Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2018

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 10C/115/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316205813
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Gildeinová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2018:8316205813.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Ivetou Gildeinovou v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Barborou Korenecovou,
advokátkou, AK Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, proti žalovanej: C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX,
XXX XX Z. I., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Ivan Roháč, s.r.o., Mierová 2529/87, 066 52
Humenné, o zaplatenie sumy 717,- eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu zamieta.

Súd určuje, že zmluva o úvere č. 8310502 zo dňa 25.5.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je

neplatná.

Priznáva žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal dňa 17.06.2016 na tunajší súd dňa 23.09.2016 žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal
žalovanú na zaplatenia sumy 717 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 717 eur od 31.07.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že na
základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 25.05.2005 žalobca, ako veriteľ poskytol, žalovanej, ako
dlžníkovi, úver vo výške 365,13 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo

výške 351,86 eur, teda vo výške 716,99 eur, za podmienok dohodnutých v Zmluve o úvere a to v 12-
tich mesačných splátkach po 59,75 eur, počnúc dňom 25.06.2005. V zmysle Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, sa žalobca a žalovaná dohodli, že
tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie
a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca zaslal žalovanej
viacpočetné upozornenia na omeškanie so zaplatením splátok. Na uvedené upozornenia žalovaná
nereagovala. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých

podmienok, čím porušila dojednania predmetnej Zmluvy o úvere a stratila výhodu splátok, sa dlhy stali
splatnými.

2. Žalobca podal trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Humenné vo veci
podozreniazospáchaniaprečinuúverovéhopodvodupodľa§222ods.1Trestnéhozákona,nakoľkomal
žalobca podozrenie, že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec nesplácať. Uvedenému
podozreniunasvedčovalaajskutočnosť,žeododňauzatvoreniazmlúvoúverekudňupodaniatrestného

oznámenia žalovaná nepoukázala v prospech predmetných zmlúv o úvere žiadnu splátku, a to aj napriek
skutočnosti, že mala finančné prostriedky, čo vyplýva z údajov uvedených v žiadosti o úver v časti
„Mesačné príjmy a výdavky“. Žalobca mal teda za to, že žalovaná už v čase uzatvárania zmluvy o úvere
vedela, že nebude úver splácať, čím uviedla žalobcu do omylu a spôsobila mu tým škodu. Okresnýsúd Humenné trestným rozkazom č.k. 1T/125/2006-128 zo dňa 04.08.2006 uznal žalovanú vinnou zo
spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona a podľa § 288 ods. 1
Trestného poriadku odkázal žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobnej škody

na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz Okresného súdu Humenné nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 26.08.2006. Žalovaná ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu
neuhradila žalobcovi žiadnu platbu.

3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, dlžná suma sa je zdala privysoká.

4. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a jej prílohami a to Zmluvou o úvere zo dňa 25.05.2005,
Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, trestným rozkazom tunajšieho súdu sp.zn. 1T/125/2006
zo dňa 04.08.2006, vyjadrenia žalobcu, vyjadreniami žalovanej, výsluchom zástupcu žalovanej a na
základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

5. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili dňa 25.05.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na
základe ktorej poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 365,13 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť
spolu s poplatkom vo výške 351,86 eur, teda celkovo sumu 716,99 eur v 12-tich mesačných splátkach
po 59,75 eur, počnúc dňom 25.06.2005.

6. Podľa bodu 11 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

7. Z trestného rozkazu tunajšieho súdu zo dňa 04.08.2006 vydané v trestnom konaní vedenom

na tunajšom súde pod sp. zn. 1T/125/2006, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom
26.08.2006, vyplýva, že žalovaná bola odsúdená za prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1
Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov, výkon trestu bol
podmienečne a skúšobná bola určená na dobu 30 mesiacov. Žalobca ako poškodený bol so svojím
nárokom na náhradu spôsobenej škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych.

8. Podľa bodu 04. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, zmluvné strany sa
dohodli, že v prípade, ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem dní a viac, je povinný
túto omeškanú splátku uhradiť do rúk mandatára v hotovosti spolu so zmluvnou pokutou 9,96 eur za
každý jeden prípad omeškania. Ostatné splátky je dlžník povinný platiť podľa splátkového kalendára

vkladovými lístkami alebo prevodnými príkazmi. V prípade, že dlžník neuhradí včas dve po sebe idúce
splátky, prípadne uhradí len časti splátok, stáva sa celý dlh splatný okamžite a dlžník možnosť uhradiť
dve po sebe idúce splátky spolu so zmluvnou pokutou vo výške 9,96 eur do rúk mandatára v hotovosti
alebo poukázať na účet veriteľa s možnosťou návratu plnenia podľa pôvodného splátkového kalendára.
Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienok

zmluvy čiastku 1 euro ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej do 5 dní od
doručenia písomnej výzvy na úhradu.

Podľa bodu 13. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, zmluvné strany sa
dohodli, že dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh

voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

Podľa bodu 18. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru žalobcu, zmluvné strany sa

dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom.

9. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.09.2017 a dňa 22.12.2017 uviedla,
že v roku 2005 požiadala spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. a to z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. O

možnosti využiť bezplatný splátkový kalendár žalovaná poučená nebola, preto mala za to, že žalobca
porušil svoju povinnosť o tom ju informovať a konal bez odbornej spôsobilosti. Podľa zmluvy o úvere
jej žalobca poskytol úver vo výške 365,13 eur za poplatok vo výške 351,86 eur, čo predstavuje viac
ako 96% hodnoty úveru. Vzhľadom k tomu, že ide o krátkodobý úver, túto odplatu považovala zaneprimerane vysokú a konanie žalobcu za konanie, ktoré odporuje dobrým mravom. Mala za to, že
žalobca konal bez odbornej spôsobilosti a zneužil nevedomosť žalovanej, jej nepriaznivú sociálnu a
finančnú situáciu. Mala za to, že zmluvu o úvere z dôvodu neprimeraného poplatku za poskytnutie

úveru je potrebné považovať za absolútne neplatnú, nakoľko predmetné dojednanie o poplatku odporuje
dobrým mravom. Zároveň zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 OZ a podľa § 53
ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ). Zmluva obsahuje splnomocňovacie položky,

ktoré považovala za neprijateľné, ďalej odplata za úver je neprimerane vysoká, ktoré považovala za
absolútne neplatné. Mala za to, že žalobca nepreukázal platnosť predmetnej zmluvy o úvere, zmluva
obsahuje viaceré neprijateľné podmienky, preto žiadala, aby súd určil, že zmluva o úvere je absolútne
neplatná. Z tohto dôvodu podala zároveň vzájomnú žalobu o určenie neplatnosti úverovej zmluvy.

10. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach doručených súdu 15.11.2017 a dňa 23.01.2018 uviedol,

že strany sporu v zmysle VOP bodu 18 dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Žalovaná s týmto súhlasila,
preto na zmluvu nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň
mal za to, že žalovaná bola v dostatočnom predstihu oboznámená s podmienkami zmluvy, teda
mohla zmluvu odmietnuť resp. ovplyvniť jej obsah. Mal za to, že právny úkon uzavretie zmluvy

bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Žalovaná ak nadobudla pocit, že podpísala
nevýhodnú zmluvu o úvere, mala právo od Zmluvy do 14 dní od uzavretia zmluvy od nej odstúpiť.
Uvedené právo nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že s obsahom Zmluvy a všetkými podmienkami
poskytnutia úveru súhlasila. Poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-42/15. Ďalej uviedol, že u
nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky požadovaného bankami,

nakoľko v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie
zabezpečenie a požiadavky klientov sú oveľa pružnejšie. Mal za to, že u nebankových subjektov
nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Pokiaľ ide o
poplatok za spracovanie úveru, tak slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže
pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona

o spotrebiteľských úveroch. Dokonca v čase uzavretia zmluvy neexistoval žiaden predpis, podľa ktorého
by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Odmietal
tvrdenia, že zmluvná podmienka - administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie
a uzatvorenie Zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Ust. 53 ods. 1 OZ hovorí, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
To neplatí, ak sa ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti
ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné
zmluvné podmienky individuálne dojednané. Aj vzhľadom na ust. 53 ods. 1 OZ ako aj článok 4 ods. 2
Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. Preto na

vyššie uvedené mal za to, že preukázal odôvodnenosť nároku a žiadal, aby súd žalobe v celom rozsahu
vyhovel. Uplatnil si náhradu trov konania.

11. Zástupca žalovanej vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, aj naďalej trvá na svojich
písomných vyjadreniach. Nerozporoval skutočnosť, že medzi stranami došlo v roku 2005 k uzatvoreniu

zmluvy o úvere. Avšak uzatvorenú zmluvu považoval za neplatnú a žiadal, aby súd rozhodol, že
predmetná zmluva je neplatná a to z dôvodu neprimerane vysokého poplatku a z dôvodu neprimeranej
splnomocňovacej doložky.

12. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase podpisu úverovej

zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

13. Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného

v rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník

povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v
splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny
obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce
sa ochrany spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Preto
bolo potrebné riadiť sa všeobecnou právnou úpravou.

14. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).

Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj
rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98,
C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti P. M. D. F. A. N. A. proti B. M.. A. Q. O.,
B. L. R. K., M. K. a N. Z. Y., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť,
len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti.

Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné
prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa
pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu
pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.

Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje

za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť,
že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek
tomuideopredbežneformulovanúštandardnúzmluvu.Keďpredajcaalebododávateľvznesienámietku,

že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz.

Podľa ust. čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, príloha obsahuje indikatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.Podľa ust. čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky
alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky

vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky,
prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti
s postupmi stanovenými v článku 7 (2).

Podľa ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchtopodmienoknaďalejzáväznáprestrany,akjejejďalšiaexistenciamožnábeznekalýchpodmienok.

Podľa ust. čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,
aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili

súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany
predajcov alebo dodávateľov.

15. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred

1.januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa§53ods.4písm.k)Občianskehozákonníka,zaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby
zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.,

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Súd právne posúdil vec tak, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva, ktorá je zmluvou o úvere
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a súčasne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. Podľa prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 879j) sa aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1.1.2008 spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka účinnými od 1.1.2008, vrátane
ustanovení o spotrebiteľských zmluvách.

Na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinný v
čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 23a ods. 1, ods. 2, podľa ktorého
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské
zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa §52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o

ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu
s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určildodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v

právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Je síce pravda, že úverová zmluva je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku, avšak pokiaľ
je jej účastníkom spotrebiteľ, majú ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv (obsiahnuté v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka) prednosť pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka o zmluvnom type. Aj keď vo všeobecnosti je Občiansky zákonník považovaný
za lex generalis, kým Obchodný zákonník za lex specialis, toto platí len vo vzťahu k všeobecnej

úprave zmluvných vzťahov. Pokiaľ ide o osobitnú úpravu spotrebiteľských vzťahov, tieto ustanovenia
Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať aj vtedy, ak sa zmluvný vzťah inak spravuje Obchodným
zákonníkom. To neznamená, že by bol celý zmluvný vzťah podriadený režimu Občianskeho zákonníka
a že by (ako argumentoval navrhovateľ) úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v
Obchodnom zákonníku stratila akékoľvek opodstatnenie. Záväzkový vzťah upravený ako zmluvný typ

v Obchodnom zákonníku sa aj naďalej spravuje ustanoveniami o tomto zmluvnom type ako aj ďalšími
ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka, avšak (ak ide súčasne o spotrebiteľský vzťah) len
potiaľ, pokiaľ je ich uplatnenie v súlade s osobitnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane
spotrebiteľa, teda najmä pokiaľ to nie je v neprospech spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Keďžeúverovázmluvamedzižalobcomažalovanýmspĺňadefiničnéznakyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zo samotnej zmluvy vyplýva, že poskytnutý úver nebol účelovo
viazaný, teda nie jeho obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pričom žalobca v konaní netvrdil ani
nepreukázal opak), súd v zmysle § 879j a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka posúdil súlad uplatnených
nárokov žalobcu s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Právny vzťah je potrebné posudzovať s ohľadom na subjekty a ochranu subjektov. Ak by bola priznaná
právna ochrana len tým subjektom, ktorí sú lepšie pripravení, bol by to zásah do rovnosti. Nie je možné
predpokladať, že osoba v núdzi bude rovnako dobre poznať právo ako podnikateľ poskytujúci pôžičky

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Obdo 47/2010 zo dňa 20.4.2011).

17. V danej právnej veci mal teda súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi
žalobcom a žalovanou bola dňa 25.05.2005 uzatvorená zmluva o úvere. Na základe predmetnej zmluvy
poskytol žalobca žalovanej úver a to vo výške 365,13 eur, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s

poplatkom vo výške 351,86 eur, spolu vo výške 716,99 eur a to v 12-tich mesačných splátkach po
59,75 eur, počnúc dňom 25.06.2005. Trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 1T/125/2006 zo dňa
04.08.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 26.08.2006, súd uznal žalovanú za vinnú z prečinu
úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odkázaný s nárokom na
náhradu škody na občianske súdne konanie.

18. Poškodený, ktorý má podľa príslušných zákonných ustanovení proti obvinenému nárok na náhradu
škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom
rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, pričom návrh musí poškodený uplatniť
najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z

akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Adhézne konanie prebieha v rámci
trestného konania zároveň s rozhodovaním o vine obžalovaného. Pri rozhodovaní o náhrade škody
poškodeného voči obvinenému súd aplikuje ohľadom tohto nároku spravidla ustanovenia občianskeho
hmotného práva, vrátane ustanovení o náhrade škody, premlčaní, nevynímajúc ustanovenia právneho
poriadku o ochrane spotrebiteľa.

19. V danej právnej veci si uplatňuje žalobca voči žalovanej nárok na náhradu škody a tento nárok
na náhradu škody žalobcu má základ v spotrebiteľskej zmluve. Ide o vzťah medzi obchodníkom aspotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah.
Spotrebiteľský úver je jeden z najfrekventovanejších občianskoprávnych vzťahov.

20. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych
právach a nie podnikateľské právo.

Aj napriek tomu, že v danej právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadia režimom

Obchodného zákonníka, ako už súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľské
zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle príslušných ustanovení zákona
o spotrebiteľských úveroch, pretože ich uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ,
pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu, preto
je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,
úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia.

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod). Aplikačná
prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného
dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu vrátane odstúpenia v spotrebiteľsko-právnej,

a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je
pre nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5MCdo 20/09).

Do 01.04.2015 v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola daná dôvodnosť aplikácie a
použitia ustanovení Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka výhodnosťou
ustanovení Občianskeho zákonníka v prospech spotrebiteľa a teda ani do uvedeného dňa nebola v
prípade spotrebiteľských úverových zmlúv vylúčená aplikácia Občianskeho zákonníka.

Obdobný právny názor bol vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/61/2015 zo
dňa 27.05.2015, sp. zn. 23Co/49/2015 zo dňa 21.03.2016, sp. zn. 21Co/193/2014 zo dňa 27.08.2015,
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/141/2015 zo dňa 28.08.2015, Krajského súdu Banská Bystrica sp.
zn. 15Co/313/2014 zo dňa 23.09.2015.

Súd poukazuje, že aplikácia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka nie je vylúčená ani na právne
vzťahy,ktorébolizaloženépredúčinnosťvyššieuvedenejnovelyObčianskehozákonníka.,,Ustanovenie
§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho

účinnosťou.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014)

21. V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú

zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v

čase rozhodovania o predmetnom nároku bez ohľadu na skutočnosť, či spotrebiteľ vznesie námietku
premlčania.

Premlčanie je definované ako uplynutie času ustanoveného v zákone - premlčacej doby na vykonanie
práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže

čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania, keď následkom je zánik súdnej vymáhateľnosti
nároku, v dôsledku čoho premlčané právo súdnym rozhodnutím už oprávnenému nemožno priznať. V
prípade uplatňovania nároku zo spotrebiteľskej zmluvy súd prihliada na premlčanie aj bez návrhu.22. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ešte predtým, ako pristúpil ku skúmaniu
splnenia predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi, zaoberal sa otázkou
premlčania uplatneného nároku žalobcu voči žalovanej s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č.

250/2007 Z.z.

Vzhľadom na skutkové okolnosti danej právnej veci je súd toho názoru, že poškodený, t.j. žalobca sa
dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, okamihom, kedy zistil skutkové okolnosti rozhodujúce
pre vymedzenie vzniknutej škody a zodpovedného subjektu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby nemožno automaticky spájať s okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v trestnej veci. V
predmetnej trestnej veci podľa vyjadrenia žalobcu podal sám trestné oznámenie na OR PZ Humenné
vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona
žalovanou, teda je nepochybné, že žalobca už týmto momentom disponoval vedomosťou o skutkových
okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu.

Následne v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde bola žalovaná uznaná vinnou z prečinu
úverového podvodu a trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 26.08.2006.

Súd preto dospel k záveru, že najneskôr ku dňu 26.08.2006 žalobca nepochybne mal vedomosť o
skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniknutej škody a zodpovedného subjektu za škodu. Subjektívna

premlčaciadobanauplatnenienárokužalobcuvočižalovanejsúdnoucestoutakzačalanajneskôrplynúť
dňom 27.08.2006 a uplynula dňa 27.08.2008. V danej právnej veci bola však žaloba podaná až dňa
17.06.2016, teda po uplynutí zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd preto žalobcovi
uplatnený nárok z dôvodu jeho premlčania v tomto súdnom konaní nemohol priznať a žalobu v celom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

23. Súd sa zaoberal aj vzájomným protinávrhom, ktorý podala žalovaná a ktorým žiadala, aby súd určil,
že zmluva o úvere je neplatná, nakoľko absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver poskytnutý za
neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo ľahkovážnosti spotrebiteľa. Poukázala na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2011, sp.zn. 3Co/3/2011 podľa ktorého pri tzv. civilno-právnej

úžere je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými ( § 39 OZ ). Ďalej uviedol, že ak by nešlo o nadvládu
veriteľa nad spotrebiteľom ( tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť) boli by pri nebankovej spoločnosti
akceptovateľné vyššie úroky, rozhodne však nie o 100% vyššie oproti priemeru bánk, pričom zohľadniť
sa vždy musia aj osobitosti prípadu.

24. V zmluve o úvere nie je uvedený žiaden údaj týkajúci zamestnania či príjmu. Žalobca teda
nijako nepreukázal, že by ho zaujímala bonita žalovanej a či žalovaná dokáže plniť záväzky z
úverového vzťahu. Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje
aj ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad
dlžníkom. Pokiaľ žalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si

bonity žalovaného, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver (viď rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 3Co/3/2011).

25. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy je neplatný právny úkon, ak niekto využije
ľahkomyseľnosť, stav núdze, slabomyseľnosť, neskúsenosť alebo rozrušenie mysle iného takým

spôsobom, že sebe alebo tretej osobe za poskytnutie plnenia nechá sľúbi alebo poskytnúť protiplnenie,
ktorého majetková hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere (§ 879 ABGB ods. 2 č.4).

26. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere nebola civilnoprávna úžera explicitne upravená. Až zákonom
č. 106/2014, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.2014, bol novelizovaný Občiansky zákonník, ktorý

zaviedol úžeru, a to v ust. § 39a podľa ktorého, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou
nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie,
dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá
sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné
plnenie v hrubom nepomere.

Platnosť a účinnosť toho ustanovenia pôsobí aj retroaktívne (ide o nepravú retroaktivitu), keďže
ustanovenie pôsobí aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, keď ich vznik a vzniknuté
nároky sa posudzujú podľa doterajších predpisov (§879r OZ).27. Absolútne neplatným právny m úkonom je aj úver, poskytnutý pri zneužití tiesne alebo aj
ľahkovážnosti za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom dôsledku ide o skutkovú

podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel. Civilnoprávna úžera spôsobuje
neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver
pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru (NS ČR 21Cdo/1484/04).

28. V danom prípade súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že žalobca postupoval nedbanlivo, ak

dostatočne neoveril životné náklady, dlhy a celkovú bonitu spotrebiteľa úverovej zmluvy. Žalobca vôbec
neskúmal či žalovaná pracuje, či má pravidelný príjem zo závislej činnosti, rovnako ako neskúmal
jej výdavky. Ani súd neposkytol ochranu neprimeraným úrokom a takému úverovaniu, pri ktorom sa
sociálne slabšiemu spotrebiteľovi poskytne úver za cenu o 90% -100% vyššiu oproti bankám aj napriek
nedostatočnej schopnosti spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na sankciách,
paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie. Spotrebiteľ sa tak pre omeškanie so splátkami

môže dostať do nezvládnuteľného kolotoča úverov.

Súdu prvej inštancie aj vlastnej rozhodovacej činnosti je známe, že spotrebitelia berú ďalšie úvery, aby
splatilipredchádzajúceúvery.Žalovanázobralaúvervovýške365,13eurspríslušnýmpoplatkom351,86
eur a žalovaná mala za 12 mesiacov splácania úveru vrátiť žalobcovi celkovo sumu 716,99 eur. Zmyslom

a cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a niekoľkoročný
stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám. Takýto stav je na
úkor kvality spotrebiteľa splatiť úver za podmienok vopred stanovených žalobcom, ktoré až na výšku
úveru žalovaný nemohol nijako ovplyvniť (štandardná formulárová zmluva). Na začiatku všetkého je
nedostatok odbornej starostlivosti obchodného zástupcu veriteľa pri nevyhodnotení núdze a čiastočnej

ľahkomyseľnosti spotrebiteľa.

29. Súd prvej inštancie považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za
cenu prevyšujúcu o 90% - 100 % priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a
ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne finančnú

závislosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová
zmluva neplatná v celom rozsahu. Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť
veriteľa sa musí vyžadovať proaktívny prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť
o hospodárske záujmy spotrebiteľov; čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

30. Aj keď súčasťou Zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky, podľa ktorých bola žalovaná
oboznámená s úverovými podmienkami a sankciami, pre rozhodnutie o neplatnosti úveru je rozhodujúci
stavnúdzežalovanejasúčasneneprimeranávýškapoplatku,nakoľkopreúžerujeneplatnýcelýúverový
vzťah,nielenjehočasť.Vdanomprípadesúddospelkzáveru,žežalobcavyužilľahkovážnosťafinančnú
závislosť žalovanej, čím sa dopustil civilnoprávnej úžery, ktorá má za následok neplatnosť právneho

úkonu - zmluvy o úvere v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi. Preto určil, že zmluva o úvere č.
8310502 zo dňa 25.05.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je neplatná.

31. Žalobca v ďalšom tiež odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a C. K..

V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 1. otázku uviedol, že Článok 10 ods.
2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom

22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave.

Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú
zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejto

Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch
neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec
smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o
úverenasplneniektorýchjeviazanéposúdeniebezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru.Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že
zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský

zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie

splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.

V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry
SúdnehodvoraEÚ, jerozsahamedzenepriamehoúčinkusmernícvyjadrenýjednakprávomEÚ,jednak
právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na
právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto

prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí
ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať
o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad
Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

32. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

Súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o

spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo
i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

33. Najvýznamnejšou normou regulujúcou spoločenské vzťahy pri spotrebiteľských úveroch je už

spomenutý zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle ktorého vzhľadom na absenciu zákonných
náležitostí, by zmluva o pôžičke uzatvorená medzi pôvodným veriteľom a žalovaným bola bezúročná a
bez poplatkov. Súd preto považoval za potrebné poukázať na zákonné nedostatky uzatvorenej zmluvy,
tak ako vyššie uviedol. Osobitná právna úprava však nijako nevylučuje aplikáciu kódexových ustanovení
o vadnosti právnych úkonov (najmä § 37, § 39 Občianskeho zákonníka).

34. Na základe vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že zmluva o úvere je pre rozpor s
dobrými mravmi absolútne neplatná, nakoľko žalobca zneužil finančnú tieseň a ľahkovážnosť žalovanej,
čím sa dopustil civilno-právnej úžery a zároveň dlžná suma, ktorú žalobca požaduje titulom náhrady
škody je už premlčaná.

35. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa§255ods.2CSP,Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonaniapomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 256 ods. 1 zákona CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

V danom prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 717 eur s príslušenstvom, pričom súd
žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o vzájomnej žalobe žalovanej a rozhodol v jej prospech, keď určil, že
zmluva o úvere je neplatná. Žalovaná tak bola v konaní v celom rozsahu úspešná a súd jej preto priznal
nárok na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.