Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Okresný súd Košice okolie
Spisová značka: 6T/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514010045
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký

ECLI: ECLI:SK:OSKE3:2015:7514010045.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice - okolie, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého a

prísediacich D.. P.. A. B. T. B.. P. Q. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. marca 2015 v Košiciach
takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná:

M. G., Z.. XX.XX.XXXX V. Č. Z. K., H. K., K. B. J., R.. J. Č.. XXXX/XX, živnostníčka

j e v i n n á, ž e

ako konateľka spoločnosti I., Q..J..H.. J. v čase od 29.3.2010 do 23.5.2011, v rozpore s partnerskou
zmluvou Renault a partnerskou zmluvou Dacia, ktoré ako zmluvný partner uzavrela so spoločnosťou K.
- C., Q..J..H.. A., ako koncesionárom, finančné prostriedky, získané z predaja 26 osobných motorových
vozidiel zn. J. T. I.. L. jednotlivým zákazníkom, neodviedla spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A., tieto použila
na iný účel, resp. ich použila v prospech spoločnosti I., Q..J..H.. J., čím spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A.
spôsobila škodu vo výške 320 682,84 €,

t e d a

prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu
t ý m s p á c h a l a

zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona.

Za to sa odsudzuje

Podľa § 213 ods. 4 Tr. zákona v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 3, ods. 8 a § 39 ods. 1 Trestného
zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd zaraďuje obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd ukladá obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému K.
- C., Q..J..H.., D.: XXXXXXXX, Q. Q. Ž. XX, XXX XX A. škodu vo výške 297.559,75
(dvestodeväťdesiatsedemtisícpäťstopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiatpäť centov).

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd odkazuje poškodeného K. - C., Q..J..H.., D.: XXXXXXXX, Q. Q. Ž. XX,
XXX XX A. so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie. o d ô v o d n e n i e :

Dňa 20.1.2014 Krajský súd v Košiciach svojim uznesením č. l. 8Nto 16/2013-1112 odňal trestnú vec
obžalovanej M. G. Okresnému Q. V. J. a prikázal ju na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu.

Obžaloba na obžalovanú bola podaná pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa §
213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona.

Nazačiatkuhlavnéhopojednávaniasúdzisťovalzáujemstránuzavrieťdohoduovineatreste.Prokurátor
nemal záujem uzavrieť dohodu o vine a treste a tak súd pristúpil k vykonaniu hlavného pojednávania. K
prednesenej obžalobe obhajoba zaujala stanovisko, v ktorom uviedla, že obžalovaná sa cíti byť nevinná

a jej nevinu sa budú snažiť preukázať, obdobne ako v prípravnom konaní. Podľa § 256 ods. 2 Tr. por.
súd prečítal návrh poškodeného na náhradu škody z č. l. 45.
V zmysle § 257 Tr. por. súd umožnil obžalovanej urobiť vyhlásenie o svojej vine. Obžalovaná využila
túto možnosť a vyhlásila, že sa cíti byť nevinná.
Vzhľadom k tomuto vyhláseniu obžalovanej súd vykonal dokazovanie v celom navrhnutom rozsahu.

V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní boli vykonané nasledujúce dôkazy, ktoré súd hodnotí
jednotlivo nasledovným spôsobom.

ObžalovanáM.G.pozákonnompoučenívyužilasvojeprávoavoveciodmietlavypovedať.Súdnanávrh
prokurátora v zmysle § 258 ods. 4 Tr. por. prečítal výpoveď obžalovanej z prípravného konania zo dňa

9.1.2012 a z 29.5.2012. Z uvedených výpovedi vyplynulo, že obchodná spoločnosť I. Q..J..H.. J. vznikla
v roku 2004 a od jej založenia je obžalovaná jediným konateľom. Obchodná spoločnosť je zmluvným
partnerom značky L. T. J., na základe čoho je oprávnená predávať nové vozidla uvedených značiek ako
B-dealer,ktorýpatrípodA-dealera,ktorýmjespoločnosťK.-C.,Q..J..H..A.(ďalejlenako„poškodený“).
Všetky objednávky na vozidlá odchádzali od obžalovanej elektronicky poškodenému a poškodený

ich potom ďalej objednával od importéra Renault Slovensko (ďalej len ako „importér“). Konkrétne
proces objednávok nových vozidiel obžalovaná popísala tak, že so zákazníkom sa u obžalovanej
spísala objednávka, zákazník uhradil zálohu rádovo 500,- €, potom sa vozidlo elektronicky objednalo
u poškodeného, ktorý ho zase objednal u importéra. Zákazník čakal, kým nebolo objednané vozidlo
dodané obžalovanej, po dodaní vozidla obžalovanej sa kontaktoval zákazník, ktorý sa následne dostavil

do predajne obžalovanej, kde zákazníkovi bola vystavená faktúra k úhrade celej hodnoty vozidla. Po
prevode fakturovanej sumy na účet obžalovanej alebo po zaplatení ceny vozidla v hotovosti, bolo vozidlo
odovzdané zákazníkovi. Pri odovzdaní vozidla sa spisoval preberací protokol. Objednané vozidlo, ktoré
bolo dodané obžalovanej bolo dodané aj s tzv. depozitným listom, na ktorom sa u obžalovanej potvrdilo,
že vozidlo prevzali od dopravcu a jeden výtlačok sa zasielal poškodenému. Poškodený na základe tohto

depozitného listu vystavil pre obžalovanú faktúru na úhradu vozidla, ktorá bola zasielaná obžalovanej
elektronicky aj poštou. Sumy fakturované poškodeným pre obžalovanú mali byť uhradené v lehote
splatnosti. Vozidla dodávané obžalovanej od poškodeného v rokoch 2010 - 2011 sa rozlišovali na vozidla
skladové a klientske. Klientske vozidla sa okamžite predávali, skladové vozidla čakali na predaj, boli
vystavené v obchodných priestoroch obžalovanej a zákazník v prípade záujmu si ich hneď mohol kúpiť.

Klientske aj skladové vozidla boli vo vlastníctve poškodeného až do ich uhradenia zákazníkom, pričom
podľa dojednaných zmluvných podmienok sa vozidlo malo odovzdať zákazníkovi až po uhradení faktúry
v prospech poškodeného. Prax však bola taká, že vozidlo sa zákazníkovi odovzdalo skôr, ako bola
faktúra uhradená poškodenému. Vozidla boli poškodenému uhrádzané priebežne, pretože v dôsledku
krízy klesal príjem a preto obžalovaná uhrádzala záväzky tak, ako jej prichádzali finančné prostriedky

na účet a nerozdeľovala ich či sa jednalo o úhradu za servis, náhradné diely alebo vozidla. Obžalovaná
sa bránila, že pred zaplatením faktúr poškodenému uprednostnila, v dôsledku nedostatku finančných
prostriedkov, úhradu záväzkov voči zamestnancom, sociálnej poisťovni a režijné náklady, teda boli
uhrádzané také položky, ktoré boli nevyhnutné pre ďalší chod spoločnosti. Obžalovaná potvrdila, že
časť faktúr za dodané vozidla v období od marca 2010 do mája 2011 neboli uhradené, avšak okrem

predmetných neuhradených vozidiel, obžalovaná odpredala v danom období aj ďalšie vozidla, ktoré
boli riadne zaplatené poškodenému. Obžalovaná nikdy nepopierala, že jej spoločnosť má záväzok voči
poškodenému, tento dlh aj písomne uznala a jeho úhradu zabezpečila aj svojim osobným majetkom.
To, že daný záväzok chcela splatiť dosvedčuje to, že s poškodeným uzavrela splátkový kalendár, ktorý
však nebola schopná dodržať. Konkrétne na otázku ako naložila s peniazmi, ktoré dostala od zákazníkov

za vozidla obžalovaná uviedla, že z týchto peňazí uhrádzala všetky záväzky svojej spoločnosti, pričomjedine ona rozhodovala, aké záväzky boli uhrádzané. Ako dôvod prečo neboli uhradené predmetné
vozidla obžalovaná uviedla, že nemali dostatok príjmu a preto uprednostnila také záväzky, ktoré boli
nevyhnutné k udržaniu prevádzky. Pokiaľ išlo o hotovostné platby prijaté od zákazníkov za vozidlá

obžalovaná uviedla, že tieto preberala výlučne len ona a následne ich v krátkej dobe odniesla do banky
na účet spoločnosti. Čo sa týka jej odmeny za odpredané vozidla, tak obžalovaná musela dodávateľovi
uhradiť fakturovanú sumu a samotná odmena sa potom riešila individuálne.

Výpoveď obžalovanej možno hodnotiť ako v celku logickú a vecnú, bez obsahových rozporov, ktorá

pôsobí celkom dôveryhodne a presvedčivo, avšak pre správne vyhodnotenie vypovedaných skutočností
a okolností, nie je možné ju nekriticky považovať za nespochybniteľnú a naopak je potrebné ju
konfrontovať s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

Splnomocnenec poškodeného P.. F. F. pred súdom uviedol, že v r. 2011 poškodený zistil, že obžalovaná
odpredávala motorové vozidlá, ktoré neboli v jej vlastníctve, pretože boli vo vlastníctve importéra

alebo poškodeného. Vozidla mohli byť odovzdávané jednotlivým zákazníkom až po úplnom uhradení
kúpnej ceny vozidla. Takto došlo k odpredaju 27 vozidiel. Po tomto zistení došlo k stretnutiu zástupcov
poškodeného a obžalovanej, kde sa riešil spôsob uhradenia škody. Zo strany obžalovanej došlo k
uznaniu záväzku, dohodnutiu splátok, ale tieto splátky sa neplnili a obžalovaná nevedela ponúknuť
iný spôsob riešenia situácie. Medzi poškodeným a obžalovanou boli uzatvárané partnerské zmluvy na

vozidla zn. Renault a osobitne na vozidlá zn. Dácia. V týchto partnerských zmluvách bolo dojednané,
že vozidlo mohlo byť odovzdané zákazníkovi až po tom, čo bola uhradená kúpna cena A dílerovi t.j.
poškodenému,pričomBdílerpoukazovalA-dílerovisumuzníženúoprovíziu,avšakpresnetútookolnosť
splnomocnenec nevedel uviesť. Importér zase vydal technický preukaz k vozidlu až po tom, čo mu bola
uhradená kúpna cena za vozidlo. K samotnej výške škody splnomocnenec uviedol, že kým nedošlo

k výpovedaniu partnerskej zmluvy, obžalovaná vykonávala naďalej predaj a poškodený si časť škody
započítaval voči pohľadávkam obžalovanej.

K prípadu predaja vozidla svedkovi A., ktorý si mal údajne vozidlo prevziať v Košiciach vo firme Q. a nie
u obžalovanej sa splnomocnenec nevedel vyjadriť.

Výpoveď splnomocnenca súd hodnotí tiež ako v podstate logickú a vecnú, ktorej dôveryhodnosť a
presvedčivosť nebola spochybnená po žiadnej stránke.

Znalkyňa D.. L. vypovedala, že pri vypracovaní svojho znaleckého posudku vychádzala z podkladov

v spise. Spoločnosť obžalovanej nepredložila k znaleckému skúmaniu žiadnu dokumentáciu. Neboli
predložené pokladničné knihy, dodávateľské faktúry, mzdové doklady, hlavné knihy a iné podklady
dôležité pre vypracovanie znaleckého posudku. Pri mesačných výdavkoch za budovu, nachádzajúcej
sa na adrese Rožňava Krásnohorská 65, znalkyňa vychádzala iba z predložených dokladov od svedka
I. G. ako prenajímateľa. Tento subjekt mal uzavreté zmluvy na odber energie so spoločnosťou M., na

dodávku vody a zemného plynu. Neboli doložené zmluvy o prefakturácií nákladov z prenajímateľa I. G.
na spoločnosť I. Q..J..H.. Za predpokladu, že by boli tieto náklady prefakturované spoločnosti I. Q..J..H.
a tie by sa aj skutočne uhradili, tak tieto výdavky za r. 2010 by boli vo výške 10 910,23 eur a za obdobie
január 2011 do júl 2011 vo výške 6 480,63 eur, čiže spolu 17 390,86 eur. Pre zodpovedanie položených
otázok bolo nevyhnutne potrebné účtovníctvo Q.. I., pretože na úplné a presné vyčíslenie, bolo potrebné

mať k dispozícii účtovníctvo, preto znalkyňou zistené údaje sú iba predbežné. Bez účtovníctva znalkyňa
nevedela povedať, či reálne boli tieto náklady uhradené a či vôbec boli vyfakturované. V spisovom
materiály boli iba zmluvy od dodávateľov pre svedka G..

V obdobnom duchu sa znalkyňa vyjadrila aj pokiaľ ide o vyčíslenie čistých miezd. Znalkyňa uviedla, že

nemala žiadne mzdové doklady, mala iba doklady z daňového úradu, boli jej predložené prehľady na
daň z príjmov zo závislej činnosti, podľa štvrťrokov za obdobie rokov 2010-2011. V týchto prehľadoch
boli rozpísané zrazené preddavky na daň podľa jednotlivých mesiacov vo výške 19 percent. Na základe
sadzby dane znalkyňa vypočítala hrubé mzdy vo výške 100 percent a následne z hrubej mzdy odpočítala
preddavky a takto došla k výpočtu čistých miezd. V čistých mzdách však nie sú zohľadnené odvody

do poistných fondov, bonusy a nezdaniteľné čiastky, preto vyčíslené mzdy sú neúplné a nepresné.
Znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku nepoznala ani počet zamestnancov obžalovanej. Podľa
položených otázok mala tiež zistiť odvody do fondov, kde znalkyňa vychádzala iba z prehľadov, ktoré
boli doložené Sociálnou poisťovňou a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou. Podľa týchto podkladovaj vypracovala prílohu č. 5 svojho znaleckého posudku, kde sú vyčíslené predpisy a úhrady podľa
jednotlivých poisťovní a jednotlivých mesiacov z predmetného obdobia. Na základe týchto prehľadov
daňový subjekt uhradil za rok 2010 odvody v absolútnej výške 8115.59 eur a za január až júl 2011 vo

výške 3 401,64 eur.

Ďalšou úlohou pre znalkyňu bolo zistiť daň z príjmov právnických osôb za r. 2009- 2010, kde tak isto
znalkyňa vychádzala z podkladov z Daňového úradu Rožňava, kde bolo podané daňové priznanie za r.
2009, z ktorého vyplynula daňová povinnosť vo výške 4 905,64 eur, táto daň bola uhradená v plnej výške.

Za r. 2010 bolo podané daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb vo výške 9 242,04 eur, z
tejto sumy na základe podkladov daňového úradu daňový subjekt uhradil 2 140,14 € a zvyšok vo výške
7 101,90 eur nebol uhradený. Daňový úrad evidoval aj daňové povinnosti a odpočty na dani z pridanej
hodnoty z r. 2010-2011. Samotné úhrady na daň z pridanej hodnoty sa nerealizovali, pričom nadmerné
odpočty podľa jednotlivých mesiacov boli kompenzované s jednotlivými daňovými povinnosťami, v
niektorých prípadoch boli daňové povinnosti vymožené daňovou exekúciou a niektoré boli presunuté z

dôvodu nevymožiteľnosti do pomocnej evidencie. Prehľad daňových povinnosti a nadmerných odpočtov
na dani z pridanej hodnoty a spôsob úhrad je uvedený v prílohe č. 4 predloženého znaleckého posudku.

Za účelom vyčíslenia konečných zostatkov peňažných prostriedkov na bankových účtoch, ktoré
znalkyňa mala k dispozícii bol vyhotovený prehľad za obdobie od 1.1.2010 do 31.3.2012, ide o

prílohu č. 6 predmetného znaleckého posudku, kde sú evidované osobitne bankové príjmové operácie
s vyčíslením konečných zostatkov peňažných prostriedkov podľa jednotlivých bankových účtov a
mesiacov. Z analýzy predložených výpisov z jednotlivých peňažných ústavov vyplýva, že celkový úhrn
bankových príjmov, počiatočných stavov k 1.1.2010 predstavuje čiastku 4 327 320,83 eur a celkový
úhrn bankových výdavkov 4 392 134, 27 eur. Je to uvedené v prílohe č. 6 znaleckého posudku, z ktorej

vyplýva, že koncom každého mesiaca sledovaného obdobia sa evidovali mínusové zostatky peňažných
prostriedkov a to v čiastkach od mínus 64 813,42 € do mínus 156 439,35 €. Ide o absolútne zostatky
na všetkých bankových účtoch. Tieto mínusové zostatky boli ovplyvnené čerpaním kontokorentného
úveru v Č. B. T. T. V. R. B.. Ak by sa uhradili výdavky uvedené v odpovedi č. 1, elektrika, voda, plyn,
mzdové výdavky, preddavky na daň zo závislej činnosti, odvody do fondov, ak by boli uhradené tieto by

predstavovali za r. 2010 čiastku 47 273,77 eur a za obdobie od januára do júla 2011 čiastku vo výške
13 189,46 eur.
Tento podrobný rozpis predpokladaných výdavkov je uvedený v prílohe č. 2 znaleckého posudku.

Znalkyňa sa nepamätala či pri vypracovaní znaleckého posudku mala k dispozícií aj výpoveď svedkyne

D.. V., ktorá viedla účtovníctvo spoločnosti obžalovanej. Znalkyňa nevedela potvrdiť ani vyvrátiť, či
spoločnosť I. Q..J..H.. mala aj leasingy na autá, stroje a úvery. Podľa znalkyne na základe materiálov,
ktoré mala k dispozícii, teda bez pokladničnej knihy, nie je možné verifikovať pokladničné knihy. Úlohou
znalkyne nebolo skúmať, ako boli použité finančné prostriedky, pretože analytiku výdavkov nerobila. S
určitosťou znalkyňa vedela povedať že daňový úrad neuznáva nákladové položky daňového subjektu

bez preukázania právneho titulu ich vynaloženia.

Vo vzťahu k tomuto vykonanému znaleckému dokazovaniu súd uvádza, že záverom a zisteniam ku
ktorým sa znalkyňa dopracovala, súd nepripisuje žiadnu dôkaznú hodnotu. Závery ku ktorým znalkyňa
dospela totiž nevychádzajú z úplnej účtovnej dokumentácie, a preto zistené čísla a zostatky na účtoch

nemôžu zachytávať skutočný stav bez nejakých pochybností. Preto súd konštatuje, že tento dôkaz
nepriniesol žiadne poznatky, použiteľné pre rozhodnutie o vine obžalovanej.

Svedkyňa D.. T. A. vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že bola riaditeľkou u poškodeného, ktorý v
tom čase vykonával autorizovaný servis a predaj vozidiel Renault a Dacia. Obžalovaná bola tzv. B- díler,

a poškodený ako A- díler účtoval na B-dílera. Náplňou práce svedkyne bolo, že na základe faktúr od
spoločnosti I. dodávali vozidlá tak, že vozidlo išlo priamo k B- dílerovi a faktúra išla poškodenému, ktorý
na základe požiadavky od obžalovanej jej fakturoval cenu za konkrétne vozidlo. Do pracovnej náplne
svedkyne patrila aj kontrola pravidelných platieb a odberov. Takto bolo zistené, že vozidlá, ktoré boli
dodanéobžalovanejnebolizaplatenépoškodenému,napriektomu,žebolipredanékoncovémuklientovi.

Uvedené bolo zistené v priebehu obdobia december 2010 - január 2011. Po tomto zistení sa nastavilo
doručovanie technických preukazov až po úhrade vozidla a tak isto aj vo vzťahu k náhradným dielom.Celá záležitosť bola odhalená tak, že bola podaná sťažnosť na telefonickom centre, vtedy sa poškodený
dozvedel, že klient užíva vozidlo na prevozných značkách a nemá technický preukaz. V r. 2010 bolo tzv.
šrotovné a preto veľmi veľa áut išlo na odbyt, pričom veľmi veľa áut bolo odovzdaných aj s technickým

preukazom bez úrady. Mechanizmus predaja vozidiel prebiehal tak, že konkrétne vozidlo si B - díler
objednal cez poškodeného od importéra, importér auto dodal B- dílerovi a B- díler fakturoval vozidlo
poškodenému. Ani v jednom prípade poškodený nežiadal vrátenie vozidla, za ktoré nebola zaplatená
cena, pretože v tom čase už vozidlo bolo majetkom klienta.

V dôsledku porušenia zmluvných podmienok importér v roku 2012 odobral spoločnosti obžalovanej
licenciu. Svedkyňa ďalej uviedla, že obžalovaná jednoznačne spolupracovala pri riešení vzniknutého
problému. Poškodený počas inkriminovaného obdobia mal prehľad o vozidlách, ktoré boli na sklade u
obžalovanej, dokonca aj importér si robil raz za dva mesiace audit v skladových vozidlách.

Konkrétne na otázku obhajcu, ako prebiehal predaj vozidla zákazníkovi svedkyňa uviedla, že ak je auto
skladom, faktúra je u A- dílera, zákazník ak si vyberie také vozidlo u B- dílera, tak B díler vyžiada od
A- dílera faktúru, cena je asi o 1,5 percenta vyššia, faktúra príde od A - dílera k B - dílerovi obratom.
Následne sa toto auto predáva. B díler má teda faktúru od A- dílera a má ju zaplatiť do 24 hodín,

alebo ak ide o leasing do 2-3 dni. B- díler prevezme kúpnu cenu od klienta, vydá auto a sumu, ktorú A-
díler fakturoval B dílerovi, zníženú o svoju maržu, A- díler preposlal importérovi, importér potom zašle
technický preukaz, ktorý prichádza A- dílerovi, ktorý zase A díler do 3-4 dni doručí B- dílerovi.

Druhý typ vozidiel bolo klientske. V takomto prípade si zákazník objednával vozidlo z výroby u B dílera.

B díler požiadal A dílera o objednanie a A díler ho objednal u importéra. Klient v takomto prípade skladal
zálohu 10 % z ceny, pričom A - díler zálohu od B -dílera nežiadal. Vozidlo potom prichádzalo na sklad,
A díler určil miesto dodania, teda k B - dílerovi a A dílerovi príde faktúra. A díler vyčká na požiadanie B
dílera, aby mu vystavil faktúru. Keď požiada B díler o vystavenie faktúry, A- díler faktúru vystaví a zašle
B- dílerovi. Keď B- díler faktúru zaplatí, A díler posiela peniaze importérovi.

Vozidlo môže byť vydané po uhradení. V prípade, že platba od B dílera meškala, A díler uhradil faktúru
importérovi, aby zákazník dostal technický preukaz od importéra.

Čo sa týka reklám pre B- dílerov, podľa svedkyne to bolo povinnosťou tak A- dílera ako aj B dílera,
pretože ak niekto chce robiť v tomto biznise, musí prijať stanovené podmienky. K náhradným dielom

svedkyňa uviedla, že díleri boli nútení odoberať náhradné diely, ale len toľko, koľko uznali za vhodné.
Dostávali odporúčané množstvá náhradných dielov, ktoré síce díler nemal povinnosť odobrať, ale do
budúcnosti to mohlo mať pre neho negatívny dopad. Obdobne to bolo s reklamnými tabuľami. Boli
výdavky na reklamu, ktorá bola vnútená importérmi.
Výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov,

určité nepresnosti vo výpovedi svedkyne súd neopovažuje za tak podstatné, aby spochybnili výpoveď
ako celok.

Ako ďalší svedok bola vypočutá svedkyňa F. F., ktorá ako uviedla, bola od marca 2010 do mája

2011 zamestnaná u obžalovanej, v spoločnosti v Zorik s.r.o. ako predajca áut, kde okrem nej bol
zamestnaný ešte jeden zamestnanec v pracovnej pozícii predajca. Jej náplňou práce bolo prijatie
objednávky, jednanie s klientmi a odovzdávanie vozidiel. Podľa okolností prípadu mohlo dôjsť k tomu,
že od zákazníka prevzala cenu vozidla, avšak presne sa na takýto prípad nepamätala, väčšinou kúpnu
cenu preberala obžalovaná. Pokiaľ cenu prevzala svedkyňa, tak ju potom odovzdala obžalovanej. Pri

odovzdaní vozidla zákazníkovi, po zaplatení ceny, svedkyňa odovzdala zákazníkovi doklady od auta,
prepravné čísla, preberací protokol. Na technický preukaz zákazníci čakali, pretože prichádzal poštou,
technické preukazy riešila obžalovaná. Ani svedkyňa a ani druhý predajca nemali oprávnenie niesť tržbu
na poštu. Počas výkonu práce u obžalovanej prišla do kontaktu aj s nespokojným zákazníkom, ale
takéto prípady riešila samotná obžalovaná. Prípady, kedy klient nemal hotovosť na kúpu vozidla sa riešili

cez leasingovú spoločnosť, vtedy sa vystavila zálohová faktúra a na základe nej sa zaplatilo, pričom
svedkyňa jednoznačne uviedla, že zákazník vždy zaplatil cenu vozidla. Svedkyňa hodnotila obžalovanú
ako šikovnú, pracovala s radosťou a obetavosťou.Aj pokiaľ ide o túto svedeckú výpoveď súd konštatuje, že výpoveď vyznieva dôveryhodne a presvedčivo,
svedkyňa vypovedala samostatne a bez zaváhaní.

Svedkyňa D.. D. V. pri svojom výsluchu vypovedala, že ešte aj v súčasnej dobe pracuje pre obžalovanú,
pričom podáva za spoločnosť obžalovanej hlásenia na dani z pridanej hodnoty. V minulosti ako
samostatne zárobková činná osoba, na základe živnosti vykonávala pre I. Q..J..H.. vedenie účtovníctva,
na základe požiadaviek obžalovanej, v priestoroch jej spoločnosti, na ich softvéry. Jej činnosť spočívala v
tom, že zúčtovala podklady z predchádzajúceho mesiaca, ale žiadne doklady svedkyňa nevystavovala.

Jej činnosť sa obmedzovala len na účtovníctvo, pričom prvotné podklady jej dávala obžalovaná. Mzdy
svedkyňa prebrala už hotové, tiež platové výmery, zmluvy, dostala aj dochádzku, vedela základnú
mzdu, práceneschopnosti a tiež dovolenky zamestnancov, teda robila aj mzdy, odvody a hlásenia pre
poisťovne, pričom podklady jej dávala obžalovaná. Svedkyňa poprela, že by ona sama robila nejaké
platbyzaspoločnosť,platbyvykonávalaobžalovaná.Svedkyňasinepamätalakoľkozamestnancovmala
obžalovaná v prejednávanom období. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť ani k tomu, kto mal na starosti

archiváciu dokladov v spoločnosti obžalovanej, avšak všetky doklady, ktoré svedkyňa potrebovala k
svojej práci boli v miestnosti, v ktorej vykonávala účtovníctvo, pričom všetky doklady aj tam nechala.
Svedkyňa nemala vedomosť o nejakom pohybe účtovných dokladov mimo kanceláriu, ani o tom, že by
ich mala obžalovaná zobrať. Svedkyňa potvrdila, že podklady na daňové priznanie robila ona sama.
V čase, keď spoločnosť plne fungovala, svedkyňa nevykonávala úhrady za tovary a služby iným

dodávateľom tovarov a služieb, nevedela isto, či spoločnosť obžalovanej splácala nejaké leasingy alebo
čiplatilazanejakéslužby. Daňovépriznaniezarok2010spracovalasvedkyňa,nepamätalasakedybolo
toto daňové priznanie podané, určite však mala k dispozícii všetku dokumentáciu, nepamätala si v akej
ekonomickej situácii bola spoločnosť v tom čase. Za účelom odstránenia rozporov súd prečítal výpoveď
svedkyne z prípravného konania z č. l. 304-306. Súd vyzval svedkyňu, aby odstránila vzniknuté rozpory,

svedkyňauviedla,žesanerozpamätávanasvojuvýpoveď,alepripustila,žetotakmohlobyť,čímvlastne
potvrdila skutočnosti, o ktorých vypovedala na polícii, teda ako bolo podávané daňové priznanie za rok
2011, či mala k dispozícii potrebné účtovné doklady, že spoločnosť mala leasingy na autá, stroje a mala
aj úvery a že v priebehu rokov 2010-2011 spoločnosť vykazovala v daňovom priznaní zisky, ktoré ale
nevyplývali z tržieb, ale z neuhradených úrokov z omeškania..

Výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov,
určité rozpory, ktoré sa objavili vo výpovedi, svedkyňa odstránila, po prečítaní jej výpovede z prípravného
konania, preto súd považuje skutočnosti získané týmto dôkazom za dôveryhodné a presvedčivé.

Z výpovede svedkyne V. Q. bolo zistené, že svedkyňa pracuje ako ekonómka obchodnej spoločnosti
Tempus Car Košice asi od r. 2006. K vyčíslenej škode uviedla, že škoda pozostáva z ceny, za ktorú
poškodený nakupoval vozidla od importéra a svojej marže.

Všetky bonusy a zľavy, ktoré patrili obchodnej spoločnosti Zorik za predaj vozidla boli účtované

dobropisom z ich strany v prospech spoločnosti I. Q..J..H... Pokiaľ ide o maržu, ktorá patrila obchodnej
spoločnosti obžalovanej, svedkyňa vypovedala, že každý článok t. j. aj poškodený a aj spoločnosť I.
Q..J..H.. si sám prihadzuje svoju maržu, pričom svedkyňa vie, ako sa tvorí táto marža, ale nevie ju určiť
v konkrétnej výške. Svedkyňa vysvetlila, že zjednodušene povedané maržou pre I. Q..J..H.. bolo to, o
čo drahšie dané vozidlo predal, ako ho od poškodeného kúpil. Na otázku súdu, či je potrebné ešte z

uplatnenej výšky škody odpočítať nejaké zľavy alebo bonusy svedkyňa odpovedala záporne, nakoľko
zľavy a bonusy sa dobropisovali spoločnosti I. a boli použité na zápočty pohľadávok poškodeného, ktoré
pochádzali zo starších faktúr.

Svedkyni bola predložená faktúra na č. l. 342- 385 a svedkyňa bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k

mínusovým položkám na faktúre. Svedkyňa z faktúry vyčítala, že išlo o zľavu pre predajcu, ktorú určil
importér, teda o túto sumu poškodený predával I. Q..J..o. vozidlo lacnejšie, teda, táto zľava už nebola
dobropisovaná, avšak to nevylučuje, že by reálne už importér nemohol poskytnúť inú zľavu, ktorá sa
posunula k predajcovi cez dobropisy.

Súd predložil svedkyni zoznam vozidiel s uvedenou cenou na č. l. 335 a faktúru k vozidlu č. 10, pričom
poukázal na rozdielnu výšku týchto súm. K tomuto rozdielu svedkyňa uviedla, že pri vyčísľovaní škody
mohla byť zaplatená nejaká záloha, alebo mohlo to byť započítané dobropisom. K samotným zápočtomsvedkyňa uviedla, že išlo o dvojstranný zápočet, kde sa vždy prv započítavali najstaršie faktúry, pričom
sa nezohľadňovalo, či išlo o faktúru na vozidlo, alebo náhradný diel, rozhodujúca bola splatnosť faktúry.

Aj túto výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových
rozporov. Z výpovede svedkyne súd za najpodstatnejšie považuje to, že svedkyňa vysvetlila súdu ako
sa vyplácala marža pre obžalovanú a teda že škoda vyčíslená poškodeným nie je ovplyvnená nárokmi
obžalovanej zo vzájomného zmluvného vzťahu s poškodeným.

Súd so súhlasom prokurátora a obžalovanej a v zmysle § 263 ods. 1 Tr. por. prečítal výpovede svedkov
B. I. Č.. E.. XX-XX, A. I. Č.. E.. XX-XX, V. I. Č.. E.. XX-XX, A. I. Č.. E.. XX-XX, U. I. Č.. E.. XX-XXX, B.
I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č..XXX-XXX, B. I. Č.. E..XXX-XXX, B. I. Č.. E.. XXX-XXX, P.. O. I. Č.. E..XXX-
XXX, X. I. Č.. E..XXX-XXX, J. I. Č.. E.. XXX-XXX, U. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č..
E.. XXX-XXX, Q. I. Č.. E.. XXX-XXX, F. I. Č.. E.. XXX-XXX, K. I. Č.. E..XXX-XXX, X. I. Č.. E.. XXX-XXX,
L. I. Č.. E.. XXX-XXX, Q. I. Č.. E. XXX-XXX, U. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, Š. I. Č.. E..

XXX-XXX, A. Č.. XXX-XXX, V. Č..XXX-XXX, U. Č.. XXX-XXX.

Prečítanévýpovedesvedkovsúdpovažujezadôveryhodnéapresvedčivé,dokoncanebolispochybnené
ani zo strany samotnej obžalovanej.

Boli vykonané aj listinné dôkazy, ktoré navrhol prokurátor, a ktoré tvoria obsah vyšetrovacieho spisu, a
to konkrétne súd prečítal správu spoločnosti TeF. z čl. 335-336, správu z č. l. 387 - 389, vyjadrenie z čl.
391, uznanie záväzku čl. 337-341, faktúry z č. l. 342 - 385, ročné dodatky ku koncesionárskej zmluve
J. I. J. XXXX T. XXXX, L. I. J. XXXX Z. Č.. E.. XXX - XXX, XXX - XXX, XXX - XXX, X. I. I. Č.. E.. XXX -
XXX, XXX - XXX, Q. V. B. E. I. Č.. E.. XXX-XXX, M. A. V. I. Č.. E.. XXX-XXX, Q. I. L. Ú. I. Č.. XXX-XXX,

XXX-XXX, Q. I. R. B. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. K. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. Č. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. V. I. Č.. E..
XXX- XXX, Q. I. V. Č.. XXX-XXX, Q. I. Q. Č.. XXX-XXX, Q. Q. X. XXX-XXX, Q. I. V. I. Č.. XXX-XXX, Q.
R. I. X. I. Č.. XXX- XXX, Q. I. L. - I. X. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. V. E. č. l. 922-951, výpis z katastra z č. l.
952, výpis z obchodného registra čl. 953-955, výpis zo živnostenského registra z č. l. 956 - 957, prehľad
o predaných vozidlách čl. 958-960, podanie obvinenej z čl. 961-989, správa z mesta Rožňava, odpis z

RT z čl. 1017-119, podanie z čl. 221-222, odpis RT zo dňa 5.3.2014.

Zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súd konštatuje, že obžalovaná
poprela svoju vinu t. j. spreneveru finančných prostriedkov, ktoré prevzala za predmetné vozidla. Jej
obhajoba spočíva v tom, že v danom období nemala dostatok peňažných prostriedkov na splatenie

všetkých svojich záväzkov a preto prostriedky, ktoré prevzala za predmetné vozidla použila na
úhradu tých záväzkov, ktoré boli podľa obžalovanej nevyhnutné na zabezpečenie ďalšieho obchodno-
podnikateľského chodu jej spoločnosti. O tom, že nemala úmysel prisvojiť si peňažné prostriedky,
ktoré jej boli zverené má svedčiť podľa obžalovanej aj skutočnosť, že v období, pre ktoré je trestne
stíhaná, uskutočnila aj predaj ďalších motorových vozidiel, ktorých počet násobne prevyšuje počet

vozidiel, pre ktoré je stíhaná, pričom za tieto vozidla riadne zaplatila A - dílerovi, nikdy ani vo
vzťahu ku A- dílerovi nespochybňovala, že má záväzky z nevyplatených motorových vozidiel, vždy
komunikovalaaspolupracovalaspoškodenýmpririešenísplneniatýchtozáväzkov,akonapríkladuznala
tieto záväzky, dohodla zaplatenie peňažného záväzku v splátkach, záväzok obchodnej spoločnosti
zabezpečila svojim osobným majetkom, rovnako tak k zabezpečovaniu týchto záväzkov pristúpil aj jej

manžel so svojim vlastným osobným majetkom. Z uvedeného súd vyvodzuje, že zabezpečením tohto
ďalšiehochoduspoločnosti,sizrejméobžalovanáchcelazabezpečiťdobudúcnaďalšípríjempeňažných
prostriedkov, ktoré teoreticky asi v čase zlepšenia finančnej situácie obchodnej spoločnosti I. Q..J..H..
mohli obžalovanej poslúžiť aj na vyplatenie kúpnych cien A - dílerovi. Obhajoba obžalovanej spočívajúca
v tom, že v danom období nemala dostatok peňažných prostriedkov súd nemohol preveriť napriek tomu,

že táto jej obrana bola predmetom preskúmavania a to vykonaním znaleckého skúmania. Bohužiaľ ako
uviedla samotná znalkyňa neboli jej predložené všetky potrebné účtovné doklady, preto nemohla dospieť
k relevantným údajom, čo sa týka ekonomickej situácie spoločnosti obžalovanej v posudzovanom
období. Znalkyňa sa dopracovala k určitým záverom, avšak tieto závery súd nepovažuje za použiteľné
v trestnom konaní a nemôže sa o ne oprieť pri svojom rozhodovaní. Napokon súd posúdil túto okolnosť,

teda či obžalovaná mala alebo nemala dostatok peňažných prostriedkov na úhradu všetkých svojich
záväzkov, ako istú skutkovú pochybnosť, ktorá nebola odstránená vykonanými dôkazmi, avšak pre svoje
konečné rozhodnutie a posúdenie daného prípadu, prakticky súd ani nepotreboval poznať skutočností,
ktoré mali byť objasnené vykonaným znaleckým skúmaním. Súd prihliadol aj k námietke obžalovanej, žeišlo len o ojedinelé nezaplatenie za vozidla, nakoľko v danom období bolo predaných množstvo ďalších
vozidiel, za ktoré bolo riadne zaplatené poškodenému. Uvedené tvrdenie obžalovanej sa skutočne
aj preukázalo a to na základe zoznamu vozidiel, ktoré v období od januára 2010 do júna 2011 boli

poškodeným dodané spoločnosti obžalovanej prostredníctvom poškodeného a boli aj reálne uhradené.
Tento zoznam poskytol poškodený a nachádza sa na č. l. 387 - 389. Z uvedeného zoznamu vyplýva,
že v danom období bolo riadne zaplatených 115 vozidiel. Avšak ani to, že za väčšie množstvo vozidiel
obžalovaná v kritickom období zaplatila, nevníma súd ako dostatočné na vyvrátenie viny obžalovanej.
Ak totiž postupujeme v tomto zozname vyplatených faktúr a spojíme si ho so zoznamom nezaplatených

faktúr na č. l. 335,336, akosi prirodzene sa natíska otázka, prečo ak obžalovaná nemala dostatok peňazí
na vyplatenie faktúry č. 31000322 znejúcej na sumu 27 569,97 €, splatnú dňa 10.5.2010, ako to, že
mala dňa 13.5.2010 dostatok peňazí na zaplatenie dvoch faktúr a to faktúru č. 31000330 a faktúru č.
31000333 v celkovom objeme 33971,83 € . Obdobne sa môžeme pýtať aj na ďalšie faktúry, ktoré neboli
zaplatené, ako to, že obžalovaná pár dni po splatnosti nezaplatenej faktúry, má prostriedky na zaplatenie
nasledujúcej faktúry a prečo tieto prostriedky nepoužila na úhradu faktúry, ktorej splatnosť nastala skôr.

Zistené sporadické nezaplatenie faktúry (raz za mesiac alebo za dva mesiace) vyvoláva skôr dojem,
akoby sa malo pozabudnúť sem tam na niektorú faktúru.

Z prečítaných výpovedi svedkov, ktorí si v spoločnosti obžalovanej kúpili predmetné motorové vozidla,
ako aj z jednotlivých s danými obchodnými prípadmi súvisiacimi listinnými dôkazmi, ako sú faktúry,

dodacie listy apod. je nepochybne dokázané, že uvedení svedkovia za svoje vozidla obchodnej
spoločnosti zaplatili riadne celú kúpnu cenu. To znamená, že zo všetkých predajov obžalovaná prevzala
kúpne ceny či už priamo od svedkov alebo, v prípadoch, ak sa nadobudnutie vozidla riešilo cez
leasing, od leasingovej spoločnosti. Ani samotná obžalovaná v priebehu konania hlavného pojednávania
nespochybňovala skutočnosť, že prostriedky za predané vozidla skutočne nadobudla. Na druhej strane

súd nemá žiadnu pochybnosť, že obžalovaná za predmetné vozidla nevyplatila faktúry poškodenému,
nakoľko uznala tieto záväzky.

Pre posúdenie celého prípadu súd považuje za najpodstatnejšie posúdiť, či peňažné prostriedky boli
vo vlastníctve obchodnej spoločnosti a teda či obžalovaná bola oprávnená peňažné prostriedky, ktoré

prevzalazatietomotorovévozidlapoužiťnazabezpečeniechoduspoločnosti.Tedačidošlokprisvojeniu
si, či išlo o vlastné či o cudzie peňažné prostriedky. Pre zodpovedanie týchto otázok je potrebné
poznať aký právny vzťah bol medzi spoločnosťou obžalovanej a poškodeným. Medzi obchodnou
spoločnosťou I. Q..J..H.. a poškodeným bola uzavretá Partnerská zmluva J. dňa 1.7.2005, Ročný
dodatok k partnerskej zmluve platný pre rok 2008 a Partnerská zmluva Dacia zo dňa 1.9.2005. V článku

XVIII Partnerskej zmluvy J. sa zmluvné strany dohodli, že vlastnícke právo k Novým vozidlám J. a
náhradným dielom J. prechádza na zmluvného partnera RM. (I. Q..J..o.) až úplným zaplatením kúpnej
ceny, a to vrátane príslušenstva. Obdobné dojednanie sa nachádza aj v Partnerskej zmluve Dacia.
Z výpovede obžalovanej, a zhodne tak aj z výpovede splnomocnenca poškodeného a svedkyne D..
A. vyplynulo, že vozidlo mohlo byť vydané zákazníkovi až po úplnom uhradení kúpnej ceny vozidla

nielen obžalovanej ale až poškodenému. Sama obžalovaná priznala, že v praxi sa to nedodržiavalo,
pretože zákazníci boli nedočkaví a preto vozidla vydávala hneď potom, čo jej zaplatili kúpnu cenu. Teda
vydávala zákazníkovi vozidlo, ktoré ešte nebolo v jej vlastníctve, ale bolo vo vlastníctve inej osoby,
buď poškodeného alebo importéra. Pri ďalšej analýze priebehu predaja vozidiel súd dospel k poznaniu,
že v čase, keď obžalovaná predávala vozidlo zákazníkovi, išlo de iure o cudziu vec, teda predávala

cudziu vec vo vlastnom mene, za čo mala nárok na províziu. Práve tieto znaky boli signifikantné pre
to, že súd posúdil tento vzťah medzi obžalovanou a poškodeným ako komisionársku zmluvu podľa §
577 - 590 Obchodného zákonníka (ďalej len ako „ObZ“). Zmysle § 585 ObZ komisionár je povinný
bez zbytočného odkladu previesť na komitenta práva získané pri zariaďovaní záležitosti a vydať mu
všetko, čo pritom získal, a komitent je povinný ich prevziať. Fakticky aj takto to bolo podľa výpovede

obžalovanej a splnomocnenca dojednané t. j., že obžalovaná bola povinná vyplatiť faktúru, ktorú jej
k danému vozidlu poslal poškodený a až po jej uhradení bola oprávnená vozidlo vydať zákazníkovi.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 585 ObZ má súd za to, že obžalovaná bola povinná peňažné
prostriedky, ktoré prevzala od zákazníkov za predaj vozidiel, a ktoré neboli v jej vlastníctve, odovzdať
poškodenému, teda vyplatiť faktúry, ktoré jej vyfakturoval za tieto vozidla poškodený, nakoľko to boli

peňažné prostriedky pre poškodeného a teda cudzia vec a nemohla ich použiť na plnenie svojich iných
záväzkov. Tým, že obžalovaná tieto prostriedky, ktoré neboli jej, použila na splnenie svojich vlastných
záväzkov voči iným veriteľom, si ich vlastne prisvojila, čím podľa názoru súdu naplnila všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu sprenevery v zmysle § 213 ods. 1 Tr. zákona.Obžaloba kládla za vinu obžalovanej to, že v obžalobe popísaným konaním mala spreneveriť finančné
prostriedky z predaja 27 motorových vozidiel. Zo správy poškodeného z č. l. 335,336, v ktorej poškodený

orgánu činnému v trestnom konaní oznamuje celkový počet, typ a hodnotu vozidiel, ktoré boli dodané
spoločnosti obžalovanej a neboli vysporiadané k 15.8.2011 vyplýva, že poškodený evidoval celkovo 29
kusov vozidiel, ktoré neboli spoločnosťou obžalovanej vysporiadané. Súd konfrontoval tento zoznam s
výpoveďami jednotlivých svedkov a s listinnými dôkazmi, ktoré sa vzťahovali k týmto vozidlám a zistil,
že pokiaľ ide o prvé vozidlo z tohto zoznamu - Megane M3K Expression, motorizácia 1,6 16 V, 110K,

toto vozidlo si kúpil svedok A.ý, ktorý uzavrel kúpnu zmluvu na toto vozidlo so spoločnosťou Q. Q.. Q.
J..H.., kúpnu cenu svedok zaplatil v hotovosti do pokladne spoločnosti Q. Q.. Q. J..H.. na Vozárovej ulici
v Barci, svedčí o tom aj pokladničný doklad na č. l. 280, svedok si toto vozidlo aj prevzal v spoločnosti
SWAM spol. s.r.o.. Preto súd toto vozidlo nezahrnul do skutku a o dlh 15 000,01 €, ktorý poškodený
evidoval k tomuto vozidlu voči spoločnosti obžalovanej znižoval celkovú výšku škody, ktorá mala byť
daným trestným činom spôsobená poškodenému.

Ďalšia nezrovnalosť, ktorú súd zistil pri vykonávaní dôkazov sa týka vozidla uvedeného v citovanom
zozname pod por. č. 15. Ide o vozidlo Koleas KOL Dynamique, motorizácia 2,0dCi 150 k. V spisovom
materiály, ktorý tvorí obsah vyšetrovacieho spisu nebol zabezpečený žiadny dôkaz, či už osobný alebo
vecný, ktorý by sa vzťahoval k predmetnému vozidlu. Vzhľadom k uvedenému súd aj toto vozidlo vylúčil

zo skutku a tiež o sumu, ktorá bola uvedená pri tomto vozidle (26 872,62 €) znižoval škodu spôsobenú
daným trestným činom.

Vo vzťahu k vozidlu č. 10 Koleos KOL Dynamique motorizácia 2,0dCi 150 K, poškodený v citovanom
zozname uvádza dlh 18 264,19 €, napriek tomu že faktúra vystavená k tomuto vozidlu na č. l. 360 znie na

sumu 25 264,19 € a podobne tak aj pokiaľ ide o vozidlo pod por. č. 19 Duster DUS Arctica, motorizácia
1,5dCI, 110 K poškodený uvádza dlh 4670,49, napriek tomu, že na faktúre k tomuto vozidlu na č. l. 375
je uvedená suma 15 355,09 €. Súd túto nezrovnalosť preveroval u svedkyni Q., ktorá k tomuto rozdielu
uviedla, že pri vyčísľovaní škody mohla byť zaplatená nejaká záloha, alebo mohlo to byť započítané
dobropisom. Keďže sa svedkyňa nevedela bližšie vyjadriť k tomuto rozdielu, súd pre potreby určenia

výškyškodyvychádzalztejvýšky,ktorúsipoškodenývyčíslilvdanomzozname,nakoľkoideovyčíslenie
v prospech obžalovanej oproti príslušným faktúram a navyše nebolo vylúčené, že k takejto čiastočnej
úhrade nemohlo dôjsť konaním obžalovanej pred začatím trestného stíhania.

Ostatné vozidla uvedené v zozname na č. l. 335,336 boli podchytené výpoveďami svedkov a príslušnými

listinnými dôkazmi, teda súd nezistil žiadnu pochybnosť ohľadom ich existencie a predaja spoločnosťou
obžalovanej. Preto súd vychádzajúc z uvedeného zoznamu konštatuje, že poškodený identifikoval v
skutočnosti celkovo 28 kusov vozidiel, ktoré dodal spoločnosti obžalovanej a neboli vysporiadané,
nakoľko v poradovom číslovaní týchto vozidiel je chyba, pretože došlo k preskočeniu poradového čísla
12. Teda aj keď poškodený vyčíslil podľa poradového číslovania 29 vozidiel, správne ich bolo len 28,

pričom suma, ktorú vyfakturoval poškodený za tieto vozidla predstavuje 362 561,57 €. Túto sumu súd
znižoval z vyššie uvedených dôvodov o sumu za dve vozidla - vozidlo č. 1 a č. 15 (správne 14) t. j. o
sumu 15 0006,01€ a 26 872,62 € a dostal sumu 320 682,84 € a túto škodu súd uviedol aj do skutkovej
vety svojho meritórneho rozhodnutia. Ide o sumu, ktorú obžalovaná nevyplatila poškodenému za 26
vozidiel. V zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona škoda vo výške 320 682,84 €, predstavuje škodu

veľkého rozsahu, nakoľko dosahuje zhruba 1205-násobok malej škody. Táto výška škody bola určujúca
pre použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu.
Poškodený si v prípravnom konaní uplatnil riadne a včas škodu vo výške 357 083,90 €. Táto suma
sa dostala aj do skutku uvedeného v obžalobe. Podaním na č. l. 1132,1133 poškodený upravil výšku
škody na 339 438,38 €. O Túto sumu súd znížil o sumy za vozidla č. 1 a č. 15 na zozname na č. l.

335,336 a dostal sumu 297559,75 € a túto sumu priznal poškodenému ako náhradu škody spôsobenej
nevyplatením 26 vozidiel dodaných obchodnej spoločnosti obžalovanej.

Ak zhrnieme vyššie uvedené úvahy a hodnotenia dôkazov jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach,
má súd za dôkazne jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná svojim konaním naplnila

všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona. V dôsledku
toho, že obžalovaná zisteným sktukom spôsobila škodu vo výške 320 682,84 €, súd podriadil skutok
obžalovanej pod kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu sprenevery teda subsumoval skutok
pod § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona.Určenie druhu a výmery trestu

Pri určovaní druhu a výmery trestu súd bral do úvahy spôsob spáchania skutku, význam spôsobeného
následku, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.

Bolo nepochybne preukázané, že obžalovaná spáchala skutok, ktorý súd podriadil pod skutkovú
podstatu zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pričom ide o útok

proti majetku inej osoby, ktorým obžalovaná úmyselne spôsobila poškodenému ťažší následok v podobe
škody veľkého rozsahu.

Pri posudzovaní osoby páchateľa, jeho pomerov a možností jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr.
zákona sa súd opieral o nasledujúce, na hlavnom pojednávaní prečítané listinné dôkazy:
· charakteristiku z mesta Rožňava z č. l. 1017

· odpis z registra trestov obžalovanej zo dňa 5.3.2015, z ktorého je zrejmé, že obžalovaná nebola
doposiaľ trestne odsúdená.

Z vykonaných dôkazov mal súd za preukázané, že obžalovanú možno hodnotiť ako osobu, ktorá
doposiaľ viedla riadny život, nebola trestne odsúdená a v mieste svojho pobytu nie sú o nej známe

žiadne negatívne prejavy. Od roku 2004 je spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti I.
Q..J..H.. s miestom podnikania v Rožňave. Odhliadnuc od predmetného skutku, obžalovaná vedie riadny
usporiadaný život, v súlade so spoločenskými očakávaniami, pričom pozitívne bola hodnotená aj svojou
zamestnankyňou svedkyňou F..

U obžalovanej súd právne kvalifikoval jej konanie ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm.
a) Trestného zákona, za ktorý zákon stanovuje tresnú sadzbu trestu odňatia slobody od 10 - 15 rokov.

Ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zákona súd posúdil to, že obžalovaná viedla
riadny život. Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Teda v danom prípade ide o prevažujúci pomer

poľahčujúcich okolností, čo odôvodňuje postup v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona. Preto súd upravoval
zákonom ustanovenú trestnú sadzbu 10 - 15 rokov tak, že znižoval hornú hranicu o jednu tretinu t. j. o
20 mesiacov. Po úprave súd dostal trestnú sadzbu v rozpätí od 10 do 13 rokov a 4 mesiace.

Pri ukladaní druhu a výmery trestu súd prihliadal na skutočnosť, že obžalovaná sa svojej zodpovednosti

za spôsobenú škodu nevyhýbala a to ešte pred začatím trestného stíhania. Podľa výpovedí svedkov
a listinných dôkazov obžalovaná spolupracovala s poškodeným pri hľadaní riešenia splatenia svojich
záväzkov, uznala svoje záväzky, pristúpila aj na splatenie záväzku v splátkach, dokonca zabezpečila
splnenie záväzku svojej obchodnej spoločnosti svojim osobným majetkom. Nevyhýbala sa kontaktu s
poškodeným, neušla na neznáme miesto, nezbavovala sa svojho osobného majetku, nezatajovala svoj

majetok pred poškodeným a pod. Takýto postoj páchateľa k spôsobenej škode nie je bežný a zasluhuje
si osobitnú pozornosť. Doposiaľ sa súd nestretol s prípadom, aby páchateľ majetkovej trestnej činnosti,
kde dlžníkom je obchodná spoločnosť, poskytol celý svoj osobný majetok na to, aby v prípade, že veriteľ
nebude schopný sa uspokojiť z majetku dlžníka - právnickej osoby, mal možnosť dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky z majetku spoločníka. Uvedené svedčí o vyššej miere charakterových vlastností

a zodpovednosti obžalovanej, ako aj o tom, že prakticky v dôsledku týchto právnych úkonov ostala
nemajetná, čo súd posudzuje ako veľmi významnú skutočnosť ohľadom jej pomerov. Práve tieto pomery
obžalovanej viedli súd k tomu, že považoval ukladanie trestu v rámci upravenej trestnej sadzby od 10
-13 rokov a 4 mesiacov za neprimerane prísne a že na ochranu spoločnosti postačí aj trest kratšieho
trvania. Súd rešpektujúc obmedzenie ustanovenia § 39 ods. 3 psím. c) Trestného zákona ukladal trest

pod dolnú hranicu trestnej sadzby, teda pod 10 rokov.
Napokon súd za primeraný a spravodlivý uznal trest vo výmere 6,5 roka. Vzhľadom k tomu, že
obžalovaná je prvopáchateľkou a v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebola
vo výkone trestu odňatia slobody, za úmyselný trestný čin, súd zaradil obžalovanú na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Uvedený trest podľa názoru súdu bude dostatočne pôsobiť na obžalovanú, aby viedla riadny život,
pričom sa dosiahne aj účinné predchádzanie protiprávnych činov a bude primerane chránená aj
spoločnosť. Zároveň súd očakáva, že odsúdenie v tejto veci, bude plniť aj svoju funkciu v oblasti
generálnej prevencie a vyšle podnikateľskej sfére jasný signál o tom, že riadne a včasné plneniezmluvných záväzkov dlžníkmi je prvoradým predpokladom riadneho fungovania podnikateľskej sféry a
spoločnosti na tomto riadnom fungovaní naozaj záleží.

Čo sa týka nároku poškodeného. Súd vyššie rozviedol ako postupoval pri vyčíslení škody a v akej výške
si poškodený uplatnil svoj nárok. Keďže súd uznal obžalovanú za vinnú zo spáchania skutku, pre ktorého
právnu kvalifikáciu bola výška škody absolútne nevyhnutná, súd nevidel dôvod nepriznať poškodenému
škodu v takej výške, v akej bola preukázaná v rámci vykonaného dokazovania jednotlivými dôkazmi. V

takejto výške súd aj priznal poškodenému nárok na náhradu škody. Vo zvyšnej časti, ktorú si poškodený
radne a včas uplatnil súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie, nakoľko vzhľadom na predmet konania by preukazovanie opodstatnenosti škody v tejto zvyšnej
časti vyžadovalo vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré nie je potrebné pre rozhodnutie o vine a treste a
zbytočne by trestné stíhanie obžalovanej predĺžilo.
prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu tre-
ba rozsudok doručiť. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Košice - okolie. O odvolaní rozhoduje
Krajský súd Košice - okolie.