Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. december 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/49/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114010035
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114010035.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša v trestnej veci proti obžalovanému H.. X. Q. pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. prejednal na verejnom zasadnutí dňa 6.
decembra 2017 odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín podané proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 27. januára 2017, sp.zn.6T/3/2014, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.01.2017, sp.zn.6T/3/2014, bol obžalovaný oslobodený
spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. pre skutok právne posúdený ako prečin zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák., ktorý mal spáchať na skutkovom základe tak, že

-hoci ako otec dieťaťa v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine ako aj z predbežnej
otázky stanovenej vyšetrovateľom PZ dňa 07.10.2013 povinný prispievať na výživu maloletého O.
X. Q., narodeného XX.XX.XXXX sumou 50,-Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k
rukám matky Q.. G. I., trvale bytom K. P., V. O. XX/X, ktorej bolo dieťa ponechané v starostlivosti
predbežným opatrením nariadené uznesením Okresného súdu Trenčín pod č.k.30PPOm/2/2009-17 zo
dňa 14.10.2009, právoplatným dňa 27.11.2009, si takto stanovenú vyživovaciu povinnosť v období od

mesiaca júl 2011 vrátane do apríla 2013 vrátane vôbec neplnil napriek tomu, že v rozhodnom období
bol zamestnaný v spoločnostiach PB V. I., a.s. S. A., s.r.o., SE V., s.r.o., čím mu vznikol dlh na výživnom
na maloletého O. X. vo výške 1.100,-Eur,

pretože skutok nie je trestný činom.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení
na hlavnom pojednávaní okresného súdu odvolaním napadol v neprospech obžalovaného prokurátor
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „prokurátor“) pre nesprávnosť celého výroku o oslobodení
obžalovaného, t.j. pre nesprávnosť výrokov o vine a treste v neprospech obžalovaného.

Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania poukázal na to, že samosudca Okresného súdu Trenčín

vo svojom rozhodnutí poukazuje na výpoveď obžalovaného, ktorý poprel spáchanie skutku a uvádza,
že vyživovaciu povinnosť plnil iným spôsobom (zabezpečením bývania, ošatením, vzdelávaním a
podobne). Obžalovaný tiež uvádzal, že so synom sa nestretával z dôvodu, že stretnutia so synom mali
synovi spôsobovať psychosomatické problémy, ktoré mu spôsobovať nechcel. Preto sa radšej stretávať
prestali. Opakovane však uviedol, že vyživovaciu povinnosť plnil iným spôsobom. Obžalovaný bol v čase
páchania skutku zamestnaný, ale isté obdobie bol aj bez zamestnania. V období od mesiaca júl 2011 až

do septembra 2012 sa so synom obžalovaný podľa svojich tvrdení nestýkal, pretože mu v tom bránila
matka jeho syna a on rezignoval. V období od mesiaca september 2012 do mesiaca apríl 2013 sa o synastaral podľa rozhodnutia súdu. V tom čase mal podľa stanoviska obžalovaného jeho syn plnú skriňu
oblečenia a kúpiť mu mal aj starší počítač. Jedným zo spôsobov plnenia vyživovacej povinnosti, ktoré
samosudca okresného súdu akceptoval, bolo aj to, že syna viedol k vyššiemu športovému povedomiu.

Ďalšou náhradnou formou plnenia vyživovacej povinnosti, ktorú samosudca akceptoval je to, že údajne
pre syna „drží byt" v I., a to práve kvôli tomu, aby sa o syna mohol starať, čo
obžalovaného malo stáť nemalé finančné náklady. V období od mesiaca október 2012 do
mesiaca apríl 2013 bol syn u obžalovaného spolu 10 dní, počas ktorých sa o syna staral -
teda zabezpečoval jeho starostlivosť. Prokurátor poukázal na to, že plnenie nielen vyživovacej

povinnosti o maloleté dieťa v sebe zahŕňa povinnosť dať dieťaťu a umožniť mu užívať rovnaký životný
štandard,akoužívajehorodič.MaloletýO.X.Q.odmaličkavyrastalsmatkou,ktorásaonehoobjektívne
a preukázateľne od jeho útleho veku starala a živila ho. Po opustení domácnosti otcom maloletého O. X.
Q. v roku 2009 obžalovaný sprvoti plnil vyživovaciu povinnosť, teda bol si plne vedomý svojej povinnosti
prispievať aspoň finančne na výživu svojho syna k rukám matky dieťaťa. Následne
svojvoľne prestal aj túto svoju minimálnu povinnosť danú mu zákonom plniť.

Obžalovaný na svoju obranu uvádza, že plniť vyživovaciu povinnosť finančnou formou prestal z dôvodu,
že maloletému pripravil v jeho byte 1 izbu, ktorú mohol
užívať, že mu kúpil starý počítač a monitor, prípadne iné materiálne veci a súčasne,
že maloletého viedol k športovému spôsobu života. Všetky spomínané veci a
okolnosti sú považované za „dary" otca svojmu synovi, a nie je možné sa na tieto

veci pozerať ako na náhradné plnenie vyživovacej povinnosti. Vyživovacia povinnosť ako je skôr
spomenuté zahŕňa nielen nakúpenie vecí, ktoré slúžia zábave dieťaťa.
Vyživovacia povinnosť predstavuje vyššiu úroveň prejavu záujmu a starostlivosti
o dieťa ako je nakúpenie darčekov, ktoré na druhej strane ani k svojmu životu
nepotrebuje. Vyživovacia povinnosť v zmysle právnej úpravy SR sa plní oprávnenej

osobe, ktorou je v prípade maloletej osoby zákonný zástupca, ktorému bol maloletý
daný do starostlivosti, pričom je trestno-právne irelevantné, či ide o zverenie dieťaťa
do starostlivosti alebo o ponechanie dieťaťa v starostlivosti. Zmyslom vyživovacej
povinnosti je zabezpečiť riadny život maloletého dieťaťa a je pochopiteľné, že
plnenie prebieha formou mesačných úhrad k rukám osoby, v ktorej osobnej

starostlivosti dieťa je, nakoľko táto osoba zabezpečuje nevyhnutné záležitosti
maloletého dieťaťa, ktoré sa o seba samo starať nedokáže.

V ďalšej časti rozhodnutia súd poukazuje na porušenie procesných
ustanovení v rámci prípravného konania, kedy ako svedkyňa poškodená vystupovala

matka maloletého O. X. Q., hoci obžalovaný nebol pozbavený
rodičovských práv, a tak mal rovnako právo na zastupovanie syna v konaní pred
súdom on ako aj matka ich spoločného syna. Z toho dôvodu považuje postup OČTK
za nezákonný a podľa neho mal byť maloletému ustanovený opatrovník. Vzhľadom
na dané štádium konania samosudca odročil hlavné pojednávania na neurčito

a ustanovil maloletému O. X. Q. opatrovníka, čo nie je možné
považovať za konanie v súlade s Trestným poriadkom. Maloletý bol predbežným
opatrením Okresného súdu Trenčín zo dňa 14.10.2009 č.30PPOm/2/2009-17, ktoré
bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.5CoPom/1/2009-34 zo dňa
12.11.2009 s právoplatnosťou dňa 27.11.2009, ponechaný v starostlivosti matky -

Q.. G. I.. Prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného
zákona je vo svojej podstate s poukazom na poškodený subjekt špecifickým
ustanovením, kde sa na jednej strane chránia záujmy maloletého dieťaťa, avšak
vzhľadom na vek dieťaťa toto nemôže vykonávať svoje práva a oprávnené záujmy a tieto vykonáva
práve zákonný zástupca maloletého dieťaťa, ktorý sa o dieťa

objektívne stará, teda ten z rodičov, prípadne tá osoba, ktorá má dieťa v starostlivosti
na základe súdneho rozhodnutia. Uznesenie Okresného súdu Trenčín ako je vyššie
uvedené v kontexte rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne spĺňa predpoklady zverenia
dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov. Ustanovením matky dieťaťa Q.. G.
I. do procesného postavenia svedka poškodeného OČTK plne rešpektovali

vyššie citované súdne rozhodnutia. Ustanovenie opatrovníka preto nebolo v rámci
trestného konania potrebné, či už ide o konanie pred podaním obžaloby alebo
v rámci súdneho konania.Svedkyňa poškodená na súde vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní
a uviedla, že s H.. X. Q. neboli nikdy manželia. Po 5 rokoch spolužitia
sa im narodil ich spoločný syn O. X. Q.. Z dôvodu partnerských nezhôd

sa obžalovaný z bytu svedkyne poškodenej odsťahoval a aktuálne žije v O..
Dobrovoľne jej obžalovaný prvé dva roky posielal 50,-Eur mesačne na syna, potom
však prestal. Svedkyňa poškodená uvádza, že nakoľko sa od narodenia o syna
starala, súdom bol zverený do jej starostlivosti. R. H.. X. Q.
spočiatku chodil za synom podľa súdnych rozhodnutí, neskôr sa prestal o syna

zaujímať úplne. V zmysle napadnutého rozhodnutia bol obžalovaný v stíhanom období
opakovane zamestnaný vo viacerých spoločnostiach, pričom pri nástupe do
zamestnania ani v jednom nenahlásil existenciu vyživovacej povinnosti. Všetky
dôkazy k týmto tvrdeniam sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise, preto nie je možné
súhlasiť s tvrdením samosudcu, že prokuratúra neuniesla dôkazné bremeno
v súvislosti s uvedeným. Hrubý príjem obžalovaného mu umožňoval plniť riadnym

spôsobom vyživovaciu povinnosť, pričom obžalovaný zvolil cestu jemu pohodlnejšiu
ako napríklad kúpu nehnuteľnosti v I., o ktorej tvrdí, že ju kúpil, aby sa mohol
so synom stretávať. Tomuto tvrdeniu taktiež chýba vyššie uvádzaný základ, že
vyživovacia povinnosť plní úlohu starostlivosti o riadny život a vývoj dieťaťa, jeho
povinnosti v rámci vzdelávania a podobne.

Záverom rozhodnutia samosudca uvádza, že nie je možné na základe
vykonaného dokazovania ustáliť vinu obžalovaného v súvislosti so stíhaným
obdobím, keďže nevie ustáliť zárobkové a majetkové pomery obžalovaného
a z akého dôvodu si obžalovaný neplní vyživovaciu povinnosť podľa rozhodnutia

súdu. Opakovane poukazujem na správy od zamestnávateľov, z ktorých vyplývajú
skutočnosti, ktoré podľa samosudcu Okresného súdu Trenčín sú neustálené ako aj
na možnosť zistiť si tieto okolnosti v rámci hlavného pojednávania. Ak by aj došlo
k situácii, že by uvedené bolo nezistiteľné (čo v danom prípade splnené nie je)
nezakladá to dôvod na postup podľa § 285 písm. b/ Tr. por., ale na

postup podľa § 285 písm. c/ Tr. por. Prokurátor z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd z
dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ a d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr.
por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný H.. X. Q. sa k odvolaniu prokurátora písomne vyjadril a uviedol, že výška vyživovacej

povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu podľa petitu žaloby v konaní 6T/3/2014 a spôsob jej plnenia
nebola do dnešného dňa určená súdom v občiansko-právnom konaní. Žalobca sa domáha, aby súd v
trestnom konaní nahradil občiansko-právne konanie. Obžalovaný má za to, že žalobca do dnešného
dňa nepreukázal, že si ako otec neplnil vyživovaciu povinnosť k maloletému a že si ju naďalej
neplní za obdobie podľa petitu žaloby v tomto konaní. Vo veci 6T/3/2014 opakovane doručoval súdu

rozsiahlu argumentáciu, ktorú pokladá za dostatočnú aj vo vzťahu k odvolaniu žalobcu. Naďalej trvá na
všetkých jeho argumentoch a námietkach, ktoré sú súčasťou súdneho spisu 6T/3/2014. Podľa názoru
obžalovaného vynesením rozsudku vo veci 6T/3/2014, okresný súd porušil právo obžalovaného na
prípravu na pojednávanie. Ďalej týmto podaním oznámil súdu, že sa nebude zúčastňovať pojednávaní
vo veci 6T/3/2014 až do doby, kedy budú v konaní 6T/3/2014 odstránené všetky porušenia platnej

legislatívy, na ktoré opakovane upozorňuje. K svojmu vyjadreniu pripojil výzvu na zmier zo dňa 6.6.2017
adresovanú Okresnej prokuratúre Trenčín.

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín zo dňa 17.08.2017,
ktorý uviedol, že sa pripája k odôvodneniu odvolania prokurátora v predmetnej trestnej veci.

Na verejnom zasadnutí krajského súdu prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. zrušil a postupom podľa
§ 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a
rozhodol. Poukázala na to, že podľa zákona o rodine má byť vyživovacou povinnosťou hradená

bežná starostlivosť o maloleté dieťa, darčeky nemôžu nahradzovať túto bežnú starostlivosť, pričom
zabezpečenie náhradného ubytovania maloletému v I. nemôže nahradiť plnenie si vyživovacej
povinnosti obžalovaného.Krajský súd na podklade podaného odvolania, na verejnom zasadnutí dňa 6. decembra 2017 preskúmal
postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť odvolaním prokurátora napadnutých
výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom

odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, pričom nezistil chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o preskúmanie správnosti postupu okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu odvolaním
napadnutých výrokov rozsudku, odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu chyby, ktoré by

odôvodňovali podanie dovolania.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal kontradiktórnym
spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto
správne a v súlade so zásadou „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ uvedenou v § 2 ods. 4 Tr.
por. vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel ku

správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Okresný súd svoje skutkové zistenia správne oprel
o výpovede obžalovaného H.. X. Q., o výpoveď svedkyne Q.. G. I., ako aj o listinné dôkazy, na ktoré v
napadnutom rozsudku podrobne poukázal a na ich podklade dôvodne neakceptoval tvrdenia obsiahnuté
v obžalobnom návrhu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom uvedených v napadnutom
rozsudku. Tieto v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a vecne správne odôvodnil v

napadnutomrozsudkuapritompresvedčivovysvetlil,oktoréskutočnostioprelsvojezáveryooslobodení
obžalovaného spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín č.1Pv 744/13/3309 zo dňa 27.12.2013. Jeho
rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania a to spôsobom ako prikazuje
ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery okresného súdu založené na zásadách logického
konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje. Odvolacie námietky

prokurátora uvedené v jeho odvolaní neboli preto spôsobilé odôvodniť zmenu vo vzťahu ku skutkovým
zisteniam, preto ich nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.

Okresný súd v predmetnej trestnej veci správne poukázal na skutočnosť, že v danej veci nejde o
prípad, kedy by obžalovaný z vlastného rozhodnutia opustil spoločnú domácnosť a prestal sa tak z

vlastného rozhodnutia osobne starať o maloletého a zaujímať sa o neho, na čo má ako rodič rovnaké
právo. Naopak podľa jeho tvrdenia sa po celý čas súdnou cestou mal domáhať, aby mu bola tiež
umožnená osobná starostlivosť o maloletého a mal si vytvárať podmienky na osobnú starostlivosť a
aj sa v priebehu času v tej, či onej miere o maloletého podľa aktuálnej situácie a svojich možností
staral. Spolužitie rodičov bolo ukončené z rozhodnutia svedkyne Q.. G. I., kedy obžalovaného mala

vymknúť z bytu a vysťahovať mu veci. Od mesiaca júl 2011 do mesiaca apríl 2013, v období, ktoré je
obžalovanému kladené za vinu síce obžalovaný neplnil svoju vyživovaciu povinnosť na maloletého v
peňažnej forme k rukám matky svedkyne Q.. G. I., avšak svedkyňa Q.. G. I., potom ako sa rozhodla,
že bude maloletého vychovávať sama a obžalovaného svojim osobným rozhodnutím vylúčila z osobnej
starostlivosti o maloletého, konajúci civilný súd vo veci zverenia ani nežiadala o vydanie predbežného

opatrenia, ktorým by zaviazal obžalovaného platiť výživné k jej rukám aspoň v nevyhnutnej miere.
Obžalovaný až následne začal plniť výživné v peniazoch tak, ako bolo určené rozhodnutím súdu
predbežným opatrením od mesiaca apríl 2013, a to až do času právoplatného rozhodnutia súdu vo
veci samej v mesiaci jún 2016, pričom rozhodnutím súdu vo veci samej mu bolo umožnené dlžné
výživné uhrádzať v splátkach. Trestné stíhanie v tejto veci bolo začaté na základe trestného oznámenia

Q.. G. I. v čase, keď už obžalovaný minimálne 2 mesiace plnil výživné na základe predbežného
opatreniasúdu.Taktiežobžalovanýsipočasceléhopriebehusúdnehosporuplnilvšetkysvojepovinnosti
týkajúce sa výživného vyplývajúce z rozhodnutí civilného súdu a celkom zrejme tak aj v rozsahu, ako
žiadala civilný súd svedkyňa Q.. G. I. v rámci svojich návrhových opatrení. V zmysle obžaloby sa
obžalovanému kladie za vinu neplnenie vyživovacej povinnosti za obdobie, počas ktorého prebiehal spor

medzi rodičmi o zverenie maloletého dieťaťa, potom čo matka svojim osobným rozhodnutím vylúčila
otca z osobnej starostlivosti maloletého, keď v rámci konania o zverenie zanedbala svoj zodpovedný
a včasný prístup k riešeniu otázky výživného za predmetné obdobie a trestné oznámenie podala s
odstupom času, kedy obžalovaný už plnil výživné podľa rozhodnutia súdu a navyše za obdobie, za
ktoré obžalovanému civilný súd umožnil splácať zmeškané výživné v splátkach. Rovnako správne

okresný súd dospel k záveru, že do rozhodnutia civilného súdu vo veci samej v mesiaci jún 2016, nie
je možné pričítať obžalovanému zavinenie za neplnenie vyživovacej povinnosti, ak sa v plnej miere
riadil rozhodnutím súdu. V danej veci by súd prostriedkami trestného práva donucoval obžalovaného k
úhrade zameškaného výživného, ktorého úhradu mu svojim rozhodnutím povolil civilný súd. Odvolacísúd rovnako ako okresný súd v uvedenej trestnej veci dospel k záveru, že napriek tomu, že sa skutok
stal, tak konanie obžalovaného nenaplnilo všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej
výživy, nakoľko nebola naplnená materiálna stránka uvedeného trestného činu a absentuje v tejto veci

zavinenie obžalovaného. Správne preto okresný súd dospel k záveru, že uvedený skutok nie je trestným
činom a obžalovaného podľa § 285 písm. b/ Tr. por. spod obžaloby oslobodil.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako okresný
súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými okresný súd rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne

závery, preto odvolacie námietky prokurátora, ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním námietok
prednesených už pred okresným súdom a s ktorými sa ten dostatočne a vecne správne vyporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za dôvodné. Smerovali totiž vo svojej podstate len
do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré prokurátor navrhol vyhodnotiť inak, než urobil okresný
súd. V tomto smere treba uviesť, že každý orgán trestného konania hodnotí vykonané dôkazy podľa
§ 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa vlastného vnútorného

presvedčenia. Odvolací súd nemôže preto vstupovať do tohto hodnotenia dôkazov a nariadiť súdu
nižšieho stupňa k akým záverom má dospieť. Na základe týchto úvah možno potom vysloviť, že ak
prvostupňovýsúddospejekurčitémuzáveruatentozáverjevýsledkomlogickéhokonaniaauvažovania,
nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie. Tak je tomu aj v posudzovanej veci. Ako už bolo
uvedené, okresný súd v napadnutom rozsudku sa starostlivo a dôsledne zaoberal všetkými vo veci

kontradiktórnym spôsobom vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v
ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie je takto správne a v súlade so zákonom, lebo má oporu
vo vykonanom dokazovaní.

Z hľadiska doteraz uvedených dôvodov je zrejmé, že odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky

prokurátora za opodstatnené, nezistil dôvody na zmenu, prípadne zrušenie napadnutého rozsudku na
podklade jeho podaného odvolania, a preto odvolanie prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.
zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.