Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. január 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/65/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113226423
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113226423.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v sporovej veci žalobcu: W.. Š.
Š., I.. XX.X.XXXX, Z. U.. S..W.. Š. XXX/X, B., zastúpeného: JUDr. Pavol Gráčik, advokát, Nitra proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.10.2016, č.k. 25C/151/2013-236, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 280 eur a vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku

zamietol p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 7 559,08 eur spolu s 5,5% ročným úrokom z omeškania
od 29.6.2013 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia
sa v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
majetkovejškodyvovýške7559,08eurs5,5%ročnýmúrokomzomeškaniaod29.6.2013dozaplatenia

a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 280 eur, všetko spolu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1, 2, § 5 ods.1, § 6 ods.1,2, § 8 ods.5, ods.6 písm. a/, § 17
ods.1,2, § 18 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. , keď po vykonanom dokazovaní zistil, že uznesením
vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa
18.10.2006, sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči

žalobcovi ako obvinenému za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1
písm. a/ Trestného zákona v súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm.
d/ Trestného zákona začaté trestné stíhanie, keď na podklade zistených skutočností bol dostatočne
odôvodnený záver, že obv. kpt. Mgr. Štefan Ševčík, vykonával svoju právomoc vyšetrovateľa PZ
spôsobom odporujúcim zákonu a to tak, že v období od 24.7.2006 až do 22.8.2006 ako vyšetrovateľ
trestnej veci vedenej na odbore všeobecnej kriminality ÚJKP OR PZ v Prievidzi pod číslom ČVS:
ORP-532/OVK-PD-2006 opakovane telefonicky predvolával poškodeného L. N., aby nerobil problémy

a nahováral ho, aby zmenil podané trestné oznámenie zo dňa 14.7.2006, ako aj výpovede zo dňa
17.7.2006a17.8.2006,ktorévypovedalakosvedok-poškodenývuvedenejtrestnejvecivočiobvineným
V. Y., nar. XX.X.XXXX F. N. Z., I.. XX.X.XXXX, pričom kpt. W.. Š. Š. konal v úmysle poskytnúť inému
neoprávnenú výhodu ( a to V. Y. F. N. Z. zastavením trestného stíhania voči ním ako obvinenýmna základe požadovanej zmenenej výpovede svedka - poškodeného L. N.). Uznesením prokurátora
Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-72 zo dňa 7.12.2006 bola sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného

zboru MV SR zo dňa 18.10.2006, sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, ktorým bolo žalobcovi vznesené
obvinenie ako nedôvodná zamietnutá. Žalobcovi bola obmedzená osobná sloboda a bol odovzdaný
do cely policajného zaistenia dňa 18.10.2006, uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského
obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006 bol žalobca podľa § 72 ods. 1,
ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov ust. § 71 ods. 1 písm. b/,c/ Trestného poriadku vzatý do väzby,

ktorá sa začala dňom 18.10.2006 o 11.00 hod., pričom súd nariadil túto vykonávať v Ústave na výkon
väzbyBratislava. UznesenímVyššiehovojenskéhosúdu Trenčínč.k.2Tpo/15/2006-59z7.11.2006bola
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo
dňa 20.10.2006 podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá. Uznesením
Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-292 zo dňa 16.4.2007 , bol žalobca podľa
§ 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustený z väzby , pretože pominuli dôvody na ďalšie trvanie väzby a

na základe príkazu Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave z 17.4.2006 bol prepustený na slobodu.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.3.2012 bol žalobca podľa
§ 285 písm. a/ Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby VOP Bratislava OPv 363/06 zo dňa
19.9.2007 pre skutok kvalifikovaný v obžalobe ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1
písm. d/ Trestného zákona v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 17.4.2012).

3. Súd prvej inštancie posudzoval nároky žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia prišlo dňa
18.10.2006 a uznesenie o vzatí žalobcu do väzby bolo vydané dňa 20.10.2006, teda v čase

účinnosti predmetného zákona. Súd prvej inštancie konštatoval nespornosť skutkových okolnosti
daného prípadu ( začatie trestného stíhania voči žalobcovi, jeho následné vzatie do väzby, prepustenie
z väzby a oslobodenie spod obžaloby). Žalobcom uplatnené nároky na náhradu skutočnej škody,
ako aj nemajetkovej ujmy žalovaný sporoval a považoval za nedôvodné vzhľadom na neexistenciu
prvotného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to absenciu nezákonného rozhodnutia o

väzbe a nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, rovnako ako aj pre nepreukázanie existencie
podmienok na vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Žalovaný
žiadal žalobu žalobcu zamietnuť, pretože si tento zavinil väzbu sám, ďalej namietal základ a rozsah
vyúčtovaných trovobhajoby,ktorýchnáhradusižalobcauplatnilvkonaníakoskutočnúškoduanakoniec
žiadal,abysúdnepriznalžalobcoviúrokzomeškania,pretožerozsudokopriznanínáhradynemajetkovej

ujmy má konštitutívny charakter.

4. Súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, že v prípade náhrady škody uplatnenej podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej
zodpovednosti štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie, ktorej predpokladom je existencia škody,

nezákonné rozhodnutie orgánu štátu (resp. nesprávny úradný postup) a existencia príčinnej súvislosti
medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne.
Pokiaľ ide o žalovaným namietanú neexistenciu nezákonného rozhodnutia, ako predpokladu vzniku
nároku na náhradu škody dospel k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti

štátu podľa zákona č.514/2003 Z.z.. Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.
júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky ročník 1994, rozhodnutie NS SR 1Cdo 53/93, 4M Cdo 15/2009, nález Ústavného súdu SR
2.ÚS 25/2011-33, uznesenie NS SR sp.zn. 4NcDo/15/2009). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti

(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Keďže v danej
veci bol žalobca spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa
30.3.2012 oslobodený, pričom túto skutočnosť strany nesporovali, bolo proti žalobcovi začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie nezákonné a uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanejkriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006
má charakter nezákonného rozhodnutia, ktoré zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú týmto
rozhodnutím. Pri posudzovaní možnej aplikácie liberačných dôvodov podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona

č. 514/2003 Z.z. ( t.j. že žalobca si zapríčinil väzbu sám minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti )
súd prvej inštancie uviedol, že súd vzal žalobcu do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm.
b/, c/ Trestného poriadku ( t.j. že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie ako aj z dôvodu , že bude pokračovať v trestnej
činnosti), z odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že konkrétne dôvody väzby videl súd

v charaktere trestnej činnosti obvineného ako príslušníka PZ, ako aj v jeho funkcii príslušníka PZ , v
ktorej má výraznejšiu možnosť ovplyvňovať jednotlivých svedkov, mariť resp. usmerňovať vyšetrovanie
vo svoj vlastný prospech. Vyšší vojenský súd Trenčín sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vzatí do väzby
zamietol, pričom k svojmu záveru dospel z rovnakých dôvodov ako prvostupňový súd, keď spôsob
konania, ktorý sa kládol obvinenému za vinu a jeho zaradenie príslušníka PZ SR považoval za tie
dôvody, ktoré odôvodňovali väzbu. Svoje závery o dôvodnosti väzby vyvodili súdy z realizovaných

výsluchov poškodeného Kohúta a svedkov R.. N., E. I., V.. W., W. O. F. B. Ž.. V súlade s ustálenou
judikatúrou si obvinený zaviní väzbu sám len v prípade aktívneho konania, majúceho vzťah ku väzobným
dôvodom (§ 71 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku). Pre posúdenie liberačných dôvodov podľa §
8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. sa na rozdiel od trestného konania vyžaduje určité konanie
obvineného, ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby. Žiadne takéto skutočnosti zo

súdom vykonaného dokazovania nevyplynuli. Liberačným dôvodom žalovaného vo vzťahu ku nároku
žalobcu na náhradu škody môžu byť potom len zistenia o ovplyvňovaní svedkov žalobcom alebo
marení objasňovania trestnej činnosti, vyplývajúce z jeho konkrétnej činnosti (takéto konanie žalobcu
však žalovaný netvrdil). Ani skutočnosť, že v rámci trestného konania je potrebné vykonať výsluch
svedkov, nie je podkladom pre konštatovanie, že si žalobca zavinil väzbu sám, keď táto skutočnosť

nepredstavuje ani kolúzny väzobný dôvod. Naviac poškodený a svedkovia boli už vyslúchnutí (na ich
výsluchy odkazuje uznesenie o vzatí do väzby). Ako na dôvody väzby bolo odkazované na skutočnosti
tvoriace skutkový základ trestného činu, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie a ako dôvod
väzby sa uvádzala funkcia príslušníka PZ, ktorú žalobca vykonával. Trestný poriadok však odôvodňuje
väzbu danosťou niektorého z väzobných dôvodov a nie výlučne existenciou skutočností odôvodňujúcich

podozrenie z trestnej činnosti ( v opačnom prípade by sa totiž muselo pripustiť , že každé podozrenie
zo spáchania trestného činu založené na nejakom skutkovom základe odôvodňuje automaticky väzbu).
Súd prvej inštancie konštatoval, že za aktívne konanie žalobcu napĺňajúce liberačné dôvody v zmysle
§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. potom nemožno považovať tie skutočnosti, ktoré sa
kladú obvinenému za vinu a tvoria skutkový základ obvinenia ani skutočnosť, že žalobca vykonával v

čase vznesenia obvinenia funkciu príslušníka PZ. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k
záveru, že liberačné dôvody podľa § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú dané.
5. K žalovaným vznesenej námietke neúčelnosti a neefektívnosti vynaložených nákladov na obhajobu v
trestnom konaní súd prvej inštancie zdôraznil, že zásada práva na obhajobu je vyjadrená v čl. 50 ods. 3
Ústavy SR a v čl. 40 Listiny základných práv a slobôd. Právo na obhajobu upravuje aj čl. 6 ods. 3 písm.

b/, c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Právo na obhajobu je vymedzené aj v zásadách
trestného konania, keď podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie,
má právo na obhajobu. Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený právo zvoliť si obhajcu a s
ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Obsah
práva na obhajobu má svoju pozitívnu a negatívnu zložku. Obvinený (tiež podozrivý, ako aj obžalovaný a

odsúdený) majú právo obhajovať sa a to sami alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu, prípadne právo
požiadať o jeho ustanovenie. Súčasne však obvinený má povinnosť v prípadoch tzv. nutnej obhajoby
strpieť obhajcu, aj keby si sám neželal, aby bol obhajovaný a na druhej strane je povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní dbať na dodržiavanie uvedených práv a povinností v celom trestnom konaní.
Pozitívna časť obsahu základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní

spočíva teda v možnosti zvoliť si obhajcu, pričom obvinený si môže zvoliť v jednom trestnom konaní
viacej obhajcov. Štát, zodpovedá za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím, a to tak rozhodnutím o
vznesení obvinenia ako aj rozhodnutím o vzatí do väzby, pričom táto zodpovednosť je vymedzená ako
objektívna a nahradzuje sa skutočná škoda a ušlý zisk. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škoduvzniknutúnezákonnýmrozhodnutímjeexistenciapríčinnejsúvislostimedziškodouanezákonným

rozhodnutím. Skutočná škoda sa vymedzuje ako ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu
poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu
veci do predošlého stavu. Vo vzťahu ku zodpovednosti štátu za škodu, nie je rozsah jeho zodpovednosti
limitovaný kritériom účelnosti nákladov vynaložených poškodeným na trovy obhajoby. Účelnosť akozákonná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu nebola v zákone 514/2003 Z.z. formulovaná,
teda účelnosť vynaložených nákladov na obhajobu ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu
zákon z.č. 514/2003 Z.z. neupravuje . Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím je existencia takéhoto rozhodnutia a vznik škody v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím. Zákon č. 514/2003 Z.z. do 1.1.2013 nelimitoval náhradu nákladov trov
konania uplatnených ako súčasť skutočnej škody výškou tarifnej odmeny za poskytnuté služby právne
pomoci a námietky žalovaného v tomto smere nepovažoval súd prvej inštancie za relevantné. V danej
veci boli v prípade obhajoby žalobcu v trestnom konaní jednotlivé úkony vykonané v smere ochrany

žalobcu ako obvineného a obžalovaného, podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v
trestnom konaní (nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vyvolali zo strany obhajcov
žalobcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov pre žalobcu, ktoré
by v prípade neexistencie tohto rozhodnutia neboli potrebné). Náklady vynaložené žalobcom na úkony
obhajobysúvdanejvecipodľanázorusúduprvejinštancie vpríčinnejsúvislostisuznesenímovznesení
obvinenia , resp. uznesenia o vzatí do väzby a následného oslobodenia spod obžaloby a boli vyvolané

uvedenými nezákonnými rozhodnutiami. S odkazom na uvedené považoval za dôvodný žalobcom
uplatnený nárok na náhradu škody spočívajúcej v náhrade trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v
súvislosti s nákladmi vynaloženými na obhajobu v trestnom konaní vrátane väzobného stíhania vo výške
spolu 7 559,08 eur.

6. V súvislosti s touto časťou žalobného návrhu mal súd prvej inštancie so žalobcom predložených
príjmových pokladničných dokladov, poštovej poukážky, ako aj z obsahu jednotlivých potvrdení
obhajcov, a to Advokátskej kancelárie Miklasová & Partners, s.r.o., V.. W. Z. F. V.. V. G. preukázané, že
žalobca uhradil cestou svojej matky obhajcom náklady na obhajobu v trestnom konaní spolu vo výške 7
559,08 eur a tieto boli zaplatené ako trovy obhajoby v prebiehajúcom trestnom konaní. Skutočnosť, že

išlootrovyobhajobyprebiehajúcehotrestnéhokonaniavsúvislosti,sktorýmvzniknutýnároknanáhradu
škodyjepredmetomdaného konania,potvrdilipísomneobhajcoviažalobcu.Vprípadeobhajobyžalobcu
išlo o prípad tzv. nutnej obhajoby podľa § 36 Trestného poriadku (žalobca bol väzobne stíhaný a
súčasne išlo o vec, v ktorej horná hranica testu odňatia slobody, ktorá žalobcovi hrozila presahovala
päť rokov). Žalobca uhrádzal trovy obhajoby prostredníctvom svojej matky Ľ. Š. v období, keď bol

stíhaný väzobne, keďže nemal v dôsledku kolúznej väzby prístup k svojim peňažným prostriedkom, po
prepustení uvedené peňažné prostriedky svojej matke vrátil, a to v plnej zaplatenej výške. O čiastku
žalobcom preukázateľne zaplatených trov obhajoby, a to Advokátskej kancelárii Miklasová & Partners,
s.r.o. vo výške 2 000 eur , V.. W. Z., advokátovi vo výške 3 899,38 eur a V.. V. G., advokátovi vo
výške 1 659,70 sa zmenšil jeho majetkový stav, a to tak z dôvodu väzby ako aj trestného stíhania,

pričomrozsahnáhradyskutočnejškodyniejeobmedzenýtarifnouodmenou,pretožezodpovedáprávnej
úprave nutnej obhajoby v trestnom konaní ako aj právnej úprave odmeny advokátov pri poskytovaní
právnej pomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. 3Cdo 175/2005). Na základe
uvedenéhopretopovažovalsúdprvejinštancie žalobužalobcuvčastináhradyskutočnejškodyvovýške
7 559,08 eur spočívajúcej v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní v celom rozsahu za dôvodný.

Z uvedenej sumy priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 29.6.2013, teda odo
dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku žalobcu
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, na základe žiadosti žalobcu doručenej MS SR dňa
28.12.2012.

7. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou a trestným
stíhaním vo výške 1 000 000 eur súd prvej inštancie konštatoval, že sa jedná o zadosťučinenie za
utrpenie žalobcu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity žalobcu, a ku
ktorým patrí najmä žalobcova dôstojnosť, česť, dobrá povesť , ako aj ďalšie hodnoty, premietnuté vo
vnútornom prežívaní žalobcu ako sloboda pohybu, rodinný život, neistota, frustrácia, ako aj dôsledky v

jeho pracovnej sfére. V prejednávanom prípade dospel k záveru, že trestným stíhaním žalobcu vrátane
jeho väzobného stíhania, boli významným spôsobom, v dôsledku nezákonných rozhodnutí, negatívne
dotknuté všetky zložky morálnej integrity žalobcu. Pri hodnotení následkov neoprávnenej väzby a
trestnéhostíhaniavychádzaljednakzvýsluchusamotnéhožalobcuakoajvkonanívypočutých svedkov,
pričom zistil, že väzba predstavovala pre žalobcu sociálny a kultúrny šok, vyvolala v ňom pocity

beznádeje, frustrácie, stresu, izolácie, bezmocnosti, strachu a obáv, v dôsledku väzby stratil žalobca
sociálne kontakty, väzba výrazne obmedzila jeho rodinné kontakty a to s poukazom na skutočnosť, že
išlo o tzv. kolúznu väzbu, ktorej režim umožňoval zasielanie listov, ktorých obsah bol kontrolovaný a
v dôsledku toho sa aj ich doručenie oneskorovalo o niekoľko týždňov a umožňovala návštevy rodinyjedenkrát za tri týždne výlučne za prítomnosti príslušníka ZVJS, pričom rodinní príslušníci boli od
žalobcu oddelení sklenenou stenou a medzi sebou komunikovali telefónom. Z dokazovania vyplynulo,
že žalobca musel vo väzbe znášať v dôsledku svojho predchádzajúceho pracovného zaradenia ako

člena policajného zboru príkorie, mal len veľmi obmedzený kontakt so svojimi rodičmi, nemohol byť so
svojou rodinou, ani byť prítomný pri poslednej rozlúčke s blízkou osobou, o ktorú sa staral (starý otec
žalobcu), prehliadky vo väzbe na žalobcu v dôsledku spôsobu ich vykonávania pôsobili ponižujúco.
Väzba teda podľa názoru súdu prvej inštancie spôsobila žalobcovi výraznú ujmu na jeho základných
právach a slobodách, najmä práva na slobodu, súkromie, dôstojnosť a rodinný život, pričom následky

nezákonnej väzby boli takej intenzity a závažnosti, že súdu sa nejavilo za postačujúce poskytnutie
iného zadosťučinenia. Na základe uvedeného uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške 7 280 eur, keď pri stanovení výšky náhrady za jeden deň
väzby vychádzal zo sumy 40 eur denne, ktorú ustálil porovnaním s výškou v iných obdobných sporoch
ako i v porovnaní, s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý deň odňatia slobody i v
iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010)

a za celé obdobie väzby žalobcu v trvaní 182 dní mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7
280 eur, ktorú považoval za primeranú.

8. Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval
súd prvej inštancie predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu,

vplyv na jeho povesť, na pracovnú sféru života a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v
spôsobe života žalobcu. Žalobcovi sa kládol za vinu zločin marenia spravodlivosti v súbehu s prečinom
zneužívania právomoci verejného činiteľa, za ktoré skutky mu hrozil trest odňatia slobody jeden
až šesť rokov. Trestné stíhanie žalobcu trvalo päť a pol roka. Trestnú činnosť, ktorá bola žalobcovi
kladená za vinu mal spáchať pri výkone funkcie vyšetrovateľa Policajného zboru, ktorého príslušníkom

bol od roku 1995 a vzhľadom na povesť, ktorú pred trestným stíhaním požíval, charakter a
povaha trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca obvinený priamo úmerne zvyšovala intenzitu, s ktorou
žalobca ako osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním , trestné stíhanie negatívne vnímala.
Do začatia trestného stíhania si žalobca plnil svoje služobné úlohy iniciatívne a zodpovedne, za
čo bol odmeňovaný. Po začatí trestného stíhania a prepustení z väzby sa žalobca v dôsledku svojej

predchádzajúcej negatívnej skúsenosti obával vykonávať vyšetrovacie úkony, vyslúchať obvinených a
poškodených, aby nebol opätovne bezdôvodne obvinený, v práci pociťoval tlak na svoju osobu, ktorý
mal viesť ku odchodu z Policajného zboru čo napokon aj urobil, a to potom ako v dôsledku medializácie
svojho trestného stíhania bol prepustený z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru
v Handlovej. Prepustenie žalobcu z funkcie riaditeľa, ako to potvrdil hovorca Ministerstva vnútra SR,

priamo súviselo s trestným stíhaním žalobcu. Z výsluchu svedkov (najmä matky a manželky žalobcu)
vyplynulo, že osobnosť žalobcu sa v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania vrátane väzobného
stíhania zmenila, keď predtým sa žalobca javil ako spoločenský, sebavedomý mladý človek s životnými
a pracovnými ambíciami, ktorý rád vykonával svoju prácu a bol v nej úspešný. Po návrate z väzby
opisovali svedkyne zmenu v osobnostných črtách žalobcu, ktorý sa im javil ako nervózny, nestabilný,

výbušný, obával sa o budúcnosť, nerád vykonával svoju prácu, pričom zmena postoja k práci bola
spôsobená práve jeho trestným stíhaním. V dôsledku medializácie trestného stíhania bol žalobca
považovaný v meste Prievidza ako aj v okolitom regióne za člena organizovanej trestnej skupiny, čo
mu poškodilo povesť a doposiaľ si nemohol nájsť adekvátnu prácu v lokalite, v ktorej býva. V
dôsledku trestného stíhania sa negatívne zmenili aj sociálne interakcie žalobcu s okolím, keď tento

úplne stratil priazeň niektorých kamarátov a kolegov. Keďže viac ako päť rokov trvajúce trestné stíhanie
žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho osobnosť , psychiku, správanie, dobré meno žalobcu a jeho rodiny,
rodinný a spoločenský život žalobcu a malo výrazne negatívny dopad na jeho pracovné uplatnenie, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania,
pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé obdobie

trestne stíhaný pre skutky, ktoré sa nestali. Na základe uvedeného považoval súd prvej inštancie za
primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur, ktorú mu priznal ako
formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, keď žalobcom
požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške nad 12 280 eur považoval za neprimeranú k následkom, ktoré
mu boli spôsobené. V tejto časti žaloby zamietol i nárok na zaplatenie úroku z omeškania z nároku

na nemajetkovú ujmu, keďže povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až
na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď. rozsudok NS SR sp.zn. 6 Cdo 185/2011).9. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej „C.s.p.“) a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania v plnej
výške. Konštatoval, že úspech žalobcu v spore odvodený od priznanej sumy vo výške 19 839,08 eur,

predstavoval vo vzťahu ku uplatnenému nároku vo výške 1 007 559,08 eur len 1%, teda išlo o nepatrný
úspech žalobcu. Keďže úspech žalovaného v spore predstavoval 99%, súd prvej inštancie rozhodol
tak, že nárok na náhradu trov konania v plnej výške priznal žalovanému.

10. Proti výroku rozsudku, ktorým bola nad určený prísudok zamietnutá žaloba v časti o náhradu

nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec vrátil Okresnému
súdu Bratislava I na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca mal za to, že bol naplnený odvolací
dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci), § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vo vzťahu k primeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej väzby vo výške 7 280 eur zdôraznil, že spory
týkajúce sa náhrady škody sú špecifické v potrebe individuálneho prístupu k jednotlivým prípadom a
hodnoteniu špecifických znakov pre jednotlivé konania, že nie je možné vychádzať z paušálnej sumy
predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy. Konkrétny rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

( 30 Cdo 2357/2010) na ktorý odkazuje, však neodkazuje na presnú sumu, ktorú by súdy mali priznávať
za každý deň nezákonnej väzby. Určitý rozsah, v ktorom sa súd obvykle pohybuje čo do výšky náhrady
nemajetkovejujmy jedobrouorientačnoupomôckou,avšak podstatnejšiesúokolnostikaždéhojedného
prípadu. Výkon väzby totiž odlišne pôsobí na človeka, ktorý až do začiatku výkonu väzby viedol riadny
život a s výkonom väzby ani trestným stíhaním neprišiel predtým nikdy do kontaktu, ako na človeka,

ktorý prípadne už zažil situácie súvisiace s výkonom väzby. Suma 40 eur, ktorú súd prvej inštancie
považuje v tomto prípade za adekvátnu sumu náhrady nemajetkovej ujmy za deň nezákonnej väzby,
mierneprekračujestrednúhodnotuustálenúzoznačenéhorozsudkuNajvyššiehosúduČeskejrepubliky.
Podľa názoru odvolateľa je v jeho prípade vytvorený priestor, aby sa táto výška náhrady nemajetkovej
ujmy pohybovala vyššie než je paušálna suma 40 eur za deň nezákonnej väzby, a to s poukazom

na skutkové okolnosti zistené vykonaným dokazovaním, uvedené v napadnutom rozsudku. Rovnako
skutkové okolnosti zistené vykonaným dokazovaním súvisiace s uplatnenou náhradou nemajetkovej
ujmyzanezákonnétrestnéstíhaniejehoosobyodôvodňujúpriznanievyššejnáhradynemajetkovejujmy.
Súd prvej inštancie mal jednoznačne zohľadniť aj obdobie, ktoré nastalo po skončení nezákonného
trestného stíhania a nebrať do úvahy len samotné obdobie trestného stíhania. Následky nezákonného

trestného stíhania sa v jeho prípade neskončili s právoplatným skončením samotného trestného
stíhania, ale na dlhú dobu sa zapísali do pamäte širokého okolia, čo pociťuje až do súčasnosti .
Skutočnosť, že ujma z nezákonného trestného stíhania jeho osoby pretrváva až do súčasnosti,
vyplynula z vykonaného dokazovania (vrátane výsluchov jeho matky a manželky odvolateľa). Z
odôvodnenia prvoinštančného súdu je zrejmé, že súd sa zaoberal len časom nezákonného trestného

stíhania a suma 5 000 eur predstavuje nemajetkovú ujmu len za toto obdobie. Je nevyhnutné, aby
súd zohľadnil a vyčíslil aj sumu nemajetkovej ujmy za následky spôsobené mu nezákonným trestným
stíhaním, ktoré sa prejavujú aj po jeho skončení. Výška nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola priznaná v
sume5000eurzanezákonnétrestnéstíhaniejeneprimeranáktomu,žejehotrestnéstíhanieprebiehalo
5 a pol roka a že aj v období po skončení trestného stíhania prichádzal do kontaktu s prostredím, ktoré

bolo absolútne odlišné od prostredia, v ktorom dovtedy žil. Nezákonné rozhodnutie o trestnom stíhaní
jeho osoby ako aj nezákonné rozhodnutie o väzbe, boli vydané v priebehu mesiaca október 2006,
t.j. v období, kedy podľa v tom čase platného a účinného znenia zákona č. 514/2003 Z.z. nebola
žiadnym spôsobom obmedzená výška nemajetkovej ujmy, ktorú bolo možné priznať za nezákonné
trestné stíhanie a nezákonnú väzbu.

11. Proti prisudzujúcemu výroku rozhodnutia podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc,
aby odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol,
alternatívne, aby ho z dôvodov podľa § 389 ods.1 písm. b/ C.s.p . zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, a to z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo porušeniu práva na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci). Odvolateľ konštatoval, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený, je nepreskúmateľnýa nezodpovedá ust. § 220 ods. 2 C.s.p., čím bolo porušené právo žalovaného na spravodlivé
súdne konanie. Vo vzťahu k posúdeniu neexistencie dôvodov v zmysle § 8 ods. 6 písm. a/ zákona
č.514/2003 Z.z. konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, tento nepristúpil k náležitému odôvodneniu posúdenia existencie podmienky uvedenej
v citovanom ustanovení , keď sa nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkami spočívajúcimi v
konkrétnom správaní a konaní žalobcu, ktoré zakladalo zavinenie a ktoré viedlo k podozreniu z marenia
spravodlivostiazneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľa.Žalovanýzdôraznil,žeužvosvojomvyjadrení
zo dňa 23. 10. 2013 ako aj následne počas konania poukazoval na konkrétne konanie žalobcu ako

príslušníka Policajného zboru, ktoré vykazovalo známky nevhodného správania, ako vyšetrovateľa vo
vzťahukpoškodenémuvtrestnomkonaní.Žalobcamalakovyšetrovateľviackráttelefonickykontaktovať
poškodeného a dávať mu rady ohľadom záležitostí, ktoré súviseli s trestným oznámením. Policajt v
pozícii vyšetrovateľa nemá dôvod radiť, a teda ovplyvňovať oznamovateľa a akékoľvek usmerňovanie
vo vzťahu ku konaniu poškodeného nie je namieste, a to o to viac zo strany orgánu činného v trestnom
konaní. Pri rozhodovaní o väzbe sa nevychádzalo len zo svedectva poškodeného, ale aj z predpisu

odposluchu telefonického rozhovoru zo dňa 5. 10. 2006 medzi žalobcom a poškodeným, kedy bol
preukázaný neštandardný kontakt. S prihliadnutím na § 71 ods. 1 písm. c/, c/ Trestného poriadku,
§ 48 ods. 3 zákona č. 70 / 1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je
nesporné, žalobca si mal byť vedomý, že svojim nevhodným konaním a správaním v trestnom konaní,

v ktorom mal pozíciu vyšetrovateľa, zakladá podozrenie z páchania trestného činu. Uvedené znamená,
že rozhodnutie o väzbe bolo dôvodné a vychádzalo zo správne zisteného skutkového stavu v čase
rozhodovania o väzbe. K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12 280 eur žalovaný
uviedol, že táto suma je neprimeraná. Zdôraznil, že pri priznávaní nemajetkovej ujmy musí súd
mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej sumy tak, aby bolo zabezpečené

primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy . Zdôraznil, že za najzávažnejší dôsledok (smrť) zákon
umožňuje priznať maximálnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy,
čo v danom prípade predstavuje sumu vo výške 12 613,69 eur za rok 2006 ( vydanie uznesenie o
vznesení obvinenia a uznesenia o vzatí do väzby ) a sumu vo výške 16 360 eur za rok 2012 ( vydanie
rozhodnutia, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby). Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme

za obdobie väzby vo výške 7 280 eur žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie neakceptoval jeho
argumentáciu, v ktorej poukazoval na nevyhnutnosť preukázania následkov rozhodnutia o väzbe, ktoré
by boli v priamej príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou ako aj na subsidiárnu povahu kompenzácie
nemajetkovej ujmy v peňažnej forme pri zachovaní primeranosti ako základnej zásady pri určovaní
vhodného prostredia satisfakcie za nemajetkovú ujmu. Rozsudok súdu prvej inštancie pritom odpoveď

na otázku aké konkrétne negatívne následky v rodinnom, súkromnom, či spoločenskom živote žalobcu
boli zapríčinené rozhodnutím o väzbe, nedáva. V rozhodnutí súd prvej inštancie okrem odkazu na
jedno rozhodnutie českého súdu nijakým spôsobom nepodal výklad a neodôvodnil, z akých dôvodov
v tomto konaní vychádzal práve zo sumy 40 eur za jeden deň väzby (rozhodnutie, na ktoré poukázal,
stanovuje limity v rozpätí 20 až 60 eur, a to aj s prihliadnutím na životnú úroveň v danom štáte). Pokiaľ

ide o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné
stíhanie žalobcu, súd prvej inštancie túto náhradu odôvodnil obdobne ako náhradu nemajetkovej ujmy
za vykonanú väzbu. S prihliadnutím na odôvodnenie rozhodnutia na str. 21 a str. 22 sa priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur javí ako duplicitná, jej výška je neprimeraná a neodôvodnená.
Poukazujúc na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20.6.2013, sťažnosť

č. 57404/08 žalovaný uviedol, že predmetné trestné konanie predstavuje práve prípad opisovaný
v citovanom rozhodnutí. Trestné stíhanie žalobcu prebiehalo v súlade so zákonnými ustanoveniami,
nebolo poznačené zbytočnými prieťahmi a príslušné orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy
vykonávali úkony nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
zároveň absentuje akékoľvek odôvodnenie priznanej nemajetkovej ujmy, nie je v ňom nijakým spôsobom

podaný výklad resp. uvedenie akými úvahami dospel súd k záveru o priznaní nemajetkovej ujmy práve
vo výške 5 000 eur. Žalovaný konštatoval, že pri tomto type ujmy síce neexistujú jednoznačné
kvantifikačné pravidlá (ako je to pri skutočnej škode), napriek tomu sa však každá úvaha súdu musí
opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu priznanú výšku náhrady v
peniazoch, s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy,

závažnosti následkov v súkromnom a pracovnom živote.

12. Pokiaľ ide o náhradu škody v podobe uhradených trov obhajoby v trestnom konaní žalovaný
namietol , že v tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutievychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalovaného je potrebné rozlišovať
právo na obhajobu ( čl. 50 ods.3 Ústavy SR, § 34 ods.1 Trestného poriadku) a právo na náhradu
škody v podobe trov konania podľa osobitného právneho predpisu (zákon č. 514/2003 Z.z.). Žalovaný

poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 402/2015 zo dňa 28. 4.
2016, ktorý o. i. uviedol, že „obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v
trestnom konaní spočívajúcu v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nárokov
na náhradu škody proti štátu neobmedzený“. Prijatý záver žiadnym spôsobom neobmedzuje právo
obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale iba limituje právo poškodeného

na náhradu účelne vynaložených nákladov. Požiadavku účelnosti jasne definuje § 18 ods.3 zákone č.
514/2003 Z.z.. V nadväznosti na uvedené sa prijatie záveru súdu prvej inštancie vo vzťahu k § 18 ods.3
zákona č. 514/2003 Z.z. javí nielen ako nesprávne právne posúdenie, ale aj ako posúdenie, ktoré je
v rozpore nielen so znením zákona ale aj súdnou praxou. Súdom priznaná odmena vo výške 2 000
eur predstavuje dohodnutú odmenu medzi právnym zástupcom (advokátska kancelária MIKLASOVÁ
& PARTNERS, s.r.o.) a žalobcom, a nie odmenu určenú na základe vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov. Podľa samotného vyjadrenia žalobcu ho V.. W. zastupovala len
časť trestného konania a splnomocnenie jej žalobca udelil dňa 4.5.2011, teda v čase, keď ho v trestnom
konaní zastupoval aj V.. W. Z.. Súd prvej inštancie naviac dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam o vzniku majetkovej škody vo sfére žalobcu, keď úhradu trov konania
vykonávala matka žalobcu. V zmysle ustálenej judikatúry sa škodou chápe ujma, ktorá nastala alebo sa

prejavuje v majetkovej sfére poškodeného a je možné ju objektívne vyjadriť v peniazoch. Predložené
čestné prehlásenie v nijakom prípade nepreukazuje, že žaloba reálne finančné prostriedky svojej matke
vrátil.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaných odvolaní (§ 379, §

380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania
žalobcu proti zamietajúcemu výroku a čiastočnej dôvodnosti odvolania žalovaného podaného proti
prisudzujúcemu výroku rozhodnutia.

14. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

15. V danej veci je po dispozitívnych úkonoch žalobcu a procesnom úkone súdu (uznesenia zo dňa

26.11.2014, č.k. 25C/151/2013-162) predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody vo výške
1 007 559,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 006 563,50 eur od
28.12.2012 do 9.2.2013 a úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 1 007 559,08 eur od
10.02.2013 do zaplatenia, ktorej právny základ je odvodzovaný od nezákonného uznesenia o vznesení
obvinenia z 18.10.2006, ČVS:PPZ-36/BOK-C-2006 a nezákonného uznesenia Vojenského obvodového

súdu Bratislava z 20.10.2006 sp.zn. 3Tp/461/2006, ktorým bol žalobca podľa § 72 ods.1,2, § 71 ods.1
písm. b/, c/ Trestného poriadku vzatý do väzby. Uplatnená istina pozostáva z náhrady škody (skutočnej)
za uhradené náklady trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 7 559,08 eur a z náhrady nemajetkovej
ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou a trestným stíhaním vo výške 1 000 000 eur.

16. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998)
považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti
potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS

364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

17. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za podstatné v súvislosti s vyporiadavanímsa s odvolacími námietkami žalobcu o inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, v ktorom absentuje
riadne odôvodnenie zodpovedajúce ust. § 220 ods.2 C.s.p.. Zdôrazňuje, že povinnosťou všeobecného

súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky
rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska
zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú

odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej
veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo
veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces
ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z
obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia, v
ktorom súd prvej inštancie osobitne vo vzťahu ku každému nároku uplatneného v žalobe jasne a
výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil, uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietkam odvolateľov nie je
možné v tomto smere priznať úspech.

18. V preskúmavanej veci je uznesenie o začatí trestného stíhania a uznesenie o vzatí žalobcu do

väzby nezákonným rozhodnutím a žalobca, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 30.3.2012, č.k. 1T/35/2007-VOS spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa ustanovení § 3 , § 5, § 6 ods.1,2, zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby (porovnaj Rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 53/93).

19. Za vecne a právne správne považuje odvolací súd aj závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k
námietke žalovaného o tom, že si žalobca zapríčinil väzbu sám (§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003
Z.z.) a vo vzťahu k posúdeniu podmienok vylučujúcich nárok žalobcu na náhradu škody, ktoré súd prvej
inštancie podrobne a dôsledne odôvodnil v ods. 32 rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v plnej miere

stotožňuje a odkazuje na ne. S námietkami žalovaného, ktorý v podanom odvolaní s
poukazom na § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku, § 48 ods. 3 zákona č. 70 / 1998 Z.z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
SlovenskejrepublikyaŽelezničnejpolícieopakovanezdôraznil,že žalobcasimalbyťvedomý,žesvojim
nevhodným konaním a správaním v trestnom konaní, v ktorom mal pozíciu vyšetrovateľa, zakladá

podozrenie z páchania trestného činu sa dostatočne vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí a odvolací súd nemá za dôvodné na jeho skutkových a právnych záveroch nič meniť.

20. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v
celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa

odvolaniami žalobcu a žalovaného napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti vzťahujúcej sa
k výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
12 280 eur (pozostávajúcej z náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej väzby vo výške 7 280
eur a z náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie vo výške 5 000 eur) a ktorým nad
určený prísudok žalobu v tejto časti (vrátane uplatnených úrokov z omeškania) zamietol, v ktorom

dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal s podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). V odôvodnení rozhodnutiasa preto obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti rozhodnutia v týchto častiach a na zdôraznenie
jeho správnosti dodáva nasledovné.

21. K oboma odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t.
j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúlades§191C.s.p.,atovzhľadomnato,žesúdvzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,kdejelogickýrozporvhodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z

hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vo vzťahu k nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej dôsledkom nezákonného rozhodnutia orgánu štátu vytknúť, že

byvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovalebozprednesovstránsporunevyplynuli,ani
inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi (vrátane skutočností, ktoré vyplynuli z výsluchov v konaní vypočutých svedkov) preukázané,
alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia
dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až §

135 zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, resp. z ustanovení druhého dielu zákona č.
160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

22. K námietke oboch odvolateľov, že rozsudok prvoinštančného súdu v časti, ktorou rozhodoval o

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil
vo vzťahu k uvedenému nároku správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná
vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

23. Námietky žalobcu a žalovaného súvisiace s výškou priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd
považuje za nedôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne a dôsledne posúdil
kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť pri určení výšky nemajetkovej ujmy, a to osobitne titulom nezákonnej
väzby a titulom nezákonného trestného stíhania (vyjmúc obdobie väzobného stíhania) . Z odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, aké následky žalobcovi vznikli vo sfére jeho pracovného,
rodinného a spoločenského života, ktoré súd prvej inštancie pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy
zohľadnil, a to osobitne titulom nezákonnej väzby a osobitne titulom nezákonného trestného stíhania
(vyjmúc obdobie väzobného stíhania) a je z neho zistiteľné, akými úvahami sa riadil pri určení priznanej
výšky náhrady. Súd prvej inštancie dostatočne, jasne a presvedčivo objasnil úvahy, ktoré ho k priznaniu

nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej väzby v určenej výške viedli. Dôvodil, že väzba predstavovala
pre žalobcu sociálny a kultúrny šok, vyvolala v ňom pocity beznádeje, frustrácie, stresu, izolácie,
bezmocnosti, strachu a obáv, v dôsledku väzby stratil žalobca sociálne kontakty, väzba výrazne
obmedzila jeho rodinné kontakty, žalobca musel vo väzbe znášať v dôsledku svojho predchádzajúceho
pracovnéhozaradeniaakočlenaPolicajnéhozboru príkorie,mallenveľmiobmedzenýkontaktsosvojimi

rodičmi, nemoholbyťsosvojourodinou,anibyťprítomnýpriposlednejrozlúčkesblízkouosobou,oktorú
sa staral (starý otec žalobcu), prehliadky vo väzbe na žalobcu v dôsledku spôsobu ich vykonávania
pôsobili ponižujúco, väzba spôsobila žalobcovi výraznú ujmu na jeho základných právach a slobodách,
najmä práva na slobodu, súkromie, dôstojnosť a rodinný život, pričom následky nezákonnej väzbyboli takej intenzity a závažnosti, že nebolo postačujúcim poskytnutie iného zadosťučinenia. Výšku
nároku nemajetkovej ujmy titulom nezákonnej väzby správne určil aj z hľadiska využitia komparačnej
metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom ako aj s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná

za každý deň odňatia slobody v iných štátoch Európskej únie, s odkazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky 30Cdo/2357/2010 ( keď pri kvantifikácii tejto nemajetkovej ujmy vychádzal zo
sumy 40 eur za jeden deň väzby). V rozhodnutí zohľadnil aj následky vzniknuté žalobcovi dôsledkom
nezákonnéhotrestnéhostíhania,priktoromneposudzovalanezohľadňoval obdobieväzobnéhostíhania
(námietka žalovaného o čiastočnom splývaní oboch nárokov na základe ktorých súd prvej inštancie

priznal náhradu nemajetkovej ujmy je potom nedôvodná ), a to až do rozhodnutia súdu (z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v
dôsledku trestného stíhania zistil a zohľadňoval aj následky v zmene osobnosti žalobcu, následky v
pracovnej a sociálnej oblasti existujúce aj v čase jeho rozhodovania) . Súd prvej inštancie v rozhodnutí
presvedčivo a zrozumiteľne uviedol úvahy, ktoré ho k priznaniu a určenej výške náhrady nemajetkovej
ujmy za toto obdobie viedli. Pri rozhodovaní zvažoval predovšetkým dĺžku trestného stíhania žalobcu ,

dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho povesť, na pracovnú
sféru života a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu. Zohľadňoval i
skutočnosť, že z výsluchu svedkov (najmä matky a manželky žalobcu) vyplynulo, že osobnosť žalobcu
sa v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania vrátane väzobného stíhania zmenila, keď predtým sa
žalobca javil ako spoločenský, sebavedomý mladý človek s životnými a pracovnými ambíciami, ktorý rád

vykonával svoju prácu a bol v nej úspešný, po návrate z väzby došlo k zmene v jeho v osobnostných
črtách žalobcu ( bol nervózny, nestabilný, výbušný, obával sa o budúcnosť, nerád vykonával svoju
prácu), v dôsledku medializácie trestného stíhania bol žalobca považovaný v meste Prievidza ako aj
v okolitom regióne za člena organizovanej trestnej skupiny, čo mu poškodilo povesť a do rozhodnutia
súdu si nemohol nájsť adekvátnu prácu v lokalite, v ktorej býva. Súd prvej inštancie zohľadnil i to,

že v dôsledku trestného stíhania sa negatívne zmenili sociálne interakcie žalobcu s okolím, keď tento
úplne stratil priazeň niektorých kamarátov a kolegov. S prihliadnutím k týmto vykonaným dokazovaním
zisteným skutočnostiam súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikla ujma, pričom tento
zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný
pre skutky, ktoré sa nestali a ako primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej

v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000
eur. S uvedeným názorom sa odvolací súd stotožňuje a odvolacie námietky žalobcu a žalovaného v
tomto smere nepovažuje za dôvodné.

24. Za dôvodné považuje odvolací súd námietky žalovaného smerujúce k prísudku náhrady majetkovej

škody vo výške 7 559,08 eur spolu s 5,5% ročným úrokom z omeškania za obdobie od 29.6.2013
do zaplatenia predstavujúcej žalobcom vynaložené náklady na obhajobu v trestnom konaní. Súd
prvej inštancie mal pri posudzovaní nároku v tejto časti zo žalobcom predložených príjmových
pokladničných dokladov, poštovej poukážky, ako aj z obsahu jednotlivých potvrdení obhajcov podrobne
špecifikovaných v ods. 16,17,18 rozhodnutia (Advokátskej kancelárie Miklasová & Partners, s.r.o., V.. W.

Z., F. F. V.. V. G., advokáta) preukázané, že žalobca uhradil obhajcom náklady na obhajobu v trestnom
konaní spolu vo výške 7 559,08 eur a tieto boli zaplatené ako trovy obhajoby v prebiehajúcom trestnom
konaní. Keďže žalobca uhrádzal trovy obhajoby vo výške 4 979,08 eur prostredníctvom svojej matky
Ľ. Š. v období, keď bol stíhaný väzobne (v dôsledku kolúznej väzby nemal prístup k svojim peňažným
prostriedkom), po svojom prepustení uvedené peňažné prostriedky svojej matke vrátil v plnej ňou

zaplatenej výške.

25. Pokiaľ žalovaný namieta vyhodnotenie vykonaného dokazovania vo vzťahu k uhradeniu sumy 4
979,08 eur žalobcom po prepustení z väzby svojej matke, na tieto námietky ako nedôvodné odvolací
súd neprihliadol. Zdôrazňuje, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť tvrdenia a

označeniadôkazovnapreukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormyupravujúcejsporný
právny pomer strán sporu, ktorá určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Sporové konanie je ovládané prejednávacou
zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán
sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak

obremenotvrdiťskutočnosti,ktorémôžuprivodiťjehoúspechvsporeajednakbremenotietoskutočnosti
preukázať (§ 132 ods. 1 C.s.p.). Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane
sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V zmysle ust. § 185 a nasl. C.s.p. dokazovanie je zákonomupravený postup súdu ako aj strán sporu , na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné
skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo. Hodnotenie dôkazov teda neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení
dôkazov, keď hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať
zo zisteného skutkového stavu a musí byť v odôvodnení rozhodnutia riadne vysvetlená. Podľa názoru
odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie pri vyhodnotení vykonaného dokazovania smerujúceho k
zisteniu, či žalobca uvedenú sumu trov obhajoby svojej matke po prepustení z väzby reálne vrátil,

citovanou zákonnou úpravou dôsledne riadil. Na str. 17, 18 rozhodnutia podrobne a primerane vysvetlil,
ako vyhodnotil vykonané dokazovanie a ako dospel k záveru o nedôvodnosti námietok žalovaného o
účelovosti a nedôveryhodnosti čestného prehlásenia matky žalobcu (Ľ. Š.N.) pri prihliadnutí k tomu, že
zo žiadnej okolnosti zistenej v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca krátko po
svojom prepustení z väzby nemohol disponovať s peňažnou hotovosťou vo výške 4 978,08 eur.

26. Pokiaľ ide o čiastku žalobcom preukázateľne zaplatených trov obhajoby, a to Advokátskej kancelárii
Miklasová & Partners, s.r.o. vo výške 2 000 eur , V.. W. Z., advokátovi vo výške 3 899,38 eur a V.. V. G.,
advokátovi vo výške 1 659,70 eur, odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie
o tom, že rozsah náhrady skutočnej škody nie je obmedzený tarifnou odmenou, pretože zodpovedá
právnej úprave nutnej obhajoby v trestnom konaní, ako aj právnej úprave odmeny advokátov pri

poskytovaní právnej pomoci, pri ktorej použil závery rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2005,
sp. zn. 3Cdo 175/2005. Odvolací súd v súvislosti s právnymi závermi prijatými súdom prvej inštancie
poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2016 sp. zn. 6 Cdo
402/2015 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2018 podľa ktorého „Aj v prípade, ak nárok
na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v

ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška
ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase
robenia úkonov.“ V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR uvádza „Účelnosť vynaložených

nákladov na trovy obhajoby znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe neprimerane
dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktoré niekoľko násobne prevyšujú
odmenu mimozmluvnú (tak je tomu aj v predmetnej veci). Východiskom, čo treba považovať za účelne
vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo, podľa ktorého pri určení
nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny

advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho súdu niet dôvodu, aby
sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby, ktorá
náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje odmena za zastupovanie,
ak zástupcom je advokát. Tarifná odmena advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní sa totiž
stanovuje podľa toho, či ide o obhajobu v trestnom konaní alebo o zastupovanie v konaní o priestupkoch,

a podľa počtu úkonov právnej pomoci (služby) odstupňovaných podľa hornej hranice trestnej sadzby. Ide
o kritériá, ktoré sú jasne určené, ktoré sú merateľné a predvídateľné. Určenie rozsahu náhrady škody
podľa uvedených kritérií nepochybne prispieva aj k právnej istote účastníkov tohto právneho vzťahu.
Pre účely náhrady škody treba preto za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny
advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny.“

27. V otázke výšky majetkovej škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní sa preto
odvolací súd nestotožňuje s právnym názorom prijatým súdom prvej inštancie, ktorý žalobcovi bez
ďalšieho priznal z titulu náhrady majetkovej ujmy náhradu trov obhajoby čiastočne v rozsahu zmluvne
dohodnutej odmeny (za zastupovanie Advokátskou kanceláriou Miklasová & Partners, s.r.o. vo výške 2

000 eur a za zastupovanie V.. V. G., advokátom vo výške 1 659,70 eur) a čiastočne vo výške tarifnej
odmeny (za zastupovanie V.. W. Z., advokátom vo výške 3 899,38 eur) . Zdôrazňuje, že rozdielnosť
právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry
všeobecných súdov je riešená a upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b/, § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b/). V záujme

zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je nevyhnutné, aby
všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v zákonom stanovenej
procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorýmuložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 7 559,08 eur spolu
s 5,5% ročným úrokom z omeškania za obdobie od 29.6.2013 do zaplatenia a v závislom výroku o
trovách konania podľa § 389 ods.1 písm. c/ zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vrátil v tomto rozsahu

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude po
vykonaní príslušného dokazovania so zameraním na preskúmanie účelnosti nákladov vynaložených na
trovy obhajoby osobitne za zastupovanie Advokátskou kanceláriou Miklasová & Partners, s.r.o., za
zastupovanie V.. V. G., advokátom a za zastupovanie V.. W. Z. (keď správnosť výšky súdom prvej
inštancie v rozhodnutí priznanej tarifnej odmeny za zastupovanie týmto advokátom je možné preskúmať

len v spojení s posúdením a priznaním tarifnej odmeny za zastupovanie ostatnými dvoma právnymi
zástupcami) a v novom rozhodnutí priznať žalobcovi náhradu účelne vynaložených nákladov na trovy
obhajoby, za ktoré treba v zmysle právnych záverov vyslovených odvolacím súdom (§ 391 ods.2 C.s.p.)
považovať náklady vo výške odmeny advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní určenej podľa
vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov v znení účinnom v čase vykonania jednotlivých úkonov
právnej pomoci. V novom rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania súd prvej inštancie rozhodne

o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania

dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).