Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/205/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414203148
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6414203148.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 831 02 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému I. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. J. XXX, XXX XX J. J., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad v Bratislave, Záhradnícka 60, Bratislava, pod spis. zn. EX 3344/14,

na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 5.501,53 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 1Er/182/2014-22 zo dňa 3. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 1Er/182/2014-22 zo dňa 3. decembra 2014 zrušuje
a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení

uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len
„rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 05996/13 zo dňa 23.08.2013 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
08.12.2011 (ďalej len „Zmluva“). Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy
uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 08.12.2011 a odcitoval znenie čl. II. rozhodcovskej

zmluvy. S poukazom na § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka okresný súd posúdil právny vzťah medzi
oprávneným a povinným ako spotrebiteľský a zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Okresný
súd poukázal aj na ust. čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 2 písm. a) a čl. 3 bod 1 Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“),
ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.
apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení

Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Podľa citovaného
ustanovenia Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola dohodnutá individuálne sa považuje za nekalú,
ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, ku škode spotrebiteľa. Okresný súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože
výpočet neprijateľných podmienok v ňom uvedených je len demonštratívny a za neprijateľnú môže súd
posúdiť každú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa. Túto nerovnováhu spôsobila rozhodcovská doložka (zmluva), v zmysle
ktorej keď už oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd, povinný bol nútený podrobiť sa tomu
konaniu, v čom okresný súd videl značnú nerovnováhu. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka,
ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už
túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť savšetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak
ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu,
že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom

a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. V súvislosti s aplikáciou Smernice okresný súd poukázal
na rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-40/08 ASTURCOM, ktorý judikoval, že Smernica musí byť
vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k
dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, či je
podľa vnútroštátnych pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci obdobných riadení na základe
vnútroštátneho práva. Ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-240/98 Océano
Grupo Editorial SA a C-168/05 Elisa María Mostaza Claro. V závere okresný súd zhrnul zistenia, na
základe ktorých dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy, od ktorej rozhodcovský súd
odvodzuje svoju právomoc je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, teda absolútne neplatnou zmluvnou

podmienkou, pretože podľa názoru okresného súdu spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, a to najmä z dôvodu, že aj keď ide o alternatívne riešenie sporov, iniciovanie konania
v tomto type spotrebiteľských zmlúv zo strany spotrebiteľa je len teoretické až nepravdepodobné. S
ohľadom na tieto skutočnosti vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g)
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie
okresného súdu. V odôvodnení namietol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Podľa názoru odvolateľa mal exekučný súd
pri aplikácii Smernice upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť vyjadriť sa k stanovisku povinného. Poukázal na

rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu ČR, z ktorých vyvodil záver, že
súdy týchto krajín Európskej únie pristupujú k výkladu ust. čl. 3 ods. 1 Smernice zásadne odlišne, ako
exekučný súd. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ ďalej uviedol, že porušené bolo aj jeho právo na súdnu ochranu, keď okresný súd nenariadil
pojednávanie napriek tomu, že zastavenie exekúcie vytvára prekážku rozhodnutej veci. Súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, pretože neumožnil účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, aleaj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.
Tiež namietol nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú
doložku, čím bola porušená fundamentálna zásada právneho štátu - zásadu legality. K takémuto

revíznemupostupudošlovsituácii,keďužexekučnýsúdpreskúmalsúladexekučnéhotitulusozákonom
s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný
súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu
limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže
mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce

zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv
a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa)

a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad
(jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných
rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje

lehotu,vktorejjemožné právnyaktalebojehoúčinkyprávnoucestounapadnúť.Exekučnýsúdtaknebol
oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako
s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s

jeho argumentáciou k interpretácii ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený navrhol, aby súd
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na
konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadkus čl. 1 Ústavy SR. Oprávnený ďalej namieta, že
ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v
rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej

istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne
popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského
súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by
zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti

konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení,
pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože
musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené
jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,
aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre

rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia
súdu s poukazom na Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili

právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd
prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody,
pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového
vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného
zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i.
aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné

prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deňomeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi,

ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo
34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy

nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných
ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo
28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov
na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal
možnosťzvážiť,čiuzatvorízmluvuoúverezapodmienoktamuvedených,čijeschopnýsplácaťzáväzok,
ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho

a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške.
Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V
závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal,
že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní

poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s
ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania

je aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolateľ znovu napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej
únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť
ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä

z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa
ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno
proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla1993považujeriešeniesporovzospotrebiteľskýchzmlúvvrozhodcovskomkonanízaustanovenie

neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac
neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské
znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné
podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva
nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie

je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.
Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s
výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje

rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a

následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1
Občianskehosúdnehoporiadku(ďalejlenO.s.p.),beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2O.s.p.
a uznesenie okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 08.12.2011 Zmluvu
o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnémufinančné prostriedky. K Zmluve oprávnený priložil aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej
len „VPPÚ“), v ktorých podľa bodu 14 sa zmluvné strany dohodli, že pred rozhodnutím sporu v konaní
pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné

strany pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia,
dohody o vyplnení zmeniek a zmenky vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie. Za týmto
účelom zmluvné strany uzavreli mediačnú doložku v tom znení, že akékoľvek spory, nezrovnalosti
alebo nároky vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou, s jej porušením, ukončením či neplatnosťou
zmluvy, ručiteľského vyhlásenia či dohody o vyplnení zmenky, budú riešené primárne mediáciou

pred Mediačným centrom zriadeným pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava podľa
vnútorných predpisov Mediačného centra. Súčasne v ten istý deň, teda dňa 08.12.2011 zmluvné
strany uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej rozhodcovským konaním sa rozumie konanie pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava podľa
procesných ustanovení Rokovacieho poriadku, Štatútu a ostatných predpisov rozhodcovského súdu,
platných a účinných v čase začatia rozhodcovského konania. (čl. I Rozhodcovskej zmluvy). V čl. II.

je upravený predmet Rozhodcovskej zmluvy tak, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 08.12.2011, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj
spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia
práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
pred rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov jedným rozhodcom ustanoveným podľa

vnútorných predpisov alebo pred všeobecným súdom, podľa toho, kde podá žalujúca strana žalobu. V
bode 2 toho istého článku je upravená rozväzovacia podmienky rozhodcovskej zmluvy, ktorá je viazaná
na podanie žaloby na všeobecnom súde vynímajúc konaní vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu. Od tejto rozhodcovskej zmluvy odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd.

Odvolací súd sa primárne zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový vzťah medzi
oprávneným a povinným je spotrebiteľskou zmluvou a či rozhodcovská doložka, na základe ktorej si
založil právomoc rozhodcovský súd, bola platne dojednaná. Záver okresného súdu o spotrebiteľskej
povahe zmluvné vzťahu medzi oprávneným a povinným považuje odvolací súd za správny. Pre úplnosť

argumentácii o správnosti tohto záveru odvolací súd ďalej uvádza nasledovné. V právnom poriadku
Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať
bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný
spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku

má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje
inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu,
upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi
oprávneným a povinným zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci

odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase
uzatvoreniazmluvy,akoajpríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníkazaoberajúcesaproblematikou
spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj

ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Odvolací
súd tiež poukazuje na ustanovenie § 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje
zmluvné strany. Podľa ust. § 4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov
rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie,

alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré
môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti
a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a
porušovaniezmluvnejslobody.Zmluvadojednanámedzioprávnenýmapovinnýmobsahujeustanovenia
(dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu

možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy
v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch aje obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských
zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa
z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo

fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva
a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky
jednostranneprostredníctvomformulárovýchzmlúv.Ochranespotrebiteľavenujemimoriadnupozornosť
aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je základným právnym aktom

ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z.
(účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy
o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky
zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako
interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno
na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva.

Ďalej sa odvolací súd zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy, od ktorej rozhodcovský
súd odvodil svoju právomoc. Okresný súd nesprávne právne posúdil otázku formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, v tomto prípade, či ide o rozhodnutie vydané orgánom majúcim
právomoc na vydanie takéhoto rozhodnutia. Z predchádzajúcej súdnej praxe je už zrejmé, že

rozhodcovský súd zakladá svoju právomoc na rozhodovanie vo veci na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky,čokonštatovalvodôvodneníajokresnýsúd.Pretosaodvolacísúdprimárnezaoberalskúmaním
rozhodcovskej zmluvy, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci, a či bola
splnená podmienka písomnej formy rozhodcovskej doložky.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) rozhodcovská
zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými

stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných
telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie
osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 4 ods. 3 ZoRK nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením

zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v
rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je
rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Podľa § 40 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon

alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Úprava formy rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZoRK je prísne striktná, bez možnosti extenzívneho
výkladu a formálna podmienka písomnosti v danom prípade bola dodržaná. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská zmluva je uzavretá na samostatnej listine, ktorú

povinný podpisoval osobitne od Zmluvy, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Zmluvné dojednania
Zmluvy o revolvingovom úvere. Aj keď bola rozhodcovská zmluva oprávneným, ako veriteľom vopred
pripravená pre dlžníka na samostatnom liste, do ktorého sa dopĺňajú požadované údaje, mal dlžník
možnosť túto odmietnuť bez toho, aby zmaril uzavretie zmluvy o úvere. Odvolací súd tiež poukazuje
na znenie rozhodcovskej zmluvy, ktorá nebráni povinnému, ako spotrebiteľovi uplatniť svoje práva pred

všeobecným súdom z dôvodu, že obsahuje alternatívne riešenie sporov, ktoré dostatočným spôsobom
zabezpečuje spotrebiteľovi právo podať žalobu nielen na rozhodcovský, ale aj na všeobecný súd.

To, že boli zmluvné podmienky vopred pripravené oprávneným na túto skutočnosť nemajú vplyv.
Odvolací súd totiž poukazuje na rozdiel medzi rozhodcovskou zmluvou podľa § 3 a nasl. ZoRK a

rozhodcovskou doložkou podľa § 5 ods. 2 ZoRK, ako súčasťou inej zmluvy. Tým, že zmluvné strany
výslovne prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu v zmysle ust. § 3 a § 4 ZoRK tak, že ju podpísali,
došlo k jej individuálnemu dojednaniu, preto nemôže byť považovaná za neprijateľnú podmienku v
zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskehozákonníka. S ohľadom na formu, obsah a ostatné podmienky Zmluvy, ako aj znenie ustanovení
rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd dospel k záveru, že povinný, ako spotrebiteľ kvalifikovaným
spôsobom prejavila vôľu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a uzavretie rozhodcovskej zmluvy samo

o sebe nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa,akotooznačilokresnýsúd.Tentoprávnyzávervšaknemožnopaušálneaplikovaťnavšetky
Zmluvy a rozhodcovské zmluvy uzatvárané oprávneným. V ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka
je obsiahnutá úprava neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ide o podmienky, s
ktorými sa spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich

obsah. Ustanovenie odseku 1 vyššie citovaného ustanovenia zakotvuje všeobecnú zásadu, podľa
ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda nesmie obsahovať
neprijateľné podmienky. Zároveň však v druhej vete upravuje podmienky, za splnenia ktorých sa na
zmluvné ustanovenia nehľadí ako na neprijateľné. Zákon č. 575/2009 Z.z. novelizujúci Občiansky
zákonník s účinnosťou od 1. marca 2010 zmenil znenie druhej vety tak, že rozšíril okruh zmluvných

podmienok, ktoré nemožno považovať za neprijateľné. Okrem už predtým platného znenia, ktoré za
neprijateľnúnepovažovalzmluvnúpodmienku,ktoráboladohodnutáindividuálne,novelazaneprijateľné
nepovažovala ani zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny,
ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa tak vzťahuje iba na

tie spotrebiteľské zmluvy, pri uzatváraní ktorých spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah, teda ktoré sú
vopred pripravené. Nevzťahuje sa však na tie zmluvné podmienky, ktoré boli dohodnuté individuálne.
Pri takto dohodnutých zmluvných podmienkach sa nemožno dovolávať ich neprijateľnosti.

Kpostupuokresnéhosúdu,ktorýodvolateľoznačil,akopostup,ktorýnemáoporuvzákone,odvolacísúd

uvádza, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie skúmať podmienky formálnej a
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č.
II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom
na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom
ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho
charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať

aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd
tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
(publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998)
a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti

je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne
odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť
C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v

spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede, je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s

cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, rozhodcovská zmluva bola
uzavretá platne, ale obsahom spisu je rozhodcovská zmluva pravdepodobne k inej zmluve o úvere, teda
v predloženom spise chýba rozhodcovská zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným v súvislosti s

predloženou zmluvou o úvere a dojednania obsiahnuté vo VPPÚ nemožno považovať za rozhodcovskú
doložku Týmito skutočnosťami sa okresný súd nezaoberal, v dôsledku čoho odvolací súd napadnuté
uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom okresný súd opätovne posúdiprávomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodnutie v tejto veci, od ktorej sa potom odvíja aj materiálna
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku predloženého ako exekučný titul a znovu rozhodne o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, nerozhodoval o návrhu oprávneného na prerušenie konania, ale o tomto návrhu
rozhodne okresný súd v ďalšom konaní.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.