Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. október 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/151/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113226423
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Cviková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1113226423.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. Denisou Cvikovou v sporovej veci žalobcu : W..

Š. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. S..W.. Š. XXX/X, B., právne zast. : JUDr. Pavol Gráčik, advokát,
Nitra proti žalovanému : Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava o zaplatenie náhrady škody, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 7559,08 eur s
5,5 % ročným úrokom z omeškania od 29.06.2013 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
12280,- eur, všetko spolu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšku zamieta.

Súd priznáva žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.08.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu
sumu 1 007.974,66 eur titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo
sumy 1 006.979,08 eur za obdobie od 28.12.2012 až do 09.02.2013 a vo výške 5,75% ročne zo sumy 1
007.974,66 eur od 10.02.2013 až do zaplatenie a nahradiť žalobcovi trovy konania. Nárok na náhradu
škody odvodzoval žalobca z nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia z 18.10.2006 , ČVS:PPZ-36/

BOK-C-2006 a nezákonného uznesenia Vojenského obvodového súdu Bratislava z 20.10.2006 sp.zn.
3Tp/461/2006, ktorým bol vzatý do väzby. Vyšetrovateľ Policajného zboru SR uznesením vydaným
dňa 18.10.2006 pod ČVS:PPZ-36/BOK-C-2006 vzniesol voči žalobcovi obvinenie zo spáchania prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so
zločinom marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorým uznesením
sa žalobca dostal do procesnej pozície obvineného. Obvinenie bolo žalobcovi vznesené aj na základe
prehliadky iných priestorov, a to prehliadky jeho kancelárie v budove Okresného riaditeľstva PZ v

Prievidzi, pretože v tom čase pracoval ako príslušník Policajného zboru SR, služobne zaradený ako
vyšetrovateľ oddelenia vyšetrovania odboru všeobecnej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva PZ Prievidza. Od okamihu ukončenia prehliadky priestorov kancelárie žalobcu,
t.j. od 11.00 hod. dňa 18.10.2006 bola obmedzená jeho osobná sloboda a podľa § 71 ods. 1 písm. b),
c) Trestného poriadku bol v ten istý deň v podvečerných hodinách zadržaný. Uznesením Vojenského
obvodového súdu Bratislava z 20.10.2006 sp.zn. 3Tp/461/2006 bolo rozhodnuté podľa § 72 ods. 1,2
Trestného poriadku, z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku , teda z obavy

že bude žalobca pôsobiť na svedkov a spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností
závažných pre trestné stíhanie alebo pokračovať v trestnej činnosti , o väzbe žalobcu, pričom začiatok
väzby bol stanovený dňom 18.10.2006 od 11.00 hod. Z väzby bol žalobca prepustený uznesením
prokurátora Obvodnej vojenskej prokuratúry zo dňa 17.04.2007 sp.zn. OPv 363/06 a čas strávenývo väzbe predstavoval takmer celých šesť mesiacov ( bez jedného dňa). Žalobca bol rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.03.2012 sp.zn. 1T/35/2007 oslobodený spod obžaloby. Žalobca
si uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody vo výške 7974,66 eur, ktorá mu vznikla vynaložením

trov v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej
v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami vo výške 1 000.000,- eur. Svoje nároky si uplatnil žalobca
žiadosťou o ich predbežné prerokovanie zo dňa 27.12.2012 doplnenej na výzvu dňa 07.02.2013 u
Ministerstva spravodlivosti SR. Oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody zo dňa 24.06.2013 Ministerstvo spravodlivosti SR oznámilo žalobcovi, že jeho žiadosť posúdilo

ako nedôvodnú. Žalobca si za účelom uplatnenia svojich práv ustanovil v priebehu trestného konania
viacerých obhajcov a náklady na úhradu trov právneho zastúpenia v rámci svojej obhajoby si uplatnil
ako skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním a to odmenu
zaplatenú podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 18.08.2006 vo výške 663,88 eur (20.000,-
Sk) a podľa poštového poukazu vo výške 995,82 eur ( 30.000,-Sk) JUDr. V. G., advokátovi; vo výške
2000,- eur Advokátskej kancelárii MIKLASOVÁ @ PARTNERS, s.r.o. a vo výške 4314,96 eur obhajcovi

JUDr. W. Z., advokátovi. Svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že svoju
prácu v službách polície začal vykonávať dňa 15.10.1995 na Obvodnom oddelení v Novákoch, pričom
absolvoval postupný systém kariérneho policajného vzdelávania a funkčnej postupnosti vždy s kladným
hodnotením. Hodnoty ako aj osobný a rodinný život sa žalobcovi dňa 18.10.2006 úplne zmenili. V
ústave na výkon väzby sa stretával s príslušníkmi ZVJS, ktorí vystupovali tvrdo z represívnej pozície.

Zmena prostredia súvisiaca s výkonom väzby žalobcu pôsobila na neho šokujúco. Prostredie väzby
bolo stereotypné, žalobca v ňom bol konfrontovaný so šikanovaním, keď ako policajt - vyšetrovateľ
predstavoval pre ostatných obvinených nepriateľa. Absolvoval osobné prehliadky, ktoré boli podľa
žalobcu vykonávané dehonestujúcim spôsobom. Žalobca mal obavy zo svojho spoluväzňa na cele,
ktorý trpel duševnou poruchou a bol stíhaný pre násilný trestný čin. Žalobca vykonával kolúznu väzbu,

čo malo za následok cenzúru všetkej jeho prichádzajúcej a odchádzajúcej korešpondencie, potrebu
odsúhlasiť vyšetrovateľom vopred návštevy. Žalobca uvádzal, že okolnosti pobytu vo väzbe na neho
vplývalidepresívne,malstavyskľúčenosti,pociťovalbezmocnosť,nespával,myslelnaukončenieživota.
Po prepustení z väzby zostali žalobcovi negatívne pocity, v noci poriadne nespával, mal nechuť k jedlu,
stal sa nervóznym, podráždeným a depresívnym. Na povesť a česť žalobcu mala vplyv medializácia, ku

ktorej prišlo v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia PZ
Handlová bol žalobca bez udania dôvodu odvolaný a preložený na oddelenie skráteného vyšetrovania
v Nitrianskom Pravne ako dôsledok medializácie. Žalobca sa obával pri úkonoch trestného konania,
ktoré ako príslušník PZ mal vykonávať, že bude obvinený z marenia vyšetrovania a tento pocit strachu
sa preniesol do pracovnej oblasti tak, že sa mu vo vyšetrovacích spisoch vytvoria nečinnosť. Žalobca

žiadal svojich nadriadených o preloženie na inú funkcie, v ktorej by neprichádzal do kontaktu s trestným
konaním. Keďže mu nebolo vyhovené požiadal o uvoľnenie z PZ SR k 31.07.2008. Žalobca sa nemohol
po dlhšiu dobu zamestnať v civilnom sektore, pretože ho všetci poznali ako trestne stíhané policajta,
ktorýbolvoväzbe,čobolodôvodom,pretoabyhonezamestnali.Uvedenéskutočnostiredukujúmožnosť
žalobcu zamestnať sa a uplatniť sa na súčasnom trhu práce.

2. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť a namietal nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia
a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/251/2010-103 z 22.05.2012 v spojení
s uznesením Ústavného súdu SR I. ÚS 548/2012-13 z 07.11.2012 podľa, ktorých pri nepreukázaním
porušenia základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom

alebo policajným orgánom, a ak nebolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené ako nezákonné,
nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať
len z dôsledkov konania bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej veci. Ďalej žalovaný
namietal, že žalobca si zavinil väzbu sám tým, že viackrát telefonicky kontaktoval poškodeného a
dával mu rady ohľadom záležitostí, ktoré súviseli s trestným oznámením, čo žalovaný nepovažuje

za štandardný postup, najmä v súvislosti s uvedením autentických okolností, za ktorých malo dôjsť
k trestnému činu. Uvedené podľa žalovaného dáva podklad k podozreniu z marenia spravodlivosti
a zneužívania právomoci verejného činiteľa. Žalobca si mal a mohol uvedomiť, že svojimi radami
ako postupovať poškodeného ovplyvňoval avšak ako vyplýva z oslobodzujúceho rozsudku nebolo
preukázané, že žalobca priamo nahováral, resp. vyvíjal nátlak, na konanie uvedené v obžalobe. Z

uvedeného dovodzuje žalovaný, že žalobca si zavinil väzbu svojim konaním minimálne vo forme
nevedomej nedbanlivosti sám. Žalovaný sporoval vyúčtovanie trov právneho zastúpenia zo dňa
28.12.2012, ktoré nepreukazuje, že tieto boli aj skutočne uhradené, ako aj skutočnosť , že odmena
právneho úkonu bola určená dohodou a nie na základe vyhl.č. 655/2004 Z.z., čo je v rozpore s § 18 ods.3 z.č. 514/2003 Z.z.. Podľa žalovaného príjmový doklad z 18.08.2006 ani poštový poukaz z 16.11.2006
a príjmový doklad na sumu 2000,- eur nepreukazujú vznik škody na strane žalobcu. Z uvedených
dokladov vyplýva, že peňažné prostriedky hradila matka žalobcu a nevyplýva z nich v súvislosti s čím

boli prostriedky hradené. Vo vzťahu ku uplatnenej nemajetkovej ujme považuje žalovaná spôsob jej
vyčíslenia žalobcom za neobjasnený a nepreukázaný. Podmienky v ústave na výkon väzby zodpovedajú
podľa žalovanej účelu takéhoto ústavu, pričom išlo o štandardné podmienky, ktoré majú všetci väzobne
stíhaní a žalobca mal možnosť ich namietať alebo v prípade porušenia predpisov pri vykonanej
prehliadke alebo počas výkonu väzby v ústave podať sťažnosť. Žalovaná nenesie zodpovednosť za

štandardné postupy príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Žalovaná namietala, že žalobcovi
nebolo na príťaž v profesionálnej sfére jeho stíhanie, vrátane väzobného stíhania, keď sa po prepustení
z väzby vrátil na pôvodnú funkciu vyšetrovateľa. Ohľadom vplyvu masovokomunikačných prostriedkov
na povesť žalobcu, nie je možné pričítať žalovanej zodpovednosť za konanie médií, ktoré ak porušili
právo na prezumpciu neviny, ide čisto o ich zodpovednosť. Informácie médiám neboli poskytované
prostredníctvom zamestnancov žalovanej. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že si žalobca riadne

neplnil svoje povinnosti ako vyšetrovateľ po návrate z väzby a jeho končené odvolanie z funkcie riaditeľa
Obvodného oddelenia PZ Handlová pravdepodobne s tým súvisí. Uvedené vyplýva zo zápisnice č.:
ORP-282/VO-PS-2008 podľa, ktorej bol žalobca zhodnotený ako policajt neplniaci si svoje základné
povinnosti, s nezáujmom o prácu , nevyužívajúcim fond pracovnej doby a vyhýbajúci sa plneniu
služobných povinností. V prípade väzby žalobcu nešlo o pozbavenie slobody v rozpore s Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože žalobca bol vzatý do väzby pre podozrenie
zo spáchania trestného činu z dôvodov predpokladaných zákonom na základe riadneho zákonného
postupu, teda jeho väzba neprestavovala pozbavenie osobnej slobody v rozpore s čl. 5 Dohovoru.
Žalovaný nepovažuje poukaz žalobcu na rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp.zn. 6C/164/2008 z
07.07.2010zapatričný,pretožeskutkovovychádzalzodlišnejsituácie,keďžalobcavykonaltrestodňatia

slobody. V tomto prípade bol žalobca oslobodený a nebol potrestaný, pričom väzba nemá charakter
trestu. Uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaná za rozpornú so znením § 17 ods.
4 z.č. 514/2003 Z.z., keď paťdesiatnásobok minimálnej mzdy predstavoval sumu 13.443,- eur. Keďže
právnaúpravabolazavedenáz.č.412/2012Z.z.,ktorýneobsahovalprechodnéustanovenia,jepotrebné
podľa žalovanej aplikovať túto úpravu aj na prípad žalobcu. Do úvahy je potrebné podľa žalovaného

zobrať zámer zákonodarcu v intenciách dobrých mravov a spravodlivého usporiadania vzťahov v
právnom štáte a opodstatnenie právnej úpravy. Podľa žalovanej by nebolo v súlade s dobrými mravmi
odškodňovať osoby väzobne stíhané vyššou sumou ako obete násilných trestných činov. Nakoniec
žalovaná namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi zhoršením postavenia žalobcu v spoločnosti a
väzbou.

3. Žalobca doplnil písomne žalobu a vyjadrenia na pojednávaní tak, že pokiaľ ide o uplatnenú náhradu
trov obhajoby obhajca JUDr. G. ho zastupoval len časť konania, a to do prepustenia žalobcu z
väzby. Obhajca JUDr. Z. zastupoval žalobcu už v čase väzobného stíhania až do právoplatného
skončenia trestného stíhania oslobodzujúcim rozsudkom. Obhajkyňa JUDr. W. zastupovala žalobcu

len časť trestného stíhania. Počet obhajcov odôvodňoval žalobca náročnosťou trestného konania,
dĺžkou väzobného stíhania a dĺžkou celého trestného stíhania. S trestnou vecou žalobcu súviseli aj
iné trestné konania, a to konania vedené pod ČVS: ORP-532/OVK-PD-2006, konanie vedené na
Špeciálnom súde v Pezinku sp.zn. BB-4T/5/2008, trestné veci vedené pod ČVS: ORP-132/UJKP-2007,
ČVS: PPZ-94/BOK-B-2007, ČVS: PPZ-99-7/BOK-B-2007, ČVS: PPZ-6/BOK-Z-2007, ČVS: PPZ-5/

BOK-Z-2007. Žalobca považoval trestné stíhanie vedené voči jeho osobe za vedené contra legem,
poukázal na neurčito a nejasne vymedzený skutok v uznesení, v ktorom bolo proti jeho osobe začaté
trestné stíhanie, ako aj v uznesení o vznesení obvinenia, pričom vymedzenie skutku nezodpovedalo
skutkovým okolnostiam vyplývajúcim zo spisov sp.zn. 1T/35/2007-VOS, ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006,
ani prokurátorského spisu sp.zn. OPv 363/06 a spisu Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn.

3Tp/461/2006. Ďalej uviedol, že výsledky zistené operatívnym šetrením , ktoré boli podkladom pre
začatie trestného stíhania voči jeho osobe boli vymyslené a na jeho žiadosť mu neboli predložené
dôkazy, na základe ktorých mu bolo vznesené obvinenie. Napokon žalobca odkazujúc na odôvodnenie
oslobodzujúceho trestného rozsudku uviedol, že v samotnom súdnom spise, keď bola vykonaná
podrobná analýza telefonických hovorov, nebola potvrdená jeho spojitosť s osobou s kriminálnou

trestnou činnosťou a poukázal na záver súdu v trestnom konaní o tom, že na konanie uvedené v
obžalobe žalobca nenahováral.4. Žalovaný svojim písomným podaním z 03.10.2016 namietal základ a výšku žalobcom uplatneného
nároku na náhradu skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby a to konkrétne
odmene vo výške 2000,- eur zaplatenej žalobcom advokátskej kancelárii MIKLASOVÁ & PARTNERS,

s.r.o. . Žalovaný poukázal na skutočnosť, že JUDr. W. zastupovala žalobcu v trestnom konaní len jeho
časť, plnomocenstvo na obhajovanie v trestnom konaní jej bolo žalobcom udelené dňa 04.05.2011, teda
v čase, keď ho v trestnom konaní zastupoval aj JUDr. W. Z. a z trestného spisu nevyplýva, že by bol
JUDr. W. vykonaný akýkoľvek úkon právnej služby v rámci konania vedeného pod sp.zn. 1T/35/2007.
Na úkonoch v rámci trestného konania sa zúčastňoval JUDr. W. Z.. Naviac priznanie sumy vyššej

ako tarifná odmena by bolo podľa žalovaného v rozpore s princípom spravodlivého zadosťučinenia, s
rozhodovacou praxou súdov, ako aj v rozpore s § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z.. Vo vzťahu ku nároku na
náhradu škody vo výške 3899,38 eur v súvislosti so zastupovaním advokátom JUDr. W. Z. zopakoval
žalovaný svoje námietky neúčelnosti a neefektívnosti porád obhajcu so žalobcom uskutočnených dňa
13.02.,14.02.,22.02.,26.02.,01.03., 07.03. a 14.03.2007, keď tieto boli uskutočnené v priebehu jedného
mesiaca a výsledkom nebol žiaden úkon právnej služby, ďalej namietal ako neefektívny a neúčelný

úkon právnej služby poskytnutý dňa 17.5.2007 ako porada s matkou žalobcu , výšku odmeny za úkon
právnej služby dňa 21.02.2007 v sume 297,- Sk ako 7 x ? hodiny, keď výsluch trval len trikrát polhodiny a
nakoniecvovzťahukuvšetkým úkonomprávnychslužiebsporovalžalovanývýškuvýpočtovéhozákladu
a následne tarifnej odmeny, keď správne sa malo vychádzať z výpočtového základu vo výške 13.602,-
Sk a tarifnej odmene 1700,25 Sk a to s poukazom na § 1 ods. 4 v spojení s § 14 vyhl.č. 655/2004 Z.z. a

nález Ústavného súdu SR č. III ÚS 24/2005. Vo vzťahu ku uplatnenej náhrade škody vo výške 1652,70
eur súvisiacej s trovami obhajoby zaplatenými obhajcovi JUDr. G. rozporoval žalovaný úkon právnej
služby zo dňa 02.02.2007 (výsluch svedka) ako aj úkon právnej služby zo dňa 13.02.2007 ( výsluch
obvineného),pretožežalobcabolajvtomtoštádiukonaniazastúpenýdvomaadvokátmiJUDr.G.aJUDr.
Z. , pričom obaja sa úkonu zúčastnili a každý z nich si predmetný úkon zahrnul do svojho vyúčtovania.

Žalovaný nepovažoval prítomnosť dvoch advokátov na týchto úkonoch za účelné a nevyhnutné pre
riadne uplatňovanie alebo bránenie práva pred príslušnými orgánmi, keď priebeh, trvanie, zložitosť veci
a dpo. Neodôvodňuje nevyhnutnosť zastupovania žalobcu dvoma a viacerými právnymi zástupcami. Za
neúčelný úkon právnej služby považoval žalovaný aj vyúčtovaný úkon prevzatia a prípravy zastupovania
JUDr. G. vo výške 90,64 eur a súčasne JUDr. Z. vo výške 79,86 eur, pretože žalobca nepreukázal

dôležitý dôvod pre zmenu právneho zastupovania a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu.
Vo vzťahu ku uplatnenému nároku na náhradu škody, nepovažoval za dostatočné ich preukázanie
čestným prehlásením, ktoré nemôže nahradiť účtovný doklad a poukázal na absenciu základných
náležitostí predloženého príjmového pokladničného dokladu. Žalovaný namietal, že trovy právneho
zastúpeniaobhajcovžalobcuuhrádzalajehomatkaĽ.Š.,pričomvčestnomvyhlásenízodňa02.10.2014

uviedla, že žalobca jej finančné čiastky uhradené advokátom v celkovej sume 4979,08 eur vrátil. Čestné
prehlásenie podľa žalovaného nepreukazuje reálne vrátenie finančných prostriedkov žalobcom matke,
keď žalobca s najväčšou pravdepodobnosťou nemohol mať k dispozícii uvedené finančné prostriedky,
keďže sa jedná o vyššiu, sumu a mohol by tak v krátkej lehote 7 dní po prepustení z väzby vrátiť
peňažné prostriedky matke. Čestné prehlásenie matky považoval žalovaný za účelové a namietal jeho

dôveryhodnosť a poukázal na skutočnosť, že po prepustení z väzby nebol podľa výpovede matky,
žalobca riadne zamestnaný, nemal takmer žiaden príjem a rodičia mu finančne pomáhajú bez nároku na
vrátenie uvedených súm. Zvolenie si obhajcu a s tým súvisiaci vznik trov obhajoby je slobodnou voľbou
obvineného a vynaložené trovy obhajoby nepovažuje v takýchto prípadoch žalovaný za nevyhnutné
náklady, v dôsledku čoho nie je daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi tvrdeným

nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V prípade žalobcu nie je medzi vedením trestného
stíhania a povinnosťou uhradiť zvolenému obhajcovi trovy obhajoby za úkony po prepustení žalobcu z
väzby daná priama príčinná súvislosť, keďže v konaní po prepustení žalobcu z väzby nešlo o povinnú
obhajobu, ktorá by zakladala povinnosť žalobcu zvoliť si pre svoje zastupovanie obhajcu, resp. viacerých
obhajcov. Vo vzťahu ku žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal žalovaný na obsah prevzatia

záruky vypracovaný kolektívom spolupracovníkov žalobcu dňa 20.02.2007, ktorý sa k osobnostným a
charakterovým vlastnostiam žalobcu vyjadrujú len kladne, čo neguje a rozporuje tvrdenia žalobcu a
svedkov s preukazovaním vzniku nemajetkovej ujmy v podobe zásahu do pracovnej sféry, negatívneho
správania sa kolegov a spolupracovníkov po ukončení väzobného stíhania. Nakoniec žalovaný namietal
uplatnenie si nároku na úrok z omeškania z nemajetkovej ujmy , keď omeškanie vzniká až po uplynutí

lehoty na plnenie vyplývajúce z rozhodnutia vo veci samej ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/185/2011
z 14.03.2013 a sp.zn. 1Co/15/97).5. Súd pripustil uznesením č.k. 25C/151/2013-162 zmenu petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 1 007.559,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1
006.563,50 eur od 28.12.2012 do 09.02.2013 a úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 1

007.559,08 eur od 10.02.2013 do zaplatenia a zaplatiť mu náhradu trov konania. V časti o zaplatenie
415,58 eur súd konanie na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom uznesením zastavil.

6. Súd vykonal dokazovanie uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, uznesením

prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-72 zo dňa 07.12.2006,
záznamom o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ
v Bratislave , sp.zn. OPv 363/06, č.p. 1312/2006, uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského
obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006, uznesením Vojenskej obvodnej
prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-292 zo dňa 16.04.2007, rozsudkom Okresného súdu Bratislava
I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012, plnomocenstvom zo dňa 25.01.2007, plnomocenstvom zo

dňa 18.08.2006 ako aj ďalším obsahom trestného spisu Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-
VOS a trestného spisu ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, žiadosťou žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody z 27.12.2012 a jej doplnením, oznámením o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody z 24.06.2013, vyúčtovaním právneho zastúpenia JUDr. W. Z. z
28.12.2012, vyčíslením nákladov za obhajobu z 01.02.2013 JUDr. V. G., čestným prehlásením Ľ. Š. .

výsluchom žalobcu , výsluchom svedkov ako aj ďalším obsahom spisu, z ktorých ustálil nasledovný
skutkový stav:

7. Uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru MV
SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku

voči žalobcovi ako obvinenému za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.
1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm.
d) Trestného zákona začaté trestné stíhanie, keď na podklade zistených skutočností bol dostatočne
odôvodnený záver, že obv. Kpt. Mgr. Š. Š., vykonával svoju právomoc vyšetrovateľa PZ spôsobom
odporujúcim zákonu a to tak, že v období od 24.07.2006 až do 22.08.2006 ako vyšetrovateľ trestnej

veci vedenej na odbore všeobecnej kriminality ÚJKP OR PZ v Prievidzi pod číslom ČVS: ORP-532/
OVK-PD-2006 opakovane telefonicky predvolával poškodeného L. N., aby nerobil problémy a nahováral
ho, aby zmenil podané trestné oznámenie zo dňa 14.07.2006, ako aj výpovede zo dňa 17.07.2006 a
17.08.2006, ktoré vypovedal ako svedok - poškodený v uvedenej trestnej veci voči obvineným V. Y.,
nar. XX.XX.XXXX a N. Z., nar. XX.XX.XXXX, pričom kpt. Mgr. Š. Š. konal v úmysle poskytnúť inému

neoprávnenú výhodu a to V. Y. a N. Z. zastavením trestného stíhania voči ním ako obvineným na základe
požadovanej zmenenej výpovede svedka - poškodeného L. N..

8. Uznesením prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-72 zo
dňa 07.12.2006 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej

kriminalite Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006,
ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie ako nedôvodná zamietnutá.

9. Žalobcovi bola obmedzená osobná sloboda a bol odovzdaný do cely policajného zaistenia dňa
18.10.2006 ako to vyplýva zo záznamu o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia

Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave , sp.zn. OPv 363/06, č.p. 1312/2006.

10. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k.
3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006 bol žalobca podľa § 72 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov
ust. § 71 ods. 1 písm. b),c) Trestného poriadku vzatý do väzby , ktorá sa začala dňom 18.10.2006 o 11.00

hod. , pričom súd nariadil túto vykonávať v Ústave na výkon väzby Bratislava. Uznesením Vyššieho
vojenského súdu Trenčín č.k. 2Tpo/15/2006-59 z 07.11.2006 bola sťažnosť žalobcu proti uzneseniu
Vojenského obvodového súdu v Bratislave č.k. 3Tp/461/2006-39 zo dňa 20.10.2006 podľa § 193 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá.

11. Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave č.k. OPv 363/06-292 zo dńa 16.04.2007 , bol
žalobca prepustený podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku prepustený z väzby, pretože pominuli dôvody
na ďalšie trvanie väzby a na základe príkazu Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave z 17.04.2006
bol žalobca prepustený na slobodu.12. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012 bol žalobca podľa
§ 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby VOP Bratislava OPv 363/06 zo dňa

19.09.2007 pre skutok kvalifikovaný v obžalobe ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1
písm. d) Trestného zákona v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 17.04.2012.

13. Plnomocenstvom zo dňa 25.01.2007 splnomocnila Ľ. Š. advokáta JUDr. W. Z., na obhajobu vo veci

vedenej voči jej synovi Mgr. Š. Š., pričom tento pripojil svoj súhlasný podpis (súčasťou trestného spisu
na č.l. 136).
14. Plnomocenstvom zo dňa 18.08.2006 splnomocnila Ľ. Š. advokáta JUDr. V. G., na obhajobu vo veci
vedenej voči jej synovi Mgr. Š. Š. (súčasťou trestného spisu na č.l. 137).

15.MinisterstvospravodlivostiSRoznámenímovýsledkupredbežnéhoprerokovanianárokunanáhradu

škody zo dňa 24.06.2013 vyrozumelo žalobcu, že jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa
28.12.2012 nebolo vyhovené, pretože nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku
nároku na náhradu škody.

16. Obhajca žalobcu JUDr. W. Z. vyúčtoval žalobcovi dňa 28.12.2012 písomne odmenu za právne
zastúpenie v jeho trestnej veci celkom vo výške 4314,96 eur spolu so špecifikáciou vykonaných úkonov
právnej služby. Z obsahu čestného prehlásenia JUDr. W. Z., advokáta vydaného dňa 30.09.2014 pre
účely prejednávanej veci v tomto konaní súd zistil, že v období od 25.01.2007 do 17.04.2012 na
základe udeleného plnomocenstva zastupoval (obhajoval) žalobcu v trestnej veci vedenej pod ČVS:

PPZ-36/BOK-C-2006 a následnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp.zn. 1T/35/2007-VOS. V súvislosti s týmto právnym zastúpením boli z jeho strany vystavené príjmové
pokladničné doklady, a to zo dňa 02.02.2007 na sumu 30.000,- Sk ( 995,81 eur) a príjmový pokladničný
doklad zo dňa 13.03.2007 vystavený na sumu 70.000,- Sk ( 2323,57 eur), ktoré peňažné sumy mu
boli vyplatené zo strany Ľ. Š.Í., matky žalobcu a súčasne potvrdil prijatie sumy vo výške 580,- eur dňa

28.12.2012 od žalobcu titulom odmeny za obhajobu v trestnom konaní. Celkovo mu bolo zaplatené ako
odmena za obhajobu žalobcu suma vo výške 3899,38 eur.

17. Z príjmového pokladničného dokladu vydaného JUDr. V. G. , advokátom pod číslom vyplýva, že od
Ľ. Š. tento dňa 18.10.2006 prijal sumu 20.000,- Sk. Z poštového peňažného poukazu súd zistil, že p. Ľ.

Š. dňa 16.11.2006 poukázala cestou pošty JUDr. V. G. sumu 30.000,- Sk . Obhajca žalobcu JUDr. V. G.
v obsahu svojho listu z 01.10.2014 potvrdil, že čiastka prijatá v hotovosti dňa 18.10.2006 od Ľ. Š. , ako
aj peňažná čiastka poštovou poukážkou z 16.11.2006 súvisela s obhajobou žalobcu, pretože v žiadne
inej právnej veci žalobcu nikdy predtým ani potom nezastupoval. Peňažné prostriedky, ktoré mu boli
uhradené a súviseli s obhajobou žalobcu riadne prijal a evidoval. Z vyčíslenia nákladov obhajcu žalobcu

JUDr. V. G. vyhotoveného dňa 01.02.2013 vyplýva, že odmena za jednotlivé úkonu obhajoby žalobcu
v trestnom konaní predstavovala spolu s cestovnými náhradami spolu 1879,77 eur, pričom jednotlivé
úkony právnej služby boli jednotlivo advokátom vo vyčíslení špecifikované.

18. Z príjmového pokladničného dokladu vydaného Advokátska kancelária Miklasová & Partners, s.r.o.

vyplýva, že táto prijala od žalobcu sumu 2.000,- eur . Z potvrdenia vydaného Advokátska kancelária
Miklasová & Partners, s.r.o. dňa 06.10.2014 súd zistil, že príjem vo výške 2000,- eur predstavuje
dohodnutú odmenu právneho poradenstva v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp.zn. T 35/2007.

19. Z čestného prehlásenia Ľ. Š. (matka žalobcu) z 02.10.2014 súd zistil, že táto uhrádzala za žalobcu
trovy jeho právneho zastúpenia vzniknuté v súvislosti s trestným konaním vedeným Úradom boja
proti organizovanej kriminalite PZ pod ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006, v čase keď bol žalobca vo väzbe v
Justičnom paláci v Bratislave, teda v čase jeho väzobného stíhania a išlo o tieto finančné čiastky : dňa
18.10.2006 sumu 20.000,- Sk a dňa 16.11.2006 sumu 30.000,- Sk JUDr. V. G. , dňa 02.02.2007 sumu

30.000,- Sk a dňa 13.03.2007 sumu 70.000,- Sk JUDr. W. Z.. Potom čo bol žalobca prepustený z väzby
jej uvedené peňažné sumy spolu vo výške 150.000,- Sk ( 4979,08 eur) vrátil v hotovosti k jej rukám, a
to v priebehu cca 7 dní po prepustení z väzby.20. Podľa prehľadu o odmenách a trestoch boli žalobcovi, ktorého služobný pomer vznikol 15.11.1995
udelené odmeny v podobe peňažného daru v období 14.05.1997, 03.10.1997, 30.10.2000, 13.11.2002,
19.12.2002, 29.05.2003, 24.06.2004, 24.08.2004, 20.12.2004, 14.04.2005, 21.07.2005 a 30.10.2005 za

iniciatívne a zodpovedné plnenie služobných úloh.

21. Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ v Prievidzi č. 377 z 14.12.2007 bol žalobca ustanovený
podľa § 33 ods. 1 z.č. 73/1998 Z.z. so funkcie starší referent oddelenia skráteného vyšetrovania
Nitrianske Pravno odboru skráteného vyšetrovania úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v

Prievidzi .

22. Z článku v printových médiách (prievidzský denník Prieboj) súd zistil, že bola zverejnená informácia o
odvolaní žalobcu ( s uvedením jeho plného mena a priezviska) z funkcie riaditeľa Obvodného oddelenia
Policajného zboru v Handlovej , voči ktorému prebieha trestné stíhanie za prečin zneužívania právomoci
verejného činiteľa a prečin marenia spravodlivosti.

23. Zo záznamu o vykonanom pohovore zo dňa 11.06.2008 vyplýva, že žalobca požiadal riaditeľa OR
PZ o preloženie na inú funkciu v rámci okresu, resp. o preloženie na Oddelenie skráteného vyšetrovania
v Prievidzi, ktorú žiadosť odôvodnil tým, že voči jeho osobe bolo vedené trestné stíhanie, prokurátorom
Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave podaná obžaloba na Vojenský obvodový súd v Bratislave

za zločin marenia spravodlivosti v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa a má
dôvodnú obavu, že pri výkone rôznych vyšetrovacích úkonov môže byť na jeho osobu zo strany určitých
osôb vyvíjaný nátlak. Žalobcovi bolo oznámené, že ak bude k dispozícii voľné miesto mimo okresu, jeho
žiadosť o preloženie bude vybavená kladne. Bol upozornený na pretrvávajúce nedostatky a nečinnosť,
za ktorú mu bude znížený osobný príplatok a vzhľadom na závažné nedostatky bude spracované

priebežné služobné hodnotenie, v ktorom bude stanovená lehota na ich odstránenie. Žalobca v rámci
pohovoru uviedol, že odkedy je na oddelení skráteného vyšetrovania nebol zo strany občanov na jeho
osobu vyvíjaný žiadny nátlak, jedná sa u neho o traumu, má určitý blok, ktorý je potrebné odstrániť .
Bol mu doporučený kontakt so psychológom. Bolo konštatované, že od preloženia žalobcu na oddelenie
skráteného vyšetrovania Nitrianske Pravno pretrvávajú u neho nedostatky resp. nečinnosť v pridelených

spisoch, vyhýba sa práce, čerpá služobné voľno pre návštevu u lekára, čerpá dovolenku, má častejšie
PN, neplní si svoje základné povinnosti, nemá záujem o prácu, plne nevyužíva fond pracovnej doby.

24.PodľapersonálnehorozkazuriaditeľaOkresnéhoriaditeľstvaPZvPrievidziz26.06.2008 bolžalobca
podľa § 191 ods. 1 z.č. 73/1998 Z.z. uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka PZ dňom 31.07.2008.

Žalobca vykonával v stálej štátnej službe funkciu staršieho referenta oddelenia skráteného vyšetrovania
Nitrianske Pravno, odbor skráteného vyšetrovania úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ v Prievidzi.

25. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že žalobca nastúpil do policajného zboru dňa 15.11.1995 a prešiel
celým kariérnym postupom. Pred vzatím do väzby pracoval ako vyšetrovateľ na odbore všeobecnej

kriminality na závažných kauzách vrátane politických káuz, ktoré boli h medializované. Zadržaný bol tak,
že do jeho kancelárii vtrhli kukláči a súčasne obsadili celý policajný úrad. Z pracoviska ho odvliekli v
putách do Trnavy, čo mali všetci možnosť vidieť a odtiaľ na prezídium PZ na Račianskej ul. v Bratislave.
Noc strávil v cele predbežného zadržania. Podmienky väzby opísal žalobca tak, že si musel obliecť
zapáchajúce oblečenie, cela bola špinavá s potkanmi vyliezajúcimi z toalety, bol hladný prípadne k jedlu

dostaltvrdýchlieb.Naoddeleníbolspolu sdrogovýmidílermi,osobamizávislýminanávykovýchlátkach,
osobami odsúdenými za ťažké zločiny na doživotie. Ponižujúco na neho pôsobili prehliadky na cele a v
rámci nich rozhadovanie osobných vecí po cele, povinnosť vyzliecť sa do naha a kontrola tela, povinnosť
byť súčasťou exkurzií, keď sa na neho návštevníci väznice pozerali ako na blázna. Pobyt vo väzení
vnímal ako strašný a ak by sa o neho nestaral duchovný kaplán bol by sa vo väzbe zbláznil. Počas

trestného konania otec žalobcu dostal srdcovú príhodu a žalobca nemal následne žiadnu vedomosť o
jeho zdravotnom stave. Počas väzby zomrel žalobcovi starý otec, s ktorým mal blízky vzťah a nemohol
mu ísť na pohreb. Po prepustení z väzby požiadal žalobca v práci o preloženie na inú funkciu. Následne
ho preložili do Hadlovej. Po medializácii jeho osoby bol z novej funkcie odvolaný. Následne bol na neho
robený nátlak, aby odišiel z policajného zboru, a to návštevami UBOK a inšpekciami. Tento tlak prestal

potom, čo od polície odišiel. Správanie žalobcu sa v súkromí zmenilo, keď mal výkyvy nálad, vybuchoval
na deti a manželku, rozprával zo spánku. Po odchode z policajného zboru mu pomáhali rodičia a svokor.
Vo vzťahu ku výkonu práce opisoval žalobca, že v dôsledku spochybnenia úkonov v rámci vyšetrovania,
ktoré viedol, a ktoré skončilo jeho trestným stíhaním, sa obával vykonávať jednotlivé úkony vyšetrovania,obával sa byť v kancelárii len so svedkom alebo poškodeným, bez prítomnosti ďalšej osoby, čo sa
prejavilo nečinnosťou v niektorých spisoch skráteného vyšetrovania, preto žiadal o preloženie.

26. Z výsluchu svedkyne Ľ. Š., matky žalobcu, vyplynulo, že po zadržaní žalobcu od telefonátu, v ktorom
jej oznámil svoje zadržanie, nemohla so synom hovoriť, nemohla sa s ním stretnúť, nepustili ju k nemu
a nebolo povolené ani nadviazať s ním telefonický kontakt. Správa o zadržaní hlboko otriasla svedkyňou
ako aj jej manželom, ktorého zdravotné problémy sa v dôsledku tejto skutočnosti zhoršili. Po vzatí do
väzby sa musela komunikácia obmedziť len na písanie listov a osobnú návštevu jedenkrát mesačne.

Svedkyňa opísala žalobcu pred zadržaním a začatím trestného stíhania ako mladého úspešného ,
sebavedomého človeka plného elánu, s kariérnym rastom , ktorý sa vo svojom povolaní vypracoval,
prešiel rôznymi postami na polícii, práca ho bavila, v podstate od nuly sa vypracoval na najlepšieho
vyšetrovateľa v okrese, dávali mu riešiť najťažšie veci . Svedkyňa uviedla, že zadržanie a stíhanie jej
syna mu zničilo život a rovnako aj jej a manželovi. Z obmedzených kontaktov svedkyne so žalobcom v
období jeho väzobného stíhania svedkyňa zistila, že syn je na tom psychicky zle, bol v depresii, zničený,

skeptický, upadal do stavu beznádeje, že si nevie pomôcť a preukázať svoju nevinu, bol úplne na
dne. Svedkyňa opísala žalobcu v období pred trestným stíhaním ako veselého, spoločenského mladého
človeka, ktorý sa chodil zabaviť, posedieť si s kamarátmi. Po väzobnom stíhaní sa úplne zmenil, už to
nebol ten človek, ako ho rodina poznala predtým; stal sa nervóznym, výbušným, nestabilným, rozhodila
ho každá maličkosť. Žalobcu zadržali dňa 18.11.2006 a dňa 25.10.2006 zomrel otec svedkyne, o

ktorého sa žalobca staral. Keďže bol vo väzbe nemohol sa žalobca s dedom ani rozlúčiť, nemohol mu
prísť na pohreb. Osoba na základe, ktorej svedeckej výpovede žalobcu stíhali, svedkyňu vydierala a to
tak, že si pýtala úplatok 10 000,- Sk za zmenu výpovede vo vzťahu k žalobcovi. Svedkyňa uviedla, že pri
prvej návšteve žalobcu vo väzbe zistila v jeho správaní zmeny, bol to iný človek, zničený, vystrašený,
bezmocný, ruky mal roztrasené, bol na dne. Potom čo nastúpil žalobca po väzbe do práce, celé noci

nespával, v práci bol unavený, jeho správanie malo obranný charakter. Žalobca sa jej pokiaľ išlo o prácu
zdôveroval , že mu naďalej nedajú pokoj a "idú po ňom". Atmosféru v práci pociťoval ako nátlakovú
šikanóznu. V rámci svojej práce ako vyšetrovateľ sa žalobca obával, že ho zase niekto obviní neprávom
zo strany vyslúchaných z nátlaku. V roku 2008 jeho psychický stav, pokiaľ ide o prácu, prišiel tak ďaleko,
že požiadal sám o uvoľnenie z policajného zboru, nebolo mu totiž umožnené robiť ani radového policajta.

Celé trestné stíhanie malo za následok, že v civilnom živote ho nikdy riadne nezamestnali. Na jednom
pojednávaní predmetom, ktorého bolo prepustenie z väzby a zúčastnila sa na ňom aj svedkyňa spolu
s manželom, dostal manžel srdcový kolaps a musela byť volaná záchranka. Žalobcovi neumožnili ani
zistiť čo je s jeho otcom, či vôbec žije. Väzobné stíhanie žalobcu pôsobilo podľa výpovede svedkyne na
okolienegatívne.Krodinežalobcu,akoajkžalobcovisazačalookolieobracaťchrbtomatotakžalobcovi

kolegovia ako aj susedia, kamaráti, niektorých kolegov a kamarátov žalobca úplne stratil. Pokiaľ ide o
vzťah svedkyne ku žalobcovi, jej synovi, v čase po trestnom stíhaní, svedkyňa uviedla , že tento sa
nezmenil a rodičia ho majú naďalej radi a veria mu.

27. Zo svedeckej výpovede Y. Š., manželky žalobcu, zistil súd, že táto v čase pred trestným stíhaním

žalobcu nepoznala a zoznámili sa s ním až neskôr, v čase keď bol vyšetrovateľom v Nitrianskom Pravne.
Uviedla, že do práce chodil žalobca nerád, bál sa vykonávať prácu, pretože pri nej dochádzalo ku stretu
záujmov, ako aj nátlaku zo strany tých osôb na podnet, ktorých bol zobratý do väzby, resp. bolo začaté
jeho trestné stíhanie. V tom čase bol žalobca nervózny, podráždený a málo spával. Žalobca pred
svedkyňou najskôr o svojom väzobnom stíhaní mlčal, hanbil sa za svoje väzobné stíhanie. Neskôr sa

jej zdôveril s tým, že vo väzbe bola ponižovaná jeho ľudská dôstojnosť a osobná integrita. Svedkyňa
uviedla, že v čase nariadených pojednávaní v rámci prebiehajúceho trestného konania bol žalobca
vnútorne nervózny, skoro vôbec nerozprával a následne na to pre akúkoľvek maličkosť vybuchol.
Takéto jeho správanie považovala za rozhádzanú psychiku v dôsledku trestného a väzobného stíhania.
Z výpovede svedkyne vyplynulo, že žalobca sa obával sám vykonávať výsluchy, aby nebol znova

neprávom z niečoho obvinený, žiadal o preradenie na prácu radového policajta, ale zamestnávateľ
mu nechcel vyhovieť, až nakoniec sám požiadal o uvoľnenie z policajného zboru . Nakoniec svedkyňa
uviedla, že v meste Prievidza ako aj v okolitom regióne hornej Nitry každý žalobcu pozná a to s
povesťou člena organizovaného zločinu a v tomto regióne sa nezamestná.

28. Svedok Mgr. Ľ. N. pôsobil v čase väzobného stíhania žalobcu ako väzenský kaplán v nápravno-
výchovnom zariadení v Bratislave. Spomínal si na žalobcu, ktorý bol v kolúznej väzbe. Kolúznu väzbu
opísal svedok ako 23 hodín denne strávených v cele , keď sú vychádzky povolené len 1 hodinu
denne a jedenkrát za 3 týždne návšteva. Návšteva väzobne stíhaného sa realizovala za sklom, ceztelefón a za prítomnosti vyšetrovateľa alebo príslušníka PZ, teda bez ľudského kontaktu. Poštu pri
kolúznej väzbe kontroluje vyšetrovateľ a obvinenému je doručovaná spravidla po jednom až dvoch
mesiacoch. Materiálne podmienky väzby popísal svedok ako veľmi ťažké. Svedok vypovedal, že

pri pohovore so žalobcom , tento prejavoval úzkosť, bezmocnosť, strach, stres ,izoláciu hovoril, že
nevie prečo je vo väzbe, keď celý život bojoval proti nezákonnosti. Žalobcu popísal ako inteligentného
človeka, ktorý však nevedel za čo bol vzatý do väzby a prežíval ťažké chvíle, zvlášť prvé mesiace
izolácie. Zdalo sa mu, že sa mu zrútil celý svet a všetko čo si dovtedy vybudoval, cítil bezprávie,
hnev strach a obavy z budúcnosti. Svedok uviedol, že v čase pred zmenou právneho predpisu tzv.

individuálna kontrola väzňa predstavovala vážny zásah do intímnej sféry človeka. Išlo o tzv. kontrolu
nahoty vykonávanú za prítomnosti 6-7 obvinených a príslušníkov ZVJS. Po zmene právneho predpisu
je možné vykonávať takúto kontrolu v prítomnosti už len jediného obvineného a príslušníkov ZVJS.
Svedok vypovedal, že žalobca väzbu prežíval ťažšie ako ostatní aj preto, že v jeho prípade išlo o
policajta, čo mu ostatní väzobne stíhaný dali pocítiť prejavmi príkoria. Svedok sa stretol so žalobcom aj
v rámci postpenitenciárnej starostlivosti, po prepustení z väzby, kedy tento pred svedkom vyjadril svoju

negatívnu skúsenosť z jeho života v súvislosti s prácou policajta a sklamanie v tomto smere a tiež hovoril
o tom, že sa snaží zaradiť do života a hľadá spôsob, ako sa materiálne zabezpečiť.

29. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "cit. Zákon") , štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 cit. zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 8 ods. 5 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol
vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 8 ods. 6 písm. a) cit. zákona právo na náhradu škody nevznikne , ak si osoba uloženie trestu,

ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
Podľa§18ods.1cit.zákonanáhradaškodyzahŕňaajnáhradutrovkonania,ktorépoškodenémuvznikliv
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v
konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola

vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 18 ods. 3 cit. zákona súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.30. Súd posudzoval nároky žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia prišlo dňa 18.10.2006 a
uznesenia o vzatí žalobcu do väzby bolo vydané dňa 20.10.2006, teda v čase účinnosti predmetného

zákona.

Medzi stranami neboli sporné skutkové okolnosti daného prípadu, teda nebolo sporným, že voči
žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie, následne bol žalobca na základe rozhodnutia Vojenského
obvodového súdu v Bratislave vzatý do väzby a dňa 17.04.2006 z väzby prepustený a nakoniec nebola

spornou ani skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k.
1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012 oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
bol ako obžalovaný stíhaný.
Žalobca sa domáhal nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, a to v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj nezákonným rozhodnutím o väzbe. Žalobcom uplatnené
nároky na náhradu skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy žalovaný sporoval a považoval za

nedôvodné vzhľadom na neexistenciu prvotného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to
absenciu nezákonného rozhodnutia o väzbe a nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, rovnako
ako aj pre nepreukázanie existencie podmienok na vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť, pretože si tento zavinil väzbu sám, ďalej
namietal základ a rozsah vyúčtovaných trov obhajoby, ktorých náhradu si žalobca uplatnil v konaní ako

skutočnú škodu a nakoniec žiadal, aby súd nepriznal žalobcovi úrok z omeškania, pretože rozsudok o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter.
V prípade náhrady škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu bez ohľadu
na zavinenie. Štát sa pri splnení podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, nemôže zbaviť povinnosti

nahradiť škodu. Predpokladom pre vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 je
existencia škody, nezákonné rozhodnutie orgánu štátu (resp. nesprávny úradný postup) a existencia
príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom všetky podmienky musia byť
splnené kumulatívne.

31. K namietanej neexistencii nezákonného rozhodnutia, ako predpokladu vzniku nároku na náhradu
škody.
Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať

len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť
výklad systematicky a teleologický. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu
a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno trvať na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného

nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne
konformný je preto podľa konštantnej judikatúry súdov považovaný výklad, podľa ktorého v prípade
posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania
( vznesení obvinenia) , oslobodenie spod obžaloby, ku ktorému došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného

stíhania (vznesení obvinenia) pre nezákonnosť. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné
v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.514/2003 Z.z..
Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k

zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 23. februára 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí

a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1
Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník
1994, rozhodnutie NS SR 1Cdo 53/93, 4M Cdo 15/2009, nález Ústavného súdu SR 2.ÚS 25/2011-33,
uznesenie NS SR sp.zn. 4NcDo/15/2009 ). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Keďže bol žalobca
spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1T/35/2007-VOS zo dňa 30.03.2012
oslobodený, pričom túto skutočnosť strany nesporovali, bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie a

vznesené obvinenie nezákonne a uznesenie vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia policajného zboru MV SR zo dňa 18.10.2006 sp.zn. : ČVS: PPZ-36/BOK-C-2006 má charakter
nezákonného rozhodnutia, ktoré zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú týmto rozhodnutím.

32. Námietka, že si navrhovateľ zapríčinil väzbu sám (§ 8 ods. 6 písm. a) z.č. 514/2003 Z.z.).

Žalovaný namietal existenciu podmienok vylučujúcich nárok žalobcu na náhradu škody. Tvrdil, že si
žalobca zapríčinil väzbu sám minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti , keď telefonicky kontaktoval
poškodeného,radilmuausmerňovalhovovzťahukutrestnémuoznámeniuatentoneštandardnýpostup
bol základom pre väzobné stíhanie žalobcu.
Súd vzal žalobcu do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) c) Trestného poriadku,
teda z dôvodu, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie ako aj z dôvodu , že bude pokračovať v trestnej činnosti. Z
odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že konkrétne dôvody väzby vzhliadol súd v charaktere
trestnej činnosti obvineného ako príslušníka PZ, ako aj v jeho funkcii príslušníka PZ , v ktorej má
výraznejšiu možnosť ovplyvňovať jednotlivých svedkov, mariť resp. usmerňovať vyšetrovanie vo svoj
vlastný prospech. Vyšší vojenský súd Trenčín sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vzatí do väzby

zamietol, pričom k svojmu záveru dospel z rovnakých dôvodov ako prvostupňový súd, keď spôsob
konania, ktorý sa kládol obvinenému za vinu a jeho zaradenie príslušníka PZ SR považoval za tie
dôvody, ktoré odôvodňovali väzbu. Svoje závery o dôvodnosti väzby, ako to vyplýva z odôvodnenia
rozhodnutí, vyvodili súdy z realizovaných výsluchov poškodeného N. a svedkov Ing. N., E. I., JUDr. W.,
W. O. a B. Ž.. V súlade s ustálenou judikatúrou si obvinený zaviní väzbu sám len v prípade aktívneho

konania, majúceho vzťah ku väzobným dôvodom (§ 71 ods. 1 písm. b) c) Tr. por.). Pre posúdenie
liberačných dôvodov podľa § 8 ods. 6 písm. a) z.č. 514/2003 Z.z. sa na rozdiel od trestného konania
vyžaduje určité konanie obvineného, ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby . Žiadne
takéto skutočnosti zo súdom vykonaného dokazovania nevyplynuli. Liberačným dôvodom žalovaného
vo vzťahu ku nároku žalobcu na náhradu škody môžu byť potom len zistenia o ovplyvňovaní svedkov

žalobcom alebo marení objasňovania trestnej činnosti, vyplývajúce z jeho konkrétnej činnosti. Takéto
konanie žalobcu však žalovaný netvrdil. Ani skutočnosť, že v rámci trestného konania je potrebné
vyslúchnuť svedkov, nie je podkladom pre konštatovanie, že si žalobca zavinil väzbu sám, keď táto
skutočnosťnepredstavujeanikolúznyväzobnýdôvod.Naviacpoškodenýasvedkoviaboliužvyslúchnutí
(na ich výsluchy odkazuje uznesenie o vzatí do väzby). Ako na dôvody väzby bolo odkazované na

skutočnosti tvoriace skutkový základ trestného činu, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie a
ako dôvod väzby sa uvádzala funkcia príslušníka PZ, ktorú žalobca vykonával. Trestný poriadok však
odôvodňuje väzbu danosťou niektorého z väzobných dôvodov a nie výlučne existenciou skutočností
odôvodňujúcich podozrenie z trestnej činnosti. V opačnom prípade by sa totiž muselo pripustiť , že
každé podozrenie zo spáchania trestného činu založené na nejakom skutkovom základe odôvodňuje

automaticky väzbu. Takýto záver však nie je v súlade s Trestným poriadkom. Za aktívne konanie
žalobcu, ktoré by napĺňalo liberačné dôvody v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) z.č. 514/2003 Z.z. potom
nemôže súd považovať tie skutočnosti, ktoré sa kladú obvinenému za vinu a tvoria skutkový základ
obvinenia ani skutočnosť, že žalobca vykonával v čase vznesenia obvinenia funkciu príslušníka PZ.
Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že liberačné dôvody podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č.

514/2003 Z.z. nie sú dané.

33. Námietka neúčelnosti a neefektívnosti vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní.
Zásada práva na obhajobu je vyjadrená v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 40 Listiny základných práv
a slobôd. Právo na obhajobu upravuje aj čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovor o ochrane ľudských práv

a slobôd. Právo na obhajobu je vymedzené aj v zásadách trestného konania, keď podľa § 2 ods. 6
Trestného poriadku každý,proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu. Podľa § 34 ods. 1
Trestného poriadku má obvinený právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných
orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Obsah práva na obhajobu má svoju pozitívnu a
negatívnu zložku. Obvinený ( tiež podozrivý, ako aj obžalovaný a odsúdený) majú právo obhajovať

sa a to sami alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu, prípadne právo požiadať o jeho ustanovenie.
Súčasne však obvinený má povinnosť v prípadoch tzv. nutnej obhajoby strpieť obhajcu, aj keby si sám
neželal, aby bol obhajovaný a na druhej strane je povinnosť orgánov činný v trestnom konaní dbať na
dodržiavanie uvedených práv a povinností v celom trestnom konaní. Pozitívna časť obsahu základnéhopráva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočíva teda v možnosti zvoliť
si obhajcu, pričom obvinený si môže zvoliť v jednom trestnom konaní viacej obhajcov. Je to slobodná
voľba obvineného, ktorú mu žiaden právny predpis nezakazuje. Štát, zodpovedá za škodu vzniknutú

nezákonným rozhodnutím, a to tak rozhodnutím o vznesení obvinenia ako aj rozhodnutím o vzatí do
väzby , pričom táto zodpovednosť je vymedzená ako objektívna a nahradzuje sa skutočná škoda a
ušlý zisk. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím je
existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím . Skutočná škoda sa vymedzuje
ako ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové

hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Vo vzťahu ku
zodpovednosti štátu za škodu, nie je rozsah jeho zodpovednosti limitovaný kritériom účelnosti nákladov
vynaložených poškodeným na trovy obhajoby. Účelnosť ako zákonná podmienka vzniku zodpovednosti
štátu za škodu nebola v zákone (rozumej z.č. 514/2003 Z.z.) formulovaná, teda účelnosť vynaložených
nákladov na obhajobu ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu zákon z.č. 514/2003
Z.z. do dnešného dňa neupravuje . Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím je existencia takéhoto rozhodnutia a vznik škody v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím. Zákon č. 514/2003 Z.z. do 01.01.2013 nelimitoval náhradu nákladov
trov konania uplatnených ako súčasť skutočnej škody výškou tarifnej odmeny za poskytnuté služby
právne pomoci. Ak by mal záujem zákonodarca limitovať, resp. podmieniť vznik nároku na náhradu
škody zo zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným

postupom urobil by tak výslovne. Takéto obmedzenia, resp. podmienky vzniku nároku na náhradu
škody však nie je možné v obsahu z.č. 514/2003 Z.z. dohľadať. Teda námietku žalovaného v smere
neúčelnosti a obdobne aj neefektívnosti žalobcom vynaložených nákladov na obhajobu uplatnených
v konaní ako náhradu skutočnej škody nepovažuje súd s ohľadom na obsah právneho predpisu v
znení platnom v dotknutom období, t.j. v znení do 01.01.2013 za relevantnú. Žalovaný ide svojimi

námietkami neúčelnosti a neefektivity nákladov na obhajobu mimo rámec relevantného právneho
predpisu upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone
verejnej moci. Nielenže nie je účelnosť vynaloženia nákladov obhajoby zákonnou podmienkou vzniku
nároku na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ale účelnosť nákladov
obhajoby nie je tiež možné stotožňovať s príčinnou súvislosťou, pretože ide o odlišné pojmy s rôznym

obsahom, keď aj neúčelné náklady na obhajoby, pokiaľ boli vynaložené v trestnom konaní výsledkom,
ktorého bolo oslobodenie spod obžaloby vznikli v príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním, resp. v
príčinnej súvislosti s nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania. Naviac, ak by sa mali skúmať
všetky úkony právnej služby realizované v rámci trestného konania začatého na základe nezákonného
rozhodnutiaozačatítrestnéhostíhaniazhľadiskaichúčelnostivovzťahukuoslobodzujúcemurozsudku,

muselo by sa v konaní o náhradu škody preukazovať, ktoré konkrétne úkony právnej služby viedli k
oslobodeniu spod obžaloby, teda preukazovať v konaní aj výsluchom napr. sudcu, ktorý rozhodol v
trestnom konaní o oslobodení obžalovaného, jeho myšlienkové pochody, z ktorých by vyplynulo ktoré
úkony právnej služby obhajcu boli práve tie, ktoré viedli sudcu ku vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku.
Pre úplnosť súd uvádza, že ak by aj podmienky účelnosti a efektívnosti vynaložených nákladov na

obhajobu boli predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu (čo však nie je prípad právnej úpravy
obsiahnutejvz.č.514/2003Z.z.),niejedôvodtvrdiť,žeobhajobažalobcuvtrestnomkonaní,vniektorých
jeho častiach, dvoma advokátmi bola neúčelnou. Za neúčelnú by bolo možné považovať len takú
obhajobu, ktorá by neviedla k svojmu účelu a to v tomto prípade oslobodeniu žalobcu spod obžaloby.
Základným vodítkom pre posúdenie jednotlivých nákladov ako neúčelných by mohlo byť zistenie, či

úkony obhajoby a náklady na ne vynaložené viedli k zrušeniu alebo zmene nezákonného rozhodnutia,
v tomto prípade k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Teda či
výsledkom jednotlivých úkonov obhajoby žalobcu v trestnom konaní bolo zastavenie trestného konania
alebo oslobodenie spod obžaloby. Ak sa však účelnosť nákladov obhajoby odvodzuje od výsledku
trestného konania v prípade obhajoby žalobcu jedným advokátom, nie je dôvod, aby súd rovnakým

spôsobom nepristupoval k obhajobe žalobcu v trestnom konaní dvoma obhajcami. Rovnaké východisko
by preto malo platiť aj v prípade, kedy obhajobu v trestnom konaní zabezpečujú dvaja prípadne viacerí
advokáti. Logicky vznikajú prípady kedy účelnosť vynaloženia nákladov na obhajobu dvoma prípadne
viacerýmiobhajcamivyplývazpovahyveci,napr.vsituáciikeďsavtrestnomkonaníobjavujecudzíprvok
vyžadujúci si znalosť právnych poriadkov viacerých štátov alebo potreba znalosti rôznych právnych

odvetví (napr. znalosť trestného práva ako aj daňového práva). Obdobne uvedené musí platiť aj vtedy,
keď si obvinený zvolí dvoch obhajcov z dôvodu ich osobnostného vybavenia, ktorých kombináciu
považuje za nevyhnutnú pre realizáciu svojho práva na obhajobu. V tejto situácii je potrebné zohľadniť
tú skutočnosť, že vzťah obvineného/obžalovaného a jeho obhajcu je vzťahom z príkaznej zmluvy, tedavzťahom založeným na dôvere príkazcu v schopnosti obhajcu a táto dôvera je chránená na strane
advokáta jeho povinnosťou mlčanlivosti podľa zákona o advokácii. Odporovalo by povahe vzťahu z
príkaznej zmluvy a zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ak by mal byť uvedený vzťah obvineného/

obžalovaného a jeho obhajcu, založený na dôvere, narušený požiadavkou zverejnenia dôvodov, pre
ktoré si obvinený/obžalovaný konkrétneho obhajcu zvolil. Voľbu obhajcu, prípadne niekoľkých obhajcov
obvineným/obžalovaným je potom potrebné, s odkazom na právo na obhajobu, ktoré môže obvinený/
obžalovaný realizovať slobodne, rešpektovať.
Súd dospel k záveru, že v prípade obhajoby žalobcu v trestnom konaní boli jednotlivé úkony vykonané v

smere ochrany žalobcu ako obvineného a obžalovaného, podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov
činných v trestnom konaní. Nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vyvolali zo
strany obhajcov žalobcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov
pre žalobcu, ktoré by v prípade neexistencie tohto rozhodnutia neboli potrebné. Uznesenie o vznesení
obvinenia a následné oslobodenie žalobcu spod obžaloby bolo teda príčinou vzniku trov obhajoby . Z
uvedeného vyplýva, že náklady vynaložené na úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s uznesením

o vznesení obvinenia , resp. uznesenia o vzatí do väzby a následného oslobodenia spod obžaloby a
boli vyvolané uvedenými nezákonnými rozhodnutiami. S odkazom na vyššie uvedené považuje súd
za dôvodný žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, ktorá zahŕňa náhradu trov konania, ktoré
žalobcovivzniklivsúvislostisnákladmivynaloženýminaobhajobuvtrestnomkonanívrátaneväzobného
stíhania vo výške spolu 7559,08 eur.

Súd mal zo žalobcom predložených príjmových pokladničných dokladov, poštovej poukážky, ako aj z
obsahu jednotlivých potvrdení obhajcov, a to Advokátskej kancelárie Miklasová & Partners, s.r.o., JUDr.
W. Z. a JUDr. V. G. ( body 16., 17. a 18. odôvodnenia rozsudku) preukázané, že žalobca uhradil cestou
svojej matky obhajcom náklady na obhajobu v trestnom konaní spolu vo výške 7559,08 eur a tieto boli
zaplatené ako trovy obhajoby v prebiehajúcom trestnom konaní. Skutočnosť, že išlo o trovy obhajoby

prebiehajúcehotrestnéhokonaniavsúvislosti,sktorýmvzniknutýnároknanáhraduškodyjepredmetom
tohto konania, potvrdili písomne obhajcovia žalobcu. V prípade obhajoby navrhovateľa išlo o prípad tzv.
nutnej obhajoby podľa § 36 Tr.por. jednak z dôvodu, že navrhovateľ bol väzobne stíhaný a súčasne
išlo o vec, v ktorej horná hranica testu odňatia slobody, ktorá navrhovateľovi hrozila, presahovala päť
rokov. Žalobca uhrádzal trovy obhajoby prostredníctvom svojej matky Ľ. Š. v období, keď bol stíhaný

väzobne, keďže sám žalobca nemal v dôsledku kolúznej väzby, ktorá bola na neho uvalená, prístup k
svojim peňažným prostriedkom. Po svojom prepustení uvedené peňažné prostriedky svojej matke vrátil,
a to v plnej zaplatenej výške, čo Ľ. Š. potvrdila ( viď. bod 19 odôvodnenia rozsudku). Súd sa nestotožnil
s námietkou žalovaného o účelovosti a nedôveryhodnosti čestného prehlásenia Ľ. Š., ktorá potvrdila
reálne vrátenie peňažných prostriedkov žalobcom po jeho prepustení z väzby, a to tých prostriedkov,

ktoré zaplatila za trovy obhajoby. Žalovaný nepovažoval za pravdepodobné, že by žalobca mohol hneď
po prepustení z väzby disponovať obnosom peňažných prostriedkov vo výške 4979,08 eur, ktoré vrátil
svojej matke, a to v krátkom čase po svojom prepustení z väzby. Pani Ševčíková vo svojom čestnom
prehlásení, v ktorom potvrdzovala vrátenie peňažných prostriedkov žalobcom, nespájala úhradu trov
obhajoby za žalobcu so skutočnosťou, že by žalobca nemal v čase, keď bolo potrebné zaplatiť náklady

obhajoby, dostatok peňažných prostriedkov, ale so skutočnosťou väzobného stíhania žalobcu, teda so
skutočnosťou, že žalobca bol vylúčený z fyzickej dispozície so svojimi finančnými prostriedkami počas
väzby . Trovy obhajoby uhrádzala p. Š. len v období jeho väzobného stíhania, v čase po väzobnom
stíhaní si tieto uhrádzal sám žalobca, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania. Teda predikcia o
nedostatku finančných prostriedkov žalobcu, z ktorej vychádzal pri svojej námietke žalovaný, nemá

žiaden základ vo vykonanom dokazovaní. Ak sa matka žalobcu v rámci svojej svedeckej výpovede
zmienila o finančnej situácii žalobcu, ktorá sa zhoršila, hovorila ako to vyplýva z obsahu výpovede
o časovom období po väzobnom stíhaní resp. trestnom stíhaní a nie pred týmto časom. Zo žiadnej
okolnosti zistenej v konaní nevyplýva, že by žalobca po prepustení z väzby nemohol aj vo veľmi krátkej
dobe disponovať s peňažnou hotovosťou vo výške 4979,08 eur, nikto totiž netvrdil, že túto hotovosť

nemohol mať k dispozícii už pred väzobným stíhaním, teda nebolo vylúčené, že by žalobca mohol mať
úspory pred začatím trestného stíhania, práve naopak. Na základe uvedeného nemohol súd námietke
žalovaného prihliadnuť. Pre úplnosť súd uvádza, že žiaden právny predpis (vrátane Civilného sporového
poriadku) nevyžaduje, aby zaplatenie peňažnej sumy mohol súd posúdiť ako preukázané, výlučne na
základe podrobne vyplneného príjmového pokladničného dokladu so všetkými náležitosťami daňového

dokladu, ako to namieta žalovaný. V zmysle § 187 CSP totiž za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Naviac nie je možné očakávať v rodinných vzťahoch, ako to bolo v tomto prípade, že vrátenie peňažných
prostriedkov bude vždy kryté príjmovým pokladničným dokladom so všetkými účtovnými náležitosťami.O čiastku žalobcom preukázateľne zaplatených trov obhajoby, a to Advokátskej kancelárii Miklasová
& Partners, s.r.o. vo výške 2000,- eur , JUDr. W. Z., advokátovi vo výške 3899,38 eur a JUDr. V.
G., advokátovi vo výške 1659,70 sa zmenšil jeho majetkový stav, a to tak z dôvodu väzby ako aj

trestného stíhania, pričom rozsah náhrady skutočnej škody nie je obmedzený tarifnou odmenou, pretože
zodpovedá právnej úprave nutnej obhajoby v trestnom konaní ako aj právnej úprave odmeny advokátov
pri poskytovaní právnej pomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. 3Cdo
175/2005). Na základe uvedeného preto považoval súd žalobu žalobcu v časti náhrady skutočnej škody
vo výške 7559,08 eur spočívajúcej v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní v celom rozsahu za

dôvodný.
Súd námietku žalovaného o neúčelnosti nákladov žalobcu vynaložených v súvislosti s úhradou odmeny
za úkony výsluchu svedka dňa 02.02.2007 a výsluchu obvineného dňa 13.02.2007, ktoré úkony právnej
služby sú vyúčtované oboma obhajcami žalobcu , a to tak JUDr. W. Z. ako aj JUDr. V. G., ktorí obaja
zastupovali žalobcu na základe udelenej plnej moci, nepovažuje za dôvodnú a v tomto smere odkazuje
na právo obvineného/obžalovaného na slobodnú voľbu obhajcu, ako aj rešpektovanie dôvernosti vzťahu

medzi obhajcom a obvineným/obžalovaným, ako aj na skutočnosť, že kritérium účelnosti nie je v tomto
prípade predpokladom ani obmedzením zodpovednosti štátu za škodu tak, ako to súd vysvetlil vo svojich
úvahách vyššie. Z rovnakých dôvodov považuje súd za nedôvodnú aj námietku žalovaného vo vzťahu
ku nákladom na obhajobu vynaložených žalobcom na úhradu trov právneho zastúpenia Advokátskej
kancelárii Miklasová & Partners, s.r.o.. Naviac súd uvádza, že podľa § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z.

sú súčasťou trov konania, ktoré nahrádza štát , aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej
osobitným predpisom. Osobitným predpisom je v tomto prípade vyhl.č. 655/2004 Z.z. (advokátska tarifa)
podľa, ktorej ust. § 1 ods. 2 sa odmena advokáta stanovuje na základe dohody medzi advokátom a
jeho klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa
použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene. V tomto prípade tak žalobca ako aj jeho advokát

potvrdili, že medzi nimi prišlo k dohode o odmene za zastupovanie v trestnom konaní, pričom dohodnutá
odmena predstavovala sumu 2000,- eur. Keďže § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. neodkazuje na
konkrétne ustanovenie vyhl.č. 655/2004 Z.z. upravujúce tarifnú odmenu, ale na vyhlášku ako takú, ktorá
pripúšťa a uprednostňuje tzv. zmluvnú odmenu, nie je dôvod pre obmedzenie nároku na náhradu škody
výlučne do výšky tzv. tarifnej odmeny advokáta. Takéto obmedzenie nemá v z.č. 514/2003 Z.z. platnom

v čase uskutočnenia jednotlivých úkonov žiaden základ. Výška odmeny sa riadi predovšetkým zmluvou
medzi advokátom a klientom a jediné obmedzenie výšky je korektívum dobrých mravov. Rozpor výšky
zmluvnej odmeny dohodnutej medzi žalobcom a Advokátskou kanceláriou Miklasová & Partners, s.r.o.
s dobrými mravmi nebol v konaní tvrdený a súd dohodnutú zmluvnú odmenu vo výške 2000,- eur ani
za rozpornú s dobrými mravmi nepovažoval.

Vo vzťahu ku trovám obhajoby vyúčtovaným JUDr. W. Z. žalovaný namietal výšku tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby keď tvrdil, že správne sa malo vychádzať z výpočtového základu vo výške
13.602,- Sk a tarifnej odmeny vo výške 1700,25 Sk, a to s poukazom na ust. § 1 ods. 4 v spojení s ust.
§ 14 vyhl.č. 655/2004 Z.z.. . Žalobca bol trestne stíhaný (viď uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS:

PPZ-36/BOK-C-2006 z 18.10.2006) ako obvinený z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom marenie spravodlivosti podľa §
344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Podľa § 326 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona , verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu

alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,
a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu,
b) prekročí svoju právomoc, alebo
c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu,
potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.

Podľa § 344 ods. 1 Trestného zákona, kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní
a) predloží dôkaz, o ktorom vie, že je sfalšovaný alebo pozmenený, na účel použiť ho ako pravý,
b) falšuje, pozmení alebo marí dôkaz, alebo bráni v získaní dôkazu,
c) marí alebo bráni prítomnosti alebo výpovedi strany trestného konania, účastníka súdneho konania,

alebo ich zástupcov v konaní, svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa alebo
d) použije násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ťažkej ujmy, aby pôsobil na sudcu, stranu trestného
konania, účastníka súdneho konania, svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo na orgán činný v
trestnom konaní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov.Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží
mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie

trestný.
Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi hrozil trest odňatia slobody, ktorý sa vzťahov na trestný čin prísnejší,
a to trestný čin marenia spravodlivosti s hornou hranicou trestnej sadzby šesť rokov.

Podľa § 12 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je

základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon
ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu,
b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu,
c)prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového
základu.

Ak si teda obhajca žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia advokátskej tarify účtoval tarifnú odmenu
vo výške osminy výpočtového základu, urobil tak v súlade s § 12 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. a uvedená
výška tarifnej odmeny bola odôvodnená hornou sadzbou trestu odňatia slobody v trvaní šesť rokov,
ktorý hrozil žalobcovi v rámci ukladania úhrnného trestu . Osmina výpočtového základu v roku 2007

predstavovala 73,96 eur, t.j. 2228,- Sk a režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z.) predstavoval
5,91 eur, t.j. 178,- Sk, čo spolu predstavuje sumu 2406,- Sk, teda tarifnú odmenu za jeden úkon právnej
služby tak, ako si ju účtoval obhajca žalobcu JUDr. W. Z. vo svojom vyúčtovaní právneho zastúpenia
z 28.12.2012.

Pokiaľ ide o žalovaným namietané úkony právnej služby , a to porada s klientom dňa 13.02.2007.
Tomuto úkonu právnej služby predchádzal výsluch svedkov v ÚVV Leopoldov dňa 02.02.2007, ktorého
sa obhajca zúčastnil a žalovaný tento úkon nenamietal a nasledoval výsluch žalobcu ako obvineného
v ÚVV Bratislava dňa 13.02.2007, ktorého sa obhajca zúčastnil a žalovaný tiež tento úkon nenamietal.
Po žalovaným namietanom úkone porady s klientom dňa 14.02.2007 v ÚVV Bratislava nasledoval

úkon právnej služby spočívajúci v spísaní záruky rodičov dňa 21.02.2007 a v ten istý deň aj účasť na
výsluchu svedkov, ktorý úkon žalovaný nenamietal. Po porade s klientom ako úkonu právnej služby
poskytnutej dňa 22.02.2007 obhajcom v ÚVV Bratislava nasledovala dňa 26.02.2007 ďalšia porada
s klientom v ÚVV Bratislava, po ktorej následne dňa 27.02.2007 bola spísaná obhajcom žiadosť o
prepustenie z väzby na slobodu. Uvedený úkon právnej služby žalovaný nenamietal. Namietanému

úkonu právnej služby spočívajúcemu v porade s klientom dňa 01.03.2007 v ÚVV Bratislava nasledovali
úkony spísania ďalšej žiadosti o prepustenie z väzby dňa 02.03.2007 a sťažnosti - urgencie Vojenskému
obvodovému súdu v Bratislave dňa 05.03.2007. Uvedené úkony právnej služby žalovaný nenamietal. Po
úkonoch právnej služby spočívajúcim v porade obhajcu so žalovaným dňa 07.03.2007 a dňa 19.03.2007
v ÚVV Bratislava nasledovali najskôr účasť obhajcu na zasadnutí Vojenského obvodového súdu

Bratislava dňa 13.03.2007 a dňa spísanie sťažnosti proti rozhodnutiu Vojenského obvodového súdu
Bratislava zo dňa 19.03.2007 , ako aj účasť na konfrontácii a výsluchu svedkov dňa 30.03.2007 a dňa
02.04.2007 a spísanie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Predmetné úkony právnej služby
žalovaný nenamietal. Porade žalobcu a obhajcu dňa 14.03.2007 nepredchádzal a ani nenasledoval iný
úkon právnej služby. Nakoniec namietal žalovaný úkony právnej služby - porady žalobcu a obhajcu

uskutočnené dňa 03.04.2007 , dňa 11.04.2007 a dňa 17.05.2007. Po uvedených a namietaných
úkonoch nasledovali ďalšie úkony právnej služby , a to účasť na konfrontácii dňa 10.04.2007, žiadosť o
prepusteniezväzbynaslobodudňa11.04.2007,výsluchsvedkadňa 20.04.2007,akoajďalšievýsluchy
svedkov dňa 17.05., dňa 13.06. a dňa 27.06.2007. Z namietaných úkonov právnej služby spočívajúcich
v poradách obhajcu so žalobcom a vyúčtovaných JUDr. W. Z., porada konaná dňa 17.05.2007 nemala

žiadnu súvislosť s trestným konaním žalobcu, keďže išlo o poradu Ľ. Š. a nie žalobcu s obhajcom a
po porade žalobcu a obhajcu uskutočnenej dňa 14.03.2007 nenasledoval žiaden ďalší úkon právnej
pomoci. Uvedené dva úkony predstavujúce odmenu vo výške 2 x 2406,- Sk, t.j. spolu 4812,- Sk /159,73
eur, spolu s namietanou odmenou vyúčtovanou za úkon účasti obhajcu pri výsluchu dňa 21.02.2007
v sume 9624,- Sk /319,46 eur, ktorý úkon mal trvať namiesto siedmych polhodín len tri polhodiny, t.j.

odmena mala predstavovať len 3520,- Sk /116,84 eur žalobca v rámci nákladov trov obhajoby advokátovi
JUDr. Z. neuhradil, keď namiesto vyúčtovaných 4314,96 eur (viď.vyúčtovanie právneho zastúpenia č.l.
31-34) uhradil a súčasne si uplatnil touto žalobou len nárok vo výške 3939,25 eur.V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa nákladov na obhajobu spočívajúcich v cestovných
náhradách a náhrade za stratu času obhajcu súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5MCdo 21/2009 zo dňa 9.11.2010, podľa ktorého v prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou

rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie
a miesto procesného úkonu, jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako
lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času,
ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku, napr.osobného automobilu
podstatne nižšia oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy a v konečnom dôsledku efektívnejšia,

než u iného menej nákladného spôsobu dopravy.
34. Nárok žalobcu na náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s vykonanou väzbou a trestným stíhaním
vo výške 1 000.000,- eur.
Vo vzťahu ku nemajetkovej ujme priznanej titulom nezákonnej väzby vo výške 7280,- eur a titulom
nezákonného trestného stíhania (vyjmúc obdobie väzobného stíhania) vo výške 5000,- eur ide o
zadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity

žalobcu, a ku ktorým patrí najmä žalobcova dôstojnosť, česť, dobrá povesť , ako aj ďalšie hodnoty,
premietnuté vo vnútornom prežívaní žalobcu ako sloboda pohybu, rodinný život, neistota, frustrácia,
ako aj dôsledky v jeho pracovnej sfére. Súd dospel v tomto konkrétnom prípade k záveru, že
trestným stíhaním žalobcu vrátane jeho väzobného stíhania, boli významným spôsobom, v dôsledku
nezákonných rozhodnutí, negatívne dotknuté všetky zložky morálnej integrity žalobcu. Súd vychádzal

pri hodnotení následkov neoprávnenej väzby a trestného stíhania jednak z výsluchu samotného žalobcu
ako aj výsluchu svedkov, na ktoré odkazuje, pričom zistil, že väzba predstavovala pre žalobcu sociálny
a kultúrny šok, vyvolala v žalobcovi pocity beznádeje, frustrácie, stresu, izolácie, bezmocnosti, strachu
a obáv. V dôsledku väzby stratil žalobca sociálne kontakty, väzba výrazne obmedzila jeho rodinné
kontakty a to s poukazom na skutočnosť, že išlo o tzv. kolúznu väzbu, ktorej režim umožňoval

zasielanie listov, ktorých obsah bol kontrolovaný a v dôsledku toho sa aj ich doručenie oneskorovalo
o niekoľko týždňov a umožňovala návštevy rodiny jedenkrát za tri týždne výlučne za prítomnosti
príslušníka ZVJS, pričom rodinný príslušníci boli od žalobcu oddelený sklenenou stenou a medzi sebou
komunikovali telefónom. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca musel vo väzbe znášať v dôsledku
svojho predchádzajúceho pracovného zaradenia ako člena policajného zboru príkorie, mal len veľmi

obmedzený kontakt so svojimi rodičmi. Žalobca nemohol byť so svojou rodinou, ani byť prítomný pri
poslednej rozlúčke s blízkou osobou, o ktorú sa staral (starý otec žalobcu). Prehliadky vo väzbe na
žalobcu v dôsledku spôsobu ich vykonávania pôsobili ponižujúco. Väzba teda spôsobila žalobcovi
výraznú ujmu na jeho základných právach a slobodách, najmä práva na slobodu, súkromie, dôstojnosť
a rodinný život, pričom následky nezákonnej väzby boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví súdu

za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia, a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo výške 7280,- eur, keď pri stanovení výšky
náhrady za jeden deň väzby súd vychádzal zo sumy 40,- eur/denne, ktorú ustálil porovnaním s výškou v
iných obdobných sporoch ako i v porovnaní, s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je poskytovaná za každý
deň odňatia slobody i v iných štátoch Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. 30 Cdo 2357/2010) a za celé obdobie väzby žalobcu v trvaní 182 dní priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 7280,- eur, ktorú považoval za primeranú.
Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval súd
predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho povesť, na
pracovnú sféru života žalobcu a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu.

Žalobcovi sa kládol za vinu zločin marenia spravodlivosti v súbehu s prečinom zneužívania právomoci
verejného činiteľa, za ktoré skutky hrozil žalobcovi trest odňatia slobody jeden až šesť rokov. Trestné
stíhanie žalobcu trvalo päť a pol roka. Trestnú činnosť, ktorá bola žalobcovi kladená za vinu mal
spáchať pri výkone funkcie vyšetrovateľa policajného zboru. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol
príslušníkom policajného zboru od roku 1995, pričom prešiel v policajnom zbore kariérnym postupom

od nižších pozícií a funkcií až po vyššie hodnosti a vzhľadom na povesť, ktorú pred trestným stíhaním
požíval, charakter a povaha trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca obvinený priamo úmerne zvyšovala
intenzitu, s ktorou žalobca ako osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním , trestné stíhanie
negatívne vnímala. Do začatia trestného stíhania si žalobca , vychádzajúc z prehľadu odmien, plnil
svoje služobné úlohy iniciatívne a zodpovedne za čo bol odmeňovaný. Po začatí trestného stíhania

a prepustení z väzby sa žalobca v dôsledku svojej predchádzajúcej negatívnej skúsenosti obával
vykonávať vyšetrovacie úkony, vyslúchať obvinených a poškodených, aby nebol opätovne bezdôvodne
obvinený. V práci pociťoval tlak na svoju osobu, ktorý mal viesť ku odchodu z policajného zboru čo
napokon aj urobil, a to potom ako v dôsledku medializácie svojho trestného stíhania bol prepustený zfunkcie riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru v Handlovej. Prepustenie žalobcu z funkcie
riaditeľa, ako to potvrdil hovorca Ministerstva vnútra SR, priamo súviselo s trestným stíhaním žalobcu.
Nezákonné trestné stíhanie teda zapríčinilo, že žalobca stratil funkciu riaditeľa OO PZ . Ako to vyplýva

z výsluchu svedkov, najmä matky a manželky žalobcu, osobnosť žalobcu sa v dôsledku prebiehajúceho
trestného stíhania vrátane väzobného stíhania zmenila, keď predtým sa žalobca javil ako spoločenský,
sebavedomý mladý človek s životnými a pracovnými ambíciami, ktorý rád vykonával svoju prácu a bol
v nej úspešný. Po návrate z väzby opisovali svedkyne zmenu v osobnostných črtách žalobcu. Žalobca
sa im javil ako nervózny, nestabilný, výbušný, obával sa o budúcnosť , nerád vykonával svoju prácu,

pričom zmena postoja k práci bola spôsobená práve jeho trestným stíhaním. V dôsledku trestného
stíhania medializácie trestného stíhania bol žalobca považovaný v meste Prievidza ako aj v okolitom
regióne za člena organizovanej trestnej skupiny , čo mu poškodilo povesť a s tým spája skutočnosť, že si
dodnes nemohol nájsť adekvátnu prácu v lokalite, v ktorej býva. Nakoniec v dôsledku trestného stíhania
sa negatívne zmenili aj sociálne interakcie žalobcu s okolím. Žalobca úplne stratil priazeň niektorých
kamarátov a kolegov. Viac ako päť rokov trvajúce trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho a

osobnosť , psychiku, správanie, dobré meno žalobcu a jeho rodiny, rodinný a spoločenský život žalobcu
a malo výrazne negatívny dopad na jeho pracovné uplatnenie, preto súd dospel k záveru, že žalobcovi
vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď
sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný pre skutky, ktoré sa nestali a
na základe uvedeného považoval súd za primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 5.000,- eur a tento nárok žalobcovi priznal ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné
stíhanie žalobcu.
Súd vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, keď žalobcom požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške nad
12.280,- eur považoval za neprimeranú k následkom, ktoré mu boli spôsobené.

35. Žalobca si uplatnil a súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne, avšak
len zo žalovaným nezaplatenej majetkovej škody vo výške 7559,08 eur predstavujúcej náhradu trov
obhajoby žalobcu a to od 29.06.2013, teda odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6-mesačnej
lehoty na predbežné prerokovania nároku žalobcu Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, na
základe žiadosti žalobcu doručenej MS SR dňa 28.12.2012. Výška úrokovej sadzby úroku z omeškania

vychádzajúca z nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v aktuálnom znení, podľa ktorého výška úrokov
z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, predstavovala 9% ročne. Základná
úroková sadzba ECB ku dňu omeškania, t.j ku dňu 09.02.2012 predstavovala totiž 1% ročne, teda
zákonná sadzba úroku z omeškania predstavovala max. výšku 9%, v ktorej súd navrhovateľovi úrok z

omeškania aj priznal. Vo zvyšku žalobcom uplatneného úroku z omeškania z nároku na nemajetkovú
ujmu súd uvádza, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa
dlžník dostáva do omeškania (viď. rozsudok NS SR sp.zn. 6 Cdo 185/2011), preto z priznaného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy súd úroky z omeškania žalobcovi nepriznal.

36.Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdpodľa §255ods.1z.č.160/2015Z.z.(Civilnýsporovýporiadok)
a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech priznal náhradu trov konania v plnej výške. Úspech žalobcu v
spore odvodený od priznanej sumy vo výške 19.839,08 eur, predstavoval vo vzťahu ku uplatnenému
nároku vo výške 1 007.559,08 eur len 1%, teda išlo o nepatrný úspech žalobcu. Úspech žalovaného v

spore predstavoval 99%, preto súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému,
a to v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch
vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach

( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohlamať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné

ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365
ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj
tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej,
má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2

Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný
dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.