Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/178/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118204728
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118204728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobkyne C. B., O.. XX.XX.XXXX, V. X.
Č.W. P. F. Č.. XX, právne zastúpenej JUDr. Jozefom Karabašom, advokátom, so sídlom v Sabinove,
na ul. Ružovej č. 10, proti žalovaným: 1. Z. V., O.. XX.XX.XXXX, V. X. G. O. O. F.. U. Č.. XXX/XX,
právne zastúpenému Mgr. Ernestom Vokálom, advokátom, so sídlom v Prešove na ul. Hlavnej č. 61, 2.
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave na ul. Štefanovičovej č.
4, právne zastúpenému JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom v Bratislave na Dvořákovom
nábreží č. 8/A, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného

v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 27.9.2018 č.k. 9C 20/2018-59 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobkyni sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu vo výške 8.000 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia zaniká
povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa
7.12.2017 č.k. 3T 20/2017-235 bol žalovaný v 1/ rade uznaný vinným, že dňa 18.3.2017 v čase približne
o 19:30 hod. v obci Č. P. F. na ceste I/68 ako vodič motorového vozidla porušil ust. § 4 ods. 1 písm. f/ a §
16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože
počas toho, ako viedol motorové vozidlo v smere jazdy od U.W. F. do U.W. G. neprispôsobil rýchlosť
jazdy poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a okolnostiam, ktoré možno predvídať a
jazdil rýchlosťou vyššou, ako rýchlosťou, pri ktorej by bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na

ktorú mal rozhľad a z toho dôvodu nedal prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádzal cez
priechod pre chodcov z ľavej strany cesty na pravú stranu cesty z pohľadu vodiča jazdiaceho v pravom
jazdnom pruhu, následkom čoho došlo k zrážke uvedeného vozidla s chodcom U. Y.Č., O.. X.XX.XXXX,
ktorý utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol. Týmto konaním žalovaný v 1/ rade spáchal prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.
3. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 25.4.2012 č.k. 25P 299/2011-62 bola vtedy ešte maloletá
žalobkyňazverenádoosobnejstarostlivostiotcaU.Y..Stalosatakzdôvoduzosúladeniastavuprávneho

a stavu faktického, keďže maloletá žalobkyňa u otca aj fakticky bývala.
4. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 14.11.2017 vyplynulo, že žalobkyni bol dňa 18.3.2017
priznaný sirotský dôchodok vo výške 52,10 eur mesačne. Žalobkyňa je v akademickom roku 2017/2018
študentkou tretieho ročníka dennej formy trojročného bakalárskeho študijného programu, čo vyplynuloz potvrdenia o štúdiu vydaného Prešovskou univerzitou v P., P. fakultou dňa 4.9.2017. Rozhodnutím o
priznaní sociálneho štipendia zo dňa 28.9.2017 bolo žalobkyni priznané sociálne štipendium vo výške
220 eur mesačne.

5. Podľa znaleckého posudku vypracovaného P.. W. F., znalkyňou v odbore psychológia, otec bol pre
žalobkyňu prirodzenou autoritou, oporou, mali blízky a trvalý vzťah. Žalobkyňa v čase smrti otca ešte
nebola po psychickej stránke dospelou osobou, bola adolescentkou, emočne a sociálne závislou na
otcovi. Vzťah k otcovi mala pozitívny, dôverovala mu, rešpektovala ho, bol jej oporou, vyhľadávala jeho
blízkosť, rady, pričom otec mal pre žalobkyňu pochopenie a podporoval ju. Žalobkyňa preferovala otca

pred matkou. V čase, keď sa rodičia rozviedli ostala žiť s ním v jeho starostlivosti a svoj kladný vzťah k
nemu nezmenila. V súčasnej dobe ide u žalobkyne o osobnosť s introvertným zameraním, je stiahnutá,
opustená, smutná, izolovaná, pasívna, stratila záujem o koníčky, učenie, neverí si, chce uniknúť z
depresívnej prázdnoty, ktorá u nej vzniká, pretože nie je dostatočne uspokojená potreba lásky, istoty a
bezpečia, ktorú jej dával otec. Stratila symbol domova, ktorý mala spojený s osobou otca. Je vysoko
pravdepodobné, že žalobkyňa si ťažko alebo vôbec nezvykne na zmenu a stratu blízkej osoby, pretože

išlo i náhlu a nečakanú stresovú udalosť, na ktorú v čase otcovej smrti ešte nebola pripravená a ktorá
vyvolala u nej utrpenie a náhlu zmenu životného stereotypu. Strata otca, ktorá bola nečakaná a náhla,
bola pre žalobkyňu vysokým stresom, zastihla ju psychicky nepripravenú na to. Žalobkyňa sa však bude
naďalej psychicky, emočne a sociálne vyvíjať až k dosiahnutiu dospelosti a bude sa osamostatňovať po
dobe vyrovnania sa so stresom, avšak otca jej nikto nenahradí, ale vybuduje si iné dôležité vzťahy, ktoré

postupne budú získavať na význame v jej živote.
6. Podľa znaleckého posudku znalca C.. L. F., znalca v odbore doprava cestná, nachádzajúceho sa v
pripojenom trestnom spise Okresného súdu Prešov 3T 20/2017, otec žalobkyne ako chodec ešte pred
samotným vstupom na vozovku mal vytvorené podmienky pre sledovanie prichádzajúcich vozidiel k
prechodu pre chodcov z oboch smerov jazdy. Z toho vyplýva, že po technickej stránke mal vytvorené

podmienky pre zabránenie svojej zrážke, a to za predpokladu vstupu na vozovku až po prejazde vozidiel
okolo neho. Podľa vyjadrenia znalca z odboru súdne lekárstvo chodec v čase zrážky mal v krvi 3,3
promileetylalkoholu,čozlekárskehohľadiskajeposudzovanéakoťažkýstupeňopilosti.Vtakomtostave
chodec nie je schopný odhadnúť vzdialenosť a ani rýchlosť prichádzajúcich vozidiel. Tým, že chodec
vstúpil v nebezpečnej vzdialenosti na vozovku pred prichádzajúcim vozidlom technicky znemožniť

rozpoznanie jeho vstupu na okraj vozovky žalovanému v 1/ rade z dôvodu intenzity osvetľovania
vozovky svetlami vozidla a mokrého, lesklého povrchu vozovky, pri ktorom nie sú technicky vytvorené
podmienky pre rozpoznanie chodca oblečeného v tmavom nereflexnom oblečení. Vzhľadom k tomu,
že k zrážke chodca došlo v oblasti vyznačeného priechodu pre chodcov pre stanovenie technickej
príčiny dopravnej nehody bolo potrebné právne ustáliť primeranú rýchlosť jazdy vodiča v blízkosti pred

vyznačeným priechodom pre chodcov. Žalovaný v 1/ rade ako vodič motorového vozidla mohol zrážke
chodca zabrániť len za predpokladu včasnej reakcie po tom, čo mu boli vytvorené podmienky pre
rozpoznanie obrysu prechádzajúceho chodca v súbehu s podmienkou, že vo vzdialenosti 12 metrov
pred vyznačeným priechodom pre chodcov by jazdil rýchlosťou maximálne 29 km/h a vo vzdialenosti
9,5 m pred vyznačeným priechodom pre chodcov jazdil by rýchlosťou maximálne 25 km/h. Z uvedeného

rozsahu rýchlosti a pri daných polohách ním riadeného vozidla technicky mal vytvorené podmienky pre
zabránenie zrážke zastavením vozidla.
7. Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym,
citovým a kultúrnym väzbám predstavovať natoľko vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a
naplňovanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť, či

vážnosť v spoločnosti. Z tohto pohľadu Občiansky zákonník dáva podmienky pre uplatnenie finančnej
satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby.
Žalobkyňa je dcérou zomrelého a medzi nimi bol preukázaný vzájomný blízky vzťah. Z tohto dôvodu je
na strane žalobkyne aktívna vecná legitimácia daná.
8. Vecná pasívna legitimácia žalovaného v 1/ rade je daná tým, že je osobou, ktorá zapríčinila smrť otca

žalobkyne, čím neoprávnene zasiahla do osobnostného práva žalobkyne. Vecná pasívna legitimácia
žalovaného v 2/ rade vyplýva z jeho postavenia poistiteľa motorového vozidla, ktorým bola dopravná
nehoda spôsobená.
9. Je potrebné brať do úvahy, že právo na ochranu osobnosti a prostriedky ochrany proti neoprávneným
zásahom do nich treba ponímať komplexne v rôznych právnych odvetviach. V danom prípade

satisfakčný charakter má aj samotné odôvodnenie tohto rozsudku, kde sa uznáva, že zo strany
žalovaného v 1/ rade došlo k nedbanlivostnému zásahu do osobnostných práv žalobkyne a zároveň
treba prihliadať aj na to, že za svoje konanie bol žalovaný v 1/ rade odsúdený trestným rozsudkom.
Trestný rozsudok má totiž vždy vysoký satisfakčný charakter.10. Otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej náhrady podľa § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka je spoluurčujúcim a bezpochyby jedným z kľúčových hľadísk pre navýšenie
tejto náhrady. Základným zmyslom relutárnej náhrady je zmysel satisfakčný, pričom potreba finančnej

satisfakcie narastá v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššou mierou
zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená. V tomto smere možno
dôjsť až k záveru, že v prípade zlého úmyslu na strane pôvodcu neoprávneného zásahu by mal súd
svoje odsúdenie tohto spoločensky právne zvlášť odsúdeniahodného chovania vyjadriť práve citeľným
určením výšky peňažitého zadosťučinenia.

11. Čo sa týka okolností, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného, týmito sú najmä intenzita
vzťahu so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej
osobe, prípadne poskytnutie inej satisfakcie. Žalobkyňa bola dcérou zomrelého. Tu treba uviesť, že
intenzita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je spravidla najvyššia, pričom v prejednávanej veci intenzita
vzájomného vzťahu bola preukázaná ako výpoveďou žalobkyne, tak predloženým znaleckým posudkom
a rozsudkom o zverení žalobkyne do osobnej starostlivosti nebohého otca. Čo sa týka veku zomrelého

a žalobkyne, treba uviesť, že nebohý bol v produktívnom veku 46 rokov a žalobkyňa vo veku krátko po
dosiahnutí plnoletosti (21 rokov). Bolo teda možné predpokladať, že vzťah medzi nebohým a žalobkyňou
mohol pokračovať niekoľko desaťročí. Otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe bola
jednoznačná, keďže žalobkyňa bola v čase smrti otca študentkou, a teda bez vlastného príjmu. Z
hľadiska verejného práva bola poskytnutá citeľná satisfakcia formou odsúdenia žalovaného v 1/ rade

v trestnom konaní.
12. Pri zvažovaní výšky nemajetkovej ujmy je potrebné vziať do úvahy okolnosti, ktoré sa zohľadňujú
na strane zodpovednej osoby. Týmito okolnosťami sú postoj škodcu, dopad udalostí do duševnej sféry
pôvodcu - fyzickej osoby, majetkové pomery škodcu, miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia
usmrtenej osoby. Je zreteľné, že postoj pôvodcu zásahu môže podstatným spôsobom ovplyvniť

vnímanie ujmy pozostalými. Ústretové chovanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu môže
zmierniť dopady nemajetkovej ujmy. Naopak, jeho ľahostajnosť, arogancia, či vyjadrená bezcitnosť ju
môže tiež prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj k jeho majetkovým pomerom tak, aby bola daná možnosť
reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Žalovaný v 1/ rade svoje konanie oľutoval, ospravedlnil sa
za neho a snažil sa byť žalobkyni nápomocným pri vybavovaní pohrebu, poistnej udalosti a podobne,

čo žalobkyňa potvrdila. Z hľadiska postoja žalovaného v 1/ rade tu teda neboli okolnosti, ktoré by viedli
k zvýšeniu nemajetkovej ujmy nad priemernú sumu súdmi priznávanú pri nedbanlivostnom zavinení
škodcu, ktorá predstavuje približne 20.000 eur. Majetkové pomery žalovaného v 1/ rade nie sú žiadnym
spôsobom nadštandardné a teda priznaním vyššej finančnej náhrady ako priznaná bola by mohlo dôjsť
k tomu, že by došlo k ohrozeniu jeho existencie, resp. by takáto náhrada z jeho strany možná nebola.

Pokiaľ ide o mieru zavinenia, je zrejmé, že v danom prípade spoluzavinenie zo strany nebohého bolo
značné. V zmysle znaleckého posudku toto spoluzavinenie bolo ustanovené na 60 %.
13. Na základe vyššie uvedených kritérií a ich rozboru súd prvej inštancie priznal nemajetkovú ujmu
vo výške 8.000 eur vychádzajúc z priemernej náhrady 20.000 eur a po odpočítaní 60 % spoluúčasti
nebohého predstavujúcej sumu 12.000 eur. Na zaplatenie sumy 8.000 eur boli žalovaní zaviazaní tak, že

plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. U žalovaných
vo vzťahu k meritu veci nejde o solidárny záväzok, ale o tzv. nepravú solidaritu, keďže žalovaný v 2/
rade nie je škodcom.
14. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1, 2 CSP.
15. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v zákonom

stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2/ rade. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a to ako v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2/ rade, ako aj v otázke možného a dovoleného
súdneho dotvárania práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Súd sa vôbec
nezaoberal a nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou žalovaného v 2/ rade, a to v otázke

absencie priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných
práv žalobkyne v kontexte Zákona o povinnom zmluvnom poistení a povinnosti žalovaného v 2/ rade
takéto nároky plniť. Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke aplikácie
§ 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade. Ďalej je
zaťažený vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, a to v časti priznávania nemajetkovej ujmy.

16. Pokiaľ aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nižších stupňoch prekvapujúco nepanuje
zhoda v otázke možnosti subsumovať pod pojem „škoda na zdraví“ v zmysle Zákona o povinnom
zmluvnom poistení aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, žalovaný
v 2/ rade v súvislosti s posudzovaním otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie poukázal na rozhodnutieÚstavného súdu SR zo dňa 20.1.2011 vydané vo veci IV.ÚS 60/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 5.12.2013 vydané vo veci 3Cdo 18/2013, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.9.2013
vydaný vo veci 3Cdo 176/2012, zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR

pod č. R 127/2014 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.4.2011 vydané vo veci 4Cdo
168/2009. Prvoinštančný súd tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ignoruje, a to s poukazom na
motorové smernice Európskej únie, rozsudok Európskeho súdneho dvora a nemeritórne uznesenia
ústavného súdu. Čo sa týka uznesení ústavného súdu, na ktoré poukazuje prvoinštančný súd, sám
ústavný súd v predmetných uzneseniach, ktorými bez meritórneho prejednania veci odmietal ústavné

sťažnosti sťažovateľov v obdobných právnych veciach konštatuje, že prináleží výlučne Najvyššiemu
súdu SR zjednocovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. V konečnom dôsledku ústavný súd
vo všeobecnosti nerozhoduje o hmotnoprávnych nárokoch subjektov ako takých, ale o tom, či konaním
súdov boli alebo neboli porušené ústavné práva sťažovateľov v tom-ktorom konkrétnom prípade.
Žalovaný v 2/ rade má za to, že v zmysle súčasne platnej a účinnej úpravy rozsahu krytia Zákona o
povinnom zmluvnom poistení, bez jeho akejkoľvek relevantnej novelizácie v rozhodnej časti od roku

2001, pri opakovanom konštatovaní Najvyšším súdom SR o nemožnosti zahŕňať pod pojem škody na
zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení aj nemajetkovú ujmu podľa
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, žalovaný v 2/ rade nie je v takýchto konaniach pasívne vecne
legitimovaný.
17. Vo veci bola nesprávne právne posúdená námietka žalovaného v 2/ rade ohľadom absencie

priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a zásahom do osobnostných práv žalobkyne,
kde túto žalovaný v 2/ rade považuje len za sprostredkovanú a zakladajúcu výluku z povinnosti
plniť za poisteného podľa § 5 ods. 1 písm. h/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Vzhľadom
na skutočnosť, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobkyne
nastal až sprostredkovane v dôsledku jej reakcie na následky dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu k

žalobkyňou uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou v
zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Aj toto je opäť len jedným z mnohých mement toho, že
úmyslom a cieľom zákonodarcu pri koncipovaní Zákona o povinnom zmluvnom poistení nebolo krytie
nemajetkovej ujmy pozostalých a že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Aj v
prípade teoretického akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom

zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom žalovaný v 2/ rade priamo zo Zákona o povinnom
zmluvnom poistení oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve
z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou.
18. V časti priznávania výšky uplatňovanej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uvádza ako jedno z
kritérií, ktoré má byť zohľadňované vo vzťahu k uplatňovanému nároku, aj kritérium vo forme poskytnutia

inej satisfakcie. Vzhľadom na vyššie uvedené je odôvodnenie rozsudku v časti týkajúcej sa priznania
nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur nepreskúmateľné, nepresvedčivé a zmätočné. S poukazom na
vykonané dokazovanie a závery vyplývajúce zo znaleckého posudku P.. W. F. nesprávne vyhodnotená
bola aj samotná miera posúdenia spoluzavinenia na strane pána U. Y..
19. Vzhľadom na výšku priznanej nemajetkovej ujmy žalobkyňa mala vo veci samej len čiastočný

úspech, a preto priznaná náhrada trov konania odporuje zneniu ust. § 255 ods. 2 CSP.
20. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovaného v 2/ rade nie je opodstatnené.
21. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
22. Právna úprava povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla je obsiahnutá v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tento právny predpis a rovnako ani Občiansky
zákonník termín škoda nedefinuje. Vo všeobecnosti pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným
ekvivalentom. Súčasťou náhrady škody sú však aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia
zákona. Ide o bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia upravené v ust. § 444 Občianskeho

zákonníka. Ak samotný Občiansky zákonník pri bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia tieto
nemajetkové ujmy považuje za súčasť náhrady škody, niet rozumného dôvodu vylúčiť z pôsobnosti
zákona č. 381/2001 Z.z. nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa
stali obeťami dopravnej nehody, a to len preto, lebo možnosť priznania takejto nemajetkovej ujmy jesystematicky zaradená do prvej časti Občianskeho zákonníka upravujúceho v ust. § 11 a nasledujúcich
ochranu osobnosti.
23. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 27a prebral právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie

uvedené v prílohe. V tejto prílohe v zozname preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev
a Európskej únie sú uvedené i Smernica Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, druhá Smernica Rady 84/5/EHS
z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a tretia Smernica Rady 90/232/EHS zo
14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno
posudzovať izolovane bez ohľadu na cieľ sledovaný vyššie uvedenými smernicami.
24.KotázkekrytianáhradyujmypovinnýmpoistenýmzásadnestanoviskovyslovilSúdnydvorvosvojom
rozsudku vydanom dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 týkajúcej sa M. B.. V tomto rozhodnutí uviedol, že

článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a ods. 2 druhej Smernice
Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej Smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.05.2005 a článok 1 ods. 1 tretej Smernice Rady
90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Súdny dvor v rozhodnutí zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry sa ustanovenia
práva únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch
únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva únie sa má predmetné
ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou.

Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej Smernice v podstate používajú pojem „ujma na
zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“, treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a Smernice.
V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, a pripomenúť, že
uvedené ustanovenia a Smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba
uplatniť extenzívny výklad, a to taký, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom
spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú
traumu. V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou
Smernicou patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať

náhrady tejto nemajetkovej ujmy, na jednej strane treba uviesť, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom
3 ods. 1 prvou vetou prvej Smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto Smernice
platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na
náhradu škody spôsobnej motorovými vozidlami. Na druhej strane treba spresniť, na rozdiel od tvrdenia
nemeckej vlády, že tretia Smernica nezúžila okruh chránených osôb, ale naopak stanovila povinné krytie

škôd, ktoré vznikli niektorým osobám považovaným za zvlášť zraniteľné. Okrem toho, keďže pojem
škoda uvedený v článku 1 bode 2 prvej Smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, v rozpore s
tvrdením estónskej vlády nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody akou je nemajetková ujma
majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z
tohto pojmu. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej Smernici nemožno dospieť k

záveru, že normotvorca únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito Smernicami len na osoby, ktoré sa
priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola pokrytá povinným poistením v určitých
minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej Smernice. V prejednávanej veci by to tak malo

byť, nakoľko osoby nachádzajúce sa v postavení pani M.O. B. a jej dcéry majú v súlade s ust. § 11
a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku
úmrtia ich manžela, resp. otca. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou
vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka,ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti
týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného,
ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z ust. § 11 a § 13 českého Občianskeho

zákonníka vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré
odkazujú uvedené smernice.
25. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia pod pojem škoda na zdraví použitý v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z.z. treba zahrnúť i nemajetkovú ujmu utrpenú v dôsledku úmrtia blízkeho príbuzného

pri dopravnej nehode. Pre možnosť pokrytia takejto náhrady povinným poistením zodpovednosti za
škoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlajeprávnevýznamnéto,čivnútroštátneprávonáhradu
tejto nemajetkovej ujmy upravuje a nie to, že uvedená náhrada nie je začlenená do časti týkajúcej sa
zodpovednosti za škodu. V podmienkach Slovenskej republiky je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch upravené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K rovnakému záveru o potrebe pokrytia
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode

povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel dospel Súdny
dvor i v rozsudku zo dňa 24.10.2013 vydaným vo veci C-277/12 žalobcu X. Y..
26. Výklad pojmu „ujma“ podal Súdny dvor i vo veci žalobcu R. S. vedenej pod sp. zn. C-63/09. V zmysle
tohtorozsudkupojem„ujma“tvoriacipodkladčlánku22ods.2Dohovoruozjednoteníniektorýchpravidiel
pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretý v Montreale 28.05.1999, ktorý stanovuje obmedzenie

zodpovednosti leteckého dopravcu za ujmu spôsobenú najmä stratou batožiny, sa má vykladať v tom
zmysle, že zahŕňa tak majetkovú, ako aj nemajetkovú škodu.
27. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov je potrebné mať na pamäti ich účel a zmysel. Je preto
nevyhnutné vychádzať z osobitosti každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na zistených
skutkových okolnostiach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť ako v danej veci značne

komplikované a netypické. To ale nezbavuje všeobecné súdy povinností urobiť všetko pre spravodlivé
riešenie, hoci sa to môže javiť zložité. Písané právo je treba vykladať tak, aby plnilo svoju funkciu
spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému, aby obstálo podľa zdravého rozumu a
predstáv spravodlivosti panujúcich v spoločnosti.
28. Podľa ust. § 13 ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,

aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uvedené ustanovenie pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zníženia

dôstojnosti fyzickej osoby, a to za situácie, ak by sa nezdalo postačujúce morálne zadosťučinenie. Právo
na súkromie sa neobmedzuje len na slobodné rozhodovanie fyzickej osoby o sprístupňovaní skutočností
týkajúcich sa jej súkromia iným osobám a na ochranu proti neoprávneným zásahom do tohto oprávnenia
fyzickej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, nakoľko súčasťou súkromného života je tiež rodinný

život zahŕňajúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, najmä vzťahy sociálne a morálne. Rodinný život
zahŕňa okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi bez ohľadu na skutočnosť, či spolu
trvale žijú alebo nie a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah
do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom
k vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym, citovým a kultúrnym väzbám predstavovať tak

vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobností pozostalého, že môže byť kvalifikovaná
ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti. Z tohto pohľadu Občiansky zákonník dáva
podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v
dôsledku smrti blízkej osoby. Ak k smrti blízkej osoby dôjde v dôsledku prevádzky motorového vozidla,
vzniknutá nemajetková ujma musí byť pokrytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
29. V súvislosti s posudzovaním otázky či náhrada nemajetkovej ujmy mala byť pokrytá povinným
zmluvným poistením je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
16.12.2015 vydané vo veci III. ÚS 646/2015. V tomto rozhodnutí, ktorým bola sťažnosť odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená Ústavný súd skonštatoval, že hoci vo veci C-22/12 súdny dvor viackrát

zdôraznil,ženiejeoprávnenývykladaťustanoveniavnútroštátnehopráva,jezjavné,žeakovnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá zpovinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej
republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla upravuje zákon č.381/2001 Z. z. , podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie

vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.
30. Tento záver Ústavný súd Slovenskej republiky zopakoval i v uznesení zo dňa 17.8.2016 vydanom
vo veci I. ÚS 474/2016. K tomuto ešte navyše dodal, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím
na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej

osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada
škody.
31. Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obetí dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu

takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Uvedený záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31.07.2017 vydaného vo veci 6MCdo 1/2016, ktorý bol publikovaný v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie č. 61.
32. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyni je potrebné dodať, že táto je
primeraná. Smrť otca žalobkyne spôsobil bez akýchkoľvek pochybností z nedbanlivosti žalovaný v 1/

rade, za čo bol aj právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 7.12.2017, č.k.
3T 20/2017-235, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, uzatvorená medzi žalovaným v 1/ rade
a Okresnou prokuratúrou Prešov. Nebohý U. Y. bol otcom žalobkyne, s ktorou až do svojej smrti žil v
spoločnej domácnosti. Počas tejto doby sa medzi nimi vytvorili silné citové väzby. Žalobkyňa prešla so
zosnulým otcom všetkými svojimi životnými fázami, a to od jej prvých krokov, predškolského obdobia,

obdobia školskej výchovy a prípravy na budúce povolanie, až do dospelosti. Otec pre ňu predstavoval
istý model spôsobu života a zaisťoval jej základné životné potreby. Bol prirodzenou autoritou, oporou a
k sebe mali blízky a trvalý vzťah. V čase smrti otca žalobkyňa nebola po psychickej stránke dospelou
osobou, bola adolescentkou, emočne a sociálne závislou na otcovi. Vzťah k otcovi mala pozitívny,
dôverovala mu, rešpektovala ho, vyhľadávala jeho blízkosť a rady. Otec mal pre ňu pochopenie a

podporoval ju, pričom ho preferovala pred matkou. V čase, ako sa rodičia rozviedli, ostala s otcom
v jeho starostlivosti a nezmenila svoj kladný vzťah k nemu. Žalobkyňa sa nachádzala v závislom
vzťahu na otcovi, nebola ešte finančne a sociálne nezávislá, a preto strata otca pre ňu znamená silné
psychické rozrušenie až smerom k jej neurotizácii a prejavu depresívnych nálad. V súčasnosti jej chýba
aj radosť zo života, spokojnosť a má obavy o svoju ďalšiu existenciu. Smrťou otca stratila symbol

domova, ktorý mala spojený s jeho osobou. Je vysoko pravdepodobné, že žalobkyňa si ťažko alebo
vôbec nezvykne na zmenu a stratu blízkej osoby, pretože išlo o náhlu a nečakanú stresovú udalosť, na
ktorú v čase otcovej smrti nebola ešte pripravená a vyvolala u nej utrpenie a náhlu zmenu životného
stereotypu. Výrazné psychické následky v osobnosti žalobkyne boli v príčinnej súvislosti so smrťou
jej otca. Uvedené priamo vyplýva z obsahu znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou P.. W. F.,

znalkyňou v odbore psychológia, z ktorého sa pri rozhodovaní vychádzalo. Neoprávneným zásahom
žalovaného v 1/ rade došlo k nezvratnej, nenahraditeľnej a neodčiniteľnej deštrukcii interpersonálnych
väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkyne a tým aj k intenzívnemu zásahu do práva
na súkromie a rodinný život, pričom uvedený zásah obral žalobkyňu o možnosť ďalšieho udržiavania
a rozvíjania vzťahov so zosnulým otcom. Pri rozhodovaní sa zohľadnili tiež okolnosti vzniku dopravnej

nehody,kedynebohýotecžalobkynemalzistenévkrvi3,3promileetylalkoholu,čozlekárskehohľadiska
sa posudzuje ako ťažký stupeň opilosti. Tieto okolnosti boli dôvodom zníženia žalobou uplatneného
nároku. Výška náhrady nemajetkovej ujmy tak v súlade s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka bola
určená nielen s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ale aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo. S prihliadnutím na uvedené stanovená náhrada pri strate otca vo výške 8.000 eur podľa

ustálenej súdnej praxe sa nedá považovať za neprimeranú.
33. Správne je i rozhodnutie o trovách konania. V danom prípade predmetom konania bol nárok
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška uplatňovaného nároku teda bez
akýchkoľvek pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie
obdobné úprave obsiahnutej v § 142 ods. 3 O.s.p., uvedené neznamená, aby nová právna úprava

vylučovala osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch,
keď výška plnenia závisela od úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo
povinnosťou žalobkyne v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z povahy tohto nároku však vyplýva,
že presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby aj súdomprisúdená výška plnenia bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej
hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby v prípade, že strana je
zastúpená advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. V sporom konaní je kritériom procesného

úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie
ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj
vtedy, ak súd prizná nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška
nároku závisí od úvahy súdu.
34. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok, s

výnimkou nenapadnutého výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako vecne správny potvrdil.
35. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní mala v
plnom rozsahu úspech žalobkyňa.
36. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).