Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/74/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317207143
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317207143.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: Y.. X. C., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v Humennom, na ul. I. Č.. X, T. zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo
Svidníku, na ul. Sov. hrdinov č. 163/66, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné
zo dňa 06.03.2018 č.k. 10Csp 129/2017-41 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 2.091,29 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania.

Žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 2.091,29 Eur spolu s 5 % -ným ročným úrokom z omeškania od 15.07.2017 do
zaplatenia. Ďalej určil, že zmluvné podmienky v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 30.05.2012
uvedené v bode 8. ods. 8.1. a v bode 8. ods. 8.4. sú neprijateľné a z tohto dôvodu neplatné. Žalobkyni

priznal vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 30.05.2012
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Z úveru schváleného vo výške1.500 Eur bol žalobkyni reálne
poskytnutý úver v sume 1.284,25 Eur. Žalobkyňa v prospech žalovaného uhradila celkovo čiastku
3.375,54 Eur.

3. Medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere okrem iných údajov patrí aj údaj o dobe
trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a údaj
o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, písm. j/ a
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Absencia týchto údajov spôsobovala, že
poskytnutý úver v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa považoval
za bezúročný a bez poplatkov.

4. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti
úveru. Pokiaľ je súčasťou dojednanie, že dlžník je povinný splácať úver do okamihu úplného uhradenia
čerpaného úveru vrátane príslušenstva, takéto dojednanie nezodpovedá požiadavke zákona. Na
základe uvedeného možno konštatovať, že údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Údajo termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca
a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti
súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. V zmysle ustálenej súdnej praxe,

veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov do splatnosti
úveru. Po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy
je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania. Účelom zákona o spotrebiteľských
úverochjeto,abyspotrebiteľužpripodpisezmluvybolinformovanývakýchtermínoch,resp.kedy,vakej
výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto

sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na
základe vstupných údajov.

5. V zmluve o úvere chýba aj zákonom požadovaný údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je
pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/

zákona č. 129/2010 Z.z. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje
prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň
nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré právo nemá. Medzi povinnými
náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi
žalobkyňou a žalovaným bola výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom

slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru,
teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť
uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov a taktiež ich počet a termín splátok.

6. Zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná pre rozpor tohto

dojednania s dobrými mravmi. Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole
vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka).

7. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania
sa,ktorésúvspoločnostivprevažnejmiereuznávanéapredstavujúzákladnýhodnotovýporiadok.Cena

plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa
generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým
mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní
úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa

vzhľadom na vyššiu mieru riziká vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac
ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov
na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100%, je neprijateľná a dobrým mravom odporuje.

8. Vychádzajúc zo štatistických údajov, zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska,

boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch uzatvorených na dobu od 1 do 5 rokov v máji 2012 v sadzbe
11,15 % ročne. Výška úrokovej sadzby úveru dohodnutá medzi stranami sporu bola 70,01 % ročne.
Úroková sadzba úveru je tak viac ako 6,5 -násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných bankami
v rovnakom období.

9. V tejto súvislosti sa poukázalo na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2009
vydaný vo veci 1MCdo 1/2009, podľa ktorého hoci maximálna výška úrokov pri peňažných pôžičkách,
ani pri úveroch, nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu
zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením
§ 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto

vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru
úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.

10. S prihliadnutím na uvedené, žalovanému vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov,
ktoré z jeho strany boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 1.284,25 Eur. Žalobkyňa doposiaľ

žalovanému zaplatila sumu 3.375,54 Eur, čo znamená, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne
obohatil o sumu 2.091,29 Eur.11. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného, táto sa nepovažovala za
dôvodnú. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov
odo dňa, keď k nemu došlo.

12. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná

premlčacia doba plynúca odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jeho úkor obohatil a objektívna 3 -ročná premlčacia doba plynúca odo dňa keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu, resp. 10-ročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade
je objektívna premlčacia doba 10 -ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného bolo vyhodnotené
ako úmyselné. Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov
a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

Ak žalovaný obchádzal Zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluva
nemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

13. Zároveň zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až keď oslovila

Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, čoho dôkazom je plnomocenstvo na zastupovanie žalobkyne
v tomto konaní z roku 2017. Žaloba bola preto podaná i v rámci dvojročnej subjektívnej doby.

14. V dôsledku uvedeného žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
2.091,29 Eur sa považoval za dôvodný. Súd prvej inštancie preto žalovanému uložil povinnosť vydať

žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 2.091,29 Eur s príslušným úrokom z omeškania.

15. Za dôvodný sa považoval tiež nárok žalobkyne na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
uvedených v bode 8. ods. 8.1. a v bode 8. ods. 8.4. Zmluvy o revolvingovom úvere. Išlo o zmluvné
podmienky, ktoré už boli rozhodnutiami súdov určené za neprijateľné zmluvné podmienky z dôvodu, že

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

16. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

17. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výrokom o uložení povinnosti žalovanému vydať

žalobkyni bezdôvodné obohatenie a o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá.
Alternatívne požadoval rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod
uviedol, že vo veci sa dospelo k nesprávnym záverom týkajúcim sa neuvedenia výšky, počtu a splatnosti
splátok a konečnej splatnosti. Závery o dôvodoch vzniku bezdôvodného obohatenia sú nesprávne a sú

založené na nesprávnom výklade ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Súdny dvor
Európskej únie vo veci C-42/15 vyslovil podstatnú vec, podľa ktorej článok 23 Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil,
ževprípade,akzmluvaoúvereneobsahujevšetkynáležitostiuvedenévčlánku10ods.2tejtoSmernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov pokiaľ ide o okolnosť, ktorej

neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Úver môže byť
bezúročný len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah
záväzku spotrebiteľa. Ani jedna zo súdom prvej inštancie uvádzaných náležitostí nemôže spôsobiť
bezúročnosť úveru. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele a to celková čiastka, ktorú má
spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Nesprávnym je tiež záver súdu o rozčlenení splátky. Takúto

náležitosť žiadny zákon nikdy nepožadoval a ani nepožaduje. Pokiaľ ide o potrebu uvádzania konečnej
splatnosti úveru, táto náležitosť nemá vplyv na možnosť posúdenia rozsahu záväzku spotrebiteľa.
Okrem toho, zmluvné dojednania výslovne vymedzujú deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp.
revolvingu podľa posledného splátkového kalendára ako deň konečnej splatnosti úveru. Údaj o dni
splatnosti poslednej splátky ako exaktne vymedzený dátum vyplýva pritom aj z oznámenia veriteľa o

schválení úveru dlžníkovi. Zmluva obsahuje správny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru v súlade
so zákonom, nakoľko tento termín je vymedzený dňom splatnosti poslednej splátky.18. Pokiaľ ide o úroky, ich základná regulácia vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka,ktorýobsahujereguláciuzáväzkuplatiťúroky,úpravusituácieaksistranyvýslovnenedohodli
výšku úrokov v zmluve a úpravu situácie, ak si strany dohodli v zmluve úroky vyššie než sú prípustné na

základe alebo podľa zákona. Podľa normatívneho znenia uvedeného ustanovenia, od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej
prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je
dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v
čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe

zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. Posúdenie ustanovenia o úrokoch
ako neplatného neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva. Všeobecným a ustáleným pravidlom
výkladu právnych predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má
prednosťtakýprístup,ktorýponechávaprávnyúkonplatnýaspoňvčasti,nežakobymalbyťprávnyúkon
posúdenýzaneplatný.Vzákonetentopostupvyjadrujeustanovenie§41Občianskehozákonníka,podľa
ktorého ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ

z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva,
že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

19. Vo veci nebola správne posúdená ani vznesená námietka premlčania. Pri jej posudzovaní sa
vychádzalo z toho, že ak zmluva nemá zákonom predpísané náležitosti, treba to chápať ako úmysel

získať bezdôvodné obohatenie. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným vo veci
3Cdo 146/2017 a tiež aj rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 bol potvrdený
správny postup žalovaného ohľadne náležitosti zmluvy, spôsobu akým sa má zákon interpretovať a
použiť. Ak súd prvej inštancie spája existenciu úmyslu so skutočnosťami, ku ktorým vrcholné súdne
inštancie zaujali iné stanovisko než má súd prvej inštancie, tak to jasne popiera záver súdu o úmysle

získať bezdôvodné obohatenie. Nejednotná súdna prax nie je totiž relevantným podkladom pre záver,
že malo dôjsť ku konaniu s úmyslom bezdôvodne sa obohatiť.

20. Žalobkyňa navrhla rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

21.Odvolacísúdvzmyslezásadustanovení§379,§380a§381CSPpreskúmalrozsudokvnapadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.

22. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

23. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2

písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy vyžadujúce rozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo
za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

24. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

25. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako
nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného

trhu ,kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecnéhozáväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný

rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula

transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si

členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

26. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať

ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

27. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica

takéto členenie nepožaduje.

28. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj

splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

29. Čo sa týka ďalšej náležitosti zmluvy o úvere predpokladanej ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona

č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmlúv, ktorou je doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k tejto je potrebné dodať,
že požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka
trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku aby zmluva
uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

30. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať:
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenietak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.

Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Aj s neuvedením vyššie uvedenej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, v ust. § 11 ods. 1 písm. a) spájal sankciu vo forme bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

31. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na skutočnosť, podľa ktorej termín konečnej splatnosti
úveru je vymedzený v zmluvných dojednaniach dňom splatnosti poslednej splátky. V samotnej zmluve
o úvere podpísanej zmluvnými stranami sa tento údaj nenachádza a zmluvné dojednania, majúce
charakter všeobecných zmluvných podmienok, žalobkyňou a ani žalovaným podpísané nie sú. Súdny
dvor Európskej únie síce vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 zdôraznil, že článok 10 ods. 1, ods. 2

Smernice2008/48vspojenísčlánkom3písm.m/tejtoSmernicesamávykladaťvtomzmysle,žezmluva
o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v
článku 10 ods. 2 uvedenej Smernice musia byť uvedené písomne alebo na inom trvalom nosiči, uvedené
na posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov vplyv nemá. Zákon č. 129/2010 v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 9 ods. 2 priamo uvádza, že zmluva o úvere okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti vymenované v tomto
ustanovení. Požiadavka zákona na uvádzanie týchto náležitostí priamo v zmluve o spotrebiteľskom
úvere je jednoznačná, a preto nepostačuje tieto náležitosti uvádzať v iných dokumentoch so zmluvou
súvisiacich, ako sú napr. zmluvné dojednania.

32. Vo veci nie je možné stotožniť sa ani s tvrdením žalovaného o nesprávnom posúdení výšky úrokovej
sadzby ako neprimeranej.

33. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

34.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však

možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

35. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani
ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto
ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu

spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti.

36. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného

trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo
vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančnýchinštitúciiposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranúodplaturiadiacsazásadoudobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

37. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, čikonanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy

potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

38.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na

to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou,
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v

dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného
trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie
však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške
70,01 % viac ako 6-násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní

obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru, a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka má oporu vo vykonanom dokazovaní.

39.Vzhľadomnavyššieuvedenéžalobkynivzniklapovinnosťvrátiťžalovanémuibafinančnéprostriedky,

ktoréjejbolireálneposkytnuté,tedasumu1.284,25Eur.Žalobkyňavšakvprospechžalovanéhouhradila
čiastku3.375,54Eur,pričomrozdielvovýške2.091,29Eurpredstavujevýškubezdôvodnéhoobohatenia
žalovaného získaného na úkor žalobkyne.

40. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania, pri je posudzovaní sa správne vychádzalo

z potreby aplikácie 10 ročnej premlčacej objektívnej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov
odo dňa, keď k nemu došlo.

41. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis, a to zákon č. 129/2010 Z.z. v
ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Toto ustanovenie
obsahovo rozsiahle nie je a medzi náležitosťami zmluvy uvádza i konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Tieto náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ a písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy, sú tak významné, že s ich neuvedením tento právny predpis v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/
spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

42. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie

úverov. V čase uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať
konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané
neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom
na princíp „ignorantia iuris non exusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov

v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na
finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov v rozpore so zákonom, nedodrží
predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho
konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením

bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi
ťažko uveriť, aby žalovaný nemal vedomosť o tom, čo môže spôsobiť uzavretím zmluvy bez uvedenia
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a bez uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov a pre prípad že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Záver o potrebe aplikácie10 -ročnej objektívnej premlčacej doby upravenej v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
má tak oporu vo vykonanom dokazovaní.

43. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

44. Zároveň v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % podľa ustanovení § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP s tým, že o výške náhrady

týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

45. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).