Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/34/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218200735
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8218200735.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému Y.. Y. S., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom T. XXX, XXX XX J., o zaplatenie 4.003,31 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov, č.k. 1Csp/27/2018-81 zo dňa 10. októbra 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. čo do povolenia zaplatenia sumy 1.047,28 Eur s
prísl. v splátkach vo výške 50,- Eur mesačne a čo do výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a o trovách konania.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť 1.047,28 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od
30.3.2018 do zaplatenia v splátkach vo výške 50,- eur mesačne splatných vždy do 28. dňa v mesiaci
počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok v prípade neuhradenia
ktorejkoľvek splátky riadne a včas, čím nastane splatnosť celého plnenia.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného
v čase vzniku právneho vzťahu, § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 499, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník, zákon č. 150/2004 Z. z. ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, čl. 3 ods.

1, 2, 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993, § 1 ods. 1, 2, 8, § 9
ods. 1, 2, 6, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku
zmluvného vzťahu, § 52 § 53 ods. 1 - 6, 9, 11, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 563, § 517 ods. 1, 2 zákona č.
40/1964 Občiansky zákonník účinný ku dňu vzniku zmluvného vzťahu, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 17.03.2014 uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 5.000,- Eur žalovanému. Jednalo sa o
bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta s úrokovou sadzbou 53,90% ročne, fixnou do splatnosti.
Zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva bola podpísaná obomaúčastníkmi, vopred naformulovaná. Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“) sú vopred
naformulované, vytlačené bez možnosti meniť individuálne ich obsah. Rovnako bol predložený
aj Sadzobník poplatkov, Žiadosť o poskytnutie úveru, skúmanie bonity žalovaného. Opakovaným

upozornením zo dňa 15.01.2018 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlžných splátok vo výške 114,90
Eur do 20.01.2018. Bol upozornený na možnosť zosplatnenia dlhu, pričom dôkaz o doručovaní
predložený nebol. Výzvou zo dňa 19.03.2018 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie sumy 4.270,90 Eur
+ 30,- Eur za upomienku, najneskôr do 29.03.2018 z dôvodu predčasného zosplatnenia úveru pre jeho
neplnenie. Nedošlo k obnoveniu plnenia povinnosti a preto bolo rozhodnuté o predčasnej splatnosti

celého dlhu, pričom žalovaný bol upozornený aj na ďalšie úročenie dlhu. Dôkaz o doručovaní predložený
nebol. Z prehľadu splácania do predčasného zosplatnenia vyplýva, že žalovaný uhradil na úver sumu
3.702,72 Eur so započítaním na úrok a istinu. Istina činí sumu 4.003,31 Eur. Zároveň predložil vyčíslenie
úrokov z omeškania.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že

medzi žalobcom a žalovaným bol založený záväzkový vzťah , a to úverovou zmluvou, predmetom ktorej
bolo poskytnutie úveru vo výške 5.000,- Eur za podmienok uvedených v zmluve, VOP, Obchodných
podmienkach pre úvery občanom za použitia Obchodného zákonníka. Na účet žalovaného bola
poskytnutá reálne suma 4.750,- Eur. Poplatok za poskytnutie úveru 250,- Eur bol započítaný oproti
sume 5.000,- Eur a zároveň je súčasťou celkových nákladov za úver okrem dohodnutých splátok.

Žalovaný plnil na účet žalobcu spolu sumu 3.702,72 Eur so započítaním na úrok a na istinu. Súd
vyhodnotil uzavretú zmluvu vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy a spôsobu uzavretia zmluvy
ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v
Obchodnom zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v Občianskom
zákonníku. Poukázal na to, že zmluvné dojednania, či určité časti zmluvy vrátane zmluvných podmienok

spotrebiteľ určite žiadny spôsobom individuálne nedojednával, keďže sú vopred predtlačené bez
možnosti vpisovania nových údajov, či ich úpravy. Uviedol, že v zmluve absentuje riade uvedenie
náležitosti podľa § 9 ods. 2 psím. f) zákona č. 129/2010 Z. z.. Naviac uvedené dojednanie nebolo
dojednané individuálne a hlavne dlžník má podľa zmluvy plniť aj neprijateľné plnenia a teda až po ich
prípadnom zaplatení by došlo k ukončeniu trvania zmluvy, čo je neprípustné. Ďalej má za to, že poplatok

za poskytnutie úveru v sume 250,- Eur je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Vzhľadom k uvedenému
súd neakceptuje ani celkovú výšku nákladov na úver, keďže je nesprávne uvedená a jej obsahom je
nárok neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naviac poplatok je uvedený raz ako náklad na úver a v zápätí
i jeho výšku je suma ponížená. V dôsledku toho je v zmluve nesprávne uvedený údaj o výške RPMN
v neprospech spotrebiteľa, čo je v rozpore s cit. ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010. Absencia

týchto náležitostí zmluvy má za následok, že úver sa v takomto prípade považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Z toho vyplýva, že navrhovateľ má právo na vrátenie len skutočne poskytnutého plnenia, teda
poskytnutého úveru - sumy 4.750,- Eur a prípadne právo na úhradu úrokov z omeškania z tejto sumy.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný je povinný uhradiť poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, teda len
sumu, ktorá mu bola poskytnutá, ponížená o plnenie žalovaného, teda žalovaný je povinný na istine

zaplatiť žalobcovi sumu 1.047,28 Eur (4.750,- Eur - 3.702,72 Eur). Vzhľadom na to, že úverová zmluva
neobsahuje zákonom stanovené náležitosti bol toho názoru, že žalovaný môže byť v omeškaní len so
zaplatením sumy 1.047,28 Eur, preto žalobcovi patrí aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej
sumy od 30.03.2018 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti, vo vzťahu k istine, k úrokom omeškania a
prislúchajúcim úrokom z omeškania uplatnených z týchto súm, vzhľadom na vyššie uvedené zamietol a

neprihliadal ani na námietky či argumentáciu žalobcu, keďže sú v rozpore s cit. ust. zákonom na ochranu
spotrebiteľa. Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora vo veci C-42/15 dodáva, že je nutné skúmať, či
možno smernici priznať nepriamy účinok, pričom je toho názoru, že v tomto prípade to možné nie je a
súd by nahradením ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. samotnou smernicou konal contra legem, teda
vykladal by právo v rozpore s uvedenou zásadou, či zásadou právnej istoty.

5. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu stranám nepriznal z dôvodu, že v konaní boli úspešní
a neúspešní a zároveň sa nejednalo o neúspech nepatrný. Žalobca bol neúspešný v časti istiny, rovnako
uplatnených nárokov a časti úrokov z omeškania. Žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatňoval.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu zamietnutej časti a voči
priznaniu plnenia v splátkach a trov konania. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f), h)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). K tvrdeniu, že v zmluve chýba
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len„ZoSÚ“) uviedol, že riešenie danej právnej otázky súdom sa odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, podľa ktorej nie potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala vyjadrenie
o vnútornej skladbe tej ktorej splátky, pričom poukázal aj na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. K tvrdeniu, že zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 psím. f) ZoSÚ
uviedol, že je zrejmé a logické, že žalobca nevie dátumovo dopredu určiť, kedy žalovaný splní svoje
záväzky voči veriteľovi, avšak podmienku jasnosti a určitosti nespĺňa len určenie doby dátumom. Určenie
doby trvania splnením všetkých záväzkov je bez pochýb určité. Ďalej uviedol, že má za to, že dohodnutie
poplatku za poskytnutie úveru nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a na daný poplatok má nárok.

Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní nároku na poplatok za poskytnutie
úveru a s tým spojenými závermi súdu o nesprávnej výške nákladov a nesprávnej výške RPMN je
v tejto časti nepreskúmateľné. Súd bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia uzavrel, že poplatok je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K priznaniu plnenia v splátkach uviedol, že toto oprávnenie je
výnimočným oprávnením, pričom musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností. Mal za
to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možnosti žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku,

nakoľko sa súd vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd v
napadnutom rozsahu rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a
zaviazal žalovaného zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal
náhradu trov konania a aj náhradu trov odvolacieho konania.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/215 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a

nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej
stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací

súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z

najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj

strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovaťv súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

12. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010).

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

14. K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné,

ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto
právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Z
odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu
potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality

a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

17. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
právny vzťah medzi stranami sporu založený Úverovou zmluvou, je vzťahom spotrebiteľským v zmysle
príslušných zákonných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ZoSÚ, pretože nepochybne
v zmysle ZoSÚ ide o spotrebiteľský úver, keďže ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo
forme úveru.

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úverová
zmluva zo dňa 17.03.2014 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalobca
má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom preukázané,

aby úver poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti
žalovaného. Je teda nepochybné, že predmetná Úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj
zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú.

19.Zákonospotrebiteľskýchúverochv§9odsek2presnedefinuje,akénáležitosti,okremvšeobecných,

musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že povinnými náležitosťami
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi stranami sporu
bolo okrem iného uvedenie doby trvania zmluvy, termínu konečnej splatnosti a uvedenie celkovej výšky
nákladov.

20. Účelom právnej úpravy § 9 ods. 2 ZoSÚ je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca
ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o dobe trvaniazmluvy, termíne konečnej splatnosti, ako aj celkovú výšku nákladov, a to priamo v zmluve so sankciou
straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ).

21. K námietke žalobcu, že sa rozhodnutie súdu prvej inštancie odklonilo od ustálenej rozhodovacej
praxe, pretože nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala vyjadrenie o vnútornej
skladbe tej ktorej splátky, odvolací súd uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie
je uvedený ako dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neuvedenie náležitostí v zmysle ust. § 9
ods. 2 písm. k) ZoSÚ, preto uvedená námietka žalobcu je neopodstatnená.

22. K námietke žalobcu týkajúcej sa náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, odvolací súd
uvádza, že v zmysle predmetného ustanovenia je tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy. Tento
údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí
(napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú
súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru a dobe trvania zmluvy.

Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných
splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou uvedenou v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, kde sa
uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto
pri písmene f) citovaného zákona iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy
musí byť určená dátumovo neprichádza do úvahy.

23. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru vo výške 250,- Eur, odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že: ,,neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú
nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná

(napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá
alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky
z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú
podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke
nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná

najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

24. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolnosti prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či

zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“).

25. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru vo výške 250,- Eur, si odvolací súd osvojuje nemeckú
názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia,

ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich
neprijateľnosti.

26. Tento poplatok je neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať nejakému
predmetu plnenia. Žalobca bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň

má zaplatiť poplatok 250,- Eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe
úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je
nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať,
že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú.
Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd považuje za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré
slúži výlučne v prospech dodávateľa. Pre porovnanie odvolací súd dáva do pozornosti Rozhodnutie
Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 3. mája. 2010 č. k. AZ 17 U
192/2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní

spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu
dojednaniu o cene“. Vyšší krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa
vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovineposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme
dodávateľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012).

27. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, preto záver súdu prvej inštancie o nesprávnosti výpočtu celkovej
výšky nákladov je správny, nakoľko konečná suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a ktorá bola uvedená
v zmluve vo výške 10.348,- Eur predstavuje súčet všetkých anuitných splátok a poplatku za poskytnutie
úveru, ktorý je však neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V dôsledku uvedeného je tak nesprávne
uvedený aj údaj o RPMN, ako bolo už uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.

28. Vzhľadom na to, že úverová zmluva vyššie uvedené náležitosti neobsahuje, resp. sú uvedené
nesprávne, poskytnutý úver sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

29. K namietanému posúdeniu možnosti zaplatiť uloženú sumu v splátkach vo výške 50,- Eur mesačne

odvolací súd poukazuje na pomery žalovaného, ktoré súd prvej inštancie dostatočne zistil a uviedol ich
aj v odôvodnení rozhodnutia. Z výsluchu žalovaného vyplynulo, že tento po strate práce si našiel novú
prácu až v októbri 2018, pričom jeho mzda bude na úrovni minimálnej mzdy, jeho výdavky sú bežné,
pričomfinančnepomáhaajrodičom,sktorýmibývaapretomôžedlhplatiťmaximálnevsplátkachpo50,-
Eur mesačne. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné zaviazať žalovaného na zaplatenie uloženej

sumy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako to požadoval žalobca, pretože by to ohrozilo jeho
rodinu. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že aj v úverovej zmluve zmluvné strany dohodli splátku vo
výške 84,15 Eur mesačne, teda rozdiel medzi mesačnými splátkami v rozhodnutí súdom prvej inštancie
a mesačnými splátkami v úverovej zmluve zanedbateľný.

30. Odvolací súd dáva do pozornosti ešte skutočnosť, že v predmetnom prípade žalovaný na
pojednávaní konanom požiadal o povolenie splácať uloženú sumu v splátkach primeraných jeho
majetkovej a sociálnej situácii. Keďže tieto tvrdenia uviedol žalovaný na pojednávaní, na ktoré bol
riadne predvolaný aj žalobca, tento mal možnosť na tieto tvrdenia reagovať. To, že sa žalobca rozhodol
nezúčastniť sa na pojednávaní (pričom sa vopred písomne ospravedlnil), je jeho slobodné rozhodnutie,

avšak musel si byť vedomý, že tým sa vzdáva možnosti reagovať na vývoj procesnej situácie,
ktorý nastane na pojednávaní, vrátane možnosti reagovať na tvrdenia žalovanej. Pokiaľ teda žalobca
nespochybnil tvrdenia žalovaného, súd prvej inštancie postupoval správne, keď tvrdenia žalovaného
uvedené na pojednávaní považoval za dostačujúce pre osvedčenie jeho príjmov a výdavkov na účely
rozhodnutia o povolení splátok, pričom žalobca v podanom odvolaní neuviedol relevantné dôvody, prečo

povolenie splácať úver v mesačných splátkach je nesprávne.

31. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj
správny súvisiaci výrok o trovách konania.

32. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ust. § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V

odvolacomkonaníbolúspešnýžalovaný,ktorémuvšakzospisužiadnepreukázateľnétrovyodvolacieho
konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť
priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn.
6Cdo/544/2015.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).