vyvodiť záver, že náhrada nemajetkovej ujmy musí
byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd s poukazom na vyššie konštatované sa
nestotožnil s právnou argumentáciu odporcu, že nie je pasívne legitimovaný na náhradu nemajetkovej
ujmy.

Súd návrhu navrhovateľa vyhovel v celom rozsahu vzhľadom na to, že odporcovi ako zodpovednému
individuálnemu subjektu vznikla povinnosť plniť navrhovateľovi s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu, vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12), podľa
výrokuktoréhočlánok3ods.1SmerniceRady72/166/EHSz24.04.1972 oaproximáciiprávnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2
druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/15/EHS z 11.05.2005
ačlánok1prvýodsektretejsmerniceRady90/232/EHSzo14.05.1990oaproximáciiprávnychpredpisov

členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, pričom náhradu

nemajetkovej ujmy právna úprava v SR umožňuje podľa ustanovení o ochrane osobností (§ 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka) navrhovateľovi požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá musí byť
likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Navrhovateľovi vznikol nárok s poukazom na
zákonnéustanovenie§454Občianskehozákonníka,pričombolisplnenéobidvekumulatívnepodmienky
vyžadované zákonom, a to splnenie právnej povinnosti subjektom, ktorý nemal právnu povinnosť plniť

t.j. neexistencia povinnosti navrhovateľa k plneniu, ktoré je zrejmá (náhrada nemajetkovej ujmy musí
byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, vychádzajúc z rozsudku C-22/2013
ako súd vyššie konštatoval) a zároveň existencia právnej povinnosti na konkrétne plnenie na strane
toho, za koho bolo plnené t.j. existencia právnej povinnosti na strane odporcu za ktorého sa plnilo, keď
povinnosť mu vyplýva z § 4 ods. 2 písm. a), ods. 4 a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. (za

aplikácie nepriameho účinku smernice rady č.72/166/EHS, smernice č. 90/232/
EHS, smernice č. 2000/26/ES/), keď súd mal za preukázané, že navrhovateľ plnil za
odporcu sumu vo výške 10.000,00 eur, dňa 21.02.2012, pričom odporca mal plniť sám podľa práva,
keď náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, ktorú povinnosťsi odporca dobrovoľne voči navrhovateľovi nesplnil, pričom zo všeobecných poistných podmienok pre
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., zo dňa 21.03.2007 ani zo samotného zákona č. 381/2001

Z. z., nevyplýva skutočnosť výluky poistenia nemajetkovej ujmy zároveň ani v konaní nebolo zistené a
preukázané, prípadné osobitné dojednanie výluky z poistenia.
Zároveň súd priznal navrhovateľovi aj príslušenstvo uplatneného nároku navrhovateľovi a to úrok z
omeškaniavovýške9%ročnezosumy10.000,00eurod09.03.2012(ododňanasledujúcehopouplynutí
15 dňovej lehoty v zmysle výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa 23.02.2012 doručenej odporcovi dňa

23.02.2012) nakoľko odporca tým, že neposkytol plnenie navrhovateľovi do dňa 08.03.2012 dostal sa
dňom nasledujúcim do omeškania s plnením uplatneného nároku navrhovateľa, pričom výška úroku z
omeškania uplatnená navrhovateľom v návrhu a súdom priznaná nebola v rozpore s ustanovením
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a s príslušným vykonávacím predpisom § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Zb., t.j. neprevyšuje výšku stanovenú podľa predpisov občianskeho práva (základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania mala výšku 1 % + 8 = 9 %).

K opätovným námietkam zo strany odporcu, že v prejednávanej veci nemožno ustanovenia zákona
č. 381/2001 Z. z. vykladať eurokonformným spôsobom, pretože vnútroštátna právna úprava odporuje
právu EÚ a účinku smerníc sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale len proti štátu, prvostupňový
súd poukázal na svoju viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu, keď odporca, úplne opomína
tzv. nepriamy účinok smerníc, v zmysle ktorého orgány členského štátu sú povinné vnútroštátne právo

vykladať a aplikovať vo svetle znenia smerníc tak, aby sa dosiahol nimi predpokladaný výsledok
(porovnaj rozhodnutie ESD C-14/83 Von Colson and Kamman c/a Land Nordheim-Westfalen, ECR
1981). Z judikatúry Európskeho súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné
v rámci aplikácie princípu nepriameho účinku smerníc nahradiť absentujúcu legislatívu alebo vykonať
nápravu nesprávne implementovanej smernice v konkrétnom súdnom konaní, a to bez ohľadu na

zodpovednosť štátu za implementáciu smernice a povinnosť štátu vykonať nápravu. Súd je povinný
vykonať všetko preto, aby vykladal vnútroštátnu právnu normu v čo najväčšom možnom súlade
s neimplementovanou alebo nesprávne implementovanou smernicou. Z uvedeného vyplýva záver, že
nepriamy účinok smerníc, ako ho vyjadril ESD v prípade Von Colson, spočíva v povinnosti
členskéhoštátuvykladaťvnútroštátneprávovosvetlezneniaacieľasmernicetak,abydosiaholvýsledok

v zmysle článku 249 ZES. Podstatou nepriameho účinku je povinnosť súdu vykladať vnútroštátne
právne normy vo svetle znenia a cieľa neimplementovanej smernice. Výsledkom eurokonformného
výkladu môže tak byť i vznik občiansko-právnej zodpovednosti individuálneho subjektu, ktorá by bez
zohľadnenia nepriameho účinku smernice a pri výlučnej aplikácii vnútroštátneho práva neexistovala
(porovnaj rozhodnutie ESD C 215/97, Bellone c/a Yokohama, ECR I-2191), pričom prvostupňový súd

konštatoval, že v ad hoc sa nejedná o prípad výkladu contra legem, keď právo musí byť predovšetkým
nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky
aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález
Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008) - (správne má byť nálezu Ústavného súdu ČR II. ÚS
č.2221/07 z19.03.2008-poznámkaodvolaciehosúdu).Vmateriálnomprávnomštátenejdelen

o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré
sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny
systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej
funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú
neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona

nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby takouto interpretáciou pomocou
redukcie "ad absurdum" odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona
a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Zároveň súd konštatuje, že vnútroštátny orgán aplikácie práva
sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t. j.
výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice bez

ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu
môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu
samotnými ustanoveniami smernice.
Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. V prípade, že sa
odvolací súd nestotožní s dôvodmi napadnutého odvolania, odvolateľ navrhol, aby odvolací súd vo
svojom rozhodnutí pripustil možnosť podať voči svojmu rozhodnutiu dovolanie na zodpovedanie otázkyzásadného právneho významu, ktorá spočíva v tom, či právo na náhradu nemajetkovej ujmy je v zmysle
platného práva kryté z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla.

Primárne odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, spočívajúce
v nesprávnej aplikácii eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu ohľadne rozsahu poistného
krytia, spočívajúca v nezohľadnení pravidla zákazu výkladu contra legem a tiež v nezohľadnení
právnej zodpovednosti štátu za nesprávnu implementáciu smernice EÚ. Vyčítal prvostupňovému
súdu extenzívny (eurokonformný) výklad pojmu „škoda", ktorý používa zákon č. 381/2001 Z. z. o

povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Podľa názoru odporcu v súdenej veci neprichádza do úvahy priame uplatnenie smernice, a ani aplikácia
eurokonformného výkladu práva z dôvodov uvedených ďalej. Medzi účastníkmi súdneho konania je
nesporné, že podľa rozsudku ESD zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 má byť podľa článku 3 ods. 1
smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 vykladaný v tom znení, že povinným zmluvným poistením
má byť krytá aj nemajetková ujma, pokiaľ takýto nárok poškodenej osobe vnútroštátny právny poriadok

priznáva. Spornými teda ostávajú tak otázka právneho významu a záväznosti tohto súdneho rozhodnutia
pre prejednávaný prípad, ako aj otázka účinku smernice EÚ vo vzťahu k platnému vnútroštátnemu
právu a tiež otázka možnosti aplikácie eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho predpisu.
Smernica EÚ je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány

(článok 249 pododsek 3 ZES). Smernica je teda adresovaná členským štátom (a nie všetkým fyzickým
a právnickým osobám ako nariadenie), ktoré majú povinnosť ju transponovať (prebrať) v predpísanej
lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Judikatúra Súdneho dvora rozlišuje dve možnosti
aplikácie smerníc: a) nepriama aplikácia smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá
bez ohľadu na priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny

orgán vykladal vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný
výklad); b) priama aplikácia, ktorá vychádza z priameho účinku smernice, a na základe
ktorej fyzickej alebo právnickej osobe, resp. členskému štátu vyplývajú priamo zo smernice konkrétne
práva, resp. povinnosti. Aplikácia smernice založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho
práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho konania dosiahnuť podobný

výsledok, aký by sa dosiahol v prípade priamej aplikácie smernice, ktorá je oveľa komplikovanejšia.
Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva, t.j. o jeho výklad v súlade so smernicou, aby sa tak zabezpečil „reálny účinok" smernice bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Priama aplikácia
ustanovenísmerniceprichádzadoúvahylensubsidiárneakoultimaratiovtedy,akeurokonformnývýklad

problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú nielen súdne, ale aj
správne orgány členského štátu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a
právnických osôb. Priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti
fyzickej alebo právnickej osoby, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený
vertikálny priamy účinok. Ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne

alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické
osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. Naopak,
fyzické a právnické osoby sa môžu domáhať všetkých práv, ktoré im z neprebratej smernice vyplývajú.
Priama aplikácia smernice prichádza teda do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát, resp.
akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene. Nevýhody, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z

nemožnosti priamej aplikácie smernice v súkromno-právnych sporoch, môžu byť okrem využitia inštitútu
eurokonformného výkladu čiastočne vykompenzované aj prostredníctvom konania proti štátu o náhradu
škody spôsobenej porušením komunitárneho práva, presnejšie porušením povinnosti včasnej, úplnej
a správnej transpozície smernice. Horizontálny priamy účinok smerníc je problematický a Európsky
súdny dvor ho až donedávna nepripúšťal vôbec. Individuálne osoby totiž nie sú adresátmi smerníc,

preto by bolo neprípustné, kedy súkromná osoba, hoci konajúca v rozpore s určitou smernicou ES, mala
byť zodpovedá za opomenutie štátu smernicu implementovať riadne a včas. Z tohto dôvodu možno
priznať priamy účinok smerníc len v rozsahu, v akom to môže byť na prospech jednotlivým osobám. V
zmysle nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 440/2011 (44/2012) sa povinnosť vykladať vnútroštátne právo
v súlade s právom Európskej únie nazýva nepriamy účinok. Rozlišuje sa nepriamy účinok nápravný,

nepriamy účinok určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok. Nepriamy účinok nápravný predstavuje tzv.
silné výkladové „ohnutie" ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré až hraničí s priamou aplikáciou
(priamym účinkom) smernice. Bude sa jednať o situáciu, keď v dôsledku nesprávnej implementácie
smernice, text slovenského zákona nebude zodpovedať zneniu smernice (napr. rozsudok Najvyššiehosúdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2894/2008). Nepriamy účinok určujúci predstavuje situáciu, keď vykonávaný
predpispripúšťaviacerovýkladovazohľadnenietextusmernice(jejcieľaazmyslu)umožnísúduprikloniť
sa k jednej z alternatív možného výkladu. Nepriamy účinok potvrdzujúci predstavuje situáciu, pri ktorej

súd na základe použitia štandardných výkladových metód vnútroštátneho práva dospeje k právnemu
názoru, ktorý aj keď to nie je nevyhnutné, potvrdí konštatovaním, že tento výklad je v plnom súlade so
znením smernice EÚ. Nepriamy účinok smernice spočíva v povinnosti členského štátu vykladať znenie
vnútroštátneho predpisu vo svetle znenia a cieľa smernice (rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397/01
Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez, C-268/06 Impact). Zásada konformného výkladu vnútroštátneho

práva má však aj určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu dovolávať sa na obsah smernice
pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými
zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva (rozsudky
C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez, C-268/06 Impact). Pre prípad,
že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť dosiahnutý na základe výkladu, právo Spoločenstva
ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia

smernice (C-6/90 a 9/90 Frankovich). Jedným zo základných pravidiel stanovujúcich limity súladného
výkladu stanoveného judikatúrou Súdneho dvora je pravidlo zákazu výkladu contra legem. V zmysle
uvedenej zásady vnútroštátny súd nie je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade
so sekundárnym právom EÚ, pokiaľ by to znamenalo nutnosť vykladať ho celkom proti jeho zmyslu.
Ako príklad zohľadnenia pravidla zákazu výkladu contra legem možno uviesť rozsudok Krajského

sudu v Prahe zo dňa 26.02.2006, v ktorom krajský súd uviedol, že : „rozpor (medzi smernicou a
zákonom) nemôže tunajší súd sám riešiť; nemôže tak učiniť ani tzv. „eurokonformným výkladom", keď
je predmetné ustanovenie autorského zákona kogentné a žiadny výklad neumožňuje". S poukazom
najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011, podľa ktorého
„chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému,

ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný
život", je jednoznačné, že vnútroštátna právna úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní veci záväzná
jednoznačne a bez pochýb určuje, aké nároky sú z povinného zmluvné poistenia kryté (§ 4 zákona).
Aj z výkladu zákona o PZP ako celku je zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých, nie je uvedeným
poistenímkrytá,zdôvodu,ževnútroštátneprávovrámcináhradyškodynepriznávatakýnárok(odvolateľ

pritom poznamenal, že v Českej republike existuje odlišná vnútroštátna právna úprava, kedy za škodu
usmrtením pozostalým patrí jednorazové odškodnenie a tento ich nárok je následne krytý povinným
zmluvným poistením). Na základe uvedeného sa odvolateľ domnieva, že ani eurokonformným výkladom
nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle ust. § 11- § 13 Občianskeho
zákonníka je krytá z PZP, nakoľko zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad

vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody
poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna úprava.
V otázke nemožnosti priamej aplikácie smernice v sporoch medzi jednotlivcami je rozhodovacia činnosť
Súdneho dvora ustálená. Vo veci C-82/10 Dominguez, predmetom ktorej bola vnútroštátna úprava
odporujúca smernici, predložil vnútroštátny súd okrem ďalších otázok Súdnemu dvoru aj otázku, či

ukladá článok 7 smernice č. 2003/88 .... povinnosť neuplatniť odporujúce vnútroštátne ustanovenie.
Vnútroštátny súd sa v podstate pýtal, či sa má článok 7 smernice 2003/88 vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s článkom 7 sa nesmie uplatniť.
Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné
vykladať toto právo čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou

sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEU (bod 24).
Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho
súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení
vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na
výklad contra legem vnútroštátneho práva, (bod 25). V prípade, že by taký výklad (výklad, ktorý by

zabezpečil úplnú účinnosť smernice 2003/88) nebol možný, treba preskúmať, či má článok 7 ods. 1
smernice 2003/88 priamy účinok, prípadne či sa M. Dominguez naň môže odvolávať voči žalovaným vo
veci samej, najmä voči svojmu zamestnávateľovi, teda CICOA, vzhľadom na ich právnu povahu (bod
32). Pokiaľ ide o priamy účinok smernice, a teda možnosť dovolávať sa priamej aplikácie tzv. motorových
smerníc pred vnútroštátnym súdom voči jednotlivcom, podľa ustálenej judikatúry ustanovenie smernice

má priamy účinok len vtedy, ak je z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné.
Významným rozhodnutím v otázke priamej aplikácie smernice je rozhodnutie vo veci C-152/84 Marshall,
v ktorom Súdny dvor rozhodol, že bezpodmienečné a dostatočne určité ustanovenia smernice, ktoré
neboli členským štátom implementované do konca stanoveného obdobia alebo neboli implementovanésprávne, majú priamy účinok a jednotlivci sa ich môžu dovolávať proti členskému štátu. Táto záväzná
povaha smerníc vytvára povinnosti len členskému štátu, ktorému je adresovaná; smernica nemôže
ukladať povinnosti jednotlivcom. Súdny dvor už v ustálenej judikatúre rozhodol, že smernica nemôže

zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať
(C-152/84 Marshall, bod 48, C-91/92 Faccini Dori, bod 20, C-201/02 Wells, bod 56). Smernice sa
nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale možno sa jej dovolávať proti štátu, bez
ohľadu na postavenie, v akom štát vystupuje, či ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (rozsudky
C-356/05 Farrell, bod 40, C-188/89 Foster a i., bod 20; C-343/98 Collino a Chiappero, bod 23, ako aj

C-157/02 Rieser Internationale Transporte, bod 24). Vzhľadom k tomu, že odporca v tomto konaní nemá
postavenie štátu, nie je teda ani subjektom, voči ktorému by sa mohol žalobca domáhať priameho účinku
smernice. Súd je teda povinný aplikovať na súdenú vec účinné a záväzné právne predpisy, ktorými
členskýštátuplatnil,najednejstranesvojeprávovoľnestanoviťrežimzodpovednostizaškodu(rozsudky
C-348/98 Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, body 23 a 29, C-537/03 Candolin a i., bod 24)
a na strane druhej, vykonal svoju povinnosť zabezpečiť krytie zodpovednostných nárokov povinným

zmluvným poistením. Jediným záväzným právnym predpisom, ktorý ustanovuje rozsah poistného krytia
z PZP, na základe ktorého je možné v súdenej veci rozhodovať, je práve
zákon č. 381/2001 Z. z. o PZP. Ako vyplýva zo všetkých uvedených právnych skutočností, nie je v
právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným právnym predpisom, ani nie je možné
rozhodnúť na základe aplikácie hore uvedených smerníc z dôvodu ich nezáväznosti

pre sporové strany, a záverom, nie je možné zákon o PZP vykladať „eurokonformným"
spôsobom. Eurokonformný výklad prichádza do úvahy len v prípade, ak želateľný výklad (ten, ktorý bol v
súlade so sekundárnym Európskym právom) je možné dosiahnuť aplikáciou aspoň väčšiny
druhov výkladu právnej normy. V prejednávanom prípade však nie je možné, vzhľadom na jednoznačný
text zákona č. 381/2001 Z. z. dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá Zákonom o

povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to
ani a) gramatickým výkladom - keď rozsah krytia je jednoznačne a jasne vymedzený v ust. § 4 zákona
č. 381/2001 Z. z. a neobsahuje zmienku o nemajetkovej ujme, len o škode. Vzhľadom na jednoznačné
vymedzenie rozsahu poistného krytia (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa
20.04.2011), keďže zákon č. 381/2001 Z.z. pojem škoda nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani

špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku
nestotožniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, nejedná sa teda o prípad,
kedy by bol právny predpis implementovaný nejasne a nezrozumiteľne, v dôsledku čoho by umožňoval
rôzny výklad (nepriamy účinok určujúci); logickým výkladom vzhľadom na jednoznačnú pojmovú a
obsahovú odlišnosť inštitútu škody a nemajetkovej ujmy, nie je možné ich stotožnenie ani touto formou

výkladu; účelovým výkladom, keď v prejednávanom prípade zo žiadneho z ustanovení dôvodovej
správy nevyplýva zámer zákonodarcu kryť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného
poistenia. Štát nikdy neuvažoval pri tvorbe právneho predpisu nad krytím nemajetkovej ujmy
z povinného zmluvného poistenia, nikdy neboli vytvárané technické rezervy pre tento druh rizika a nikdy
nebolo kalkulované poistné pre tento druh krytia. V samotnej dôvodovej správe k zákonu č.381/2001

Z. z. sa výslovne uvádza, že rozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na
nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia. Tak
pojem „škoda", ako aj pojem „nemajetková ujma" majú v platnom právnom poriadku jasne zadefinovaný
obsah a aj z ich zákonného vymedzenia, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je zrejmé,
že sa nejedná o obsahovo totožné právne inštitúty. Jednoznačná obsahová a najmä pojmová odlišnosť

týchto právnych inštitútov neumožňuje v ich interpretácií nejasnosti či nezrozumiteľnosti, neprichádza
do úvahy ich interpretácia e ratione legis. Vzhľadom na rozdielnu a oddelenú úpravu ochrany osobnosti
a náhrady škody v Občianskom zákonníku nie je možné systematickým výkladom stotožniť škodu a
ujmu. Platný Občiansky zákonník a rovnako aj súčasná civilistická právna teória striktne od seba odlišuje
právo na ochranu osobnosti a s ním spojené pravo na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu škody v zmysle ust. § 415 až § 450
Občianskeho zákonníka. Uvedené rozlíšenie vychádza jednak zo samotnej štruktúry civilného kódexu,
keď právo na ochranu osobnosti je vymedzené v 1. časti Občianskeho zákonníka, nakoľko je úzko späté
s nositeľom tohto práva - fyzickou osobou. Na druhej strane právo na náhradu škody
je upravené v samostatnej 6. časti kódexu, v ktorej je ucelene rozpracovaná problematika jednotlivých

druhov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu ako aj rozsah jej náhrady. Odlišnosť uvedených
dvoch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie ustanovenia § 16 Občianskeho zákonníka, ktorým zákon
pripúšťa kumuláciu nároku na nemajetkovú ujmu a nároku na náhradu škody, čím zdôrazňuje ich
vzájomnú odlišnosť. Ani historický výklad neprichádza v danej veci do úvahy. Nikdy v histórii nebol nárokna náhradu nemajetkovej ujmy krytý z povinného zmluvného alebo zákonného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V samotných právnych predpisoch či v
historických prameňoch práva (napr. diela F. Prochotského, K. PIanka) neexistuje jediná zmienka o tom,

že by zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola
niekedy v právnej histórii platnosti právneho poriadku odškodňovaná nemajetková ujma z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu. Odlišnosť práva na náhradu škody a nemajetkovú ujmu
vo svojej rozhodovacej praxi rozlišujú aj súdy (napr. Vrchní soud v Olomouci sp.zn. 3To 183/98 ako aj
Najvyšší súd SR - uznesenie sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011. Výklad práva, ktorý aplikoval

súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí je neakceptovateľný, nakoľko záver, ktorý
súd vyvodil najmä s prihliadnutím na účel stanovený smernicou EU, je v úplnom rozpore
s výkladom platného vnútroštátneho práva, ktorý možno docieliť tak gramatickým, ako aj logickým,
systematickým, teleologickým, či historickým výkladom platného vnútroštátneho práva. Takýto rozpor
medzi záverom dosiahnuteľným výkladom vnútroštátneho práva a výkladom práva vo svetle smernice
EÚ, nie je možné odstrániť výkladom contra legem, nakoľko takýto výklad, by v konečnom dôsledku

narušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a práva, ako takého. Napätie, ktoré
vzniká medzi vnútroštátnou interpretáciou normy a jej interpretáciou vo svetle smernice EU
už nie je možné odstrániť eurokonformným výkladom práva, ale len novelizáciou právneho predpisu.
Z uvedeného je zrejmé, že praktické uplatnenie zásady prednosti pri smerniciach Súdnym dvorom
EÚ nezodpovedá jeho teoretickému vymedzeniu tak, ako ho prezentoval súd prvého stupňa. Aplikácia

smerníc na základe nepriameho účinku smerníc je limitovaná výkladom contra legem vnútroštátneho
práva. Vnútroštátny súd preto nemôže vykladať § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý v zmysle
svojho znenia ako aj rozhodovacej činnosti súdov nepokrýva nemajetkovú ujmu v peniazoch, tak že
tento nárok pokrýva. Odvolateľ pritom poukázal na obsah svojich vyjadrení prezentovaných v priebehu
tohto konania. Priameho účinku smerníc, na ktoré je kladená požiadavka obsahovej bezpodmienečnosti

a dostatočnej presnosti, sa jednotlivec môže dovolávať len voči členskému štátu, a nie voči jednotlivcovi.
Predmetom poistného krytia nie je nemajetková ujma, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011. Z tohto rozhodnutia možno vyvodiť jednoznačný záver,
a to, že de lege lata nie je nemajetková ujma krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti
za škodu. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani existencia rozhodnutia Súdneho dvora C-22/2012

vo veci Katarína Haasová/Rastislav Petrík, nakoľko v tomto súdnom rozhodnutí sa
súd nezaoberal výkladom vnútroštátneho práva (či je de iure nemajetková ujma krytá), len vykladal
smernicu.Súdnydvorvžiadnejčastispomenutéhorozhodnutianepovedal,ženemajetkováujmajekrytá
vnútroštátnymprávom,lenskonštatoval,žemábyťkrytá.SmernicaakosekundárnyprameňEurópskeho
právazaväzujelenštát,niejednotlivcaajepovinnosťouštátuzosúladiťvnútroštátneprávososmernicou.

V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora z predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z
ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizácia zodpovednosti za škodu členských štátov a že
podľa súčasného práva Spoločenstva samotné členské štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za
škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel. S takouto prezentáciou sa stotožnil
aj JUDr. Imrich Fekete, CSc., v Zborníku z konferencie 20. Slovenské dni práva, Bratislava 2.-3.

októbra 2014. Vo vzťahu k rozhodnutiu Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-22/12
odvolateľ zdôraznil, že v uvedenej veci bola dopravná nehoda spôsobená na území Českej republiky
a v zmysle Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody uzavretého v Haagu dňa 04.05.1971,
ktorý ratifikovala Slovenská aj Česká republika, ako aj ďalšie krajiny, rozhodným právom sú vnútorné
predpisy štátu, na území ktorého došlo ku nehode. Uvedené rozhodnutie preto nie je možné aplikovať

v prejednávanej veci, pokiaľ slovenská právna úprava pod pojmom škoda nerozumie i majetkovú ujmu,
teda takú ujmu, ktorú je povinná uhradiť osoba, ktorá zásah do osobnostných práv spôsobila. Odvolateľ
ďalej poukázal, okrem už citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu, i na ďalšie rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky, ktoré prezentovali rovnaký názor ako navrhovateľ (Krajský súd v Žiline sp. zn.
5 Co/141/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012-110 zo dňa 06.03.2012, Krajský

súd v Prešove sp. zn. 11Co/60/2014 zo dňa 14.04.2015, Okresný súd Trnava sp. zn. 37C/358/2013
zo dňa 15.04.2015), ktorý ich pasáže zároveň citoval v napadnutom rozhodnutí. Odvolateľ zároveň
konštatoval, že povinnosť riadne transponovať a implementovať smernicu je členskému štátu uložená
primárnym právom. Stanovenie právnych následkov porušenia tejto povinnosti je obsahom všeobecnej
zodpovednostičlenskéhoštátuzaporušeniekomunitárnehopráva.Pokiaľtedaokresnýsúdzaujalnázor,

žesmernicanebolavdostatočnejmieretransponovanádonášhoprávnehoporiadku,malvyvodiťprávny
záver, že za takéto pochybenie nesie zodpovednosť štát, a nie odporca.Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči odporcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia v sume 334,72 eur, ktoré zároveň vyšpecifikoval a vyčíslil.

Uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, vydané v súlade s právnym
poriadkom SR a Európskej únie s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd na základe predložených dôkazov dostatočne riadne
zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie odôvodnil vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom,
opierajúc sa o ustanovenia relevantných právnych predpisov a medzinárodných zmlúv. Podľa názoru

navrhovateľa okresný súd správne vyhodnotil skutkový stav veci a pri rozhodovaní vo veci samej
správnej aplikoval právo Európskej únie, ktoré má prednosť pred vnútroštátnym právom SR, a to
prostredníctvom tzv. nepriameho účinku európskeho práva, t.j. prostredníctvom tzv. eurokonformného
výkladu. V rámci vykonaného dokazovania sa prvostupňový súd dostatočným spôsobom vysporiadal
s predloženým rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Súdny dvor
Európskej únie v rámci predloženého rozhodnutia v obdobnom právnom prípade skúmal otázku, či

nemajetková ujma spôsobená blízkej osobe obete dopravnej nehody má alebo nemá byť pokrytá
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
pričom Súdny dvor EÚ vychádzajúc z príslušných smerníc Rady rozhodol, že povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj nemajetkovú ujmu
pozostalých po obetiach dopravných nehôd. V rámci tzv. nepriamej aplikácie smerníc je vnútroštátny

súd povinný aplikovať európske právo vždy v rámci tzv. eurokonformného výkladu, t.j. súd je povinný
uskutočniť výklad vnútroštátneho práva v súlade so smernicou, aby sa tak zabezpečil reálny účinok
smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.
Navrhovateľ tiež zdôraznil, že právna otázka výkladu príslušných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v

znení neskorších predpisov vo vzťahu k ust. § 13 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je
dodnes v právnej teórii i súdnej praxi Slovenskej republiky jednoznačne vyriešená. Zatiaľ čo odvolateľ
poukazuje na rozhodnutie vybraných súdov v rámci SR, navrhovateľ upriamil pozornosť
aj právny názor sudcu Najvyššieho súdu SR JUDr. Rudolfa Čirča prezentovaný v rámci odlišného
stanoviskasudcukuzneseniuNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/168/2009zodňa20.04.2011,vktorom

menovaný sudca uviedol, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občiansko-právnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na
súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov.
Práve z uvedeného dôvodu, t.j. dôvodu vyriešenia právneho vzťahu povinného zmluvného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a úhrady nemajetkovej ujmy z
uvedeného poistenia bolo iniciované konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie, ktorého výsledkom
je právny názor európskeho súdu pretavený v rozhodnutí č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Odklon od
právneho názoru prezentovaného v predmetnom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie je v rozpore
s podstatou a povahou prednosti európskeho práva pred vnútroštátnym poriadkom SR nerešpektujúc

judikatúru ESD ako jeden z prameňov práva Európskej únie.

Odporca v reakcii na vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 15.04.2016 uviedol, že ESD v rozhodnutí C-22/12
nevykladal vnútroštátne právo, ale smernicu EÚ. Predmetné rozhodnutie nič nezmenilo na doterajšom
právnom stave, nakoľko ESD v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej úpravy

poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. ESD preto ani nijakým spôsobom
nespochybnil závery doterajšej slovenskej či českej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle
ktorých takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia, pretože v
citovanom rozhodnutí konštatoval, že by nemajetková ujma mala byť krytá zákonom o PZP a v žiadnej

časti rozhodnutia neskonštatoval, že de lege lata je aj skutočne krytá. Zákonodarca do dnešného
dňa neharmonizoval a neodstránil nesúlad vnútroštátneho práva so smernicou EÚ. Ak by teda aj z
rozsudku ESD vyplývala potreba zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného
poistenia, bolo by z rozsudku zrejmé, že Slovenská republika neprebrala relevantné smernice v súlade s

ich cieľom a účelom. Aplikácia eurokonformného výkladu nie je prípustná, ak má smerovať contra legem
k vnútroštátnemu právu. Nedostatok transpozícií smerníc však nemôže byť v neprospech fyzickej alebo
právnickej osobe spoliehajúcej sa na záväznosť platných a účinných noriem vnútroštátneho právneho
poriadku. Nie je ich preto možné aplikovať priamo. Zároveň nie je ani možné uplatniť eurokonformnývýklad, pretože takáto interpretácia by odporovala vnútroštátnej právnej úprave, princípu právnej istoty,
zákazu retroaktivity, pričom by tiež poškodzovala poisťovne ako subjekty súkromného práva. V zmysle
doterajšej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bolo judikované, že nemajetková ujma nie je krytá

zákonom č. 381/2001 Z. z. Pokiaľ navrhovateľ dáva do pozornosti právny názor sudcu Najvyššieho súdu
SR JUDr. Rudolfa Čirča prezentovaný v rámci odlišného stanoviska sudcu k uzneseniu Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2009, odvolateľ poznamenal, že danom
prípade išlo o nesúhlas s väčšinovým rozhodnutím senátu najvyššieho súdu. Najvyšší súd SR vo
vyššie uvedenom rozhodnutí potvrdil, že predmetom poistného krytia nie je nemajetková ujma, pričom

uvedené nezmenilo ani rozhodnutie ESD č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013 a podľa názoru odporcu tento
názor Najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí rešpektovaný nebol, čím bola vytvorená právna
neistota, keďže prvostupňový súd rozhodol odlišne od právneho stanoviska Najvyššieho súdu SR ako
nadriadeného orgánu. Predmetné rozhodnutie je jediným a teda aj aktuálnym rozhodnutím, v ktorom
Najvyšší súd SR vyslovil právny názor k sporným okolnostiam a toto rozhodnutie doposiaľ nebolo
preklenutéžiadnyminýmrozhodnutím.Odporcaopätovneprezentovalpožiadavkupripusteniadovolania

v prejednávanej veci odvolacím súdom.

Na toto vyjadrenie odporcu navrhovateľ nereagoval.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (§212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.) a po preskúmaní ho bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh
navrhovateľa o zaplatenie sumy 10.000,00 eur s príslušenstvom aj správne právne posúdil. Nakoľko i
odôvodneniepísomnéhovyhotoveniarozsudkunapadnutéhoodvolanímzodpovedákritériámuvedeným

v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov
a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky odporcu uvedené v odvolaní, a po ich preskúmaní dospel k
záveru, že tieto nie sú dôvodné. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku len zopakoval argumentáciu

prezentovanú v priebehu doterajšieho konania. Vyplýva z nej, že sa nestotožňuje s právnym závermi
prvostupňového súdu tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní pritom vychádzal z právneho názoru prezentovanom
odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn.

6Co/275/2014 zo dňa 28. januára 2015, ktorým bol v zmysle ust. § 226 O.s.p. viazaný. Na týchto
záveroch odvolací súd naďalej zotrváva a k odvolacím námietkam odporcu poukazuje na argumentáciu
uvedenú ďalej.

Odvolací súd k obrane odporcu primárne poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov

o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy (napríklad
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011). Vo
vzťahu k odlišnému právnemu názoru v iných súdnych konaniach a k obrane odporcu, že vnútroštátne
právo nezakladá povinnosť poisťovne nahradiť nemajetkovú ujmu z povinného poistenia, odvolací súd
udáva.

Po rozsudku súdneho dvora vo veci Hassová C-22/12 by nemali byť pochybnosti o tom, že ak
vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou
motorového vozidla, tak že štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy. Slovenský
právny poriadok priznáva pozostalým za zásah do súkromia usmrtením blízkeho človeka náhradu

nemajetkovejujmy.Priznanénáhradysatýkajúrôznychoblastinapr.usmrteniapriliečebnýchzákrokoch,
prípadyusmrtenípriprevádzkemotorovýchvozidielavinýchprípadoch.Usmrtenieosoby,ktorájeblízka
je úplne jednoznačne zásahom do súkromného života blízkych osôb, psychické následky
ktorého si so sebou pozostalí nesú po celý zvyšok svojho života. Úplne bežné sú správy o súvisiacichpsychických problémoch vrátane psychiatrických liečebných zákrokoch. Nevyhnutnosť psychiatrického
liečenia v niektorých prípadoch dokazuje, že ide o zdravotný problém a niet najmenšieho dôvodu tieto
stavy vynímať z kategórie škody na zdraví hoci v psychickej rovine, ktoré poškodenie zdravia je nie raz

bolestnejšie ako pri fyzickom poškodení zdravia.

Spornou právnou otázkou, nepochybne aj medzi súdmi Slovenskej republiky, zostala otázka, či si
Slovenská republika svoju povinnosť transponovať smernicu splnila. Ak je pravdou, že poisťovňa nemá
zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom si Slovenská republika svoju transpozičnú

povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú
ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Odvolací súd je však dospel k záveru , že pri aplikácii všetkých výkladových metód, a nie len
jednej izolovane, je dôvodný jeho záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovne z
povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví.

Z hľadiska gramatického výkladu považuje odvolací súd za dôležité, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm.
a) ZoPZP upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách - zákonodarca teda nesledoval (explicitne
nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú
škodu a pod. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej zložky škody na zdraví je opodstatnený názor,

že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej.
Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenské
uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté. Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej
škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.

Z hľadiska výkladu zákonodarcu popri vyššie uvedených dôvodoch je treba brať zreteľ na to, že
zákonodarca v transpozičnej doložke výslovne spomína dotknuté smernice a sotva by sa dalo uveriť
tomu, že by v rozpore s požiadavkou smerníc nezahrnul pod poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy)
a tým sa rozhodol hradiť škodu z dôvodu transpozičného deficitu fakticky namiesto poisťovni, ktoré
inkasujú poistné. Z rozsudku C-22/2012 vyplýva, že: ...Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby

zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s
ustanoveniami uvedených smerníc (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32
a 33, ako aj tam citovanú judikatúru).

Z dôvodovej správy k § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že „Rozsah poistenia zodpovednosti je v

návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a
na územnú platnosť poistenia. Poistenie zodpovednosti sa u tuzemských motorových vozidiel
bude vzťahovať na zodpovednosť za škodu spôsobenú na území Slovenskej republiky, ako
aj na území štátov, s ktorými kancelária uzavrela dohodu o vyrovnávaní nárokov na náhradu."
Dôvodová správa k ZoPZP teda o vylúčení niektorej zložky náhrady škody nič neuvádza.

Z hľadiska systematického výkladu síce môže byť vznesená výhrada, že náhrada citovej škody po
zásahu do života a súkromia osoby je systematicky zaradená v prvej časti Občianskeho zákonníka
(,,ochrana osobnosti") a náhrada škody v inej - šiestej časti Občianskeho zákonníka (,,zodpovednosť
za škodu"), treba však prihliadnuť na fakt, že únijné právo nerieši škodovú zložku, ale poistné krytie a

zákonodarca evidentne sústredil pri zásahu do súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej časti zákona,
a to bez ohľadu na okolnosti prípadov, za akých k nemajetkovej škode došlo. Išlo by o duplicitné
ustanovenie, ak by sa aj v iných častiach zákona podľa rozmanitosti spoločenských vzťahov opakovalo
právo na nemajetkovú škodu. Logiku by mohol mať len administratívny strop nemajetkovej škody
upravený v časti o škode na zdraví, nie však nevyhnutne aj samotné právo.

Teleologický výklad podporuje zmysel a cieľ celého poistenia rizikových vzťahov spojených s
prevádzkou motorových vozidiel. Niet najmenšieho dôvodu presúvať bremeno, ktoré majú znášať
pri najrizikovejších spoločenských vzťahov poisťovne, na plecia častokrát nesolventných osôb a tým
vystavovať ekonomickému tlaku a právnej neistote poistené osoby a pri nevymožení aj dotknuté obete.

Ide o spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa spomína nenahraditeľná ujma. Nemajetková škoda
dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu zaplatiť. V snahe predísť takýmto situáciám bolo
zriadené povinné zmluvné poistenie. K celkovému postupu pri aplikácii výkladových metód
odvolací súd poukazuje na požiadavku striktného výkladu z hľadiska vylúčenia poistného krytia citovanýrozsudok C-22/12 článok 34: ,,Keďže obmedzenie poistného krytia je možné iba vo výnimočných
prípadoch, podľa názoru Komisie je potrebné prijať v tejto oblasti striktný výklad práva, a nie je možné
pripustiť ľubovoľné rozširovanie prípadov, v ktorých bude dochádzať k obmedzeniu rozsahu poistného

krytia."

Zhľadiskaeurokonformnéhovýkladunavrhovateľ svojnárokvočiodporcovizakladá natom,žeodporca
ako poisťovateľ je povinný uhradiť za navrhovateľa ako vodiča poisteného motorového vozidla, škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa poistenie zodpovednosti vzťahuje na každého,
kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej
zmluve.

V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému náhradu škody, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti (odsek 4).

Existencia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla poistníka O. E., bytom K. XXX/X, XXX XX J., držiteľa motorového vozidla Z. E., K. XXX/X, XXX
XX J. a poisťovateľa Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava I, IČO:
00 151 700, druh vozidla SEAT CORDOBA, modrá metalíza, EČV: NO 349AX, rok výroby 2001, v čase
dopravnej nehody nebolo v konaní sporné. Súd preto skúmal, či je v danom prípade splnená podmienka
existencie krytého nároku.

V prejednávanej veci navrhovateľ uplatňuje svoj nárok voči odporcovi ako poisťovni, keďže v čase
dopravnej nehody bolo vozidlo, ktorým spôsobil dopravnú nehodu poistené a súdom priznaný nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka už poškodenej vyplatil. Odporca
ako poisťovňa napriek existencii poistného vzťahu odmietla navrhovateľovi tento nárok uhradiť. Podľa

navrhovateľa sa odporca na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Povinnosť odporcu uhradiť za navrhovateľa
priznanú nemajetkovú ujmu prospech poškodenej vyplýva z ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z. z. Odporca odmietol toto bezdôvodné obohatenie navrhovateľovi vydať. Neuznáva nárok
navrhovateľa tvrdiac, že v danom prípade sa jedná o odlišný nárok ako nárok na náhradu škody, ktorý
nie je krytý uzavretým povinným zmluvným poistením.

K tomuto odvolací súd uvádza, že ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do
slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej

smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované
v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že ustanovením

§ 662 Obchodného zákonníka sa implementuje čl. 1 smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/
EHS.

Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený" znamená akúkoľvek osobu oprávnenú
na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. smernice

každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah
krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom
pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví.

Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie už v spomínanom rozsudku z 24. októbra 2013
vo veci C-22/12, Katarína Hassová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol
že čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývaťaj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom

právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola
neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/
EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že
medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny

dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej
časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátnehmotnéprávozodpovednostizaškodu,naktoréodkazujúuvedenésmernice(ods.57a58).

Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti

poisťovneajejnámietkycelkomzjavneignorujújasnézáveryvyslovenéSúdnymdvoromEÚ.Uvedeným
rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4Cdo 168/2009čím bol
prekonaný právny názor v ňom vyslovený. Argumenty odporcu o systematickej odlišnosti nároku na
náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57 a 58
uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch, na rozdiel od tvrdenia odporcu, Súdny dvor EÚ nevykladal

naše národné právo. Naopak, Súdny dvor vykladal právo Európskej únie. Podstatou citovaných odsekov
nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nárokom na náhradu
škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje, že
bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto
ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa

takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto
krytia" v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/EHS." Inak povedané, Súdny dvor v tomto
odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel" používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj
také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody" v prísnom slova zmysle,

ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti
- dopravnej nehody). Z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká v prípade protiprávnej
udalosti - dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v peniazoch.
Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou približuje objektívnej
zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného rozsudku Súdneho

dvora článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie... určujúce rozsah
krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia" sa musí zaradiť aj § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou odporcu, že smernice nemôžu ukladať povinnosti
jednotlivcom, ale len členským štátom. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa však musia
vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade
so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať
v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje

(porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT
proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy
urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové
metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade
s účelom sledovaným smernicou (porovnaj rozsudok Súdneho dvora z 24. januára 2012, C-282/10,

Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre,
ods. 27).

Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení
zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení

smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby
zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho
poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov
prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.Na porovnanie k výkladu škoda odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok súdneho dvora aj v inej
právnej veci C-63/09 Axel Walz/Clickair S.A. cit.: „Pojem „ujma" tvoriaci podklad článku 22 ods. 2

Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale
28. mája 1999, ktorý stanovuje obmedzenie zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú
najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú
škodu." Ako aj Rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 2015 vo veci C-350/14, Lazar proti Allianz
SpA - ECLI:EU:C:2015:802 cit.: „článok 4 ods. 1 nariadenia č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom

práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) sa má vykladať v tom zmysle, že ujma spojená s úmrtím osoby
pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v členskom štáte súdu konajúceho vo veci a ktorú utrpeli rodinní
príslušníci tejto osoby s bydliskom v inom členskom štáte, sa má kvalifikovať ako „nepriame následky"
tejto nehody v zmysle tohto ustanovenia.

Nazákladeuvedenéhotrebapotomuzavrieť,žeustanovenie§4ods.2písm.a)zákona č.381/2001

Z. z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v odseku
4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona uplatniť priamo
proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prerokúvanej veci
vyplýva, že M. S. má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči navrhovateľovi, ktorý jej súdom priznanú

nemajetkovúujmuajvyplatil.Aktútoujmuvzmysle§4ods.2a4zákonač.381/2001Z.z.kryjepoistenie
zodpovednosti za škodu, navrhovateľ ako poistený vzhľadom na existenciu poistného vzťahu v
čase poistnej udalosti mal právo, aby odporca ako poisťovňa túto ujmu poškodenej za neho zaplatil (§ 4
ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z). Ak tak odporca neučinil, došlo na jeho strane k bezdôvodnému
obohateniu, ktoré je povinný navrhovateľovi vydať (§ 451 ods. 1 a § 454 Občianskeho zákonníka). Ak

tak odporca neučinil ani v lehote, v ktorej mu navrhovateľ poskytol vo výzve, dostal sa do omeškania
a je preto povinný zaplatiť navrhovateľovi i úroky z omeškania, tak ako ich priznal prvostupňový súd v
zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaných.

Odvolací súd sa preto stotožnil so závermi okresného súdu o povinnosti odporcu zaplatil navrhovateľovi

sumu 10.000,00 eur s príslušenstvom uplatnenou žalobou.

Úvaha okresného súdu v súdenej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného
skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery
okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané, a ani v rozpore s formálnou

logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého
rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné,
preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z vyššie
uvedených skutočností vyplýva neunesenie dôkazného bremena navrhovateľa v tomto súdnom konaní.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej ako vecne správny p o t v r d i l .

Odvolacísúdakovecnesprávnypotvrdilajodvolanímvýslovnenenapadnutý,ale odrozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania, ktorý zodpovedá ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Zároveň odvolací súd uvádza, že nepripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie vzhľadom na čas jeho
rozhodnutia s ohľadom na skutočnosť, že právna úprava účinná od 01.07.2016 už umožní
odporcovi tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok).

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p., keďže
s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 O.s.p. si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania ponechal
na samotné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.