Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/275/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912202248
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5912202248.5

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.
XXX/X, XXX XX J., právne zastúpeného JUDr. Ferdinandom Klinovským, advokátom, so sídlom V. XX,
XXX XX O. Kubín, proti odporcovi: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad
4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, v konaní o zaplatenie sumy 10.000,00 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 7C/35/2012-167 zo dňa 18.

02. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 7C/35/2012-167 zo dňa 18. 02. 2014 z r u š
u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne si
vymienil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že navrhovateľ dňa 21.02.2012 uhradil bezhotovostným vkladom na účet poškodenej M. S.,
nar. XX.XX.XXXX, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX sumu 10.000,00 Eur. Uvedená suma predstavuje
nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla poškodenej M. S. zásahom do jej osobnostných práv spôsobeným
protiprávnymkonanímZ.E.,dôsledkomktoréhobolasmrťjejživotnéhodruhaIng.I.V.,ktorúnavrhovateľ
vyplatil M. S. na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/9/2010-145

zo dňa 09.06.2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 5C 9/2010-160 zo dňa 18.07.2011 a v
spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 7Co/309/2011-169 zo dňa 02.11.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19.12.2011. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná.
V konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5C/9/2010 bol uznesením č. k.
5C/9/2010-18 zo dňa 16.02.2010, na základe procesného návrhu pripustený vstup spoločnosti Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., Račianska 62, Bratislava do konania ako vedľajšieho

účastníka na strane odporcu. Dňa 19.10.2010 vedľajší účastník na strane odporcu doručil Okresnému
súdu Ružomberok písomné podanie, ktorým oznámil, že vystupuje z konania z dôvodu, že nemá
právny záujem ďalej vystupovať ako vedľajší účastník na strane odporcu. Zdôraznil, že žalobou zo dňa
25.01.2010 si navrhovateľka uplatnila právo na zaplatenie sumy 10.000,00 Eur predstavujúcu náhradu
nemajetkovej ujmy a neskôr rozšírila svoj návrh o náhradu škody na poškodenom motorovom vozidle
vo výške 7.234,74 Eur. Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa 26.03.2010 zamietol podanú

žalobu v časti o náhradu škody na poškodenom vozidle a zároveň zaviazal odporcu na zaplatenie sumy
10.000,00 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Uznesením Krajského súdu v Žiline došlo k zrušeniu a
vráteniu prvostupňového rozsudku v časti, v ktorej bol napadnutý odvolaním odporcu o zaplatenie sumy
10.000,00 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Odporca nenapadol odvolaním výrok Okresného
súdu Ružomberok v časti, v ktorej súd zamietol návrh titulom náhrady škody na motorovom
vozidle, v dôsledku čoho tento výrok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a vedľajší účastník na

strane odporcu už nemal právny záujem na výsledku prejednávaného sporu z dôvodu, že náhrada
nemajetkovej ujmy nie je krytá poistnou zmluvou na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá sa vzťahovala na O. L. v zmysle ustanovení zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z. z.“). Okresný súd na

pojednávaní konanom dňa 21.10.2010 uznesením sp. zn. 5C/9/2010 pripustil vystúpenie vedľajšieho
účastníka na strane odporcu Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., z predmetného sporu.
Občianskoprávne sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby
upravuje ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. Zákonná úprava vymedzuje vzťah medzi osobou
do ktorej práv na ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté /môžu ňou byť len fyzické osoby/

a osobou, ktorá neoprávnený zásah spôsobila /môžu ňou byť aj právnické osoby/. Z právoplatného
rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5C/9/2010 vyplýva, že zásah
doosobnostnýchprávpoškodenejM.S.bolspôsobenýpridopravnejnehode naúzemíSRprotiprávnym
konaním Z. E. (v tomto konaní navrhovateľa), poisťovňa (v tomto konaní odporca) bol len účastníkom
poistného vzťahu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď žiadnym
spôsobom nezasiahla poisťovňa do práv poškodenej. Z ust. § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva,

že jeho predmetom je upraviť zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Vzhľadom na to, že právna úprava v rámci rozsahu poistenia zodpovednosti za
škodu v ust. § 4 ods. 2 vyššie citovaného zákona uvádza taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú
poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného v
písmene c/, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody ust. § 442 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Podľa názoru okresného súdu súdu pod ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.
z. nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy a aj vzhľadom na rozdielnosť účelu ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a právom na náhradu

škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zásadný rozdiel je, že pri určení výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a v
prípade náhrady škody je potrebné výšku škody presne uviesť a preukázať. Ide o dve samostatné práva.

V zákone č. 381/2001 Z. z., nie je osobitne definovaný pojem škoda, a ani Občiansky zákonník definíciu

nepodáva. Platná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel rovnako nevysvetľuje, čo
treba rozumieť pod pojmom škoda.
Pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce, čo treba rozumieť pod
pojmom škoda použitým v zákone č. 381/2001 Z.z.. V ad hoc súd vychádzal z Rozsudku

Súdneho dvora z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 19672 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra
1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že priznanie nároku navrhovateľovi, ktorý si uplatňuje
nárok od poisťovne - odporcu s poukazom na krytie povinným poisteným motorového vozidla je
podmienené úpravou vnútroštátneho práva. Únijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje,

keď harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju
vnútroštátne právo priznáva. V danom prípade podľa názoru súdu bez extenzívneho výkladu náhrady
škody,naktorévyjadreniepoukazovalnavrhovateľ,atonaodlišnéstanoviskosudcuJUDr.RudolfaČirča
zo dňa 20.04.2011, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 168/2009
zo dňa 20.04.2011, keď odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka od

škody podľa ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka potvrdzuje tiež ustanovenie § 16
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu
a nároky nemajetkovej povahy (pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženiespoločenského uplatnenia § 444 Občianskeho zákonníka, pri strate života sa výživou
oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta § 448 Občianskeho zákonníka a uhrádzajú
sa náklady spojené s pohrebom, prípadne liečením § 449 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka), keďže zákon č. 381/2001 Z. z. pojem škody nevymedzuje osobitným
spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu
v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z. z., a neumožňuje navrhovateľovi požadovať od odporcu náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uhradil
poškodenej, a to likvidáciou z povinného zmluvného poistenia, s poukazom na vnútroštátnu

právnu úpravu zák. č. 381/2001 Z. z., z ktorého jednoznačne vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby,
nepatrí medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, keď ustanovenie § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. taxatívne vymedzuje, ktoré nároky sú z povinného
zmluvného poistenia kryté. Súd I. stupňa zároveň poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 5Co/141/2011, z ktorého vyplýva, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo
na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Článok 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody uzavretého v Haagu 04.05.1971, ktorý
ratifikovala Slovenská republika, stanovuje: „Rozhodujúcim právom sú vnútorné predpisy štátu, na

území ktorého došlo k nehode“. Ak ide o krytie škôd spôsobených motorovými vozidlami, povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej.

Zákon č. 318/2001 Z. z., v § 1 ods. 1, upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „poistenie zodpovednosti“) a zriadenie Slovenskej
kancelárie poisťovateľov. Z tohto ustanovenia vyplýva, že jeho predmetom je upraviť povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „PZP“).

Určenému predmetu korešponduje aj vymedzenie na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje
(na každého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie rozsahu poistného krytia. Poistenie zodpovednosti
podľa § 4 ods. 1 tohto zákona sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorovéhovozidlauvedenéhovpoistnejzmluve.Poistenýmápodľa§4ods.2tohtozákona zpoistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky

na náhradu a/škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b/ škody vzniknutej poškodením, zničením,
odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri
uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6
písm. a) alebo b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene
krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. Poistený má podľa písm. a) z poistenia zodpovednosti

právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody
nazdravíanákladovpriusmrteníajeoprávnenýuplatniťsvojnárokpriamoprotipoisťovateľovi.Vzmysle
§ 15 ods. 1 tohto zákona, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému a poškodený je oprávnený
uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti v § 4 ods. 2 zákona podáva taxatívny výpočet prípadov

podliehajúcich poistnému krytiu a sú z aspektu rozlíšenia odškodnenia čo sa odškodňuje (okrem
prípadu uvedeného pod písm. c/ plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v
Občianskom zákonníku, konkrétne jeho ust. § 442 a nasl. Pojem „nákladov pri usmrtení“, ktorý zákon
o PZP pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje (nedefinuje ho ani Občiansky zákonník), je potrebné
vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne

vynaložené, a tieto je poisťovňa povinná za poškodeného nahradiť, ale len vtedy, ak boli v skutočnosti
vynaložené a ak sa tak stalo v príčinnej súvislosti s úmrtím poškodeného, pričom osoba, ktorá ich
vynaložila, je povinná ich nielen presne uviesť, ale aj preukázať (Občiansky zákonník v § 449 ods. 2 za
ne považuje náklady spojené s pohrebom). V ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka je upravený pojem
„nemajetkovej ujmy v peniazoch“ za zásah do osobnostných práv, ako jeden z právnych prostriedkov

ochrany osobnostných práv.
Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné
právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. Nakoľko skutočnú ujmu nie je možné presne zistiť
(je možné ju len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť a ani preukázať, apreto nie je možné subsumovať do pojmu „nákladov pri usmrtení“ náhradu nemajetkovej ujmy. Medzi
pojmami nie je obsahová ani pojmová blízkosť a rozdielna je ich podstata a účel, ktorému slúžia a tiež
ich gramatický význam, a nenasvedčuje ani ich systematické zaradenie. Chráneným predmetom, za

poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poškodeného, ak v poistnej zmluve nie je uvedené inak, nie
je to zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život.
Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, od škody podľa § 420
a nasl. Občianskeho zákonníka, potvrdzuje aj znenie § 16 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa

ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu, a preto podľa platnej právnej úpravy možno
nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec
inštitútu zodpovednosti za škodu, t. z. podľa § 11 a nasl. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval v konaní na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší je
nepochybné,žepredmetnápoistnázmluvauzavretádňa30.10.2007(čl.38spisu),keďpredmetomtohto

sporu je plnenie z poistnej zmluvy svojím charakterom je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže je uzavretá medzi dodávateľom t.j. poisťovateľom, ktorý
vykonáva svoju obchodnú a podnikateľskú činnosť a spotrebiteľom - navrhovateľom fyzickou osobou na
ktorú sa poistná zmluva vzťahuje súd poukazuje na všeobecné poistné podmienky pre povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla účinné v čase uzavretia

poistenia a zmluvné dojednania ktorými sa riadi poistne právny vzťah z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, že nemožno mať pochybnosti
o obsahu znenia poistnej zmluvy v spojení so všeobecnými poistnými podmienkami, ktoré je zhodné
zo zákonným znením (zákon č. 381/2001 Z. z.) a keďže zákonné znenie je obsahom poistnej zmluvy
(všeobecných poistných podmienok) nie je aplikovateľné zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, ktoré je aplikovateľné len v prípade pochybnostiach obsahu spotrebiteľskej zmluvy a nie
samotného zákona. Okresný súd nemal v konaní preukázané zákonné predpoklady
plnenia odporcu v zmysle ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka, ktorého sa návrhom navrhovateľ
od odporcu domáhal keď k naplneniu nebola preukázaná existencia povinnosti odporcu s poukazom
na ustanovenie zákona č. 381/2001 Z. z. Na strane navrhovateľa existovala povinnosť plniť, keď mu

bola uložená povinnosť plniť v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Ružomberok
č. k. 5C/9/2010-145 zo dňa 09.06.2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 5C 9/2010-160 zo dňa
18.07.2011 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 7Co/309/2011-169 zo dňa 02.11.2011, M.
S. sumu 10.000,00 Eur titulom nemajetkovej ujmy, pričom na strane odporcu nevznikla povinnosť plniť
(nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkoumotorovéhovozidla)M.S.,atedanavrhovateľneposkytolplneniezaodporcuvzmysle§454
OZ a skutková podstata nebola naplnená. Na základe vyššie uvedených skutočností, keď nemajetková
ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a nie je daná zákonná ani zmluvná povinnosť plniť odporcom navrhovateľovi z
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu a to titulom nemajetkovej ujmy súd návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V prípade, že by odvolací súd

rozsudok okresného súdu potvrdil, odvolateľ navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 238 ods.
3 O.s.p. pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie na zodpovedanie nasledovných otázok: 1/ či v
rámci eurokonformného výkladu pojmu škoda, zahŕňa pojem škoda i nemajetkovú ujmu pozostalých
po obetiach dopravných nehôd v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12
zo dňa 24.10.2013 a 2/ či ustanovenia § 4 ods. 1, 2 a 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001

Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v znení neskorších predpisov, v rámci eurokonformného výkladu v nadväznosti na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013 zahŕňajú aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
pozostalým po obetí dopravných nehôd v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval,žeokresnýsúdsavrámcivykonanéhodokazovanianedostatočnýmspôsobomvyporiadals

predloženým rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ESD“) č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013.
V uvedenom rozhodnutí v obdobnom právnom prípade Súdny dvor EÚ skúmal otázku, či nemajetková
ujmaspôsobenáblízkejosobeobetedopravnejnehodymá,alebonemábyťpokrytápovinnýmzmluvným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom vychádzajúc zpríslušných smerníc Rady rozhodol, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj nemajetkovú ujmu pozostalých po obetiach dopravných
nehôd. V zmysle článku 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“)

je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Smernica je teda
adresovaná členským štátom, ktoré majú povinnosť ju transponovať (prebrať) v predpísanej lehote
do vnútroštátneho právneho poriadku. V nadväznosti na uvedené má judikatúra ESD dve možnosti
aplikácie smerníc, a to buď tzv. nepriamu aplikáciu pre účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá

bez ohľadu na priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny
orgán vykladal vnútroštátne právo s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný výklad), alebo
tzv. priama aplikácia, ktorá vychádza z priameho účinku smernice a na základe ktorej fyzickej alebo
právnickej osobe, resp. členskému štátu vyplývajú priamo zo smernice konkrétne práva a povinností.
V rámci tzv. nepriamej aplikácie smerníc je vnútroštátny súd povinný aplikovať právo vždy v rámci
tzv. eurokonformného výkladu, t. j. súd je povinný uskutočniť výklad vnútroštátneho práva v súlade so

smernicou, aby sa tak zabezpečil reálny účinok smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri
výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Na druhej strane priama aplikácia smerníc prichádza do
úvahy len subsidiárne, ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad nie je možný. Podľa názoru
odvolateľa v prejednávanej veci vychádzajúc z názoru ESD prezentovaného v rozhodnutí č. C-22/12
zo dňa 24.10.2013, vnútroštátny súd nesprávne, resp. v rozpore s eurokonformným výkladom, vyložil

príslušné ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovedností za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov a ustanovení § 13 a nasl. a §
420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal aj na právny názor sudcu
Najvyššieho súdu JUDr. Rudolfa Čirča prezentovaný v rámci odlišného stanoviska sudcu k uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011, v ktorom menovaný

sudca uviedol, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že
tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah
do osobnostných práv pozostalých, spočívajúcich v zásahu do práva na súkromný a rodinný život
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za škody
spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti

s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Jedným z princípov úniového práva, ktorý sa stal v prostredí slovenského právneho

poriadku záväzným vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie tzv.
doktrína priority (prednosti) úniového práva pred vnútroštátnym právom. Z uvedenej zásady vyplýva
okrem iného i skutočnosť, že akékoľvek nejasnosti či divergencie ohľadom aplikácie komunitárneho
práva nemôže záväzným spôsobom vykladať (aplikovať) vnútroštátny súd, pričom výlučne ESD je
dotovaný právomocou na výklad a aplikáciu úniového práva. Nález ESD o predbežnej otázke má účinky

právoplatného rozsudku a je všeobecne záväzný. Zásada prednosti komunitárneho práva vychádza
z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev požívajú všetky normy komunitárneho práva prednosť pred akýmikoľvek
normami vnútroštátneho práva, vrátane ústavných noriem. Súdy členských štátov sú v prípade kolízie
povinné aplikovať normu komunitárneho práva. Prednosť primárneho komunitárneho a úniového práva

vyplýva z článku 7 ods. 5 Ústavy SR. V zmysle tohto ustanovenia medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinností
fyzických osôb alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev Európskej únie,
ako aj iné normy primárneho komunitárneho práva majú teda v zmysle článku 7 ods. 5 ústavy prednosť

pred zákonmi. Prednosť sekundárneho komunitárneho práva je upravená v článku 7 ods. 2 vety druhej
Ústavy SR. Právne záväzne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú v zmysle tohto
ustanovenia prednosť pred zákonmi. Judikatúra ESD je jedným z prameňov práva, v rámci
práva Európskej únie. Zásada prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských
štátov Európskych spoločenstiev, resp. Európskej únie patrí k najstarším a najdôležitejším princípom

komunitárneho (európskeho) práva. Prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právnym
poriadkom znamená nielen stratu použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho
predpisu, ktorý je s nimi v rozpore, ale - vzhľadom na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou
súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého členského štátu, pričom majú prednosť -aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami
spoločenstva (rozhodnutie ESD 92/1978 Simmenthal II.). Z právneho názoru ESD v obdobnej veci,
(pričom na existenciu predmetného konania pred ESD poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj

Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 10Co/238/2012 zo dňa 28.05.2013) vyplýva, že poisťovateľ
v rámci uzatvorenej zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, je povinný znášať v rámci vyplatenia poistného plnenia (náhrady
škody) i nároky pozostalých po obetiach dopravnej nehody prejavujúce sa v náhrade nemajetkovej
ujmy takýmto pozostalým. V prejednávanom prípade navrhovateľ takéto nároky pozostalým za odporcu

uhradil, a to z dôvodu, že odporca odmietol tieto nároky za navrhovateľa poškodenej vyplatiť. V
prípade, že by navrhovateľ poškodeným tieto nároky neplnil, vystavil by sa nebezpečenstvu exekučného
konania. Z uvedených dôvodov navrhovateľ zotrváva na právnom názore, že odporca by mal znášať
náklady pozostalých po obetiach dopravnej nehody z titulu nemajetkovej ujmy za škodcu (navrhovateľa).
Keďže však odporca si uvedenú povinnosť na výzvu navrhovateľa nesplnil, navrhovateľ sa dôvodne
v tomto konaní voči odporcovi domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu vzniklo na

jeho úkor z toho dôvodu, že odporca si nesplnil zákonnú i zmluvnú povinnosť poskytnúť plnenie
poškodeným za navrhovateľa. Zároveň odvolateľ zdôraznil, že okresný súd pri rozhodovaní a merite
veci sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom
EÚ. Vychádzajúc z vyššie uvedených princípov, predností úniového práva pred slovenským právom,
napadnutý rozsudok okresného súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, resp. v

právnom poriadku EÚ.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť.
Konštatoval, že z rozhodnutia vo veci C-122/12 Haasová, okresný súd vyvodil, že priznanie nároku

navrhovateľovi, ktorý si uplatňuje nárok od poisťovne (odporcu) s poukazom na krytie povinným
zmluvným poistením je podmienené úpravou vnútroštátneho práva. Vzhľadom k tomu, že z ust. § 4
ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. jednoznačne vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, nepatrí
medzi nároky kryté povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, a teda neexistenciou povinnosti (zákonnej, ani zmluvnej) na strane odporcu, návrh
zamietol. Zároveň poukázal na svoje stanoviská prezentované v priebehu konania a tiež
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/141/2011
a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012. Odporca tiež poznamenal, že vo veci
C-106/77 Simmenthal II., na ktorú poukázal navrhovateľ, boli Súdnemu dvoru položené dve otázky:

1/ súd sa pýtal, či podľa článku 189 Zmluvy EHS a ustálenej súdnej praxe Súdneho dvora ES musia
byť priamo uplatniteľné ustanovenia spoločenstva plne účinné v právnych poriadkoch týchto štátov.
PredmetomuvedenéhokonaniaboliZmluvaoEHS,akoprimárnyprameňkomunitárnehoprávaapriamo
uplatniteľné ustanovenia spoločenstva, pod ktorými možno rozumieť v zmysle článku 288 Zmluvy o
fungovaníEÚ(ďalejlen„ZFES“)lennariadenia,ktorésújedinýmprávnymaktomEÚzuvedenéhočlánku

disponujúcim priamou uplatniteľnosťou. V zmysle článku 288 ZFES nariadenie má všeobecnú platnosť.
Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. S poukazom
na uvedené aj na bod 17 prípadu Simmenthal II. sa javí, že zásada prednosti v zmysle uvedeného

rozhodnutia by sa mala vzťahovať len na priamo uplatniteľné ustanovenia zmluvy a akty inštitúcií. Keďže
smernica nie je v zmysle ZFES priamo uplatniteľná, zásada prednosti by sa na ňu nemala vzťahovať.
Prednosť primárneho práva je upravená v článku 7 ods. 5 Ústavy SR. Keďže smernice sú zaradené do
sekundárneho komunitárneho práva, pri posudzovaní ich predností pred zákonmi Slovenskej republiky
je potrebné vychádzať nielen z druhej vety článku 7 ods. 2 ústavy, na ktorú poukázal navrhovateľ,

ale túto je potrebné posudzovať v spojení s treťou vetou uvedeného článku, v zmysle ktorej prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa článku 120 ods. 2 Ústavy SR. Práve treťou vetou citovaného článku sa v ústave zaviedlo rozlíšenie
medzi právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré vyžadujú implementáciu a
právnymi aktmi, ktoré implementáciu nevyžadujú. Pri rešpektovaní tohto rozlíšenia, prednosť pred

zákonmi SR možno priznať iba tým právnym aktom Európskych spoločenstiev a Európskej únie,
ktoré nevyžadujú implementáciu. V otázke nemožnosti priamej aplikácie smernice v sporoch medzi
jednotlivcamijerozhodovaciačinnosťSúdnehodvoraustálená.VoveciC-82/10Dominguez,predmetom
ktorej bola vnútroštátna úprava odporujúca smernici, predložil vnútroštátny súd, okrem iných Súdnemudvoru aj otázku, či ukladá článok 7 smernice č. 2003/88, povinnosť neuplatniť odporujúce vnútroštátne
ustanovenie. Vnútroštátny súd sa v podstate pýtal, či má článok 7 smernice č. 2003/88 vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s článkom 7, sa nesmie uplatniť. Z ustálenej

judikatúry tiež vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo sú povinné vykladať toto
právo čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný
výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 ods. 3 ZFEÚ (bod 24). Zásada konformného výkladu
vnútroštátneho práva má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah
smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je tak obmedzená

všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva
(bod 25). V prípade, že by taký výklad (výklad, ktorý by zabezpečil úplnú účinnosť smernice 2003/88)
nebol možný, treba preskúmať, či má článok 7 ods. 1 smernice č. 2003/88 priamy účinok, prípadne či sa
M. Dominguez naň môže odvolávať voči žalovaným vo veci samej, najmä voči svojmu zamestnávateľovi,
teda CICOA, vzhľadom na ich právnu povahu (bod 32). Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečne a dostatočne

presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči členskému štátu,
pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju
neprebral správne (bod 33). V súlade s ustálenou judikatúrou teda smernica nemôže zakladať povinnosti
jednotlivcovi tak, že na smernicu samú o sebe sa voči nemu nemožno odvolávať. Osoby podliehajúce
súdnej právomoci sa nemôžu dovolávať smernice voči jednotlivcom, ale môžu sa jej dovolávať voči

štátu bez ohľadu na postavenie, v akom vystupuje - či ako zamestnávateľ alebo ako verejný orgán
(bod 37, 38). Účastník konania, ktorý bol poškodený nesúladom vnútroštátneho práva s právom únie,
môže sa odvolať na judikatúru vyvodenú z rozsudku z 19.11.1991, Francovich a i. (C-6/90, C-9/90
Zb. s. I. - 5357), aby mu prípadne bola priznaná náhrada utrpenej škody (bod 43). Z uvedeného je
zrejmé, že praktické uplatnenie zásady prednosti pri smerniciach Súdnym dvorom EÚ nezodpovedá

jeho teoretickému vymedzeniu tak, ako ho prezentoval navrhovateľ. Aplikácia smerníc na základe
nepriameho účinku smerníc je limitovaná výkladom cotra legem vnútroštátneho práva. Vnútroštátny
súd preto nemôže vykladať § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý v zmysle svojho znenia ako aj
rozhodovacej činnosti súdov nepokrýva nemajetkovú ujmu v peniazoch tak, že tento nárok pokrýva.
Priameho účinku smerníc, na ktoré je kladená požiadavka obsahovej bezpodmienečnosti a dostatočnej

presnosti, sa jednotlivec môže dovolávať len voči členskému štátu, a nie voči jednotlivcovi, a teda
nemôže sa dovolávať priameho účinku, tzv. motorových smerníc voči odporcovi.
Pokiaľ ide o vyslovenie prípustnosti dovolania s odôvodnením, že ide o otázku po právnej stránke
zásadného významu, odporca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/252/2008, v
ktorom krajský súd pripustil dovolanie proti svojmu rozhodnutiu, pričom otázkou zásadného právneho

významu bola pasívna legitimácia odporcov, pri uplatnení náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.VzmyslenáslednéhorozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.
zn. 4Cdo 168/2009: „chráneným predmetom za poškodenie, ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného
poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je

aj rodinný život“.

Za danej situácie nie je dôvodné, aby odvolací súd pripúšťal voči svojmu rozhodnutiu dovolanie.

Krajský súd, ako súd odvolací súd, po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1,

§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 vety prvej
O.s.p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O.s.p., preskúmal rozsudok
okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p.) a po
preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) podľa § 221 ods. 1 písm.
f) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných

dôvodov:

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom
prostriedku sú dôvodné.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. Nálezy Ústavného súduSR III.ÚS 209/04, IV.ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že
právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia
rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Požiadavka preskúmateľnosti právneho posúdenia
veci pritom nie je naplnená v situácii, kedy odôvodnenie rozsudku obsahuje iba odkaz, prípadne výpočet
právnych predpisov, ktoré súd na zistený skutkový stav použil. V dôvodoch rozhodnutia
je totiž nevyhnutné vyložiť právne aplikačné úvahy, ktoré súd viedlo k podradeniu skutkovej podstaty
pod príslušnú právnu normu. V záujme preskúmateľnosti zdôvodnenia právneho posúdenia veci je

rovnakopotrebné,abysúdvodôvodnenírozsudkupresvedčivýmiargumentmivyvrátilprávnenesprávne
námietky účastníkov. Všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR I. ÚS 114/08:
Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je

povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie ust. § 132
O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr.
prečoniektoréznichpokladázanevierohodné,prečoniektoréodmietolvziaťpriformulovanírozhodnutia
doúvahy,prípadneajprečosaniektorýmidôkaznýminávrhmiodmietolzaoberaťvôbec.Tietonedostatky

odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Okresný súd napriek rozsiahlemu odôvodneniu svojho rozhodnutia sa dostatočne nevysporial práve s
námietkami navrhovateľa, ktorý poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/12,

ktorý rozhodol tak, že článok 3 ods. 1 smernice Rady č. 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácií
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2
druhej smernice Rady č. 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácií právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej

a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.05.2005, a článok 1 prvý
odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1992 o aproximácií právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak je jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že mu rozsudok Súdneho dvora EÚ C-22/12 bol
známy, no napriek tejto skutočnosti sa v zmysle jeho argumentácie a záverov dôsledne nezaoberal
a bez ďalšieho pri rozhodovaní prejednávanej veci len aplikoval dávnejšie publikovanú judikatúru.

Prvostupňový súd tak bez ďalšieho prebral argumentáciu odporcu prezentovanú v konaní bez toho, aby
sa vysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, a to aj vo svetle rozhodnutia C-22/12 zo dňa 24.10.2013
a názoru prezentovaného ESD v predmetnom rozhodnutí. Navrhovateľ opodstatnenosť svojho nároku
uplatneného žalobou odôvodnil práve rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-22/12 a s prezentovaným
právnym názorom tohto súdu sa súd I. stupňa (vychádzajúc z všeobecnej záväznosti rozsudkov

Súdneho dvora EÚ) nevysporiadal a odôvodnenie jeho rozhodnutia nebolo v súlade s eurokonformným
výkladom. Za takejto okolnosti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné. Prvostupňový súd sa
tak nesprávnym výkladom európskeho práva stal faktickým nezákonným súdom (§ IV. ÚS 206/08).
Výrok rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-22/2012 počíta s komplexnou aplikáciou celého právneho
poriadku. Preto je potrebné vykladať ho tak, že pokiaľ vnútroštátne právo priznáva blízkym osobám

náhradu nemajetkovej ujmy, teda, ak poistený podľa vnútroštátneho práva zodpovedá za takúto ujmu,
je tento nárok krytý z povinného zmluvného poistenia.
Súdny dvor v odseku 56 odôvodnenia rozsudku C-22/2012 konštatuje, že v prejedávanej veci nastáva
vyššie uvedená situácia, pretože ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy
blízkym osobám priznávajú.

V ods. 57 a 58 odôvodnenia tohto rozsudku Súdny dvor ďalej uvádza, že na uvedenom závere nemení
nič ani skutočnosť, že slovenský (resp. český) Občiansky zákonník systematicky rozlišuje náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Z pohľadu eurokonformného výkladu náhrady škody na účely PZPje takéto rozlišovanie neprípustné. Súdny dvor v ods. 58 výslovne konštatoval, že nič nenasvedčuje
tomu, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na
ktorú odkazujú uvedené smernice.

Nesprávny je i záver odporcu o tom, že v prejednávanej veci nemožno ustanovenia zákona č. 381/2001
Z. z. vykladať eurokonformným spôsobom, pretože vnútroštátna právna úprava odporuje právu EÚ
a účinku smerníc sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale len proti štátu. Odporca, totiž úplne
opomínatzv.nepriamyúčinoksmerníc,vzmyslektoréhoorgányčlenskéhoštátusúpovinnévnútroštátne
právo vykladať a aplikovať vo svetle znenia smerníc tak, aby sa dosiahol nimi predpokladaný výsledok

(porovnaj rozhodnutie ESD C-14/83 Von Colson and Kamman c/a Land Nordheim-Westfalen, ECR
1981). Z judikatúry Európskeho súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné
v rámci aplikácie princípu nepriameho účinku smerníc nahradiť absentujúcu legislatívu alebo vykonať
nápravu nesprávne implementovanej smernice v konkrétnom súdnom konaní, a to bez ohľadu na
zodpovednosť štátu za implementáciu smernice a povinnosť štátu vykonať nápravu. Súd je povinný
vykonať všetko pre to, aby vykladal vnútroštátnu právnu normu v čo najväčšom možnom súlade

s neimplementovanou alebo nesprávne implementovanou smernicou. Z uvedeného vyplýva záver, že
nepriamy účinok smerníc, ako ho vyjadril ESD v prípade Von Colson, spočíva v povinnosti členského
štátu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a cieľa smernice tak, aby dosiahol výsledok v zmysle
článku 249 ZES. Podstatou nepriameho účinku je povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právne normy
vo svetle znenia a cieľa neimplementovanej smernice.

Výsledkom eurokonformného výkladu môže tak byť i vznik občiansko-právnej zodpovednosti
individuálneho subjektu, ktorá by bez zohľadnenia nepriameho účinku smernice a pri výlučnej aplikácii
vnútroštátneho práva neexistovala (porovnaj rozhodnutie ESD C 215/97, Bellone c/a Yokohama, ECR
I-2191) .

Odvolací súd vo svetle rozsudku Súdneho dvora C-22/2012 Katarína Haasová c/a Rastislavovi
Petríkovi, Blanke Holingovej konštatuje, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom
obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť
krytá povinným poistením motorového vozidla. Únijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje.
Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju

vnútroštátne právo priznáva. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje poškodenej (v súdenej
veci M. S.) požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Náhradu nemajetkovej ujmy právna úprava v SR
umožňuje podľa ustanovení o ochrane osobnosti (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka), pričom právna
úprava škody na zdraví ust. § 444 Občianskeho zákonníka nie je vyčerpávajúca. Za stavu, keď právo
umožňuje poškodenej požadovať od škodcu (navrhovateľa v tomto konaní) náhradu nemajetkovej ujmy,

je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného
poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc
EÚ a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Je nepochybne chybou zákona, ak je nenáležite
transponovaný a ak vo vzťahoch obdobných v prejednávanej veci rozlišuje medzi „škodou“ a „ujmou“.
Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov

je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke
dopravných prostriedkov je veľmi vysoké, a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať
ho na „plecia“ osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sa nechali, resp. sa museli
povinne zmluvne poistiť, a ktoré často ani nedokážu ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej
ujmy. V tomto smere odvolací súd poukazuje na bod 52 rozhodnutia C-22/2013, kde generálny advokát

uviedol stanovisko, že pod pojem „ujma na zdraví“, patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá
bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, aj psychickú traumu. Za tejto
situácie je minimálne diskutabilný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o znení a

doplnení niektorých zákonov, z ktorého vyplýva, že poistený (v súdenom prípade navrhovateľ) má z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Odvolací súd tiež poukazuje
aj na bod 33. rozhodnutia C-22/12, v ktorom bolo konštatované, že Súdny dvor EÚ
o rozhodol, že znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody

alebo ujmy, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je možné z neho
vyvodiťzáver,ženemajetkováujmanespadádorozsahupôsobnostismernice.Článok3ods.1smernice
72/166/EHS a článok 1 ods. 1 smernice 90/232/EHS sa preto musí vykladať v tom zmysle, že zahŕňa tak
majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Tieto závery sú uplatniteľnéaj v prejednávanej veci. Rovnako v bode 36. Súdny dvor EÚ konštatoval, že v súdenej veci neboli
vznesené žiadne konkrétne argumenty v prospech vylúčenia nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej usmrtením blízkej osoby. Podľa spisu vnútroštátneho súdu sa zdá, že boli uvedené

iba všeobecné tvrdenia, založené okrem iného na gramatickom výklade pojmov „škoda“ a „ujma“
v zmysle ktorých náhrada nemajetkovej ujmy nemôže tvoriť predmet odškodnenia v prejednávanej
veci. Podľa judikatúry Súdneho dvora, ale takéto všeobecné a abstraktné úvahy nie sú postačujúce
pre zamietnutie takéhoto nároku. Obmedzenie by muselo byť založené na konkrétnych tvrdeniach a
argumentoch. Z uznesenia vnútroštátneho súdu, ale takéto konkrétne argumenty nevyplývajú. To platí

aj pre odôvodnenie uznesenia okresného súdu v prejednávanej veci. Okresný súd odôvodnenie svojho
rozhodnutia založil na judikatúre Najvyššieho súdu SR i Krajského súdu v Žiline, ktorá však bola
vydaná predtým, ako bolo vydané rozhodnutie C-22/12 v ktorom komisia práve poukázala na nesprávny
postup súdov, ktoré dôsledne rozlišujú náhradu škody a ujmu, oproti tomu ako ich prezentovala komisia
v predmetnom rozhodnutí. Vo vzťahu, ku škode na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z. z. treba jednoznačne vo svetle tohto rozhodnutia rozumieť nielen škodu na

fyzickom zdraví, ale aj škodu na psychickom zdraví (traumy zo straty otca, manžela, partnera, matky
a pod.). Práve z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/309/2011 zo dňa 02.11.2011 vyplýva,
že navrhovateľovi (v predmetnom konaní v pozícii odporcu) okresný súd uložil zaplatiť navrhovateľke
M. S. sumu 10.000,00 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenú
zásahom do osobností fyzickej osoby v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zhodne

s prvostupňovým súdom konštatoval, že neoprávneným zásahom odporcu (Z. E.) došlo k podstatnému
zásahudosúkromného-rodinnéhoživotanavrhovateľky.Navrhovateľkastratilasvojerodinnéasociálne
zázemie. Smrťou jej druha Ing. I. V. na ňu prešla ťarcha povinností v súvislosti s výchovou detí,
ako aj povinností ekonomických, ktoré doposiaľ zabezpečovali spolu. Nepochybne k najväčšej ujme u
navrhovateľkydošlovemocionálnejoblasti,pričomujma,kuktorejvsúvislostisneoprávnenýmzásahom

odporcu došlo, je nenapraviteľná, trvalá a mimoriadne významná. Z hľadiska charakteru tejto ujmy
samotné morálne zadosťučinenie vo forme zistenia viny odporcu v trestnom konaní nepostačuje.

Tým, že uvedené princípy neboli súdom prvého stupňa rešpektované, došlo jeho postupom k odňatiu
možnostinavrhovateľovikonaťpredsúdom,t.j.procesnýmpostupomsamuakoúčastníkoviznemožnila

realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. Prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou
navrhovateľa uvedenou v priebehu prvostupňového konania.
V dôsledku toho odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej i v závislom výroku o trovách
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní okresný súd opätovne nariadi vo veci pojednávanie, na ktorom vykoná dokazovanie
(výsluchom účastníkov i listinnými dôkazmi), na ktoré poukazoval odvolateľ vo svojom
opravnom prostriedku a vysporiada sa aj s prípadnými ďalšími návrhmi účastníkov konania na doplnenie
dokazovania. Po náležitom zistení skutkového stavu okresný súd opätovne rozhodne vo veci samej,

pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) vysloveným vyššie. Po doplnenom
dokazovaní sa okresný súd opätovne vysporiada s otázkou nároku uplatneného navrhovateľom žalobou
v tomto konaní, a vykonané dokazovanie vyhodnotí v súlade s ust. § 132 O.s.p. a výsledky hodnotenia
dôkazov zahrnie aj do odôvodnenia rozsudku tak, ako mu to ukladá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a dostatočne
vysvetlí, ktoré skutočností považuje za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, a akými

dôkazmi sa pri hodnotení dôkazov riadil. Rovnako je potrebné, aby vo svojom odôvodnení okresný
súd riadne zdôvodnil svoje rozhodnutie aj z hľadiska právnych ustanovení, ktoré aplikoval pri svojom
rozhodnutívrátanerozhodnutiarozsudkuSúdnehodvoraz24.10.2013voveciC-22/12iďalšejjudikatúry
ESD uvedenej odvolacím súdom v tomto rozhodnutí. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej
okresný súd opätovne rozhodne aj o náhrade trov konania.

V novom rozhodnutí o trovách konania súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.