Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218201743
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4218201743.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: V. J., nar. X.X.XXXX, bytom D. Y., U. XXX/XX, o
zaplatenie XXX,XX eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno
zo dňa 7. decembra 2018, č. k. 15Csp/57/2018-53 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 7.12.2018, č. k. 15Csp/57/2018-53 žalobu žalobcu
o zaplatenie 193,56 eura s príslušenstvom zamietol a o trovách konania rozhodol, že žalovaný nemá
nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil podľa ustanovení 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 6 a § 39
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2 písm. a/ až y/, ods. 2,
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinný k dátumu uzavretia zmluvy o úvere zo
dňa 19.12.2012 a podľa § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť sumu 193,56 €, ako zostatok poplatku
spolu s poplatkom za upomienky vo výšky 32 €, úrok vo výške 32% ročne zo sumy 250 € od 19.12.2012

do 7.1.2013, zo sumy 209 € od 18.1.2013 do17.9.2014, zo sumy 168 € od 18.9.2014 do 16.10.2014, zo
sumy 127 € od 17.10.2014 do 18.11.2014, zo sumy86 € od 19.11.2014 do 16.12.2014, zo sumy 45 €
od 17.12.2014 do 16.1.2015 a zo sumy 4 € od 17.1.20115 do 17.2.2015 a úrok z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 373,56 € od 14.6.2014 do 17.9.2014 v sume 4,86 €, zo sumy 332,56 € od 18.9.2014
do 16.10.2014 v sume 1,28 €, zo sumy 291,56 € od 17.10.2014 do 18.11.2014 v sume 1,28 €, zo sumy
250,56 € od 19.11.2014 do 16.12.2014 v sume 0,93 €, zo sumy 209,56 € od 17.12.2014 do 16.1.2015
v sume 0,86 €, zo sumy 168,56 € od 17.1.2015 do 17.2.2015 v sume 0,72 €, zo sumy 127,56 € od 1

8.2.2015 do 16.3.2015 v sume 0.45 €, zo sumy 86,56 € od 17.3.2015 do 15.4.2015 v sume 0,34 €, zo
sumy 45,56 € od 16.4.2015 do 15.5.2015 v sume 0,18 € a zo sumy 4,56 € od 16.5.2015 do 15.6.2015
v sume 0,02 € a trovy mediačného konania vo výške 154,75 €.3.2. Žalobu postavil na tých skutkových tvrdeniach, že žalobca so žalovaným mali uzavrieť zmluvu o
úvere dňa 19.12.2012, podľa ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanému úver vo výške 250 € a žalovaný
sa ho zaviazal splatiť navýšený o príslušný poplatok vo výške 242 €, celkovo mal teda uhradiť sumu 492

€, a to 12 splátkami po 41 €. Žalovaný podľa vyjadrenia žalobcu doposiaľ uhradil iba 533 € a o zaplatenie
zvyšnej sumy ho žaluje. Ako prostriedky procesného útok použil skutkové tvrdenia a označil dôkazy.

4.1. Žalovaný sa vyjadril, že žalobcovi uhradil celý úver, možno i o 250 € viac ako mal. V prípade
vyhovenia žalobe žiadal o poskytnutie splátok vo výške 20 € mesačne.

4.2. V replike žalobca zotrval na svojich tvrdeniach a uviedol, že žalovaný riadne nesplácal dlh, ktorý
sa stal splatným 14.6.2014.

5.1. Vykonaným dokazovaním v neprítomnosti riadne predvolaných strán na pojednávanie , ktoré
svoju neprítomnosť ospravedlnili a nežiadali o odročenie pojednávania, prvoinštančný súd z listinných

dôkazov zistil, že žalovaný ako fyzická osoba dňa 19.12.2012 uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere,
na základe ktorej mu žalobca ako veriteľ poskytol úver vo výške 250 € a žalovaný sa ho zaviazal vrátiť
navýšený o poplatok vo výške 242 €, teda celkovo mal vrátiť sumu 492 €. Uvedenú sumu sa dlžník
zaviazal vrátiť 12 mesačnými splátkami po 41 € počnúc od 20.1.2013. V zmluve bola RPMN stanovená
na 304,10%.

5.2. Podľa bodu 4 všeobecných obchodných podmienok sa dlžník zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú
zaslanú l upomienku v prípade porušenia podmienok tejto zmluvy čiastku 4 EUR ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu.

5.3. Z dôkazov zistených vo verejných registroch - priemerné úrokové miery z úveru, ktorá je voľne
dostupnánainternete vrámciverejnýchregistrov,vyplýva,žeúrokovásadzbav4.štvrťrokuroku2012(t.
j. doba, kedy bola uzavretá úverová zmluva - december 2012) bola pri nových spotrebiteľských úveroch
do 1 roka poskytovaných v bankovom sektore vo výške 9,17 % a v 2. polroku bola priemerná úroková
sadzba vo výške 8,62% ročne.

5.4. Z dôkazov zistených na internete vo verejných registroch - súhrnné informácie o údajoch o novo
poskytnutýchspotrebiteľskýchúveroch veriteľmiza4.štvrťrok2012,ktorájevoľnedostupnánainternete
v rámci verejných registrov vyplýva, že RPMN pre úvery od 6 do 12 mesiacov bola vo výške 44,79%.

6.1. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd za preukázané, že dňa 19.12.2012 žalobca ako
veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom úverovú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi nimi
záväzkovo právny vzťah. Na jeho základe žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 250 €, ktorá
skutočnosť nebola žalovaným rozporovaná, a teda je nesporná. Stotožnil sa so skutkovými tvrdeniami
žalobcu v tom, že žalovaný zaplatil 533 €, keďže žalovaný vo vyjadrení uviedol, že zaplatil úver a ešte i

viac ako mal, teda nespochybnil tvrdenie žalobcu o výške uhradenej, a preto súd toto tvrdenie považuje
za nesporné.

6.2. Úverovú zmluvu zo dňa 19.12.2012 je nutné považovať za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov,
pretože RPMN v nej uvedené je v rozpore so zákonom, odporuje dobrým mravom, a teda v tejto časti je

v rozpore s ustanovením § 39 OZ. Rovnako tak v rozpore s ustanovením § 39 OZ je i požadovaný 32%
úrok, keďže tento taktiež odporuje zákonu a dobrým mravom. Uvedený rozpor videl súd najmä v tom, že
podľazákonaodplata,atedaRPMNmôžebyťmaximálne2násobkompriemernejročnejmierynákladov,
a v danom období, ako vyplýva zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2012, ktorá je voľne dostupná na internete v rámci verejných registrov

bola RPMN pre úvery do 1500 € od 6 do 12 mesiacov vo výške 44,79%. Z uvedeného vyplýva, že
maximálna miera nákladov, t. j. maximálna RPMN mohla byť vo výške 89,58%. Ak teda žalobca dojednal
so žalovaným úver, ktorého RPMN je 304,10%, je nutné konštatovať, že takto dojednaná časť zmluvy
odporuje zákonu, prieči sa dobrým mravom, a preto je neplatná.

7.1. Ak je teda údaj o RPMN neplatný, môže sa konštatovať, že tento údaj absolútne absentuje v
zmluve a tým zmluva postráda náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorý nedostatok esenciálnej náležitosti robí zmluvu bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/
zákona o spotrebiteľských úveroch). V zmluve tiež nie je uvedená úroková sadzba, iba v obchodnýchpodmienkach sa konštatuje, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšná časť náklady
na vypracovanie zmluvy (bod 10 VOP). Uvedené konštatovanie nepostačuje na naplnenie esenciálnej
náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch, kedy musí byť jasne a

striktne uvedená úroková sadzba, ako i ďalšie náležitosti týkajúce sa úrokov podľa zákona. Uvedený
nedostatok taktiež sankcionuje zmluvu a robí ju bez poplatkov a bezúročnú (§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona
o spotrebiteľských úveroch). Žalobca nepreukázal žiadnym skutkovým tvrdením a dôkazom, že údaj o
úroku by bol súčasťou zmluvy, a preto sa súd priklonil i v tomto bode k absencii náležitosti zmluvy, ktorá
absencia je sankcionovaná bezúročnosťou zmluvy.

7.2. Z uvedeného teda vyplýva, že ak žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 250 € pri bezúročnosti
a bezpoplatkovosti zmluvy platí, že žalovaný mal vrátiť len toľko, koľko mu bolo poskytnuté, to znamená,
že mal vrátiť sumu 250 €, pričom žalovaný vrátil sumu 533 €, ktorá pokrýva i všetky ďalšie uplatnené
nároky žalobcu v konaní, a preto súd žalobu zamietol.

8.1. K ďalším uplatneným nárokom žalobcu v konaní, t. j. k úroku, úroku z omeškania, poplatkom za
upomienku,súdprvejinštanciepoznamenal,žežalobcanemalnároknažiadnypoplatok,pretožezmluvu
je potrebné hodnotiť za zmluvu bez poplatkov, a preto nárok na zaplatenie 193,56 €, ako zostatok
poplatku je nedôvodný.

8.2. Aj pokiaľ ide o zaplatenie úroku vo výške 32% súd poznamenal, že tento nárok je nedôvodný, keďže
zmluva je bezúročná, a navyše úrok v takejto výške odporuje zákonu a dobrým mravom, a preto je v
zmysle § 39 OZ neplatný. Uvedené vyplýva z toho, že podľa dôkazu dostupného z verejných registrov
- priemerné úrokové miery z úveru bola úroková sadzba pri nových spotrebiteľských úveroch do 1 roka
v 4. štvrťroku roku 2012 (t. j. doba, kedy bola uzavretá úverová zmluva - december 2012) pri nových

spotrebiteľských úveroch poskytovaných v bankovom sektore vo výške 9,17%, teda požadovaný úrok
vo výške 32% prevyšuje dané hodnoty takmer štvornásobne, a preto je potrebné ho považovať za úrok
v rozpore s dobrými mravmi a zákonom, a preto takéto plnenie nie je možné priznať.

9.1. K uplatneným trovám mediačného konania súd uviedol, že vznik týchto trov nebol žalobcom

v konaní žiadnym spôsobom preukázaný. Žalovaný poprel, že by ho bol niekto za účelom mediácie
kontaktoval, a teda žalobca v danom smere neuniesol dôkazné bremeno, bremeno tvrdenia a svoje
skutkové tvrdenie nepreukázal. Okrem toho dohoda o mediácii (bod 13 VOP) bola vopred dohodnutá
vo formulárovej zmluve, a žalovaný nemal právo ovplyvniť žiadnym spôsobom jej text, nemal právo
odmietnuť a zabrániť tak vzniku trov. Podľa § 53 OZ je táto dohoda neplatným dojednaním, nakoľko

nebola individuálne dojednaná.

9.2. K uplatnenému nároku na zaplatenie poplatku za upomienku súd poznamenal, že vznik tohto
poplatku nebol žalobcom v konaní žiadnym spôsobom preukázaný, a teda žalobca v danom smere
neuniesol dôkazné bremeno, bremeno tvrdenia a svoje skutkové tvrdenie nepreukázal. Okrem toho

dohoda o mediácii (bod 4 VOP) bola vopred dohodnutá vo formulárovej zmluve, a žalovaný nemal právo
ovplyvniť žiadnym spôsobom jej text, nemal právo odmietnuť a zabrániť tak vzniku trov. Podľa § 53
OZ je táto dohoda neplatným dojednaním, nakoľko nebola individuálne dojednaná. Ak mal podľa VOP
žalovaný platiť 4 € za upomienku, znamenalo by, že žalobca by mu musel zaslať 12 upomienok, pričom
žalobca však vôbec nepreukázal v konaní dôkazmi, že by mu vznikli takéto výdavky, že by žalovaného

vyzýval na zaplatenie dlhu. Okrem toho sa javí byť daný poplatok za upomienky neprimerane vysoký
a spotrebiteľa neprimerane sankcionuje.

9.3. Nebolo možné priznať ani uplatnený úrok z omeškania, keďže žalobcovi nevznikol nárok na
zaplatenieistiny(sumypoplatkuvovýške193,56€anisumyistinyúveru,keďžetátobolaceláuhradená),

takže nemohol vzniknúť ani nárok na zaplatenie príslušenstva, ktoré môže žalobca požadovať iba zo
sumy, s platbou ktorej sa dostal do omeškania, resp. ktorý súvisí s nárokom žalobcu, ktorý je dôvodný
a zákonný.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 k § 255 ods. 1 CSP a žalovanému

úspešnému v konaní súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.

11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v civilnom konaní
došlo k vade uvedenej v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) v CSP, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, k vade uvedenej v

ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon aj k vade uvedenej v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h/
CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12.1. Uviedol, že žalobca v postavení veriteľa uzatvoril so žalobcom (zrejme žalovaným poznámka
odvolacieho súdu), v postavení veriteľa dňa 19. 12. 2012 zmluvu o úvere číslo XXXXXXXXX, na základe

ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 250 eura a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver
vrátiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 242 eura, t. j. celkovo zaplatiť sumu vo výške 492
eura v dvanástich mesačných splátkach po 41 eur počnúc dňom 20.1.2013. Žalovaný neplatil splátky
riadne a včas, v dôsledku čoho žalobca uplatnil svoje nároky zo zmluvy pred príslušným súdom, ktorý
určil, že zmluva je bezúročná, bezpoplatková a žalobu zamietol v celom rozsahu.

12.2. Žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky
poskytnutia úveru (ďalej len VPU). Priamo na prednej strane zmluvy sa uvádza nasledovné:
dolu podpísaný dlžník vyhlasuje, že súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom
plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú
na zadnej strane tejto zmluvy, nemá žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje

prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy). Z vyššie uvedeného
znenia zmluvy, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, a to nielen z formálneho hľadiska, ale aj z ich
materiálneho prevedenia, t. j. zmluva a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, respektíve
obojstranne. Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy jednoznačne
prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy samostatne bez

toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ neprichádza do úvahy. Žalobca si predložením
zmluvy, ako aj VPPÚ, splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu dlžníkovi a na strane
druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy.

13.1. Zákon o spotrebiteľských úveroch považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, ak dôjde

k naplneniu § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úverov. Pretože nedošlo k naplneniu uvedených
dôvodov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný
sa pri uzatvorení zmluvy oboznámil so štandardnými európskymi informáciami spotrebiteľskom úvere,
ktoré následne prevzal ako prílohu k zmluve. V spodnej časti je uvedená nasledovne: štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere sú prílohou zmluvy o úvere a sú jej neoddeliteľnou súčasťou. V

zmysle uvedeného je vylúčené, aby žalobca predmetnú zmluvu podpísal a zároveň sa neoboznámil
so štandardnými európskymi informáciami spotrebiteľskú a neprevzali ich, pokiaľ sú prílohou k zmluve,
tvoria zároveň aj jej neoddeliteľnú súčasť. V štandardnej európskej informácii o spotrebiteľskú je jasne,
určito a zrozumiteľne v časti 3 označenej ako „Náklady spojené s úverom“ uvedené: Úroková sadzba
úveru alebo v prípad potreby rôzne úrokové sadzby úveru, ktoré sa vzťahujú na zmluvu o úvere je fixná

32 % ročne.

13.2. Zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Na základe uvedeného má
žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil predmetnú zmluvu ako bezúročnú bez poplatkov,
keďže obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a teda

všetky taxatívne náležitosti uvedené v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorých absencia má za
následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. Žalobca si splnil všetky obligatórne
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia
zmluvy neexistoval a nebol účinným žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého bola
stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda

vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu zo spotrebiteľských úverov v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

13.3. Nemožno sa dovolávať údajov výlučne bánk, koná tak priamo v rozpore s ustanovením § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná
na finančnom trhu t. j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Definovanie výškyodplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
účinného do 31. 10. 2008 (Ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku poskytnutie peňažných
prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť; prihliadne pritom najmä na odplaty

poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Ak súd rozhodne o znížení odplaty za poskytnuté
peňažné prostriedky a spotrebiteľ splnil svoj záväzok vo väčšom rozsahu ako bol podľa rozhodnutia
súdupovinný,dodávateľjepovinnýbezzbytočnéhoodkladuvrátiťspotrebiteľoviplnenie,ktorépresahuje
výšku poskytnutých peňažných prostriedkov a primeranej odplaty) alebo do 31. 5. 2010 (Ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy). Správne by
mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové aj iné
spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Prevýšenie takej odplaty je možné a zákon zakazuje len také
prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného.

14.1. Odvolateľ poukázal na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov
nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. U nebankových
subjektov je potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sa kedykoľvek poskytované pôžičky alebo
úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka.
Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s

bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu
býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné, preto je logické, že s
ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež
vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká
výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmluvu o krátkodobej

pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005). Z
uvedeného dôvodu žalobca nesúhlasí s tvrdením, že odplata je v rozpore s dobrými mravmi.

14.2. Keďže dohoda úrokovej sadzbe spĺňa všetky náležitosti ustanovené zákonom tak, ako to žalobca
špecifikuje prostredníctvom svojich podaní, nemožno ju považovať za právny úkon absolútne neplatný

v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

15.1. Žalobca má za to, že dohoda úrokovej sadzbe nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy,
vzhľadomnaichzapracovanievcivilnomkódexedozákladnýchprincípov(§3 Občianskehozákonníka),
akoajv častitýkajúcejsaplatnostiprávnychúkonovzátvorky§39Občianskehozákonníka),predstavujú

popri kogentných zákonných ustanoveniach jeden z limitov, teda ohraničenie autonómie právnych
subjektov v súkromnom práve. Za dobré mravy nikdy nebude možné považovať normy správania
a za konanie v súlade s dobrými mravmi nebude možné považovať konania, vrátanie uzatvorenia
právnych úkonov, ktoré sú v rozpore s akýmkoľvek platným všeobecne záväzným právnym predpisom.
Konanie v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v

rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi
pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku,
výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Veriteľ si požadoval len takú výšku
pohľadávky, ktorú si dohodol so samotným dlžníkom v rámci kontraktačného procesu. Nakoľko nebola

veriteľom naplnená ani jedna z požiadaviek, ktorú definícia dobrých mravov obsahuje, nemožno vzťah
posúdiť ako nesúladný s § 39 Občianskeho zákonníka.

15.2. V zmysle uvedeného má žalobca za to, že nebol daný žiadny dôvod na to, aby sa Zmluva v časti
odplatyzaposkytnutýúverpovažovalazaneplatnúavrozporesdobrýmimravmi.Vzhľadomnauvedené

odvolateľ žiadal odvolací súd, aby v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s ust.
§ 391 ods. 1 CSP vydal nasledovné uznesenie: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno sp.
zn. 15 Csp/57/2018 - 53 zo dňa 07. 12. 2018 vo výroku I zrušuje a vec vracia v tejto časti súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a spĺňa náležitosti§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), ako aj súdom prvej inštancie
zisteným skutkovým stavom (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť
dní pred jeho vyhlásením) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.

18.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

18.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

19. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,
ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale

obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

20. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

21. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003).

22. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie v predmetnej veci vykonal potrebné dokazovanie zamerajúc sa na riadne zistenie skutkového
stavu veci, dospel k správnym skutkovým zisteniam, následne aj vec správne posúdil po právnej

stránke, keď zamietol žalobu v časti zostatku zmluvnej pokuty vo výške 193,56 €, trov mediačného
konania vo výške 154,75 €, poplatku za upomienky vo výške 32 €, úroku vo výške 32% ročne z
požadovaných súm od 17.1.2013 a úroku z omeškania vo výške 5% ročne z požadovaných súm od
14.6.2014 a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP, preto sa odvolací súd stotožňuje
s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedenými v

odôvodnení rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje.

23.1. Žalobcom deklarovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP môže byť spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, ak súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ktoré môžu spočívať v
nevykonaní relevantných navrhovaných dôkazov, v nesprávnom skutkovom závere z vykonaných

dôkazov, prípadne v nedostatočnom zistení skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho
dotvárania novotami.

23.2. Z obsahu odvolania žalobcu je možné vyvodiť, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP
uplatňuje z dôvodu nesprávneho skutkového záveru prvoinštančného súdu v otázke obsahu úverovej

zmluvy medzi zmluvnými stranami, najmä dohody o odplate, RPMN.

24.1. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadrilžalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

24.2. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v
priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo. Súd prvej
inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie spĺňa kritériá podľa § 220

ods. 2 CSP. Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je aj v súlade
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Za
porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že prvoinštančný súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

25.1. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

25.2. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

25.3. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len ZoSÚ), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v

čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.

25.4. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k),

r) a y).

25.5. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa.

26.1. Odvolací súd je toho názoru, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 19.12.2012
je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo žalobca vystupoval v
postavení dodávateľa a pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

26.2. Zmluva o úvere zároveň predstavuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu spisu možno vyvodiť záver, že v prípade namietanejzmluvy ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá
sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať aj predformulované
znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu zmluvné dojednania

podliehajúprieskumuvzmysle§53ods.1OZ.Správnepretosúdprvejinštanciepodrobilsúdnejkontrole
zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho
úkonu ako aj podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je

neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa
za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.
teóriaskutočnéhoplneniaspomínanánajčastejšievsúvislostispoplatkamivspotrebiteľskýchúverových
vzťahoch).

27.1. Podľa zmluvy o úvere poplatok vo výške 242 Eur predstavuje takmer rovnakú sumu, ako
bola poskytnutá suma úveru vo výške 250 eur. Odvolací súd zastáva názor, že požadovanie úhrady
administratívneho poplatku v takejto neprimeranej výške je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže
dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej

stránke nie je dodané a nie je v jeho záujme. Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle
princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu v zmysle ust. § 53
Občianskeho zákonníka. Uvedený poplatok nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené
s administratívnou činnosťou a dojednanie administratívneho poplatku vo výške 242 eur nepochybne
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v

neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých
mravov neprijateľná, a teda neplatná.

27.2. Pokiaľ ide o údaj o RPMN, ktorý je v zmysle ZoSÚ obligatórnou náležitosťou zmluvy, odvolací

súd konštatuje, že nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké
následky, ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle § 11 ods. 1
písm. b) a d) ZoSÚ spája so sankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Na zdôraznenie
vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.12.2012 uvádza žalobca údaj o RPMN 304,1%, ktorý je nesprávne

a v nesporne v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa, preto odvolací súd konštatuje, že záver súdu
prvej inštancie o vyhodnotení úveru ako bezúročného a bez poplatkov je správny. Dôvody, ktoré žalobca
uvádzal v podanom odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správne závery súdu prvej inštancie. V danom
prípade je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zák.
č. 129/2010 Z.z., predovšetkým z dôvodu nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej miery nákladov v

neprospech spotrebiteľa (§ 9 ods. 2 písm. i/ zák. č. 129/2010 Z.z.). Správne tiež konštatoval, že žalobca
nešpecifikoval ďalšie nároky uplatnené žalobou, nepreukázal ich dôvodnosť a opodstatnenosť (poplatky
za upomienky, administratívne náklady), a tieto ani nevyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu, skutkový záver prvoinštančného súdu zodpovedá výsledkom
dokazovania , keďže tento súd k nemu dospel zákonným postupom uvedeným v § 191 CSP, v

zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri
hodnotení dôkazov sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý
si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žaloby, majúci za
následok jej zamietnutie. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil

29.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

29.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a procesne úspešnej žalovanej voči žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania, pretože si žiadne trovy neuplatnila a ani jej podľa obsahu spisu žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).