Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/146/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212219859
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2212219859.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci žalobcov: 1. D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. K. X. XXX, Česká
republika, 2. X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., L. XX, Česká republika, 3. Ing. W. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X., X. XX, Česká republika, všetci zastúpení E. E., M. XXXX/XX, V., proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335
345, o návrhu na obnovu konania, na odvolanie žalobcov v 1. až 3. rade proti uzneseniu Okresného

súdu Dunajská Streda pod č.k. 11C/370/2012-394 zo dňa 8. decembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

V predmetnej veci súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh žalobcov na obnovu
konania pôvodne vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 12C/245/2010. Vecne
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia podali dňa 30.10.2012 návrh na obnovu konania

vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 12C/245/2010, v ktorom bola rozsudkom
č.k. 12C/245/2010-451 zo dňa 28.02.2011 zamietnutá žaloba žalobcov o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/245/2010-451 bol potvrdený
aj rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/214/2011-537 zo dňa 31.07.2012. Predmetné
rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 04.08.2012. Dôvodom zamietnutia žaloby v pôvodnom konaní
bola skutočnosť, že žalobcovia nepreukázali vznik vlastníckeho práva ich právnych predchodcov k

prideleným pozemkom na základe zápisu do pozemkovej knihy, vlastnícke právo nepreukázali ani
právoplatným rozhodnutím o prídele opatreným schvaľovacou doložkou a ani skutočnosťou uplynutia
dlhodobej dobromyseľnej držby ich právnych predchodcov po zákonom stanovenú dobu. Súd prvého
stupňa po preskúmaní návrhu na obnovu konania dospel k záveru, že dôvody, na ktoré žalobcovia
poukazovali v priebehu konania o povolení obnovy konania, nie sú dôvodmi na povolenie obnovy
konania v zmysle § 228 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Žalobcovia vo svojich podaniach viac krát opakovane poukazovali na to,
že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nesprávne vyhodnotili dôkazy, nevysporiadali sa so všetkými
tvrdenými skutočnosťami resp. že vec nesprávne právne posúdili. Súd prvého stupňa konštatoval, že nie
je účelom obnovy konania preskúmavať, či rozhodnutia vydané v pôvodnom konaní sú právne správne.
Na takéto preskúmavanie rozhodnutia slúži iný opravný prostriedok (mimoriadne dovolanie). Takisto
neobstojí tvrdenie žalobcov, že súdy v iných skutkovo a právne totožných prípadoch rozhodli inak (o

čom žalobcovia v konaní o povolenie obnovy konania predkladajú aj dôkazy v podobe predmetných
rozhodnutí súdov), nakoľko súd musí pri rozhodovaní o povolení obnovy konania vychádzať z obsahu
toho spisu, o ktorého obnovu ide. Obnovu konania možno dôvodiť len tými skutočnosťami, ktoré sú
taxatívne vymedzené v § 228 ods. 1 O.s.p. Z obsahu podaní žalobcov vyplýva, že návrh na obnovu
konania podali z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. a) a b) O.s.p., a teda že sú tu skutočnosti,
rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré účastník bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak

môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, resp. že možno vykonať dôkazy, ktoré sa
nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci.Žalobcovia v konaní o povolenie obnovy konania predložili súdu mnohé listiny, ktorými odôvodňujú
potrebu obnovy konania. Súd porovnaním týchto dôkazov s dôkazmi predloženými v pôvodnom konaní
(sp.zn. 12C/245/2010) zistil, že mnohé z týchto dôkazov boli predložené aj v pôvodnom konaní, v

žiadnom prípade ich teda všetky nemožno označovať ako nové dôkazy. Zároveň súd uznáva, že
žalobcovia predložili aj také dôkazy, ktoré v pôvodnom konaní použité neboli. Ako dôvod, pre ktorý
tieto dôkazy neboli použité v pôvodnom konaní, žalobcovia uvádzajú, že tieto dôkazy sa veľmi ťažko
vyhľadávajú v archívoch, mnohokrát ich žalobcovia našli len náhodou, pretože sú v archívoch uložené v
iných zložkách, ako by mali byť, a archívy im umožnili len obmedzený časový prístup k materiálom. Ako

ďalší dôvod žalobcovia uvádzajú, že v pôvodnom konaní nepredpokladali až takú zložitosť predmetnej
právnej veci, preto mali za to, že dôkazy predložené v pôvodnom konaní dostatočne preukazujú
vlastníckeprávoprávnychpredchodcovžalobcovkspornýmnehnuteľnostiam.Kuvedenémusúdprvého
stupňa uviedol, že dôkazné bremeno v pôvodnom konaní niesli žalobcovia, ktorí boli povinní označiť
všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. O

tejto skutočnosti boli žalobcovia v pôvodnom konaní aj náležite poučení. Skutočnosť, že žalobcovia
sa uspokojili s dôkazmi predloženými v pôvodnom konaní, nakoľko mali za to, že tieto dôkazy sú
postačujúce na preukázanie vlastníckeho práva ich právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam
a ďalšie dôkazy nepovažovali za potrebné označiť, nie je dôvodom obnovy konania. Súd konštatuje,
že žalobcovia už aj v pôvodnom konaní mohli mať k dispozícii všetky dôkazy, ktoré predložili ako

nové dôkazy v konaní o povolenie obnovy konania, nakoľko nejde o novovzniknuté dôkazy, tieto
existovali aj v čase pôvodného konania, boli verejne dostupné a skutočnosť, že ich žalobcovia nenašli
skôr, taktiež nemožno uznať ako dôvod obnovy konania. Žalobcovia ďalej udávajú, že nové dôkazy
neboli predložené z viny štátnych archívov. Súd nemal za preukázané toto zavinenie štátnych archívov,
naopakzostanoviskaSlovenskéhonárodnéhoarchívujednoznačnevyplýva,žearchívžiadostižalobcov

priebežne vybavoval a až keď požiadavky žalobcov boli príliš špecifikované, bolo žalobcom umožnené
vyhľadávať si požadované dokumenty osobne, čo umožňuje aj zákon č. 395/2002 Z. z. o archívoch
a registratúrach. V zmysle bádateľského poriadku Slovenského národného archívu bolo žalobcom
umožnené preskúmať tri archívne škatule denne. Z uvedeného mal jednoznačne za preukázané, že
zo strany archívu bola poskytnutá potrebná súčinnosť na vyhľadanie požadovaných dôkazov. Súd

prvého stupňa mal ďalej za to, že ak bolo toto žalobcom umožnené v priebehu konania o povolení
obnovy konania, celkom iste by im to bolo umožnené aj v priebehu pôvodného konania. Skutočnosť,
že žalobcovia v pôvodnom konaní nepovažovali za potrebné tieto dôkazy dohľadať a predložiť ich súdu
ešte predtým, ako súd v pôvodnom konaní vyhlási dokazovanie za skončené, nemožno prikladať k
vine nikoho iného ako samotných žalobcov. Tieto dôkazy jednoznačne existovali a boli dostupné aj v

pôvodnom konaní a žalobcovia (resp. ich zástupcovia) z vlastných skúseností nepochybne vedeli, aká
je situácia v archívoch a ako dlho trvá zhromaždenie potrebných dokumentov. Súd prvého stupňa ďalej
poukázal na tú skutočnosť, že žaloba bola v pôvodnom konaní zamietnutá z dôvodu, že žalobcovia
dostatočným spôsobom nepreukázali vznik vlastníckeho práva ich právnych predchodcov k prideleným
pozemkom na základe zápisu do pozemkovej knihy, vlastnícke právo nepreukázali ani právoplatným

rozhodnutím o prídele opatreným schvaľovacou doložkou a ani skutočnosťou uplynutia dlhodobej
dobromyseľnej držby ich právnych predchodcov po zákonom stanovenú dobu. Súdy (prvostupňový a
odvolací) teda v pôvodnom konaní dospeli k záveru, že jedine týmito dokladmi resp. dôkazmi možno
vlastnícke právo preukázať. Súd prvého stupňa po preskúmaní listín predložených ako nové dôkazy
v konaní o povolenie obnovy konania dospel k záveru, že doklad o zápise do pozemkovej knihy,

rozhodnutie o prídele a ani žiadny doklad preukazujúci uplynutie dlhodobej dobromyseľnej držby ich
právnych predchodcov po zákonom stanovenú dobu neboli žalobcami v konaní o povolenie obnovy
konania predložené. Súd v konaní o povolenie obnovy konania nemôže meniť právne posúdenie
vykonané prvostupňovým a druhostupňovým súdom v pôvodnom konaní, naopak, musí z neho striktne
vychádzať. Súd by preto za nové dôkazy spôsobilé privodiť žalobcom priaznivejšie rozhodnutie vo

veci mohol považovať len tie dôkazy, o ktorých súdy v pôvodnom konaní vyslovili, že len nimi možno
preukázať vlastnícke právo. Tieto však v konaní o povolenie obnovy konania predložené neboli.
Žalobcovia síce predkladajú dôkazy, ktoré podľa ich názoru dostatočne preukazujú, že rozhodnutie o
prídele existovalo, avšak samotné rozhodnutie na podporu svojich tvrdení už predložiť nevedia. Súd
prvého stupňa preto, aj s poukazom na názor prvostupňového aj odvolacieho súdu v pôvodnom konaní,

tento dôkaz nepovažoval za dostatočný na to, aby žalobcom privodil priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie je daný dôvod obnovy konania, nakoľko jednak žalobcovia
nepredložili taký dôkaz, ktorý by podľa názoru prvostupňového a druhostupňového súdu v pôvodnom
konaní mohol žalobcom privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a jednak pre to, že sa nestotožnils tvrdením žalobcov, že dôkazy, ktoré predložili ako nové dôkazy, nebolo možné použiť v pôvodnom
konaní. Naopak dospel k záveru, že tieto dôkazy boli dostupné pre žalobcov rovnako v pôvodnom konaní
ako aj v konaní o povolenie obnovy konania. Skutočnosť, že žalobcovia nepokladali za potrebné ich v

pôvodnom konaní predložiť, nemožno klásť za vinu nikomu inému ako samotným žalobcom, ktorí boli v
pôvodnom konaní povinní predložiť všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. Preto súd prvého stupňa
uvedené dôkazy nemohol akceptovať ako také dôkazy, ktoré by odôvodňovali potrebu povolenia obnovy
konania a návrh žalobcov na obnovu konania zamietol. Vo veci mal plný úspech žalovaný (§ 142 ods. 1
O.s.p.). Vzhľadom k tomu, že mu žiadne trovy konania nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalobcovia v 1. až 3. rade a domáhali sa zrušenia napadnutého
uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Akodôvodpodaniaodvolaniauviedli,žekonaniemáďalšievady,ktorémohlimaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a nevykonal navrhnuté
dôkazy, taktiež z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, a súd prvého stupňa pri posudzovaní návrhu na obnovu konania bral do úvahy
iba tie dôkazy, respektíve ich časť, ktoré ich vytrhnutím z dôkazného kontextu s inými podstatnými
dôkazmi zdanlivo potvrdzujú tvrdenia žalovaných. Poukázali tiež na to, že súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí uviesť ku každému tvrdeniu a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v
konkrétnej veci majú právnu relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé prečo

naň neprihliadol alebo prečo nie sú správne. Tieto podmienky však prvostupňový súd v konaní o
povolení obnovy konania nedodržal, a tým boli porušené práva žalobcov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Súd prvého stupňa sa v rámci konania o obnove konania dodanými listinami
ako dôkazmi nezaoberal, nevykonal dokazovanie a ani relevantne nezdôvodnil toto svoje konanie.

Žalobcom odoprel možnosť prieskumu správnosti nových dôkazov. Spolu s návrhom na obnovu konania
žalobcovia do spisu založili ďalšie prílohy vyhľadané v štátnych a národnom archíve, ktoré sami o sebe
preukazovali existenciu výmeru SPU č. j. 108.330/29-IV/5, ktorým príslušný správny orgán SPU Praha
vydal konečné rozhodnutie, ktoré bolo schválené a právoplatné dňa 15.03.1930 a o ktorých žalobcovia
v čase predchádzajúcich súdnych konaní nemali žiadnu vedomosť. Ak podľa odvolacieho súdu v

pôvodnom konaní z Rejstříku přídělu jednoznačne nevyplývalo, či prídelové pozemky boli pridelené
právnym predchodcom žalobcov do vlastníctva, nájmu alebo pachtu, tak potom žalobcovia majú za
to, že z novo predložených listín bez akýchkoľvek pochýb je preukázané, že sa jednalo o prídelové
vlastníctvo.PodľajudikátuNajvyššiehosúduČSR(rozsudokRv-I783/1927uverejnenývzbierke„Vážný“
pod položkou č. 7862) vyplýva, že prídel pozemku je úradným úkonom (a to rozhodnutím, nielen iba

opatrením) štátneho pozemkového úradu, nie je však súkromnoprávnym jednaním, pri ktorom by mohli
byť uplatňované dôvody neplatnosti. Nadobudnutie prideleného pozemku sa uskutočňuje právoplatným
konečným rozhodnutím štátneho pozemkového úradu priznávajúcim prídel. Podľa tohto judikátu možno
povedať, že k prídelu z prvej pozemkovej reformy zápis do pozemkovej knihy ani nebol potrebný.
Podľa titulnej strany prídelového operátu, ktorá sa taktiež nenachádzala v národnom alebo v štátnych

archívoch, ale na Okresnom úrade v Dunajskej Strede - katastrálny odbor, pôvodný pozemkovoknižný
vlastník P. V. V. V. je tu zaznamenaný iba ako bývalý vlastník, pričom Československý štát nie je
v pozemkovoknižnej vložke zapísaný ako vlastník príslušným správnym orgánom t.j. SPU Praha. V
prídelovom operáte boli vykonané riadne katastrálne záznamy k prídelovým majetkom do výkazov zmien
podľa nadobúdateľov pozemkov, teda nie nájomcov alebo pachtýřov. Katastrálne hárky v operátoch

(aj v prídelovom) boli štátnou pozemkovou evidenciou určenou pre daňové účely, ktorá existovala
súbežne popri pozemkových knihách. Posledná platnosť prídelového operátu bola vyznačená v roku
1948 a od roku 1949 štát prestal vykonávať evidenciu súkromných vlastníckych vzťahov a tým zanikol aj
kataster. Sporné pozemky teda nemohli prejsť do vlastníctva štátu v zmysle ustanovenia § 2 nariadenia
SNR 52/1945 Zb. Žalobcovia považujú za kľúčové dôkazy odôvodňujúce obnovu konania práve tieto

katastrálne hárky v prídelovom katastrálnom operáte a spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu. Tieto
dôkazy v čase pôvodných súdnych konaní síce existovali, avšak žalobcovia o nich nemali a ani nemohli
mať žiadnu vedomosť až do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. Tieto dôkazy neboli ani v národnom
ani v štátnych archívoch, pričom o spomínanom judikáte sa dozvedeli iba náhodou a získali ho až z
Najvyššieho súdu ČR a dôkaz o vydaní prídelovej listiny našli nakoniec na Okresnom úrade v Dunajskej

Strede. Žalobcovia nemajú žiadny podiel na tom, že nemali vedomosť o nových skutočnostiach a
dôkazoch, pričom treba poukázať na skutočnosť, v akom stave sa nachádzajú archiválie Štátneho
pozemkového úradu. Z procesného hľadiska teda žalobcovia nezavinili nesplnenie povinnosti tvrdenia
alebo dôkaznej povinnosti. Ani súdu počas pôvodného konania nevedel Národný archív poskytnúťlistiny, ktoré žalobcovia označili za nové listiny, nakoľko v čase pôvodného konania neboli v archíve
z neznámych dôvodov k dispozícii. Žalobcovia poukázali tiež na uznesenie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/34/2013, ktorý na základe nových listinných dôkazov, ktoré žalobcovia nemohli predložiť

v pôvodnom konaní, zrušil a vrátil súdu prvého stupňa vec na došetrenie s tým, že treba prešetriť,
či vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov právne účinným spôsobom žalobcov nezaniklo po
roku 1950. Žalobcovia chceli týmto rozhodnutím Krajského súdu v Trnave preukázať skutočnosť, že na
základe týchto nových listinných dôkazov by v prípade obnovy konania mohli byť úspešnejší. V prípade,
ak by odvolací súd dal za pravdu súdu prvého stupňa, žalobcovia žiadajú podrobné zdôvodnenie zo

stranyodvolaciehosúdu,nazákladeakéhoprávnehotitulumalivdržbeavužívaníprávnipredchodcovia
žalobcov svoje prídelové majetky od roku 1930 do roku 1948, ak najmä podľa žalovanej nebolo
vykonateľné rozhodnutie príslušného správneho úradu.

K odvolaniu žalobcov v 1. až 3. rade sa vyjadril žalovaný, pričom uviedol, že podané odvolanie považuje
za nedôvodné a navrhuje potvrdenie napadnutého uznesenia. Žalobcovia nepredložili rozhodnutie

Štátneho pozemkového úradu o prídele, ktoré má náležitosti vkladnej listiny podľa § 27 prídelového
zákona. Žalobcami predložené dôkazy nie sú dôvodom na povolenie obnovy konania, pretože nejde
o dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohli v pôvodnom konaní použiť za súčasného splnenia podmienky
privodenia priaznivejšieho rozhodnutia vo veci v prospech žalobcov.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd
sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu
potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia

odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom. Slovom mimoriadny je vyjadrený charakter
tohto opravného prostriedku, možno ho použiť iba v mimoriadnych, ojedinelých prípadoch, kedy
zákonodarca uprednostňuje správnosť rozhodnutia pred zásadou nezmeniteľnosti právoplatných

rozhodnutí.

V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhali povolenia obnovy konania z dôvodu, že majú k dispozícii
nové dôkazy, ktoré preukazujú ich vlastnícke právo, resp. vlastnícke právo ich predchodcov k sporným
nehnuteľnostiam. Takéto dôkazy možno podradiť pod dôvody na obnovu konania podľa § 228 ods. 1

písm. a) a b) O.s.p.

Podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol
použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno

vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.Občiansky súdny poriadok však za dôvod obnovy konania nepovažuje akékoľvek objavenie nových
dôkazov, ktoré by mohli spôsobiť iné rozhodnutie vo veci, ale kladie na takéto dôkazy ešte ďalšie
kritéria, ktoré musia byť splnené. Musí ísť o dôkazy, ktoré účastník bez svojej viny nemohol použiť v

predchádzajúcom konaní alebo ktoré nebolo možné vykonať v predchádzajúcom konaní a zároveň tieto
nové dôkazy môžu privodiť pre tohto účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré nemohol účastník pôvodného konania bez svojej viny
použiť v pôvodnom konaní, sú také, ktoré objektívne v čase pôvodného konania existovali, avšak

účastník zo striktne procesného hľadiska nezavinil, že sa súd s nimi nemohol oboznámiť. Spravidla
pôjde o prípady, kedy účastník o existencii dôkazov alebo skutočností nevedel.

Skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sú spôsobilé privodiť pre účastníka pôvodného konania
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, sú také, ak zo zreteľom na konkrétne okolnosti sa javí do istej miery
pravdepodobným, že nové rozhodnutie bude pre účastníka iniciujúceho obnovu konania priaznivejšie

ako to pôvodné.

Dôkazy, ktoré nebolo možné vykonať, sú také dôkazy, keď účastník konania si riadne splnil svoju
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, riadne označil dôkaz, ktorý žiadal vykonať, avšak z dôvodov
objektívnej povahy takýto dôkaz nebolo možné v pôvodnom konaní vykonať, napr. strata alebo zničenie

listiny, dlhodobo zlý zdravotný stav svedka.

Žalobcovia sa domáhajú obnovy konania z dôvodu, že získali a predložili listiny, ktoré preukazujú
vlastníctvo ich právnych predchodcov - najmä katastrálne hárky, a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR,
ktoré by odôvodňovalo na základe týchto listín priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V prvom rade treba zdôrazniť, že dôvodom obnovy konania nie je nesprávne právne posúdenie v
pôvodnom konaní. Žalobcami predložené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR možno považovať len za
právny názor, pretože nejde o rozhodnutie, ktoré by sa týkalo prejednávaného prípadu bezprostredne
- napr. o rozhodnutie, ktoré by určovalo vlastníctvo právnych prechodcov žalobcov, alebo

rozhodnutie, ktoré by riešilo nejakú prejudiciálnu otázku inak, ako ju vyriešil súd v pôvodnom konaní. Ide
len o rozhodnutie v obdobnej veci, ktoré možno použiť len pri určovaní správnosti alebo nesprávnosti
právneho posúdenia danej veci, čo však nie je predmetom konania o povolení obnovy konania.

K požiadavke žalobcov, aby odvolací súd podrobne vysvetlil, na základe akého právneho titulu mali v

držbe a v užívaní právni predchodcovia žalobcov svoje prídelové majetky od roku 1930 do roku 1948,
ak najmä podľa žalovanej nebolo vykonateľné rozhodnutie príslušného správneho úradu, odvolací súd
uvádza, že uvedené nie je predmetom konania o povolenie obnovy konania. Predmetom konania o
povolenie obnovy konania je preukázanie skutočnosti, že je naplnený niektorý z taxatívne stanovených
dôvodov obnovy konania. V tomto prípade má ísť o predloženie nových dôkazov. Podľa Občianskeho

súdneho poriadku však musí ísť o dôkazy, ktoré účastník bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní
použiť (resp. ich nebolo možné vykonať) a môžu spôsobiť pre tohto účastníka priaznivejšie rozhodnutie
vo veci. Tieto dve podmienky musia byť splnené súčasne.

Ak teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie je splnená podmienka, že účastník nové dôkazy

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, je zbytočné sa zaoberať otázkou, čo mohli alebo
nemohli privodiť účastníkovi konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobcovia nové dôkazy mohli predložiť už
v pôvodnom konaní, dôvodom ich nepredloženia nebolo, že tieto dôkazy neboli k dispozícii, že archív

im ich odmietal vydať, ale skutočnosť, že žalobcovia sa spoľahli, že nimi predložené dôkazy budú súdu
stačiť a teda sa dostatočne dôkazne nepripravili na súdny spor. Odvolací súd považuje odôvodenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa zamietajúce návrh na povolenie obnovy konania za dostatočné,
zrozumiteľné a spĺňajúce všetky zákonom a judikatúrou stanovené kritéria na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 120 O.s.p. majú účastníci konania povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť, účastníci sú teda povinný označiť všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a nesú
dôkazné bremeno. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania zato, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci
samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i
v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci,

nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

Navyše žalobcovia ako iniciátori sporu o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, nemali
žiadnu zákonnú lehotu, v ktorej by museli žalobu o určenie vlastníctva podať, a teda mohli podať
žalobu až v čase, kedy mali zhromaždené všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie súdu. To, že sa
žalobcoviaspoliehalinaskutočnosť,ženimipredloženédôkazybudúnaurčenievlastníctvaichprávnych
predchodcov stačiť, je na škodu žalobcov, pretože oni v tomto konaní niesli dôkazné bremeno.

K žalobcom predloženému rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/34/2013 odvolací
súd len dodáva, že predmetné rozhodnutie nebolo vydané v konaní o povolenie obnovy konania, ale v
konaní o určenie vlastníctva. Závery tohto rozhodnutia nemožno brať do úvahy v predmetnom konaní,
pretože, ako už bolo vyššie uvedené, nebola splnená podmienka povolenia obnovy konania, že dôkazy
nemohol v pôvodnom konaní predložiť účastník konania bez svojej viny.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ako zástupcu žalobcov je možné akceptovať len E. E., ktorého

žalobcovia splnomocnili na zastupovanie v konaní plnomocenstvami zo dňa 8.02.2010. Plnomocenstvá
zo dňa 28.01.2013, ktorými E. E. ako zástupca žalobcov splnomocnil JUDr. L. U. ako ďalšiu fyzickú
osobu nie je možné akceptovať s poukazom na ustanovenie § 24 O.s.p..

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.